Ministerium für Staatssicherheit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Logo Stasi

Ministerium für Staatssicherheit (doslova "Ministerstvo pre štátnu bezpečnosť", skr. „MfS“, hovorovo „Stasi“ [vyslov: štázi]) bola tajná služba NDR.

Bola zriadená podľa vtedajšieho ministra vnútra Karla Steinhoffa ako: „Spoľahlivá ochrana podnikov patriacich ľudu, ochrana poľnohospodárskych objektov a dopravy pred zločineckými elementmi, nepriateľskými agentmi, diverzantmi, sabotérmi a špiónmi.“ Vznikla 8. februára 1950, bola jednou z najúčinnejších tajných služieb sovietskeho typu. Mala za cieľ podporovať politiku komunistickej strany.

Jej základ tvorili skúsení agenti. Mnohí boli naverbovaní bývalí gestapáci a dôstojníci jednotiek SS. Tí potom školili ďalších agentov. Východonemecká Stasi medzi tajnými službami komunistického bloku vynikala. K sovietskej KGB bola extrémne lojálna a zasahovala nesmierne účinne. Jeden dôstojník Stasi pripadal na 180 Východných Nemcov, v porovnaní s KGB: tu pripadal jeden dôstojník na 595 Sovietov.

Stasi rozbehlo pravdepodobne najkomplexnejšiu operáciu vnútornej bezpečnosti v studenej vojne. Vybudovalo ohromnú sieť informátorov – výskumy odhadujú, že zo 16 miliónovej populácie 400 000 ľudí aktívne spolupracovalo. Stasi viedla záznamy o vyše 6 miliónoch obyvateľov Východného Nemecka, tretine celej populácie.

Zákon nijako neobmedzoval pôsobnosť ministerstva. A tak v 50. rokoch bojovala Stazi proti emigráciám na západ a za rýchlejšiu kolektivizáciu poľnohospodárstva. Po výstavbe Berlínskeho múru kontrolovalo cesty do zahraničia. V 80. rokoch už mala Stasi svojich agentov a informátorov v každej skupine spoločnosti. Stasi úzkostlivo sledovala všetkých potencionálnych rozvratníkov. Agenti Stasi dokonca zbierali vzorky pachových stôp potenciálne nebezpečných ľudí utieraním vecí, ktorých sa dotkli, kúskami látky. Tieto vzorky boli uložené vo vzduchotesných sklených kontajneroch a špeciálne vycvičení psi vedeli vystopovať osobu podľa jej pachu. Agentúra bola oprávnená organizovať tajné ohováračské kampane proti komukoľvek, koho považovala za hrozbu; mohlo to zahŕňať zasielanie anonymných listov, anonymné telefonáty na vydieranie zameranej osoby. Mučenie bolo akceptovanou metódou získavania informácií.

Obmedziť ponímanie Stasi len na pôsobenie vo Východnom Nemecku by bolo naivné. Pracovalo pre ňu 20 až 30 000 západných Nemcov. Tých vydierateľných. Ich úlohou bolo najmä ovplyvniť politiku Západného Nemecka. Patrili k nim mediálne osobnosti, vysokoškolskí profesori aj politici. A mnohé sa im podarilo. Napríklad to, že Západní Nemci prestávali vnímať NDR ako diktatúru.

Stazi však mnohokrát zlyhala, v júni 1953 sa jej nepodarilo potlačiť prvé významné protikomunistické povstanie v NDR. Pomohli až sovietske tanky. Padla za to hlava prvého ministra pre štátnu bezpečnosť Wilhelma Zaissera. Druhé zlyhanie už bolo fatálnejšie. V 80. rokoch Stasi neprekazila formovanie opozičných skupín. Odpykal si to Erich Mielke, v tom čase druhý najmocnejší muž v štáte.

Organizácia bola obyvateľmi Nemecka nenávidená a dva mesiace po páde Berlínskeho múru ich 100 tisíc zaútočilo na 50 budov na Normannenstrasse v Berlíne. Chceli túto inštitúciu zničiť a dostať sa k spisom, ktoré o nich viedla. Po páde režimu v roku 1989 slúžili ešte tisíce agentov a hrozilo, že sa zo Stasi stane úrad na ochranu ústavy. To však Východní Nemci, pre ktorých bola symbolom komunizmu, utláčania a teroru, nedovolili.

Po znovuzjednotení bolo veľa bývalých agentov Stasi súdne stíhaných. V súčasnosti majú bývali spolupracovníci a agenti Stazi zablokovaný prístup k práci u Berlínskej polície.