Akiaki

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Akiaki
ostrov
Mapa ostrova
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 18°33′00″J 139°13′00″Z / 18,55°J 139,216667°Z / -18.55; -139.216667
Najvyšší bod
 - výška 1,5 m n. m.
Dĺžka 2 km
Šírka 0,9 km
Rozloha 1,3 km² (130 ha)
Obyvateľstvo neobývaný
Pre verejnosť prístupný
Prístup obťažný, iba loďou
Objaviteľ Louis Antoine de Bougainville
 - dátum 22. marec 1768
Lagúna zaniknutá
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Akiaki je nízky koralový ostrov, vo východnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii. Kedysi bol atolom, ale lagúna rastom koralov a nánosmi sedimentov a zvyškov vegetácie zanikla a v súčasnosti je trvale zarastená vegetáciou.

Je veľmi nízky a malý, zaberá len 1.3 km², na dĺžku má necelé 2 km a na šírku takmer 900 m.

Najbližším susedom ostrova je atol Vahitahi, vzdialený 41 km juhovýchodným smerom. Je neobývaný, ale kvôli vysadenej kokosovej plantáži ho sporadicky navštevujú obyvatelia Vahitahi a to aj napriek tomu, že jediný pomerne obťažný prístup je na severozápadnom pobreží ostrova.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Na ostrove sa našli početné archeologické pozostatky činnosti domorodcov, ktoré patria do kultúrnej a jazykovej oblasti Maragai (čo zahŕňa aj atoly Nukutavake, Pinaki, Vairaatea a Vahitahi).[1].

Prvým Európanom, ktorý ostrov zaniesol do máp, bol francúzsky admirál a objaviteľ Louis Antoine de Bougainville na jeho lodi Boudeuse et Étoile 22. marca 1768. 21. marca 1768 priplával od Vahitahi na dohľad k ostrovu. Vzhľadom na silný príboj a ostré útesy nebolo možné spustiť na vodu čln a vystúpiť na breh. Avšak ostrov Bougainvilleho lákal, a tak pokračoval v oboplávaní ostrova na jeho západný cíp, aby našiel lepšie miesto na kotvenie. Na druhý deň zazrel Bougainville na pláži dvoch mužov, ktorí na francúzsku loď mávali a udierali rukami do vody. Nazdával sa, že ide o stroskotancov, ktorí volajú o pomoc, pretože nepredpokladal, že by taký malý ostrov mohol byť obývaný. Avšak muži zmizli v lese a čoskoro sa na pláži zhromaždilo asi pätnásť až dvadsať nahých, svalnatých bojovníkov, ktorí výhražne mávali dlhými kopijami. Po tejto demonštrácii sa ostrovania stiahli do lesného porastu, kde Bougainville s ďalekohľadom rozoznal niekoľko chatrčí. Preto ostrov pomenoval Île des Lanciers (Ostrov kopijníkov)[2],[3] a pokračoval v plavbe bez jeho návštevy.

Už o rok neskôr, 4. apríla 1769, na ostrov pri svojej premiérovej plavbe dorazil aj James Cook. Ani on naň nevystúpil a pomenoval ho Thrum Cup, podľa stromov a kríkov husto pokrytých vláknami, ktoré pripomínali vlnené klobúky jeho námorníkov.[4] Ďalším bol jeho krajan Frederick William Beechey, ktorý na Akiaki dorazil 23. januára 1826.[2]

V devätnástom storočí sa ostrov stal francúzskym územím. Vtedy (okolo roku 1850) tu žilo cca 40 domorodých obyvateľov.[5]

Americký etnológ Kenneth P. Emory po archeologickom prieskume na ostrove, našiel ako dôkaz raného polynézskeho osídlenia pozostatky dvoch ceremoniálnych plošín. Marae Hitiaga bola zničená, takže Emory našiel už len niekoľko náhodne roztrúsených kameňov. Marae Takaua (alebo Tahuka), ktorá sa nachádzala na západnom cípe ostrova, sa zachovala v lepšom stave, ale tiež bola vážne poškodená. Išlo o 18 m dlhé plošiny obdĺžnikového tvaru, postavené z neopracovaných vápencových blokov, ozdobené na rohoch s asi 60 cm vysokými, tesanými kamennými doskami. Jeden zo zachovalejších ortostatov stojí približne 30 m od pláže.[6]

Pred druhou svetovou vojnou bola na Akiaki ešte fungujúca komunita, obec Huripuga ležala na severozápade ostrova. Po cyklóne "William" 20. apríla 1983, ktorý ostrov ťažko poškodil, sa obyvatelia presťahovali na Vahitahi.

Administratívne začlenenie[upraviť | upraviť zdroj]

Atol administratívne patrí pod správne územie Nukutavake, ktorý zahŕňa ešte atoly Nukutavake, Vahitahi, Vairaatea a Pinaki.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Archéologie et traditions oralesdes atolls de Nukutavake, Vaira’atea et Pinaki par Tamara Maric, publication de la Direction de l'Environnement, 2010, p. 3.
  2. ↑ a b Les Atolls des Tuamotu par Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, pp. 275-282.
  3. ↑ Tahiti et ses archipels par Pierre-Yves Toullelan, éditions Karthala, 1991, ISBN 978-2-86537-291-1, p. 61.
  4. ↑ Names of the Paumotu Islands, with the Old Names So Far As They Are Known Archivované 2012-02-10 na Wayback Machine par J.L. Young dans The Journal of the Polynesian Society, vol. 8, No. 4, décembre 1899, pp. 264-8
  5. ↑ Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p. 640 Ouvrage k dispozícii na stránkach Google Books.
  6. ↑ Kenneth P. Emory: Tuamotuan stone structures, Honolulu 1934, S. 57-59

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Akiaki na anglickej Wikipédii a Akiaki na nemeckej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Akiaki&oldid=7742721“