Fakahina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 15°59′00″J 140°07′59″Z / 15,9833°J 140,133°Z / -15.9833; -140.133
Fakahina
(Kaīna)
Fangahina
atol
Fakahina2.jpg
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 15°59′00″J 140°07′59″Z / 15,9833°J 140,133°Z / -15.9833; -140.133
miestna osada Tarione
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 8,5 km
Šírka km
Rozloha 33 km² (3 300 ha)
 - súše km² (800 ha)
Obyvateľstvo 155 (2012)
Hustota 19,38 obyv./km²
Pre verejnosť prístupný
Prístup lietadlom alebo loďou
Objaviteľ Otto von Kotzebue
 - dátum 2. marec 1824
Lagúna polouzatvorená
Vstup do lagúny nesplavný
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Red pog.svg
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Fakahina alebo Kaīna je malý atol v severnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii. Jeho najbližším susedom je atol Fangatau, vzdialený 73 km západo-severozápadným smerom a od ostrova Tahiti je vzdialený približne 975 km.

Je ovoidného tvaru s rozmermi 8,5 km krát 5 km. Celková plocha lagúny je 20 km² a súš zaberá približne 8 km². Lagúna je polouzatvorená, okrem niekoľkých vedľajších prietokov vody do oceánu má aj jeden väčší. Ten má na šírku asi 300 m a bol by splavný s člnmi alebo loďami s malým ponorom, je však prehradený nízkym betónovým mostíkom, spájajúcim ostrovčeky.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodní starovekí Maohi (predkovia polynézskych národov, v polynézštine Mā’ohi) používali atol ako obetné miesto. Dodnes sú na ostrove zrejmé zvyšky týchto miest. Najzachovalejšie z nich je Marae Apataki, asi 50 cm vysoká Ahu (kamenná plošina) s veľkým ortostatom uprostred a asi s 1,5 m vysokou vápencovou doskou ako operadlom pre náčelníka.[1] Najväčším a najdôležitejším ceremoniálnym miestom bol Marae Rangi Te Tau Noa, ktorý sa nachádzal na západe ostrova na oceánskej strane atolu, neďaleko obce Tarione. Skladal sa z dvoch podlhovastých, vedľa seba uložených, asi 1 m vysokých kameňov, tvoriacich plošinu.[2] Súčasťou tohto miesta bolo aj päť menších oltárov, boli tu aj lebky a zachované kosti ľudských obetí. V roku 1903 toto miesto ťažko poškodil hurikán a metrové vlny, ktoré zaplavili celý ostrov.[1]

Záznamy najmä od misionárov ukazujú, že obyvateľstvo ostrova bolo rozdelené na tri kmene – Tane, Mahinui a Tekopu. Tekopu sa pravdepodobne presunuli na atol Hao a zostávajúce dva kmene boli v neustálom krvavom konflikte.[3]

Prvým európanom, ktorý atole zakreslil do máp, je podľa písomných záznamov Otto von Kotzebue, plaviaci sa pod vlajkou Ruského cárstva. Záznam je datovaný na 2. marca 1824[4] Atol pomenoval pod názvom „Predpriati“, ale na jeho pôdu kvôli nemožnosti kotvenia a nepriateľskému správaniu domorodcov nevystúpil. Až 3. februára 1837 na ostrov vystúpil britský námorný dôstojník a prieskumník Edward Belcher. Na jeho mapách atol niesol domorodý názov Niuhi, až kým nebol definitívne premenovaný na súčasný názov.

V roku 1860 museli na ostrove zasiahnuť francúzske orgány kvôli brutálnym vraždám. Na ostrove pristál náčelník kmeňa Paiore z atolu Anaa, ktorý konvertoval na kresťanstvo, Počas svojej druhej návštevy priviedol so sebou jedenástich spoluveriacich a zástupcov z rôznych ostrovov Tuamotu. Pri príchode sa však dopustil hrubej nezdvorilosti k hostiteľovi a rozzúrení bojovníci Fakahina zavraždili šiestich z jeho skupiny priamo pred očami Paioreho. Paiore ohlásil incident francúzskemu protektorátu v decembri 1860, na čo k atolu dorazila vojnová fregata Cassini. Väčšina ostrovanov však stihla ujsť. V roku 1870 tu bol postavený veľký kríž ako pamätník na tých, ktorých zavraždili na pláži Fakahina.[5]

Dôležitou osobnosťou ostrova z toho obdobia je otec Albert Montiton, ktorý v roku 1872 na tomto atole vybudoval prvý kostol Svätého Mikuláša, pomohol vybudovať studne, polia a dedinu Hokikakika. Tá bola v roku 1903 hurikánom zničená a už neobnovená. Ťažko niesol najmä tradičné kruté zvyky domorodých Polynézanov, napríklad rituálne samovraždy celých rodín pomocou jedov alebo pod zubami žralokov.[6]

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Z pôvodnej divo rastúcej flóry dnes nie sú prítomné už takmer žiadne zvyšky. V závere 19. storočia a začiatkom 20. storočia prebiehala na ostrove intenzívna výsadba kokosovej palmy na vtedajšiu lukratívnu výrobu kopry. Kokosové plantáže dominujú krajine dodnes. Na atole rastie ovocný strom Pometia pinnata, nazývaný aj „Island litchee“, alebo domorodými polynézanmi Kava či Tava.[7]

Obyvateľstvo sa zaoberá najmä produkciou kopry a lovom lastúr na suveníry a mäso. Lagúna ostrova je kvôli zvýšenej slanosti nevhodná pre pestovanie perál.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Demografický vývoj obývania atolu:

Rok 1977 1983 1988 1996 2002 2007 2012
Počet obyvateľov 110 86 145 104 139 131 155
Zdroj ISPF,[8] Sčítanie obyvateľstva

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1985 tu bolo vybudované letisko s 900 m dlhou asfaltovou pristávacou dráhou, vďaka čomu sa postupne rozvíja aj turistický ruch a príjmy z neho. Spoj s Tahiti okrem nepravidelnej leteckej linky Air Tahiti zabezpečuje raz za mesiac nákladná a dopravná loď Kura Ura Taporo.

V júni 2012 sa na ostrov prisťahoval vysoký republikový komisár, Richard Didier, ktorý podporuje rozvoj vzdialených atolov a modernizáciu ich infraštruktúry.[9].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Kenneth P. Emory: Tuamotuan Stone Struktures, Bernice P. Bishop Bulletin 118, Honolulu 1934
  2. Léon Gaston Seurat: Les marae des îles orientales de l'archipel des Tuamotu, Paris 1905
  3. AUDRAN, Pere Herve. Former political conditions at Fakahina. Volume 28, No. 112 : The Journal of the Polynesian Society, 1919. Dostupné online. S. 232 – 239. (anglicky)
  4. Les Atolls des Tuamotu od Jacquesa Bonvallota, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, strany.275 – 282.
  5. Kenneth P. Emory: The Tuamotuan creation charts by Paiore, The Journal of the Polynesian Society, Volume 48, No. 189, 1939, S. 1 – 29
  6. DAWS, Gavan. Holy Man: Father Damien of Molokai. Honolulu : University of Hawaii Press, 1973. 298 s. ISBN 0-8248-0920-3. (anglicky)
  7. Pometier, „Kava de Tahiti“ na Tahiti Heritage
  8. ISPF, Sčítanie obyvateľstva 1977-2002,2007,2012
  9. Le déplacement du Haut-Commissaire à Raroia, Fakahina, Puka Puka et Hikueru na www.tahiti-infos.com, 29. júna 2012.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]