Kostol svätého Michala (Košice)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kaplnka svätého Michala
Pohľad na Kostol sv. Michala zo severozápadnej strany

Kostol svätého Michala (do roku 2006 nazývaný Kaplnka sv. Michala) je gotická stavba nachádzajúca sa južne od Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Pôvodne cintorínska kaplnka (karner) bola postavená v druhej polovici 14. storočia a je, po kostole rádu dominikánov, druhou najstaršou stavebnou pamiatkou Košíc. Zasvätená je svätému Michalovi archanjelovi, patrónovi zosnulých. Jeho vyobrazenie nájdeme, spolu s vyobrazeniami apoštolov sv. Pavla a sv. Petra, v tympane nad bránou kaplnky.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok výstavby (14. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik stavby sa datuje do rokov 1340-1380. Vtedy ešte vedľa existoval jednoloďný románsky kostol, predchodca Dómu sv. Alžbety. Jedna z teórií umeleckých historikov tvrdí, že kaplnka môže byť svätyňou väčšieho kostola, ktorého výstavbu mesto nakoniec nerealizovalo. Zamurovaním víťazného oblúka projektovaného kostola mohlo vzniknúť dnešné priečelie kaplnky. Podľa inej teórie pôvodne slúžila ako kostnica, v ktorej sa pochovávali kosti, ktoré vykopali pri vytváraní nových hrobov na cintoríne okolo dómu. V kaplnke sa konali zádušné omše, t. j. omše za duše zosnulých.

15. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

V 15. storočí bola kaplnka ťažko poškodená delostreleckým útokom poľsko-litovského vojska. Bolo to prvýkrát, čo bolo voči mestu využité delostrelectvo. Gule vtedy poškodili nielen kaplnku, ale aj dóm a úplne zničili vtedajšiu mestskú nemocnicu.[1]

Prvá písomná zmienka (1452)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o kaplnke pochádza z roku 1452. Je ňou listina, ktorú vydal košický starosta v spolupráci s mestskou radou. Podľa tejto listiny vo svojom závete Mikuláš Schonnelzer s manželkou Barborou odkázali jednu z viníc "na ciele večného svetla pred Sviatosťou oltárnou v kaplnke sv. Michala".

Szatmáriovská prestavba[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1508 došlo k najradikálnejšej prestavbe v dejinách kaplnky. K pôvodne jednoloďovej stavbe s pôdorysom 18,2x12,5m sa pristavala takmer rovnako veľká bočná loď. Kaplnka tak takmer dvojnásobne nabrala na objeme a zo štíhlej a elegantnej stavby sa stala stavba robustná a ťažkopádna. Iniciátorom dostavby bol kráľovský hlavný kancelár, prímas a neskôr aj ostrihomský arcibiskup Juraj Szatmáry. Ten mestu ponúkol bohaté majetky ako základinu pre kaplnku, ale aj pre farský kostol. Výmenou za tieto statky sa košická mestská rada listinou zaviazala zabezpečiť pravidelné bohoslužby za spásu duše donátora, jeho rodičov a príbuzných. Pri prestavbe sa vnútro oboch lodí prepojilo arkádovými oblúkmi, došlo k zbúraniu malej sakristie na severnej strane a vybudovaniu malého prístavku novej na južnej strane. Zbúrané bolo aj oratórium.

Požiar v roku 1556[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1556 kaplnka vyhorela počas obrovského požiaru Košíc. Požiar zdevastoval mnohé kostoly, kláštory, zničil radnicu, mestské brány, bašty, drevené časti vnútorného opevnenia, vonkajšie palisády, obranné zariadenia, ako aj celé ulice v južnej a západnej časti mesta. Mestská rada bola nútená poprosiť panovníka Ferdinanda I. Habsburského o oslobodenie od daní a iných poplatkov na osem rokov. Výnosy košického tridsiatku (triceziny) kráľ určil na obnovu Košíc v „predošlej nádhere.[2]

Kaplnka v období reformácie a protireformácie[upraviť | upraviť zdroj]

Po tom, ako sa Košice stali roku 1552 súčasťou Kráľovského Uhorska odovzdal hlavný kapitán Lazár Schwendi kaplnku veriacim maďarského jazyka. V roku 1567 zasiahla kaplnku obrazoborecká násilnosť. Dvaja mešťania Šebastián Bakay a František Tóth značne poškodili jej vnútorné zariadenie. Počas obdobia reformácie sa dostala kaplnka do rúk evanjelikov a fungovala ako fília dómu. 7. januára 1604 ju hlavný kapitán Barbiano Belgioso na rozkaz kráľa Rudolfa vrátil katolíkom, ale Štefan Bocskay ju ešte toho roku opätovne odovzdal evanjelikom, a to veriacim slovenského jazyka. Vďaka tomu, že sa v kaplnke za nepokojného obdobia reformácie a protireformácie konali bohoslužby v slovenčine, zaužívalo sa označenie kaplnky Slovenský kostol ("Windische Kirche") Osud kaplnky bol neskôr podobný ako dómu sv. Alžbety okrem prípadu, keď snem roku 1705 ponechal dóm v užívaní katolíkov, zatiaľ čo kaplnku prepustil veriacim augsburského vyznania pod podmienkou, že vchod kaplnky na strane dómu sa zamuruje a zriadia sa dvere z ulice.

11. novembra 1711, po potlačení povstania Františka Rákocziho II, vrátili kaplnku do užívania katolíkom. V tomto roku bolo zakázané používanie cintorína a okolie kaplnky sa zmenilo na park. Dôvody sú prozaické. Pri prieskumoch sa kosti na cintoríne našli až v 8 vrstvách nad sebou kvôli čomu sa okolo kaplnky vytvorila geopatogénna zóna. Vzhľadom na lokalizáciu kaplnky v strede Košíc bola táto situácia nežiadúca. Roku 1748 vydala mestská rada podnet na vykonanie rozsiahlejšej údržby kaplnky pričom sa opravili okná, lavice a nanovo sa uliali dva zvony. Súčasne sa postarala o to, aby sa v kaplnke konali pravidelné bohoslužby dvakrát týždenne. Jedna sv. omša na úctu sv. Michala a ostatných archanjelov, druhá za zosnulých veriacich.

Renovácia v roku 1821[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1821 došlo k opravám kaplnky hlavne vďaka prípravám na blížiacu sa storočnicu košickej diecézy. Podnet na opravy podal prepošť-kanonik Ondrej Kozora a Krajský pamiatkový výbor. Obnova sa realizovala na spoločné náklady cirkvy, mesta a štátu a aj s príspevkami súkromných darcov, pod vedením Uhorskej pamiatkovej komisie. Košický kamenár lichtenbergského pôvodu Gottfired Jenne vtedy vybudoval novú štvorhrannú vežu. Hlavným projektantom obnovy sa stal Otto Sztehlo a práce viedol kamenosochár Michal Nagrand. Došlo k úpravám terénu okolo kaplnky a južne od neho. Ten znížili na niekdajšiu pôvodnú úroveň až po jeho základové murivo. Stúpanie terénu smerom k Dómu bolo vyriešené kamenným schodiskom popred celej jeho južnej fasády. Pred portálom potom zriadili väčšiu plošinu, na ktorú sa vystupovalo po schodišti so štyrmi stupňami ale toto riešenie bolo zakrátko nahradené schodmi priamo až ku vchodu. Nápis na severnom boku veže: RENOV. 1821, RESTAURATA A. D. 1904 (Obnovená roku 1821. Reštaurovaná roku pána 1904) pojednáva o týchto stavebných úpravách.

Reštaurovanie v roku 1904[upraviť | upraviť zdroj]

Reštaurácia prebehla v duchu gotického purizmu. Došlo k strhnutiu masívneho objemu Szatmáriovskej lode na severnom boku, takže kaplnka nadobudla opäť svoju elegantnú podobu. Na severozápadnom nárožnom pilieri kaplnky obnovili schodiskovú vežičku s kupolou. Jej polohu a tvar zrekonštruovali podľa starých nákresov a kamenných prvkov, sekundárne zamurovaných v stenách. Zbúrala sa aj novšia sakristia na južnej strane a obnovila sa pôvodná sakristia s oratóriom, taktiež spred Szatmáriovskej prestavby. Do otvorov podkrovia a veže sa osadili ochranné dubové žalúzie, ktoré sú dnes nahradené sklenenými výplňami. Socha sv. Floriána na vonkajšom múre bočnej lode bola preložená k zvonici sv. Urbana a lampáš kráľa Mateja k západnému okraju južného portálu Dómu. Kryptu kaplnky usporiadali a do jej bokov vložili staré náhrobky, objavené pri reštaurácií dómu. Došlo k obnoveniu stredovekého reliéfu sv. Michala archanjela, asi z roku 1400, v ktorom ohnivým mečom váži hriechy duší pri poslednom súde. Reštauračné práce projektoval a viedol prof. E. Schulek. Autorom nového reliéfu je budapeštiansky sochár Ferenc Mikula, ktorý vyhotovil sochy aj pre interiér. Reštaurácie sa zúčastnili maliari M. K. Reiszmann (návrh výmaľby) a K. Kató (reštaurovanie fragmentov nástenných malieb). Vitráže sú z dielne M. Rotha v Budapešti.[3][4] Vynovený kostol bol posvätený 3. septembra 1904.

Reštaurácia interiéru (20. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Približne o dvadsať rokov na to prebehla reštaurácia interiéru. Táto reštaurácia nie je považovaná za historicky odpovedajúcu. Reštaurátori zvolili odvážne zásahy do stredovekej maľby a niektoré sporné fragmenty pozmenili. Zmenami prešla nástená Maľba sv. Michala, ktorému sa prizerajú sv. Kozma a Damián. Rozsiahla časť interiéru bola vymaľovaná historizujúcou dekoráciou v nevhodne tmavom odtieni. Viktor Myskovszky, priekopník ochrany pamiatok v Hornom Uhorsku napísal o reštaurovaní interiéru kaplnky toto: ”... Pôvodne bolo celé vnútro kaplnky vyzdobené nástennými maľbami, z ktorých sa zachovalo pár detailov vo svätyni a v poliach organovej empory. Na ploche južnej steny bol výjav z legendy sv. Ladislava, keď sv. Ladislav bojuje s kumánskym vodcom Ákošom, avšak túto fresku pri poslednej obnove pretreli vápnom ! Takéto vandalstvo sa môže stať len u nás ! Existuje síce Krajinská pamiatková komisia, ktorej povinnosťou i povolaním by malo byť zabezpečenie údržby a ochrany našich pamiatok, pri reštaurovaní pamiatok však u nás dodnes chýba dôsledná kontrola. ...”.[5]

V priebehu 20. storočia bola kaplnka pre verejnosť otvorená len výnimočne. Po II. svetovej vojne len raz v roku, na sviatok sv. Michala. V roku 1986, počas reštaurovania svätyne Dómu sv. Alžbety sa vo vnútri kaplnky uskladnili tabuľové maľby hlavného oltára z dómu. Po ukončení reštaurovania nebola kaplnka viac pre verejnosť prístupná.

Rekonštrukcia v rokoch 1998-2006[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1903, kedy sa odohrávali posledné veľké regotizačné úpravy, neprešla kaplnka takmer žiadnou údržbou. Až v 90tych rokoch sa začalo pripravovať komplexné reštaurovanie a odborníci pod vedením prof. Jozefa Poruboviča pripravovali podklady. Tento výskum odhalil rozsiahle plochy stredovekej výzdoby. Rekonštrukcia potom prebiehala v rokoch 1998-2006 a realizovali ju odborníci zo Združenia pre reštaurovanie a obnovu pamiatok- Villard. Vďaka nej získala kaplnka cenu Fénix za najlepšie zrekonštruovanú pamiatku roka 2006.[6] V tomto roku došlo k preklasifikovaniu kaplnky na kostol.[7]

Interiér[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o jednoloďovú stavbu s málo vyvýšenou, polygonálne uzavretou svätyňou a do západného priečelia vstavanou vežou. Vnútro kaplnky má všetky atribúty kostola počnúc pastofóriom cez sakristiu, oratórium a chór.

Paprskovitá klenba v presbytériu kaplnky sv. Michala

Presbytérium[upraviť | upraviť zdroj]

Strop kaplnky je delený na dve polia krížovej rebrovej klenby a jedno pole paprskovitej klenby. To sa nachádza v presbytériu. Svorník tohto poľa znázorňuje sv. Michala so svojim typickým atribútom- váhami. Na medziklenbovom rebre, medzi stredným poľom a poľom presbytéria, nájdeme vloženú jednoduchú, no veľmi ojedinele používanú kružbu. Rebrá klenieb jednoduchej hruškovej profilácie sú zvedené na prípory s vegetabilne dekorovanými hlavicami. Prípory majú profil jednoduchého vyžľabeného rebra. Abaky ich hlavíc sú oktogonálneho tvaru. V rovine okennej rímsy sú prerušené tanierovým prstencom, ďalej sú zvedené na jednoduché pätky.

Hlavný oltár[upraviť | upraviť zdroj]

V polygonálnom presbytériu sa nachádza oltár zhotovený roku 1896 v Šoproni. Mestu ho daroval niekdajší košický biskup Žigmund Bubics. Hlavnou postavou oltára je socha sv. Michala, ktorý víťazí nad satanom. Po jeho bokoch sa nachádzajú sochy archanjelov Rafaela a Gabriela. Pod baldachýnom oltára, zakončeným krížovým kvetom je socha Panny Márie. Na zlatom oltári z 19. storočia sa nachádzajú typické gotické prvky ako kružby, lomené oblúky, fiály s krabmi,...

  • Sedilie - Na pravo od oltára sú do steny vyhĺbené tri bohato zdobené sedilie s vegetabilným dekorom a troma pomerne veľkými kamennými ružami ukrytými za kružbou lomených oblúkov. Kvôli výške tympanonu sedílií je okno nad nimi skrátené oproti ostatným o tretinu dĺžky. Tympanony sú polychromované a z vonkajšej strany pokryté výrazným vegetabilným dekorom.

Pastofórium[upraviť | upraviť zdroj]

Neskorogotické kamenné pastofórium sa nachádza v severnej časti svätyne. Na tordovanom stĺpe baldachýn členený fiálami, pod ktorým stojí soška Vir dolorum. Na skrinke tri kované gotické dvierka.

Sakristia[upraviť | upraviť zdroj]

Na protiľahlej severnej stene oproti sedíliám je nenápadný vstup do sakristie, ktorý je tvarovaný ako jednoduchý oslí chrbát.

Oratórium[upraviť | upraviť zdroj]

Nad vstupom do sakristie sa nachádza zábradlie oratória na ktorom nájdeme motív troch slepých kružieb a košický erb v strede. Oratórium je zaklenuté lomeným oblúkom, ktorý končí na kamennom zábradlí.

Loď[upraviť | upraviť zdroj]

Centrálny priestor lode je zaklenutý jedným poľom jednoduchej krížovej klenby so svorníkom zobrazujúcim portrét Krista, obklopeného rastlinným motívom. Klenba dosadá do zväzkov prípor s vegetabilnou kruhovou hlavicou. Prípory majú zväzkový obdĺžnikovitý prierez. Zaujímavé je zvedenie klenby medzi loďou a chórom. Rebrá sú tu ukončené štvorcovým abakom, pod ktorým sú vytvorené konzoly štylizované do podoby baldachýnov. V nich boli pravdepodne sochy, a to sv. Michala, patróna kaplnky, na južnej strane, čo poznáme podľa vyobrazenia diabla a anjela na konzole. Na náprotivnom baldachýne nájdeme rastlinný dekor. Horná časť baldachýnov má podobu štítu s krabmi, fiálami, motívom ruží a krížovou klenbou.

Chór[upraviť | upraviť zdroj]

Chór bol vybudovaný v západnom poli kaplnky. Je zaklenutý jednoduchou rebrovou klenbou so svorníkom s motívom ruže. V časti tohto poľa sa podarilo zreštaurovať geometricky štylizovanú maľbu v čiernej a červenej farbe. Chór je zdvihnutý dvojicou stĺpov, ktoré vytvárajú arkádu. Ich pätky sú štvorhranné, no driek, hlavice a abakus už majú tvar osemuholníka. Hlavice sú zdobené dvojvrstvým vegetabilným motívom, ktorý sa na oboch stĺpoch líši. Priestor medzi nimi je zaklenutý troma lomenými oblúkmi, ktoré sú na južnej a severnej stene uchytené pomocou konzol s maskarónmi. Priestor medzi oblúkmi je zdobený maľbami, ktoré znázorňujú štyroch apoštolov, Mareka s podobou leva, Matúša ako anjela, Lukáša v podobe býka a Jána ako orla. Podklenutie chóru je riešené troma poľami krížovej klenby so svorníkmi s vegetabilným motívom. Zábradlie chóru je opäť dekorované slepým kružbovým motívom.

Vitrážové okná[upraviť | upraviť zdroj]

Piliere delia stenu na 7 častí. Vo väčšine sa nachádzajú vitrážové okná lomeného tvaru. Osadenie okien je zdobené geometrickou maľbou. Kružby týchto okien sú trojlisty a štvorlisty typické pre 14. storočie. Okno za oltárom je trojpoľové, ostatné sú dvojpoľové. Zobrazujú postavy svätcov:

1. Sv. Ján Almužník - darovala ho košická sporiteľňa a sv. Paulína - dar rodiny Polinských.

2. Sv. Andrej - dal ho zhotoviť niekdajší Košický farár Andrej Kozora. Patrona Hungariae - Je dar katedrálnej kapituly. Sv. Alžbeta - dar spolku sv. Ruženca v Košiciach.

3. Sv. kráľ Štefan - Daroval ho kaplán Štefan Illés. Sv. Imrich - dala ho zhotoviť košická školská mládež.

4. Sv. Angelika - dar košického hlavného župana Žigmunda Péchyho a manželky Angeliky Wodianerovej. Sv. Helena - dar Karola Zichyho a manželky Heleny Karácsoniy.

5. Sv. Anton Paduánsky - dar spolku chleba sv. Antona v Košiciach. Sv. Jozef - darovalí ho robotníci košickej tabakovej továrne.

6. Na okne organového chóru sa nachádza sv. Cecília s organom.

Fresky[upraviť | upraviť zdroj]

V kaplnke sa nachádzajú reštaurované fresky, ktoré predstavujú sv. Michala, sv. Kosmasa a sv. Damiána. Fresky pod chórom symbolizujú evanjelistov a nástenná maľba severnej steny z roku 1904 zobrazuje sv. Dionýza, sv. Františku, sv. Žigmunda a sv. Annu. V lodi sú sochy sv. Ladislava a blahoslavenej Margity. Nad dverami sakristie sa nachádza maďarský nápis, ktorý sa týka poslednej reštaurácie kaplnky a obsahuje historické údaje. Jeho slovenský preklad znie takto:

"V roku spasenia 1904, v prvom roku pápežstva Pia X., v 56. roku panovania jeho cis. a apošt. kráľ. Veličenstva Františka Jozefa I., v 17. roku vlády a v roku diamantovej omše košického diecézneho biskupstva Žigmunda Bubicsa, v 12. roku hlavného županstva osvieteného pána Žigmunda Péchyho z Pečovskej Novej Vsi a v 33. roku starostenstva kráľovského radcu Teodora Munstera túto cirkev Božiu reštaurovali v jej starodávnej podobe na povďačné a pietne zvečnenie pamiatky storočného jestvovania košického biskupstva, a to z darov arcipastiera, katedrálnej kapituly, obecenstva mesta a horlivých veriacich, s podporou excelentnej uh. kráľ. správy vecí náboženských a verejnej výučby a pod vedením krajinského výboru uh. umeleckých pamiatok."[8]

Exteriér[upraviť | upraviť zdroj]

Veža zvonice na kaplnke sv. Michala

Kaplnka sv. Michala sa vyznačuje ušľachtilými tvarmi a malebným priečelím. Podľa stavebnej dispozície ide o zvyčajné presbytérium gotického kostola s vchodom lemovaným víťazným oblúkom, ktorý sa nachádza v priečelí. Pod ním je umiestnený portál so štítom s úpravou na spôsob vimpergu. Jeho plochu vypĺňa reliéf s postavou sv. Michala, vážiaceho duše. V jednej mise váh archanjel váži spasenú dušu, zobrazenú v podobe dieťaťa, v druhej čert v podobe kozla stráži spotvorené postavy zatratených. Štít vyúsťuje do fiály s kyticou. V dvoch výklenkoch priečelia s osemuholníkovými konzolami s rastlinným dekorom a strieškou s krabmi vidíme novšie sochy apoštolov sv. Pavla a sv. Petra.

Priečelie kaplnky sv. Michala

Nad štítom portálu je neveľké kamenné rozetové okno. V priečelí ďalej na úrovni krovu vidíme zaujímavé štvrťkruhové výsečové okná rámujúce dvojposchodovú zvonicu umiestnenú v osi kaplnky. Obe poschodia zvonice majú v západnom priečelí dvojdielne okná s kružbami v lomenom oblúku. Sú rámované podstavcami a baldachýnmi. Na severnej strane zvonice sa nachádza nápis pojednávajúci o rekonštrukcii vykonanej v 19. storočí.

Na okrajoch hrebeňa veže sú vo výške 27,7 m dva kamenné kríže. Počas rekonštrukcie kostola udrel do kríža na južnom boku blesk. Kríž potom z výšky spadol na zem vedľa robotníka a rozbil sa. Išlo o ešte pôvodný kríž z roku 1821. Kríž na severnej strane bol obnovený už predtým.[9]

Valbová strecha kaplnky je pokrytá bobrovkami v dvoch farbách- zlatej a tmavej hnedej, dopĺňa ju štylizovaný odkvap. Nezvyčajným dojmom pôsobí zo statického hľadiska atypicky riešená vežička, s točitým schodiskom vo vnútri, na severnej fasáde. Postavená je nad bokom lomenej klenby čiže statické sily sú zvedené do nárožia kaplnky. Ukončená je kamennou strechou s výraznými krabmi a štvorhranným kvetom. Pod vežičkou sa nachádza vstup do kostnice.

Hmota sakristie a chóru prerušuje okennú rímsu. Sakristia má vlastné rozetové okno a na fasáde sa nachádzajú staré náhrobky.

Na nárožiach a oporách kaplnky je použité kvádrové murivo, zvyšok fasád je omietnutý. V stredoveku bol kostol pravdepodobne pomaľovaný o čom svedčí fragment maľby na južnej fasáde blízko priečelia. Opory kaplnky sú jednoduché a masívne, beží po nich okenná rímsa a v ich hornej časti sa opakuje motív podstavca a baldachýnu.

Epitaf Petra Roussela z roku 1577

Staré náhrobky dómu (Stredoveké a renesančné náhrobné kamene)[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1845 zasiahli Košice povodne a voda vnikla aj do Dómu sv. Alžbety a dlážka sa na niektorých miestach preborila. Počal obnovy dómu v rokoch 1857-63 a najmä roku 1877-96 vybrali zo stien, podlahy a základov stredoveké a renesančné náhrobné kamene. V dóme ponechali iba náhrobky košických biskupov, a to v kaplnke Mettercia a barokový epitaf neznámeho zosnulého na stene pri oltári navštívenia Panny Márie. S náhrobkami ktoré boli vyňaté nebolo zaobchádzané šetrne a veľký záujem o ich kúpu nebol ani zo strany verejnosti. 17 z týchto kameňov napokon osadili na bočné fasády kaplnky sv. Michala, 29 pod arkády Urbanovej veže, 15 na západný dvor Východoslovenského múzea. Časť náhrobkov sa medzitým zničila.

Náhrobky na bokoch kaplnky (počínajúc od severu po obvode) sú umiestnené takto:

  1. pamätná tabuľa manželky a troch deťoch prefekta zbrojnice Michala Turza z r.1623.
  2. náhrobok s gotickým nápisom z konca XV. storočia
  3. náhrobok košického konzula Augustína Cromera z r. 1472.
  4. náhrobný kameň dvoch synov lekára a doktora filozofie Antoniusa z r. 1583
  5. náhrobok Žofie Titili, manželky Jána Nagymihályiho z roku 1635.
  6. náhrobok klužského mešťana Petra B... z roku 1674.
  7. Náhrobný kameň košického senátora Václava Schwertla z roku 1638
  8. Náhrobok košického senátora a starostu Jána Langha z roku 1630
  9. Náhrobok vojenského inšpektora Ulricha Rothveta z roku 1594
  10. Epitaf Petra Roussela, kráľovského hlavného čiašnika, kapitána hradu Szendro z roku 1577
  11. náhrobný kameň neznámeho zosnulého s erbom
  12. náhrobok matky mešťana Jakuba s rodinným znakom z r. 1375
  13. náhrobok účtovníka komory Juraja Jezernického z r. 1577
  14. náhrobný kameň senátora Andreja Varannayho, pokladničného dozorcu Gabriela Bethlena
  15. časť náhrobného kameňa s Perenyiovským erbom
  16. náhrobok detí košického mešťana Juraja Kalmára z r. 1622
  17. Epitaf s erbom

Zvony[upraviť | upraviť zdroj]

Vo veži kaplnky viseli pôvodne dva zvony. Väčší 29 kg z roku 1744 a menší zvon z roku 1886. Starší zvon zabavili na vojenské účely v roku 1916. V roku 1924 bol zostávajúci zvon nahradený dvoma, ktoré sú v kaplnke dodnes.

Prvý z nich je zdobený reliéfom sv. Michala a nápisom v maďarčine, ktorý znie v preklade takto: "Sv. Michal archanjel, pros Boha za nás. Pane Bože môj, nech tvoja milosť dovolí, aby môj zvuk vzbudzoval v ľuďoch vieru a lásku. Na slávu Božiu uliali a darovali bratia Buchnerovci, košickí zvonolejári."[8] Váži 115 kg.

Druhý zvon má hmotnosť 55kg. Zdobený je obrazom sv. Ondreja a latinským nápisom : "S povďačnou dušou mal ma zhotoviť pán Andrej Julius Síposs, predseda a kurátor košickej kat. náboženskej obce. Roku pána 1923."[8]

Oba zvony sú dnes národnými kultúrnymi pamiatkami.

Vnútrajšok kostnice pod Kaplnkou sv. Michala v Košiciach

Kostnica[upraviť | upraviť zdroj]

V okolí farského Kostola sv. Alžbety a vtedy ešte cintorínskej Kaplnky sv. Michala sa už v rannom stredoveku rozprestierali najstaršie mestské cintoríny. Obmedzená rozloha týchto cintorínov vyžadovala na pochovávanie viacnásobné využitie parciel. Kosti z predošlých hrobov sa preto ukladali do kostnice - hrobky, ktorá sa rozprestiera po celej dĺžke kaplnky. Vedú do nej železné dvere na severnom boku.

V roku 1771 bolo z hygienických dôvodov zakázané pochovávanie vo vnútromestských cintorínoch. Tie boli v Košiciach úplne zrušené roku 1805, kedy zbúrali ich kamenné oplotenie. Šľachta a bohatší mešťania sa sporadicky nechávali ešte určitú dobu pochovávať do kostnice v kaplnke. V rokoch 1750-1862 tam bolo pochovaných 97 nebožtíkov. Ako poslednú v hrobke pochovali Máriu Schwandovú, manželku Jána Adamkoviča, mestského lesného radcu, dňa 31. augusta 1862.

Priľahlý park[upraviť | upraviť zdroj]

Keď po zrušení cintorína nechalo mesto v roku 1831 zbúrať aj schátranú kasáreň pri dolnej mestskej bráne južne od cintorína, priestor zarovnali a postupne tu vznikla tzv. Malá promenáda. Už roku 1805 tu osadili sochu sv. Jána Nepomuckého, ktorá predtým stále pri súsoší Immaculaty vysadili dve stromoradia vlašských topoľov. Po roku 1855 osadili 4 rady košatých listnatých stromov a roku 1896 skupinu 7 pamätných mileniárnych líp na počesť tisícročia príchodu Maďarov do karpatskej kotliny. Táto skupina líp sa nazýva Arpádovou a slávnostne bola odhalená v máji 1896.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • WICK, Vojtech. Dóm svätej Alžbety v Košiciach. Košice : Tlačiareň "Sv. Alžbety", 1936. ISBN 978-80-967096-4-9
  • Košice - sprievodca. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1989. ISBN 80-85174-40-5
  • KAHOUN, Karol. Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu; Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973. Signatura: TK-A-0171.806
  • GAŠPAR, Ján. Košice - Pohľady do histórie mesta na starých pohľadniciach, Region Poprad. ISBN 978-80-969344-5-4
  • GÜNTHEROVÁ, Alžbeta. Súpis pamiatok na Slovensku II.. Bratislava: Obzor, 1968.
  • HEROUT, Jaroslav. Slabikář návštěvníků památek. Praha: Tvorba, 2011. ISBN 978-80-8651-640-0
  • FOLTYN, Ladislav. Architektúra na Slovensku do polovice XIX storočia. Bratislava : Slovenské vydavatel'stvo krásnej literatúry, 1958.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ko%C5%A1%C3%ADc#Jagelovsk.C3.A9_Ko.C5.A1ice
  2. https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ko%C5%A1%C3%ADc#Ko.C5.A1ice_v_ranom_novoveku_.281526.C2.A0.E2.80.93.C2.A01711.29
  3. GÜNTHEROVÁ, Alžbeta. Súpis pamiatok na Slovensku II.. Bratislava: Obzor, 1968.
  4. GAŠPAR, Ján. Košice - Pohľady do histórie mesta na starých pohľadniciach, Region Poprad. ISBN 978-80-969344-5-4
  5. http://www.cassovia.sk/svmichal/
  6. http://korzar.sme.sk/c/4472429/obnova-kostola-sv-michala-trvala-desat-rokov.html
  7. BAUER, Juraj. A plynuli stáročia.... Košice : Mesto Košice, 2007. ISBN 978-8-969686-1-9. S. 16.
  8. a b c WICK, Vojtech. Dóm svätej Alžbety v Košiciach. Košice: Tlačiareň "Sv. Alžbety", 1936. ISBN 978-80-967096-4-9 S. 388
  9. GAŠPAR, Ján. Košice - Pohľady do histórie mesta na starých pohľadniciach, Region Poprad. ISBN 978-80-969344-5-4 O. 035

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 48° 43′ 11.01″ s.š., 21° 15′ 30.37″ v.d.