Vojenský a špitálsky rád svätého Lazara Jeruzalemského

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zelený kríž, symbol Rádu sv. Lazara Jeruzalemského
Erb súčasného Veľmajstra Orléanské obedience Rádu

Vojenský a špitálsky rád svätého Lazara Jeruzalemského je rytiersky rád, ktorý vznikol vo Svätej zemi počas križiackych vojen. Po viacerých rozkoloch a pokusoch o zlúčenie v druhej polovici 20. storočia v súčasnosti pod týmto názvom pôsobí viac organizácií, ktoré o sebe prehlasujú, že sú jediným skutočným pokračovateľom pôvodného rádu. Všetky tieto organizácie sa hlásia k ekumenizmu a venujú sa dobročinnosti, hlavne v oblasti zdravotníctva a rozvojovej pomoci.

Dejiny rádu[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o ráde je z roku 1043 v bule pápeža Benedikta IX., ktorou rádu priznáva určité privilégiá.

Pôvodné aktivity rádu boli zamerané výlučne na špitálsku službu. Vojenské funkcie začal vykonávať až pod vplyvom toho, že ostatné rytierske rády do neho preveľovali rádových bratov, ktorí ochoreli na malomocenstvo. V správach o bitke pri Montgisarde v roku 1177 sa spomína účasť väčšieho počtu rytierov rádu.

Prví veľmajstri Rádu sv. Lazara boli volení z radov malomocných bratov. V roku 1244 utŕžil rád v Gaze, roku 1250 v Al-Mansúre a v roku 1252 pri Ramalláhu zdrvujúcu sériu porážok, kedy sa rád ocitol na hranici úplného vyhladenia. Pápež Inocent IV., ktorý v roku 1253, prakticky okamžite po nešťastnej bitke pri Ramalláhu, povolil rádu voliť za svojho veľmajstra aj zdravého rytiera spomedzi ostatných (bratov) domu keďže, ako uvádza vo svojej bule: všetci malomocní rytieri spomenutého domu boli nemilosrdne pobití nepriateľmi viery.[1][2] V roku 1255 ten istý pápež o ráde hovorí ako o konvente aktívnych rytierov a ostatných, zdravých či malomocných.

Už v priebehu 12. storočia sa začal rád rozširovať aj v Európe, hlavnou náplňou bola starostlivosť o malomocných. Francúzsky kráľ Ľudovít VII. udelil rádu v roku 1154 kráľovský status a pridelil im za sídlo Boigny v blízkosti Orleánu. V súlade s historickou tradíciou popri ústrednej špitálskej činnosti rád prevádzkoval vojenskú akadémiu a jej kadeti slúžili v kráľovskej armáde pri presadzovaní francúzskych záujmov predovšetkým v Stredozemnom mori a pri pobreží Atlantického oceánu.[3]

V roku 1291 sa obrany Akkonu zúčastnilo dvadsaťpäť rytierov rádu, ktorí počas bojov zahynuli.[4] Po strate Akkonu bol rád prinútený opustiť Svätú zem a sídlom veľmajstra sa stal zámok Boigny.

V roku 1824 počas vlády Ľudovíta XVIII. je v kráľovskom almanachu uvedený ako protektor Rádu sv. Lazára nástupca kráľa Karol. Vývoj rádu po roku 1830 - po júlovej revolúcii a abdikácii Karola nie je celkom jasný. Na jednej strane je názor, že rád zanikol, iní historici zastávajú názor, že rád po roku 1830 bol vedený radou dôstojníkov a v roku 1841 sa protektorom rádu stal melchitsko-grécky patriarcha Jeruzalema. Zhoda panuje v tom, že okolo roku 1910 sa vo Francúzsku objavila skupina osôb vyvíjajúcich činnosť pod názvom sv. Lazara. V roku 1930 bol za provizórneho generálneho miestodržiteľa zvolený don Francisco de Borbón, vojvoda zo Sevilly (1882-1953), ktorý se v roku 1935 stal novým veľmajstrom.

Rád na území Česko-Slovenska po roku 1918[upraviť | upraviť zdroj]

V Česko-Slovensku rád pôsobil od roku 1937, kedy bola jeho činnosť obnovená kniežaťom Karolom VI. Schwarzenbergom[5] a vzniklo České veľkopriorstvo (České velkopřevorství). Na slovenskom území sa členom Rádu sv. Lazara stal gróf Ján Kanty Zamoyski, syn Andreja Przemyslava Zamoyski a Márie Caroliny de Bourbon, princeznej Dvoch Sicílií. Za rytiera rádu bol gróf Zamoyski prijatý v roku 1936 ako veľkokrížnik s kolanou (rádovou reťazou).[6] Rodina Zamoyski žila až do konca roka 1944 na v kaštieli v Starej Ľubovni.

České veľkopriorstvo (po roku 1948 v exile) sa pod vedením 1. veľkopriora Karla Schwarzenberga po roku 1967 prihlásilo k Parížskej obediencii. Schwarzenberg určil ako svojho nástupcu grófa Radslava Kinského (členom Rádu bol od roku 1973). Kinský bol 2. českým veľkopriorom po Schwarzenbergovom úmrtí v roku 1986.

Symboly a štruktúra rádu[upraviť | upraviť zdroj]

Nákrčná insígnia  –  ľalia odkazuje na súvis z heraldickým znakom Francúzskeho kráľovstva

Symbolom Rádu sv. Lazara je osemhrotý kríž so všetkými ramenami rovnako dlhými, tvarom identický s maltézskym (takto je tento kríž nazývaný v heraldickej terminológii). Na rozdiel od maltézskeho kríža, ktorý je biely, má kríž lazariánsky zelenú farbu. Zaujímavosťou je, že v súčasnosti oficiálne používaným znakom lekární je jednoduchý zelený kríž. Jeho zelená farba je prevzatá z kríža Rádu[chýba zdroj], a symbolizuje pôvodné rádové poslanie – bylinkárstvo a liečiteľstvo.

Na čele rádu stojí veľmajster. Rád má svoj erb, vlajku, insígnie a rádový odev, zvyky, tradície a štruktúru. Medzinárodná skratka názvu rádu je OSLJ (The Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem).

Štruktúra medzinárodného rádu[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Veľmajster
  2. Ústavná rada
  3. Medzinárodná rádová vláda
  4. Veľká magistrálna rada

Štruktúra rádu v rámci národných jurisdikcií[upraviť | upraviť zdroj]

Erb slovenskej Komendy Českého Veľkopriorstva OSLJ

Rád vytvára svoje zastúpenia v jednotlivých štátoch prostredníctvom veľkopriorátov alebo bailivikov.[7] V rámci každého štátu môže vzniknúť komenda, čo je menšia územná jednotka (napr. s pôsobením v určitom kraji či župe), najmenšia územná jednotka je delegácia. Každá národná jurisdikcia má svoj erb, ktorý pozostáva z veľkého znaku rádu s tým rozdielom, že v heraldicky pravom hornom poli štítu je národný symbol (Slovensko – dvojkríž na trojvrší, Česká republika – lev, Kanada – javorový list a pod.)[8] Národná jurisdikcia má aj svoju vlajku s obsiahnutým národným symbolom podľa rovnakého pravidla, ako je tvorený erb. Štruktúra národnej jurisdikcie je nasledovná:[7]

  1. Veľkoprior/Veľkobaili
  2. Prior/Baili
  3. Rytieri, ktorí sa delia na justičných (po práve – potomkovia šľachty) a graciálnych rytierov (osoby občianskeho pôvodu - za zásluhy)

Rytieri môžu podľa zásluh dosiahnuť hodnosti, resp. funkcie:

  • Rytier komtúr
  • Špitálnik
  • Almužník
  • Kapitulár

Rád v súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Erb OSLJ

Trvanie pôvodného rádu, a teda aj kontinuita existencie organizácie do roku 1830 je bezvýhradne akceptovaná. Súčasný rád je ekumenicky zameraný a združuje kresťanov všetkých vyznaní, ktoré uznáva Svätá stolica. Jeho novodobá história je však poznamenaná rozkolom a spormi o veľmajstra. V súčasnosti sa okrem starostlivosti o pacientov v terminálnych štádiách ochorení Rád sv. Lazara orientuje predovšetkým na zaistenie dostatku pitnej vody v utečeneckých táboroch v Senegale, kde od r. 2005 zachránil život viac než 60 000 utečencom.

Spor o veľmajstra[upraviť | upraviť zdroj]

S ohľadom na geografické rozdelenie (magistrálne sídlo v Madride a administratívne v Paríži), jazykovú i kultúrnu rozdielnosť, ako aj rozdielny prístup k intenzite práce na charitatívnych projektoch v prospech francúzskeho členstva bolo ťažké dlhodobo udržiavať jeho jednotné vedenie.[9] V roku 1967 bol preto vo Francúzsku zvolený nový veľmajster, princ Charles-Philippe d'Orléans, vojvoda z Nemours, a doterajší veľmajster bol zosadený.[10] Tento krok bol v rozpore s platnými radovými predpismi, pretože veľmajster môže buď zomrieť, alebo abdikovať, k čomu nedošlo. Toto sa stalo základom roztržky a vytvorenie Sevillskej obediencie, ktorá sa ako prvá odtrhla od rádu. Rozdelenie rádu prehĺbili spory vo veci prijímania nekatolíkov do svojich radov. Vojvoda z Nemours, známy anglofil, hromadne naberal členov z tradične protestantských anglosaských krajín a presunom magistrálneho sídla na Maltu, politicky blízku Veľkej Británii, vytvoril tzv. Maltézsku obedienciu. S týmto postupom nesúhlasilo katolícke krídlo reprezentované vojvodom z Brissacu. Zatiaľ čo väčšina francúzskych a nemeckých rytierov rádu zostala verná Brissacovi a vytvorila tzv. Parížsku obedienciu, Španieli naďalej podporovali vojvodu Sevillského, Angličania s Američanmi zas vojvodu z Nemours a jeho Maltézsku obedienciu. Po smrti vojvodu z Nemours v roku 1970 sa skupina členov okolo vojvodu Sevillského pripojila k Maltézskej obediencii a od tejto chvíle na dlhý čas vedľa seba pôsobili dve vetvy ráduParížska obediencia a Maltézska obediencia.[11] V rokoch 1979-1986 došlo k neúspešnej snahe o vyriešenie sporov a zriadenie jednotného vedenia s jediným veľmajstrom.

V roku 2003 ohlásil Vojvoda z Brissacu svoj zámer abdikovať z pozície veľmajstra s cieľom umožniť voľbu nového najvyššieho predstaveného a znova zjednotiť obidve vetvy rádu. Do volieb naplánovaných na rok 2004 v Toronte boli riadne zaregistrovaní 2 kandidáti:

  1. Don Francisco, vojvoda Sevillský (existujúci veľmajster Maltézskej obediencie),
  2. Charles-Philippe d'Orléans

Jeruzalemský Patriarcha, ako duchovný protektor, ešte v roku 2003 podmienil kandidatúru vojvodu Sevillského usporiadaním jeho rodinnej situácie (bol tretíkrát ženatý bez predchádzajúceho pápežského dišpenzu).[9] Vojvoda však túto podmienku do volieb v roku 2004, a ani neskôr nesplnil. Bol tak z hľadiska cirkevného práva, ako aj rádovej ústavy, nespôsobilý zúčastniť sa voľby a vykonávať úrad veľmajstra. Napriek protestom väčšiny európskych jurisdikcií patriarcha voľby umožnil (v rozpore so svojim predchádzajúcim vyhlásením) a vojvoda Sevillský bol zvolený za de iure nelegitímneho veľmajstra. Zástupcovia prevažne Parížskej obediencie túto voľbu neuznali, a v septembri 2004 zvolili na zámku v Blois pri meste Orléans za veľmajstra Charlesa-Philippa d'Orléans, neskoršieho.[12]

Rozkol Rádu[upraviť | upraviť zdroj]

Pod názvom Rád sv. Lazara v súčasnosti pôsobia dve organizácie:

  1. Vojenský a špitálsky rád sv. Lazara – Jeruzalmského, ktorý je vďaka ochrane francúzskeho kráľovského domu jediným rytierskym rádom podľa medzinárodného práva. Jeho 50. veľmajster je od roku 2010 JEx gróf Ján Dobrzenský z Dobrzenicz,[13] predseda rádovej vlády Charles-Philipp d'Orléans. Dobrzenského v úrade potvrdil JKV, gróf Parížsky, vojvoda Francúzska, hlava francúzskeho kráľovského rodu. Pôvodným duchovným protektorom bol emeritný arcibiskup a prímas maďarský, László Paskai O.F.M., ktorého v úrade vystriedal kardinál Dominik Duka OP súčasný generálny kaplán rádu (Cappelanus Generalis). Aby bol akýkoľvek rád právne uznaný ako Rád rytiersky,[14] musí mať zaistenú ochranu legitímnym Fons Honorum, t.j. vznešeným zakladateľom patrónom a protektorom, ktorý bol panujúcim suverénom v čase vzniku Rádu alebo v čase, kedy tento suverén prijal rád pod svoju ochranu. To sa v prípade rádu sv. Lazara stalo v roku 1308, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ Filip IV. Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul Ochranca Rádu sv. Lazara. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža Leva X. sa úrad veľmajstra Rádu sv. Lazara stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako Fons Honorum ešte umocnila.[7] Rád sv. Lazara pôsobí v približne dvadsiatich krajinách a má okolo 300 členov. V súčasnosti je pod ochranou francúzskeho kráľovského domu, čím je zaručená jeho historická legitimita. V Českej republike rád rešpektuje Česká katolícka cirkev. Česká biskupská konferencia na 89. plenárnom zasadnutí 24. apríla 2012 schválila Rád sv. Lazara ako súkromné združenie kresťanov podľa kánonu 322 CIC.[15] Rád tiež na oficiálnej úrovni spolupracuje s Armádou Českej republiky, je riadnym členom výboru ECOSOC pri OSN, pracuje v zhode a vzájomnom uznaní s rádom Čestnej légie vo Francúzsku a má diplomatické zastúpenie v Maďarsku, Chorvátsku a v Čiernej Hore. Obrat poskytnutej charitatívnej pomoci v roku 2011 dosahoval úroveň 2,4 mil. EUR, z toho viac ako 600 tis. EUR na projektoch v Afrike.
  2. Medzinárodná humanitárna organizácia, pôvodná Maltézska obediencia, ktorá používa názov Rád sv. Lazara a odvoláva sa na tradíciu, zvyky a symboliku rádu, avšak bez legitímneho Fons Honorum. Jej hlavným predstaviteľom, je po abdikácii nelegitímneho veľmajstra vojvodu Sevillského od septembra 2008 Don Carlos Gereda de Borbón, markíz de Almazán. Táto organizácia, ktorej býva z cirkevného hľadiska často vyčítané prijímanie členov pochybnej povesti (najmä z radov slobodomurárov)[16][17] je omnoho početnejšia ako tradičný rád a pôsobí približne v 36 krajinách. Má cez 4000 členov. Uvedenie markíza de Almazán do funkcie bolo vykonané v manchesterskej anglikánskej katedrále spirituálnym protektorom organizácie Gregoriosom III. Lahamom, patriarchom Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi. Organizácia sa venuje humanitárnej pomoci a dobročinnosti. Maltézska obediencia voči verejnosti vystupuje aj pod názvom Zjednotený Rád.

Rád sa vo svojej histórii, ako vlastne každá organizácia presahujúca hranice jednej krajiny, nevyhol osobným, mocenským či majetkovým sporom. Do rádu boli niekedy (prevažne španielskymi členmi) prijímané kontroverzné osoby, s pochybnosťami o ich politickej minulosti, či šľachtickom pôvode, ku ktorému sa hlásili. Tomu sa v rámci organizácie, ktorá pôsobí na celom svete, nedá úplne vyhnúť. Za tieto osoby býva rád často kritizovaný a niektoré cirkevné organizácie voči rádu zaujímajú rezervovaný postoj. Rozkol rádu na rôzne skupiny vnáša zmätok do chápania rádu navonok a neprospieva cieľom a snaženiam, ktoré sú nosným pilierom jeho činnosti, založenej na kresťanstve, charite a rytierstve. Celosvetovým zjednocujúcim projektom obidvoch organizácií je koordinácia programu OSN - Dekáda čistej vody. Národné jurisdikcie majú svoje vlastné projekty.

László Paskai O.F.M.
Dominik Duka OP
Generálna kapitula Českého veľkopriorstva - Bludov 2011
Lazariánska pomoc na Slovensku


Rád na území Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

O pôsobení Rádu na Slovensku po odchode rodiny Zamoyski až do začiatku 21. storočia nie sú takmer žiadne informácie. V roku 2002 začínajú pôsobiť na Slovensku organizácie odvolávajúce sa na Rád sv. Lazara. V roku 2011 vznikla Slovenská komenda Českého Veľkopriorstva OSLJ, pod patronátom francúzskeho kráľovského domu. Na Slovensku existujú aj iné organizácie, ktoré sa hlásia k Maltézskej obediencii, či občianske združenia, odvolávajúce sa na tradície, symboly, insígnie či heraldiku Rádu sv. Lazara.

Patronátnym zariadením rádu na Slovensku je od roku 2011 hospic a dom sociálnych služieb Dom Božieho Milosrdenstva v Banskej Bystrici. Hospic a domov prevádzkuje 16 lôžok pre pacientov s terminálnou diagnózou a ďalších 42 lôžok pre seniorov so zdravotným postihnutím alebo klientov v sociálnej núdzi. V snahe zmierniť utrpenie a napomôcť v zaistení dôstojnejších podmienok pacientov v ich posledných chvíľach prispieva rád vecnými a finančnými prostriedkami na podporu uvedeného zariadenia. V súlade s historickou tradíciou ochrany a starostlivosti o pútnikov počas krížových výprav do Svätej zeme vytvoril Rád sv. Lazara zbor dobrovoľníkov poskytujúcich zdravotnícke asistenčné služby predovšetkým pri katolíckych púťach, či iných významných spoločenských udalostiach. K tomuto účelu zriadil rád v roku 2011 humanitárnu organizáciu Lazariánska pomoc.

Rádové hodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

V Ráde sa používa nasledovná titulatúra:[18]

Mladí členovia (do 18. rokov)
  • EsqLJ (Esquire – Ecuyer – Scutarius – kadet)
  • DemLJ (Demoiselle – Dominicella – kadet(ka)
  • NovLJ (Novice – Novitius – novic, platí pre študentov teológie)
Riadni členovia
  • BLJ (Brother – Frère – Frater – brat)
  • SLJ (Sister – Sœur – Soror – sestra)
  • SBLJ (Servant Brother – Frère Servant – Frater Servus - služobný brat)
  • SSLJ (Servant Sister – Sœur Servante – Soror Servus - služobná sestra)
  • KLJ (Knight – Chevalier – Eques – rytier)
  • DLJ (Dame – Dame – Domina – dáma)
  • KCLJ (Knight Commander – Chevalier Commandeur – Eques Commendator – rytier komtúr)
  • DCLJ (Dame Commander – Dame Commandeur – Domina Commendatrix – dáma komtúr)
  • GCLJ (Knight/Dame Grand Cross – Chevalier/Dame Grand-Croix – Eques/Domina Magnæ Crucis – rytier/dáma Veľkokríža)
Členovia z radov duchovných
  • ChLJ (Chaplain – Chapelain – Cappellanus – kaplán)
  • SChLJ (Senior Chaplain – Chapelain Supérieur – Cappellanus Maior – kaplán jurisdikcie)
  • ECLJ (Ecclesiastical Commander – Commandeur Ecclésiastique – Cappellanus Conventualis – cirkevný komtúr)
  • GCLJ (Prelate Grand Cross – Prélat Grand-Croix – Prælatus Magnæ – nositeľ cirkevného Veľkokríža)
Čestné rádové hodnosti

Tieto hodnosti sú udeľované osobám kresťanského vierovyznania, ktorí nie sú členmí Rádu, ale sa o jeho činnosť mimoriadne zaslúžili.

  • MMLJ (Member of Merit – Membre de Mérite – Sodalit pro Merito – záslužný kríž)
  • OMLJ (Officer of Merit – Officier de Mérite – Officialis pro Merito – dôstojnícky záslužný kríž)
  • CMLJ (Commander of Merit – Commandeur de Mérite – Commendator /-trix pro Merito – veliteľský záslužný kríž)
  • GOMLJ (Grand Officer of Merit – Grand Officier de Mérite – Officialis Magnus pro Merito – dôstojnícky záslužný Veľkokríž)
  • GCMLJ (Knight/Dame/Prelat Grand Cross OF Merit – Chevalier/Dame/Pré­lat Grand-Croix de Mérite – Eques/Domina/Pre­latus Magna Crucis pro Merito – Rytier/Dáma/Prelát záslužného Veľkokríža)
Ostatné čestné hodnosti

Ak chce Rád mimoriadne vyznamenať osobu, ktorá je iného, ako kresťanského vierovyznania, takejto osobe udelí hodnosť (titul):

  • CompLJ (Companion – Compagnon – Socius/Socia – pridružený člen)

Zoznam Veľmajstrov Rádu sv. Lazara – Jeruzalemského do súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Blahoslavený Gerard Tenque (Tum), známy tiež ako “de Martigues” (1099-1120) prvý majster jeruzalemského špitálu a zakladateľ Rádu johanitov
  2. Boyant Roger (1120-1131) rektor jeruzalemského špitálu a majster špitálnikov sv. Lazara
  3. Jean (dol. 1131)
  4. Barthélémy, pôvodom templársky rytier, ktorý podľa nariadení vstúpil do Rádu sv. Lazara po nakazení leprou (dol. 1153)
  5. Itier uvádzaný aj ako Hector (dol. 1154)
  6. Hughes de Saint-Paul (dol. 1155)
  7. Raymond du Puy (1157-1159), pôvodne Veľmajster Johanitov. Po nakazení leprou sa stal Veľmajstrom Rádu sv. Lazara
  8. Rainier uvádzaný aj ako Lambert (dol. 1164)
  9. Raymond (dol. 1168)
  10. Gérard de Montclar (dol. 1169)
  11. Bernard (1185-1186)
  12. Gauthier de Neufchâtel [tiež známy ako Walter de Novo Castro] (1228-1234). Majster z Burton Lazars v Anglicku
  13. Reynald de Fleury (1234-1254)
  14. Jean de Meaux (dol. 1267), titulovaný ako Generálny Preceptor Rádu sv. Lazara
  15. Thomas de Sainville (1277-1312), ktorý presunul sídlo Rádu do francúzskeho zámku Boigny
  16. Sir Adam de Veau (dol. 1327). Majster z Burton Lazars, Anglicko
  17. Jean de Paris (1332-1348)
  18. Jean de Couraze (dol. 1354)
  19. Jean le Comte (dol. 1355)
  20. Jacques de Besnes (1368-1384)
  21. Pierre des Ruaux (1413-1454)
  22. Guillaume Desmares (dol. 1460)
  23. Jean le Cornu (1469-1493)
  24. François d’Amboise (1493-1500), synovec Aimera d’Amboise, Veľmajstra Johanitov
  25. Agnan de Mareul (1500-1519)
  26. François de Bourbon, Comte de Saint-Paul (1519-1521), titulovaný ako Komtúr z Boigny
  27. Claude de Mareul (1521-1554), synovec Agnana de Mareul
  28. Jean Conti (1554-1557)
  29. Jean de Lévis (1557-1564), pôvodne maltézsky rytier, potvrdený neskôr ako Veľmajster Rádu sv. Lazara pápežskou bulou Nos igitur
  30. Michel de Seurre (1564-1571), pôvodne maltézsky rytier
  31. François Salviati (1578-1586). Medzi rokmi 1571 až 1578 Generálny Vikár Rádu. Rytier a veľvyslanec Maltézskych rytierov
  32. Michel de Seurre (1586-1593)
  33. Aymard de Clermont de Chastes (1593-1603), maršál maltézskych rytierov a Vice-Admirál Francúzska
  34. Jean-Charles de Gayand de Monterolles (1603-1604), synovec Aymarda de Clermont de Chastes
  35. Philibert, Marquis de Nérestang (1604-1620)
  36. Claude, Marquis de Nérestang (1620-1639), syn Philiberta
  37. Charles, Marquis de Nérestang (1639-1644), syn Claudea
  38. Charles-Achille, Marquis de Nérestang (1645-1673), brat Charlesa
  39. Michel le Tellier, Marquis de Louvois (1673-1691). Generálny vikár s magistrálnymi privilégiami
  40. Philippe de Courcillon, Marquis de Dangeau (1691-1720)
  41. Prince Louis de Bourbon, Duc d’Orléans, Chartres, Valois, Nemours et Montpensier (1720-1752)
  42. Prince Louis de France, Duc de Berry (1757-1773), neskorší kráľ Ľudovít XVI. (od r. 1774)
  43. Prince Louis Stanislas Xavier de France, Comte de Provence, Duc d’Anjou (1773-1814) brat kráľa Louisa XVI., neskorší kráľ Ľudovít XVIII.
  44. Francisco de Paula de Borbón y de la Torre, Duque de Sevilla (1930-1952), tiež Veľkobaili Španielska
  45. Francisco Enrique de Borbón y Borbón (1952-1967), syn Francisca de Paula
  46. Prince Charles-Philippe de Bourbon-Orléans, Duc d’Alençon, Vendôme et Nemours, prvý princ francúzskej kráľovskej krvi (1967-1969)
  47. Pierre de Cossé, Duc de Brissac (1969-1986), pôvodne Generálny Administrátor rádu (od r. 1956)
  48. François de Cossé, Marquis neskôr Duc de Brissac (1986-2004), syn Pierra
  49. Princ Charles-Philippe d’Orléans, Vojvoda z Anjou (2004-2010), ktorý znovu obnovil protektorstvo Hlavy francúzskej Kráľovskej rodiny nad Rádom sv. Lazara a spirituálne protektorstvo kardinála rímskokatolíckej cirkvi
  50. Gróf Ján Dobrzenský z Dobrzenicz, súčasný Veľmajster Rádu sv. Lazara. Rod Dobrzenských je prostredníctvom Marie-Alžběty (nar. 7.12.1875 v Chotěboři) v príbuzenskom vzťahu s francúzskym kráľovským rodom Orleáns (Marie-Alžběta sa 14.11.1908 na zámku vo Versailles vydala za JKV Petra, Princa Orleáns-Braganza)


Významní členovia Rádu sv. Lazara[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosti spoločenského života[upraviť | upraviť zdroj]

JEx maršal António Óscar de Fragoso Carmona [19], Portugalský prezident
JEx Quentin Bryce, 25. a aktuálna guvernérka Austrálie
Sir Anand Stayanand, bývalý guvernér Nového Zélandu
JEx Daniel Roland Mishener, KLJ, Generálny guvernér Kanady

Vysokí cirkevní hodnostári[upraviť | upraviť zdroj]

JEm Arcibiskup Dominik Duka OP
JEm László Paskai O.F.M., emeritný Arcibiskup a Prímas Maďarska
JEm Arcibiskup Karel Otčenášek
JEm Goncalves kardinál Cerejeira, Patriarcha lisabonský
JEm Mons. Sagna, Ziguinchorský Biskup, delegát OSLJ pre Senegal
JEm Mons. Plumey, garouaský Biskup delegát OSLJ pre Kamerun
JEm Arcibiskup Scanlan, Glasgowský arcibiskup
JEm Dr. Marian Tumler, Veľmajster rádu nemeckých rytierov, Veľkokrížnik OSLJ
JEm Arcibiskup Bruno Bernard Heim, pápežský nuncius v Londýne (o. i. významný cirkevný heraldik)

Compagnoni[upraviť | upraviť zdroj]

Compagnoni sú osobnosti svetového meradla, ktoré sú iného ako kresťanského vierovyznania. Títo ľudia Rád podporujú a súhlasia s jeho cieľmi a poslaním.

JKV Kangh Mandžuský Cisár
JKV 14. Dalai Lama, Veľkokrížnik OSLJ
JKV Norodom Sihamoni, Kráľ Kambodže, Veľkokrížnik OSLJ
JKV Maharadža Patialu a Jaipuru

Členovia z radov šľachty[upraviť | upraviť zdroj]

C.K.Výsosť Arcivojvoda Otto von Habsburg, nositeľ Čestného prsteňa za rytierskosť OSLJ (r. 1972)
Imperátor a Samovládca celého Ruska, Cár Nikolaj Alexandrovič Romanov (Mikuláš II.)
JKV Vladimír Kyrillovič Romanov, Veľkoknieža ruský
JKV Kráľ Boris Bulharský
JKV Princezná Ileana Rumunská (1931)
JKV Princ Konstantin von Lichtenstein, Veľkokancelár pre Švajčiarsko (1967)
The Right Honorary Lord Charles Stourton, XXVI baron of Mowbray, etc., titulárny Veľkoprior OSLJ pre Anglicko
The Right Honorary Marquis of Huntley, last Marquise of Scotland, titulárny Veľkokomandér Škótska
JKV Princ Alfonso de Bourbón (Španielsko)

Vysvetlivky titulov[upraviť | upraviť zdroj]

  • JEx - Jeho (Jej) Excelencia
  • JEm - Jeho Eminencia
  • JKV - Jeho (Jej) Kráľovská Výsosť

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BARBER, Malcolm. The Order of Saint Lazarus and the Crusades, In: The Catholic Historica Review, Vol. 80, No. 3. Washington : Academic Press, 1994. S. 447 - 448.
  2. MARCOMBE, David. Leper knights: The Order of Sanit Lazarus of Jerusalem in England,c. 1150-1544. NY USA : Boydell & Brewer Inc, 2004. S. 14.
  3. Rád sv.Lazara - história
  4. Desmond Seward: The Monks of War. The Military Religious Orders. Penguin Books, London 1995, ISBN 0-14-019501-7.
  5. www.oslj.cz - Historie řádu v Českých zemích
  6. www.rslj.sk - Rád na území Slovenska
  7. a b c www.rslj.sk - vysvetlivky
  8. www.rslj.sk - heraldika
  9. a b ELLUL, Max Joseph. The green eight pointed cross. Malta : [s.n.], 2004. S. 81 - 82.
  10. SAVONA-VENTURA, Charles. The Hospitaller Knights of Saint Lazarus. Malta : [s.n.], 2006. S. 109.
  11. SAVONA-VENTURA, Charles. The Hospitaller Knights of Saint Lazarus. Malta : [s.n.], 2006. S. 112.
  12. ELLUL, Max Joseph. The green eight pointed cross. Malta : [s.n.], 2004. S. 106.
  13. www.tisk.cirkev.cz
  14. Principles involved in assessing the validity of Orders of Chivalry
  15. www.tisk.cirkev.cz
  16. Dr. Earle Scott Sharam
  17. SOME THOUGHTS AND OBSERVATIONS ON THE MUCH CHERISHED PROSPECT OF RECONCILIATION AND REUNIFICATION OF THE TWO OBEDIENCES OF THE MILITARY & HOSPITALLER ORDER OF SAINT LAZARUS OF JERUSALEM
  18. www.oslj.cz - hodnosti
  19. www.rslj.sk,http://www.rslj.sk/osobnosti-radu/

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]