Portál:Ľudia/Odporúčané články/2008
2008[upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12
1/2008[upraviť zdroj]
Štefan Bočkaj (po maďarsky: Bocskay István, v modernej maďarčine: Bocskai) (* 1. január 1557, Kluž – † 29. december 1606, Košice) bol príslušník bohatej sedmohradskej magnátskej rodiny, vodca jedného z protihabsburských stavovských povstaní, sedmohradské knieža a uhorský protikráľ.
Raný život[upraviť zdroj]
Narodil sa roku 1557 v Kluži (rumunsky Cluj) vo väzení, kam uvrhol jeho otca Juraja (György) a matku (Krisztina Sulyok) sedmohradský vojvoda Ján Žigmund Zápoľský za to, že presadzovali záujmy Habsburgovcov v Sedmohradsku. Štefana vychovali na cisárskom dvore vo Viedni a neskôr v Prahe. Žigmund Bátori (jeho bratanec) vymenoval Bočkaja za varadínskeho hlavného kapitána (1592 - 1598), čím sa stal jedným z najvýznamnejších sedmohradských politikov. V roku 1598 sa Žigmund Bátori zriekol trónu a krajinu napriek protestu veľkej časti sedmohradskej šľachty prepustil Habsburgovcom, vrátane bočkajovských majetkov. Pri taktizovaní Bátoriovcov medzi Habsburgovcami a Turkami, na ktorom sa Bočkaj osobne podieľal, dostal sa napokon do politickej izolácie. V roku 1603 odišiel do Prahy, aby sa osobne ospravedlnil cisárovi Rudolfovi, ten ho však uvrhol do „ctihodného väzenia“. Po návrate sa utiahol na svoje bihorské majetky.
2/2008[upraviť zdroj]
Ema Destinnová (vlastným menom Emílie Věnceslava Pavlína Kittlová) (* 26. február 1878, Praha – † 28. január 1930, České Budějovice) bola česká operná speváčka - sopranistka, herečka a spisovateľka. Patrila medzi najvýznamnejších predstaviteľov českého interpretačného umenia a získala si svetovú slávu.
Životopis[upraviť zdroj]
Pochádzala zo zámožnej rodiny, dobre známej a váženej v pražskej vlasteneckej spoločnosti. Mala štyroch súrodencov a svoj nádherný hlas zdedila po matke, ktorá spev študovala a krátko i vystupovala v parížskej opere. Ema začínala pôvodne študovať hru na husle a klavír, ale tiež sa venovala cudzím jazykom. Jej otec Emanuel Kittel bol veľmi pyšný na jej hudobné nadanie a zaobstaral jej najlepších učiteľov – učiteľku spevu jej robila Marie Destinnová-Löwelová (po ktorej si zvolila tiež svoje umelecké meno) a v dramatickej škole Národného divadla sa jej ujala herečka Otylie Sklenářová-Malá. Ema sa na javisku cítila ako doma, dokonca i napísala niekoľko hier pre ochotníkov, ktoré boli v Prahe a Stráži aj naštudované a hrané.
3/2008[upraviť zdroj]
Ján Hollý (* 24. marec 1785, Borský Mikuláš – † 14. apríl 1849, Dobrá Voda; pochovaný na Dobrej Vode) bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ.
Život a tvorba[upraviť zdroj]
Detstvo na Záhorí a v Bratislave[upraviť zdroj]
Rodičmi Ján Hollého boli chudobní manželia-roľníci Vavrinec (Laurentius Holi, 1755-1830) a Alžbeta, rod. Blečáková (Elisabeth Blecsak, Blecsacska, 1757-1814), obaja z Borského Mikuláša. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi (1777-1845) a skoro zosnulej Maríne (1780-1783). Po ňom sa roku 1788 narodil ešte Jozef. Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Potom vychodil druhú a tretiu triedu gramatickej školy v Skalici (1797-1799) a nakoniec navštevoval v Bratislave dva roky trvajúce humanitné triedy (1799-1802).
[upraviť zdroj]
V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802-1804, následne teológiu v rokoch 1804-1808 v mariánskom seminári. Tu bol pod vplyvom literárne a publikačne činných vzdelancov, čo mu okrem znalostí a vytríbenia literárneho talentu prinieslo aj posilnenie národného povedomia. Z nich najväčšiu stopu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Jur Palkovič (nar. 1763), ktorý sa neskôr stal jeho mecénom.
4/2008[upraviť zdroj]
Fernão (de) Magalhães [vyslov: ferna(n)u magaľa(n)iš] (po španielsky: Fernando (alebo Hernando) de Magallanes/Maguellanes [fernando de magaľanes/mageľanes], dnes vo viacerých jazykoch prezývaný: Fernando Magellan[mageľan]) (* cca. 1480 v Sabrone alebo Porte, † 27. apríl 1521, Mactan) bol portugalský moreplavec, ktorý slúžil španielskej korune. Magalhães podnikol výpravu, ktorá ako prvá oboplávala svet, osobne ju však nedokončil - zomrel počas cesty.
Mladosť a moreplavby v portugalských službách[upraviť zdroj]
Magalhães sa narodil v schudobnenej šľachtickej rodine v severoportugalskej provincii Trás-os-Montes. Jeho otec, Pedro Rui de Magalhães, bol starostom Sabrony. Mal dvoch súrodencov, brata a sestru.
Jeho rodičia zomreli, keď mal desať rokov. Ako dvanásťročný sa stal pážaťom na kráľovskom dvore Jana II. a kráľovnej Eleanory. Tu v Lisabone so svojím bratrancom Franciskom Serrãom pokračoval vo svojom vzdelávaní. Zaujala ho geografia a astronómia. Niektoré veci ho vyučoval Martin Behaim. V roku 1496 sa stal Magalhães panošom.
5/2008[upraviť zdroj]
JUDr. Ján Jamnický, pseud. Gustáv Marro (* 20. máj 1908, Jasenová – † 4. august 1972, Poprad, pochovaný je v Bratislave) bol slovenský herec, divadelný režisér, scenárista a pedagóg. V 40. rokoch patril k najvýznamnejším a najpozoruhodnejším osobnostiam slovenského divadla. Manžel herečky Vilmy Jamnickej.
Život a dielo[upraviť zdroj]
Mladosť[upraviť zdroj]
Ján Jamnický sa narodil v Jasenovej v rodine evanjelického farára. Ako mladý bol obklopený knihami, ktoré ho neskôr úplne pohltili. Zaujímal sa najmä o filozofiu a rozličné umelecké smery. Obklopovala ho hudba, zaujímalo ho maliarstvo a architektúra.
V Bratislave začal so štúdiom medicíny. Na lekárskej fakulte, kde začal študovať v roku 1926, sa zoznámil so svojou budúcou ženou Vilmou Březinovou, ktorá ho napokon priviedla i k divadlu. Štúdium medicíny po dvoch rokoch zanechal a prihlásil sa Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko (HADAPS). Na žiadosť rodičov súčasne so štúdiom herectva sa venoval aj štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Obe školy úspešne dokončil v roku 1932.
6/2008[upraviť zdroj]
Michelagniolo di Ludovico di Buonarroto Simoni alebo Michelangelo Buonarroti (* 6. marec 1475, Caprese) – † 18. február 1564, Rím) bol taliansky sochár, maliar, architekt a básnik, ktorého dielom vyvrcholila renesancia a začal sa barok. Je autorom freskovej výzdoby Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne a slávnej mramorovej sochy Dávida.
Narodil sa v Caprese ako druhý z piatich synov Florenťana Lodovica di Leonardo Buonarroti-Simoni (v tej dobe bol Lodovico starosta obcí Chiusi a Caprese) a Francesky di Neri di Miniato del Sera. V tom istom roku sa rodina presťahovala späť do Florencie.
Keď mal Michelangelo 6 rokov (1481), zomrela mu matka a jeho otec žil štyri roky sám. O domácnosť sa starala teta Cassandra a Michelangelo bol v tejto dobe veľmi osamotený. Nevšímal si ho nikto, okrem starej matky Monny Alessandry a kamenárskej rodiny Topolinovcov. Kamenárova žena Monna Margherita Michelangela dojčila v čase, keď bola jeho vlastná matka chorá. Topolinovci ho už ako malého chlapca naučili svojmu remeslu - práci s pietrou serenou, kameňom zo susedného kameňolomu.
Po štyroch rokoch sa Lodovico znova oženil. Za manželku si vzal Lucreziu di Antonio di Sandro Ubaldini da Gagliano, ktorú všetci volali „La Migliore“ (tal. Najlepšia). Michelangelo sa v tejto dobe učil latinčinu a gréčtinu v gramatickej škole Francesca da Urbino.
7/2008[upraviť zdroj]
Pavel Jozef Šafárik (Safáry / Schaffáry/ Schafary/ Saf(f)arik / Šafarík/ Szafarzik, po česky Pavel Josef Šafařík, v modernej slovenčine Pavol Jozef Šafárik, po nemecky Paul Joseph Schaffarik, po latinsky Paulus Josephus Schaffarik, po maďarsky Pál József Saf(f)arik) (* 13. máj 1795, Kobeliarovo – † 26. jún 1861, Praha) bol slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky.
Rodina[upraviť zdroj]
Život Šafárikovej rodiny, jeho rodičov, starých rodičov, príbuzných a súrodencov je úzko spätý so Štítnikom a jeho okolím (Obec Štítnik je asi na polceste medzi Jelšavou a Revúcou).
Otec Pavol (Pavel) Šafárik (1761 - 1831) sa narodil v Štítniku 26. januára 1761, tu aj navštevoval latinskú školu. Dva roky chodil do školy v Kunovej Teplici, aby sa naučil po maďarsky. Po ukončení štúdií pôsobil ako učiteľ (preceptor) v okolí Štítnika asi 15 rokov. Pravdepodobne hmotné dôvody viedli Šafárikovho otca k tomu, že zanechal učiteľské povolanie a odišiel za farára do Kobeliarova.
Krátko na to sa narodil P. J. Šafárik. Jeho najstarší brat Ján mal vtedy už 12 rokov, sestra Mária 10 a ďalší brat Ľudovít Samuel 7 rokov. Matka P. J. Šafárika Katarína, rodená Káresová (1764 - 1812) pochádzala z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej. Mali spolu 5 detí, a to už spomenutých súrodencov P. J., a tiež „prvého" Pavla Jozefa narodeného 1791, ktorý ale po roku umrel.
Keďže kobeliarovská fara bola jednou z najchudobnejších v Gemeri a ak chcela Šafárikova matka primerane zabezpečiť svoje štyri deti, musela siať ľan, priasť, dávať si tkať, starať sa o hospodárstvo, a dokonca aj obchodovať. Aj preto bol v domácnosti vždy dostatok všetkého. Umrela 14. decembra 1812 ako 48-ročná.
8/2008[upraviť zdroj]
Ján Pavol II. (vlastným menom Karol Józef Wojtyła 
poľská výslovnosť) (* 18. máj 1920, Wadowice pri Krakove – † 2. apríl 2005, Vatikán) bol 264. pápež (1978 - 2005), prvý netaliansky pápež od roku 1522 a najmladší od roku 1846.
Poľský teológ, intelektuál, básnik, dramatik, profesionálny filozof vyškolený vo fenomenologickej tradícii, ktorá sa snažila pokresťančiť existencializmus; na druhej strane zbožný človek milujúci kultúru ľudového katolicizmu, kostoly, zázraky, púte, svätých, ruženec a Matku Božiu.
Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo enormné davy ľudí (niektoré stretnutia boli vôbec najmasovejšie v histórii). Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Ľudia sa na neho pozerali ako na most zbližujúci rôzne národy a náboženstvá, na čo sa počas svojho pontifikátu najviac sústredil.
Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí. Či to bolo viac ako všetci jeho predchodcovia dohromady, ako sa to niekedy prezentuje, je ťažké dokázať, pretože zoznamy skorších kanonizácií sú neúplné, chýbajú alebo sú nepresné.
14. marca 2004 dĺžkou svojho pontifikátu predstihol pontifikát pápeža Leva XIII. a jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii (po Piovi IX. a sv. Petrovi). Dĺžka jeho služby ešte viac kontrastuje s dĺžkou pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla I., ktorý náhle zomrel po 33 dňoch po nastúpení na čelo katolíckej cirkvi. Na jeho pamiatku si jeho nástupca Karol Wojtyła zvolil meno Ján Pavol II.
Pápež Ján Pavol II. zomrel po dlhom boji proti Parkinsonovej chorobe a ďalším chorobám v prvú sobotu po Veľkej noci, 2. apríla 2005, o 21:37 miestneho času (19:37 GMT). Svoje posledné slová adresoval mladým ľuďom. Povedal: „Hľadal som vás a teraz ste vy našli mňa. Ďakujem vám“.
9/2008[upraviť zdroj]
Jozef Miloslav Hurban (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 - 1849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra.
Charakteristika[upraviť zdroj]
Jozef Miloslav Hurban bol na čele nášho literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za nacionálne práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“. V roku 1847 v novele Od Silvestra do Troch kráľov sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli“.
Svojim nekompromisným konaním bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, panslavistického vezíra, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne.
Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ Tatrína, spolutvorca Slovenského divadla nitrianskeho a prvého úverového družstva v Európe, založeného jeho svokrom Samuelom Jurkovičom.
10/2008[upraviť zdroj]
George W. Bush, narodený ako George Walker Bush (* 6. júl 1946, New Haven, Connecticut) je americký politik, súčasný a v poradí 43. prezident Spojených štátov amerických. Bush, člen Republikánskej strany, pochádza z prominentnej rodiny Bushovcov, do ktorej patrí tiež jeho starý otec (Prescott Bush, senátor USA), jeho otec (George H. W. Bush, bývalý prezident USA), a jeho brat (Jeb Bush, súčasný guvernér štátu Florida).
Predtým, ako sa stal prezidentom, bol George W. Bush podnikateľom v oblasti ropného priemyslu a profesionálneho bejzbalu. Bol zvolený za 46. guvernéra Texasu, a vyhral nomináciu Republikánskej strany v prezidentských voľbách v roku 2000. Bush sa stal prezidentom, keď vo volebnom boji porazil viceprezidenta Ala Gorea z Demokratickej strany v obzvlášť kontroverzných voľbách. Bush bol znovu zvolený za prezidenta v roku 2004, keď porazil senátora za štát Massachusetts, Johna Kerryho. V prezidentskej kampani používal na svoje odlíšenie južanský variant anglickej výslovnosti písmena W (double U), konkrétne „Dubya“. Táto prezývka mu časom prischla a označujú ho tak aj jeho priaznivci aj kritici.
Osobný život, vojenská služba a vzdelanie[upraviť zdroj]
Bush je synom Georga H. W. Busha a Barbary Bushovej. Narodil sa v meste New Haven v štáte Connecticut, ale vyrastal v Midlande a Houstone v štáte Texas so svojimi súrodencami: Jebom, Neilom, Marvinom a Dorothy (mladšia sestra Robin zomrela ako trojročná v roku 1953 na leukémiu). Rodina trávila letá a väčšinu prázdnin na rodinnom letovisku Bush Compound v Maine.
11/2008[upraviť zdroj]
Daniela Hantuchová (* 23. apríl 1983, Poprad) je slovenská profesionálna tenistka. Viac ako štyri roky ju trénoval anglický tréner Nigel Sears a skúšobne Harold Solomon. Od roku 2006 patrí do najslávnejšej tenisovej školy v Európe, barcelonskej akadémie Casala a Sancheza. Jej trénerom je Angel Giménez. Jej mentorom v programe Partners for Success bola Martina Navrátilová, s ktorou krátky čas na začiatku roka 2005 hrala štvorhru.
Kariéra[upraviť zdroj]
Prehľad[upraviť zdroj]
Hantuchová počas svojej kariéry vyhrala tri turnaje WTA v dvojhre, prvý, Tier I turnaj Pacific Life Open, v roku 2002, keď vo finále porazila Martinu Hingisovú 6-3 6-4, a druhý, v roku 2007 ten istý turnaj, keď znova porazila Hingisovú v štvrtom kole a Svetlanu Kuznecovovú vo finále 6-3 6-4.
Do finále sa dostala v ďalších štyroch turnajoch—(Filderstadt 2002, kde prehrala s Kim Clijstersovou, Eastbourne 2004, kde prehrala so Svetlanou Kuznecovovou, Los Angeles 2005, kde opäť prehrala s Clijstersovou a 2006 Zurich Open, kde prehrala s Mariou Šarapovovou).
2002[upraviť zdroj]
Rok 2002 bol pre Hantuchovú prelomový, vyhrala v ňom svoj prvý turnaj, prestížny Indian Wells, keď v štvrtom kole porazila Justine Heninovú 6-3 6-3 a vo finále Martina Hingisovú 6-3 6-4. Potom sa ešte dostala do finále vo Filderstadte, kde prehrala s Kim Clijstersovou 4-6 6-3 6-4, keď vyhrala jediný set v ich doterajších deviatich zápasoch.
12/2008[upraviť zdroj]
Mahmúd II. (* 20. júl 1785 – † 30. jún 1839), Turkami nazývaný Mahmut Adli (Mahmut Spravodlivý), bol sultánom Osmanskej ríše v rokoch 1808 – 1839. Patrí nepochybne k najpozoruhodnejším osobnostiam moderných dejin Osmanskej ríše.
Jeho matkou mala byť údajne Francúzka Aimée Dubucq de Rivera, ktorú počas plavby z Marseille na Martinik zajali berberskí piráti, ktorí ju potom ako gesto zmierenia poslali z Alžíra sultánovi Abdulhamidovi I. do Carihradu. Tu mala žiť Aimée šťastne až do smrti ako „francúzska sultánka“ a zoznámiť svojho syna Mahmúda s myšlienkami osvietenského absolutizmu. V skutočnosti sa však Mahmúd narodil prinajmenšom tri roky predtým, ako Aimée opustila Francúzsko a neexistuje ani žiadne hodnoverné svedectvo, že by sa mladá žena vôbec kedy do Alžíra či Turecka dostala. Ide teda o nepodložené romantické povesti.
Mahmúdov otec, sultán Abdulhamid I. (1774 – 1789), poskytol svojmu synovi tradičné vzdelanie osmanského princa, ktoré spočívalo vo výučbe turečtiny, perzštiny, arabčiny, náboženstva, práva, poézie a dejín. Mahmúd bol výborným kaligrafom a básnikom, písal pod pseudonymom Adli. Nezískal však žiadne zvláštne vedomosti o Európe.
Nástup Mahmúda II. na trón a prvé pokusy o reformu[upraviť zdroj]
Na trón sa dostal Mahmúd za dramatických okolností. Roku 1807 bol zvrhnutý proreformný sultán Selim III. (1789 – 1807), Mahmúdov bratranec, ktorý ako prvý osmanský vládca inicioval program reforiem podľa európskeho vzoru nazvaný Nizam-i Cedid (Nový poriadok), zameraný najmä na modernizáciu armády. Tradičné vojská janičiarov mali byť nahradené vycvičenou a organizovanou armádou podľa európskeho vzoru. Program však narazil na odpor vnútornej opozície vedenej janičiarmi a konzervatívnymi moslimskými duchovnými.