Preskočiť na obsah

Slniečkár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Slniečkár[p 1] je neologizmus pejoratívneho[6][7] až dehonestujúceho[3] charakteru: sociálna nálepka[8][9] či urážka[10]. Pôvodne išlo o pomenovanie, ktoré od kritikov európskej migračnej politiky dostali najmä osoby, ktoré prejavovali solidaritu s utečencami počas migračnej krízy, a ktoré boli vnímané ako liberálne či presadzujúce multikulturalizmus. Po ochabnutí migračnej krízy začali termín využívať vyhranenejší politici či komentátori konzervatívneho spektra a označovali ním svojich ideových odporcov s liberálnejším či progresívnejším zmýšľaním.[8][7][6] Okrem kontroverzných médií typu ZEM & VEK či internetových diskutujúcich termín často používajú politici z krajne pravicového spektra (napr. ĽSNS[3]), no je vlastný aj ľavicovému spektru (napr. SMER-SD) a politikom stredu.[3]

Dnes prevažujúci význam pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať asi okolo roku 2013.[5] Na Slovensku sa jeho používanie významne zvýšilo okolo roku 2015[11]. Historicky mal slovenský i český variant ako odvodené slovo viaceré nekodifikované významy (pozri kapitolu #Historické významy).

Za podobné dehonestujúce výrazy bývajú považované napríklad termíny „pravdoláskari“, „vítači imigrantov“, „ultraliberáli“ alebo „bratislavská kaviareň“.[3] Za (čiastočný) ekvivalent býva považované nemecké označenie Gutmensch, ktoré sa od 90. rokov 20. storočia spája s „politickou korektnosťou“ a tiež s „prehnaným altruizmom“.[12]

Historické významy[upraviť | upraviť zdroj]

Historicky staršie je zrejme české slovo „sluníčkař“, ktoré sa v niektorých českých regiónoch používalo už v 19. storočí a označovalo verejného (po)sluhu[13][14][15] (nem. Dienstmann)[16], respektíve stojan.[14][15] Ako odvodené slovo sa dostalo aj do slovníkovej časti Pravidiel českého pravopisu (1919).[17] V tomto zmysle sa vyskytovalo aj v českej literatúre, napr.: „Albert, nosič zavazadel a sluníčkář, vezl na trakaři veliký cestovní koš.“[18] Tento význam zrejme niekedy prechádzal aj do slovenčiny. Vyhláška povereníka sociálnej starostlivosti o jednotnom vychovávacom príspevku učňov[19] v § 6 ods. 2 v písm. a) uvádza spolu s inými povolaniami aj termín „slniečkári“.[20] V 50. rokoch 20. storočia termín vo svojich historických románoch Čtveráci (1952) a Smršť (1955) použil český spisovateľ Václav Kaplický. Podľa Nejedlého termín v Kaplického knihách pravdepodobne označoval povaľačov, ktorí sa namiesto riadnej práce len „vyhrievali na slniečku“, prípadne osoby, ktoré nemajú trvalú prácu a uspokojili sa so mzdou za nárazovú nekvalifikovanú prácu „od východu do západu Slnka“.[21] Mohlo však ísť o starší slovníkový význam, ktorý Nejedlý nespomína.

V slovenčine sa slová „slniečkár“, „slniečkárka“ a „slniečkári“ objavili v roku 1969 v súvislosti s vydaním propagačného čísla časopisu Slniečko. Termín mal podľa obnoveného časopisu označovať ilustrátorov časopisu, respektíve toho, kto nejakým spôsobom pracoval alebo spolupracoval na zostavovaní časopisu. Išlo o „odvodené podstatné meno, ktoré [patrilo] do veľmi početnej skupiny podstatných mien utvorených živou (produktívnou) príponou -ár/-iar“[22]. Podľa jazykovedca Gejzu Horáka slniečkárom mohol byť (z gramatického hľadiska) nielen ten, kto časopis tvoril, ale aj ten, kto ho rozširoval alebo čítal, keďže prípona -ár mohla naznačovať mnoho vzťahov k odvodzovaciemu základu.[22]

Termín v neskoršej publicistike tiež označoval člena rôznych skupín a organizácií nazvaných Slniečko.[23][24] V českom prostredí označoval termín „sluníčkáři“ v 80. rokoch 20. storočia v súťaži Kámen, nůžky, papír družstvo so symbolom Slnka. Neskôr sa označenie vyskytlo ako odvodené slovo pri označení žiakov školy nazývanej Sluníčko a pod.[21]

Najneskôr od 80 rokov 20. storočia[25] začal termín (azda ako dvojička k termínu hvezdár) a označovať astronóma, ktorý sa zaoberal Slnkom. Slniečkárom bol takto označovaný napríklad aj pracovník pracovník koronárnej stanice Astronomického ústavu SAV na Lomnickom štíte.[25][26] V 90. rokoch 20. storočia sa v publicistike zároveň začal objavovať aj tvar „slniečkar“ (bez dĺžňa).[26][27][28][29] Podobné pomenovanie astronóma ako „sluníčkař“ sa vyskytlo v roku 2000 aj v českej publicistike.[21]

Český variant „sluníčkářka“ bol použila česká spisovateľka Irena Dousková vo svojej novele Oněgin byl Rusák (2006), kde ich opisuje ako rusalky, ktoré nosia dlhé sukne, vo vlasoch koráliky a ktoré sú „somračky jako vystřižený a zakládaj si na tom, jaký jsou něžný a poetický duše“[30]. V rokoch 2004 až 2007 termín „sluníčkáři“ označoval v Českých motocyklových novinách majiteľov motocyklov, ktorí jazdia iba za pekného počasia. V českej internetovej jazykovej praxi bol potom termín v roku 2007 použitý aj na označenie vývojárov počítačovej firmy Sun či návštevníkov letných rockových festivalov. V roku 2012 sa označenie v článku časopisu Týden vzťahovalo na osadenstvo miestnosti na ministerstve dopravy, ktorá mala na podlahe koberec s veľkým motívom Slnka. Podľa Nejedlého mal pojem spravidla negatívne konotácie, ktoré majú tendenciu sa s rôznymi významami tohto termínu vracať.[21]

V novšej slovenskej literatúre či publicistike sa termín v týchto významoch vyskytuje pomenej, azda i pre negatívne konotácie, ktoré postupne nadobudol (v astronomickom zmysle napríklad v článku novín SME z roku 2014[31], no objavuje sa aj jeho časopisecký význam[32]).

Sociálna nálepka[upraviť | upraviť zdroj]

Česko[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes prevažujúci význam „slniečkára“ ako sociálnej nálepky pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať okolo roku 2013.[5] Predpokladá sa, že vzniklo ako okazionalizmus (príležitostné slovo) v súvislosti s článkom publikovaným 28. marca 2013 v časopise Reflex, kde redaktor Jiří X. Doležal označil pojmom „sluníčkoví lidé“ osoby, „ktoré veria, že medzi ľudmi je viac tých dobrých než zlých“.[21] Termín sa vtedy zaužíval najmä v súvislosti s únosom dvoch českých dievčat v Pakistane a následnými uštipačnými článkami o „slniečkových dievčatách“.[33] Sémanticky teda mal byť termín odvodený od slnka ako symbolu pozitívnych javov, no v praxi nadobudol ironizujúci či sarkastický význam.[21] Podľa jazykovedca Karla Oliva bol výraz pôvodne pejoratívny, mierne urážlivý, alebo skôr pohŕdajúci. Neskôr sa však jeho význam čiastočne menil a používal sa v urážlivom, ponižujúcom zmysle.[34] Termín mal nahradiť pejoratívny pojem „pravdoláskar“[5][33] a označoval pôvodne prevažne multikultúrne zmýšľajúce osoby[5][33], neskôr aj oponentov niektorých konzervatívnych politikov, ako napríklad českého prezidenta Miloša Zemana.[5] V 20. rokoch 21. storočia frekventovanosť termínu „sluníčkař“ čiastočne upadla, keďže ho v kontexte kultúrnych sporov prekryli iné termíny ako napríklad „chcimír“ a „chciválek“ v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu.[35]

Zaujímavosťou je, že stránka českej Wikipédie o variante „sluníčkař“ našla odozvu aj v slovenskej odbornej literatúre.[12]

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Migračná kríza[upraviť | upraviť zdroj]

Žiadatelia o azyl v niektorých európskych krajinách v období od 1. januára 2015 do 30. júna toho istého roku

Na Slovensku sa pojem začal výraznejšie používať o čosi neskôr než v Česku, a to najmä od rokov 2015/2016.[11] Pôvodne sa spájal s prerastajúcou migračnou krízou v Európe. Podľa politológov Radoslava Štefančíka a Iriny Dulebovej[36] mediálny priestor v tom období ovládol slovenský premiér Róbert Fico, ktorý následne výrazne ovplyvnil celospoločenskú diskusiu o problematike, a „svojimi výrokmi intenzívne budoval pocit strachu“. V danom období sa zmenilo vnímanie migrácie a slovo „migrant“ získalo negatívne konotácie. Väčšina politických strán vystupovala viac či menej proti migrácii, keďže tento postoj prinášal politický zisk.[36] Postoj požadujúci solidaritu s utečencami (prípadne s krajinami zasiahnutými migráciou) sa stal terčom kritiky politikov i časti spoločnosti. Osoby, ktoré nevystupovali proti migrácii, ale hľadali (často nepopulárne) riešenia na zmiernenie dopadov migrácie, respektíve im neprekážala solidarita s migrantmi a miera (prinajmenšom dočasného) multikulturalizmu začali byť v radikalizujúcej sa verejnej diskusii označované rôznymi pejoratívnymi označeniami.[36][37] Adresátmi boli najmä predstavitelia liberálnych médií (najmä Denník N)[36], prípadne ich čitatelia a prívrženci, no aj členovia mimovládnych organizácií či iní aktivisti pomáhajúci v utečeneckých táboroch.[36] Podľa politológov Radoslava Štefančíka a Miroslava Hvastu (2019) termín označoval v jazyku extrémistov ľudí, „ktorí nepodľahli hystérii z migračnej vlny z roku 2015 a následnému populizmu slovenskej politickej elity“.[3] Ako slniečkári začali byť označovaní aj seriózni vedci islamológovia či orientalististi, ktorí boli vnímaní ako „apologéti islámu“[38]. V súvislosti s migráciou bol termín okrem konzervatívne orientovaných politikov komunikovaný aj od politikov, ktorí sú vo všeobecnosti vnímaní ako liberálni.[39] V tejto súvislosti boli za extrémne považované aj niektoré vyjadrenia na adresu „bratislavskej kaviarne“ a „slniečkárov“ od predsedu strany SaS, Richarda Sulíka.[40]

Posun významu zovšeobecnením[upraviť | upraviť zdroj]

Termín „slniečkári“ výrazne používali najmä krajne pravicoví politici zoskupení okolo ĽSNS a ich prívrženci.[3] Toto politické spektrum výrazne ťažilo z migračnej krízy, a v rámci svojej komunikačnej stratégie začalo termínom označovať aj svojich širších ideologických odporcov. Začali šíriť naratívy, ktoré slniečkárov vykresľovali ako „kaviarenských povaľačov“[41], snovačov nepriateľských plánov[42] či obhajcov „zvrátenej filozofie“[41]. Označenie „slniečkár“ sa postupne abstrahovalo od problematiky migračnej krízy a začali ním byť dehonestujúco označovaní liberálne či progresívne orientovaní ľudia (často mladého veku a s vysokoškolským vzdelaním) či rôzni odporcovia konzervatívne sa profilujúcich politikov, respektíve ich afér (napr. aféra vymenovania Andreja Danka za kapitána v zálohe)[5]. Niekedy boli spájaní s prostredím prezidentského paláca, keďže prezidenti Andrej Kiska a Zuzana Čaputová boli kritikmi považovaní za liberálnych, respektívne progresívnych kandidátov.[7][5]

S posunutým významom pojem uplatňoval napríklad aj Štefan Harabin (2019), ktorý slniečkárov spájal s podporou imigrácie, Američanmi (a ich potenciálnymi základňami na Slovensku), či s podporou (podľa Harabina fašistickej) Ukrajiny.[43] Skupiny označované za slniečkárov tak začali byť predmetom rôznych konšpiračných teórií či demagógií.[11] V dvojtýždenníku Kultúra bol napr. v roku 2020 publikovaný text: „[...] slniečkári a kaviarenskí povaľači v našej krajine v snahe umlčať najväčšie nebezpečenstvo pre ich zvrátenú filozofiu a mocenské chúťky v zastúpení prokuratúry SR rozdelili číslo 1488 na dve samostatné časti 14 a 88 a tieto pridelili dvom autorom: prvé dvojčíslie Dávidovi Laneovi a druhé dvojčíslie nacistickej numerológii, lebo takto to lepšie vyhovuje potrebám trestného stíhania na Slovensku“.[41] Podobne spojil trestné stíhanie so „slniečkárstvom“ napríklad aj Róbert Fico, ktorý sa na adresu prokurátora, ktorý dal pokyn na jeho stíhanie vyjadril v zmysle, že je to „klasický prokurátor slniečkar, samozrejme, že je zaujatý.“[44]

Začiatkom 20. rokov 21. storočia sa termín stal komunikačným nástrojom politikov z rôznych strán, ktoré sa profilujú ako konzervatívne, ako napríklad SNS[45][46], SMER-SD[47][44] či Republika.[48] Adresátom pojmu sa tak stala „dynamickejšia“ masa nepohodlných osôb, respektíve politických oponentov a ich podporovateľov. Za „slniečkára“ bol členmi strany SMER-SD označovaný napríklad aj ich bývalý spolustraník a niekdajší slovenský premiér Peter Pellegrini, ktorý si založil vlastnú (v tom čase voči strane SMER-SD de facto „schizmatickú“) sociálne-demokratickú stranu HLAS-SD, ktorá sa javila byť liberálnejšou a proeurópskejšou než strana SMER-SD. Neskôr strana SMER-SD tento postoj zrejme revidovala a po parlamentných voľbách v roku 2023 dokonca podporila Pellegriniho kandidatúru za prezidenta v prezidentských voľbách v roku 2024.[49][50] Bežne je termín „slniečkári“ používaný kontroverznými médiami, ktoré sa prezentujú ako tzv. alternatívne – napríklad redaktormi periodika ZEM & VEK.

Význam a kritika slniečkárov[upraviť | upraviť zdroj]

„Slniečkárom“ býva okrem liberálnych a progresívnych postojov prisudzovaná euro-atlantická orientácia, prozápadné či globalistické postoje, rešpektovanie či podpora multikulturalizmu a podpora práv LGBT ľudí. Bývajú spájaní so súkromnou sférou, tretím sektorom, konceptom otvorenej spoločnosti a bojom proti konšpiráciám. „Slniečkárstvo“ bolo tiež spájané s „ľuďmi s vrecami na hlavách“, hnutím a protestmi Za slušné Slovensko či s heslami ako „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“ (od Václava Havla) a „All for Jan“ a podporou Ukrajiny v sporoch a následnej vojne s Ruskom.[7] Podľa kritika „slniečkárov“, Lukáša Perného, sú nihilistickí, protinárodní, protináboženskí, protisociálno-demokratickí, protikomunitárni a protiruskí.[7]

Termín sa stal v spoločenských diskusiách častým argumentom ad hominem,[36] teda argumentom, ktorý mal určitú osobu urobiť per se nehodnú diskusie (spochybnenie nezaujatosti či tzv. otrávenie studne). Extrémisti podľa Radoslava Štefančíka a Miroslava Hvastu argumentujú, že „slniečkári“ často apelujú na morálku a vyššie hodnoty, ale v reálnom svete sa majú správať podľa rovnakých princípov ako väčšina spoločnosti.[3] Osoby označené za „slniečkárov“ tak boli, respektíve bývajú okrem iného obviňované z povyšovania sa na „elitu, ktorá je povolaná vyslovovať neomylné súdy a pohŕdanie ľuďmi s inými názormi či s inou politickou orientáciou“[5], z pokryteckosti („noví farizeji“)[5], z provokovania (s údajným „cieľom uraziť, vyprovokovať ostatných užívateľov k emotívnemu ohlasu a transformovať vecnú diskusiu do chaosu“[7]), zo sarkazmu, cynizmu či iného negatívneho správania sa.[7] V tomto zmysle Lukáš Perný slniečkárov kriticky charakterizoval ako „skupinu ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak“.[7] Obviňovanie z nepoctivej komunikácie či politických praktík je však v kultúrne rozpoltenej spoločnosti v rôznej miere prítomné obojstranne. Zdenko Dobrík (2018) označuje slovo slniečkár ako príklad intrakultúrneho xenizmu, teda cudzosti v rámci jednej kultúry.[3] Spôsob používania slova je podľa Dobríka prejavom toho, že „na Slovensku existujú dve politické subkultúry – liberálne a antiliberálne zameraná subkultúra“.[3]

Keďže mnoho liberálne ladených ľudí pôsobilo v Bratislave, synonymom sa stalo slovné spojenie bratislavská kaviareň[36][51] (podobne ako v Česku existovalo spojenie pražská kavárna). Iným hanlivým označením podobnej skupiny ľudí, zdôrazňujúcim dôveru v mainstreamovej názorovej mienke je označenie „ovce“.[11] Do protikladu so slniečkármi (prípadne liberálmi či tzv. progresivistami) bývali niekedy stavané skupiny osôb nazývané časťou spoločnosti pejoratívnym označením „fašisti“[34] či „dezoláti“.[52][53][54]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Ženský rod: slniečkárka; pl. slniečkári[1]; prípadne písané aj ako slniečkar, slniečkarka, slniečkari[2]; syn. liberálne slniečko[3]; čes. sluníčkař, sluníčkářka, sluníčkáři , sluníčkoví lidé[4]. Fenomén, resp. koncept zahŕňajúci takto označované osoby sa nazýva aj ako slniečkárstvo.[5].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ RÉVÉSZOVÁ, Zuzana (ed.). Kultúra v štyroch dejstvách. Bratislava : Národné osvetové centrum, 2019. ISBN 978-80-7121-358-1. S. 34, 35.
  2. ↑ ONDREJOVIČ, Slavomír. Čo sa stane, keď kodifikácia podporí spornú zákonitosť. In: Aktuálne otázky slovenského jazyka. Ed. Wachtarczyková, J. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, 2017. ISBN 978-80-89607-58-7. S. 57.
  3. ↑ a b c d e f g h i j ŠTEFANČÍK, Radoslav; HVASTA, Miloslav. Jazyk pravicového extrémizmu. Bratislava : Ekonóm, 2019. ISBN 978-80-225-4642-3. S. 162 a nasl..
  4. ↑ HOŘEJŠÍ, Jaroslav. Slova na pranýři: soukromá obrana češtiny. Praha : Maxdorf, 2017. ISBN 978-80-7345-547-7. S. 31, 180.
  5. ↑ a b c d e f g h i j ŠTEVKO, Ľudovít. Kto a čo sú slniečkari. Slovenské národné noviny, 2017, roč. 32, čís. 4, s. 4. ISSN 0862-8823.
  6. ↑ a b KOTIAN, Róbert; ŠTULAJTER, Ivan. 30 rokov po: Slovensko 1989-2019. Žilina : Artis Omnis, 2019. ISBN 978-80-8201-061-2. S. 316.
  7. ↑ a b c d e f g h PERNÝ, Lukáš. Definícia slniečkara. Literárny týždenník: časopis Spolku slovenských spisovateľov, 2019, roč. 32, čís. 21 – 22, s. 5. ISSN 0862-5999.
  8. ↑ a b DUBÉCI, Martin. Slniečkar je hlúpa nálepka [online]. Aktuality.sk, 2016-08-14, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  9. ↑ KUBÍK, Ondrej. Investigatívna psychológia: súčasné teoretické a praktické problémy vyšetrovania z pohľadu kriminálnej a vyšetrovacej psychológie. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-682-5. S. 411.
  10. ↑ TABERY, Erik. Opuštěná společnost: česká cesta od Masaryka po Babiše. Praha : Paseka, 2017. ISBN 978-80-7432-849-7. S. 112.
  11. ↑ a b c d PANCZOVÁ, Zuzana. Konšpiračné teórie: témy historické kontexty a argumentačné stratégie. Bratislava : Veda, 2017. ISBN 978-80-224-1546-0. S. 30.
  12. ↑ a b DUDINSKÁ, Irina; DUNAJ, Lubomír; POLÁČKOVÁ, Anna. Dilema hraníc v interdisciplinárnej perspektíve. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2018. ISBN 978-80-555-2051-3. S. 115.
  13. ↑ LEGO, Jan. Pŕíspěvek ke slovníku. Časopis Musea království Českého, 1881, roč. 55, čís. 3, s. 534. ISSN 1210-9746.
  14. ↑ a b KUBÍN, Josef. Hrstka provincialismů. Věstník českých professorů, 1900, roč. 7, čís. 3, s. 157.
  15. ↑ a b Sluníčkař. In: KOTT, František Štěpán. Druhý příspěvek k česko-německému slovníku, zvláště grammaticko-fraseologickému. V Praze : Nákladem České akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovesnost a umění, 1901.
  16. ↑ sluníčkář. In: Českoněmecký slovník = Böhmischdeutsches Wörterbuch. Sv. 3. S – Ž. Praha : J. Otto, 1916. S. 953.
  17. ↑ slunce. In: Pravidla českého pravopisu s abecedním seznamem slov a tvarů: Jediné ministerstvem školství a národní osvěty schválené vydání. Praha : Státní školní knihosklad, 1919. S. 105.
  18. ↑ SCHWARZOVÁ, Růžena. Moje babička. Lípa: illustrovaný měsíčník dorostu Československého Červeného kříže, 1931 – 1932, roč. 12, s. 100.
  19. ↑ Vyhláška č. 846/47 Úr. v. zo dňa 31. októbra 1947
  20. ↑ Mzdy a platy na Slovensku. Bratislava : Obchodná a priemyselná komora, 1948. S. 729.
  21. ↑ a b c d e f NEJEDLÝ, Petr. Sluníčkař. Naše řeč, 2017, roč. 100, s. 109 – 111. ISSN 0027-8203.
  22. ↑ a b HORÁK, Gejza. Na obzore znova Slniečko. Kultúra slova, 1969, roč. 3, čís. 3, s. 74 – 77. ISSN 0023-5202.
  23. ↑ PAKÁNOVÁ, V. Jubilujúce Slniečko. Michalovčan: dvojtýždenník Mestského národného výboru v Michalovciach, 2002, roč. 13, čís. 7, s. 5. ISSN 1339-0031.
  24. ↑ DUSÍKOVÁ, V. Silvester so Slniečkom a ohňovou šou. Piešťanský týždeň: nezávislý regionálny týždenník, 2007, roč. 17, čís. 1-2, s. 8. ISSN 1339-0600.
  25. ↑ a b Muži na štíte. Život: týždenník, 1984, roč. 34, čís. 17, s. 33. ISSN 0139-6323.
  26. ↑ a b MAČURA, Rastislav. Lomnický štát - za slnkom medzi oblakmi. Krásy Slovenska: príroda, ľudia, turistika, pamiatky, tradície, jaskyne, 2008, roč. 82, čís. 9 – 10, s. [48]. ISSN 0323-0643.
  27. ↑ 244 sekúnd. Kozmos: populárno-vedecký astronomický časopis (Bratislava: Obzor), 1995, roč. 26, čís. 1, s. 4, 6, 7, 18. ISSN 0323-049X.
  28. ↑ BOMBOVÁ, Eva. Tatranskí slniečkari videli v Zambii mimoriadne vydarené zatmenie. Košický denník Korzár, 2001, roč. 4, čís. 162, s. 4. ISSN 1335-4566.
  29. ↑ ANTONI, Miroslav. Kvôli trom minútam pohľadu na slnečnú korónu prešli päťtisíc kilometrov. Krajské Nitrianske noviny - Naše novosti, 2007, roč. 47(16), čís. 4, s. 5.
  30. ↑ DOUSKOVÁ, Irena. Oněgin byl Rusák. Brno : Druhé město, 2006. ISBN 80-7227-244-6. S. 59.
  31. ↑ Krásna veda. Denník Sme, 2014, roč. 22, čís. 131, s. 15. ISSN 1335-440X.
  32. ↑ FAITHOVÁ, Eva (ed.). Časopisecký fenomén Slniečko v kontexte slovenskej detskej a národnej literárnej kultúry. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2017. ISBN 978-80-223-4483-8. S. 172.
  33. ↑ a b c TRACHTOVÁ, Zdeňka. Sluníčkář je nový pravdoláskař. Zda je to jen móda, experti neodhadnou. In: iDNES.cz [online]. Praha: MAFRA, 2015-07-16, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  34. ↑ a b JANDOUREK, Jan. Nočníčci a sluníčka se perou a blbost kvete. A slovo sluníčkář vynalezl Jiří X. Doležal!. In: Reflex [online]. Praha: CZECH NEWS CENTER, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  35. ↑ FINGERLAND, Jan. Jak jsme nastoupili do války [online]. Praha: Český rozhlas Plus, 2024-04-07, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  36. ↑ a b c d e f g ŠTEFANČÍK, Radoslav; DULEBOVÁ, Irina. Jazyk a politika. Bratislava : Ekonóm, 2017. ISBN 978-80-225-4414-6. S. 153.
  37. ↑ BARAC, Ľudovít. Campaign Language in Slovakia prior to the 2016 Parliamentary Elections. In: ŠTEFANČÍK, Radoslav (ed.). Jazyk a politika: Na pomedzí lingvistiky a politológie. Bratislava : Ekonóm, 2016. ISBN 978-80-225-4292-0. S. 282.
  38. ↑ ATILA, Kovács. Od výskumu islámu ku skúmaniu muslimov. Etnologické rozpravy 2019, 2018, roč. 25, čís. 2, s. 85. ISSN 1335-5074.
  39. ↑ MARCIŠIAK, Marcel. Sulík na margo svojho blogu o Mohamedovi: „Slniečkári“ ma asi nebudú milovať [online]. tvnoviny.sk, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  40. ↑ ŠUŠKA, Pavel; ŠVEDA, Martin; KRIVÝ, Vladimír. Hodnotová zmena v zázemí Bratislavy ako dôsledok sub-urbánneho rozvoja: analýza volebného správania. Sociológia (Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied), 2018, roč. 50, čís. 5, s. 627. ISSN 0049-1225.
  41. ↑ a b c Nezmyselnosť politickej žaloby. Kultúra: dvojtýždenník závislý od etiky, 2020, roč. 23, čís. 6, s. 12. ISSN 1335-3470.
  42. ↑ KRIŽKA, Teodor. Vynášanie Morany. Kultúra: dvojtýždenník závislý od etiky, 2017, roč. 20, čís. 7, s. 2. ISSN 1335-3470.
  43. ↑ HARABIN, Štefan. Naša vlasť: rozhovory o tom ako vyviaznuť von zo slepých uličiek. [Dlžín] : Izkona, 2019. ISBN 978-80-973238-3-7.
  44. ↑ a b RITOMSKÝ, Matúš. Ak je Honz slniečkar, čo je Fico? [online]. SME, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  45. ↑ Slniečkári chytili strach zo spájania SNS [online]. Bratislava: Slovenská národná strana, 2023-07-14, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  46. ↑ Danko potvrdil, že bude kandidovať na prezidenta. Nedovolím, aby tu vládli slniečkari, vyhlásil [online]. Hospodárske noviny, 2024-01-14, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  47. ↑ Ľuboš Blaha vystúpil na internetovom kanáli trestne stíhaného antisemitu Daniela Bombica. In: Denník N [online]. N Press, 2024-04-29, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  48. ↑ UHRÍK, Milan. Slniečkari v EÚ: Zastavte eurofondy slovenskej vláde! Núti deti fetovať od hladu!. In: YouTube [online]. 2024-04-16, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  49. ↑ BÁRDY, Peter. Poslanci „slniečkara“ Pellegriniho sa pri Sorosovi vyfarbili [online]. Aktuality.sk, 2021-01-27, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  50. ↑ KYSEĽ, Tomáš. Slniečkar, zradca a liberál, opovrhovali Pellegrinim. Blaha, Fico či Danko teraz nabádajú ľudí, aby ho volili [online]. Aktuality.sk, 2024-03-26, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  51. ↑ ŠTEFANČÍK, Radoslav (ed.). Jazyk a politika. Bratislava : Ekonóm, 2016. ISBN 978-80-225-4292-0. S. 282.
  52. ↑ BENIAN, Miroslav. Slniečkári, dezoláti a tí druhí. In: Blog N [online]. 2024-02-27, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  53. ↑ Progresiviti nám hovoria dezoláti, keďže nechceme ako národné štáty podporovať konflikt na Ukrajine [online]. Bratislava: Slovenská národná strana, 2024-05-24, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  54. ↑ REBRO, Marcel. Nazývame ich hanlivo "dezoláti". Robíme si z nich srandu. Ale často žiaľ zabúdame, že aj oni majú volebné právo. In: SME Blog [online]. [Cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Slniečkár&oldid=7872338“