Taiaro

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 15°45′00″J 144°37′59″Z / 15,75°J 144,633°Z / -15.75; -144.633
Taiaro
(Maro-taua)
atol
Taiaro2.jpg
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 15°45′00″J 144°37′59″Z / 15,75°J 144,633°Z / -15.75; -144.633
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 5,8 km
Šírka 3,6 km
Hĺbka 27 m
Rozloha 17,25 km² (1 725 ha)
 - súše 3,85 km² (385 ha)
Obyvateľstvo neobývaný
Pre verejnosť Obmedzený
Prístup iba loďou
Objaviteľ Robert FitzRoy
 - dátum 13. november 1835
Lagúna uzatvorená
Vstup do lagúny nemá
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Red pog.svg
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Mapa komunity Fakarava
Mapa komunity Fakarava
Wikimedia Commons: Taiaro
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Taiaro (pôvodný názov Maro-taua, alebo známy aj ako King's Island)[1] je malý atol v strednej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Jeho najbližšími susedmi sú atoly Raraka (necelých 44 km na juhojuhozápad) a približne 48 km atol Kauehi na západo-juhozápad. Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 527 km na juhozápad.

Geografia atolu[upraviť | upraviť zdroj]

Atol má oválny tvar, na dĺžku meria iba 5,8 km a na šírku 3,6 km. Lagúna má celkovú rozlohu 11,8 km² a je úplne uzatvorená od okolitého oceánu. Prstenec atolu tvorí okolo nej súvislý pás súše s vegetáciou, jedine na južnej strane sú ešte zrejmé zvyšky plytkých prieplavov, kde sa voda do lagúny dostáva aj dnes už len pri veľkom vlnobití počas búrok. Podľa prieskumov je prstenec atolu porézny a aj cez neho voda presakuje do lagúny.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej tesne pod hladinou mora.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Atol bol spozorovaný holandským moreplavcom Willemom Schoutenským v roku 1615 a Jakobom Roggeveenom v roku 1722, ktorý napísal: „Našli sme veľmi nízky ostrov s piesočnými plážami a jazerom uprostred, veľký len asi tri míle po obvode“. Pomenoval ho Carlshof.

Prvým Európanom, ktorý na atol vystúpil, bol 13. novembra 1835 kapitán Robert FitzRoy.[2][3][4]

Následne atol navštívil Charles Wilkes pri jeho námornej objaviteľskej výprave Spojených štátov do Južného oceánu 29. augusta 1839. Atolu dal názov „King's Island“.[1][3]

V 19. storočí, keď sa Kauehi stal francúzskym územím, mal asi 15 obyvateľov,[5] ktorí produkovali približne 15 ton kokosového oleja ročne.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1972 bol ostrov vyhlásený za vedeckú rezerváciu a v roku 1977 za "biosférickú rezerváciu" podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra).[6]

Taiaro sa vyznačuje výskytom 23 rôznych druhov originálnych rastlín (ak nepočítame kokosové háje). V mierne slanejšej lagúne, než je okolité more (45.2 vs 36.5 psu), hostí 23 druhov mäkkýšov a 50 rôznych druhov rýb. Je neobývaný a prístup na neho je obmedzený kvôli ochrane prírodného bohatstva. Dno lagúny tvorí veľmi jemný koralový piesok (50 mikrónov).

Administratívne a geografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Taiaro k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Aratika, Kauehi a Raraka.

Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Aratika, Niau, Raraka, Kauehi a Toau.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8
  2. Kauehi na tahitiheritage.pf
  3. a b Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
  4. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  5. Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.636.
  6. Unesco Mab Biosphere Reserve Information

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]