Haraiki

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 17°28′00″J 143°28′00″Z / 17,46667°J 143,466667°Z / -17.46667; -143.466667
Haraiki
Croker
atol
Haraiki2.jpg
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 17°28′00″J 143°28′00″Z / 17,46667°J 143,466667°Z / -17.46667; -143.466667
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 7,5 km
Šírka km
Rozloha 25,5 km² (2 550 ha)
 - súše 4,1 km² (410 ha)
Obyvateľstvo oficiálne neobývaný[1]
Pre verejnosť Voľný
Prístup iba loďou
Objaviteľ Louis Antoine de Bougainville
 - dátum 1768
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny 1 splavný
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Red pog.svg
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu
Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu

Haraiki (iný názov Croker)[2] je malý atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Nachádza sa v strede súostrovia a jeho najbližším susedom je atol Marutea, vzdialený 44 km na severovýchod. Z ďalších je to atol Reitoru (54 km na juhovýchod) alebo Hikueru (80 km na východ). Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 600 km smerom na západo-juhozápad.

Geografia atolu[upraviť | upraviť zdroj]

Atol má približne trojuholníkový tvar, v najdlhšom rozmere meria iba 7,5 km a na šírku 5 km. Voda sa z okolitého oceánu do a z lagúny dostáva cez jediný, pomerne široký (250 m) prieplav, ústiaci smerom na juh.

Plytká lagúna má celkovú rozlohu 10,4 km². Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej 295 m pod hladinu mora. Sopka z oceánskeho dna meria na výšku 2 465 m a vek sa odhaduje na 49,9 až 50,6 mil. rokov.[3]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvú návštevu atolu vykonal francúzsky moreplavec a objaviteľ Louis Antoine de Bougainville v roku 1768.[4][5] 30. októbra 1772 to bol španielsky moreplavec Domingo de Boenechea, ktorý atol pomenoval ako „San Quintín“ a neskôr sa na neho vrátil aj 2. novembra 1774.[6] Atol 6. marca 1826 navštívil aj britský kapitán Frederick William Beechey, ktorý mu dal názov Crocker,[2][6] a napokon 30. marca 1837 aj cestovateľ Edward Belcher.[6]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Atol je dnes oficiálne uvádzaný ako neobývaný, ale satelitné snímky Google Earth aj iné zdroje ukazujú, že v severnej časti atolu je zachovalé zoskupenie budov a pristávacie móla na vonkajšej aj vnútornej časti atolu. Je preto zrejmé, že na atole žije niekoľko ľudí/rodín, ktorí sa venujú najmä ťažbe kopry. Zo snímkov je tiež zrejmé, že prakticky celá súš atolu je pokrytá udržiavanými kokosovníkovými plantážami v dobrej kondícii, čo naznačuje, že sa o ne niekto pravidelne stará.

Prístup na ostrov je voľný, ale v dôsledku zložitosti miestnych prúdov a navigácie sa vstup do vôd atolu a na súš odporúča len za prítomnosti skúsených domorodých obyvateľov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.

Administratívne a geografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Haraiki k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Nihiru, Makemo, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Taenga, Marutea Nord, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.

Administratívne patrí atol do komunity Makemo, do ktorej patria okrem rovnomenného atolu ešte atoly Marutea Nord, Taenga, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Takume, Raroia a Nihiru.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Upresnenie v kapitole Súčasnosť
  2. a b J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 267
  3. Haraiki Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  4. Haraiki podľa údajov z „Université de Marseille“
  5. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, éditions Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  6. a b c Les Atolls des Tuamotu od Jacquesa Bonvallota, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, strany.275 – 282.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]