Cvikla

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Červená šalátová repa)
Cvikla
(=repa obyčajná pravá kŕmna cviklová)

zväzok cvikiel
Vedecká klasifikácia
 
Synonymá
Beta vulgaris subsp. vulgaris Skupina Conditiva
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Rozrezaný koreň

Cvikla (Beta vulgaris subsp. vulgaris Skupina Conditiva; iné názvy pozri nižšie) je taxón (obyčajne hodnotený ako Skupina, (kon)varieta či poddruh) z druhu repa obyčajná (Beta vulgaris). V minulosti sa občas zaraďoval ako samostatný druh. Je to dvojročná poľnohospodárska plodina, ktorej buľvu konzumujú ľudia ako zelenina.

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy tohto taxónu sú: cvikla[1][2][3][4][5], repa obyčajná pravá kŕmna cviklová[3][2][4], repa obyčajná pravá cviklová[6], repa obyčajná cviklová[1][5], repa pravá cviklová[7], repa cviklová [8], červená repa[1][9], repa červená [10][11], červená šalátová repa[2], červená repa šalátová[12][13], šalátová repa[1][12], repa šalátová[14], jedlá repa[15], repa obyčajná jedlá[16], záhradná repa[17], nesprávne alebo ľudovo alebo zastarano: cvikľa[18][19][20], zastarano: baršč[7], zastarano: manholt č(i)erny (t. j. ekvivalent latinského názvu Beta nigra) [6], ľudovo: cviklovka[21], ľudovo: červená cvikla[22] (názov červená cvikla alternatívne znamená len červenú formu cviklu).

Latinské názvy tohto taxónu sú najmä:[23]

  • ako taxón v rámci druhu repa obyčajná (Beta vulgaris):
    • Beta vulgaris subsp. vulgaris Skupina Conditiva
    • Beta vulgaris subsp. vulgaris Skupina Vulgaris
    • Beta vulgaris Skupina Conditiva
    • Beta vulgaris Skupina Vulgaris
    • Beta vulgaris subsp. vulgaris convar. crassa [alebo convar. vulgaris] var. conditiva [alebo provar. conditiva]
    • Beta vulgaris var. conditiva
    • Beta vulgaris var. rubra
    • Beta vulgaris var. cruenta
    • Beta vulgaris convar. conditiva
    • Beta vulgaris subsp. esculenta var. rubra
    • Beta vulgaris subsp. rapacea var. rubra
    • Beta vulgaris var. rapa f. rubra
    • Beta vulgaris Var.-Gr. cruenta
    • Beta vulgaris f. rubra (a Beta vulgaris f. zonata)
    • Beta vulgaris esculenta f. rubra
    • Beta vulgaris subsp. conditiva
    • Beta vulgaris subsp. esculenta
    • Beta vulgaris subsp. rubra
    • Beta vulgaris subsp. vulgaris
    • Beta vulgaris cruenta
    • Beta vulgaris rubra a Beta vulgaris rosea
  • Beta crassa subsp. europaeum convar. cruenta
  • Beta maritima hortensis
  • ako samostatný druh (skôr zastarano):
    • Beta vulgaris
    • Beta rubra
    • Beta hortensis
    • Beta conditiva
    • Beta cruenta
    • Beta italica
    • Beta nigra (O Beta nigra pozri poznámku v článku repa obyčajná)

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Systém taxónu pozri v článku repa obyčajná.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Jej pôvod je v Stredomorí a v severoafrickom prostredí. Je známa a obľúbená ako v Európe, tak v Severnej Amerike a mnohých ázijských krajinách. Prvé záznamy o cvikle sú staré asi 3 000 rokov a pochádzajú z Babylonie. Bola známa aj v starom Ríme, kde ju bohato využívali, jednak ako jedlo, ale najmä ako liek. Vďaka antike sa rozšírila do celej Európy.[24]

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Surová cvikla sa dobre uplatní v šalátoch. Výborne chutí s cesnakom, chrenom, kapustou, jablkami, pomarančmi a orechmi. Z varenej cvikly pripravujeme šaláty so smotanou, majonézou, marinádou a pod. Oba druhy šalátov sú dobrým doplnkom pečeného mäsa a minútok. Uvarenú mladú cviklu stačí len osoliť, pokvapkať citrónom a maslom - je to dobrá príloha pre tých, ktorí nemajú radi kyslé šaláty.

Ide o jeden z najrozšírenejších druhov pestovaných riep. Jej konzumácia je rozšírená prevažne vo východnej Európe, kde sa používa na prípravu boršča. Ku konzumácii najčastejšie slúži podzemná koreňová časť, ktorá sa pred jedlom často varí či sa podáva studená po uvarení ako šalát s octom alebo olejom. Dajú sa konzumovať aj zelené listy, ktoré sa najčastejšie podávajú dusené alebo varené.

Liečivé účinky[upraviť | upraviť zdroj]

Cvikla obsahuje v hojnom množstve betaín, ktorý bráni rozvoju kôrnatenia tepien a podporuje činnosť pečene. Farbivo cvikly rozširuje koronárne tepny a spevňuje stenu vlásočníc. Z jej priamych liečivých účinkov menujme tiež účinky močopudné, vylučuje soľ z tela, povzbudzuje činnosť žalúdka a tvorbu žlče. Pri ateroskleróze sa odporúča liečivá kúra: surová šťava z cvikly v dávke 50 – 100 ml denne po dobu aspoň desiatich dní. Podporuje rast buniek a opravuje ich jadrá. Aktivuje tvorbu červených krviniek, a tým zásobovanie buniek kyslíkom. Vyvoláva optimistickejšiu náladu. Zbavuje črevá jedovatých látok, odstraňuje zápchu. Dodáva pružnosť a lesk pleti, vlasom a nechtom. Neutralizuje a zároveň odstraňuje jedovaté látky, najmä v mozgu.

Priemerný obsah látok a minerálov[upraviť | upraviť zdroj]

Cvikla v 100 g buľvy obsahuje asi 70 mg sodíka, 380 mg draslíka a 20 mg vápnika, ďalej obsahuje horčík a z mikroprvkov rubídium a cézium. Dôležitý je obsah rastlinných farbív, antokyánov, zabraňujúcich krehnutiu ciev. Z vitamínov obsahuje vitamín C, vitamíny skupiny B a ďalšie.

Tabuľka udáva dlhodobý priemerný obsah živín, prvkov, vitamínov a ďalších nutričných parametrov zistených v cvikle.[25]

Zložka Jednotka Priemerný obsah Prvok (mg/100 g) Priemerný obsah Zložka (mg/100 g) Priemerný obsah
voda g/100 g 87,1 Na 66 vitamín C 5
Bielkoviny g/100 g 1,7 K 380 vitamín D 0
tuky g/100 g 0,1 Ca 20 vitamín E stopy
cukry g/100 g 7,0 Mg 11 vitamín B6 0,03
škrob g/100 g 0,6 P 51 vitamín B12 0
vláknina g/100 g 1,9 Fe 1,0 karotén 0,02
Mastné kyseliny g/100 g 0,1 Cu 0,02 tiamín 0,01
Cholesterol g/100 g 0 Zn 0,4 riboflavín 0,01
Energia kJ/100 g 154 Mn 0,7 niacín 0,1

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d BERNÁTOVÁ, Dana. Flóra Slovenska VI/4. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2016. 777 s. ISBN 978-80-224-1501-9. S. 179 a nasl.
  2. ↑ a b c cvikla. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 666.
  3. ↑ a b MIČIETA, Karol; ZAHRADNÍKOVÁ, Eva; HRABOVSKÝ, Michal; ŠČEVKOVÁ, Jana. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín. Prvé. vyd. V Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2018. 339 s. ISBN 978-80-223-4403-6. S. 221.
  4. ↑ a b ČERVENKA, Martin, et al. Slovenské botanické názvoslovie : rastlinná výroba. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 1986. 517 s. S. 129.
  5. ↑ a b BARANEC, T. Systematická botanika. 2001. S. 79
  6. ↑ a b manholt. In: Historický slovník slovenského jazyka (Poznámka: Výklad v bode 2. nie je uvedený správne. V skutočnosti tam má byť uvedené repa obyčajná (Beta vulgaris) – pozri poznámku k tomuto istému zdroju v článku repa obyčajná.)
  7. ↑ a b baršč. In: Historický slovník slovenského jazyka (Poznámka: Latinský názov je uvedený nesprávne.)
  8. ↑ BÖHM, Čestmír, a kol. Záhradkárska encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 1988. 448 s. S. 202.
  9. ↑ cvikla. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. ISBN 80-224-0750-X. S. 91.
  10. ↑ Doplnok č. 2 k Metodickému usmerneniu k niektorým ustanoveniam výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR z 21. januára 2003 č.148/2/2003-100, o podpore podnikania v poľnohospodárstve, v znení výnosu z 8. apríla 2003 č. 969/2/2003-100 a uznesenia vlády SR č. 886 z 24. septembra 2003 (Číslo: 538/2003-100) [1]
  11. ↑ ŠKUCIOVÁ, A. Signalizácia v ochrane rastlín – 30/2021 [online]. agroporadenstvo.sk, [cit. 2022-07-15]. Dostupné online.
  12. ↑ a b repa. In: Pyramída
  13. ↑ Nemecko-slovenský pôdohospodársky slovník. Bratislava: Príroda. 1971. S. 412
  14. ↑ repa. In: Všeobecný encyklopedický slovník M-R. 2002. S. 895-896
  15. ↑ CHAUVET, Michel. Annexes. [s.l.] : M. Chauvet, 1985. 894 s. Dostupné online.
  16. ↑ JASIČ, Ján. Spriadač americký (Hyphantria cunea (Drury)). [s.l.] : Vydavatels̕tvo Slovenskej akadémie vied, 1964. 320 s. S. 158.
  17. ↑ [2]
  18. ↑ MISLOVIČOVÁ, S. O skloňovaní podstatných mien zakončených na –la. In: Kultúra slova, 2012, roč. 46, č. 1 [3]
  19. ↑ Národopisný věstník českoslovanský (vydává Společnost národopisného musea českoslovanského). [s.l.] : Nakl. Společnosti národop. musea českoslovanského, 1920. 460 s. S. 71.
  20. ↑ LIM, T. K.. Edible Medicinal and Non-Medicinal Plants (Volume 10, Modified Stems, Roots, Bulbs). [s.l.] : Springer, 2016. 659 s. ISBN 978-94-017-7276-1. S. 28.
  21. ↑ cviklovka. In: Slovník slovenských nárečí I. S. 226
  22. ↑ cvikla. In: Slovník slovenských nárečí I. S. 226
  23. ↑ Pozri zdroje k systematike uvedené v článku repa obyčajná.
  24. ↑ http: //www.prostezdravi .sk / cervena-repoobstarávacia-jeji-pozitivny-ucinky-na-zdravi /
  25. ↑ McCance a Widdowson's:The Composition of Foods, 6. Summary edition, Royal Society of Chemistry Cambridge a Food Standard Agency, 2008, ISBN 978-0-85404-428-3

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cervenarepa.eu – web venovaný cvikle, jej pestovaniu, nutričným hodnotám a receptom.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Řepa červená na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Cvikla&oldid=7829799“