Andrej Kuc

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Andrej Kuc
Akademický maliar a reštaurátor
Andrej Kuc okolo roku 1970
Andrej Kuc okolo roku 1970
Narodenie27. november 1919
Lechnica, ČSR (dnes Slovensko)
Úmrtie18. október 1998 (78 rokov)
Spišská Nová Ves, Slovensko
Národnosťslovenská
Alma materVysoká škola výtvarných umení v Bratislave
RodičiaJán Kanty Kuc (1896 – 1949)
Alžbeta Lainsová (1891 – 1970)
DetiPaedDr. Gabriela Zahurancová (* 1965)
Mgr. art. Ľubomír Kuc (* 1969)
PodpisAndrej Kuc, podpis

Akademický maliar Andrej Kuc (* 27. november 1919, Lechnica, ČSR – † 18. október 1998, Spišská Nová Ves, Slovensko) bol slovenský maliar a reštaurátor. Venoval sa obnove slovenských umeleckých pamiatok, pričom pôvodnú podobu vrátil viac ako stovke významných diel .

Bol priamy účastník Slovenského národného povstania. Ako veliteľ partizánskej roty bojoval až do príchodu Červenej Armády. Za zásluhy v národnooslobodzovacom boji proti fašizmu mu bol udelený Rád slovenského národného povstania I. triedy a Česko-slovenský vojnový kríž 1939.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rodisko, rodičia a životné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Andrej Kuc sa narodil v obci Lechnica, okres Poprad. Matka bola Alžbeta, rod. Lainsová, starala sa o domácnosť. Otec, Ján Kanty Kuc, bol rezbár a pozlačovač. Oženil sa po skončení I. svetovej vojny ako 49-ročný a neskôr si zriadil stolársku živnosť, aby za prácou viac nemusel cestovať. Andrej sa v mladom veku popri otcovi naučil pozlačovačstvu, čiastočne maliarstvu, stolárstvu a pomerne dobre rezbárstvu. Na toto obdobie spomína ako 74-ročný:

„Ja som sa veľa naučil už ako chlapec od svojho otca, no jeho plodnú a osožnú prácu som plne pochopil až počas štúdií.“

Rodina na Zamagurí v skromných podmienkach hospodárila na šiestich hektároch rolí, lúk a lesa.

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte v Lechnici vychodil osem tried ľudovej školy. Odmalička sa zaujímal o maliarstvo, no kvôli chudobe si nemohol štúdium dovoliť. Vo veku 16 rokov sa preto odišiel vyučiť maliarskemu remeslu. Ako učeň pôsobil od 14. augusta 1935 do 14. augusta 1938 u maliarskeho majstra Františka Crháka v Spišskej Starej Vsi. Po ukončení výuky začal pracovať ako pomocník pod vedením maliarskeho majstra Ernesta Waltera v Kežmarku, neskôr u maliarskeho majstra Štefana Palubiaka v Poprade. V tom čase sa taktiež úspešne podrobil skúškam zo štyroch tried meštianskej školy.

Rád slovenského národného povstania I. triedy.

Slovenské národné povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenskú službu, počas ktorej desať mesiacov pôsobil na východnom fronte SSSR, absolvoval v období od 10. januára 1939 do 30. júla 1942. Ženijný kurz absolvoval ako míner a pyrotechnik. Po skončení výcviku sa stal členom Zboru žandárstva. Skúšku absolvoval v Žandárskej škole v Topoľčiankach a následne slúžil ako podriadený žandár na stanici Štiavnické Bane.

Žandársky zbor opustil po vypuknutí Slovenského národného povstania. Do bojov sa ako poľný četník zapojil pri Vrútkach, Priekope, Martine a neskôr pri Červenej Skale. Po čiastočnom potlačení povstania sa pripojil k partizánskemu odboju. Ako veliteľ roty slúžil pre Druhú partizánsku brigádu "Za slobodu Slovanov". Bojoval až do príchodu Červenej armády vo februári 1945.

Zranenie, invalidita a zásluhy[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate z hôr, vidiac, že obyvatelia obce Kjastava pod Sitnom nemôžu hospodáriť na Nemcami zamínovanej časti chotára, sa rozhodol dobrovoľne oblasť odmínovať. Napriek mimoriadnej opatrnosti stúpil dňa 4. apríla 1945 na nášľapnú mínu a utrpel devastačné poranenia oboch nôh v oblasti predkolenia, v dôsledku čoho mu boli obe nohy amputované. V roku 1965 Andrej Kuc svoj údel opísal slovami:

„Invalidita je ťarcha v živote, no hádam táto ma navrátila k svojmu povolaniu, ktoré mám rád a od ktorého som už nevybočil. Myslím, že mám život vyplnený.“

Za vojenské zásluhy a hrdinstvo bolo Andrejovi Kucovi udelených mnoho vyznamenaní. Na znak zásluh pri obnovení Československej republiky a oslobodení slovenského národa dostal 9. októbra 1946 Rad Slovenského národného povstania I. triedy. 27. mája 1968 mu bolo za preukázanie chrabrého činu v nebezpečí života udelené vyznamenanie Česko-slovenský vojnový kríž 1939.

Titul Akademický maliar VŠVU.

Štúdium výtvarníctva[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyliečení pracoval od 27. novembra 1949 ako tajomník OAV-SNF (Okresného akčného výboru slovenského národného frontu) a ako vedúci Roľníckého skladištného družstva v Spišskej Starej Vsi až do 30. novembra 1950. Neskôr, od 1. februára 1951, pracoval nakrátko ako grafik v národnom podniku Obuva v Partizánskom.

Na štúdium odboru reštaurovanie umeleckých pamiatok na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave bol prijatý v rovnakom roku, 1. októbra 1951. Opísal ho ako ťažké:

„Môj nebohý otec ma zasvätil do tajov umenia potiaľ, pokiaľ už ako starec na to stačil a pokiaľ sa vyskytla v tomto smere práca, teda v rezbárstve a sochárstve. Ako remeselník – maliar som pochopil len remeselné maniere, ktoré mi neskoršie štúdium výtvarníctva, najmä estetiky, značne sťažili. Tiež súkromné štúdium, ako boli mešťianky a príprava na maturu, bolo nedostatočné a jednostranné, čo som neskoršie pocítil.“

VŠVU ukončil s vyznamenaním v odbore maliarskych a konzervačných techník 23. júna 1956 u profesora Karola Veselého.

Reštaurátorská a umelecká činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Venoval sa predovšetkým obnove pamiatok. Pracoval doma i v teréne a najčastejšie reštauroval nástenné maľby. Od ukončenia štúdia pracoval ako slobodný umelec.

V rokoch 1959 až 1961 nakrátko pôsobil ako vedúci Galérie v Bojniciach. Od 1. júna 1973 pracoval pre Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (SÚPSOP), predchodcu dnešného Pamiatkového úradu Slovenskej republiky (PÚSR). Počnúc rokom 1976 prestúpil do podniku Umelecké remeslá v Bratislave, kde bol vedúcim skupiny a ateliéru.

Po zriadení Štátnych reštaurátorských ateliérov (ŠRA) sa stal vedúcim ateliéru a viedol pridelených pracovníkov najmä pri reštaurovaní prenosných umeleckých diel.

Počas svojej činnosti ako reštaurátor zreštauroval a zakonzervoval množstvo pamiatok rôzneho rázu – gotické aj barokové nástenné a olejové maľby, rôzne plastiky, kameňorezby a sgrafitá.

Politický život[upraviť | upraviť zdroj]

Andrej Kuc bol politicky neangažovaný. O členstvo vo KSČ sa prestal uchádzať v roku 1950.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Andrej Kuc sa prvýkrát oženil v roku 1946. Jeho manželka Emília, rod. Čamajová, pracovala v Banskej Štiavnici ako pletárka. Po osemnástich rokoch bezdetného manželstva zomrela v roku 1964 na urémiu.

Druhýkrát sa oženil 8. augusta 1964 v Spišskej Novej Vsi s Máriou, rod. Joppovou. Mária v tom čase pracovala ako úradníčka na riaditeľstve Železorudných Baní. Spolu majú dve deti – dcéru, PaedDr. Gabrielu, vydatú Zahurancovú, rod. 1965 a syna, Mgr. art. Ľubomíra Kuca, rod. 1969, ktorý sa takisto venuje reštaurátorskej činnosti.

Reštaurátorská činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Reštaurovanie nástenných malieb[upraviť | upraviť zdroj]

  • Žehra – Kostol Ducha Svätého v Žehre – gotické nástenné maľby a konzervovanie oltára
  • Bytča – Sobášny palác – reštaurovanie južnej a východnej fasády a sgrafita [1]
  • Prievidza – Kostol svätého Bartolomeja, reštaurovanie malieb na gotickej fasáde, olejomaľba na hlavnom oltári [2]
  • Dechtice – Kostol Všetkých svätých, románske fresky z prvej polovice 13. storočia až 14. storočia [3][4]
  • Šamorín – starý rímskokatolícky kostol, gotické nástenné maľby
  • Kvetoslavov pri Trnave – kostolík a rotunda, románske a gotické nástenné maľby  
  • Hlohovec – areál hradu, divadlo, nástenné maľby
  • Radvaň nad Hronom – kaštieľ a kaplnka, renesančné nástenné maľby 
  • Banská Bystrica – Benického dom, renesančné nástenné maľby a štuky
  • Kežmarok – Kežmarský hrad, gotické a renesančné nástenné maľby na fasádach a v miestnostiach 
  • Kežmarok – renesančná veža, reštaurovanie sgrafita na atík
  • Zvolen – Zvolenský hrad, reštaurovanie sgrafít
  • Oravský hrad – Dubovcov palác, nástenné maľby v sakristii a v miestnostiach
  • Červený Kláštor – reštaurovanie dvoch slnečných hodín na nádvorí a kostolných lavíc z kaplnky
  • Jakubova Voľa pri Lipanoch – gotické sanktuárium, nástenné maľby
  • Spišský Hrhov – vestibul kaštieľa, olejové nástenné maľby
  • Hanušovce nad Topľou – kaštieľ, izby zdobené štukami
  • Košice – Osvetový dom, nástenné maľby
  • Kremnica – dom č.5 na hlavnom námestí, reštaurovanie gotického nástenného obrazu na fasáde
  • Nitra – Veľký seminár, nástenné maľby
  • Spišská Nová Ves – radnica, stropná výzdoba obradnej siene, reštaurovanie štukovej výzdoby a zrkadiel, maľba interiérov
  • Spišská Stará Ves – kostol, konzervovanie barokového hlavného oltáru, kazateľnice a krstiteľnice
  • Partizánske – kostol, reštaurovanie renesančného oltára
  • Halíč – Halíčsky zámok, reštaurovanie drevených renesančných maľovaných stropov
  • Vyšný Kubín – kúria, reštaurovanie atík
  • Tvrdošín – sanktuárium a loď kostolíka, kazateľnica, reštaurovanie malieb na drevených doskách

Reštaurovanie olejomalieb a plastík[upraviť | upraviť zdroj]

  • Banská Štiavnica – Galéria J. Kollára, Slovenské banské múzeum, tri neskorogotické tabuľové maľby s námetom pasií, celkovo viac ako 80 olejomalieb rôznych veľkostí vrátane unikátnej kolekcie 55 portrétov komorských grófov a významných osobností baníctva a hutníctva, namaľovaných známymi stredoeurópskymi umelcami [5]
  • Betliar – Múzeum Betliar, renesančné maľby 
  • Bojnice – Galéria, reštaurovanie najcennejšej zbierky troch gotických tabuľových obrazov a piatich olejomalieb
  • Žilina – Považské múzeum, štyri veľké olejomaľby 
  • Lechnica – reštaurovanie súsošia Piety 
  • Liptovské Matiašovce – dve veľké kostolné olejomaľby
  • Levoča – Spišské múzeum – viacero olejomalieb
  • Spišská Nová Ves – Galéria umelcov Spiša, Vlastivedné múzeum, osem olejomalieb 
  • Poprad – mestské múzeum, osem olejomalieb
  • Kežmarok – múzeum, reštaurovanie oltárneho obrazu z kaplnky a šesť olejomalieb 
  • Tvarožná – oltárny obraz sv. Mateja 
  • Červená Skala – reštaurovanie oltárneho obrazu 
  • Revúca – reštaurovanie desiatich gotických tabuľových obrazov (štyri obojstranné) 
  • Humenné – múzeum, štyri ikony

Reštaurovanie iných artefaktov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Košice – Východoslovenské múzeum – reštaurovanie a konzervovanie dreveného kostolíka z Kožuchoviec, zvonice z Ašvane a rezieb z ikonostasu
  • Banská Štiavnica – Galéria J. Kollára, osem sôch rozličných rezieb
  • Oravský hrad –  reštaurovanie krbov, erbov, cechových znakov
  • Vrbov – Galéria M.A. Bazovského, reštaurovanie štukových výzdob
  • Bojnice – reštaurovanie ôsmich sôch
  • Nová Ľubovňa – barokový oltárik poľskej proveniencie 
  • Reľov – dve drevené umučenia Krista 
  • Vrbov – renesančná veža, reštaurovanie sgratifa

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. pamiatkynaslovensku.sk Kaštieľ Bytča
  2. historia.maticapd.sk farský Kostol sv. Bartolomeja Prievidza
  3. dechtice.sk Rotunda Všetkých svätých Dechtice
  4. obnova.sk Rotunda Všetkých svätých Dechtice
  5. povazska-bystrica.sk Slovenské banské múzeum Banská Štiavnica

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]