Ivan Korčok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ivan Korčok
slovenský diplomat a politik
Korčok v roku 2022
Korčok v roku 2022
16. minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade
1. apríl 2021 – 13. september 2022
PrezidentZuzana Čaputová
PremiérEduard Heger
Predchodca Jaroslav Naď
ad interim
Rastislav Káčer Nástupca
14. minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade
8. apríl 2020 – 25. marec 2021
PrezidentZuzana Čaputová
PremiérIgor Matovič
Predchodca Richard Sulík
ad interim
Jaroslav Naď
ad interim
Nástupca
Bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch
V úrade
17. september 2018 – apríl 2020
PrezidentAndrej Kiska
Zuzana Čaputová
Predchodca Peter Kmec Radovan Javorčík Nástupca
Bývalý štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade
2015 – 2018
20022005
Bývalý splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade Európskej únie
V úrade
2015 – 2017
Bývalý stály predstaviteľ Slovenska pri Európskej únii
V úrade
2009 – 2015
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Nemecku
V úrade
2005 – 2009
Predchodca Ján Foltín Igor Slobodník Nástupca
Bývalý vedúci delegácie pre prístupové rokovania do NATO
V úrade
2003 – 2003
Biografické údaje
Narodenie4. apríl 1964 (59 rokov)
Banská Bystrica
ČSSR
Alma materEkonomická univerzita v Bratislave,
Inštitút medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave
Odkazy
Ivan Korčok na ivankorcok.sk
Spolupracuj na CommonsIvan Korčok
(multimediálne súbory)

Ivan Korčok (* 4. apríl 1964, Banská Bystrica)[1] je slovenský diplomat a politik. Od apríla 2020 do septembra 2022 bol ministrom zahraničných vecí SR vo vláde Igora MatovičaEduarda Hegera. Predtým pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v Spojených štátoch a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

V marci 2020 bol ako nominant strany Sloboda a Solidarita navrhnutý na ministra zahraničných vecí, pričom do tejto funkcie bol vymenovaný 8. apríla 2020 prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou.[2] 25. marca 2021 podal demisiu a jeho funkciou bol poverený minister obrany Jaroslav Naď.[3] Vo vláde Eduarda Hegera sa opäť stal ministrom zahraničných vecí.

13. septembra 2022 bola prijatá jeho demisia prezidentkou Čaputovou, a v ten istý deň z ministerstva a z vlády odišiel. Nahradil ho Rastislav Káčer.[4]

30. augusta 2023 oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách 2024.[5]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Po absolvovaní ZDŠ Banská Bystrica a Gymnázia Bilíkova, Bratislava v rokoch 1983 – 1987 študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a v rokoch 1991 – 1995 postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave.[1]

Pôsobenie v diplomatickom zbore[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1992 začal pôsobiť na vtedajšom Ministerstve medzinárodných vzťahov SR , v rokoch 19931996 bol 2. tajomníkom veľvyslanca v nemeckom Bonne. V rokoch 19961997 bol hovorcom Ministerstva zahraničných vecí, v rokoch 19971998 pôsobil v Odbore analýz a plánovania. Na veľvyslanectve vo Švajčiarsku pôsobil v rokoch 19981999 ako radca a Chargé d’affaires. V rokoch 19992001 bol zástupcom slovenskej misie pri NATO. V rokoch 20012002 pôsobil opäť na Ministerstve zahraničných vecí, ako generálny riaditeľ Sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky.[1]

V rokoch 20022005 bol štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí, zároveň 2002 – 2003 členom Európskeho konventu a v roku 2003 vedúcim delegácie pre prístupové rokovania do NATO.[1] Ministrom zahraničných vecí bol vtedy Eduard Kukan.[6]

Veľvyslanec Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Ako veľvyslanec v Nemecku pôsobil v rokoch 20052009.[1] Jeho predchodcom bol Ján Foltín (1998 – 2005) a nástupcom Igor Slobodník (2010 – 2015).[7] Následne bol v rokoch 2009 – 2015 stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii. V rokoch 20152017 bol splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ, v rokoch 20162017 bol ako ministre délégué poverený zastupovať Slovensko pri vykonávaní predsedníctva v Rade Európskej únie. Od roku 2015 do augusta 2018 bol zároveň opäť štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí.[1] Ministrom bol Miroslav Lajčák, Korčok sa však do straníckej politiky SMERu nezapájal.[6]

Za veľvyslanca v Spojených štátoch bol vymenovaný prezidentom Andrejom Kiskom 28. augusta 2018.[8] 17. septembra Korčoka prijal americký prezident Donald Trump. Korčok sa stal siedmym veľvyslancom v Spojených štátoch, jeho predchodcom bol od roku 2012 Peter Kmec.[9]

V októbri 2020 ako minister zahraničných vecí oznámil, že novým veľvyslancom sa stane Radovan Javorčík, doterajší veľvyslanec Slovenska pri NATO.[10]

Minister zahraničných vecí[upraviť | upraviť zdroj]

Po parlamentných voľbách vo februári 2020 bol stranou SaS navrhnutý do funkcie ministra zahraničných vecí.[6] Korčok sa nezúčastnil vymenovania vlády, po návrate z USA musel absolvovať 14 dní v povinnej karanténe kvôli pandémii ochorenia COVID-19.[11]

Počas druhej koaličnej krízy volebného obdobia 2020 – 2024 sa postavil za stranu SaS, ktorá ho nominovala, a spolu s Máriou Kolíkovou, Richardom Sulíkom a Branislavom Gröhlingom podal demisiu, ktorú prezidentka Zuzana Čaputová prijala a na post ministra zahraničných vecí vymenovala Rastislava Káčera.[4] Keďže Korčok nemal neuplatnený mandát v Národnej rade, nestal sa poslancom.

Kandidatúra za prezidenta[upraviť | upraviť zdroj]

Ivan Korčok v roku 2023 ešte pred rozhodnutím prezidentky Zuzany Čaputovej nekandidovať v prezidentských voľbách 2024 odmietol, že by kandidoval za prezidenta, ak by sa o úrad chcela pokúsiť Zuzana Čaputová opäť. Po tom, čo Zuzana Čaputová odmietla kandidatúru v nadchádzajúcich voľbách, sa Ivan Korčok vyjadril, že zváži svoju kandidatúru na prezidenta. Napokon 30. augusta 2023 oznámil, že bude kandidovať za prezidenta. Očakáva sa, že dostane podporu od strany Sloboda a Solidarita, ktorá ho nominovala na post ministra zahraničných vecí, ako aj strany Progresívneho Slovenska, ktorá zasa nominovala Zuzana Čaputovú ako kandidátku na prezidentku v prezidentských voľbách v roku 2019.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Washingtone : Ivan Korčok [online]. Bratislava: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Dostupné online. Archivované 2020-03-19 z originálu.
  2. Prezidentka vymenovala Korčoka za ministra zahraničia. SME (Bratislava: Petit Press), 2020-04-08. Dostupné online [cit. 2020-05-09]. ISSN 1335-4418.
  3. TASR. Prezidentka prijala demisiu ministrov školstva a zahraničných vecí [online]. Bratislava: teraz.sk, 2021-03-25, [cit. 2021-03-25]. Dostupné online.
  4. a b TASR. Prezidentka vymenovala nových ministrov Hirmana, Karasa a Káčera. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-09-13. Dostupné online [cit. 2022-09-13]. ISSN 1335-4418.
  5. MIKUŠOVIČ, Dušan. Ivan Korčok bude kandidovať za prezidenta, prieskumy mu dávajú šancu poraziť Fica [online]. Deník N, 2023-08-30, [cit. 2023-08-30]. Dostupné online.
  6. a b c KERN, Miro. Ministrom zahraničia za SaS má byť Korčok, Sulík nomináciou prekvapil. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-03-14. Dostupné online [cit. 2020-03-18]. ISSN 1339-844X.
  7. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Berlíne : Bývalí veľvyslanci [online]. Bratislava: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Dostupné online. Archivované 2019-07-13 z originálu.
  8. Prezidentka Slovenskej republiky | Vymenovania a odvolania [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, [cit. 2020-03-18]. Dostupné online.
  9. TASR. Trump prijal nového slovenského veľvyslanca v USA. SME (Bratislava: Petit Press), 2018-09-18. Dostupné online [cit. 2020-03-18]. ISSN 1335-4418.
  10. Slovensko bude mať nových veľvyslancov v. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-10-16. Dostupné online [cit. 2020-10-16]. ISSN 1339-844X.
  11. TASR. Budúci šéf diplomacie Ivan Korčok je momentálne v USA. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-03-20. Dostupné online [cit. 2020-03-20]. ISSN 1339-844X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ivan Korčok

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]