Preskočiť na obsah

Bitka pri Jarosławe

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Jarosławe
Súčasť uhorských ťažení do Haliče a vojny za zjednotenie Haličsko-volynského kniežatstva
Dátum 17. august 1245
Miesto pri Jarosławe, v súčasnosti Podkarpatské vojvodstvo, Poľsko
Výsledok Víťazstvo haličsko-volynských vojsk
Protivníci
Haličsko-volynské kniežatstvo
Polovci 		haličská opozícia

Uhorské kráľovstvo
Malopoľské kniežatstvo

Velitelia
Daniel Romanovič

Vasilko Romanovič

Rostislav Michajlovič

File Szeretvai †
Florian Wojciechowicz †

Sila
neznáma neznáma
Straty
neznáme neznáme

Bitka pri Jarosławe sa odohrala 17. augusta 1245 neďaleko mesta Jarosław medzi haličsko-volynskými vojskami vedenými Danielom Romanovičom za podpory Polovcov na jednej strane a vojskom uchádzača o haličský trón Rostislava Michajloviča v spojenectve s vojskami uhorského kráľa Bela IV. a malopoľského kniežaťa Boleslava V. Plachého na strane druhej. Stala sa rozhodujúcou bitkou vo vojne medzi Danielom Romanovičom a jeho synovcom Rostislavom v štyridsaťročnom boji o moc v Haličsko-volynskom kniežatstve, ktorý sa rozvinul po smrti Romana Mstislaviča v roku 1205.

Predohra

[upraviť | upraviť zdroj]
Michal Černigovský, otec Rostislava Michajloviča
Rostislav Michajlovič

Po mongolskom vpáde a rozvrátení Kyjevskej Rusi bojovali o dominanciu nad Haličsko-volynským kniežatstvom knieža Daniel Romanovič z rodu Romanovičovcov a černigovské knieža Michal Černigovský, neskôr vystriedaný svojim synom Rostislavom Michajlovičom. V roku 1243 sa Rostislav oženil s uhorskou princeznou Annou, dcérou kráľa Bela IV. V boji o moc, ktorý sa začal v Poľsku, Romanovičovci podporili Konráda Mazovského proti jeho synovcovi Boleslavovi Plachému. V rokoch 1243-1244 uskutočnili dve ťaženia do lublinskej krajiny. Zrejme v tom istom čase Rostislav, ktorý po prvý raz dostal pomoc od Uhrov, vtrhol do Haličského kniežatstva a dobyl Przemyśl. Po návrate Romanovičovcov z poľského ťaženia títo oslobodili Przemyśl a odrazili dva litovské nájazdy pri Peresopnici a Pinsku.

„ Rostislav uprosil Uhrov. Veľa sa nadrankal u svojho svokra (Bela IV.), aby s ním vytiahol na Przemyśl. Zhromaždil množstvo pešiakov - smerďov a vyrazil. Priviedol ich k Przemyślu. Keď sa to Daniel s Vasikom dopočuli, poslali Leva, ..., poslali svojho synovca Vsevoloda, Andreja, Jakuba a ďalších bojarov. Bojovali na rieke Sečnica a Rostislav sa ubránil, lebo mal mnoho pešiakov. Andrej s Jakubom bojovali statočne, ale Vsevolod im nepomohol, otočil koňa a dal sa na útek. Avšak oni po tvrdom boji ušli bez zranenia. Akonáhle sa to Daniel dozvedel, vyrazil sám ... a vyhnal (Rostislava) z krajiny a ten odišiel do Uhorska. “
– Haličsko-volynský letopis[1]:196

V roku 1245 Rostislav, ktorý dostal pomoc od svojich uhorských a poľských spojencov, obľahol mesto Jarosław.

„ Rostislav prosil kráľa, svojho svokra, aby mu poskytol bojovníkov proti Danielovi. Zobral voje, odišiel do Poľska. Prosbami Leškovu (kňažnú Grimyslavu) presvedčil, aby mu dala Poliakov. A ona mu dala vojakov. Poprední šľachtici a iní Poliaci, ktorí už medzitým utiekli z krajiny, pretože chceli prejsť k Danielovi, keď sa dozvedeli o Rostislavovom čine, chceli získať milosť u Leškoviča (Boleslava V. Plachého) a jeho matky. Prišli na pomoc Rostislavovi ...

Rostislav mal v úmysle zaútočiť na mesto Jaroslav ... strhne sa veľká bitka pred mestom.

“
– Haličsko-volynský letopis[1]:196

Daniel so svojím bratom Vasilkom a synom Levom, ktorí sa spojili s Polovcami, viedli armádu do Jarosławu, aby pomohli obkľúčenej posádke.

Bitka

[upraviť | upraviť zdroj]

Danielova armáda sa 17. augusta 1245 (pred sviatkom veľkých mučeníkov Flora a Lavra[1]:204) neďaleko mesta Jarosław pripravila na bitku a prekročila rieku San. Polovci prešli prví. Keď sa Rostislav dozvedel o príchode nepriateľa, nechal pechotu v postavení proti mestu, aby čelila možnému útoku obkľúčených a strážila obliehacie zbrane, a previedol jazdectvo cez roklinu. A tak za chrbtom Rostislavových jednotiek bola roklina a za chrbtom Danielových jednotiek bola rieka.

Rostislavove sily tvorili dva pluky (vedené Rostislavom a Filem). Rostislav chcel nasmerovať hlavný úder na Danielov pluk, ale Daniel sa rozhodol chrániť hlavné sily na rozhodujúci úder a poslal proti Rostislavovi svoj dvor pod vedením Andreja a potom ho posilnil zálohou pod vedením 20 bojarov, vďaka na čo sa Andrejovi podarilo zadržať Rostislavove sily, ustupujúc organizovane k rieke, hoci čaty troch bojarov to nevydržali a dali sa na útek.

Daniel medzitým vyslal svoje hlavné sily proti pluku uhorského miestodržiteľa Fileho:

„ Daniel vidí, ako blízko Rostislav bojuje. Zatiaľ File stojí v zadnom pluku so zástavou a rečie "Rusi rýchlo útočia, ale my ich tlaku nepodľahneme. Dlhý boj neznesú." Ale Boh si nevypočul jeho chvastanie. Daniel s Jakubom Markovičom a Šelvom na neho zaútočia. Šelv je bodnutý a Daniela zajmú, no on sa Filemu vytrhne z rúk. Cvála von z pluku. Vidí Uhra rušiaceho na pomoc Filemu. Zráža ho kopijou, ktorá sa láme, (ten) spadne a zomiera. A na Filem Hrdom si zlomí svoju kopiju mladý Lev. Zakrátko ale Daniel opäť na neho (Fileho) útočí, rozbíja jeho pluk. Zástavu roztrhá (napoly). Rostislav to vidí, uteká. Na útek obracia Uhrov. “
– Haličsko-volynský letopis[1]:203

Takmer oddelene od hlavnej bitky sa aj konfrontácia medzi sekundárnymi silami (Poliakmi a volynskou armádou Vasilka Romanoviča) na krídle skončila vo Vasiľkov prospech.

Dohra

[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka sa stala rozuzlením Danielovho zápasu o haličský trón. Posledný uchádzač o Halič bol porazený, čo viedlo k obnoveniu jednoty Haličsko-volynského kniežatstva. Rostislav Michajlovič sa vrátil k svojmu svokrovi Belovi IV., dostal od neho dedičstvo a zvyšok života strávil v Uhorsku.

„ A Rostislav utiekol do Poľska. Zobral so sebou svoju ženu (Annu) a utiekol do Uhorska. Preto z Uhorska prišiel do Poľska so ženou, lebo zamýšľal dobyť a ovládnuť Halič. Ale Boh kvôli jeho nadutosti nedopustil, čo zamýšľal. “
– Haličsko-volynský letopis[1]:204

Okrem iných väzňov boli popravení aj maďarský vojvoda File Szeretvai, dlhoročný nepriateľ Daniela Romanoviča, a haličský bojar Vladislav Jurjevič, najväčší z Rostislavových prívržencov.

„ Mnoho Uhrov a Poliakov bolo vtedy zabitých. Mnoho od všetkých (plukov) padlo do zajatia. Aj pyšný File bol vtedy zajatý dvorským Andrejom. Priviedli ho k Danielovi a Daniel ho zabil. Žiroslav predviedol Vladislava (Jurjeviča), zlého mätežníka krajiny. Toho istého dňa zabili aj jeho a v hneve bolo pobitých aj mnoho ďalších Uhrov. “
– Haličsko-volynský letopis[1]:203

Poliaci a Uhri ustúpili a opustili všetky dovtedy okupované územia. Zlatá horda začala byť znepokojená Danielovým posilňovaním a na konci roku 1245 – začiatkom roku 1246 bol Daniel nútený navštíviť chána Batua a podriadiť sa mu.[1]:205 Pápež Inocent IV. ponúkol Danielovi kráľovskú korunu (1246-1247). Danielovým spojencom sa stal Belo IV., ktorý vydal svoju dcéru Konštanciu za Danielovho syna Leva 1247:

„ Vtedy Daniel šiel, vzal so sebou svojho syna Leva a metropolitu, prišiel ku kráľovi do Izvolinu. Svojho syna oženil s jeho dcérou. Odovzdal mu zajatých veľmožov, ktorých mu boh dal do rúk, keď s bratom zvíťazil proti nemu pri Jaroslave. Uzavrel s ním mier a vrátil sa do svojej krajiny. “
– Haličsko-volynský letopis[1]:208

Následne Daniel a Belo IV. viedli spoločnú kampaň proti cisárovi Svätej ríše rímskej Fridrichovi II. z Hohenstaufenu (1248).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bitka_pri_Jarosławe&oldid=7750707“