Preskočiť na obsah

Haraiki

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Haraiki
Croker
atol
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 17°28′00″J 143°28′00″Z / 17,46667°J 143,466667°Z / -17.46667; -143.466667
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 7,5 km
Šírka km
Rozloha 25,5 km² (2 550 ha)
 - súše 4,1 km² (410 ha)
Obyvateľstvo oficiálne neobývaný[1]
Pre verejnosť Voľný
Prístup iba loďou
Objaviteľ Louis Antoine de Bougainville
 - dátum 1768
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny 1 splavný
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu
Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Haraiki (iný názov Croker)[2] je malý atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Nachádza sa v strede súostrovia a jeho najbližším susedom je atol Marutea, vzdialený 44 km na severovýchod. Z ďalších je to atol Reitoru (54 km na juhovýchod) alebo Hikueru (80 km na východ). Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 600 km smerom na západo-juhozápad.

Geografia atolu

[upraviť | upraviť zdroj]

Atol má približne trojuholníkový tvar, v najdlhšom rozmere meria iba 7,5 km a na šírku 5 km. Voda sa z okolitého oceánu do a z lagúny dostáva cez jediný, pomerne široký (250 m) prieplav, ústiaci smerom na juh.

Plytká lagúna má celkovú rozlohu 10,4 km². Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej 295 m pod hladinu mora. Sopka z oceánskeho dna meria na výšku 2 465 m a vek sa odhaduje na 49,9 až 50,6 mil. rokov.[3]

Prvú návštevu atolu vykonal francúzsky moreplavec a objaviteľ Louis Antoine de Bougainville v roku 1768.[4][5] 30. októbra 1772 to bol španielsky moreplavec Domingo de Boenechea, ktorý atol pomenoval ako „San Quintín“ a neskôr sa na neho vrátil aj 2. novembra 1774.[6] Atol 6. marca 1826 navštívil aj britský kapitán Frederick William Beechey, ktorý mu dal názov Crocker,[2][6] a napokon 30. marca 1837 aj cestovateľ Edward Belcher.[6]

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Atol je dnes oficiálne uvádzaný ako neobývaný, ale satelitné snímky Google Earth aj iné zdroje ukazujú, že v severnej časti atolu je zachovalé zoskupenie budov a pristávacie móla na vonkajšej aj vnútornej časti atolu. Je preto zrejmé, že na atole žije niekoľko ľudí/rodín, ktorí sa venujú najmä ťažbe kopry. Zo snímkov je tiež zrejmé, že prakticky celá súš atolu je pokrytá udržiavanými kokosovníkovými plantážami v dobrej kondícii, čo naznačuje, že sa o ne niekto pravidelne stará.

Prístup na ostrov je voľný, ale v dôsledku zložitosti miestnych prúdov a navigácie sa vstup do vôd atolu a na súš odporúča len za prítomnosti skúsených domorodých obyvateľov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.

Administratívne a geografické členenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Haraiki k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Nihiru, Makemo, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Taenga, Marutea Nord, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.

Administratívne patrí atol do komunity Makemo, do ktorej patria okrem rovnomenného atolu ešte atoly Marutea Nord, Taenga, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Takume, Raroia a Nihiru.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Upresnenie v kapitole Súčasnosť
  2. a b J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Archivované 2012-02-10 na Wayback Machine Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 267
  3. Haraiki Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  4. Haraiki Archivované 2013-10-13 na Wayback Machine podľa údajov z „Université de Marseille“
  5. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, éditions Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  6. a b c Les Atolls des Tuamotu od Jacquesa Bonvallota, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, strany.275 – 282.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]