Raraka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 16°10′00″J 144°54′00″Z / 16,166667°J 144,9°Z / -16.166667; -144.9
Raraka
(Te Marie)
atol
Raraka2.jpg
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 16°10′00″J 144°54′00″Z / 16,166667°J 144,9°Z / -16.166667; -144.9
Miestna osada Motupapu
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 26 km
Šírka 20 km
Rozloha 397,7 km² (39 770 ha)
 - súše 7,2 km² (720 ha)
Obyvateľstvo 110 (2012[1])
Hustota 15,28 obyv./km²
Pre verejnosť regulovaný
Prístup loďou
Objaviteľ kapitán Ireland
 - dátum 2. október 1831
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny splavný, s navigáciou podľa IALA
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Red pog.svg
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Mapa komunity Fakarava
Mapa komunity Fakarava
Wikimedia Commons: Raraka

Raraka (pôvodný názov Te Marie)[2] je malý atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Jeho najbližšími susedmi sú atoly Kauehi (necelých 19 km na severozápad), Katiu 39 km na juhovýchod a komunitný atol Fakarava (49 km na západ). Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 475 km na juhozápad.

Geografia atolu[upraviť | upraviť zdroj]

Atol má oválny tvar, na dĺžku meria približne 26 km a na šírku 20 km. Lagúna má celkovú rozlohu 361,8 km². Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva najmä z južnej strany ponad plytké prieplavy, prerušované množstvom maličkých „motu“. Inak tvorí prstenec atolu, najmä zo severnej strany, takmer súvislý pás súše s vegetáciou.

Do lagúny vedie jediný splavný prieplav Manureva na severnom konci, široký viac ako 200 m ale vďaka členitému dnu a koralom rôzne hlboký 3 – 10 m. Kvôli tomu a aj v dôsledku silných miestnych prúdov, ktorých rýchlosť môže dosiahnuť až 6 uzlov, sa vstup do vôd atolu odporúča len s pomocou skúsených domorodých obyvateľov alebo lodivodov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej 70 m pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,3 km a jej vek sa odhaduje na 51,8 až 53,8 mil. rokov.[3]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie záznamy sa datujú až do roku 1831, keď britský kapitán „Ireland“ uviedol dátum 2. október ako deň objavu.[4][5][6]

Prvým Európanom, ktorý na atol vystúpil, bol v roku 1838 francúzsky bádateľ a dôstojník Jules Dumont d’Urville.

Následne atol dvakrát navštívil Charles Wilkes pri jeho námornej objaviteľskej výprave Spojených štátov do Južného oceánu, a to 30. augusta 1839 a 18. decembra 1840.[5]

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

V 19. storočí, keď sa Kauehi stal francúzskym územím, mal asi 100 obyvateľov.[7]

Rok 2002 2007 2012
Počet obyvateľov 67 72 110
Zdroj ISPF,[1][8] Sčítanie obyvateľstva

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina populácie atolu žije v severnej oblasti atolu, hneď pri splavnom vstupe do lagúny Manureva, v osade Motupapu.

Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou kopry a perál.

Atol je súčasťou „biosférickej rezervácie“ podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra). Znamená to, že pre dané územie platia zvláštne predpisy, ktorými sa riadi prístup na atol a využívanie jeho zdrojov.[9]

Administratívne a geografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Raraka k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Aratika, Kauehi a Taiaro.

Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Aratika, Niau, Taiaro, Kauehi a Toau.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie
  2. J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8
  3. Raraka Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  4. Raraka na tahitiheritage.pf
  5. a b Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
  6. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  7. Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.637.
  8. ISPF, Sčítanie obyvateľstva
  9. Unesco Mab Biosphere Reserve Information

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]