Rímsky vojenský tábor v Iži

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 47°44′42″S 18°11′55″V / 47,7450°S 18,1986°V / 47.7450; 18.1986
Kelemantia
Celemantia
rímsky kastel
Kalamantia.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Nitriansky
Okres Komárno
Mesto Iža
Nadmorská výška 100 m n. m.
Súradnice 47°44′42″S 18°11′55″V / 47,7450°S 18,1986°V / 47.7450; 18.1986
Štýl rímska architektúra
Výstavba 2. storočie
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
Pred r. 2002[1]
 - názov Castrum Leányvár
ÚZPF[2]
 - číslo 289/1
 - dátum zápisu 31. 5. 1963
Rozloha 3,06 ha (175 x 176 m)
Stav čiastočne obnovený
Prístupnosť verejnosti prístupný
Poloha v rámci Slovenska
RedHut.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Nitrianskeho kraja
RedHut.svg
Poloha v rámci Nitrianskeho kraja
Wikimedia Commons: Celemantia
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Rímsky vojenský tábor v Iži (inak kastel) sa nachádza 7 kilometrov východne od Komárna pri obci Iža, na brehu Dunaja, v polohe Leányvár (Dievčí hrad, Devín). Stotožňuje sa so starým názvom Kelemantia.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Kastel v Iži bol jediná rímska limitná pevnosť, ktorá bola na tomto úseku hraníc predsunutá na ľavú stranu Dunaja. Ležala oproti légiovému táboru Brigetio (dnešné Szöny v Maďarsku), ktorý stál v rímskej provincii Panónia. Z bývalého tábora v Kelemantii sa dodnes zachovali iba zvyšky základových múrov, ktorých značná časť padla za obeť ťažbe stavebného kameňa.

Tento kastel sa nespomína v dochovaných antických písomných správach, ale ani v dosiaľ objavených nápisových pamiatkach. Spomínajú ho až cestovatelia v 18. a 19. storočí. Prvé vykopávky tu viedol rodák z Iže Dr. János Tóth-Kurucz začiatkom 20. storočia. Ďalšie výskumy sa uskutočnili v rokoch 1932, 1955, 1957 a od roku 1978 tu Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied uskutočňuje systematický výskum.

Tábor v Iži patril do rozsiahleho hraničného pevnostného systému limes Romanus, ktorý budovali Rimania na ochranu provincií proti útokom Germánov zo severu. V 1. – 4. storočí sídlili na území Slovenska kmene Markomanov a Kvádov.

Drevozemný tábor[upraviť | upraviť zdroj]

Drevozemný tábor v Iži postavili Rimania za vlády cisára Marka Aurélia v 2. storočí v období tzv. markomanských vojen. Kastel nebol budovaný ako dočasná východisková základňa pre vojnové výpravy do krajiny Kvádov, ale ako trvalý hraničný kastel. Tábor zanikol v krátkom čase po germánskom útoku v roku 179.

Počas archeologických výskumov sa tu našlo množstvo nálezov ako sú mince (vyše 1500 kusov), zlomky keramiky, súčasti výzbroje a výstroja vojakov, šperky, toaletné potreby, nástroje, náradie, kamenosochárske diela, nápisy, plastiky atď.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Kastel tvorilo jedenásť vojenských kasární. Všetky mali rovnakú orientáciu, rovnakú stavebnú konštrukciu a dvojtraktové členenie. Boli rozmiestnené do ulíc vedľa seba v pravidelných odstupoch 4 – 4,5 m. Dosahovali dĺžku 44 – 48 m a šírku 11 – 12 m. Ich južné i severné kratšie strany boli ukončené v líniách paralelných s tokom Dunaja. Múry zo štvorcových nepálených tehál, uhnietených z ílovitej alebo pieskovitej hliny, nemali žiadne základy a boli postavené priamo na pôvodnú úroveň terénu. Ich hrúbka dosahovala 100 – 125 cm. Jednotlivé vrstvy múrov tvorili tri alebo štyri vedľa seba v radoch uložené tehly spájané blatovou maltou. Pre vstupy do jednotlivých miestností boli v múroch jednoducho vynechané medzery v šírke 90 – 100 cm. Pozdĺž vonkajších stien boli vždy vyhĺbené žľaby na odvádzanie dažďovej vody zo striech, ktoré potom ústili do väčších zberacích kanálov. Podlahy vo väčšine stavieb tvorila tenká vrstva udupanej hliny, v niektorých miestnostiach bola i dlažba z nepálených tehál, uložená na lôžko z vrstvy žltého piesku. Jednotlivé miestnosti boli ešte členené na menšie priestory ľahkými priečkami z drevených trámikov vypletaných prútím a vymazaných hlinou.

Hlavným dôvodom, prečo Rimania pri výstavbe použili práve nepálené tehly, bol zjavne nedostatok iného vhodného materiálu.

Kamenný tábor[upraviť | upraviť zdroj]

Hneď po skončení markomanských vojen, v ktorých bola značná časť severopanónskych limitných pevností silno poškodená alebo úplne zničená, začali Rimania s ich obnovou. V rámci rozsiahleho stavebného programu za vlády cisára Commoda väčšinu dovtedy drevozemných opevnení prestavali do kameňa. Vtedy sa začala výstavba kamenného kastela priamo na mieste vyplieneného drevozemného tábora v predmostí Brigetia.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Bola to mohutne opevnená pevnosť, ktorá zaberala plochu vyše troch hektárov. Jej pôdorys v tvare pravidelného štvorca so zaoblenými nárožiami s vnútornými rozmermi 172 x 172 m bol orientovaný podľa svetových strán. Podľa tradičnej rímskej schémy osi pôdorysu tvorili hlavné cesty (via decumana a via principalis), ktoré spájali vždy dve protiľahlé brány. Veliteľská budova sa však nenachádzala v strede tábora, kde sa stretávali hlavné cesty, ale bola neobvykle posunutá do priestoru pri západnej bráne.

Pevnostný múr mal v hlavných líniách hradieb hrúbku 180 cm, čo zodpovedá 6 rímskym stopám. Nárožia boli ešte mohutnejšie a dosahovali hrúbku 210 – 230 cm. Tieto kamenné hradby siahali do výšky najmenej 4 až 5 m a boli ukončené cimburím. Z vnútornej strany boli spevnené hlineným násypom, ktorý súčasne tvoril ochodzu po celom ich obvode. V strede všetkých štyroch strán kastela boli umiestnené vstupné brány chránené dvojicami veží. Súčasťou hradieb bolo 20 veží. Z vonkajšej strany obklopovali tábor 2 a neskôr 5 priekop.

Hlavná južná brána (porta decumana), smerujúca k brehu Dunaja, zabezpečovala životne dôležité spojenie s materským legionárskym táborom v Brigetiu. Mala dvojpriechodovú konštrukciu s nosným stredovým pilierom klenby. Bránové veže mali obdĺžnikový pôdorys a vystupovali približne o štvrtinu svojej dĺžky pred líniu pevnostného múru. Vonkajší plášť múrov bol stavaný do riadkov z nahrubo otesaných, lícovaných a vyškárovaných kvádrov, jadro tvorilo liate murivo z lomových kameňov a vápennej malty. Cesty v priechodoch brány boli dláždené drobným lomovým kameňom.

Severná brána (porta praetoria) otočená k potenciálnemu nepriateľovi mala jednopriechodovú konštrukciu a jej veže taktiež čiastočne vystupovali pred líniu pevnostného múru. Veže na nárožiach, ktoré mali mierne lichobežníkový pôdorys, ako aj ďalšie veže umiestnené medzi nárožiami a bránami, boli pristavané k pevnostnému múru z vnútornej strany. Obranyschopnosť kastela ešte umocňovali prstence dvoch hrotitých priekop a valov, ktoré ho obkolesovali z troch strán.

Kasárne boli rozdelené priečkami na dva rady miestností, ktoré slúžili na ubytovanie mužstva. Steny kasárne boli postavené z dreva, alebo technikou hrazdeného muriva z nepálených tehál. Stavba zanikla pravdepodobne požiarom okolo polovice 3. storočia, možno počas vojnových udalostí, ktoré vtedy opäť vypukli na severopanónskych hraniciach. Pri následnej obnove jej rumovisko zrejme zrovnali a kamene zo základov vybrali na ďalšie použitie.

Kúpele boli umiestnené v juhovýchodnej časti kastela. V severovýchodnej časti je horeum – sýpku na uskladnenie zásob obilia. Ostatné budovy usporiadané do ulicového systému tvorili kasárne a stajne.

V kasteli boli veľké pece na pečenie chleba a viaceré studne.

Výstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Výstavba tejto pevnosti bola mimoriadne náročná, pretože Rimania takmer všetok stavebný materiál museli prepraviť loďami z druhej strany Dunaja. Ako o tom svedčí väčšina kolkov na tehlách, výstavbu kastela zabezpečovala predovšetkým prvá pomocná légia (legio I adiutrix), ktorá sídlila v Brigetiu. Tehly sa sem transportovali po Dunaji aj z väčších vzdialeností, ako napríklad z oblasti dnešného Rakúska.

Neskôr pravdepodobne v 4. storočí za vlády Konštantínovcov postavili na severnej bráne i na troch nárožiach kastela v Iži bastiónové veže, ktoré výrazne vystupovali pred dovtedy rovnú líniu jeho opevnenia, a umožňovali tak jeho účinnejšiu obranu.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 374 vtrhli Kvádi so svojimi dávnymi spojencami Markomanmi a Sarmatmi za Dunaj a plienili rímske územie. Na jar roku 375 podnikol cisár Valentinianus I úspešnú výpravu proti Kvádom. Oslabená vojenská ochrana hraníc, po smrti cisára Valentiniana I a po zdrvujúcej porážke rímskej armády pri Adrianopole, nedokázala viac odolávať ďalším útokom a na územie Rímskej ríše vo viacerých vlnách nezadržatelne prenikali prúdy barbarských národov. V tom čase, podľa odkrytých stôp požiaru, zrejme násilne zanikol aj rímsky kastel v Iži.

Múzeum[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných rokoch sa podarilo zrealizovať už dávny zámer a upraviť areál kastelu čiastočne do podoby múzea v prírode. Náznakové rekonštrukcie odkrytých zvyškov architektúr, doplnené kresbovými náčrtmi a textami v štyroch jazykoch, podávajú základné informácie o hlavných etapách vývoja tejto rímskej pevnosti. Kastel v Iži bol v roku 1991 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Rímsky kastel v Iži - Kelemantia

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Zoznam vybraných národných kultúrnych pamiatok [online]. . Dostupné online.
  2. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Register nehnuteľných NKP [online]. . Dostupné online.