Redaktor:Lukasabram/pieskovisko

Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku
Organizátorská skupina rtm. Michala Sečánskeho Organizátorská skupina rtm. Michala Sečánskeho
Vznik	2. september 1944
Zánik	12. apríl 1945, rozpustená pri Banskej Belej
Velitelia	rtm. Michal Sečanský
Účasť
Vojny	2. svetová vojna
Bitky	Slovenské národné povstanie

Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku bolo partizánske zoskupenie aktívne operujúce na strednom Slovensku od 27. augusta 1944. Brigáda sa krátko pred vypuknutím povstania zúčastnila revolučných udalostí na Liptove a Orave, samotných bojov v Slovenskom národnom povstaní a operovala aj po potlačení povstania. Oficiálne rozpustená 12. apríla 1945 v oblasti Banská Belá.

Vznik

Základom partizánskej brigády sa stala osemčlenná organizátorská skupina, ktorej členmi boli aj príslušníci tzv. Roty zvláštnych úloh pôvodne vyčlenení z 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády. Slovenskí členovia organizačnej skupiny boli absolventmi druhého výcvikového kurzu v rámci česko-slovenského práporu v škole vo Sviatošine.

Partizánska organizátorská skupina Michala Sečánskeho vysadená na Slovensku 8. augustu 1944
meno a priezvisko	funkcia	národnosť
rtm. Michal Sečánsky	veliteľ	slovenská
des. Anton Šagát	komisár	slovenská
npor. ČA Piotr Jakovlevič Chimič	náčelník štábu	ruská
por. ČA Nikolaj Jemeljanovič Fominov	starší radista	ruská
Lídija Petrovna Kopylovová	radistka	ruská
kpt. ČA Dr. Sergej Kuzmič Rudenko	lekár	ruská
rtn. Ján Kondor	míner	slovenská
slob. Ondrej Onofrej	prieskumník	slovenská

Členovia skupiny sa zišli niekoľko dní pred odletom a spoločne cvičili. Nakoniec sa ku skupine pripojila aj radistka Koytovová, ktorá spoločne s veliteľom Sečánskym a komisárom Šagátom absolvovala takmer celú osemmesačnú anabázu na slovenskom území.

Výsadok

Sečánskeho partizánska organzátorská skupina bola jednou z priatich skupin vysadených na Slovensku v prvej vlne výsadkov. Z Kyjeva odletela 7. augusta 1944 o 19.30 hod. stredoeurópskeho času a po pokojnom lete bola skupina vysadená v Nizkych Tatrách v priestore Prašivá na Latiborskej hoľi (kóta 1645) o 8. augusta 0,45 hod. Vysadenie sa malo uskutočniť na základe troch ohňov v rovnostrannom trojuholníku.pripravených partizánmi npor. Velička.

Pre radistku Kopyovovú to bol prvý zoskok v živote, ďalší členovia skupiny už mali za sebou niekoľko zoskokov. Veliteľ skupiny Michal Sečansky bol dokonca inštruktorom.pri výcviku výsadkárov a svoj zoskok hodnotil ako trvdý. Obťažkaný 70kg nákladom sa zachytil v korune stromu a musel si prerezať popruhy. Padol na zem, no nezranil sa.

Lietadlo vysadilo celú skupinu počas troch obletov. Najskôr zoskočili Sečánsky, Šagát, Fominov a Kopytovová. Štvorica dopadli na jednu stranu hrebeňa s rozptylom 1 km. Pri druhom oblete boli vysadení Onofrej, Kondor, Chimič a Rudenko. Táto štvorica dopadla na druhú stranu hrebeňa.s rozplylom až 3 km. Pri treťom oblete boli zhodené 4 vaky so samopalmi, pištoľami a nábojmi. Veliteľ Sečánsky, ktorý dopadol na vrchol hrebeňa, vystrelil dve signálne rakety a ostatní sa k nemu poschádzali v priebehu hodiny.. Zoskok sa nezaobišiel bez dobrných úrazov niektorých členov skupiny. Najhoršie na tom bola radistka Kopylovová, ktorá si pri dopade vymkla členok a musela sa liečiť niekoľko dní.

Došlo aj k poškodeniu 10 samopalov Zásoba proviantu obsahovala 5 kg masti, 2 kg machorky a 10 kg. suchárov pre každého výsadkára. Hneď ráno sa im podarlo získať protraviny od obyvateľov.

Dňa 8. augusta sa vedľa seba nachádzalo päť organizačných skupín vysadených na Slovensku v prvej vlne. Veličkova skupina (vysadená 26. júla), skupina Ladislava Kalinu (noc z 5. na 6. augusta), skupina Ernesta Bielika (7. august), Sečánskeho skupina a napokon skupina kpt. Jegorova, ktorá bola vysadená len dve hodiny po Sečánskeho skupine.

Činnosť týchto skupín bola dočasne koordinovaná, no postupne mali pôsobiť samostatne. Každá skupina mala vlastné spojenie s Ústredným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve.

Hneď 8. augusta večer sa v Latiborskej Holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Turčianskom sv. Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Skupina Sečánskeho mala operaovť v priestore Ružomberka.

Základňou organizačných skupín Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.

Formovanie brigády

Organizačné skupiny mali pred svojim vysadením na území Slovenska len veľmi málo informácií o skutočnej situácii na Slovensku. Týkalo sa to aj Sečánskeho skupiny, Prvým krokom malo byť kontaktovanie sa na členov ilegälnej odbojovej siete Komunistickej strany Slovenska (KSS), no po svojom vysadení zistili, že podmienky na vytvorenie partizánskych oddielov sú viac ako priaznivé. Okrem členov KSS sa hlásili aj členovia sociálno-demokratického a aj občiansko-demokratického odboja a hneď 8. augusta 1944 priaii do skupiny prvých členov. Boli nimi Anton Šagát (pochádzal z Bukovca a boi iba menovcom komisára skupiny) a jeho bratranec Pavol Šagát. Podvečer prišili ďalší traja dobrovoľníci.

Od prvných dní skupina rozvinula prieskumnú a agitačnú činnosť na pohronskej strane Nízkych Tatier. Bolo to spojené so zisťovaním polohy posádok slovenskej armády, rozmiestnením žandárskych staníc a nemeckých strážnych jednotiek.

Dňa 9. augusta vyslal komisár Anton Šagát rtn. Kondora do starých baníckych obcí Ľubeľa a Dúbrava. Kondorovi sa v Ľubele podarilo nakontaktovať na člena Komunistickej strany Slovenska (KSS) a bývalého interbrigadistu v Španielsku Petra Kubíka, ktorý viedol miestnu bunku KSS. Kubík, ktorý pôdobil v ilegalite, okamžite odišiel s ďalšími troma členmi KSS na Prašivú.

Dňa 10. augusta sa v obci Bukovec (dnes Pohronský Bukovec) konal prvý verejný nábor nových členov. Po stretnutí a politickej agitácii odišlo z Bukovca a obcí Ráztoka a Jasenie na Prašivú 10 mladých mužov. Boli medzi nimi dôstojník a dvaja vojaci slovenskej armády, v tom čase na dovolenke.

V nasledujúcich dňoch smerovali na Prašivú ďalšie skupiny dobrovoľníkov, ktoré sa včleňovali buď do skupiny Sečánskeho, alebo Jegorova. Na Prašivú smerovala skupina dobrovoľníkov z Dúbravy pod vedením Vincenta Urbana. V nedeľu 20. augusta sa v Kľačianskej doline zišla s ďalšímí dobrovoľníkmi. Vznikla tu 22 členná skupina pod vedením Tomáša Kubíka, ktorý mal pred večerným výstupom na Prašivú príhovor ku skupine, ktorú nechal prisahať na smrť "všetkým okupantom a zradcom národa, t.j. slovenským gardistom a ľudákom"

V prvých dňoch prichádali na Prašivú hlavne dobrovoľníci, ktorých poznali v dedinách, a ktorých odporúčili ilegálni komunistickí pracovníci, no postupne prichádzalo čoraz viac dobrovoľníkov rôznych vekových skupín a štáby partizánskych skupín museli upustiť od budovania tzv. straníckej armády. V Sečánskeho skupine školil nových členov náčelník štábu npor. Chimič. Poúčal ich o zákonitostiach partizánskeho života, o ťažkostiach spojených s ním a dával im možnosť si ešte vstup do partizánskej skupiny ešte rozmyslieť až do momentu zloženia partizánskej prísahy. Za partizánov boli príjmaní len mladíci, ktorí dovšili 18 rokov.

Dňa 11. augusta rtn. Sečánsky, Šagát a kpt. Rudenko podnikli ďalšiu zo svojich agitačných výprav, tentoraz do Liptovskej Lužnej. Na okraji obce však padli do pripravenej pasce, ktorú im nastražili miestni žandári a jedna čata vojenskej posádky z Ružomberka. Veliteľ akcie zvolal "Ruky hore". Sečánsky a Rudenko zaľahli no komisár Šagát vojakov a žandárov oslovil. Veľmi rýchlo došlo ku dôvernému zblíženiu oboch strán a Sečánsky o tom informoval Ústredný štáb partizánskeho hnutia a písomne aj veliteľa 1. česko-slovenského armádneho zboru gen. Kratochvíla.

Od 14. augusta pokračovalo hľadanie kontaktov odbojových skupín na partizánov. Skupina Sečánskeho prijala študenta Igora Furdíka, ktorého vyslali ilegálni pracovníci KSS zo Zvolena. Furdík napokon pôsobil ako rozviedčik, získaval lieky, zbrane, potraviny a šatstvo a na štábe brigády pôsobil až do konca jej činnosti.

Pravdepodobne 14. augusta sa konalo aj dôležité stretnutie ľudí zo štábov skupín Jegorova a Sečánskeho so zástupcami komunistov z breznianskeho okresu. Stretnutiu predchádzala agitačná činnosť komunistov v závode v Podbezovej, ktorý patril do koncernu Hermann Göring Werke, pri ktorej využili letáky pripravené náčelníkom štábu Chminičom. Tieto letáky boli rozširované aj v Piesku, Hronci, Valašskej a Brezne.

Po neúspešnej protipartizánskej akcii sa príliv nových dobrovoľníkov na Prašivú zvyšoval. Prichádzali jednotlivci aj celé skupiny z Dúbravy, Bieleho Potoka, Ružomberka, Predajnej, Liptovskej Osady, Hronca a ďalších obcí Liptova a Pohronia. So zvyšujúcim sa počtom dobrovoľníkov bolo potrebné upriamiť pozornosť na získanie ďalších zbraní. Oddiel Sečánskeho sa 12. alebo 13. augusta pokúsil neúspešne získať zbrane z vojenského skladu v Ráztokách. Skupina, ktorú viedol komisár Šagát sa však pri prechode okolo obce Bukovec dostala pod paľbu (pravdepodobne výstražnú) slovenských vojakov. Vojaci zajali partizánskeho prieskumníka Vágnera, ktorého prepustili po vypuknutí povstania. Neúspešný bol aj plán získať zbrane zo skladu žandárov v Diviakoch.

Dňa 19. augusta sa Banskej Bystrici uskutočnilo priame rokovanie kpt. Jegorova s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. Jánom Golianom. Stretnutie inicioval člen ilegálneho vedenia KSS v Banskej Bystrici Ján Majling a sprostredkoval ho npor. Štefan Hanus, Jegorov na stretnutí požadoval dodávky zbraní, výstroja a proviantu, súčinnosť armády a partizánov, či vydanie fašistických dôstojníkov, Golian pomoc prisľúbil. Na strane vojakov sa stretnutia zúčastnili aj mjr. Ciprich a npor. Hanus, na strane odbojárov Michal Sečánský a komunisti Balko a Ján Majling. Sečánsky stretnutie charakterizoval ako "dosť formálne".

Golianom prisľúbená dodávka zbraní dorazila na Prašivú až 25. augusta, Sečánskeho oddielu sa z nej ušlo 27 ľahkých guľometov vz. 26, približne 300 pušiek, 20-30 debničiek granátov vz. 24 a munícia: pre každú pušku 100 nábojov, pre guľomet 500-1 000 nábojov. Počas pobytu na Prašivej obdržala Sečánskeho jednotka aj ďalšiu zásielku zbraní, tentoraz od vojakov v Brezne. Po zbrane šli na dvoch nákladných autách a pri ceste naspäť narazili na malú nemeckú jednotku. K boju neošlo nakoľko sa Nemci hneď rozutekali. Zbrane chceli vyložiť v Kyslej doline no tam ich čakali vojaci a žandári, ktorí žiadali zbrane vrátiť, nakoľko boli určené k mobilizácii po vypuknutí povstania. Vzhľadom na dobré vzťahy s miestnymi odbojármi partizáni zbrane vrátili no časť si ponechali.

O zásobovanie partizánov na Prašivej sa starali celé obce: Bukovec, Jasenie, Valašská, Liptovská Lužná a ďalšie. Dňa 19. augusta zorganizovali partizáni vyvezenie nemeckého skladu potravín z Brusna. Použili na to automobily, ktoré sastavovali priamo na ceste. Potraviny boli uložené nad obcami Bukovec, Jasenie, Hriadeľ Medzibrod a iné. Obyvatelia týchto obcí vynášali potraviny na Prašivú. Zo získanej múky sa piekol chlieb aj v Bukovci, ktorí furmani vyvážali do vyšších polôch a dievčatá vynášali do hôr. Svoje záväzky začali plniť aj komunisti breznianskeho okresu za pomoci revolučného národného výboru v Brezne,

Okrem dobrovoľníkov z okolitých miest a obcí sa ďalším zdrojom nových členov partizánskych skúpín stali vojaci dezertujúci od svojich vojenských útvarov. Dezercie sa rozmohli natoľko, že velitelia dotknutých útvarov sami chodili na partizánske základne a žiadali, aby sa vojaci vrátili, nakoľko ich útvary sa určite do chystaného povstania zapoja.

Protipartizánska akcia

Zoskok organizačných skupín zaregistrovali aj predstavitelia vládnucého režimu vojnovej Slovenskej republiky. Na Slovensku bolo vyhlásené štatárium, pričom sa pripravovala aj protipartizánska trestná výprava nasmerovanná do Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Partizáni sa o pripravovanej akcii režimu dozvedali z rôznych kanálov predovšetkým však odbojoví dôstojníci mjr. spoj. Jozef Marko z Veliteľstva pozemného vojska z Banskej Bystrice a pplk. pech. Branislav Manica z Turčianskeho sv. Martina .

Pozmenený rozkaz veliteľa pozemného vojska gen. II:tr. Jozefa Turanca o protipartizánskej akcii bol doručený partizánom a v Liptovskej Lužnej, kde sa konala porada veliteľov partizánskych skupín. Zúčastnil sa jej aj Sečánsky a Šagát. Výsledkom porady bolo rozhodnutie, že sa partizáni boju vyhnú.

Partizánske oddiely sa z Prašivej dočasne presunuli na iné miesta. Sečánskeho oddiel sa už 11. augusta začal presúvať spoločne s Jegorovom juhovýchodným smerom od kóty 1566 (Ráztocká hoľa) a k večeru dosiahli kótu 1145 a neskoro v noci dosiahli kótu 1111, čím sa ocitli úplne mimo dosahu obkľučovacej operácie. Počas presunu sa niektorí partizáni dostávali do kontaktu s vojakmi.

Dňa 12. augusta o 3.00 hod. sa prieskumná skupina, ktorú viedol komisár Šagát, dostala do dediny Kyslá. Onedlho do dediny prišla aj skupina vojakov, nasledovaná dvoma vojenskými rotami a skupinou žandárov. Dvojhodinový rozhovor veliteľa s partizánskym komisárom priniesla dohodu. Vojaci ďalej nepostupovalia a partizáni namiesto nich postavili na kóte 1648 dohovorené signály pre pátracie lietadlá, ktoré hlásili, že uskutočnili pátraciu akciu no partizánov nenašli.

S vojakmi sa toho istého dňa stretli aj veliteľ skupiny Michal Sečánsky a Ernest Bielik, ktorí sa spoločne vybrali na prieskum do Bukovca a Svätého Ondreja nad Hronom. Popoludní sa zastavili v hostinci v Ondreji, kde sa nečakane stretli s vojakmi vracajúcimi sa z prenasledovania partizánov. Došlo ku družnej debate a vojaci vyjadrili želanie sa čo najskôr zapojiť do boja proti fašizmu.

Hneď na druhý deń sa partizánske skupiny Jegorova a Sečánskeho vrátili na Prašivú a našli tábor neporušený.

Organizácia brigády

S veľkými prílivom nováčikov do formujúcich sa partizánskych skupín bolo možné sformovať štruktúry. V rámci Sečánskeho jednotky boli 26. augusta sformované tri oddiely:

• 1. oddiel - veliteľ Peter Kubík
• 2. oddiel - Gejza Šprocha
• 3. oddiel - Ján Škriniar

V posledných dňoch augusta sa početné stavy partizánskych skupín vďaka prílivu nových záujemcov rýchlo navyšovalo. Týkalo sa to aj Sečánskeho jednotky. Ku 28. augustu bol jej početný stav 350 vyzbrojených bojovníkov, no ku 1. septembru sa ich počet navýšil až na 1 100. Táto situácia sa vyžiadala ďalšiu reorganizáciu jednotky. Hneď 2. septembra preto štáb pristúpil k vytvoreniu brigády zloženej z troch práporov.

• 1. prápor - veliteľ Peter Kubík, komisár Ján Jakab. Prápor mal 450 bojovníkov zväčša pochádzajúcich z Liptova, ktorí vstúpili do jednotky už v auguste.
• 2. prápor - veliteľ Gejza Šprocha
• 3. prápor - veliteľ Ján Škriniar

2. a 3. prápor boli sformovaní z nováčikov. Okrem práporov bola sformovaná aj štábna rota pod velením Jána Pukana. Skladala sa zo strážneho družstva, kuchárov, vodičov a obsluhy rádiostanice. Ako samostaná zložka brigády začala fungovať brigádna rozviedka zložená zo skúsených partizánov pôvodnej Kubíkovej roty Začiatkom septembra jej velil Jozef Šatara.

V poslednej dekáde augusta sa riešil aj názov jednotky. Funkcionári štábu jednotky v rádiograme Ústrednému štábu partizánskeho hnutia navrhovali, aby bola jednotka pomenovaná po Rudolfovi Slánskom, v tom čase česko-slovenskom zástupcovi pri ÚŠPH, no Slánsky s tým nesúhlasil. Nový názov bol brigáde pridelený začiatkom septembra rádiogramom z ÚŠPH - partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku.

K reorganizácii brigády došlo 7, októbra 1944 po jej stiahnutí z frontu. V tom čase sa už predpokladalo, že povstalecké územie môže byť čoskoro obsadené a brigáda sa presunie do hôr. Bolo vytvorených sedem oddielov a na ich veliace pozície boli uprednostňovaní skúsení sovietski velitelia.Stalo sa tak v piatich prípadoch. Miesta náčelníkov štábov a komisárov boli obsadzovaní domácimi partizánmi. Za zástupcu veliteľa brigády pre diverznú činnosť bol menovaný sovietsky ženista npor. Vladimír Grigoriev Borodulin,

Partizáni, ktorí nevládali alebo už nechceli bojovať, boli uvoľnení a brigáda poskytla armáde 65 ľudí na ženijné práce,

Po 25. októbri poklesol počet osôb v brigáda na 310. Jednotka bola reorganizovaná na tri oddiely, ktorým velili sovietski dôstojníci: npor. Valentin Georgievskij, npor. Vasiľ Ivanovič Ponomarenko a kpt. Michail Forost.

Prvé bojové aktivity

Dňa 25. augusta 1944 o 2.00 hod, bol do vojenských posádok zaslaný rozkaz o bojovej pohotovosti od 26. septembra 1944, od 20.00 hod., nakoľko sa krajinou začala šíriť informácia o možnej okupácii Nemcami. Táto mylná informácia, nakoľko nemecké jednotky sústredené pri hraniciach tzv. Protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom boli určené na sovietsko-nemecký front však odsťartovala sled udalostí a aktivizovala odbojárov na Liptove, Pohroní a v Turci a partizánske skupiny.

Povstanie v Ružomberku

Dňa 26. augusta 1944 sa na popud odbojárov stretli Jegorov, Sečánsky a Bielik na porade, ktorej výsledkom bolo rozhodnutie spojenými silami troch oddielov obsadiť v nedeľu 27. augusta Ružomberok, následne Banskú Bystricu, Brezno a letisko Tri Duby. Situácia v Ružomberku sa komplikovala, do mesta pricestovalo rýchlikom 80 príslušníkov SS a prišla sem aj rota SS. Prítomnosť SSákov znervóznila veltieľa miestnej posádky mjr. Miloša Vesela, ktorý požiadal člena Okresného revolučného národného výbodu Jána Švábenského, aby poslal tri nákladné autá do Liptovskej Osady pre partizánov.

Obsadenia mesta sa zo Sečánskeho oddielu mala zúčastniť časť roty Petra Kubíka o sile 50 mužov pod velením komisára Šagáta. Sečánskeho jednotka mala na mesto zaútočiť zo západu, kde sa nachádzal závod na výrobu komponentov do delových lafiet (zlievareň - tzv. zbrojné oddelenie 614) a ďalšie závody. Vyčlenené skupiny od Jegorova a Bielika útočili na mesto od juhu a severovýchodu.

Partizáni vyčlenení na akciu zložili od 10:00 hod, sľub a odobrali sa ku pristaveným nákladným autám. Na príklaz mjr. Vesela čakal na partizánov npor. Štefan Feja, ktorý ich informoval a pripravenosti posádky na likvidáciu nemeckej posádky v meste. Časť partizánov odišla do kasární delostrelcov, kde bola nadšene vítaná. Po príchode partizánov vydal veliteľ mesta mjr. Vesel rozkaz na obsadenie mesta. Akciu riadili vojaci a partizáni vypĺňali ich pokyny.

Sečáns keho partizáni po príchode do mesta okolo 13.00 hod.zosadli z áut a od hotela Čavoj postupovali pešo k Štefánikovým kasárňam, ktoré však nemeckí vojaci po varovaní opustili. Odiaľto sa vydali vyplniť svoju hlavnú úlohu - obsadenie Mautnerových závodov v Rybárpolí. Továreň strážila malá nemecká jednotka a pôsobilo tu niekoľko nemeckých špecialistov.

Partzáni postupovali k tovármi z dvoch strán. Asi 25 mužov pod velením komisára Šagáta postupovalo okolo nemocnice mostom cez rieku Váh a do objektu vstúpili hlavnou bránou. Nenarazili na žiaden odpor no nemeckého riaditeľa zlievarne Eduarda Trautenberga sa im zaistiť nepodarilo. Stihol ujsť.

Druhá časť partizánov pod velením Ružomberčana Jozefa Považského postupovala k druhému mostu smerom na Ľubochňu a do objektu chcela vstupila z druhej strany. Tam však narazila n časť nemeckého osadenstva, ktoré sa pokúšalo uniknúť. 5 Nemcov padlo, zbytok nemeckých vojakov a civilistov stihlo ujsť smerom na Ľubochňu. Straty na strane Sečánskeho boli: dvaja mŕtvi a traja ťažko ranení.

V závode sa partizáni zmocnili skladu munície, skladu potravín, zabrali jeden osobný automobil a tri nákladné autá.

Po obsadení Mautnerových závodov sa Sečánskeho partizáni zúčastnili revolučných opatrení v meste. Niektorí sa zúčastnili obsadenia železničnej stanice. Kontrolovali prechádajúce vlaky a slovenských vojakov posielali na posádku. V dvoch osobných vlakoch pozatýkali nemeckých vojakov a zadržali ľudí nemeckej národnosti. Takisto sa podieľali na očiste mesta od ozbrojených členov nemeckej menšiny a miestnych exponentov ľudáckeho režimu, ktorých v spolupráci s miestnymi odbojovými činiteľmi pozatýkali vrátane konfidenta Ústredne štátnej bezpečnosti Jozefa Pauera.

Niekoľko členov Šagátovej skupiny operujúce v Ružomberku pochádzalo priamo z mesta alebo z blízkeho okolia, čo sa ukázalo ako chyba. Neskôr po príchode nemeckých jednotiek vzniklo nebezpečenstvo, že sa postihnutí Nemci a príbuzní po zlikidovaných Nemcoch môžu pomstiť príbuzním partizánov.

V Mautnerových závodoch komisár Šagát okamžite zagitoval robotníkov a časť z nich odišla autami do Revúcej a odtiaľ k partizánom na Prašivú, ďalšia časť odišla do vojenských kasární.

Povstania v ďalších mestách

Odbojoví predstavitelia, ktorí sa zúčastnili miestneho povstania v Ružomberku a prevzatia moci mali záujem, aby sa povstanie rozšírilo do ďalších miest. Na porade s odbojármi z Liptovského Mikuláša a Popradu konanom 28. augusta boli vyhlásené povstania v ďalších mestách a dedinách na trati Žilina - Košice, čo bol úsek dôležitej železničnej Košicko-bohumínskej magistrály. A zúčastniť sa na nich aj partizáni Sečánskeho.

Hneď 28. augusta o 10.00 hod. odišla do Liptovského Mikuláša na ukoristených nákladných automobiloch skupina partizánov pod velením komisára Šagára. V Liptovskom Mikuláši pomáhali v súčinnosti s ďalšími partizánskymi jednotkami očistiť mesto od nemeckých vojakov a exponentov ľudáckeho režimu. Z oddielu Sečánskeho sa prestreliek v meste zúčastnilo 30 partizánov. Časť z nich sa zúčastnila blokovania nemeckých dôstojníkov zabarikádovaných v hoteli Európa a časť pokračovala na východ na Liptovský Hrádok. Medzitým sa však už k partizánom pridávali ďalší dobrovoľníci a tak na Liptovský Hrádok už pokračovalo pod vedením komisára Šagáta 40-50 ľudí.

Hneď na druhý deň pokračovali smerom na Poprad na dvoch autách. V Poprade sa rozdelili. Jedno auto s partizánmi smerovalo na stanicu, kde prehľadávali vlaky a zatýkali podozrivé osoby, druhé auto, v ktorom bol aj komisár Šagát, odišlo smerom na kasárne v Spišskom Štvrtku. Prvá skupina dostala rozkaz sa presunúť do Kežmarku, no po nemeckom útoku začali ustupovať. Počas ústupu padol jeden partizán a ďalší bol zranený.

Nemeckí vojaci, ktorým sa podarilo utiecť z Ružomberka do Ľubochne, sa tam opevnili. Prvá čata zo Sečánskeho jednotky dostala rozkaz nepriateľa prenasledovať. V súčinnosti s vojakmi ružomberskej posádky zaútočili na nepriateľa, ktorého sa im podarilo zlikvidovať. No v boji padlo 5 partizánov a 8 bolo zranených. Táto 1. čata sa po splnení úlohy spojila 1. septembra do svojou jednotkou v Kováčovej.

Operácie na Orave

Nezávisle od nich na Orave zasiahla ďalšia skupina partizánov Sečánskeho, ktorá tam mala pôvodne plniť hospodárske úlohy. Táto skupina sa zapojila do prestrelky pri Oravskom Podzámku pri likvidácii malej nemeckej jednotky. Nemeckí vojaci utiekli do Trstennej, kam ich partizáni prenasledovali. V následnej prestrelke bol zastrelený jeden partizán. V Trstennej naplnili partizáni sudy s benzínom a odoslali ich do Ružomberka. Na žiadosť veliteľa dolnokubínskej posádky zostalo 10-12 partizánov pri rafinérii. 31. augusta ich vystriedali vojaci. Súčasne ich požiadali, aby šli na prieskum do Oravskej Polhory, odkiaľ sa nemeckí vojaci napokon stiahli mimo územia Slovenska. Po splnení úloh sa partizáni vrátili do Banskej Bystrice.

Operácie na Považí

Na rozkaz npor. Chimiča odišla 27. augusta 12 členná skupina partizánov do obce Dúbrava, aby zaistila riaditeľa miestnej bane. Pri razii našli v pokladni závodu 90 000 korún. Prikázali riaditeľovi, aby vyplatil robotníkom mzdu. Zvyšných 56 000 korún zaistili a odovzadli na štábe. Zaistili aj riaditeľa miestneho Nemca a predviedli na štáb Sečánskeho oddielu, Riaditeľ dostal potvrdenie, že môže ďalej viesť závod a bol prepustený, no neskôr ho zastrelili pre Nemeckej Ľupči.

Obsadenie Banskej Bystrice

Súbežne s aktivitami na Liptove a Orave sa ďalšia časť Sečánskeho partizánov zamerala na bojové aktivity na Pohroní. Dňa 26. augusta obdržal štáb oddielu informáciu, že v osobnom vlaku smerom na Brezno nad Hronom malo sa malo nchádzať asi 20 nemeckých vojakov. Štáb vystal čatu čatára Rudolfa Žiaka, ktorá obsadila stanicu Chvatimech. Po príchode vlaku poslal Žiak sprievodcu za nemeckými vojakmi, aby sa vzdali. Tí napokon aj tak urobili. Boli odvedení na štáb a vyšetrovaní. V tom istom období zajal partizán Korbačka na stanici Chvatimech jedného nemeckého dôstojníka, jedného vojaka SS a dvoch nemeckých žurnalistov. Všetci štyria boli zastrelení.

Plány partizánov zahŕňali aj obsadenie Banskej Bystrice. No to sa však ukazovalo ako problém, nakoľko po rokovania so zástupcami Golianovho tajného Vojenského ústredia boli informovaní o prípravách celonárodného povstania. No keďže povstanie stále nebolo vyhlasované, partizánske štáby na Prašivej strácali trpezliovosť a rozhodli sa konať samostatne. Od porady z 26. augusta boli v koordinácii s členmi ilegálnej Komunistickej strany Slovenska v plnom prúde prípravy obsadenia Banskej Bystrice. Plán akcie vypracovali kpt. Ržeckij a npor. Chimič Ján Majling priniesol z poverenia okresného vedenia KSS podrobný plán mesta.

No vojaci sa k pripravovanej akcii stavali odmietavo a v rovnakom duchu znelo aj stanovisko V. ilegálneho vedenia KSS. Hlavným dôvodom bolo nedanie zámienky na skorú nemeckú intervenciu. Partizánski velitelia sa preto rozhodil realizovať akciu samostatne bez koordinácie s Vojenským ústredím a tento ich postoj vyvolával napätie medzi nimi a antifašistami na Veliteľstve pozemného vojska.

Partizánske zoskupenie, ktoré malo obsadiť Banskú Bystricu sa presunulo do Kyslej doliny. Zo Sečánskeho oddielu sa akcie malo zúčastniť 80 partizánov z 1. roty Petra Kubíka. No skôr ako stihli svoj zámer realizovať začali nemecké jednotky 29. augusta v skorých ranných hodinách obsadzovať Slovensko, čím došlo ku zmene situácie a vo večerných hodinách, keď povstaleckí dôstojníci prevzali kontrolu nad Veliteľstvom pozemného vojska, došlo ku vyhláseniu ozbrojeného odporu.

SItuácia bola nejasná, navyše sa objavila informácia, že v Banskej Bystrici sa nachádza gen. Turanec. Preto sa partzáni rozhodli do mesta vyslať prieskum, aby zistil, aká je situácia. Skupina, v ktorej bol aj npor. Chimič sa napokon stretla s veliteľom Vojenského ústredia pplk. Golianom, ktorý nemal námietky, aby partizáni očistili mesto od ozbrojených príslušníkov nemeckej menšiny. Vojenské posádky v meste napokon dostali inštrukcie, aby ráno pri zmene situácie, nereagovali.

Dňa 30. augusta na svitaní obdržali partizáni čakajúci v Kyslej doline rozkaz nasadnúť na autá a kolóna 15 automobilov sa pohla smerom k mestu. Jednotlivé roty mali presne určené, ktoré objekty majú obsadiť. Sečánskeho partizáni mali obsadiť budovu väznice, banky, vojenský sklad číslo 3 a spoločne s Bielikovými partizánmi aj budovu Veliteľstva pozemného vojska.

Kolóna vošla do mesta a na námestí narazila na stráž povstaleckej armády. Po odbočení do ulice smerujúcej k rieke Hron sa autá dostali do guľometnej paľby idúcej z budovy, v ktorej sídlila Deutsche Partai a Freiwellige Schutzstaffel. Partizáni budovu očistili a Nemcov prenasledovali až za Hron. Onedlho zasahovali aj pri hostinci Wagner. V banke sa partizáni nestretli so žiadnym odporom a obsadzovať budovu Veliteľstva pozemného vojska už nebolo potrebné, Už sa v nej sídlil štáb povstaleckej Česko-slovenskej armády na Slovensku,

Partizáni prehľadali byty pátrajúc po miestnych Nemcoch. Z okien potom vyhadzovali ľuďom šatstvo a potraviny. Medzitým šiel npor. Chimič do mestskej väznice. Väzenský úradník nechápajúc, že došlo v meste k revolučnému obratu, sa pokúsil vyjednávať, no pod hrozbou násilia napokon oslobodil 105 politických väzňov, ktorí sa hodlali pripojiť k partizánom. Z nich sa napokon 25 pridalo k Sečánskeho partizánom z Kubíkovej roty, ktorí sa medzitým rozložili v Radvanských kasárňach.

V priebehu dňa odišli Sečánskeho partizáni spoločne s partizánmi od Jegorova aj na letisko Tri Duby, ktoré hodlali obsadiť netušiac, že aj ono je zapojené do povstania. Napokon došlo ku priateľskému zvítaniu Chimiča, Kubíka a ďalších s prítomnými dôstojníkmi. Až tu sa partizáni dozvedeli, že letisko bolo od začiatku zapojené do odboja.

V priebehu 30. augusta prichádzali do Radvanských kasární ďalší dobrovoľníci, ktorí sa hodlali pripojiť k partizánom. Boli vyzbrojení zbraňami z armádnych skladov, čo zabezpečil pplk. Golian. Večer sa náčelníci štábov všetkých troch partizánskych oddielov stretli v meste a skonštatovali, že akcia obsadenia mesta je úspešne skončená. V tomto zmysle poslali svojim veliteľom na Prašivej príslušné informácie.

Po vypuknutí povstania

Dňa 30. augusta 1944 sa skončilo obdobie, keď Sečánskeho partizáni operovali koordinovane s oddielmi Jegorova a Bielika. Od tohto dňa sa ich cesty rozišli a každý oddiel si šiel vlastnú bojovú cestu.

Skupina Sečánskeho partizánov pod velením Petra Kubíka sa po odchode Jegorovových a Bielikových partizánov stali dočasne jedinými partizánmi v Banskej Bystrici, konkrétne v Radvanských kasárňach. Pomocou letákov organizovali nábor nových členov, v spolupráci s vojakmi organizovali hladky v meste a v spolupráci s Revolučným národným výborom odovzdávanie zbraní v prospech partizánov. Kubíkovi partizáni strážili niektoré objekty v meste, napríklad aj banskovystrický rozhlasový vysielač.

Väčšina oddielu Sečánskeho sa presunula do kúpeľov Sliač o odtiaľ večer 31. augusta do Kováčovej. Noc ich zastihla v úžľabine a ráno 1. septembra sa takmer dostali do konfliktu s vojakmi zvolenskej posádky. Tí, konajúc živelne, chceli, aby sa k ním partizáni pridali a bojovali spoločne. K streľbe napokon nedošlo a vojaci sa vzdialili.

Sečánskeho jednotka, ktorá začala používať pridelený názov "Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku", sa v Kováčovej usídlila natrvalo. Štáb sa ubytoval v kúpeľoch, ostatní v stodolách a blízkych domoch. Život brigády začal mať vojenskú podobu. Každý oddiel mal svojho dozorného, stráže a kuchyňu. Dokonca sa nacvičoval spev jednotky. Automobilový park brigády začiatkom septembra tvorili 2 nákladné a 4 osobné vozidlá a 4 motorky.

Príslušníci jednotky zložili aj novú prísahu. V posledných agustových dňoch a na začiatku septembra sa k jednotke pripojilo mnoho dobrovoľníkov, z ktorých časť mala iné motívy, ako boj proti fašizmu. Na nástupe celej brigády preto komisár Šagát vyzval týchto príslušníkov, aby včas jednotku opustili a odovzali zbraň. Niektorí sa tak rozhododli aj urobiť. Hlavný akt prísahy sa už konal bez nich. Rovnako boli k zváženiu odchodu z jednotky vyzvaní aj tí, ktorí mali doma chorých rodičov a pod.

Radisti Sečánskeho brigády zohrali dôležitú úlohu pri navigovaní sovietskych dopravných lietadiel pristávajúcich na letisku Tri Duby. Prvé lietadlá prileteli v noci zo 4. na 5. septembra, no piloti mali obavu pristáť a tak náklady zhadzovali z malej výšky. Radisti s nimi nadviazali spojenie a ubezpečili posádky, že pristátie je bezpečné. túto činnosť s udaním presnej pozície letiska opakovali až do príchodu špecialistov operatívnej skupiny pplk Čirskova..

V prvej dekáde septembra pokračoval výcvik nových príslušníkov jednotky. Jeho kvalitu však negatívne ovplyvňoval nedostatok munície, preto sa nadmerne využívala teoretická príprava. Pre výcvik diverznej činnosti, ktorý viedol rtn Kondor, bolo k dipozícii len 50 kg výbušnín a rozbušku, ktoré dostávali z Radvanských kasární.Na Veliteľstve Československej armády na Slovensku bol zriadený tzv. partizánsky referát pod vedením pplk. Branislava Manicu. Referát sa z vojenských skladov snažil zabezpečiť aspoň minimum vojenského materiálu, bielizne, odevu a finančných prostriedkov. Povstalecká armáda začala zásobovať 12 partizánskych skupín, z ktorých Partizánska brigáda kpt. Nálepku patrila k najväčším. Podľa rádiogramu Ústredného štábu partizánskeho hnutia z 11. septembra disponovala brigáda 770 ľuďmi vyzbrojenými 6 ťažkými a 70 ľahkými guľometmi, 500 puškami a 43 samopalmi. K dispozícii mala 1 000 granáov a 15 protitankových pušiek.

V tomto období bol čas na politickú činnosť. Nechýbali politické školenie, ktoré viedli npor. Chimič, Peter Kubík a Štefan Pitoňák. Od 8. septembra vydávala brigáda aj vlastné noviny, ktorých refaktorom bol komisár Šagát.

Od začiatku pobytu v Kováčovej brigáda na želanie spravodajského dôstojníka npor. pech. v zálohe Šimona Struhárika z práporu Topľa plnila aj bezpečnostné úlohy. Šlo o stráženie dôležitých objektov zásobovania v okrese Banská Štiavnica. Okrem toho v obci Piarg (dnes Štiavnicke Bane) strážili partizáni internovanách miestnych Nemcov z Jánovej Lehoty.

Dňa 10. septembra vytvoril štáb brigády v Kováčovej skupinu 14 partizánov pod velením por. Zdražila. Skupina sa vlakom presunula do južnej časti okresu Banská Štiavnica (dnes severná časť okresu Levice a v obci Žemberovce vykonávala strážnu a bezpečnostnú službu v spolupráci s miestnou milíciou. V polovici októbra dostali partizáni rozkaz na ústup do Hontianskych Nemiec, kde sa stretla s jazdeckou partizánskou jednotkou, pravdepodobne oddielom Alexander Nevskij. Časť Zdražilových partizánov vrátane Zdražila sa k nim pridala, druhá časť sa pridala ku oddielu Sitno.

Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku spadala do podriadenosti Ústredného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve a od 1. októbra 1944 prešla do operačnej podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu.

Boje na Hornej Nitre

K prvému bojovému nasadeniu brigády došlo na hornej Nitre, kde sa síce početným povstaleckým jednotkám zloženým zo zmobilizovanch vojakov a vojakov zabezpečovacích jednotiek nedarilo zastaviť postup SS bojovej skupiny Schill. Veliteľ úseku stot. zbroj. Adolf Weinhold žiadal velenie Česko-slovenskej armády na Slovensku (VČSA) o pomoc a posily. VČSA sa obrátilo na velenie brigády Nálepka, ktoré vyčlenilo svoj najlepší, 200-členný prápor Petra Kubíka.

Skôr, ako sa Kubík so svojim práporom stihol presunúť na hornú Nitru došlo k opätovnému zrúteniu povstaleckej obrany pri Baťovanoch (dnešné Partizánske). Postup Schillu sa zastavil až na čiare Horná Ves - Oslany.

Prápor Kubíka sa presunul z Banskej Bystrice, kde pôsobil od prvých dní povstania. V noci z 9. na 10, septembra sa prvé tri roty práporu vojenskými autobusmi presunili nakrátko do Kováčovej, druhý deň za nimi dorazila aj štvrtá rota. Kubík sa s jednou rotou presunul na hornú Nitru a okolo 5. hodiny dorazili na miesto bojiska. Tromi čatami vytvorili rojnicu a začali postupovať na nepriateľa. No po chvíli sa stali cieľom palebného prepadu a niekoľko partizánov utrpelo zranenia.

Po prvom neúspešom kontakte s bojom požadoval Peter Kubík, aby boli jeho partizáni nasadzovaní len na výpady. No po neurčitom prísľube, že mu budú dodané delá bol napokon nasadený do bojovej línie.

Večer 12. septembra sa z Kováčovej do Novák presunula ďalšia časť Sečánskeho brigády. V ten istý deň Shill obnovila svoj postup. Prevalcovala obrancov vo Vestenickej doline a na druhý deň zaútočila na Nováky z dvoch smerov, pričom hodlala vpadnúť do tyla obrancom pri Vieske, kam mali namierené aj partizáni práporu Petra Kubíka. Do zákopov k rote npor. Heinricha sa im však nepodarilo dostať nakoľko sa stali cieľom mínometného ostreľovania. Nemecký útok nevydržali ani povstaleckí vojaci, obrana pri Vieske sa zrútila a došlo ku nekontrolovanému ústupu až úteku do Novák. Aj Kubíkovi partizáni utekali na všetky možné strany. Niektorí boli zajatí, iní padli, no väčšine sa podarilo zachrániť sa v lesoch pohoria Vtáčnik a po niekoľkodňovom pochode sa schádzali v Handlovej, Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad hronom) a Kováčovej.

Partizáni Sečánskeho brigády boli nasadení do organickej povstalecke obrany na hornej Nitre s cieľom zabránienia ďalšiemu prenikaniu Nemcov. Petrovi Kubíkovi sa katastrofe pri Vieske podarilo zhromaždiť časť svojho práporu a 15. septembra dostal rozkaz zaujať obranu pri ceste od Veľkej Čausy na Prievidzu. Na druhý deň čelili partizáni nemeckému útoku, ktorý sa za cenu 3 mŕtvych a niekoľkých ranených odrazili. Večer ich prišli vystriedať a partizáni boli presunutí do Svätého Kríža nad Hronom,

Dňa 16. septembra sa do obce Banská presunul 2. prápor brigády pod velením Gejzu Šprocha a do priestoru Veľkej Čausy sa presunul z Kováčovej aj oddiel Sitno pod velením.Jozefa Juska. Obranu zaujal asi 200 m pred horárňou a chránil údolie smerom na Malú Čausu. Oddiel v ktorého blízkosti sa zakopali vojenské jednotky počas troch dní nevyvíjal žiadnu útočnú aktivitu. V nečinnosti bol aj Šprochov prápor, ktorému život strpčovalo len mínometné ostreľovanie. Na front príšiel aj veliteľ brigády Sečánsky a hlásil prítomnosť partizánov veliteľovi vojenského práporu Kremeň.

Velenie IV.Taktickej skupiny (veliteľom sa stal plk. pech. Mikuláš Markus) chystalo na hornej Nitre protiútok. Mal sa začať 18. septembra a jeho cieľom malo byť opätovné obsadenie Prievidze. Útok mali z juhu podporiť Sečánskeho partizáni. Dve roty Šprochovho práporou mali držať postavenia v priestore na juh od Prievidze medzi kótami 876 Malý Gríč a 970 Veľký Gríč. Tretia rota pod velením Jána Jakaba mala za úlohu preniknúť do nemeckého tyla a zlikvidovať delostreleckú batériu v obci Cígeť Po začiatku boja však Nemci vytlačili dve roty práporu Šprochu z postavení a situáciu zachraňoval až vojenský prápor, no svoju úlohu nesplnila ani rota Jakaba, ktorá síce prenikla do obce Cígeľ, ale zakrátko z nej bola vytlačená dvomi nemeckými „panciernikmi“,274 najskôr obrnenými transportérmi z čaty „Cramer“. Partizáni ustúpili do hôr východne od obce a odtiaľ urobili len výpad proti presúvajúcej sa nemeckej batérii. Zabili 12 nemeckých vojakov a poškodili dve delá.

Celkovo sa pokus o znovuobsadenie Prievidze z 18. septembra skončil neúspechom a neprispel ku zlepšeniu dôvery medzi povstaleckými vojakmi a partizánmi. Tento neúspech mal ďalekosiahle následky, nakoľko povstalecké jednotky museli vyprázdniť región Turiec a opustili aj priestor Handlovej a Prievidze, odkiaľ sa za Handlovú stiahli aj jednotky brigády kpt. Nálepku. Nové postavenia zaujali za obcou Nová Lehota, čím sa dostali do operačnej pôsobnosti III. Taktickej skupiny (plk. pech. Pavol Kuna). 24. septembra sa stiahli do Svätého Kríža nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Ich stiahnutie súviselo s príchodom partizánov 1. partizánskej brigády M.R. Štefánika (P. A, Veličko) do priestoru bojiska pri Novej Lehote.

Boje na Pohroní

Po ústupe povstaleckých jednotiek z Turca 23. septembra dostala brigáda kpt. Nálepku (spoločne so zväzkom A. Nevskyj a oddielom Pavel) rozkaz strážiť údolie riek Nitra, Nitrica a Handlovka medzi Chynoranmi - Nemeckým Pravnom (dnes Nitrianske Pravno) a Handlovou s dôrazom na Žabokreky, Prievidzu, Nemecké Pravno, Bánovce nad Bebravou, Oslany a Topoľčany a častými prepadmi rušiť nepriateľa na všetkých komunikáciách v prikázanej oblasti vedúcich do údolia Turca, údolia Hrona a najmä do údolia Nitry.

Štáb brigády začal prodinkať kroky na realizáciu rozkazu. Partizáni začali v civilnom oblečení a na autách vyklonávať prieskum Úlohy zadávali Sečanský, Šagát, Borodulin. Zamínovali most v Železnej Breznici Boli uskutočnené vyčisťovacie akcie v obciach Lutila a Lovča, kde žili aj obyvatelia nemeckej národnosti. Tí boli zaisťovaní a v Kováčovej vypočúvaní.

Boje pri Svätom Kríži nad Hronom

Štáb Sečánskeho brigády sa usiloval o koordináciu svojej činnosti s ostatnými jednotkami na svojom bojovom úseku, najmä však s 1. čs. brigádou M. R. Štefánika (P. A, Veličko).. V noci y 23. na 24. septembra sa na Veličkovom štábe uskutočnila porada velení oboch partizánskych brigád. Vychádzajúc z rokovania Rady na obranu Slovenska bolo prijaté rozhodnutie o vybudovaní oporného bodu vo Svätom Kríž nad Hronom a obrane komunkácie vedúcej odtiaľ na Zvolen. Jednotky oboch brigád mali zaujať obranné postavenia na prehradenie údolia rieky Hron v priestore mestečka, pričom Sečánskeho jednotky mali zaujať postavenia na pravom brehu Hrona.

No 25. septembra sa situácia zmenila. Po útoku jednotiek Schillu z 24. septembra, ktorý prekonal povstaleckú obranu pri Novej Lehote a to aj vinou partizánov Sečánskeho brigády sa situácia zhoršila. Sečánskeho brigáda bola daná k dispozícii veleniu III. Taktickej skupiny (plk. pech. Pavol Kuna), ktoré podľa nových pokynov s účasťou Sečánskeho partizánov v bojoch pri Svätom Kríži nad Hronom už nerátalo. Podľa novej dohody sa Sečánsky zaviazal, že sa so svojimi bojovníkmi presunie

" obchvatným manévrom do lesov západne od Handlovej, kde bude rušiť z boku a tyla nepriateľa v Handlovej a obsadením Cígľa bude kontrolovať činnosť nepriateľa aj v Prievidzi"

Dohoda dostala formu rozkazu Hlavného štábu partizánskych oddielov brigáde "Nálepka" a jej štáb do rána 26. septembra vypracoval plán prechodu brígády do tyla nepriateľa. Podľa plánu sa mal 2 a 3. prápor, ktorý sa nachádzal v Kováčovej presunúť na autách k frontu. 1. prápor sa mal z priestoru Lovčice presunúť a to tak, aby sa celá brigáda ešte 26. septembra do 14.00 hod. presunula do dediny Prochot, odkiaľ mala vyraziť cez hory do Handlovej.

Štáb brigády vyčlenil a k Handlovej odoslal dve prieskumné skupiny s úlohou preskúmať nový operačný priestor. Asi o 6.00 hod.sa z Kováčovej začali na front presúvať prápory 2 a 3. Pri prechode cez Svätý Kríž nad Hronom dostal Sečánsky rozkaz od pplk. Viktora Chrapka neprechádzať do tyla nepriateľa, ale s celou brigádou zaujať obranu mestečka. Šlo o iniciatívu tohto podplukovníka nakoľko sa zhoršila situácia povstalcov na prístupoch k mestu, ku ktorému postupovali jednotky bojovej skupiny Schill.

Jednotky Sečánskeho brigády sa presunuli do Lutily a boli rozmiestnené v obrannej línii v priestore Kosorín - Slaská. Úsek obrany brigády sa začínal na ľavej strane cesty Handlová - Svätý Kríž nad Hronom. Susedmi sa napravo boli vojenské jednotky a naľavo Veličkovi partizáni. V popoludňajších hodinách 26. septembra sa jedna rota Sečánskeho brigády zúčastnila útoku, počas ktorého boli Nemci vytlačení z Kosorína. Večer zaútočili Nemci na ľavú stranu povstaleckej obrany (úsek Velička) a podarilo sa im postúpiť až do priestoru Trubína.

Tento nemecký útok odkryl ľavý bok obrany Sečánskeho brigády. Preto sa štáb brigády presunul do Svätého Kríža a novú obranu zaujala brigáda 27. septembra o 4.00 hod. dvoma prápormi asi 500 m pred mestom a jedným na kóte 395 (Šibeničný vrch).. Prieskum vyslaný na ľavý breh Hrona zistili, že Veličkova brigáda, ktorá tam mala zaujať postavenia, tam nebola, nakoľko bola stiahnutá do Detvy. Preto Sečánsky na kritické miesto vysunul časť brigády.

Okolo 14.00 hod. sa postavenia brigády kpt Nálepku stali cieľom nemeckého náletu, po ktorom ostalo niekoľko mŕtvych a ranených partizánov. Nálet otriasol morálkou partizánov. Na druhý deň brigáda za podpory tankovej čaty a paľby delostreleckého oddielu "Kysel" podnikla neúspešný útok na Jánovu Lehotu.

Boje pri Jalnej

Do ďalšieho boja boli Sečánskeho partizáni opäť nasadení až 8. októbra 1944. Nový veliteľ 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku generál Rudolf Viest vydal rozkaz všetkým častiam 2. Česko-slovenskej paradesantnej brigády na povstaleckom území,aby spoločne s príslušníkmi III. taktickej skupiny a partizánskou brigádou kpt. Nálepku urýchlene vytlačili nepriateľa z priestoru Trnavá Hora – Jalná.

Útok sa mal začať 8. októbra o 8.00 hod. Do chystanej operácie vyčlenil štáb brigády oddiely Georgijevského a Forosta. Partizáni mali postupovať na pravom krídle útočiacej zostavy po trase Železná Brezica - Burcov - Kľačany (dnes časť Trnavej Hory) - Pitelová s úlohou zabezpečiť údolie potoka Ihráč zo severu a rušiť prísuny jednotiek od Svätého Kríža nad Hronom. Prvý sled partizánov sa z Kováčovej do východieho miesta vydal 7. okóbra o 23.00 hod.Išli s nimi aj Sečánsky a Šagát. Druhý sled za účasti Kubíka a Forosta sa vydal na cestu v skorých ranných hodinách 8. októbra

Útok sa začal 8. októbra o 9,00 hod. Sečanského brigáda spoločne s častiami 2. Česko-slovenskej samostatnej paradesantnej brigády a práporom Topľa z III: Taktickej skupiny začali postup. V priebehu 8. októbra sa partizánom podarilo úspešne prejsť do tyla nepriateľa a obsadila dolinu s komumikáciou z Kremnice cez Ihráč do Jalnej v blízkosti Kľačianskeho (Kamenného) mlyna. 8. októbra sa vôbec nebojovalo. V noci na 9. októbra päťčlenná prieskumná hliadka na razila na nemeckú hliadku, ktorá ustúpila. Ráno potom tá istá narazila na štyroch nemeckých vojakov a spustila na nich paľbu. Dvoch zasiahli a ďalším dvom sa podarilo ujsť. Streľba upozornila ďalších Nemcov, ktorí spustili na partizánov paľbu a dvoch z nich ranili. Partizánom sa podarilo ustúpiť aj s ranenými.

V priebehu 9. októbra sa dolinou smerom k Jalnej presúvali dve nemecké nákladné automobily a jeden osobný automobil. Jedno auto partizáni zničili a zlikvidovali 10 nemeckých vojakov, Akciu sa nepodarilo dokončiť nakoľko sa blížili ďalšie vozidlá..

Dňa 10. októbra sa pozícia partizánov zhoršila. Svojou aktivitou upútali pozornosť Nemcov, ktorí obsadili náprotivné kopce a paľbou z guľometov a mínometov ohrozovali postavenia partizánov, s cieľom vytlačiť ich z doliny. Pri náhlom mínometnom útoku bola na odkrytom teréne ťažko zranená ošetrovateľka Mariena Peter Kubík, ktorí v tom čase pôsobol ako zástupca veliteľa oddielu Georgijevského, jej bežal na pomoc. Vo chvíli, keď sa naď ňou sklonil, mu ďalšia mína odtrhla časť hlavy, Oboch padlých chceli miestni občania druhý deň pochovať na cintoríne v Kľačanoch, no tesne pred začiatkom pohrebu sa cintorín stal teržom nemeckého mínometného útoku. Smútočný akt prerušili a dokončili až o 2. hodine v noci,

Keďže komunikácia bola pod účinným dostrelom nepriateľa, nedarilo sa partizánom útočiť na cestu a nedarilo sa im ani eliminovať nemecké mínomety, nakoľko tie po vystrelení okamžite menili postavenie. V tom čase začalo pršať a partizáni nemali dostatok proviantu, len to, čo si prinesli. Z tohto dôvodu padlo kontroverzné rozhodnutie veliteľa brigády o opustení Kľačianskej doliny, Počas troch dní bojov zlikvidovali malé množstvo vojakov, dva guľomety a jeden automobil. Straty na strane partizánov: sedem mŕtvych a sedem ranených. Okrem Petra Kubíka zahynul aj Július Jamriška. Medzi ramenými boli aj komisár oddielu Štefan Pitoniak, partizáni Pavol Horban a Eugen Deutsch.

Záverečné boje v povstaní

Dňa 18. októbra došlo k opätovnému rozvinutiu bojovej činnosti brigády. Prológom sa stal nálet 11 nemeckých lietadiel na letisko Tri Duby a Kováčovú, ktorý avizoval začiatok nemeckého generálneho útoku. Stalo sa tak práve v čase, keď mal Sečánsky ku brigáda preslov. Partizáni sa síce rozpŕchli, no aj napriek tomu si nálet vyžiadal niekoľko mŕvych a ranených. Po prvotnom šoku sa partizáni spamätali a paľbu opätovali. Jedno lietadlo bolo zostrelené asi paľbou z Troch Dubov. Pilot vyskočil no nepodarilo sa o chytiť.

V noci z 18. na 19. októbra mala brigáda zaujať obranu pri lese pred Krupinou a v prípade silného tlaku Nemcov mala viesť ústupový boj v smere Pliešovce - Vígľaš. Rozkaz mali vyplniť tri oddiely, ktoré sa po presune do priestoru pri Babinej, kde sa hneď po príchode v skorých ranných hodinách v nepriaznivom počasí dostali do stretu s nepriateľom, ktorý sa v tom čase tiež dal do pohybu tiež Jeden z oddielov sa v zmätku a neznámom lese takmer rozpadol a väčšina partizánov sa napokon sústredila v Dobrej Nive. Vážne následky mal nečakaný stret s nepriteľom pre časť štábu brigády. Náčelník štábu kpt. Grošev chcel spresniť pozície nepriateľa a jeho auto nevedomky prešlo cez líniu frontu a keď sa nachádzali asi 1 km južne od Babinej boli napadnutí nepriateľom. V nerovnom boji proti presile zahynul Grošev, niekoľko príeskumíkov a partizánov. Štastie mal ťažko ranený Boris Dojnikov Nemci ho považovali za mŕtveho. Jemu sa napokon podarili ukryť v miestnej usadlosti Jej obyvateľka ho ukrytého na voze dopravila k vojakom 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorí ho odviezli do nemocnice a Dojnikov bol napokon letecky odtransportovaný do ZSSR.

Dňa 20. októbra sa povstaleckým silám podaroio zastaviť postup bojovej skupiny Schill a obrana sa stabilizovala na čiare Dobrá Niva - Sása - Pliešovce. V ten istý deň sa na front vrátili všetky tri Sečánskeho oddiely a približne o 16.00 zaujali obranu nad Dobrou Nivou v priestore Neresníckej doliny a Kňazovovho potoka. Na základe predchádzajúcich skúseností sa partizáni Sečánskeho brigády dobre zakopali a v dňoch 21. - 22. októbra odrazili tri nemecké útoky. V podvečer prišiel zo štábu brigády rozkaz o stiahnutí sa do Očovej. Z frontu sa napokon stiahli len dva oddiely, tretí zostal na mieste v blízkom Podzámočku a vykonával priezvednú činnosť. V Očovej už nikto zo štábu nebol a tak sa oddiely stiahli do Hájnikov a odtiaľ napokon do Badína. Tretí oddiel pod velením por. Kuznecova sa v noci z 23. - 24. októbra prebil na povstalecké územie v priestore Zvolenskej Slatiny no so svojou brigádou sa už nepojil. Časť oddielu sa stala súčasťou strážnej jednotky Hlavného štábu partizánsky oddielov o por.Kuznecov jej veliteľom. Dňa 19. februára 1945 sa jednotka spolu s ostatnými zo štábu spojila s Červenou armádou.

Štáb brigády kpt. Nálepku v Kováčovej bol zrušený. Všetky dôležité písomnosti boli spálené a brigáda s výnimkou oddielu Kuznecova sa 25. októbra postupne sústredila v Badíne. Skorým stiahnutím z frontu sa zabránilo zničeniu jednotiek brigády a vytvorili sa podmienky na plynulý prechod brigády na partizánsky spôsob boja. Brigáda sa nachádzala v tom období v oveľa priaznivejších podmienkach ako iné partizánske jednotky. Mala zásoby a nebola v kontakte s nepriateľom.

Po potlačení povstania

V priebehu októbra obdržali partizánske skupiny z Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) inštrukcie o príprave oddielov na odchod do hôr v prípade rozbitia povstaleckej armády. Ani Sečánskeho brigáda nebola výnimkou. Príprava spočívala vo vytváraní zimných základní, do ktorých sa mali sústrediť potraviny, zásoby ošatenia, zbraní a munície a výbušnín. Každá brigáda mala vyčleniť zásobovaciu jednotku a intendančná služba HŠPO im potom prideľovala jednotlivé položky.

Brigáda kpt. Nálepku dostala pridelený zásobovací priestor v Kremníckých vrchov západne od obce Badín. Dňa 10. októbra obdržala 1500 kg zimnej bryndze, 16. oktobra 16 790 kg zemiankov. Sečánsky však nebudoval zemľanky v horách, ako si to predstavovali v HŠPO, ale vytvoril sklad, a to v dome na konci obce Badín neďaleko lesa . Jeho partizáni tu sústredili dostatok zbraní, munície, proviantu, cigariet, teplého oblečenia a stanov,

Okrem proviantu, výstroja a zbraní sa HŠPO snažil zabezpečiť pre brigády aj finančnú hotovosť. Počas bojov v povstaní boli partizáni zásobovaní finančne len v obmedzenej forme, nakoľko boli zásobovaní z armádnych skladov, Sečánskeho brigáde vyplatil partizánsky referát pri veliteľstve 1. česko-slovenskej armády na Slovensku (neskôr HŠPO) 651 630,60 ks. Po ústupe do hôr sa však partizáni mali starať sami o seba. Preto bolo brigáde kpt. Nálepku medzi 21. - 23. októbrom vyplatených 2,5 mil. korún.

Po sústredení brigády v Badíne 25. októbra obdržal štáb brígády od Hlavného štábu partizánskych oddielov rozkazy o prechode na partizánsky spôsob boja. V prvom období po páde Zvolena sa brigáda mala presunúť do Kremnických vrchov a odtiaľ mala operovať v priestore Kremnica - Banská Bystrica - Zvolen so zameraním sa na komunikácie Banská Bystrica - Zvolen a Svätý kríž nad Hronom - Zvolen. Po postupe Červenej armády do priestoru Lučenec - Šahy sa mala brigáda presunúť na Moravu severovýchodne od Brna.

Pri nástupe jednotky v Badíne komisár Šagát v preslove k partizánom načrtol situáciu, v akej sa povstanie nachádza a vysvetlil úlohy, ktoré stáli pred jednotkou. Súčasne vyzval partizánov, aby sami zvážili, či budú pokračovať ďalej, alebo budú pôsobiť v partizánskych oddieloch v blízkosti svojich domovov. Ti, čo sa už necítili fyzicky spôsobili, aby prekonali strasti života v horách, sa mohli od jednotky odlúčiť a vrátiť sa domov..Ďalej pokračovali len tí, ktorí boli odhodlaní viesť boj proti fašizmu až dokonca, partizáni zo zahraničia a tí z odľahlejších kútov Slovenska.

Početný stav jednotky poklesol na 310 osôb. V jednotka si ponechala všetky samopaly a guľomety. Partizánom, ktorí už ďalej s jednokou nepokračovali, zostali len pušky. V tom čase mala brigáda ešte päť áut a osem koní. Dopoludnia 25. októbra naložili materiál na automobili napoludnia sa brigáda vydala na pochod smerom na západ. Asi 4 km za Badínom boli partizánom rozdané zásoby streliva a proviantu, čo uniesol. Každý partizán dostal asi 600 kusov streliva. V popoludňajších hodinách sa jednotka vydala na ďalší pochod.

Na druhý deň po odchode brigády kpt. Nápleku z Badína, ho obsadili okupačné jednotky. V Badíne dokonca ubytovali svojich vojakov,

Podľa pôvodných inštrukcií mala brigáda operovať z Kremnických vrchov. Štáb brigády však rozhodol, že sa jednotka presunie do pohoria Vtáčnik. Presun sa uskutočníl v dvoch sledoch. Najskôr šiel oddiel Georgievského, ktorý vysielal prieskumné hliadky. V druhom slede šiel štáb brigády a oddiely Ponomarenka a Forosta.  Počas náročného presunu začalo pršať, čo podmienky sťažilo a znehodnotilo časť zásob.

Počas neho došlo aj k nebezpečnej situácii, keď prišli k horárni, no horára nebolo. Podľa nájdených nemeckých kníh pochopili dôvod. Partizáni rozostavili hliadky zabili brava, najedli sa, ale v horárni neprenocovali . V horárni nechali zapálené sviečky a asi 15 min. po svojom odchode horáreň obkľúčili okupačné jednotky a partizáni z troch strán počuli guľometnú paľbu.

Ešte 29. októbra sa brigáda nachádzala v priestore Svätého Kríža nad Hronom, no už 1. novembra vošli do dediny Prochot ležiacej v pohorí Vtáčnik . Počas presunu nezabudlo velenie na vypĺňanie litery rozkazu HŠPO. V noci z 31. októbra na 1. novembra vyslali oddiely Georgievského a Ponomarenka diverzné skupiny na cestu Kremnica - Svätý Kríž nad Hronom. Skupina oddielu Georgievského pod velením komisára Jána Jakaba pripravila pri Starej Kremničke pascu. Počas prepadu kolóny zničili jedno osobné a dve terénne vozidlá a zlikvidovali asi 20 okupantov. Poškodili aj jednu 152 mm húfnicu. Skupina oddielu Ponomarenka v tú istú noc rozbila dve nákladné vozidlá a zlikvidovala 7 nemeckých vojakov,

V pohorí Vtáčnik

V pohorí Vráčnik našla brigáda optimálne podmienky k rozvinutiu činnosti. Miestne obyvateľstvo podhorských obcí, ktoré ešte nebolo zastrašené represiami okupantov, bolo k partizánom priaznivo naklonené.

Z Vtáčnika boli partizáni schopní kontrolovať priemyselnú oblasť Novák so skladmi v Zemianskych Kostoľanoch, cestu Prievidza - Svätý Kríž na Hronom, s oblasťou baní pri Handlovej a cestu zo Žarnovice do Svätého Kríža na Hronom.

Vážnu hrozbu pre partizánske skupiny predstavovala miestna početná komunita etnických Nemcov najmä v okolí Handlovej, Jánovej Lehoty, Novej Lehoty a na juhu pohoria v oblastiach Veľké Pole a Píla. Na pohorie Vtáčnik za chvíľu zamerali svoju pozornosť nemecké bezpečnostné služby SD a SIPO za účasti Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG).

V novembri 1944 predstavovala brigáda kpt. Nálepku najväčšiu partizánsku jednotku operujúci v pohorí Vtáčnik. Okrem nej tu už dlhšie pôsobil oddiel Vtáčnik, neskôr premenovaný na Hornonitriansku partizánsku brigádu vedenú Františkom Hagarom. Jej vedenie pomohlo Sečánskeho štábu sa zorientovať v novom prostredí. V priebehu novembra sa vo Vtáčniku trvale usadil aj oddiel Vorošilov v počte asi 60 mužov.

Po príchode do nového pôsobiska usúdilo velenie brigády, že bude lepšie ak sa celá brigáda nebude koncentrovaná na jednom mieste. Oddiel Ponomarenka, s ktorým zostal aj štáb, sa presunul na nitriansku stranu Vtáčnika, kde sa ubytoval v troch domoch asi 1km nad obcou Podhradie. Oddiel Georgievského sa presunul do priestoru Krivá Skala, kde sa ubytoval v bunkroch. Oddiel Forosta a brigádna rozviedka zostali v Prochote. Kpt. Forost odišiel na štáb brigády a novým veliteľom oddielu sa stal npor. Nikolaj Andrejevič Savenko.

Brigáda už nebola podriadená HŠPO, ale zostávala v operatívnej podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade I. ukrajinského frontu. Podľa súhrnej správy ÚŠPH zabila Sečánskeho brigáda 52 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, zničila 8 áut, 1 motocykel a 1 delo. Najväčší počet diverzií uskutočnil oddiel Ponomarenka. Úspešnou bola aj akcia vykonaná v spolupráci Hornonitrianskou partizánskou brigádou. Partizáni v noci obsadili Nováky a podarilo sa im získať veľké množstvo obuvy, nespracovanej kože, ponožiek a kožuchov. Zabitie jedného nemeckého vojaka sa takmer skončilo tragicky. Nemci zhromaždili 30 mladých mužov, no nakoniec po príhovore miestneho farára od represeie upustili. Správa o ničnej partizánskej akcii v Novákoch dorazila aý do Prahy ku ríšskemu štátnemu ministrovi v Protektoráte Čechy a Morava.Karlovi Hermannovi Frankovi.

Aj oddiel Georgievského rozvinul aktívnu činnosť. Dňa 8. novembra uskutočnila 11 členná skupina vedená náčelníkom štábu Jozefom Ormandym diverznú akciu, ktorá sa však skončila fiaskom. Pascu partizáni nastražili na nevhodnom mieste a nezabezpečili ústupovú cestu. Do tábora sa tak nevrátilo päť bojovníkov a ďalší traja boli ranení. Ďalší prepad, ktorý sa odohral približnne okolo 13. novembra, sa skončil bez strát. Veliteľ prepadovej skupiny Jozef Považský sa poučil prípadom Ormandyho a prepad vykonal na výhodnom mieste.

Dňa 9. novembra 1944 vykonal diverznú akciu aj oddiel Savenka. Na komunikácii Žarnovica - Bzenica jeho príslušníci úplne zničili oddiel nemeckých vojakov a ukoristili ich výzbroj.

V druhej dekáde novembra poškodzovali partizáni elektrické vedenie, ktoré zásobovalo Nováky, čím narúšalo výrobu v miestnej továrni. Na začiatku novembra Sečánskeho partizáni vyhodili do vzduchu stožiar vysokého napätia, ktorý zásoboval Handlovú a vyradili tak z prevádzky Handlovské uhoľné bane.

Dňa 27. novembra sa pri Prochoti objavil 50 členný oddiel Thälman tvorený nemeckími antifašistami z oblasti Medzeva. Patril pod brigádu Stalin a do Prochote sa stiahlo po ťažkých bojoch pri Jankovom vŕšku. Po rokovaniach s komisárom Šagátom napokon oddiel v Prochote zostal.

Koncom novembra 1944 obrdžala brigáda rozkaz o prechode na Moravu. Opäť došlo k rozkolu a na Moravu sa veliteť začal presúva, len približne so 120 partizánmi. Tento oddiel bolo však dvakrát krátko po sebe prepadnutý, pričom došlo k jeho zdecimovaniu. Jeho zbytok sa vrátil späť do pohoria Vtáčnik, kde sa spojili s oddielom Savenka a komisárom Šagátom. Dňa 6 januára 1945 sa ku svojej jednotke vrátil aj veliteľ Sečánsky.

Od decembra 1944 už operačná činnosť brigády Nálepka v pohorí Vtáčnik sa odohrávala v úplne iných podmienkach, ako mesiac predtým. Nemecké okupačné jednotky sa na oblasť zamerali a vyvíjali na partizánske jednotky a miestne obyvateľstvo sústredený tlak.

No rozrástlo sa aj partizánske hnutie v oblasti. Okrem Sečánskeho brigády do oblasti v priebehu decembra sústredil aj väčšinu svojich síl aj zväzok Jána Žižku (vel. Teodor Pola), Na Vtáčnik sa dočasne presunuli aj niektoré oddiely partizánskej brigády Boženko. Partizánska oblasť v pohorí zahŕňala najmä Kľakovskú a Prochotskú dolinu, pričom obce Kľak a Prochot sa úplne primkli k partizánom, ktoré ich mali pod kontrolou.

Nemecké protipartizánské akcie

Po zatlačení Povstania do hôr sa nemecké okupačné orgány postupne zamerali na pacifikovanie odporu v jednotlivých horských masívoch. V priebehu novembra 1944 sa nemecké protipartizánske akcie zameriavali predovšetkým na Nízke Tatry a Veľkú Fatru a v druhej polovici novembra aj na Strážovské vrchy. Pohorie Vtáčnik zatiaľ zostávalo mimo pozornosti nemeckého velenia. Situácia sa zmenila na konci novembra.

Dňa 28. novembra sa uskutočnila porada štábov brigády kpt. Nálepku, Hornonitrianskej brigády a oddielu Zarubežnyj, na ktorom bola dohodnutá koordinácia partizánskych skupín. No niekoľko hodín po jej skončení už došlo k boju s Nemcami, ktorí spustili protipartizánsku akciu v pohorí Vtáčnik. Nezávisle od seba sa v boji ocitli všetky oddiely Sečánskeho brigády.

Dňa 28. novembra 1944 približne o 11.00 hod napadli dve nemecké roty obec Prochot. V obci sa práve nachádzal komisár Šagát a časť štábnej roty. Došlo k ústupovému boju, počas ktorého bolo niekoľko partizánov zranených. Okupačné jednotky postupovali v rojniciach hore Prochotskou dolinou.

Ľavé krídlo nemeckej rojnice narazilo na partizánov z oddielu Thälman, ktorý držal obranu Na svahu Cimpiarku. Obrancovia útočníkov odrazili a prešli do protiútoku a prinútili Nemcov k ústupu. Po útoku oddielu Savenka sa ich ústup zmenil na útek.

Horšie pre partzánov dopadla nemecká obkľučovacia operácia v severnej časti Vtáčnika, kde bola na nemeckej strane nasadená aj špeciálna protipartizánska jednotka Abwehrgruppe 218 známa aj pod menom Edelweiss. Pri akcii využili mladého partizána, ktorého zajali a zrejme pod vyhrážkami prinútili k spolupráci. Protipartizánska skupina nenašla štáb brigády kpt. Nálepku no narazila na partizánov oddielov Vtáčnik a Zarubenyj. Partizáni strážneho oddielu Vtáčnik sa nenechali oklamať ruštinou, došlo k boju, pri ktorom padol jeden partizán a dvaja boli ranení. Padli aj traja partizáni oddielu Zarubežnyj.

Nemecký útok na oddiel Vtáčnik v priestore Podhradia zaregistroval prieskum brigády kpt. Nálepku. Sečánsky na pomoc vyslal oddiel Ponomarenka, ktorý svojím mínometom ostreľoval nemecké pozície. Po odrazení nemeckého útoku partizáni pozbierali svojich padlých no pri ich pochovávaní sa dopustili hazardu, keď si neodpustili čestnú salvu na uctenie pamitky padlých.

Počas protipartizánskej akcie a počas razií padlo do zajatia Edelweissu niekoľko partizánov z brigády kpt. Nálepku a oddielu Vtáčnik, ktorí pri zatýkaní zväčša naleteli na lesť, keď sa rusky hovoriaci nepriatelia vydávali tiež za partizánov.

V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustila. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.

Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu. Domievali sa, že Nemci v Prochoti sa k žiadnej akcii v obci neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie protipartizánskej jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o sile partizánov v pohorí. V obci sa objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepkupresvedčil spolubojovníkov, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili a jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.

Bolo podozrivé, že v tom istom období v Prochoti navštívil svojho otca Ľudovíť Bariak, úradník Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do Prochote sa vrátil 21. januára 1945 spoločne s nemeckou trestnou výpravou.

Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Útok jednotky Edelweiss bol vedený z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žizku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce dostať. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Edelweiss zajal aj ošetrovteľku Margitu Dubéciovú. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali.

Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,

Bola to predzvesť udalosti, ktorá sa stala najväčším masakrom na území Slovenska počas 2. svetovej vojny - masakra v obciach Kľak a Ostrý Grúň.

Tragédia v Kľakovskej doline partizánov z brigády kpt. Nálepku silno poznačila. Objavili sa pocity viny aj snaha hľadať vinníka vo vlastných radoch. Veliteľ oddielu npor. Ponomarenko bol obvinený, že nezaujal obranu a zbavený velenia. Potom sa na istý čas stratil a nikto nevedel, kde sa zdržiava.

Nemecká protipartizánska akcia zasadila partizánskemu hnutiu v pohorí Vtáčnik tvrdú ranu. Aj keď partizánske skupiny neboli zničené, partizáni prišli o podporu obyvateľov, pričom došlo k vyhroteniu ich vzťahov s obyvateľmi vypálených obcí. O ďalších útočných aktivitách nemohlo byť reči a na programe sa stal len boj o holé prežitie. Zásobovanie skupín proviantom sa sťažilo. Pod vplyvom okolností prešiel zbytok brigády do pasivity a už len čakal na príchod frontu a Červenej armády.

V poslednej dekáde marca 1945 sa zhoršil zdravotný stav partizánov brigády. ktorej stav poklesol na 30-40 osôb. Bývali v chate Škurátka a pri minimálnych zásobách streliva už čakali na príchod frontu.

Dňa 25. marca 1945 spustili jednotky Červenej armády rozsiahlu Bratislavsko-brnenskú operáciu, ktorá priniesla oslobodenie aj partizánom Michala Sečánskeho. Dňa 30. marca prišla z Kľaku civilná spojka, ktorá ich informovala, že do obce vstúpili rumunskí vojaci. Michal Sečánsky vydal posledný rozkaz. Partizáni sa mali okúpať a pripraviť sa na zostup z hôr. Stalo sa tak 1. apríla. medzitým sa front posunul a Sečánskeho partizáni sa s Nemcami už nestretli.

Dňa 12. apríla 1945 bola brígáda rozkazom Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 4. Ukrajinského frontu rozpustená v oblasti Banskej Belej. Michal Sečánsky napočítal 380 osôb. Boli medzi nimi aj zbehovia z nemeckej a maďarskej armády a ďalších osôb, ktoré sa k jednotke v posledných týždňoch a dňoch pred príchodom frontu.

Nasledujúcich desať dní partizáni oddychovali v Sklených Tepliciach, Následne bola časť z nich odoslaná do Krakova, kde sa prichystali na zoskok do oblastí Čiech a Moravy. Ďalší vstúpili do 1. Česko-slovenského armádneho zboru, ďalší boli preradení k bezpečnostným jednotkám a niektorí prepustení domov. Záverečnú bodku za činnosťou partizánskej brigády urobili Sečánsky, Šagát a Borodulin, keď pre potreby nadriadeného štábu vypracovali záverečnú správu.

Prechod na Moravu

Koncom novembra 1944 obdržal Sečanského štáb nový rozkaz. Brigáda sa mala presunúť na Moravu. Veliteľ Sečánský hodlal rozkaz vykonať, no komisár Šagát, ktorý uprednostňoval spojenie s Červenou armádou približujúcou sa od Levíc, bol proti. Vyvorcholilo tak narastajúce napätie medzi oboma mužmi, ktoré spôsoboval aj pokračujúci vzťah Sečánskeho s ukrajinskou emigrantkou Dubininovou. Vzájomný konflikt Sečánskeho a Šagáta vyústil aj do odtrhnutia sa skupiny npor. Georgievského, ktorý 30. novembra 1944 odišiel so 14 ľuďmi do priestoru Banskej Bystrice.

Po rozkole v brigáde, keď v Prochote zostal oddiel Savenka s komisárom Šagátom a por. Astachovom sa na Moravu začal presúvať len zbytok brigády o sile max 120 partizánov. Pred možnými protipartizánskymi akciami sa zvyšok brigády stiahol na niekoľko dní k obci Kľak. Následne sa začal postup na Moravu. Postupovali zasneženými lesmi smerom na Baťovany, podvečer 5. decembra obišli Veľké Uherce, prešli cez obec Kolačno a dorazili do osady Ondrášová, kde sa načas utáborili. Bolo Mikuláša.

Zmarený prechod

Hned druhý deň ráno o 5.30 hod.boli partizáni prepadnutí nemeckou protipartizánskou jednotkou zloženou z rusky hovoriacich vojakov oblečených do nemeckých uniforiem. Partizáni sa domnivali, že boli vypátraní po zrade, lebo útočníci šli naisto. Prepad sa uskutočnil v oblasti, ktorú kontroloval Heimatschutzu z nedalekého Veľkého Poľa a Píly, takže partizánska skupina mohla byť spozorovaná.

Útočníci prišli zo smerov, z ktorých ich nečakali. Prvý ich zaregistroval strážny pred domom miestneho občana Michala Kráľa, v ktorom spal štáb brigády: Sečánsky, Borodulin a Kopylovová. Jeho paľba zobudila ostatných partizánov a súčasne prezradila útočníkov, čo však bolo skôr ako čakali, nakoľko ďalšia skupina útočníkov sa ešte len postupovala z druhej strany, čím nedošlo k úplnému obkľúčeniu partizánskej brigády, čo zvýšilo šance partizánov. A zatiaľ čo strážni odrážali útok, ostatní partizáni mali čas sa rýchlo obliesť a utekať k lesu vzdialenému 150 metrov a to aj napriek nastalému zmätku. V chaotickej situácii sa o niešo slabšiemu protivníkovi podarilo spôsobiť partizánom nemalé straty. Najväžnejšou stratou bolo zranenie sovietskeho dôstojníka staršieho radistu npor. Zachara Jemeljanovičova Fominova, ktorý bez lekárskej pomoci do večera zomrel. Do zajatia padol Matúš Kubík, ktorý spal s Fominovom v jednom dome. Kubík neskôr spomínal, že ho zajala skupina, ktorá sa ho nesnažila zabiť.

Po prepade sa zbytok brigády v počte 37 zhromaždil v lese nad Ondrášovou. Keď streľba utíchla a rozvidnelo sa, vyslal Sečánsky do osady prieskum. Ten zistil, že nepríteľ odtiahol. Našťastie sa podarilo nájsť vak s peniazmi brigády 200 000Ks a do rúk nepriateľa nepadol ani menný zoznam členov brigády. Radistka Kopylovová našla aj šifrovací kľúč, ktorý stihol Fominov zahrabať. Partizáni sa vrátili späť do osady a mohli dokončiť obliekanie.

No už asi o hodinu, tesne predtým, ako sa partizáni chystali Ondrášovú opustiť sa mínometnou paľbou začal druhý nemeckých prepad, tentoraz vedený zo smeru lesa, kde sa predtým partizáni ukrývali. Preto bolo potrebné unikať opačným smerom, do osady, Šťastie mala radistka Kopylovová. Keď bežala s Fominovou rádiostanicou na chrbte zasiahla ju strela a zrazila ju k zemi. Našťastie sa nestalo nič, ani jej a ani rádiostanici. Partizánom sa podarilo ujsť, no ranení padli do zajatia a boli odvezení preč. Miestneho občana Michala Kráľa, u ktorého spal štáb brigády, takmer zastrelil príslušník SS no zachránili ho dvaja rusky hovoriaci útočníci, ktorých predtým pohostil. Útočníci v osade rabovali a vyšetrovali troch jej obyvateľov, no zo sebou odvliekli len zajatých partizánov.

Dva náhle prepady brigádu zdecimovali. Prišla o veľkú časť ľudí, vojenského materiálu a munície. Za takýchto okolností bol presun na Moravu nemožný. Zbytok skupiny pod velením Borodulina sa vydal na spiatočnú cestu. Podvečer 6. decembra sa opäť dostali do kontaktu s nepriateľom. Veliteľ Sečánsky s dvoma samopalníkmi sa vydal na obhliadku obory. Trojica sa však dostala do prestrelky, pri ktorej bol Sečánsky ranený do pleca a ďalší partizán bol zabitý. Rozviedla, ktorú na miesto incidentu vyslal Borodulin však Sečánskeho nenašla. Skupina sa vrátila do Prochota, kde sa spojila s oddielom Savenka. Veleia nad oslabenou brigádu sa načas ujal komisár Šagát.

Snaha získať informácie, čo sa stalo so Sečánskym, neprinášala výsledky. Rádiogram y 13. decembra hovoril jasne.

Brigáda rozbitá vlasovcami, Fominov zabitý, Sečánsky stratený, Vychádzame z obkľúčenia.

Až 27. decembra prišla na štáb brigády spojka od Hornonitrianskej partizánskej skupiny s prvotnou informáciou. Ešte v ten istý deň odvysielal Lýdia Kopylovová ďalší rádiotelegram.

Sečánsky sa našiel, bol ranený do ruky, nachádza sa na liečení v Veľkej Lehote.

Sečánsky sa k svojej jednotke vrátil 6. januára 1945.

Skupiny odtrhnuté od brigády

Partizánske skupiny

• Oddiel Georgijevského - vznikol a pôsobil v priestore Kremnických vchov, kam sa presunula skupiny 14 ľudí pod velením npor. Georgijevského, ktorá sa 30. novembra 1944 odtrhla od brigády kpt. Nálepku.
• Oddiel Savenka - po rozkole v brigáde na konci novembra 1944 zostal v Prochote, zatiaľ čo zbytok brigády sa začal presúvať na Moravu. S oddielom zostal aj komisár Šagát. Ku spojeniu oddielu s havnou časťou brigády došlo po neúspešnom prechode na Moravu.
  

Po páde Krupiny k nej VČSA pričlenilo protitankovú rotu „Urban“ 579 (kpt. žand. Alexander Urban) a brigádu „Nálepka“. Partizáni však zanedbali prieskum a počas presunu na front utrpeli pri nečakanom stretnutí s nepriateľskými obrnenými vozidlami vysoké straty.5

Kontroverzie

V odbornej literatúre a v spomienkach niektorých priamych účastníkov udalostí povstania je možné nájsť kritické poznámky na adresu partizánov brigády Nálekpa Napríklad Július Nosko v čase povstania náčelník štábu povstaleckej armády vo svojej knihe „Takto bojovala povstalecká armáda" kriticky vyjadroval k činnosti oddielu Gejzu Šprochu počas útoku na Prievidzu z 18. septembra 1944. Nosko uvádza, že

Nielenže nezasiahla obchvatom do boku nepriateľa, ale nechala preniknúť nemeckú rotu na Veľký Grinč, čím dopustila ohrozenie v tyle cele IV. taktickej skupiny, "

Oveľa kritickejší je Nosko k počinu Sečánskeho, ktorý 10. októbra nariadil opustenie pozícií v Kľačanskej doline, Nosko túto udalosť hodnotí ako „svojvoľné opustenie priestoru a negatívny príklad spolupráce armády a partizánov“. V tejto súvislosti intervenoval na Hlavnom štábe partizánskych oddielov.

Podobne si ktitické poznámky na sdresu brigády neodpustil ani historik Tomáš Klubert vo svojej práci „Smrť sa volala Schill“ Útok brigády na opätovné ovládnutie Jánovej Lehoty uvádza ako:

„

"Na svitaní 28. septembra 1944 zaútočila na Janovu Lehotu brigáda „Nálepka“, ktorá sa dovtedy úspešne vyhýbala bojovej činnosti. ".

“

Historik Pavel Vimmer, autor knihy Partizáni Sečánskeho však naznačuje niečo iné. Už prvé nasadenie bojové nasadenie Sečánskeho partizánskej brigády, konkrétne Petra Kubíka na Hornej Nitre sprevádzal chaos. Povstalecké velenie na tomto úseku nevedelo partizánov využiť. Súčasne však naznačuje aj nepripravenosť a nedostatočný výcvik partizánov na bojové nasadenie ako pravidelná armáda. Stalo sa tak už pred Zemianskymi Kostošanmi, kde sa partizáni približovali k zákopom povstaleckých vojakov v odkrytom teréne a v rojnici, čím sa stali ľahkým terčom delostreleckej paľby.

K podobnej chybe došlo aj deň pred spomenutým útokom na Jánovu Lehotu. Partizáni čakajúci na odkrytom priestranstve sa stali terčom leteckého náletu. Prežitý šok sa podpísal pod neúspech útoku na obec.

Ďalším príkladom nepripravenosti partizánov brigády bolo budovanie obrany pri Svätom Kríži nad Hronom. Zatiaľ čo armáda vypustila mestečko z obrany, Sečánskeho partizáni sa ho rozhodli brániť, čím vytvorili výbežok v povstaleckej obrane. Navyše sa partizáni ani poriadne nezakopali, lebo ani nemali čím, nakoľko im chýbali poľné lopatk

Pavel Vimmer spomína aj iný incident. Kontrola našla veliteľa Sečánskeho strieľať z protitankovej pušky pričom nevedel, kde má svoje jednotky. Tento incident a stretnutie s

Ďalšou Medzi partizánmi sa distribuoval denník Pravda - tlačový orgán Komunistickej strany Slovenska a do Kováčovej prichádzali členovia sekretatiátu KSS z Banskej Bystrice. Tieto a podobné fakty viedli neskôr k vytvoreniu mýtu o silnom vplyve Komunistickej strany Slovenska na partizánov. No pravda je taká, že po začatí bojov sa akýkoľvek vplyv komunistov rýchlo vytratil, nakoľko na politickú prácu už nebol čas. Veliteľ brigády Michal Sečanský nebol naklonený vplyvu komunistov na svoju jednotku a komisár brigády ani nebol členom KSS, stal sa ním až po vojne. Mnohí partizáni s odstupom času konštatovali, že si vplyvu komunistov ani nevšimli. Silný vplyv mali komunisti len v oddiele Sitno.

Michal Sečánsky

Michal Sečánsky ( 13. september 1919, Závada - 19. február 1991, Bradford, Kanada) bol slovenský vojak. Počas 2. svetovej vojny sa dostal na východný front. Neskôr sa stal príslušníkom 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády a veliteľom partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Vo skončení vojny emigroval najskôr do Západného Nemecka a potom odišiel do Kanady.

Životopis

Dňa 10. januára 1940 Michal Sečánsky narukuva do slovenskej armády ku pešiemu pluku 7 v Žiline narukoval Michal Sečánsky . Po útoku na Sovietsky zväz sa ako príslušník Pluku 1 Zabezpečovacej divízie dostal na sovietsko-nemecký front. V januári 1943 sa ako príslušník Rýchlej divízie dostal až na Kaukaz, kde 11. februára 1943 prebehol na stranu Červenej armády.

Svoj počin však najskôr oľutoval, nakoľko sa ocitol spoločne s Nemcami v zajateckom tábore a pracoval vo vinici pri Tbilisi. Až 5. júna 1943 sa dostal do Novochoperska ku formovanej 1. česko-slovenskej samostatnej brigáde. Neskôr bol odvelený do Jefremova ku formovanej 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde, kde začal pôsobiť ako inštruktor zoskokov.

Michal Sečánský bol jedným zo 120 príslušníkov česko-slovenskej parabrigády vyčlenených do tzv. oddielu zvláštnych úloh vytvoreného 15. marca 1944. V polovici roka bola od oddielu vyčlenená jeho väčšia časť. Títo príslušníci medzi ktorými bol aj Sečánsky, absolvovali v rámci česko-slovenského práporu vo Svjatošine výcvik na členov organizačných partizánskych skupín Michal Sečánsky a stal veliteľom jednej z nich.

Veliteľ skupiny Michal Sečansky bol dokonca inštruktorom.pri výcviku výsadkárov a svoj zoskok hodnotil ako trvdý. Obťažkaný 70kg nákladom sa zachytil v korune stromu a musel si prerezať popruhy. Padol na zem, no nezranil sa.

Veliteľ brigády

Michal Sečánsky bol prítomný na rokovaní kpt. Jegorova s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. gšt. Jánom Golianom. Stretnutie sa konali 19. augusta 1944 v Banskej Bystrici.

Spoločný postup Sečánskeho oddielu a oddielu Jegorova počas úniku z dosahu protipartizánskeh akcie odzrkadľoval aj vzťahy medzi oboma mužmi. Jegorov Sečánskeho rešpektoval, a medzi oboma mužmi bol priateľský vzťah. Naopak npor. Velička sa Sečánsky obával a stretol sa s ním len raz, keď bol Veličko v opilom stave.

Počas velenia brugáde sa Sečanský dopúšťal aj chýb. Napr. počas bojov pri pri Svätom Kríži n. H. ignoroval rady delostreleckého dôstojníka a budovaní obrany nevyužil budovy. Navyše sa partiáni poriadne nezakopali, takže sa stali ľahkým terčom pri nemeckom leteckom nálete z 27. septembra.

Veličko však Sečánskeho podporil

Ráno 27. septembra šiel Sečánsky aj s komisárom Šagátom na kontrolu postavenia brigády. Veliteľ s hrôzou zistil, že partizáni ležia na odkrytom priestore v nečinnosti. Okamžite nariadil, aby sa zakopali. No nebolo veľmi čím a väčšina partizánov ani nemali patričný výcvik. Tieto odkryté postavenia sa v popoludňajších hodinách stali cieľom náletu nemeckých lietadiel. Tento nálet partizánmi otriasol, takže ďalší deň zlyhali pri útoku na Jánovu Lehotu.

V dňoch 21.- 23. októbra obdržal peniaze od HŠPO a 25. októbra rozkaz o ďalších operačných priestoroch, kde mala brigáda po páde Zvolena pôsobiť.

Pri nástupe jednotky v Badíne si Sečánsky priamo vybral partizánov, ktorých potreboval z hľadiska bojaschopnosti a plnenia ďalších úloh. Súčasne sa partzánov priamo spýtal, či im má vyplatiť peniaze na jeden mesiac vopred, alebo sa im o stravu má starať brigáda. Partizáni si na potešenie Sečánskeho vybrali druhú možnosť. Súčasne im veliteľ ale oznámil, že ak zistí, že niekto z partizánov kradol, zastrelí ho na mieste.

V novembri 1944 došlo ku rozporom medzi veliteľmi oddielov. Po príčiny týchto rozporov sa podpísalo aj nadmerné užívanie alkoholu niektorých sovietkych veliteľov. Tak došlo aj ku konfliktu medzi Sečánskym a por. Astachovom.

Rozhodnutie o presune na Moravu je možné chápať ako veľmi odvážne. Bolo urobené v čase nastupujúcej zimy, nevľúdneho počasia a rozsiahlych protipartizánskych akcií Nemcov. V tomto okamihu sa ukázala odhodlanosť Sečánskeho ako vojaka, jeho fyzická vitalita a mravná sila. V tom našiel podporu aj porozumenie u svojich sovietskych dôstojníkov, kpt. Borodulina, npor. Ponomarenka, kpt. Forosta i por. Fominova.

Po prestrelke Sečánsky so svojim pomocníkom unikli. Dvojica absolvovala asi týždenný pochod, kým nedošla k Hornonitrianskej partizánskej skupine, ktorá sa o nich postarala.

Podvečer 6. decembra sa opäť dostali do kontaktu s nepriateľom. Veliteľ Sečánsky s dvoma samopalníkmi sa vydal na obhliadku obory. Trojica sa však dostala do prestrelky, pri ktorej bol Sečánsky ranený do pleca a ďalší partizán bol zabitý. Rozviedla, ktorú na miesto incidentu vyslal Borodulin však Sečánskeho nenašla. Skupina sa vrátila do Prochota, kde sa spojila s oddielom Savenka. Veleia nad oslabenou brigádu sa načas ujal komisár Šagát.

Snaha získať informácie, čo sa stalo so Sečánskym, neprinášala výsledky. Rádiogram y 13. decembra hovoril jasne.

Brigáda rozbitá vlasovcami, Fominov zabitý, Sečánsky stratený, Vychádzame z obkľúčenia.

Až 27. decembra prišla na štáb brigády spojka od Hornonitrianskej partizánskej skupiny s prvotnou informáciou. Ešte v ten istý deň odvysielal Lýdia Kopylovová ďalší rádiotelegram.

Sečánsky sa našiel, bol ranený do ruky, nachádza sa na liečení v Veľkej Lehote.

.

Vzťah s Dubininovou

Polina Nikolajevna Dubininová bola ukrajinská učiteľka z Charkova, ktorá emigrovala pred príchodom frontu. K brigáda sa dostala na odporúčanie ukrajinského emigranta z tábora Oremov Laz a jej hlavnou úlohou malo byť vedenie agendy brigády v ruštine. Stala sa obľúbenkyňou Sečanského a napokon z toho bola životná láska.

Ich vzťah však mal negatívnu odozvu. Keď Dubininovaná odmietla zložiť prísahu dostala od Igora Furdíka facku. Ten následne prišiel o svoju pozíciu adjutanta. Komisát Chimič dokonca nechal Dubininovú sledovať, nakoľko ju spoločne s Rudenkom a Šagátom podozrievali zo zrady a chceli ju za každú cenu dostať preč z brigády. Chimič vypočul, ako Dubinová naliehala na Sečánskeho. aby si ju vzal, no snahy dostať ju preč z jednotky narazili na zistenie, že aj Sečánsky Dubininovú vrúcne miluje.

Dubininová napokon prešla s brigádou celú bojovú púť ako VIP veliteľa brigády, čo vyvolávalo nevôľu. Po vojne sa o ňu ako o ukrajinskú emigrantku začal zaujímať SMERŠ. Sečánsky, aby ju ochránil, tak si ju vzal. Neskôr spolu emigrovali najskôr do Nemecka a potom do Kanady. Keď Dubininová ochrela, tak ku Sečánsky doopatroval až do jej smrti.

Výzbroj, výstroj a nedostatky

1. česko-slovenská armáda na Slovensku pociťovala aj citeľný nedostatok vo výstroji peších jednotiek, chýbali hlavne stanové dielce a poľné lopatky a rádiostanice. Hlavným druhom činnosti jej peších jednotiek bola zväčša statická obrana, tá vyplývala z celkového defenzívneho poňatia bojovej činnosti armádnym velením a nemalej miere ho ovplyvňoval i charakter, spôsobilosť a kvalita výzbroje. V bojovej činnosti sa väčšinou uplatňovali prekonané česko-slovenské takticko-operačné zásady prevzaté z francúzskej taktiky a operačného umenia. V útokoch a protiútokoch sa málokedy útočilo väčšou silou ako rotou, výnimočne práporom. Pohyblivosť a manévrovacia schopnosť peších jednotiek bola silne obmedzená celkovo nízkou motorizáciou armády ako aj hornatým terénom. Nedostatky boli badať i v celkovej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk vo všetkých formách bojovej činnosti, čo bolo spôsobené najmä nedostatočným výcvikom. To bolo badateľné najmä u niektorých dôstojníkov, ktorí nemali dovtedy žiadne bojové skúsenosti. Jednotky však postupne získavali cenné bojové skúsenosti, rástlo ich bojové majstrovstvo ako aj takticko-operačné umenie veliteľov. Napriek uvedeným objektívnym i subjektívnym nedostatkom mali jednotky prvej česko-slovenskej armády rozhodujúci podiel na dvojmesačnom udržaní povstaleckého územia proti silnejšiemu (aj keď menej početnému), skúsenejšiemu a lepšie vyzbrojenému nepriateľovi.

Inšpekcie samotných povstalcov poukázali napríklad aj na to, že povstaleckí dôstojníci na miestach dotyku vojsk neorganizovali takmer žiadny prieskum, zväčša nevedeli aké nepriateľské sily proti nim stoja, zabúdali na súčinnosť s delostrelectvom. Obrovskou chybou bolo i to, že vojaci nezvykli vždy svoje postavenia maskovať a tak ich nepriateľský prieskum často poľahky pozoroval. Povstalecké vojská si tiež zväča nebudovali záložné postavenia a tak pri prelomení hlavnej línie obyčajne chaoticky ustupovali. V neskorších fázach povstania a najmä po 20. októbri už kolísala ich morálka a bežné boli i úteky a dezercie vojakov. To však nič nemení na ich odvahe a zápale, s ktorým sa pustili a niekoľko mesiacov vydržali vzdorovať nemeckej vojnovej mašinérii, pri tom samotný Golian odhadoval na začiatku povstania, že jednotky pod jeho velením na strednom Slovensku udržia v konvenčnom boji súvislú líniu nanajvýš 14 dní. Po prechode SNP do hôr veľa povstalcov ako pechota pokračovalo v boji partizánskym spôsobom až do oslobodenia. Prevažná časť jej ťažkej výzbroje padla do rúk Nemcom v októbri 1944 po ústupe do hôr.

1. česko-slovenská armáda na Slovensku čelila veľkému množstvu problémov, na ktorých odstránenie mala iba málo času, mnohé vyriešila počas bojov, iné zostali otvorené. Celkovo sa však povstalecká armáda vyvíjala progresívnym smerom. Spolu s partizánmi, 1. čs. samostatným stíhacím leteckým plukom, 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou v ZSSR bojovala 2 mesiace na súvislých frontoch a bránila oslobodené povstalecké územie proti presile nemeckých nacistických jednotiek. Po obsadení Banskej Bystrice 27. októbra 1944 nacistami vydal generál Rudolf Viest v noci z 27. na 28. októbra 1944 operačný rozkaz, v ktorom nariadil prechod armády na partizánsky spôsob boja. V tej dobe sa už armáda sťahovala na postavenia, z ktorých mala viesť partizánsku vojnu. Rozkaz bol však vydaný v čase, keď velenie armády už nemalo v podstate spojenie s frontovými jednotkami. 28. októbra 1944 1. česko-slovenská armáda na Slovensku ako organizovaný vojenský celok zanikla. Približne polovica jej príslušníkov prešla na partizánsky spôsob boja. Nie všetci však vydržali ťažké zimné podmienky a tlak nepriateľa, takže veľká časť partizánskeho vojska sa rozišla domov, alebo sa vzdala na základe vyhlásení prezidenta Tisa, že tým ktorí sa dobrovoľne vzdajú bude odpustené. Tí z partizánov, ktorí vydržali zimu začiatkom roku 1945 postupne nadväzovali styk s postupujúcimi sovietskymi a rumunskými jednotkami. Po prechode frontu potom časť z nich posilnila stavy 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Oddiel Sitno

Oddiel Sitno bolo partizánske zoskupenie, ktoré vzniklo na báze bojovej tzv. jánošíkovskej družiny, ktorá vznikla na základe pokynov II. ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenskav priestore Štiavnických vrchov v prvej polovici roka 1942 z iniciatívy Ladislava Exnára.

Vznik

Krátko po rozbití Česko-Slovenska a vzniku Slovenského štátu sa na území Slovenska začali formovať prvé odbojové skupiny, tzv. jánošikové družiny, Všetky ostatné skupiny sa represívnym orgánom ľudáckeho režimu podarilo zlikvidovať Výnimkou zostala len skupina, ktorá vznikla z iniciatívy Ladislava Exnára v polovici roka 1942 a od marca 1943 sídlila v bunkri pod vrchom Sitno. Jej prísluľníci sa okrem drobných sabotáží venovali aj plneniu politických úloh pod vedením ilegálneho pracovníka a komisára skupiny Karola Dolinského. Skupina zostala činnou až do vypuknutia Slovenského národného povstania.

V roku 1944

Dňa 4. júla 1944 bol Ladislav Exnár zatknutý a velenie nad skupinou prevzal Jozef Jusko. V auguste sa skupina, ktorá bola v tom čase zložená z asi 12 až 14 osôb, nachádzala dočasne v priestore bane Cígeľ, odkiaľ sa vrátila do Štiavnických vrchov, 28. alebo 29. augusta skupina prenikla do vojenských kasární Stará Huť pri Banskej Štiavnici, kde za pomoci vojakov miestnej posádky vznikol partizánsky oddiel, Veliteľ Jusko a komisár Pavel Piecka jazdili po okolitých obciach a získavali dobrovoľníkov. V kasárňach ich potom ošatili a vyzbrojili z armádnych skladov a ak nespadali pod brannú povinnosť vstúpili do partizánskeho oddielu. Veliteľ dal zrekvírovať dve firemné autá a na začiatku septembra sa skupina vydala do Banskej Bystrice podporiť povstanie.

Počas presunu cez obec Vyhne rozpustili miestny židovský tábor, v ktorej bolo zaistených asi 100 osôb, no napriek výzve sa k partizánom nepridal nik. O ďalších dobrovoľníkov sa oddiel rozšíril až v Hlinníku nad Hronom.

Súčasť brigády kpt. Nálepku

Počas presunu sa Jusko dozvedel, že v obci Kováčová sa formuje partizánska brigáda pod velením Michala Sečánskeho. Padlo rozhodnutie sa k brigáde pripojiť.

Michal Sečánsky ochotne prijal oddiel SItno do radov brigády. Ponechal vo funkciách ako Juska, tak aj Piecku Náčelníkom štábu oddielu sa stal Ladislav Bardiovský. Oddiel Sitno nebol včlenený do organizačnej štruktúry brigády, ale existoval ako samostatná jednotka. Po absolvovaní príslušného výcviku, ktorého súčasťou bolo aj nočné taktické cvičenie, doplnení o ďalších dobrovoľníkov a zložení prísahy česko-slovenského partizána sa oddiel v polovici septembra dočkal svojho prvého bojového nasadenia.. tankovú . tankovp

Stalo sa tak 16. septembra 1944, keď bol spoločne s práporom Gejzu Šprochu nasadený na Hornej Nitre v úseku IV. Taktickej skupiny Zaujal obranu asi 200 m pred horárňou v blízkosti obce Veľká Čausa. Oddiel pôsobil samostatne bez koordinácie s ďalšími jednotkami.

Na 18. septembra naplánovalo velenie povstaleckej armády naplánovalo protiútok s cieľom oslobodiť Prievidzu. Operácie sa mal zúčastniť aj oddiel Sitno, no napokon k tomu nedošlo. Keď sa začal útok, oddiel zostal na mieste. Krátko na to vyslal Jozef Jusko komisára Piecku na prieskum. Ten zistil, že dolinou smerom k Handlovej sa pohybovali nemecké útočné delá. V reakcii na to vydal Jusko z vlastnej iniciatívy rozkaz na ústup. Ostreľovaný miestnymi Nemcami sa oddiel presunul k Handlovej, kde sa spojil s velením brigády od ktorého dostal rozkaz presunúť sa ku Svätému Krížu nad Hronom.

Oddiel sa zapojil do obrany mesta. Jeho príslušníci vykopali okopy pre ležiaceho strelca, ktoré sa tiahli od cesty vedúcej na Handlovú po Šibeničný vrch. No 3. októbra po začatí nemeckej delostreleckej paľby sa oddiel stiahol bez toho, aby prišiel do styku s nepriateľom. Ustúpili do priestoru horského lesnatého masívu medzi Svätým Krížom nad Hronom a Starou Kremničkou. Na druhý deń sa oddiel zúčastnil úspešného útoku proti nepriateľovi prenikajúceho do priestoru Starej Kremničky. Počas neho dokonca zachránil niekoľko mínometov, ktoré tu zanechali povstaleckí vojaci počas ústupu. Jurko dokonca vydal rozkaz na ich okamžité použitie, no neodborným zaobchádzaním ochrozovali partizáni skôr seba ako nepriateľa. Nasledoval rozkaz k ústupu a oddiel sa pravdepodobne ešte 4. októbra presunul do Kováčovej.

Počas následnej reorganizácie brigády dostal oddiel poradové číslo 6. Kontinuita bola zachovaná a velitelia potvrdení vo svojich funkciách. V tom období sa k jednotke pridal sovietsky dôstojník bieloruského pôvodu tankista Nikolaj Rumjancev. Takisto sa zvýšil počet žien pri jednotke na tri. Partizánka Viera Václaveková sa už skôr osvedčila v boji.

Oddiel Sitno sa stal prvým oddielom Sečánskeho brigády, ktorý z povstaleckého územia odišiel operovať do nemeckého tyla. Stalo sa tak z Juskovej iniciatívy, ktorý si svoj zámer nechal odsúhlasiť veliteľom Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) Karolom Šmidkem, od ktorého dostal aj 20 000 Ks. Dňa 7. oktobra 1944 sa oddiel presunul z Kováčovej do Štiavnických vrchov.

Pôsobenie v Štiavnických vrchoch

V čase keď sa oddiel Sitno presunul do Štiavnických vrchov, vypustilo velenie 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku. Banskú Štiavnicu zo svojej obrany a povstaleckí vojaci sa z mesta stiahli. Oddiel sa ešte pred príchodom okupačných síl presunul do Ilije, čo bolo Juskovo rodisko. Pod dvoch dňoch sa presunuli do lesnej chaty blízko Počúvadelského jazera.

Z oblasti Štiavnických vrchov a okolia Banskej Štiavnice pochádzala väčšina bojovníkov oddielu. Poznali okolie a mali tu preto prirodzené zázemie. Začiatkom októbra 1944 už oddiel predstavoval konsolidovanú vojenskú jednotku o 70 bojovníkoch, ktorí už mali skúsenosti z bojov. Štáb oddielu mal jeho príslušníkov prirodzenú autoritu. Veliteľ oddielu a komisár boli členmi Komunistickej strany Slovenska a svoj boj úzko spájali s politickými cieľmi strany, ktorej boli členmi.

Po príchode do nového pôsobiska oddiel obnovil spojenia na bývalých ilegálnych pracovníkov z čias pred Povstaním. Pôvodne veľkú sieť informátorov a zásobovateľov tvorili miestny antifašisti a komunisti, či obetaví obyčajní ľudia, ktorí sa nezľakli nemeckých represií. Bola obnovená aj zásobovacia sieť fungujúca už v čiasoch Exnárovej skupiny. Štáb oddielu prísne dbal, aby partizáni nevystavovali miestne obyvateľstvo zbytočnému riziku

Oddiel sa snažil vyvíjať agitačnú prácu medzi obyvateľstvom, ktorej základom bolo objasňovanie cieľov a podstaty svojho boja. Rovnako sa osvetovo pracovalo aj v oddiele, kde si 28. októbra pripomenuli aj vznik republiky, čo len dokazovalo, že sa oddiel sa hlásil k ideovej zásade Slovenského národného povstania - obnove československej republiky,

Keď okupačné nemecké jednotky obsadili Banskú Štiavnicu a okolie, začali Juskovi partizáni so svojou podpornou sieťou sledovať ich rozmiestnenie a pohyby. Svoje poznatky a ako aj informácie o situácii v oddiele zaslali 14. októbra v hodnotiacej správe na HŠPO. Oddiel sa neprestal považovať za súčasť brigády kpt. Jána Nálepku.

Bojové aktivity oddielu

V tom čase poklesol početný stav oddielu na 35 členov vrátane 3 zdravotných sestier a po vyriešení problémov spojených s presunom, začal oddiel s bojovou činnosťou.S využitím taktiky neustáleho manévrovania začali Juskovi partizáni ohrozovať komunikácie v okolí Banskej Štiavnice, najmä spojenie na Levice.

Oddiel SItno operoval v tyle bojovej skupiny Schill a najväčší prepad, ktorí partizáni z oddielu Sitno uskutočnili, sa odohral krátko pro príchode do Štiavnických vrchov. Partizáni čat. Jána Peška, ktorí v tom čase hostili skupinu francúzskych partizánov, nastražili v priestore Peciny na ceste južne od Piargu (Štiavnické Bane) medzia piarským rybníkom a rychnovskými jazerami pascu a neočakávane prepadli kolónu smerujúcu na Banskú Štiavnicu. Zničili jedno nákladné a jedno osobné auto a zabili 15 nemeckých vojakov. Pretože sa jednému nemeckému motocyklistovi z miesta prepadu podarilo ujsť, prepadová skupina rýchlo opustila miesto.

Počas októbra a v prvej polovici novembra 1944 bránili prepadové skupiny oddielu vstupu nemeckých hliadok do Štiavnických vrchov a prepadávali osamelo idúce automobili. V tomto období zneškodnili ďalších 15 nemeckých vojakov a poškodili ďalších 7 automobilov a 3 motorky pri minimálnych vlastných stratách.

Koncom októbra vykonala skupina partizánov Jána Peška diverziu na úpravni rudy v Hodruši. Partizáni úpravňu vyradili na dva týždne. Miestnych robotníkov, ktorí im v diverzii nebránili, zviazali, aby nepadli do podozrenia.

Neustále manévrovanie menších prepadových partizánskych skupín málopočetného oddielu Sitno vyvolávalo u nepríateľa dojem, že v oblasti operuje početné partizánske zoskupenie.

Boj s Domobranou

V tomto obobí došlo ku stretom partizánov s vojakmi nanovo vytváraných ozbrojených síl režimu vojnovej Slovenskej republiky, tzv. Domobrany. Už v októbri došlo ku prvým incidentom. Najskôr došlo ku náhodnému boju pri Hodruši, keď si partizáni nevšimli zákop s vojakmi domobrany nad dedinou. Partizáni bez strát ustúpili.

K oveľa horšiemi incicentu došlo, keď traja partizáni vošli do Pukanca, kde si zobrali auto miestneho obchodníka Jána Kováčika aj s jeho šoférom a sprievodcom lesníkom Cigánkom a vybrali sa smerom na Bohunice. Cestou však v zákrute narazili na vojenské auto Domobrany. Vojaci mali na kapote guľomet a okamžite spustili paľbu Cigánika zabili a vodiča zranili.

Nepriáteľský prepad

Dňa 23. novembra 1944 ráno sa väčšia časť oddielu nachádzala v Počúvadelskom mlyne pri potoku Dobrá voda, kam sa urýchlene presunula po správach z informačnej siete, že sa chystá nepriateľský prepad. Veliteľ oddielu Jusko hodlal nasledujúci večer mlyn opustiť no všetko bolo napokon inak.

Stráž nepostrehla, že mlyn ešte v noci obkľúčila jednotka Edelweiss a vyčkávala na brieždenie, Prepadu velil zástupca veliteľa Edelweissu kpt. König a ako hlavnú prepadovú silu tvorili tri čaty tzv. Slovenskej pracovnej služby - špeciálnej protipartizánskej jednotky režimu vojnovej Slovenskej republiky pod velením por. Martina Kanioka. Okrem toho sa útoku zúčastnili aj dve čaty bývalých vojakov Červenej armády, ktorí vstúpili do nemeckých služieb,

V dobe prepadu sa v mlyne nachádzalo 22 partizánov z toho 4 ženy, ktoré sa ráno akurát prebúdzali, alebo chystali raňajky.

V neskoršom súdnom procese so slovenskými príslušníkmi Edelwessu, ktorý sa konal v roku 1962 bolo dokázané, že nemecké velenie bolo polohe oddielu Sitno informované presne. Nepodarilo sa však dokázať, kto partizánov udal. Podľa výpovedí Kaniokových podriadených ich Kaniok inštruoval tak, aby medzi obyvateľmi Počúvadla a Prenčova sa správa ako partizáni, ktorí sa chcú pridať k partizánom. Kaniok vydal príkaz, že ani jeden partizán nesmie z mlyna uniknúť a ak sa niektorý o to pokúsi, má byť okamžite zastrelený.

Do Kováčovej prišiel začiatkom septembra aj oddiel Sitno. Bola to dobre vyzbrojená a zorganizovaná skupina a štáb brigády ju prijal vďačne. V Kováčovej si oddiel doplnil stav na 100 príslušníkov.

Po stiahnutí z frontu v prvej dekáde októbra 1944 sa oddiel pod velením Jozefa Juska v Kováčovej nezdržal a presunul sa do Štiavnických vrchov. Z tejto oblasti pochádzala väčšia časť jeho členov a oddiel tam mal priaznivé podmienky pre svoje pôsobenie.

Karel Klapálek

Karel Klapálek - bol česko-slovenský generál českého pôvodu, Ako príslušník česko-slovenských légií za zúčastnil bitky pri Zborove. Počas druhej svetovej vojny postupne velil niektorým vojenským formáciám česko-slovenského zahraničného vojska. Vojnu končil vo funkcii veliteľa 1. Česko-slovenského armádneho zboru.

Život

Karel Klapálek pochádzal z rodiny železničiara a mal ďalších troch súrodencov. Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala do mesta Karalupy nad Vltavou. Otec v roku 1901 zomrel na infarkt a matka, aby uživila štyri deti, začala opäť šiť rukavice. Práve vďaka matke mohol karel aj vyštudovať.

V rokoch 1906-1911 študoval na reálnom gymnáziu a po maturite začal pracovať ako účtovník u firmy Jaroš v Kralupoch. po vypuknutí Veľkej vojny narukoval k 8. Zemebraneckému pluku, s ktorým v auguste 1915 odišiel na ruský front, kde bol už v septembri toho istého roka v priestore Lucka na Volyni zajatý.

V légiách a ozbrojených silách 1. Česko-slovenskej republiky

Legionár

Po svojom zajatí sa dostal do zajateckého tábora v Taškente, kde v marci 1916 vstúpil do česko-slovenských légií a 5. augusta bol prevelený k záložnej rote do Kyjeva, kde absolvoval intenzívny výcvik. V marci 1917 bol odvelený k 3. streleckémú pluku Jána Žižku z Trocnova. So svojim plukom sa zúčastnil aj bitky pri Zborove, čo bolo prvé ozbrojené vystúpenie česko-slovenského vojska na Rusi.

V septembri 1917 sa stal inštruktorom a neskôr aj dočasným veliteľom plukovnej poddôstojníckej školy. Pri plnení svojich povinností si počínal k plnej spokojnosti nadriadených, čoho dôkazom sú tri pochvaly od veliteľa pluku.

Klapálek sa tiež zúčasnil aj bojov proti boľševickej armáde, no ochorel na tuberkulózu a Liečil sa v čeljabinskej nemocnici. Po vyzdravení pôsobil ako veliteľ poddôstojníckej školy vo Vladivostoku a v januári 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil domov, už do Česko-slovenska.

Československý dôstojník

Po anabáze v česko-slovenských légiách a návrate do vlasti zostal Klapálek v armáde.

• Od februára 1920 do októbra 1921 slúžil v Plzni vo funkciách veliteľa guľometnej roty a následne veliteľa pešej roty.
• Krátka služba v Michalovciach vo funkcii náčelníka štábu a zároveň pobočníka veliteľa 24. pešej brigády
• Vo februári 1922 bol premiestnený ku 36. pešiemu pluku v Užhorode, kde slúžil vo funkcii 1. plukovného pobočníka a následne vo funkcii zástupcu veliteľa práporu.
• Od novembra 1931 do mája 1932 pôsobil v Miloviciach ako učiteľ v škole pre veliteľov rôt pešieho vojska.
• Pôsobenie na Vojenskej akadémii v Hraniciach, kde vyučoval taktiku boja..
• V novembri 1937 bol Klapálek preložený v hodnosti podplukovníka pechoty do Českých Budejovíc k 1. pešiemu pluku Mistra Jana Husa
• Počas mobilizácie v septembri 1938 sa Klapálek stal veliteľom 51. pešieho pluku, kitorý vznikol zo zmobilizovaných záložníkov,

Po rozbití Česko-Slovenska

Po rozbití Česko-slovenska odišiel Klapálek do civilu a chvíľu pracoval Živnostenského úradu v Českých Budejoviciach vo funkcii riaditeľa. Súčasne sa však zapojil do budovania tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, ktorú vytvárali hlavne vojaci a dôstojníci predmníchovskej česko-slovenskej armády. Po rozsiahlom zatýkaní jej členov gestapom, sa však na jar 1940 rozhodol odísť za hranice. Dňa 16. mája 1940 opustil Protektorát Čechy a Morava sa vydal tzv. južnou cestou cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu. Pri pokuse prekročiť hranice bol hneď trikrát zadržaný a postupne krátko väznený v Budapešti, Nových Zámkoch a Košiciach, Nakoniec a mu podarilo doraziť do Belehradu, kde v júni 1940 na česko-slovenskom konzuláte podpísal prihlášku do česko-slovenskej exilovej armády.

V česko-slovenskej exilovej armáde

Z Belehradu odišiel do Palestíny, kde sa formovala česko-slovenská vojenská jednotka.

Veliteľ práporu 11 - Východného

Dňa 1. novembra 1940 vznikol oficiálne Česko-slovenský peší prápor 11 - Východný a Karel Klapálek sa stal jeho veliteľom. Na konci júna 1941 sa prápor v rámci britskej 23. brigády zúčastnil postupu do Sýrie. Po kapitulácii vichistickej správy v polovici júla 1941 postupoval Klapálkov prápor na začiatku augusta Idlibu, kde tvoril mobilnú zálohu britskej brigády. Z Idlibu sa Klapálkovi vojaci 21, augusta 1941 presunuli do Aleppa, kde strážil sýrsko-tureckej hranice. Potom bola Klapálkova jednotka odsunutá do Tobruku, ktorý od apríla obliehali jednotky Osy. Pápor sa zúčastnil obrany prístavu a to aj po prelomení obrany zotrvával v obranných postaveniach. Na konci decembra 1941 prápor strážil letisko a okolie prístavu. V čase novej hrozby pre tobrucký prístav vo februári 1942

Politické perzekúcie

Z väzenia bol prepustený až na príhovor Ludvíka Svobodu a po intervencii sovietského vodcu Nikitu Chruščova,

Zaujímavosti

• Veľkým priateľom Karla Klapálka bol Ludvík Svoboda. Oboch mužov spájala spoločná záľuba - turistika. Podľa boli obidvaja muži za druhej svetovej vojny pravdepodobne najobľúbenejšími veliteľmi v česko-slovenskom zahraničnom vojsku. Ich ďalším priateľom sa stal Bohumil Boček, neskorší veliteľ 1. česko-slovenskej brigády 1. Česko-slovenského armádneho zboru. Všetci traja sa prvý krát stretli ešte ako legionári v Rusku, ako príslušníci 3. česko-slovenského streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova a počas služby v Užhorode Klapálek prenechal manželom Svobodovým svoj mládenecký byt.
• V roku odmietol vtedajší český prezident Václav Klaus
• Manželkou Klapálka sa stala Olga Košútová. Zoznámili sa v Užhorode, kde sa narodili aj ich dve dcéry a bola to práve jeho manželka, ktorá po vojne zachytila jeho spomienky na vojnu pod názvom Voják vzpomíná (1948)
• Karel Klapálek bol veľkým fanúšikom futbalového klubu ŠK Slávia Praha. Spoločne s manželkou fandili hokejistom LTC Holešovice.

V decembri 1944 pôsobilo v pohorí Vtáčnik niekoľko partizánkych skupín. Predovšetkým to bola partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku. Brigáde nevyšiel presun na Moravu a tak došlo k jej návratu do pohoria, kde sa spojila s ďalšími svojimi skupinami, ktoré sa prechodu nezúčastnili.. V priebehu decembra sa v pohorí Vtáčnik po ťažkých bojoch konsolidoval a aj zväzok Jána Žižku z Trocnova (veliteľ Teodor Pohla) a do konca roka sa sem z Považského Inovca presunul aj oddiel Sčors z partizánskej brigády Boženko, v ktorý tvorilo okrem iných aj 120 Turkestancov z 1. Východomoslimského (turkestánsky) SS pluku, ktorý prešiel na stranu partizánov .

Z pohoria Vráčnik sa stala partizánska oblasť zahŕňajúca najmä Kľakovskú a Prochotskú dolinu, ktorých obyvatelia sa celkom primkli k partizánom. Doliny sa stali partízánskymi základňami, kde mali v rukách moc Revolučné národné výbory. Nevýhodou partizánskych skupín bolo, že aj napriek rokovaniam o rozdelení oblastí pôsobnosti k žiadneho dohode nedošlo. Medzi veliteľmi brigády Nálepka a zväzku Jána Žižku dochádzalo k nezhodám.

Velenie brigády kpt. Nálepku dôrazne dbalo o dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom v Kľakovskej doline, ktoré bolo zase spokojné, lebo partizáni za stravu včas platili. Podobne sa v obci Prochot choval aj oddiel Thälman, ktorý pôvodne patril pod brigádu kpt. Jána Nálepku Zabezpečovanie potrieb partizánov však pre obce znamenalo veľkú záťaž a napokon viedlo aj ku nemeckým represiálm voči miestnym obyvateľom.

Aktiviti partizánov v pohorí Vtáčnik priťahovali pozornosť nemeckých okupačných orgánov. V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustila. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.

Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu, že sa Nemci v Prochoti k žiadnej akcii v obci Prochoť neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie protipartizánskej jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o partizánoch v pohorí. V obci sa objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, bol niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepku. Spolubojovníkov presvedčil, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili a jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.

Bolo podozrivé, že v tom istom období v Prochoti navštívil svojho otca Ľudovíť Bariak, úradník Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do Prochote sa vrátil 21. januára 1945 spoločne s nemeckou trestnou výpravou.

Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Útok jednotky Edelweiss bol vedený z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žizku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce dostať. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Edelweiss zajal padla aj ošetrovteľka Margita Dubéciová. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali.

Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,

Dňa 18. januára 1945 podnikli Nemci prieskum, Do Kľakovskej doliny prenikli dva tanky a dva transportéry Došlo ku prestrelke s hliadkami partizánov., najskôr s trojicou partizánov, v ktorej bol aj komisár brigády kpt. Jána Nálepku a jeho pobočník. Trojica šla do Ostrého Grúňa a náhle ich zaskočil jeden transportér. Nemecký prieskum pokračoval ďalej po ceste z Ostrého Grúňa do Kľaku a o niečo neskôr poniže kostola spozoroval šesťčlennú hliadku partizánov. Po prestrelke zostali traja partizáni zranení.

O dva dni nato v sobotu 20. januára 1945 obdržal veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku Michal Sečánsky správu, že sa proti Kľaku chystá nemecká trestná výprava. Správu získal Ján Zaťko a do obce ju poslal po sestrách Kotrlových. Práve toho istého dňa prešla brigáda spod podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu do podriadenosti rovnakého orgánu ale pri 4. Ukrajinskom fronte. Brigáda mala v daný moment 113 členov a tomu zodpovedala aj obmedzená výzbroj. Susedné jednotky boli početnejšie, no na základe rozkazov nadriadených štábov sa práve chystali zmeniť operačnú oblasť. Po krátkej porade preto padlo rozhodnutie opustiť Kľakovskú dolinu. Len

Partizáni Sečánskeho opustili Kľak, len v osade Včelín zostala skupina, ktorá mala brániť ďalšiemu postupu Nemcov. Hlbšie do lesov sa stiahol oddiel Vorošilov, ktorý mal 40 členov. Oddiel Bohdan Chmeľmickyj z brigády Boženko kompletne opustil Vtáčnik. Pred svitaním opustili priestor Kľaku aj poslední partizáni brigády Jána Žizku z Trocnova, ktorej odchod do Uhrovskej doliny jej štáb urýchlil. Partizáni nemali potuchy čo sa v Kľakovskej doline v ten deň odohrá

V skorých ranných hodinách vpadlo do Kľakovskej doliny asi 300 členov jednotky Edelweiss posilnených o rotu Wehrmachtu a asi 100 miestnych Nemcov - členov Heimatschutzu z Veľkého Poľa Najskôr bola obkľúčená dedina Ostrý Grúň. Vojaci Edelweissu a Wehrmachtu za pomoci obrnencov šli stredom doliny, Heimatschutz po jej bokoch.-

V tom istom čase ako sa vraždilo v Kľakovskej doline vošla iná nemecká jednotka za pomoci Heimatschutzu z Handlovej, Novej a Jánovej Lehoty do Prochotskej doliny. Na akcii za zúčastnilo aj niekoľko členov Edelweissu, ktorí poznali pomery v Prochoti. Zopakoval sa scenár zo 4 januára len s tým rozdielom, že v dedine neboli partizáni. Zastrelený bol jeden obyvateľa a jedna obyvateľka bola postrelená Útočníci zhromaždil mužov vytiahnutých z postelí v strede dediny, kde sa nešťasným Prochoťanom posmievali a vypočúvali ich. Na sťažnosť farára, že je ľuďom zima, reagovali útoťníci zapálením stodoly a odkazom, že za teraz môžu zohriať. Požiare sa objavili aj na ďalších miestach dediny. Zmasakrovaniu obyvateľov zabránil len rozkaz, ktorý do obce dorazil približne o 11. hodine. Nemci z obce odvliekli sedem obyvateľov obce, z ktorých boli štyria za pomoc partizánom popravení.

Protipartizánska akcia sa tým však neskončila. Už druhý deň na žiadosť nemeckých okupačných orgánov nariadil okresný úrad v Novej Bani evakuáciu dediny Prochot a dedín Kľakovskej doliny - Hrabičova a Župkova a priľahlých lazov. Dňa 24. januára vpadli príslušníci Edelweissu do Kľaku a Ostrého Grúňa opäť a vypálili zostávajúce domy. Obyvatelia Hrabičova a Župkova boli vyhnaní a ich domy vypálili. Popolom ľahli aj všetky domy v priľahlých lazoch. Vysťahovaný a vypáleny bol aj Prochot.

Tragédia v Kľakovskej doline silno poznačila partizánov z brigády kpt. Nálepku. objavili sa pocity viny aj snaha hľadať vinníka vo vlastných radoch. Veliteľ oddielu npor. Ponomarenko bol obvinený, že nezaujal obranu a zbavený velenia. Potom sa na istý čas stratil a nikto nevedel, kde sa zdržiava.

Nemecká protipartizánska akcia zasadila partizánskemu hnutiu v pohorí Vtáčnik tvrdú ranu. Aj keď partizánske skupiny neboli zničené, partizáni prišli o podporu obyvateľov, pričom sa vyhrotili ich vzťahy s obyvateľmi vypálených obcí, ktorí sa počas masakra stihli ukryť v horách. O ďalších útočných aktivitách nemohlo byť reči a na programe sa stal len boj o holé prežitie. Zásobovanie skupín proviantom sa sťažilo.

Za účasť v represívnej akcii bol v roku 1952 aj Ľudovít Bariak.

Rozhovor s Annou Bergerovou

https://www.rusyn.sk/anna-bergerova-sa-pridala-k-partizanom-ked-mala-patnast/

Boje na Pohroní a pri Kremnici

Boje na Pohroní a pri Kremnici boli bojové operácie Slovenského národného povstania odohrávajúce sa d 23. septembra do 10. októbra 1944 v povodí rieky Hron a v okolí Kremnice. Nemeckej bojovej skupine Schill a 178. Tankovej divízii Tatra čelili jednotky I. Taktickej skupiny Kriváň, IV. Taktickej skupiny Muráň a III. Taktickej skupiny Gemer podporované partizánskymi skupinami.