Filozofická teológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Filozofická teológia
God2-Sistine Chapel.png

Filozofia

Teológia

Základné témy filozofickej teológie


  • vzťah filozofie a náboženskej viery
  • problém poznateľnosti Boha a možnosti hovorenia o ňom (Pozri aj ignosticizmus)
  • argumenty pre Božie jestvovanie
  • argumenty proti Božiemu jestvovaniu a filozofický ateizmus
  • pojem a vlastnosti Boha
  • problém zla
  • posmrtný život
  • problém zázrakov
  • vzťah etiky a náboženskej viery

Filozofická teológia je filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá Bohom – filozofická náuka o Bohu, filozofická tematizácia Boha.

Filozofická teológia vychádza z viery v Boha, pričom sa ju usiluje doplniť o rozumové argumenty. Ide teda o súhrn filozofických systémov, ktoré bez predpokladu tzv. zjavenia racionálne skúmajú možnosť Božieho jestvovania, rozvíjajú pojem Boha, skúmajú Božie atribúty (vlastnosti) a riešia problém zla.

Pojem a predmet[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem filozofickej teológie (prirodzenej teológie) je istým spôsobom dobre vymedzený. Názov ukazuje, že ide o teológiu s atribútom filozofického prístupu. To znamená, že jej primárnym predmetom je Boh – skúma pojem Boha (alebo boha) a zaoberá sa možnosťou jeho jestvovania. Ale atribút filozofického prístupu stanovuje za prostriedok jej výskumu len ľudský rozum. Filozofická teológia je teda myšlienkovým systémom vybudovaným filozofickými prostriedkami na filozofických princípoch, a teda nepredpokladá, ani nevychádza z premís, ktoré sú vyjadrením náboženskej viery (nepoužíva žiadne tzv. zjavenie, ktorým je napríklad v kresťanstve Biblia).

Výskum filozofickej teológie je zameraný najmä na tieto témy:

  • vzťah filozofie a náboženskej viery;
  • problém poznateľnosti Boha a možnosti hovorenia o ňom (Pozri aj ignosticizmus);
  • argumenty pre Božie jestvovanie;
  • argumenty proti Božiemu jestvovaniu a filozofický ateizmus;
  • pojem a vlastnosti Boha;
  • problém zla;
  • posmrtný život;
  • problém zázrakov;
  • vzťah etiky a náboženskej viery.

Zaradenie vo filozofii[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofická teológia sa často chápe ako pevná súčasť metafyziky, ba ako jej vyvrcholenie, pričom je rozšírený názor, že spadá pod filozofiu náboženstva, i keď je vhodné podotknúť, že istým spôsobom sa z tejto disciplíny vyčleňuje (pozri aj Vzťah k filozofii náboženstva). Každopádne filozofická teológia predpokladá znalosti z teórie poznania, ontológie a metafyzickej antropológie. Aj preto sa dá povedať, že v súčasnosti integruje poznatky metafyziky, epistemológie, logiky, etiky i dejín filozofie.

Vzťah s podobnými disciplínami[upraviť | upraviť zdroj]

Vzťah ku teodícei[upraviť | upraviť zdroj]

Filozof Gottfried Wilhelm Leibniz použil pojem teodícey v špecifickom zmysle, keď jej predmet zúžil na problém zla (Essais de théodicée; 1710). Jemu išlo o apológiu Boha v konfrontácii s týmto problémom. Ak sa teodícea vníma ako špecifická filozofická disciplína riešiaca problém zla, tak ako taká je určite súčasťou filozofickej teológie a jej pojem je značne úzky.

V minulosti a niekedy i dnes sa však u niektorých autorov teodícea stotožňuje so samotnou filozofickou teológiou a vtedy je pojem teodícey širší. Je možné potvrdiť, že vzťah filozofickej teológie a teodícey je teda vecou názoru každého filozofa.

Vzťah k filozofii náboženstva[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofia náboženstva sa zaoberá fenoménom náboženstva vo všeobecnosti. Pojednáva o filozofických problémoch, ktoré povstávajú z reflexie o obsahu a pravdivosti náboženskej viery, o náboženskej praxi alebo o náboženskej skúsenosti. Rozlíšenie medzi filozofickou teológiou a filozofiou náboženstva sa teda vymedzuje tak, že filozofia náboženstva „filozofuje“ o náboženstve a analyzuje náboženstvo, zatiaľ čo filozofická teológia pojednáva o Bohu ako takom nezávisle od náboženského kultu alebo našej skúsenosti s Božím jestvovaním.

Ale oddelenie skúmania Boha od skúmania náboženstva nie je možné striktne dodržať. V dejinách sa dá postrehnúť postupný prechod od filozofie Boha k filozofii náboženstva. Vystúpili filozofi (napríklad Hegel), ktorí obhajovali myšlienku, že o Bohu nemožno nič vedieť, preto je relevantné sa zaoberať len fenoménom náboženstva. Táto téza vznikla v období, keď väčšina filozofov verila, že David Hume a Immanuel Kant vyvrátili všetky argumenty pre Božie jestvovanie. Táto viera sa neskôr začala prehodnocovať, no nemožno poprieť, že témy filozofickej teológie sú naďalej úzko prepojené s náboženským kultúrnym pozadím.

Vzťah k fundamentálnej teológii[upraviť | upraviť zdroj]

Fundamentálna teológia zvažuje význam a kredibilitu tzv. kresťanského zjavenia, čím hľadá systematické vysvetlenie základov kresťanskej viery. Filozofická teológia nepredpokladá, ani nepoužíva tézy vyjadrené kresťanským zjavením, preto možno povedať, že vzťah filozofickej teológie k fundamentálnej teológii je obdobný ako vzťah samotnej filozofie ku kresťanskej teológii. Ide teda o rôzne disciplíny, ktorých vzájomný vplyv je často zanedbateľný.

Základné témy filozofickej teológie[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofia a náboženská viera[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Filozofia a náboženstvo

Prvá a základná téma filozofickej teológie je vymedzenie vzťahu náboženskej viery (viery v Boha) a filozofie. Táto otázka, ktorá sa dá chápať aj ako problém vzťahu rozumu a viery, bola značne pertraktovaná práve v období patristiky a stredovekej scholastiky.

V ranej patristike myslitelia hodnotili filozofiu ako prvok, ktorý ohrozuje kresťanskú vieru, a stavali ich tak do vzájomného ostrého sporu. S filozofom Augustínom z Hippa však prichádza zmena, keďže on sám používa niektoré myšlienky gréckej filozofie (najmä novoplatonizmus) a pomocou gréckych filozofických konštrukcií následne rieši kresťanské teologické témy. Tým sa všeobecný spor viery a rozumu potlačil, až vystúpili myslitelia ako Pseudo-Dionýzios Areopagita a Boethius, ktorí rozum a vieru videli v pevnej vzájomnej súdržnosti.

Tomáš Akvinský

Scholastik Anselm z Canterbury v 11. storočí proklamoval, že viera a rozum sú a musia byť v harmónii, pretože oba smerujú k tej istej pravde – Bohu. Tento mysliteľ je známy tým, že koncipoval vieru ako hľadajúcu porozumenie. To znamená, že viera hľadá svoje racionálne zdôvodnenia – teológia má byť podporovaná filozofiou. Anselm teda vraví, že človek má síce brať autoritu viery za smerodajný prvok vo svojom živote, ale môže a má hľadať racionálne vysvetlenie toho, čo sa verí.

Tomáš Akvinský vidí úlohu rozumu limitovanejšie. Rozum môže vysvetľovať mnohé veci, ale podľa neho nestačí na všetko – nestačí na tzv. kresťanské pravdy alebo dogmy. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v európskom stredoveku sa vnímala filozofia ako slúžiaca viere, z čoho vyplýval jednak prudký rozvoj kresťanskej teológie, ktorá sa usilovala zvyšovať svoju kredibilitu, a jednak na druhej strane slabý až zanedbateľný rozvoj nezávislej filozofie (vrátane induktívneho výskumu).

William K. Clifford

V neskoršom období sa situácia obrátila a niektorí filozofi napádali náboženskú vieru (napr. David Hume alebo francúzski osvietenci). V 19. storočí anglický matematik William Kingdon Clifford vyslovuje tézu, že je morálne zlé, ak človek prijíma náboženskú vieru bez predošlého racionálneho zdôvodnenia celej vierouky daného náboženstva (tzv. hriech proti ľudstvu). Konflikt filozofie a náboženskej viery v 18. a 19. storočí je badateľný na filozofických systémoch najmä Schopenhauera, Feuerbacha, Nietzscheho, Marxa a Freuda (pozri aj Filozofický ateizmus).

Problém poznateľnosti Boha a možnosti hovorenia o ňom[upraviť | upraviť zdroj]

Táto téma skúma problematiku našej schopnosti vyjadriť Božie atribúty ľudským jazykom. Filozof David Hume považuje vo svojom diele Dialógy o prirodzenom náboženstve (1779) zachytenie Božích atribútov v rámci teistického pojmu Boha za úplne nemožné, čo ho vedie ku skepse a k deizmu (podľa niektorých k ateizmu). Intelektovo a jazykovo uchopiť „univerzálnu, duchovnú a nekonečnú bytosť“ sa javí ako zásadný problém aj pre kresťanských filozofov (napr. Augustín z Hippa alebo Tomáš Akvinský) Preto sa táto téma stala pevnou súčasťou filozofickej teológie, pričom jej problematika je časovo veľmi stará.

Už predstaviteľ vrcholnej patristiky Augustín z Hippa túto tému rieši. Ovplyvnený novoplatonizmom posudzuje ľudskú schopnosť poznať Božie atribúty v rovine tzv. osvietenia. Zdrojom tejto „osvetľujúcej milosti“ má byť Boh sám. Predstaviteľ vrcholnej scholastiky Tomáš Akvinský popisuje našu jazykovú postihnuteľnosť Boha cez pojem analógie. To znamená, že človek používa pojmy na označenie Božích atribútov analogicky k svojim vlastným (pojmy múdry Boh a múdry človek sú síce mimoriadne vzdialené, ale analogická prepojenosť medzi nimi aj tak zostáva). Iný filozof, Pseudo-Dionýzios Areopagita je zástanca tzv. negatívnej teológie. Tvrdí, že nemožno poznať, aké má Boh atribúty (vlastnosti) – je možné spoznať len, čím Boh nie je.

Všeobecne je poznateľnosť Boha tematizovaná vo vzájomne konfrontačných stanoviskách fideizmu a tradicionalizmu. Fideizmus tvrdí, že človek môže poznať Boha len vďaka Božiemu mimoriadnemu zásahu do ľudských dejín, ktoré sa vo všeobecnosti označuje ako tzv. zjavenie. Ľudská náboženská viera je takto iba odpoveďou na toto zjavenie. Tradicionalizmus na druhej strane zdôrazňuje ľudskú tradíciu a kultúrny vývoj ľudstva, ktorý prirodzene inklinoval k náboženskej viere. Spor fideizmu a tradicionalizmu sa v podstate realizuje v oblasti teórie poznania, keďže oba vyjadrujú možnosť ľudskej poznateľnosti Absolútna. Katolícka teológia v tejto otázke obhajuje názor, že spomínané zjavenie predpokladá schopnosť človeka objektívne poznať pravdu, ktorú mu Boh ako stvoriteľ udeľuje. To znamená, že podľa Katolíckej cirkvi človek môže spoznať aj na základe svojho rozumu, že Boh jestvuje a tiež dokáže postihnúť aspoň do istej miery jeho atribúty. Zjavenie následne dopĺňa to, „na čo rozum nestačí“ (Suma proti pohanom; Tomáš Akvinský).

Verifikačný princíp[upraviť | upraviť zdroj]

V neskoršom období, v 19. a 20. storočí, vystúpili filozofi, ktorí formulovali tzv. verifikačný princíp a na základe neho následne kritizovali náboženskú vieru resp. poznateľnosť Boha. Medzi takýchto verifikacionistov patrili najmä logickí pozitivisti Viedenského krúžku. Podstata verifikačného princípu sa vysvetľuje v dvoch jeho podobách:

1. silná verzia princípu,
2. slabšia verzia princípu.

Zástancom silnej verzie bol napríklad Friedrich Waismann. Táto verzia zastáva názor, že každé tvrdenie musí byť presne vysvetlené, musia byť presne stanovené podmienky, za ktorých je ono tvrdenie pravdivé a nepravdivé, pričom celý obsah tvrdenia musí byť konkluzívne úplne verifikovaný bez možnosti akéhokoľvek pochybenia. Ak sa takýto stav nedosiahne, dané tvrdenie stráca zmysel. Spomínaná verifikácia sa chápe na podklade zmyslovej evidencie.

Slabšia verzia bola oveľa viac rozšírená. Tá uznáva tvrdenie za zmysluplné vtedy, ak je jeho obsah verifikovaný aspoň do istej miery. Predstaviteľom takéhoto názoru je britský logický pozitivista Alfred Jules Ayer.

Silná verzia bola zväčša odmietaná kvôli tomu, že by jeho kritériám nevyhovovali ani vedecké, indukciou nadobudnuté vedomosti. Tvrdenie „všetky havrany sú čierne“ nie je možné overiť, keďže k verifikácii by bolo potrebné zhliadnuť každého havrana na svete. Napriek tomu induktívne vedy s takýmito tvrdeniami pracujú a prijímajú ich ako základ pre ďalší výskum. Takýmto spôsobom argumentuje proti silnej verzii britský filozof Richard Swinburne.

Niektoré formy slabšej verzie verifikačného princípu sú však naďalej niektorými mysliteľmi zastávané a používané na kritiku náboženstva a ľudskej poznateľnosti Boha.

Dvojaký pojem Boha[upraviť | upraviť zdroj]

Personalistický pojem Boha má tendenciu antropomorfizovať predstavu o Božej prirodzenosti.

Ako už bolo spomenuté, filozofická teológia sa viaže aj na náboženskú kultúru, takže istým spôsobom súvisí s filozofiou náboženstva. V tejto súvislosti je teda relevantné spomenúť, že kresťanskí filozofi rozlišujú v otázke poznania Boha dva rôzne pojmy:

1. klasický pojem Boha (Boh je absolútne jednoduchý, nemenný a mimočasový – tento pojem obhajujú Augustín z Hippa, Anselm z Canterbury, Tomáš Akvinský a prijíma ho aj Katolícka cirkev);
2. personalistický pojem Boha (v rámci tohto pojmu sa verí, že Boh je pomerne dobre postihnuteľný ľudským jazykom, pričom jeho atribúty sú podobné človeku, iba sú radikálne umocnené – je to pojem nadväzujúci na poňatie Boha v personifikujúcich vyjadreniach biblických redaktorov).

V personalistickom pojme je menší problém poznať Boha alebo dokázať o ňom hovoriť. Výrazná problematizácia nastáva pri klasickom pojme, ktorý je v kresťanskom intelektuálnom prostredí pod vplyvom Katolíckej cirkvi značne rozšírený. (pozri aj Teistický pojem Boha)

Argumenty pre Božie jestvovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Dôkaz existencie Boha

Pojem dôkazu sa v súčasnosti chápe ako úzko previazaný so zmyslovou verifikáciou induktívneho typu. Takto chápané dôkazy Božieho jestvovania filozofická teológia neposkytuje. Jej filozofi ponúkajú skôr logické dôkazy deduktívneho typu, ktoré je vhodné nazvať pre rozlíšenie argumentmi.

Immanuel Kant rozdeľuje argumenty pre Božie jestvovanie na tri druhy:

1. ontologické, apriórne argumenty;
2. kozmologické, aposteriórne argumenty,
3. teleologické, aposteriórne argumenty.

Ontologické, apriórne argumenty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Anselm z Canterbury, René Descartes, Gottfried Wilhelm Leibniz

Apriórne argumenty obhajovali v dejinách filozofie predovšetkým Anselm z Canterbury, René Descartes a Gottfried Wilhelm Leibniz. Ide o argumenty, ktoré nenadväzujú na skúsenosť, snažia sa vyvodiť Božie jestvovanie apriórne, čiže len zo samotného pojmu Boha.

Anselm z Canterbury

Anselmov prvý argument z diela Proslogion 2 sa dá zhrnúť nasledovne:

Anselmov prvý apriórny argument
1. Boh jestvuje v mysli, ale nie v realite.
2. Existencia reality je väčšia ako existencia niečoho len v mysli.
3. Koncipujem jestvujúcno so všetkým Božími atribútmi vrátane atribútu jestvovania.
4. Jestvujúcno z premisy č. 3 je ako jestvujúce väčšie ako Boh v premise č. 1, ktorý v realite nejestvuje.
5. Takže koncipujem niečo, čo je väčšie ako Boh.
6. Nemôže byť však koncipované niečo, čo je väčšie ako Boh (Anselm definuje Boha ako toho, nad ktorého nemožno myslieť nič väčšie).
7. Je teda nepravdou, že Boh je len v mysli.
8. Boh jestvuje.

Takto zhŕňa argument americký filozof Alvin Plantinga v diele God and other Minds z roku 1967.

V druhom argumente v diele Proslogion 3 Anselm hovorí nasledovne:

Anselmov druhý apriórny argument
1. Je možné myslieť, že jestvuje niečo, o čom nemožno myslieť, že to nejestvuje.
2. Takéto (nutné) jestvujúcno, ktoré koncipujem v premise č. 1, je väčšie než to, o čom myslieť, že by to nejestvovalo, možné je (teda je väčšie než kontingentné jestvujúcno).
3. Preto keby som koncipoval Boha ako nejestvujúceho (alebo ako jestvujúcno kontigentné), takýto Boh by bol kontigentný, a teda menší než jestvujúcno z prvej premisy. To znamená, že by som mohol koncipovať niečo väčšie než Boh (teda niečo väčšie než to, nad čo myslieť nič väčšie možné nie je).
4. Z toho vyplýva, že nemôžem myslieť, že by niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, nejestvovalo.
5. Boh jestvuje.

Je zrejmé, že Anselmove argumenty sú postavené na definícii Boha ako toho, nad čo nemožno myslieť nič väčšie. Práve takáto definícia sa nezdala samozrejmá veľkému kritikovi apriórnych argumentov – Tomášovi Akvinskému. Z tohto základu sa argument snažil vyvrátiť. Iným kritikom je mních Gaunilo, ktorý vraví, že by takto bolo možné dokázať jestvovanie trebárs aj najdokonalejšieho ostrova, ktorý ale v skutočnosti jestvovať vôbec nemusí.

René Descartes

René Descartes ponúka trochu odlišné apriórne argumenty v diele Meditácie o prvej filozofii (1641). Prvý argument sa nachádza v Tretej meditácii, druhý v Piatej meditácii a je možné ich zhrnúť nasledovne:

Prvý Descartov apriórny argument
1. Existujú rozličné stupne reality, ktorých diferenciácia sa pohybuje v rozlíšení príčiny a účinku.
2. Príčina musí obsahovať aspoň toľko reality, koľko je v jej účinku.
3. Príčina idey musí mať aspoň toľko (formálnej) reality, koľko je (objektívnej) reality obsiahnutej v tejto idee.
4. Len dokonalý Boh má toľko (formálnej) reality, koľko obsahuje moja idea Boha (objektívnej) reality.
5. Príčinou mojej idey Boha teda musí byť len Boh sám.
6. Boh jestvuje.
Druhý Descartov apriórny argument
1. Všetko, čo jasne a rozlíšene koncipujem ako patriace k esencii veci, k tejto esencii aj patrí.
2. Jasne a rozlíšene koncipujem, že jestvovanie patrí k esencii najdokonalejšieho jestvujúcna (pretože k nemu patria všetky dokonalosti a jestvovanie je dokonalosťou).
3. Najdokonalejšie jestvujúcno jestvuje.

Descartove argumenty väčšina mysliteľov považuje za zacyklené, keďže garantom pravdivosti toho, čo jasne a rozlíšene koncipujem, má byť Boh sám – Boh, ktorý nie je klamárom. Tým sa zdá, že argument predpokladá jestvovanie niečoho, čo plánuje ešte len dokázať.

Kozmologické, aposteriórne argumenty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Tomáš Akvinský, Al-Kindí, Gottfried Wilhelm Leibniz, Samuel Clarke

Hlavnými predstaviteľmi kozmologických argumentov sú Tomáš Akvinský, kalámski myslitelia Al-Kindí a al-Ghazali, ďalej Gottfried Wilhelm Leibniz a Samuel Clarke. Z Tomášových tzv. piatich ciest sú kozmologickými argumentmi prvé tri. Dajú sa zhrnúť nasledovne:

Tomášov argument z pohybu
1. Skúsenosť ukazuje, že je niečo v tomto svete pohybované.
2. Všetko, čo je pohybované, je pohybované niečím iným. Pohyb je prevod z možnosti do uskutočnenia (akt a potencia), pričom nič nemôže pohybovať samého seba, lebo by muselo byť v tom istom vzťahu aj v potencii, aj v akte (pohyb Tomáš chápe univerzálne ako zmenu z potencie do aktu a previesť niečo z potencie do aktu môže len niečo v danom akte – urobiť teleso horúcim môže len iné teleso, ktoré je v akte horúce, čiže ak by sa samo chcelo otepliť, muselo by byť v akte horúce a zároveň ešte len v potencii horúce, v čom vidí Tomáš rozpor).
3. Jedno je teda pohybované niečím druhým, a to zase niečím ďalším.
4. Nemožno postupovať v slede pohybov donekonečna, lebo pripustiť nekonečný sled je to isté, ako pripustiť nejestvovanie prvého pohybujúceho. Ak nejestvuje prvé pohybujúce, nejestvuje ani druhé, ani ďalšie, čo je v rozpore s premisou č. 1.
5. Jestvuje prvé pohybujúce, a to je podľa Tomáša Boh.
Tomášov argument z účinnej príčiny
1. Skúsenosť ukazuje, že jestvuje rad pôsobiacich príčin.
2. Nič nemôže byť príčinou samého seba, lebo by muselo jestvovať skôr, ako začalo jestvovať, čo je nemožné.
3. Nemožno v slede príčin postupovať donekonečna, lebo pripustenie nekonečného sledu znamená pripustiť nejestvovanie prvej príčiny, a teda ani ďalších príčin, čo je v rozpore s premisou č. 1.
4. Jestvuje prvá príčina, a to je podľa Tomáša Boh.
Tomášov argument z kontigencie bytia
1. Skúsenosť ukazuje, že jestvujú kontigentné bytia (teda také, ktoré môžu jestvovať, aj nemusia).
2. Všetko, čo môže nejestvovať, v určitej chvíli aj skutočne nie je.
3. Ak by všetky bytia boli kontigentné, v istej chvíli by skutočne nebolo nič.
4. Ak by niekedy naozaj nebolo nič, nemohlo by vzniknúť niečo, lebo niečo nemôže povstať z ničoho, ale takáto situácia je v rozpore s premisou č. 1.
5. Musí teda jestvovať niečo, čo nie je kontigentné – niečo, čo je nutné.
6. V slede príčin nutností nemožno postupovať donekonečna (z dôvodov spomínaných v Tomášovom argumente z účinnej príčiny v premise č. 3).
7. Jestvuje niečo, čo je nutné samo od seba, a to je podľa Tomáša Boh.

Kalámski myslitelia (napr. Al-Kindí) podali tzv. kalámsky argument, ktorý je tiež aposteriórny a má kozmologický charakter:

Kalámsky kozmologický argument
1. Všetko, čo začína jestvovať, má príčinu svojho jestvovania.
2. Vesmír začal jestvovať.
3. Vesmír musí mať príčinu svojho jestvovania.
4. Príčinou je osobné jestvujúcno, ktoré sa rozhodlo slobodne stvoriť vesmír.

Iný kozmologický argument podávajú Gottfried W. Leibniz a Samuel Clarke. Je to argument založený na tzv. princípe dostatočného dôvodu. Dá sa zosumarizovať nasledovne:

Samuel Clarke
Kozmologický argument Samuela Clarka
1. Každé jestvujúcno je alebo kontigentné, alebo nutné.
2. Predpokladajme, že všetko jestvujúce je kontigentné.
3. Fakt existencie vesmíru je kontigentný.
4. Čo je kontigentné, potrebuje vysvetlenie, prečo jestvuje a prečo jestvuje akurát tak, ako jestvuje.
5. Z tretej a štvrtej premisy vyplýva, že existencia vesmíru potrebuje vysvetlenie.
6. Fakt existencie vesmíru nemôže byť vysvetlený ničím kontigentným mimo seba, lebo nič kontigentné mimo neho nejestvuje.
7. Ak všetko jestvujúce je kontigentné, existencia vesmíru nemá vysvetlenie.
8. Musí jestvovať nutné jestvujúcno, ktoré nepotrebuje vysvetlenie a samo vysvetľuje fakt existencie vesmíru.

Teleologické, aposteriórne argumenty[upraviť | upraviť zdroj]

Teleologické argumenty vychádzajú z pozorovania poriadku vecí vo svete, pričom v tomto poriadku vecí vidia účel, cieľovosť. Takže možno povedať, že tieto argumenty sú často analogického, induktívneho typu, čím sa stávajú pre mnohých (napr. Immanuel Kant) logicky silnými odôvodneniami Božieho jestvovania. Ale niektorí myslitelia ponúkajú aj teleologické argumenty neanalogického typu.

Vo všeobecnosti sa snažia tieto argumenty ukázať, že svet je istým spôsobom plánovaný, usporiadaný a riadený vyššou inteligenciou, ktorá je mimo tohto sveta (vesmíru).

Analogický argument Williama Paleyho (1734 – 1805) vníma David Hume nasledovne:

William Paley
Paleyho teleologický, analogický argument
1. Príroda je akýsi veľký stroj, v ktorom sú menšie stroje usporiadané do poriadku.
2. U strojov, ktoré vyprodukovali ľudia, možno pozorovať poriadok.
3. Príroda je podobná strojom z druhej premisy v tom, že je tiež usporiadaná.
4. Ak sa podobajú pozorované účinky, podobajú sa aj ich príčiny.
5. Z tretej a štvrtej premisy vyplýva, že príčina prírody je podobná ľudskej mysli (ktorá je príčinou strojov z druhej premisy).
6. Väčšie účinky vyžadujú väčšie príčiny.
7. Príroda je oveľa väčší stroj ako stroje z druhej premisy.
8. Takže príčina prírody je síce podobná ľudskej mysli, ale je aj oveľa väčšia ako ľudská myseľ.

Neanalogické teleologické argumenty sú kumuláciou poznatkov z prírodných vied, kde sa ich zástancovia snažia ukázať, že „nastavenie“ kozmologických a fyzikálnych konštánt vo vesmíre je tak nesamozrejmé, že je možné predpokladať účelovosť. Na takomto základe sú postavené tzv. argumenty z vied a tiež tzv. piata cesta Tomáša Akvinského (argument z poriadku vecí).

Filozofický ateizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Ateizmus

Baron d´Holbach

Počiatky filozofického ateizmu možno nájsť už v antickej filozofii (napr. materialisti Demokritos a Titus Lucretius Carus), ale systematický ateizmus je fenoménom až osvietenstva 18. storočia. Najčastejším dôvodmi pre ateizmus vtedy boli prijatie už spomínaného verifikačného princípu a nedostatočné riešenia problému zla. Prvým obhajovateľom prísneho ateizmu v západnej tradícii sa stal francúzsky filozof Baron d´Holbach.

Immanuel Kant[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Immanuel Kant

Immanuel Kant svojimi dielami Kritika čistého rozumu (1781) a Prolegomena (1783) spôsobil skutočný prevrat. Diela sú kritikou dovtedajšej metafyziky, v rámci ktorej kritizuje všetky argumenty pre Božie jestvovanie (vrátane teleologických). Nadväzujúc na Davida Huma tak vyvolal dojem, že všetky dôvody pre vieru v Boha sú presvedčivo zničené, čím si vyslúžil veľký obdiv najmä francúzskych osvietencov. Kantov postoj bol pre teizmus skutočne deštruktívny, čo sa prejavilo i v európskej kultúre a filozofii nasledujúceho 19. storočia (Fichte, Schopenhauer, Comte, Nietzsche a pod.). Kant argumentuje, že idea Boha v ľudskej mysli je len regulatívnou ideou, ktorá si nemôže nárokovať objektívny a vedecký charakter.

Sám Kant však nebol ateistom, zaujímal skôr agnostické stanovisko, ktoré doplnil o myšlienky v prospech Božieho jestvovania v diele Kritika praktického rozumu (1788). V ňom postuluje Boha ako podmienku možnosti morálne hodnotnej praktickej činnosti človeka.

Johann Gottlieb Fichte

Johann Gottlieb Fichte[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Johann Gottlieb Fichte

Fichte vychádza z Kantovej Kritiky praktického rozumu. Objavuje, že Ja nie je len „skutočnosťou vedomia“, ale je čírou činnosťou, ktorú nemožno odvodiť od žiadnych aposteriórnych dát. Tým sa usiluje v rozpore s Kantom ukázať, že celá rozumová činnosť je „praktickou činnosťou“, a to aj vrátane jej teoretickej oblasti. Napokon postavením takéhoto Ja do opozície voči Nie-Ja (ktorým je objektívny svet) vytvára priestor pre ich vzájomnú syntézu. Takto Fichte formuluje subjektívny transcendentálny idealizmus, ktorého súčasťou je koncipovanie Boha ako mravného poriadku vo svete. Týmto konceptom získal povesť ateistu, zavrhujúceho kresťanské poňatie Boha.

Arthur Schopenhauer[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Arthur Schopenhauer

Schopenhauer prispel k filozofickému ateizmu objavom vôle, ktorú chápal ako vitálnu tendenciu, charakterizujúcu všetko dianie vo svete. Celé bytie je preňho takouto vôľou, ktorá sa prejavuje vo všetkom živom i neživom, často je to slepá túžba, slepé smerovanie, inokedy je to vedomé rozhodnutie človeka. Celý vesmír je v podstate obrovským, nezmyselným a iracionálnym hnutím vôle.

Z takéhoto poňatia vyplýva Schopenhauerovi skutočný pesimizmus, keďže tento svet je preňho iracionálnou realitou – je vlastne najhorší zo všetkých možných. Preto je irelevantné hľadať v ňom nejakého usporiadateľa, akéhosi Boha, ktorý by bol jeho „architektom“. Taký nezmysel, akým je svet, nemá nijakého pôvodcu – nemá rozumnú príčinu. Takto Schopenhauer pristupuje k pesimistickému filozofickému ateizmu. Týmto konceptom následne do značnej miery ovplyvnil Friedricha Nietzscheho a tiež pesimistické formy francúzskeho a nemeckého existencializmu 20. storočia.

Ludwig Feuerbach

Ludwig Feuerbach[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Ludwig Feuerbach

Feuerbach bol spočiatku teistom a nadšeným zástancom Hegelovej filozofie. Keď nemecký teológ David Strauss (1808 – 1874) vydáva dielo Život Ježiša (1836), v ktorej kritizuje evanjeliové zázraky a obviňuje kresťanstvo, že zmanipulovalo Ježišov život tak, aby vytvorilo ideálneho mesiáša, Feuerbach nahrádza koncept Boha konceptom človeka. Stal som Hegelovým odporcom a stal sa tiež prvým nemeckým filozofom, ktorý sa explicitne hlási k ateizmu a z ateizmu robí svoj životný program (tzv. ateizmus v mene človeka, ktorým ovplyvnil ateizmus marxistický).

Feuerbach vraví, že náboženstvo (viera v Boha) vzniklo z neuvedomenej túžby človeka stať sa Bohom, čím došlo k rozštiepeniu človeka v jeho vlastnom jadre. Boh je teda spredmetnením, projekciou ľudského rozumu. Človek je sám sebou, len ak prijme dôslednú antropológiu a ateizmus. Tým sa filozof usiluje ukázať cestu k tzv. ateistickému humanizmu.

Je možné povedať, že Feuerbachom sa začína „reťazová reakcia“ ateizmu 19. storočia, keďže práve on sa stal základnou inšpiráciou Nietzscheho a Karla Marxa.

Karl Marx

Karl Marx[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Karl Heinrich Marx

Karl Marx argumentuje systematicky proti náboženstvu od svojho pobytu v Paríži (1843) a po vydaní diela Komunistický manifest (1848). V jeho argumentácii je cítiť vplyv Feuerbacha, ale Marxova kritika náboženstva má spočiatku pomerne mierny tón. Radikálnu kritiku rozvíja až po vybudovaní svojich politických, sociálnych a ekonomických teórií.

Náboženstvo je pre Marxa súhrnom všetkých nedostatkov – je to ópium ľudstva (nem. Opium des Volkes). Kritikou náboženstva chce začať emancipáciu človeka, ktorá sa dá charakterizovať aj potrebou revolúcie. Marxistický ateizmus sa stal pre kresťanstvo najväčšou dejinnou „provokáciou“, na ktoré reagovali aj viacerí pápeži (napr. Lev XIII. v encyklike Rerum novarum; 1891).

Friedrich Nietzsche[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Friedrich Nietzsche

Nietzsche v mnohom vychádza zo Schopenhauera. Jeho myslenie nadväzuje nepriamo na agnosticizmus Immanuela Kanta, ktorý vyhlásil Boha za objektívne nepoznateľného. Nietzsche hovorí, že ak Boha naozaj nemôžeme poznať, potom náš život stráca tradičný zmysel, čím sa otvára myšlienke prehodnocovania všetkých (kresťanských) hodnôt. „Boh je mŕtvy“, píše Nietzsche v diele Radostná veda (1882), preto je potrebné zavrhnúť náboženstvo a obrátiť pozornosť na človeka – človeka, ktorý už nebude uznávať klasickú dichotómiu dobra a zla. Naopak, dobré bude to, čo je silné a mocné – tak koncipuje ideál nadčloveka, ktorý je jediným prirodzeným útočiskom dnešného človeka v tomto inak nezmyselnom svete.

Sigmund Freud[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Sigmund Freud

Analýze náboženstva a viery v Boha sa venuje Freud vo svojich viacerých dielach (napr. Totem a tabu z r. 1913, Budúcnosť jednej ilúzie z r. 1927 alebo Muž Mojžiš a monoteistické náboženstvo z r. 1939). Tento psychiater a psychológ obhajuje v rámci konceptu psychoanalýzy myšlienku, že náboženstvo je len súhrn ilúzií, ktoré predstavujú potlačené, nesplnené detské túžby bezbranného človeka, ktorý sa zveruje mocnej ochrane. Je teda možné náboženský fenomén zredukovať na infantilný jav, prameniaci z Oidipovho komplexu. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že takto Freud vnímal náboženstvo ako nepriateľa racionality a vedy.

Ludwig Wittgenstein[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Ludwig Wittgenstein

Wittgenstein je príkladom filozofa, ktorý buduje svoj myšlienkový systém, úzko nadväzujúc na teoretické základy matematiky a technické vedy, čím sa stáva ovplyvnený novopozitivizmom a už spomínaným verifikačným princípom. V prvom období svojej filozofie inklinuje najviac k logickej analýze a analýze jazyka, a prostredníctvom tejto analýzy kritizuje filozofiu a bežnú metafyziku. Wittgenstein zastáva názor, že nie je možné zmysluplne hovoriť o Bohu (ale nepopiera jeho jestvovanie) – v tejto otázke treba podľa neho mlčať (Tractatus Logico-Philosophicus; 1921).

Teistický pojem Boha[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Teizmus

Táto téma filozofickej teológie predpokladá ľudskú schopnosť popísať do istej miery (aspoň cez analógiu Tomáša Akvinského) Božie atribúty (vlastnosti), ktoré možno pripísať tzv. Božej bytnosti (lat. essentia Divina). Poznatky, týkajúce sa Božích atribútov, práve pri teistickom pojme Boha nadobúdajú metafyzickú hodnotu. Vo všeobecnosti sa filozofickí teológovia v tejto téme usilujú podať odpoveď na otázku: „Kto alebo čo je Boh?“ Takúto odpoveď hľadali predovšetkým stredovekí scholastici, pričom filozoficky i teologicky rozvíja teistický pojem Boha v európskom kultúrnom prostredí práve kresťanstvo (pozri aj Rímskokatolícka cirkev a Evanjelická cirkev augsburského vyznania), ktoré stavia najmä na myšlienkach Plotina, Augustína z Hippa, Pseudo-Dionýzia Areopagitu, Alberta Veľkého a Tomáša Akvinského.

V rámci teistického klasického pojmu Boha (pozri aj Dvojaký pojem Boha) filozofická teológia pripisuje Bohu tieto atribúty:

  • Boh je jestvujúci – ten, ktorý skutočne je (nezapríčinená prvá príčina, prvý hýbateľ, nutné jestvujúcno, neobmedzené, absolútne bytie ako tzv. Esse subsistens – stvorenia majú bytie, zatiaľ čo Boh je bytie).
  • Boh je dokonalý, pričom pod dokonalosťou sa myslí taká vlastnosť, ktorú Božia esencia obsahuje v plnej miere a nedá sa u nej ani ďalej stupňovať.
  • Boh je actus purus (lat. číry akt) – tento atribút je nosnou myšlienkou tzv. klasického pojmu Boha, ktorý v nadväznosti na Augustína, tomistov a tiež na Bibliu (napr. Jak 1, 17) podporuje Katolícka cirkev. Znamená to, že Boh má byť absolútne jednoduchý, bez akejkoľvek potencie sa zmeniť, je úplný akt (pozri aj Aristoteles). Božia nemeniteľnosť sa popisuje aj kategóriou mimočasovosti. Absolútna jednoduchosť tiež znamená negáciu fyzickej či metafyzickej štruktúry Boha, čiže Boh podľa tejto myšlienky z ničoho nepozostáva, nemá časti v akomkoľvek zmysle.
  • Boh je nezmerný („všadeprítomný“), čím sa chce povedať, že Boh nielenže nie je priestorový, ale je schopný pôsobiť vo všetkých aktuálne jestvujúcich i možných priestoroch.
  • Boh je večný (tento atribút súvisí s mimočasovosťou actus purus).
  • Božie poznanie je vrcholne intelektuálne a intuitívne, čo znamená, že celá matéria, forma a realita poznania sú v Bohu dané už samým a priori intelektuálnej schopnosti. „Boh poznáva komprehenzívne svoju bytnosť a v nej všetko to, čo skutočne jestvuje, čo ešte len môže jestvovať a čo bude jestvovať ako slobodne rozhodnuté“ (Kaľata: Teodícea, 2003). V rámci Božieho poznania je potrebné dodať, že teistický pojem Boha vylučuje poznanie logicky rozporných „jestvujúcien“, čiže Boh nemôže stvoriť napríklad štvorcový kruh. Boh je logický – takéto poňatie kritizoval najmä René Descartes, ktorý koncipoval Boha ako tvorcu logiky, ktorý je nad ňou a môže absolútne všetko.
  • Boh je slobodný. Tento atribút stojí na myšlienke, že čokoľvek, čo Boh chce alebo nechce, robí absolútne slobodne, z čoho vyplýva aj jeho personálny charakter (Boh je v analogickom zmysle osoba).
  • Boh je všemohúci (môže úplne všetko, čo je logické; podľa Descarta aj nelogické).

Problém zla[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Zlo

Problém zla je predmetom špeciálnej disciplíny filozofickej teológie – teodícey. Tento problém vzniká v konfrontácii fenoménu zla (fyzického i morálneho) s konceptom Božej prozreteľnosti, ktorá by mala v súlade s Božou dokonalosťou (dobrotou) predvídať vznik zla a zabrániť mu v tom. Tým sa prichádza k záveru, že dokonalý Boh nejestvuje.

Austrálsky filozof John Leslie Mackie (1917 – 1981) zhŕňa problém zla nasledovne:

Mackieho argument proti Božiemu jestvovaniu
1. "Boh je dokonalo dobrý (vyplýva z teistického pojmu Boha, pozri vyššie).
2. Boh je všemohúci.
3. Zlo existuje.
4. Dokonalo dobré jestvujúcno eliminuje všetko zlo, ktoré môže.
5. Činnosť všemohúceho jestvujúcna nie je ničím obmedzená.
6. Boh nejestvuje." (Rojka: Filozofická teológia, 2007)

Mackie vraví, že aby sa teisti vyhli záveru č. 6, musia poprieť niektorú z vyšších premís, čím ale rozvrátia klasický pojem Boha. Tým chce ukázať neudržateľnosť teistickej koncepcie.

V dejinách filozofickej teológie sa vyskytlo niekoľko možných riešení problému zla. Najznámejšie sú tieto:

  • Dobro nemôže jestvovať bez zla, pretože ide o jednoduchú dichotómiu, dve strany jednej mince.
  • Zlo je nevyhnutným prostriedkom k dobru.
  • Vesmír je lepší s nejakým zlom, než bez neho.
  • Zmena teistického pojmu Boha tak, aby sa ukázalo, že aj Boh trpí.
  • Existencia zla je nutným dôsledkom ľudskej slobody (sloboda predpokladá možnosť zla).
  • Zlo ontologicky nejestvuje, je len nedostatkom dobra (lat. privatio boni), ako je tma nedostatkom svetla.

Posmrtný život[upraviť | upraviť zdroj]

Otázku posmrtného života vnímajú filozofickí teológovia (alebo filozofi náboženstva) rôzne. Všeobecne sa rozdeľujú na dve skupiny:

1. filozofi, uznávajúci existenciu života po smrti
2. filozofi, popierajúci existenciu života po smrti.

Koncept popierania posmrtného života[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Materializmus

Epikuros zo Samu

Najznámejším starovekým predstaviteľom negácie posmrtného života je grécky filozof Epikuros zo Samu, nadväzujúci na Demokritov atomizmus. Ten argumentuje, že ak nejestvuje posmrtný život, nie je dôvod sa obávať smrti. Smrť znamená nejestvovanie vedomia, definitívny zánik vlastnej individuality, kedy človek žiadnym spôsobom nebude vnímať – jednoducho mŕtvy človek už nie je. Preto sa netreba báť bolesti, ani posmrtných trestov. Takto ukazuje Epikuros človeku cestu k vyrovnaniu sa so svojou očakávanou smrťou.

Je možné postrehnúť, že popretie posmrtného života sa už od čias Demokrita a Epikura najčastejšie viaže s materializmom. Klasická materialistická koncepcia vraví, že mentálne entity nejestvujú samostatne, oddelené od materiálneho tela (mozgu) – mentálne entity majú fyzickú, materiálnu podstatu, sú produkciou organizovanej hmoty. Preto po rozpade takejto organizácie hmota prestane produkovať mentálne stavy vrátane vedomia a individualita človeka sa skončí. Materializmus v tejto súvislosti rieši potom už len otázku intencionality, ktorá sa zdá byť problémom pri vysvetľovaní mentálnej entity len na podklade elektro-chemickej činnosti ľudskej nervovej sústavy.

Niektoré z verzií materialistickej negácie posmrtného života sa usilujú vyhnúť pesimizmu tým, že koncipujú mŕtveho človeka ako prežívajúceho napríklad v spomienkach druhých, živých ľudí. Takisto sa ponúka ako východisko aj predstava, že atómy zosnulého človeka sa stávajú súčasťou ďalšieho evolučného procesu vesmíru.

Koncept dualizmu duše a tela[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Dualizmus (filozofia)

Prísny dualizmus duše a tela sa spája s francúzskym racionalistickým filozofom René Descartom, ktorý vypracoval systém zvaný interakcionizmus. Vraví, že človek pozostáva z dvoch rôznych entít – fyzického tela a duše, ktorá je charakterizovaná vedomím samého seba. Po smrti tela vedomie samého seba podľa Descarta nezaniká, ostáva oddelene jestvovať. Podobné koncepcie nachádzame u viacerých filozofov (napr. Platón, Aristoteles).

V hinduistickej náboženskej kultúre je viera v reinkarnáciu stále veľmi silná. Na obrázku hinduistický boh Šiva.

Koncept reinkarnácie[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Reinkarnácia

Tento koncept, rozšírený najmä v orientálnej kultúre, je založený na dualizme, pričom tvrdí, že ľudská duša dokáže animovať viacej tiel – po smrti jedného tela sa presúva do iného tela. Hinduistické a niektoré budhistické koncepcie vidia v presune duše do ďalšieho tela istú zákonitosť, ktorá je vyjadrením všeobecnej božskej spravodlivosti (pozri aj karma).

Koncept zmŕtvychvstania tela[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Zmŕtvychvstanie

Tento koncept vyznáva židovské, kresťanské a islamské náboženstvo. Jeho nosnou myšlienkou je viera, že po smrti tela duša zostáva jestvovať, pričom na konci dejín (tzv. apokalypsa) Boh zázračne telo vzkriesi a spojí s danou dušou. Celý tento koncept je založený na istom type monizmu, v ktorom sa obhajuje radikálna prepojenosť duše a tela. Toto prepojenie je síce zásadné, ale umožňuje jestvovanie duše po smrti tela. Tento stav sa však nazýva akýmsi „spánkom“. Človek je tu koncipovaný ako jednota duše a tela, preto skutočné prebudenie „v nebeskom kráľovstve“ nastane práve po opätovnom zjednotení sa so svojím, istým spôsobom zdokonaleným telom.

Pojem zmŕtvychvstania teda nevyžaduje prijatie dualizmu. Predstaviteľom takéhoto poňatia ľudskej prirodzenosti je napríklad Tomáš Akvinský.

Etika a náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné články: Etika a Náboženstvo

Vzťah etiky a náboženstva je veľmi problematický kvôli veľkej pestrosti filozofických názorov na to, čo je vlastne etika a čo je jej úlohou. V zásade sa vynárajú tieto vzájomne konfrontačné tézy:

Bertrand Russell
  • Etická reflexia nie je možná bez náboženskej skúsenosti.
  • Etická reflexia je možná aj bez náboženskej skúsenosti.
  • Etická reflexia je možná len po zavrhnutí náboženstva.

Zástancovia prvej tézy hovoria, že etické uvažovanie vyplýva z náboženského myslenia a bez neho je neinteligibilné. Súčasné filozofické myslenie prijíma fenomén svedomia za smerodajný a psychologicky samostatný, čím sa otvára priestor pre pochopenie etiky ako nezávislej reflexie človeka bez potreby ju spájať s náboženskou vierou. A zástancovia tretej predstavy obhajujú, že náboženstvo bráni skutočnej etickej reflexii, pretože prikazuje uctievať Boha, čo znamená diktát poslušnosti a popretie možnosti slobodného rozhodovania. Predstaviteľom takéhoto ostrého sporu medzi etikou a náboženstvom je anglický filozof a matematik Bertrand Russell.

Súvisiaci článok[upraviť | upraviť zdroj]

Knižné zdroje článku[upraviť | upraviť zdroj]

  • FŰRSTOVÁ, TRINKS: Filozofia. Bratislava : SPN, 1996. ISBN 80-08-00279-4
  • KAĽATA, D.: Teodícea. Bratislava : TFTU, 2003. ISBN 80-7141-406-9
  • ROJKA, Ľ.: Filozofická teológia. 2007.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.