Baroková literatúra

Baroková literatúra je literárne obdobie vymedzené približne rokmi 1600 – 1780, keď barok v literatúre postupne odznieva a prejavujú sa prvé romantické náznaky.

Charakteristika barokovej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

Definovanie barokovej literatúry je veľmi komplikované, nakoľko po stránke štýlu aj svetonázoru sa takmer zhoduje s predošlými obdobiami stredovekej a renesančno-humanistickej literatúry. Literatúra (rovnako ako ostatné oblasti umenia) prebrala z baroka všetky jeho typické črty, znaky a názory, pričom si vytvárala svoju vlastnú identitu. Napriek tomu vyvinula len veľmi málo rozlišovacích prvkov, a to tak v poézii, ako i v teoretických prácach a dráme.

V literatúre sa často zobrazoval vzťah k nadpozemskému svetu, no tiež pozemský život a zmyslová skúsenosť, ktoré sa však nezobrazovali priamo, ale v podobe znakov a symbolov. Zobrazovanie skutočnosti autorom nebývalo individuálne, ale určené konvenciami z predošlých období. Individualizmu podliehalo len ich duchaplné prehodnotenie. Pretrvávalo tiež idealizovanie obrazov (ideálna krajina, lesy, lúky, stromy, tráva, kvety, potôčiky, vtáci, ovečky a pod.), ktoré pôsobili ako protiklad k drsnej skutočnosti.

Z literárnych žánrov boli najpoužívanejšie klasická náboženská lyrika, no rozvíjali sa tiež nové formy žánrov v podobe biografií a autobiografií. V poézii prevažovali duchovná, príležitostná, mravoučná, žartovná, satirická, sociálna a ľúbostná lyrika vo forme sentencií, aforizmov, epigramov, sonetov, elégií, hymien a satír. Používala sa tiež veršovaná epika (eposy, bájky a poviedky). V próze boli obľúbené bájky, paródie, poviedky (rytierske, pastierske, antické, exotické, dobrodružné, strašidelné, zbojnícke), romány, biografie, autobiografie, encyklopédie, pamäti a ďalšie odborné žánre. V dráme to boli najmä tragédie a školské hry.

Baroková literatúra vytvorila dva odlišné literárne štýly:

pompézny, patetický, dekoratívny, knižný štýl so zložitými jazykovými a štylistickými prostriedkami a nezvyčajnými obrazmi
nízky, prostý, ľudový hovorový štýl s jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami a obyčajnými obrazmi

Teória barokovej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnými teoretickými dielami barokovej literatúry boli diela poľského spisovateľa Miaceja Kazimierza Sarbiewskeho "De perfecta Poesi" (O perfektnej poézii) a „De arguto et acutu“ (O pointe a dôvtipe) z roku 1623; nemeckého spisovateľa Martina Opitza "Buch von der deutschen Poeterey" (Kniha o nemeckom básnictve) z roku 1624 a jeho krajana Georga Phillippa von Hardörfera "Poetischer Trichter" (Básnický lievik) z roku 1647; v Španielsku to bolo dielo Baltasara Graciána "Arte de igenio, tratado de la agudeza" (Umenie duchaplnosti, rozprava o ostrovtipe) z roku 1642.

Baroková poézia[upraviť | upraviť zdroj]

Bola charakteristická najmä zvláštnymi kombináciami už známych postupov, ale tiež používaním antitéz a hyperbol, prispôsobených barokovému chápaniu sveta. Jazyk sa považoval často za príliš nedokonalý na vyjadrenie všetkých pocitov a mystickosti. Básnici považovali svoje inšpirácie za prorocké, božské vnuknutia, až za božskú milosť. Bolo to predovšetkým však umenie kultivovaného jazyka a formy, využívajúce ozdobný rétorický jazyk, ktorý barok ešte vystupňoval.

V európskych krajinách sa tieto vyumelkované štýly rôznili. V Španielsku to bol napr. góngorizmus, pomenovaný podľa Luisa de Góngoru (1561 – 1627) – komplikovaný, až ohromujúci metaforický, mytologický, učenecký a aristokratický štýl, a konceptizmus – ironický, intelektuálny a pojmový štýl, ktorého hlavným predstaviteľom bol Francisco de Quevedo (1580 – 1645). V Taliansku to bol taliansky manierizmus – ohromujúci, no hlavne elegantný a virtuózny štýl Giambattistu Marina (1569 – 1625). V Anglicku bol v tomto období obľúbený metafyzicizmus – mystický štýl, ktorého predstaviteľom bol napr. anglický básnik John Donne (1572 – 1631). Vo Francúzsku sa tvorila „préciosité“ – galantná, až prejemnelá a precízna poetická tvorba, ktorej hlavným predstaviteľom bol Vincent Voiture (1598 – 1648). V Nemecku sa v tomto období objavoval hravý a hyperbolicky ohromujúci štýl napr. Daniela Caspara von Lohenstein (zomrel 1638).

V poézii sa používali dva základné veršové systémy. V latinskej poézii to bola časomiera a sylabický veršový systém. V poézii písanej v národných jazykoch to bol spevný verš (piesňová lyrika) a prednesový verš (poézia prednášaná a čítaná).

Baroková literatúra v jednotlivých krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

Talianska literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

V Taliansku sa baroková literatúra rozvíjala najmä v 17. storočí. V tomto období vznikala najmä dekoratívna a afektovaná poézia (Giambattista Marino), politická poézia (Fulvio Testi), ľúbostná poézia (Francesco Redi) a satirická poézia (Salvatore Rosa). Okrem toho vznikali tiež rozprávkové prózy (Giambattista Basile), no najväčší rozmach zaznamenala literatúra v oblasti drámy, kde začala vznikať commedia dell’Arte, ktorej tvorcom bol najmä Michelangelo Buonarroti il Giovane, no pozadu neostávali ani tragédie, ktorých najznámejším autorom bol Federico Della Valle.

Francúzska literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Francúzsku sa baroková literatúra rozvíjala najmä v 16. a v prvej polovici 17. storočia, kedy pomaly začína nastupovať obdobie klasicizmu, ktoré trvá až do 19. storočia. V období baroka vznikala príležitostná, politická a ľúbostná lyrika, v oblasti drámy to boli tak tragédie, ako aj komédie (Paul Scarron, Jean de Rotrou), no najviac sa rozvíjala literatúra v oblasti prózy, kde vznikali najmä pastorálne, satirické, ľúbostné a komické romány (Madeleine de Scudéry, Paul Scarron), ale i utopistické cestopisy (Cyrano de Bergerac).

Španielska literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

V Španielsku vládlo v literatúry obdobie baroka pomerne neskoro, až v 17. a v prvej polovici 18. storočia. Vďaka silnému vplyvu katolíckeho náboženstva vznikala najmä mystická náboženská poézia (Ján z Kríža) a náboženská a mystická próza (Ignác z Loyoly). Vznikol však tiež priestor pre aristokratická a učeneckú poéziu (Luis de Góngora y Argote), pikareskný román (Mateo Alemán) a rozvíjali sa i rôzne dramatické žánre (Pedro Calderón de la Barca).

Anglická literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Rozvíjala sa najmä v druhej polovici 17. storočia až na začiatku 18. storočia. Typický je pre ňu vznik mystickej a metafyzickej, satirickej a tiež epickej poézie (John Donne), v dramatickej tvorbe to bol najmä vznik komédií (William Wycherley) a v prozaickej tvorbe vznik alegorických románov (John Bunyan).

Nemecká literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

V Nemecku sa začala rozvíjať baroková literatúra pomerne skoro, už na začiatku 17. storočia, a môžeme sa s ňou stretnúť ešte aj na začiatku nasledujúceho, 18. storočia. V tomto období vznikali v nemeckej literatúre hlavne mystická poézia (Paul Gerhardt), ale tiež vlastenecká, protivojnová, ľúbostná a satirická poézia (Martin Opitz), rovnako ako v próze to boli satirické, kritické, protivojnové romány (Christian Reuter) a v divadelnej oblasti najmä tragédie (Andreas Gryphius). Okrem beletrie a divadelných hier však nastalo priaznivé obdobie aj pre vznik odborných prozaických diel (Martin Opitz). Veľkej obľube sa však tešili tiež populárne ľudové knižky, v ktorých našli jednoduchí čitatelia hlavne zábavné poviedky.

Maďarská literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Maďarská baroková literatúra vznikla od začiatku 17. storočia až do druhej polovice 18. storočia. U spisovateľov a taktiež u ich čitateľov boli v obľube náboženské, didaktické, príležitostné a ľúbostné básne (Peter Benický), eposy (Miklós Zrínyi), z dramatických diel to boli hlavne školské hry, a v oblasti prózy anekdoty, poviedky, ale tiež memoáre a cestopisy (Márton Szepsi Csombor).

Ruská literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Jej vývoj sa tiahol od druhej polovice 17. storočia až do polovice 18. storočia. Hoci sa ruské umenie väčšinou značne odlišuje od ostatného európskeho umenia, v prípade barokovej literatúry to neplatí. Tak ako v ostatných častiach Európy, aj tu vzniká najmä náboženská, mravoučná, politická a satirická poézia (Simeon Polockij, Silvestr Medvedev), zábavná próza, autobiografie (Avvakum Petrov), no k slovu sa vo väčšej miere dostáva tiež ľudová slovesnosť.

Poľská literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

V poľskej literatúre sa môžeme stretnúť s barokovou tvorbou od začiatku 17. storočia až do polovice 18. storočia. I tu sa obľúbené žánre a literárne formy takmer neodlišujú od ostatných európskych literatúr – vznikajú hlavne náboženské, príležitostné, mravoučné, ľúbostné a žartovné básne (Václav Potocki, Jan Andrzej Morsztyn), veršované romány, veršované i prozaické drámy (Stanislav Konarski), memoáre a odborná próza (Maciej Kazimierz Sarbiewski).

Česká literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Česká baroková literatúra sa rozvíjala od začiatku 17. storočia do konca 18. storočia, pričom najväčší rozkvet zaznamenala medzi 50. rokmi 17. storočia a 80. rokmi 18. storočia. Vznikala v období po bitke na Bielej hore v roku 1620, kedy bolo porazené protihabsburské povstanie v Čechách. Tak ako vo väčšine krajín, i tu sa Habsburgovci snažili o upevnenie svojej moci a posilnenie absolutistickej monarchie. Mnoho vyššie postavených nekatolíkov, rovnako ako aj príslušníkov inteligencie, ktorí sa zúčastnili povstania, muselo odísť do exilu. Niektorí zamierili do Nemecka, iní zas odišli na územie Slovenska alebo Poľska. Katolícka cirkev, a najmä jezuiti, tvrdo potláčali ostatné cirkvi a likvidovali tzv. "kacírsku" literatúru. Potláčalo sa tiež národné cítenie (ponemčovanie českej šľachty), nastali časy tvrdej cenzúry a v literatúre bola favorizovaná najmä náboženská literatúra, ktorá bola písaná v nemčine a latinčine. Česky písaná literatúra bola v hlbokej menšine a bola určená najmä najnižším vrstvám obyvateľstva. Vďaka odchodu českej inteligencie z krajiny a potláčaniu národného jazyka sa českej barokovej literatúre darilo oveľa lepšie v exilových krajinách.

Spočiatku bola literatúra tohto obdobia ešte silne ovplyvňovaná renesančnou tvorbou (napr. dielo Jana Amosa Komenského), no postupne nastupovali nové prvky a smery. V exilovej literatúre vznikali napr. obranné a polemické spisy (Samuel Marinius z Dražova) a pamäti (Jan Rosacius Hořovský). Nepochybne najvýznamnejšou osobnosťou českej barokovej exilovej literatúry však bol Jan Amos Komenský, ktorý po sebe zanechal mnoho náboženských a odborných diel, ktoré boli písané najprv v češtine a neskôr v latinčine.

Domáca literárna tvorba bola ovplyvňovaná jezuitmi, a aj vďaka tomu mala hlavne náboženský a protireformačný charakter, no taktiež sa pokúšala o zblíženie s obyčajnými ľuďmi. Objavili sa v nej vplyvy ľudovej slovesnosti a podporovalo sa tiež vlastenecké cítenie, ktoré sa priamo spájalo s katolicizmom. Vznikali tu najmä duchovné piesne, kázne, legendy a jezuiské školské hry, ale tiež príležitostná poézia a ľúbostná lyrika. Ako protiklad k tejto literatúre vznikala ústna ľudová a poloľudová slovesnosť, najmä v podobe frašiek. Vážnejšia a najmä náročnejšia literatúra nemala veľký úspech, pretože v spoločnosti bolo len málo ľudí, ktorí mali aspoň základné vzdelanie, a aj to viedlo k rozvoju ľudovej tvorby.

V literárnej tvorbe spočiatku prevládal mysticizmus so svojim zdôrazňovaním pominuteľnosti života, ktorý bol typický pre náboženskú literatúru (legendy, vzdelávacie spisy, hry) a zo svetskej literatúry, ktorej bolo poskromne, to boli poézia a vzdelávacie a historické spisy. V neskoršom období, ktoré sa viaže na vrcholné obdobie protireformácie, vznikali hlavne propagačné náboženské žánre a ľudové knižky zábavného charakteru. Na dôležitosti získavala ľudová tvorba – lyrické piesne (ospevujúce vzťah ľudí k prírode, láske, práci a pod.), sociálne, vojenské a ľúbostné piesne, a obľúbené boli tiež veršované balady. V próze boli obľúbené čarovné, legendové rozprávky, povesti s renesančnými a stredovekými námetmi. Z dramatickej tvorby boli obľúbené náboženské i svetské hry, ktoré zľudoveli, a bábkové divadlo, ktoré dramatizovalo ľudové zábavné knižky.

Slovenská literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

V slovenskej literatúre môžeme hovoriť o období baroka približne v rokoch 1650 – 1780, podobne ako je to i u českej literatúry. Na jej vznik mala veľký vplyv protiľudová a protimeštianska politika Habsburgovcov, ich snaha o stabilizáciu moci a upevnenie feudalizmu v krajine. Krajinu trápil hospodársky i spoločenský úpadok, zapríčinený protitureckým odbojom, protihabsburskými povstaniami uhorskej šľachty (Rákociho povstanie) a násilnou rekatolizáciou. Obyvateľstvo na to reagovalo vzburami, útekom do hôr (Juraj Jánošík) alebo vstupom do vojska. Samozrejme, že literatúru ovplyvňovali i zahraničné vplyvy, ktoré však nepriniesli žiadne pozitívne zmeny.

Protihabsburské povstanie Františka Wesselényiho v roku 1670 prinieslo len zosilnenie protireformačného boja. Mnoho predstaviteľov protestantskej inteligencie bolo uväznených a v roku 1674 poslaných do Talianska na galeje (Tobiáš Masník). V tomto období odišlo – podobne ako v Čechách – mnoho protestantov do exilu (najmä do Nemecka), kde vznikla slovenská exilová literatúra. Protireformačné hnutie šírili najmä rôzne katolícke rehole, ako napr. jezuiti, piaristi, ale aj františkáni, pavlíni, kapucíni a podobne. Svoj cieľ dosahovali obradmi a propagáciou barokových estetických ideálov.

Centrom protireformačného hnutia sa stala univerzita v Trnave, ktorá poskytovala vzdelanie v oblasti teológie, filozofie, práva a medicíny, pričom väčšina profesorov a žiakov bola slovenského pôvodu. Protikladom k tejto ustanovizni bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Prešove, odkiaľ mnoho študentov odchádzalo študovať ďalej do zahraničia (univerzity vo Wittenbergu, Zhorelci, Strassburgu, Jene, Halle alebo v Lipsku). Nižšie školstvo bolo riadené rovnako katolíckou, ako aj evanjelickou cirkvou, no evanjelické školy boli postupne zatvárané.

V tomto období fungovalo na Slovensku veľa tlačiarní, z ktorých väčšina patrila protestantským majiteľom. Tlačili sa hlavne náboženské diela, spisy slúžiace školám a vzdelancom, ale tiež odborné a popularizačné diela z rôznych odborov (politika, právo, história, medicína, no hlavne filozofia). Diela boli vydávané v slovenčine, nemčine, maďarčine a latinčine. Diela slovenských študentov a exilových protestantských učencov boli tlačené aj v zahraničí (Viedeň, Brno, Wittenberg, Zhorelec, Halle, Jena, Berlín, Rostock, Vratislav, Gdansk, Leszno).