Kiribati

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kiribatská republika
Vlajka Kiribati Znak Kiribati
Vlajka Znak
Národné motto:
„Te Mauri, Te Raoi ao Te Tabomoa“
(Zdravie, Mier a Prosperita)
Štátna hymna:
Teirake Kaini Kiribati
(Povstaň, Kiribati)
Kiribati on the globe (small islands magnified) (Polynesia centered).svg
Miestny názov  
 • dlhý Republic of Kiribati
Ribaberiki Kiribati
 • krátky Kiribati
Hlavné mesto Tarawa (Južná Tarawa)
1°28′ s.š. 173°2′ v.d.
Najväčšie mesto Južná Tarawa
Úradné jazyky angličtina, kiribatčina


Štátne zriadenie
prezident
parlamentná republika
Taneti Mamau
Vznik 12. júl 1979
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
795 km² (171.)  
0 km² (0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2018)
 • sčítanie (2011)

 • hustota (2018)
 
118 414 (184.)
110 136

148,9/km² (51.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2018
205 mil. $ (189.)
1 958 $ (169.)
Index ľudského rozvoja (2018) 0,612 (134.) – stredný
Mena kiribatský dolár, austrálsky dolár (AUD)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+12 až UTC+14)
bez zmeny (UTC+12 až UTC+14)
Medzinárodný kód KI
Medzinárodná poznávacia značka KIR
Internetová doména .ki
Smerové telefónne číslo +686

Kiribati, dlhý tvar Kiribatská republika (angl. Republic of Kiribati; kiribatsky: Ribaberiki Kiribati), je nezávislý ostrovný štát v strednej časti Tichého oceánu. Skladá sa z 33 atolov, ostrovov a útesov s nepatrnou rozlohou 795 km² súše, ktoré sú roztrúsené na obrovskom oceánskom priestore približne 5,2 miliónov km² vodnej plochy. Ostrovy sa rozprestierajú na oboch stranách rovníka, dátumovej hranice a 180. poludníka. Kiribati tak predstavuje jediný štát sveta ležiaci na všetkých štyroch pologuliach (severnej, južnej, západnej, východnej) a prvý, na ktorom sa oslavuje Nový rok (jediný štát v pásme UTC+14).[1][2]

Administratívne zahŕňa osamelý ostrov Banaba a tri ostrovné skupiny: Gilbertove, Phoenixské a Líniové ostrovy.[3] Súčasťou archipelu je i Vianočný ostrov (Kiritimati, 388 km2) – najväčší atol na našej planéte. Podľa oficiálneho odhadu z roku 2018 na Kiribati žije niečo vyše 118 414 obyvateľov, z ktorých viac ako polovica býva v hlavnom meste Južná Tarawa.[4][5]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Bojovníci ostrova Tabiteuea so zbraňami zo žraločích zubov

Dejiny osídlenia[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie doklady o prítomnosti človeka na území Kiribati sa datujú do staroveku. Ostrovy boli pôvodne osídlené mikronézskym etnikom asi pred troma tisícmi rokov (1000 rokov pred n. l.). Súostrovie však nebolo úplne izolované. V 13.–15. storočí nášho letopočtu na brehy atolov z juhu priplávali polynézske kmene z Fidži, Samoy a Tongy, ktoré zmiešaním s pôvodnými osadníkmi položili základ dnešného obyvateľstva.[6] Svedectvo podávajú archeologické nálezy – ruiny koralových chrámov.

Mikronézski predkovia Kiribatčanov sa nachádzali na relatívne vysokom stupni sociálneho vývoja. Kým na niektorých ostrovoch vznikli predštátne útvary vedené náčelníkmi, obyvatelia iných ostrovov ako je Tabiteuea boli rovnostárski a vládla u nich demokracia. Ku každodennému životu patrili kmeňové vojny, pirátstvo a vzájomné násilné strety. V materiálnej kultúre sú známe dlabané kanoe, rybárske harpúny, ale aj zbrane zo žraločích zubov. Zdrojom potravy bol tradične najmä rybolov a na príhodných miestach pestovanie kokosovej palmy.[7]

Zámorské objavy[upraviť | upraviť zdroj]

Poštová známka britského veličenstva roku 1939

S novými objavmi sa ľudia snažili spoznať krajiny ležiace za neznámym obzorom. Prvú zvesť o ostrovoch do Európy priniesol moreplavec portugalského pôvodu Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606. Jeho objav však vzápätí upadol do zabudnutia. Až na konci 18. storočia sa čoraz viac ciest začalo podnikať v honbe za ďalšími územiami. Dňa 24. decembra 1777 sa na Vianočnom ostrove vylodil kapitán James Cook. Roku 1788 väčšinu atolov preskúmal a zmapoval britský námorník Thomas Gilbert, po ktorom hlavnú skupinu ostrovov v roku 1820 ruský moreplavec Ivan Fiodorovič Kruzenštern pomenoval Gilbertove ostrovy (angl. Gilbert Islands). Názov Kiribati (vyslov Kiribas) je odvodený z miestnej výslovnosti pôvodného anglického mena „Gilbert“. V 20.–40. rokoch 19. storočia ostrovy tvorili základňu zbehlých obchodníkov a lovcov veľrýb. Od roku 1857 sa tu vďaka misionárom začalo šíriť kresťanstvo. Hoci sa tu zmeny diali rýchlym tempom, idylické súostrovia v Tichom oceáne ležali dlho za humnami diania a v moderných dejinách boli kolonizované ako posledné.

Bitka o Tarawu

Koloniálna éra[upraviť | upraviť zdroj]

Explózia vodíkovej bomby v roku 1957 na Vianočnom ostrove

Ostrovy sa dostali do sféry britských záujmov Spojeného kráľovstva. So súhlasom obyvateľov tu Briti v roku 1892 vyhlásili protektorát Gilbertove a Elliceove ostrovy (dnešné Tuvalu) na ochranu pred neslýchanými nájazdmi otrokárov. Následne mnoho pôvodného obyvateľstva zahynulo vinou privlečených chorôb. Roku 1916 sa protektorát zmenil na britskú korunnú kolóniu. Postupne boli ku kolónii pripájané ďalšie ostrovné skupiny – Phoenixské (angl. Phoenix Islands) a Líniové ostrovy (angl. Line Islands), v rokoch 1915–25 aj Tokelau. Začiatkom 20. storočia boli na ostrove Banaba objavené ložiská fosfátov, ktoré sa až do ich vyčerpania roku 1982 stali hlavným zdrojom príjmov kolónie. V roku 1939 boli oddelené ostrovy Kanton a Enderbury, kde bolo vznesené kondomínium Veľkej Británie a USA.[6]

Za 2. svetovej vojny od roku 1941 atol Tarawa a ostatné z Gilbertových ostrovov okupovali Japonci. Súostrovie sa stalo arénou ťažkých bojov. Okupácia skončila v novembri 1943 americkým víťazstvom v bitke o Tarawu, ktorá sa stala jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách americkej námornej pechoty. V povojnovom období oblasť nadobudla strategickú hodnotu. Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia využila Veľká Británia a Spojené štáty americké Vianočný ostrov na skúšky jadrových zbraní, vrátane vodíkových bômb. O explózii však obyvatelia nič nevedeli. K podobným účelom slúžil aj neobývaný atol Malden (roky 1957 až 1962).[8]

Nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Boj obyvateľov za politické práva a suverenitu si vyžiadal nejednu reformu koloniálnej správy. V 60. rokoch 20. storočia tu začali vznikať prvé orgány miestnej samosprávy, poradná rada a parlament. Dňa 1. októbra 1975 sa od zvyšku britskej kolónie pre národnostné nedorozumenie odtrhli Elliceove ostrovy (od roku 1978 nezávislý štát Tuvalu), pričom v januári 1976 bola kolónia Gilbertove a Elliceove ostrovy v dôsledku referenda zrušená. Koloniálna sústava sa zrútila pod motiváciou úspešného hnutia za národné oslobodenie. Nezávislá republika Kiribati bola vyhlásená 12. júla 1979 Jej súčasťou sa stalo i zrušené britsko-americké kondomínium Kanton a Enderbury.[6] Moci sa ujal prvý prezident republiky Ieremia Tabai. Aj keď Kiribati nastúpilo na cestu budovania demokracie, dodnes má tesnú väzbu na anglosaský svet.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Štátne zriadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Kiribati je parlamentná republika v čele s prezidentom. Vláda sa skladá z prezidenta, viceprezidenta a desiatich prezidentom menovaných ministrov. Každý z obývaných ostrovov má potom svoju vlastnú radu. Bývalého dlhoročného prezidenta Anote Tonga nahradil v roku 2016 novozvolený prezident Kiribati, Taneti Mamau.[9] Hlavné a vládne centrá sú v mestách Ambo, Bairiki a Betio, ktoré sa nachádzajú v južnej časti atolu Tarawa.

Budova parlamentu na ostrovčeku Bairiki

V ostrovnom štáte síce existujú politické strany, ale ich funkciu preberajú kmeňové zväzy, ktorých zástupcovia sú volení na 4 roky do jednokomorového parlamentu. Secesionistické snahy ostrova Banaba dosiahli určitého stupňa samosprávy. Kiribatská ústava, ktorá bola prijatá 12. júla 1979, ustanovuje slobodné a otvorené voľby. Vo veku 18 rokov existuje všeobecné volebné právo. Kiribati nemá žiadnu armádu, iba malé policajné sily. Justičná zložka vlády zahŕňa odvolací súd, najvyšší súd, ako aj magistrátne súdy.[10]

Satelitná snímka atolu Kanton

Medzinárodné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Kiribati je členom Spoločenstva národov (od roku 1979), Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a plnoprávnym členom OSN sa stalo v roku 1999.

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Kiribati má celkom 21 obývaných ostrovov. Tie sú zoskupené do troch ostrovných skupín a jedného ostrova s vlastnou samosprávou. Týmito skupinami sú:


Mapa Kiribati


Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha a hranice[upraviť | upraviť zdroj]

Kiribati sa rozkladá v strednej časti Tichého oceánu po oboch stranách rovníka a 180. poludníka, na hraniciach Mikronézie a Polynézie. Ostrovnú skupinu tvorí 32 atolov, ostrovov a útesov. Hranice štátu Kiribati majú nepravidelný priebeh. Dĺžka republiky Kiribati od západu na východ má takmer 4 000 km, pričom celková rozloha je približne 5,2 milióna km².

Geograficky možno Kiribati rozdeliť do štyroch skupín. Najzápadnejším územím Kiribati je samostatný ostrov Banaba. Gilbertove ostrovy tvoria centrum štátu, pričom tu žije približne 90% obyvateľstva. Ďalej na východ sa nachádzajú Phoenixské ostrovy, ktoré sú až na atol Kanton neobývané a sú súčasťou rozľahlej morskej chránenej oblasti, ktorá figuruje na zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Najvýchodnejšie sa nachádzajú Líniové ostrovy s najväčším atolom na svete – Kiritimati.

Lagúna atolu Tarawa

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Kiribati tvoria nízke atoly koralového pôvodu v rôznom štádiu vývoja. Najtypickejšie sú ostrovčeky s plytkou lagúnou uprostred. Ich georeliéf je veľmi nízky a málo členitý. Najväčšia výška povrchu atolov je 2 až 5 m nad úrovňou hladiny Tichého oceánu. Len ostrovy Banaba (81 m n. m.) a Kiritimati (13 m n. m.) vystupujú vyššie.[11]

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Ostrovy majú tropickú, typicky rovníkovú klímu s celoročne vyrovnanými teplotami (26 – 30 °C). Väčšina ostrovov sa nachádza v suchom pásme rovníkovej klimatickej zóny. Kiribati je vystavené pasátom vanúcim od juhovýchoduseverovýchodu. Rozdiely medzi ročnými zrážkami sú pomerne veľké (700 – 3 000 mm). Obdobie dažďov začína v októbri a končí v apríli. Smerom na východ sú častejšie obdobia sucha. Súostrovie občas postihujú tropické búrky, veterné smršte a tajfúny.

Vodstvo a pôdy[upraviť | upraviť zdroj]

Vodné toky nie sú vyvinuté, lebo všetka dažďová voda vsiakne do pórovitého podložia. Vrstva úrodnej pôdy je zlej kvality. Pôdy sú plytké, vápenité a podliehajú zasoľovaniu. Mnohé ostrovy trpia nedostatkom pitnej vody.

Morské vtáctvo na atole Kiritimati

Flóra a fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Pustá vegetácia sa obmedzuje na druhy rastúce v nehostinných podmienkach. Pôvodné tropické lesy zaberajú len 3% plochy krajiny a boli nahradené kokosovníkmi a inými rastlinami, ktoré sa na ostrovy dostali umelo s prisťahovalcami. Dominujú slanomilné trávnaté porasty a nízke kry. Živočíšny svet je veľmi chudobný (krysy, ošípané, hydina). Ostrovy sú hniezdiskom morského vtáctva (medzi nimi aj fregatky). Bohatá je však morská biodiverzita, napr. ryby, kôrovce, mäkkýše, žraloky či korytnačky. Mnohé jedince sú endemitmi. Phoenixské ostrovy sú súčasťou morskej chránenej rezervácie UNESCO.

Kvôli vzostupu vodnej hladiny zmizli v roku 1999 pod vodou dva neobývané ostrovy, Tebua Tarawa a Abanuea, patriace ku Kiribati. V roku 2008 Kiribati požiadalo Austráliu a Nový Zéland o možnosť prijatia obyvateľov súostrovia ako ekologických utečencov v prípade zvýšenia hladiny oceánu.[12] Podľa odhadov by tak mohol štát zaniknúť niekedy koncom 21. storočia.

Kiribatská dedina

Sídla[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvatelia Kiribati bývajú v malých osadách a dedinkách roztrúsených pri lagúne. V súčasnosti sa ako hlavné mesto Kiribati uvádza celý atol, teda Tarawa, prípadne jeho južná najkompaktnejšia skupina ostrovčekov, Južná Tarawa. Následkom zvyšujúcej urbanizácie (42%) sa hlavné mesto Južná Tarawa stáva preľudneným. V roku 2015 žilo v hlavnom meste 56 388 obyvateľov.[13]

Domácnosti v Južnej Tarawe nemajú možnosť ustúpiť od pobrežnej erózie, pretože atol je úzky a preplnený

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Rybolov v Južnej Tarawe
Ľahké dopravné lietadlo Charbin Y-12 spoločnosti Air Kiribati, kiribatského národného leteckého dopravcu, na letisku Tabiteuea-Sever

Krajina patrí k ekonomicky najchudobnejším v regióne. Je závislá od prijímania cudzej pomoci (25 – 50% HDP) Spojeného kráľovstva, USA, Austrálie, Nového Zélandu, Fidži, Japonska a Taiwanu,[14] a finančných príspevkov domorodých emigrantov pracujúcich v zahraničí. Vývoznými artiklami sú kopra, riasy a ryby. Dovážajú sa hlavne potraviny, odevy, stroje a zariadenia.

Poľnohospodárstvo a rybolov[upraviť | upraviť zdroj]

Hospodárstvo Kiribati je založené na pilieroch poľnohospodárstva. Pestujú sa predovšetkým kokosové palmy, z ktorých sa vyváža sušená dužina kokosových orechov, tzv. kopra. Pre výživu obyvateľstva majú lokálny význam sladké zemiaky, pandány, banány a taro. Väčšia časť potravín sa však musí dovážať. Pomerne rozvinutý je chov ošípaných a hydiny, kultivácia morských rias, lov rýb a morských plodov (tuniaky, kraby, ustrice). Ostrovná republika tiež vydáva povolenia na sezónny rybolov komerčným spoločnostiam.

Priemysel[upraviť | upraviť zdroj]

Na Kiribati priemysel prakticky neexistuje, okrem spracovateľských závodov rýb a agrárnych surovín. V minulosti sa na ostrove Banaba ťažili fosfáty (guáno), ktorých zásoby sa však vyčerpali približne v čase, keď Kiribati získalo nezávislosť. Výborne rozvinuté sú na týchto ostrovoch remeslá (tkáčstvo, pletenie rohoží, staviteľstvo člnov a lodí).

Cestovný ruch a doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Dôležitým odvetvím ekonomiky sa nedávno stal biznis s cestovným ruchom. Turistov lákajú prírodné krásy a exotický životný štýl ostrovanov, ale kvôli ťažkej dopravnej dostupnosti a odľahlej polohe ich ročne navštívi len okolo 5 000.[15]

Medzi ostrovmi existuje lodná i letecká doprava menšieho rozsahu. Hlavným dopravným uzlom je atol Tarawa, pričom malé letiská sú aj na atoloch Butaritari a Kiritimati. V krajine je pomerne solídna cestná sieť.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Tanečníčky vítajú návštevníkov ostrovov Kuria
Deti v meste Bairiki

Na Kiribati žije asi 120 100 obyvateľov (podľa oficiálneho odhadu z roku 2018), pričom väčšinu z nich tvoria Mikronézania (98,8%), menšiu časť Polynézania, Melanézania a prisťahovalci z Eurázie. Z toho najväčšia časť (približne 90%) žije na Gilbertových ostrovoch. Ďalej sú trvalo osídlené tri z Líniových ostrovov (Teraina, Tabuaeran a Kiritimati), ostrov Banaba a atol Kanton z Phoenixských ostrovov. Od začiatku 20. storočia populácia rýchlo rastie.

Obyvatelia Kiribati hovoria oceánskymi jazykmi, konkrétne kiribatčinou. Úradným jazykom je angličtina, ktorou plynule hovorí asi 30% populácie. Prevládajúcou náboženskou skupinou sú kresťania, a to rímski katolíci (56%), protestanti (34%), mormoni (3,1%) a adventisti siedmeho dňa (1,9%). Kresťanstvo tu zaviedli misionári v 19. storočí. Časť veriacich sa hlási aj k bahaizmu (2,3%).

Práca, vzdelanie a zdravie[upraviť | upraviť zdroj]

Ostrovy neponúkajú veľa pracovných príležitostí. Mnoho ekonomicky aktívnych odišlo za prácou a vzdelaním do zahraničia, odkiaľ finančne podporujú svoju vlasť a mnohopočetné rodiny. Školstvo, zdravotníctvo i životná úroveň zaostáva za európskym priemerom. Základné vzdelanie je však zabezpečené aj mimo veľkých miest.[16] Na atole Tarawa sa nachádza aj pobočka Juhopacifickej univerzity.[15] Na každom ostrove je nemocnica alebo klinika. Pomerne vysoká úmrtnosť detí, tuberkulóza, nadmerné fajčenie (54% populácie, najmä mladých), infekcie (vrátane HIV), otravy jedlom, kontaminovanou vodou a nedostatok lekárov spôsobovali nízky priemerne dožitý vek: u mužov 59 a u žien 65 rokov. Situácia sa však postupne zlepšila s príchodom kubánskych lekárov.[15]

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Po kultúrnej stránke sa pestujú silné námornícke tradície, ktoré predstavujú charakteristickú črtu kiribatskej kultúry. V súostroví sa uchováva jedinečný folklór, pričom sú typické melodické piesne a rytmické tance. Príbytky, odev a predmety dennej potreby si predkovia Kiribatčanov kedysi museli vytvárať z prírodných materiálov. Miestni ľudia žijú v ústraní a veľmi pokojným životom.[17]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • V domorodej reči chýba hláska „s“, tá sa píše latinkou po vzore francúzštiny, „ti“.
  • Súčasťou Kiribati je najväčší atol na svete, Kiritimati (70% rozlohy štátu).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kiribati | Culture, History, & People. Encyclopedia Britannica. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po anglicky)
  2. Kiribati & Interesting Facts About Its Geographic Anomalies. Brilliant Maps, 2015-09-14. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po anglicky)
  3. ANGELI, A. Kiribati: An Island World Vanishes into the Ocean. 1. vyd. Mníchov : Sieveking, 2017. S. 128.
  4. The World Factbook — Central Intelligence Agency [online]. www.cia.gov, [cit. 2018-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Kiribati - The Encyclopedia of Earth [online]. editors.eol.org, [cit. 2018-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b c LIŠČÁK, V. Státy a území světa. 3. vyd. Praha : Libri, 2009. S. 421,422.
  7. TALU, A. Kiribati: aspects of history. 1. vyd. Suva : University of South Pacific, 1984. S. 152.
  8. KRATZER, H. Austrálie a Oceánie: Fakta a reportáže. 1. vyd. Praha : Novinář, 1990. S. 128.
  9. Taneti Maamau declared new president of Kiribati. Radio New Zealand, 2016-03-10. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po anglicky)
  10. Culture of Kiribati - history, people, clothing, traditions, women, beliefs, food, customs, family [online]. www.everyculture.com, [cit. 2018-07-29]. Dostupné online.
  11. KELE, F. - MARIOT, P. Ostrovy a súostrovia Oceánie. 1. vyd. Bratislava : SPN, 1992. S. 43,44.
  12. Kiribati mizí pod mořem. Lidi chce poslat do Austrálie | Aktuálně.cz. Aktuálně.cz - Víte, co se právě děje, 2008-06-20. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po česky)
  13. a b mfed.gov.ki, [cit. 2019-01-28]. Dostupné online.
  14. ZUBRICZKÝ, G. Geografia štátov sveta. 1. vyd. Bratislava : MAPA Slovakia Plus, 2009. S. 241.
  15. a b c SLIACKY, Jozef. Ostrovy, ktorých obyvatelia vítajú nový deň ako prví. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-07-24].
  16. Republic of Kiribati - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR [online]. www.mzv.sk, [cit. 2018-07-11]. Dostupné online.
  17. KRUPA - BUCKOVÁ, M., V. Austrália a Oceánia: tradícia, kultúra, hudba. 1. vyd. Bratislava : Asco art & science, 2009. S. 296.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kiribati