Dejiny Francúzska

horiaca Bastila

Dejiny Francúzska začali podľa súčasných nálezov už zhruba pred 1,8 miliónmi rokov, kedy sa na území Francúzska objavili prví ľudia. Prvá rozvinutejšia kultúra tu nechala stopy už v paleolite. Od 6. storočia pred Kr. žili na území Francúzska Kelti, ktorí v nasledujúcich rokoch v podstate splynuli s Rímskou ríšou v rímskej provincii Galii, takže od prelomu letopočtu hovoríme už o Galorománoch. Počas obdobia sťahovania národov sa tunajšie obyvateľstvo zmiešalo s Germánmi, ktorí tu po páde Rímskej ríše vytvorili svoje vlastné štáty. Na juhu to bola Tolosánska ríša Vizigótov, na severe kmene Frankov. Rímsky vplyv však nezmizol a hlavným jazykom tejto oblasti zostala latinčina (obohatená o galské a germánske prvky).

Za všetkých germánskych kmeňov sa ako najsilnejší ukázali Frankovia, ktorí si postupne všetky ostatné kmene podmanili a dali Francúzsku meno; ich Franská ríša sa stala po Byzancii najpevnejším a najmocnejším štátnym celkom raného stredoveku; k jej najväčšiemu rozmachu prišlo za vlády Karola Veľkého. Po rozpade Franskej ríše v roku 843 sa z jej západnej časti časom začalo formovať Francúzsko. Najskôr jej vládli potomkovia Karola Veľkého, v roku 987 nastúpila dynastia Kapetovcov, ktorá sa na tróne so svojimi vedľajšími vetvami (Valois, Bourbon) udržala až do vzniku francúzskej republiky. Hoci kráľovská moc nebola vo Francúzsku zo začiatku príliš veľká (a mnohí šľachtici boli minimálne rovnako mocní ako kráľ), časom sa začala upevňovať a za Filipa II. Augusta a Filipa IV. Pekného bolo už Francúzsko európskou veľmocou. Napomohlo tomu aj francúzske víťazstvo v Storočnej vojne, v ktorej sa vyhrotil dlhoročný zápas medzi Francúzskom a Anglickom. Na začiatku raného novoveku tak Francúzsko nastúpilo cestu k postaveniu svetovej veľmoci.

V 16. storočí sa hlavným francúzskym súperom stali Habsburgovci, ktorí vládli Španielsku a rímskonemeckej ríši, teda obom francúzsky susedom. Za vlády Františka I. sa do Francúzska renesancia a jeho dvor sa preslávil po celej Európe. V druhej polovici 16. storočia bolo Francúzsko uvrhnuté do krutých náboženských vojen, ktoré vyvrcholili masakrom, ktorý vstúpil do dejín ako Bartolomejská noc. Po nej nasledovalo upokojenie a konsolidácia pomerov. Následne za vlády Ľudovíta XIV. kráľovská moc dosiahla vrchol a Francúzsko značný rozmach. Za Ľudvovítovej vlády však došlo k obrovskému vyčerpaniu francúzskej ekonomiky, ktoré spolu s ďalšími problémami zapríčinilo Veľkú francúzsku revolúciu.

Veľká francúzska revolúcia prepukla v roku 1789 a viedla v roku 1792 k nastoleniu prvej francúzskej republiky a zmene stavovskej spoločnosti na občiansku. Republiku síce čoskoro ovládol Napoleon a premenil ju na cisárstvo, jej myšlienky však zachoval a rozšíril po celej Európe. Prvých 15 rokov 19. storočia bolo v Európe úplne v znamení prevahy Francúzska. V priebehu 19. storočia došlo k niekoľkým striedaniam občianskych vlád s pokusmi o návrat k monarchii či absolutizmu, čo bolo sprevádzané mnohými revolúciami.

Mocenské napätie v Európe viedlo k prvej i druhej svetovej vojne – hoci z oboch Francúzsko vyšlo víťazne, začalo počas 20. storočia postupne strácať svoje veľmocenské postavenie. Po druhej svetovej vojne vznikla štvrtá republika a v roku 1958 bola nastolená súčasná piata republika na čele s generálom Charlesom de Gaullom.

V posledných desaťročiach sa Francúzsko sústreďuje skôr na Európu, hoci po nástupe prezidenta Nicolasa Sarkozyho sa očakávalo opätovné zblíženie so Spojenými štátmi. Počas 2. polovice 20. storočia sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním usiluje o politickú a ekonomickú integráciu Európy.

Od začiatkov osídlenia po príchod Keltov

Znalosti prehistorického obdobia (obdobia pred vznikom písomných prameňov) sú dosť nejasné, pretože pri jeho štúdiu je možné sa oprieť len o archeologické pramene, ktorých je v najstarších časoch málo. Hoci vo východnom Stredomorí končí toto obdobie (označované ako pravek) zhruba pred 3000 – 2000 rokmi pred Kr., prvé písomné pamiatky vzťahujúce sa k územiu Francúzska pochádzajú až zo starovekého Ríma (najmä 1. storočie pred Kr.). Z archeologických nálezov vyplýva, že Francúzsko bolo osídlené už veľmi skoro. Prvá skutočná civilizácia sa však na území Francúzska objavuje až s keltskou kultúrou (700 – 50 pred Kr.).

Nástenné maľby z jaskyne v Lascaux pochádzajúce z doby okolo roku 15 000 pred Kr.

Od najstaršieho osídlenia po neolitickú revolúciu

Dosiaľ najstaršie archeologické nálezy, z francúzskeho Chilhacu, naznačujú, že Francúzsko bolo osídlené už pred 1 800 000 rokmi (najstarší paleolit). Podobné nálezy sú však až do stredného paleolitu, kedy sa na území dnešného Francúzska zhruba pred 200 000 rokmi objavili neandertálci, skôr výnimočné. V období pred 40 000 rokmi (mladší paleolit) potom boli neandertálci vytlačení novým ľudským druhom, človek rozumný. O význame jeho rozšírenia na území Francúzska svedčí skutočnosť, že jeho rané vývojové štádium – kromaňonec – bolo pomenované práve po francúzskom nálezisku Cro Magnon.

Menhiry v Carnacu.

Až do obdobia okolo roku 6000 pred Kr. sa ľudia na území Francúzska živili prevažne lovom, doplňovaným zberom – o dôležitosti lovu pre vtedajšieho človeka svedčia monumentálne jaskynné maľby (vo Francúzsku sú najznámejšie jaskyne v Lascaux). Pretože vtedajšia lovná zver sa neustále sťahovala, ľudské spoločnosti boli prevažne kočovnícke. Práve v 6. tisícročí pred Kr. sa ale (pravdepodobne ako dôsledok ústupu ľadovca a výraznej celkovej zmeny ekosystému v predošlých tisícročiach) postupne začínal presadzovať prechod k usadlejšiemu spôsobu života a objavovalo sa primitívne poľnohospodárstvo; tento proces sa nazýva neolitická revolúcia. To sa zhruba do roku 2700 pred Kr. rozšírilo po celom území Francúzska. Najznámejšia vo Francúzsku zastúpená neolitická kultúra bola bretónska megalitická kultúra, ktorá sa preslávila najmä vztyčovaním obrovských kamenných radov (najväčšie sú v Carnacu).

V období neolitu sa do Európy začali dostávať aj indoeurópske kmene z východu, ktoré sem okrem iného priniesli aj nové technológie. Okolo roku 2000 pred Kr. prekvitala tzv. kultúra zvoncovitých pohárov, ktorá sa preslávila použitím medi. O tejto dobe už hovoríme ako o medenej dobe. Tá neskôr s vynálezom zliatiny medi a cínu prechádza do bronzovej doby.

Obdobie Keltov

Koncom bronzovej doby prenikla do východného Francúzska (údolie Rhôny) takzvaná „keltská“ civilizácia. Označenie Kelti pochádzajúce od Grékov si Rimania zmenili a keltským kmeňom hovorili Galovia. V skutočnosti išlo o niekoľko „národov“, ktoré hovorili rôznymi keltskými jazykmi. Tieto skupiny žili aj pred rímskou okupáciou na pomerne vysokej úrovni, na území Galie fungovalo niekoľko významných miest. Značne rozvinutý bol obchod vrátane diaľkového, všeobecne rozšírená bola peňažná zmena. Galovia vyznávali vlastné polyteistické náboženstvo, v spoločnosti patrilo významné miesto druidom – kňazom. Stredomorské pobrežie bolo už od 7. storočia pred Kr. osídlené Grékmi, od ktorých Galovia prevzali písmo. Táto Gallia Narbonensis, ako ju neskôr nazvali Rimania, sa od 2. storočia pred Kr. stala predmetom záujmu Rimanov.

Rímska Galia

Štyri provincie rímskej Galie

Ako prvé bolo k Rímskej ríši pričlenené pobrežie Stredozemného mora, nazývané podľa mesta Narbonne, kde sa usadila významná kolónia rímskych občanov, Gallia Narbonensis. Zvyšok územia bol k Rímskej ríši pripojený po výprave Gaia Iulia Caesara v 50. rokoch 1. storočia pred Kr. O týchto bojoch aj o nasledujúcom povstaní Galov pod vedením Vercingetorixa obsiahlo hovoria Caesarove Zápisky o vojne v Galii (Commentarii de Bello Gallico).

Počas 1. storočia dochádza v Galii ku konsolidácii pomerov, prebieha výrazná romanizácia obyvateľstva. Za cisára Augusta bola Galia rozčlenená, okrem skôr pripojeného územia Galie narbonskej, na Aquitániu, Galiu Lugdunensis (Galiu lyonskú) a Belgicu. Bolo založené množstvo miest, ktoré sa stali centrami šírenia latinčiny a rímskej kultúry, krajina bola prepojená množstvom ciest. Splývanie Galov a Rimanov bolo posilnené spoločnými bojmi v Británii i proti Germánom na východnej hranici, ktoré od 2. storočia neustále silneli. Obyvatelia Galie získali plné rímske občianstvo, vhodnejším než Gali sa stalo označenie Galorománi. Najmä obyvatelia miest začínali preberať nové náboženstvo, ktoré sa masovo šírilo po celej Rímskej ríši – kresťanstvo. V Galii však v ariánskej podobe, ktorá bola rímskou cirkvou považovaná za herézu. Provincia sa stala jednou z najdôležitejších v Rímskej ríši.

3. storočie potom prinieslo pravý opak tohto mierového obdobia. Galorománi a najmä ich najvyšší predstavitelia sa často zapájali do mocenských bojov v Ríme. Obyvatelia boli zaťažovaní stále vyššími daňami a predtým bohaté mestá začali pomaly upadať. Od druhej polovice 3. storočia sa na území Galie začali usádzať Germáni, ktorí dostali práva tzv. federátov. V roku 406 potom germánske kmene Alemanov a Frankov využili zamrznutie Rýna a vo veľkom prenikli na územie Galie. Neprestávajúci príliv nových osadníkov vyústil do vzniku autonómnych osád a území, ktoré sa ďalej riadili svojimi pôvodnými germánskymi zvykmi.

Jedným z posledných útokov, ktorým bola oslabená Rímska ríša ešte schopná odolať, bol vpád Hunov, ktorí vyvolali aj pohyby germánskych kmeňov. Práve spojené galorímske a vizigótske vojská postup hunských hôrd Európou zastavili v roku 451 v bitke na Katalaunských poliach. Rím, vyplienený nájazdníkmi, však mal vtedy len minimálny vplyv na dianie v provincii.

Úpadok Galie a prenikanie Germánov na jej územie

Zhruba od 3. storočia sa Rímska ríša, ktorej významnou súčasťou sa Galia stala, začala mať vážne problémy. Tie boli spôsobené jednak hospodárskou krízou ríše spojenou s jej nebývalou expanziou v 2. storočí a následnou decentralizáciou, jednak postupným prenikaním germánskych kmeňov na jej územie. Tieto vpády a usadzovanie sa Germánov značnou mierou ovplyvnili vývoj v rímskej Galii a nakoniec zapríčinili jej zánik (rovnako ako rozpad celej Rímskej ríše) a postupné vznikanie nových germánskych kráľovstiev na jej území sprevádzané prerodom staroveku na stredovek. Práve vďaka týmto migráciám sa na území Francúzska – do tej doby románskom – objavil tiež germánsky vplyv, ktorého prelínanie s galorománskou tradíciou bolo výrazným rysom francúzskej kultúry a odrazilo sa i na vývoji francúzštiny.

Príznaky krízy v Galii

Počas krízy ríše v 3. storočí začal postupný hospodársky úpadok rímskej Galie. Po epidémiách a neúrodach, ktoré Galiu na začiatku 3. storočia postihli, sa zákonite dostavil pokles počtu obyvateľov. Živoriace vidiecke obyvateľstvo odchádzalo do miest, čím bola ešte viac oslabená poľnohospodárska produkcia – hlavný zdroj bohatstva Galie. Súbežne s tým sa znižovali i príjmy štátu z daní. V celej Galii sa rozšírilo vyčíňanie potulných tlúp ozbrojených roľníkov (tzv. bagaudov), ktorí pustošili vidiecke oblasti. Nedostatok pracovných síl prinútil veľkých vlastníkov pôdy k snahe o pripútanie kolónov k pôde, kým cisári zvyšovali dane a utužovali štátnu správu. V 50. rokoch 3. storočia sa navyše zintenzívnili vpády germánskych kmeňov, ktoré ako by vycítili, že Galia im už nebude schopná dlho odolávať.

Prvé stretnutia Germánov s Rímom

Thór, germánsky boh vládnuci búrke a bleskom, autor Mårten Eskil Winge (1872)

Germáni sídlili zo začiatku v severnej Európe, kam prišli počas neskorej doby bronzovej (1000 pred Kr. až 500 pred Kr.). Žili najmä kočovným spôsobom života, a museli teda neustále hľadať nové úrodné územia na pestovanie nenáročných plodín, či skôr pastierstvo. Prírodné podmienky severnej Európy bez použitia železných nástrojov iný spôsob obživy v podstate neponúkali; nachádzali sa tu husté lesy a močiare, kým nezalesnené nížiny či stepi sa vyskytovali len zriedkavo. Potreba obživy, vyvolaná hladomorom, tlakom preľudnenia a nedostatkom pôdy, hnala germánske kmene postupne na západ a juh, kde boli priťahovaní stále viac bohatnúcou a rozkvitajúcou Galiou. (Niektoré skupiny Germánov zamierili naopak na východ; nielen z tohto dôvodu ich nazývame Východní Germáni. S tými nemala Galia až do 5. storočia problém.) Ich cieľom nebolo Rímsku ríšu zničiť, ale priživiť sa na jej rozvinutom poľnohospodárstve, úrodnej pôde a životnej úrovni jej obyvateľov. Tieto „barbarské“ kmene videli v rímskych mestách kúpele s teplou vodou, niekoľkoposchodové domy, spevnené cesty, viadukty a akvadukty či vybrané pokrmy a lahodné víno. Germánov však čakalo niekoľko storočí najrôznejších stretnutí a vojen, než sa im podarilo do rímskeho sveta preniknúť.

Zo začiatku sa Rimania s novo prichádzajúcimi dokázali vyrovnať. Germáni boli najímaní do rímskych légii, ktoré boli počtom značne oslabené, lebo pohodlných rímskych občanov a Galorománov už neustála služba v légiách unavovala. A tak títo Germáni chránili rímsku hranicu proti iným Germánom.Rimania im dovoľovali ponechať si svoje zvyky a vodcov, ale v podstate im nijako nebránili preberať rímske zvyky a kultúru. Germánske obyvateľstvo sa tak pomaly prispôsobovalo svojmu vyspelejšiemu a vzdelanejšiemu okoliu, čiastočne preberalo jeho jazyk (Galmi už značne pozmenený na tzv. vulgárnu latinčinu), pričom sa romanizovalo, christianizovalo a preberalo antické tradície, ktoré si však svojim spôsobom upravovalo. Časom však prichádzalo stále viac kmeňov, a Rímska ríša ich už prestala zvládať.

Západogermánsky boh Wothan (Odin) idúci na Sleipnirovi (maľba na kameni v Tängvide, 8. storočie)

Istým medzníkom vyznačujúcim začiatky germánskej prevahy bola už v roku 9 n. l. Bitka v Teutoburskom lese (v dnešnom Dolnom Sasku), v ktorej vodca germánskych Cheruskov Arminius (ktorý bol vychovaný v Ríme a velil germánskym pomocným oddielom) uštedril drvivú porážku rímskym légiám. Hoci Arminius bol v roku 17 so svojim vojskom porazený, táto bitka definitívne stanovila hranicu Rímskej ríše (a teda i Galie) na Rýne a Rimania sa vzdali ďalších snáh posunúť ju až k Labe.

Táto hranica bola zabezpečená zhruba do polovice 3. storočia, kedy germánske nájazdy na západnú časť Rímskej ríše boli stále častejšie. V roku 253 vnikli do Galie germánski Alamani a Frankovia a dostali sa až do severného Talianska, kde však boli v roku 258 pri Miláne zastavení. V roku 275 sa ale opäť vrátili a Galiu vyplienili.

Rímska ríša sa v tomto období nestretávala len s germánskym nebezpečenstvom, ešte väčšou hrozbou pre ňu bola perzská Sasánovská ríša na východe. Tohto oslabenia, spojeného s odchodom rímskych légii na východ, využil v roku 260 vojvodca Postumus a vyhlásil sa za cisára provincie Galie a častí Hispánie a Británie. Vznikol tak na Ríme nezávislý štátny útvar. Mal však len veľmi krátku existenciu. V roku 273 ho rímsky cisár Aurelianus opäť pripojil k ríši. Hoci historici tento prechodne existujúci štát nazývajú Galské cisárstvo, nemal by sa vytvoriť dojem, že sa Galia od Ríma separovala. Postumus sa nikdy neprezentoval ako galský vládca (razil mince s legendou Večný Rím, užíval cisársku titulatúru, atď.) Hoci Postumus bol vlastne uzurpátor moci, jeho vláda bola pre Rím (i Galiu) prínosná. Zatiaľ čo sa skutočný cisár musel zaoberať problémami na východe, Postumus sa mohol plne sústrediť na udržiavanie pokoja v Galii a odrazenie germánskych nájazdov.

Hoci galské cisárstvo vnieslo do Galie na určitú dobu pokoj, ktorý vydržal ešte niekoľko desiatok rokov po jeho zániku, v polovici 4. storočia sa Germáni opäť vrátili. V roku 357 boli nakrátko spacifikovaní Iulianom Apostatom. Tento rímsky vojvodca po bitke pri Štrasburgu zahnal Alamanov späť za Rýn a o rok neskôr si podrobil aj sálskych Frankov (územie, ktoré im ako spojencom Ríma prepožičal sa neskôr stalo jadrom ich Franskej ríše.) Až do začiatku 5. storočia mala Galia od Germánov čiastočne pokoj, hoci k obnoveniu rozkvetu z obdobia pred germánskymi vpádmi neprišlo aj preto, že Rím neustále zvyšoval dane. Ich potrebu vyvolali nové udalosti na východnej hranici ríše, ktoré sa o pár desiatok rokov neskôr dotkli i Galie.

Sťahovanie národov a vznik germánskych kráľovstiev v Galii

Vpád Hunov vedených Attiloum do Európy. Ilustrácia od A. De Neuvilla

V roku 375 udalosti na brehoch Čierneho mora podnietili proces neskôr nazvaný Sťahovanie národov. Tento proces, zahájený vpádom kočovného kmeňa Hunov do Európy, vrhol väčšinu germánskych kmeňov a s nimi takmer celú Európu do pohybu pri ktorom už Germáni rímsku civilizáciu nechránili, ale naopak si ju privlastňovali a pritom ničili. Na konci 5. storočia sa v nej potom – už ale podstatne zmenenej a oslabenej – rozplynuli. Podľa vzoru Rímskej ríše, ku ktorej predsa len mali istý rešpekt, Germáni začali z jednotlivých kusov jej území tvoriť vlastné štáty, v ktorých sa prvky ich kultúry miešali s rímskou kultúrou a odkazmi. V juhozápadnej Galii tak vznikla okolo mesta Toulouse Vizigótska ríša, vo východnej Galii Burgundské kráľovstvo a na severozápade sa zvoľna formovala Franská ríša, ktorá nakoniec ostatných pohltila a stala sa najstabilnejším štátom včasného stredoveku.

Od vpádu Hunov ku vzniku Vizigótskej ríše

Sťahovanie národov bolo iniciované kmeňom Hunov. Huni potom, čo boli vyhnaní z Číny, vpadli do južného Ruska, kde narazili na ríšu usadených Ostrogótov. Ostrogóti boli skupinou východných Germánov, ku ktorým patrili ešte o niečo západnejšie sídliaci Vizigóti, Vandali či Langobardi. Práve východní Germáni sa tejto veľkej migrácie zúčastnili najviac. Huni donútili ostrogótskeho kráľa k samovražde a jeho ríšu rozvrátili.

Obavy z Hunov prinútili susedných Vizigótov k postupu ďalej na juh, až nečakane vpadli na územie Východorímskej ríše, kde im cisár po porážke v bitke pri Adrianopole radšej pridelil územie v dnešnom Rumunsku a urobil z nich svojich spojencov (tzv. federátov) v obrane proti Hunom. Rastúce hunské nebezpečenstvo však Vizigótov tlačilo ďalej na západ, a potom čo spustošili Grécko a obrátili sa tiež proti Taliansku (v roku 410 dobyli a vyplienili Rím), odišli nakoniec do južnej Galie, kde sa usadili. Využili pritom celkové oslabenie rímskej ríše a zhruba na území niekdajšej provincie Akvitánie založili v roku 418 historicky prvé germánske kráľovstvo, zvané Tolosánska ríša. Jej centrom bolo mesto Toulouse a vydržala tu takmer celé storočie.

Táto ríša rozkvitala a bola Rímom uznaná za nezávislú. Postupne sa Vizigóti sťahovali viac na juh, najväčší rozmach ich ríša dosiahla v 2. polovici 5. storočia, kedy okrem južnej Galie zahŕňala veľkú časť Hispánie. Okolo roku 475 tu vznikla prvá kodifikácia do tej doby ústne tradovaného zvykového germánskeho práva, tzv. Codex Euricianus, ktorý neskôr inšpiroval ostatné germánske zákonníky. V roku 507 boli Vizigóti porazení franským kráľom Chlodovikom v bitke pri Vouillé, po ktorej stratili svoje územia v Galii (vytvorili však novú ríšu okolo Toleda.)

Burgundský kráľ Gunther (Pieseň o Nibelungoch)

Oslabenie hranice na Rýne a vznik Burgundska

Boje s Vizigótmi v Taliansku a na Balkáne oslabili hranici na Rýne a keď rieka počas tuhej zimy v decembri roku 406 zamrzla, prevalili sa cez ňu do Galie Vandali, Alani, Svébi a Burgunďania, ktorí mali z Hunov práve taký strach ako Vizigóti.

Zatiaľ čo Vandali, Alani a Svébi Galiou len prešli (a pritom ju vyplienili), Burgunďania sa usadili na ľavom brehu Rýna a so zvolením Rímskej ríše (ktorá bola príliš vyčerpaná, než aby im bránila) založili vo východnej Galii v roku 413 svoj vlastný štát, ktorého centrom boli mestá Worms a Ženeva. Keď sa však svoje panstvo pokúsili rozšíriť o rímsku provinciu Belgicu, Rimania si na pomoc proti nim pozvali Hunov a burgundská ríša bola v roku 436 zničená. Burgunďania sa potom usadili v juhovýchodnej Galii v Savojsku, kde boli zjednotení ich vládcom Gundobadom, ktorý kodifikoval zákonník. Začiatkom 30. rokov 6. storočia si ale Burgundsko podrobili Frankovia. Napriek tomu však zostalo i v stredoveku v rámci Franskej ríše i neskoršieho Francúzska pomerne svojbytnou oblasťou so svojimi zvláštnosťami a značnou autonómiou, a niekoľkokrát v priebehu francúzskych dejín sa dokonca osamostatnilo.

Franská ríša

Expanzia franskej ríše

Bitka pri Poitiers - Steuben

Zo všetkých germánskych kráľovstiev sa ako najstabilnejšia ukázala ríša Frankov. Frankovia boli jedna z najväčších germánskych skupín na území Galie. Ich osady boli sústredené najmä na severovýchode zeme, pomyselným stredom bola rieka Rýn, ktorá ich delila na dve základné skupiny – východných (ripuárskch) a západných (sálskych). Frankovia do Európy prišli niekedy na začiatku letopočtu, nepodnikali však v období sťahovania národov žiadne rozsiahlejšie presuny, a ich sily sa netrieštili. V 5. storočí sa zjednotili pod vládou kráľa Chlodovika I. z dynastie Merovejovcov a postupne vytvorili mohutnú ríšu, ktorá začala dominovať celej západnej Európe.

Merovejovci a začiatky Franskej ríše (481 - 751)

Medzi najvýznamnejších franských náčelníkov konca 5. storočia patril Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Panoval sálskym Frankom, ktorí sídlili na západnom brehu Rýna. Potom, čo odstránil svojich súperov a stal sa kráľom všetkých Frankov, začal ich rozsiahlu expanziu na juh a západ. V roku 486 porazil pri Soissons Syagria, ktorý panoval na troskách rímskej Galie v okolí Remeša, čím ovládol severnú Galiu. Sobášom s burgundskou princeznou Klotildou (Chrotechildou) získal nielen nároky na toto územie, ale hlavne katolícky krst, ktorým sa odlíšil od ostatných germánskych panovníkov (ktorí boli buď pohania alebo kresťanstvo prijali v jeho arianskej forme. Spolu s kráľom, ako bolo vtedy bežné, prijali nové náboženstvo i jeho ľudia. Tento okamih býva často interpretovaný ako jeden zo začiatkov budúceho Francúzska. Koncom života sa Chlodovikovi podarilo poraziť Vizigótov, ktorí sídlili v dnešnom juhozápadnom Francúzsku, a tiež zjednotil Frankov na oboch brehoch Rýna.

Po Chlodovikovej smrti v roku 511 bola Franská ríša po niekoľko desiatok rokov trvajúcich bojoch v roku 537 rozdelená medzi jeho synov; vznikli tak kráľovstvo Austrázia (so sídlom v Remeši), Neustrázia (hlavné mesto Paríž) a Burgundsko (s centrom v Orléans). Podľa franského zvyku (uzákoneného v Chlodovikom vydanom zákonníku Lex Salica) sa totiž majetok po smrti otca delil medzi všetkých jeho synov. Tento systém (hoci sa možno zdá spravodlivý) bol potom príčinou mnohých bratovražedných bojov, ktoré sa stali trvalou súčasťou fungovania franského štátu (hlavným prameňom pre poznanie tohto obdobia je kronika tourského biskupa Gregora známa pod názvom O boji kráľov a údele spravodlivých.)

Obdobie majordomov a nástup dynastie Karolovcov

Rozsah ríše okolo roku 768

Boje medzi jednotlivými Merovejcovami potom dominovali dejinám Franskej ríše po celé 6. a 7. storočie. Poslední králi z tejto dynastie boli už len veľmi slabými panovníkmi. Rozhodujúci vplyv v zemi získali správcovia kráľovských palácov a statkov – majordómi, ktorí nakoniec vládli už úplne samostatne, bez ohľadu na skutočných kráľov.

Najúspešnejší boli majordómi Austrázie, v 7. storočí si tu dynastia Karolovcov zaistila tento úrad pre svoj rod dedične. V roku 687 tunajší majordóm Pipin II. zjednotil takmer všetky franské územia. Jeho syn Karol Martel vládol už úplne bez ohľadu na skutočného kráľa, v roku 732 dosiahol v bitke pri Poitiers slávne víťazstvo nad Arabmi, ktorí prenikali zo Španielska cez Pyreneje na juh dnešného Francúzska.

Na základe úspechov svojich predchodcov sa Karolov syn Pipin III., zvaný Krátky, v roku 751 prehlásil a bol zvolený (za podpory pápeža) skutočným franským kráľom. Na franský trón tak nastúpila dynastia Karolovcov.

Korunovácia Karola Veľkého

Karol Veľký

Za vlády Pipinovho syna Karola I. Veľkého dosiahla Franská ríša najväčší rozmach. Obdobiu jeho vlády dominovali najmä rozsiahle výboje ktorými sa franský štát výrazne rozšíril; Karol získal po ťažkých bojoch Sasko a Bavorsko, ovládol Taliansko až po Spoleto (celé severné Taliansko), prinútil Slovanov platiť tribút, prenikol tiež na Pyrenejský polostrov (ktorý ovládol po rieku Ebro). Rozsiahlej expanzii Karol podriadil i správu ríše: na hraniciach ríše vznikli marky (spravované markgrófmi), v ktorých sa udržovala neustála prítomnosť vojska; vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (spravované grófmi). Grófov a markgrófov si Karol k sebe pripútal lénnymi vzťahmi. Za Karolovej vlády sa bohato rozvíjala i kultúra a prišlo k veľkému rozkvetu vzdelanosti (karolínska renesancia).

Franská ríša sa postupne stala rozhodujúcu mocnosťou v západnej Európe a protiváhou Byzantskej ríše na východe. Tomu odpovedal cisársky titul jej panovníka. V roku 800 korunoval pápež Lev III. počas vianočných bohoslužieb v Ríme Karola Veľkého za cisára (Karolova ríša tak mala byť pokračovaním rímskej ríše).

Rozdelenie franskej ríše podľa Verdunskej zmluvy z roku 843

Rozdelenie ríše

Napriek všetkým reformám sa ukázalo, že nie je možné riadiť tak veľkú ríšu ako jednotný štát. Po Karolovej smrti došlo k dynastickým bojom medzi jeho synmi. V roku 843 bola uzavretá Verdunská zmluva, ktorá franskú ríšu rozdelila na tri časti: západofranskú, východofranskú a Lotharingiu. Zo západofranskej ríše sa vyvinulo stredoveké Francúzsko.

Stredovek

Po Verdunskej zmluve z roku 843 sa vlády v západofranskej ríši ujal Karol Holý. Bol to slabý kráľ, a na jeho úkor rástla moc šľachty, vymohla si na ňom dokonca dedičnú držbu léna, postupne sa osamostatňovala a bohatla. Ruku v ruke s rastúcou mocou šľachty rástla i moc cirkvi.

Počas 10. storočia upadala moc Karolovcov, kráľ priamo vládol len Parížu a jeho okoliu. Naopak rástla moc rodu Róbertovcov, v roku 987 bol za kráľa zvolený Hugo Kapet, zakladateľ dynastie Kapetovcov (s prestávkou za revolúcie a vlády Napoleona vládla až do roku 1848, od Henricha IV. Navarrského možno hovoriť o dynastii Bourbonovcov, ale v zásade ide o vzdialenejšiu vetvu Kapetovcov).

Centralizovaným štátom sa Francúzsko stáva v 12. storočí, Kapetovci postupne upevňujú svoju moc, napr. Filip IV. Pekný.

Filip IV. Pekný bol kráľ neobyčajne silný a mocný, ale viedol pomerne agresívnu politiku, dostával sa do sporov s rôznymi vrstvami obyvateľov: sužoval prostý ľud daňami, aby mal prostriedky na vojnu s Anglickom (spory o územie pri pobreží Atlantiku), doloval peniaze z talianskych bankárov a keď nebol schopný svoje dlhy splácať, vyhostil ich z krajiny, zadlžoval sa u Židov, miesto splácania podnecoval pogromy. Bohatstvo templárov získal s pomocou pápeža Klementa V., ktorý rád obvinil z kacírstva a zrušil. Svoju moc Filip posilňoval aj na úkor cirkvi – odobral jej desiatky, ktoré potom získala kráľovská pokladňa. Pápež Bonifác VIII. sa kvôli tomu dostal s Filipom do sporu, zomrel, a na jeho miesto bol zvolený Klement V. (bývalý arcibiskup z Bordeaux), ktorý sa na nátlak kráľa usadil v Avignone. Obdobie 1309 – 1378 býva nazývané Avignonské zajatie, hlava cirkvi podliehala vplyvu francúzskeho kráľa. Filip IV. tiež založil generálne stavy, snem zástupcov miest, cirkvi a šľachty, ktoré hrali dôležitú úlohu v ďalších dejinách Francúzska.

Po Filipovej smrti sa na tróne vystriedali jeho traja synovia Ľudovít X., Filip V. a Karol IV. smrťou ktorého v roku 1328 skončila vláda priamej línie Kapetovcov. Na trón nastúpil ich bratanec Filip VI. z rodu Valois, čo spôsobilo konflikt s anglickým kráľom Eduardom III., vnukom Filipa IV., nárokujúcim si francúzsky trón, ktorý v roku 1337 prerástol do storočnej vojny.

Storočná vojna

Storočná vojna bola vojna medzi Anglickom a Francúzskom v rokoch 1337 – 1453, ktorej hlavnou príčinou bol spor o nadvládu vo Flámsku a juhozápadnom Francúzsku a zámienkou neuznanie nástupníctva Eduarda III. na francúzsky trón. Pre sprehľadnenie sa priebeh vojny tradične rozdeľuje do troch etáp, ale toto rozdelenie nie je chápané dogmaticky (ide o to, kto mal v danej etape prevahu, akým spôsobom bola vojna vedená; etapy sú od seba oddelené dôležitými mierovými dohodami).

Prvá etapa

Na začiatku konfliktu sa Anglicko (vedené kráľom Eduardom III.) snažilo najmä o posilnenie svojho obchodného postavenia vo Flámsku, ktoré bolo paradoxne jeho spojencom, a udržanie svojich dŕžav vo Francúzsku. Na strane Francúzska (kráľ Filip VI.) stálo Škótsko. Anglicku sa darilo najmä v námorných bitkách (bitka pri Sluis v roku 1340 mu zaistila dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche), ale v roku 1346 porazila francúzske vojsko aj v bitke pri Kreščaku. V roku 1347 Angličania dobyli mesto Calais. Hoci v tom istom roku bol uzavretý mier (počas ktorého nastúpil na francúzsky trón kráľ Ján II.), už o osem rokov vojna znovu začala a Francúzi boli v roku 1356 porazení v bitke pri Poitiers. Počas vzniknutých zmätkov sa vlády chopil Karol V., ktorý zlikvidoval odpor rozbúreného Paríža a v roku 1360 uzavrel mier v Brétigny, ktorým prvá etapa vojny skončila. Kráľ Eduard III. sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zostalo v moci Francúzska. Väčšina francúzskeho územia však ďalej patrila Anglicku.

Armády

Francúzske vojská sa skladali zo šľachtickej jazdy; šľachta odmietala púšťať do bitky mešťanov a žoldnierov. Naproti tomu anglická armáda disponovala skvelou jazdou a výbornými lukostrelcami z Walesu, ktorí mohli francúzskych jazdcov postrieľať skôr, než stihli použiť svoje dlhé kopije. Navyše bola anglická armáda oveľa disciplinovanejšia, francúzske rytierstvo totiž často neposlúchlo rozkazy, vyšli inam než im bolo prikázané, alebo nevyšli vôbec, čo veľmi narušovalo celistvosť armády). Veľkým dôkazom ich tvrdohlavosti sú následky bitky pri Kreščaku – francúzska bojová šľachta si nedokázala priznať, že by ju porazili neurodzení lukostrelci, ale vraj to boli anglickí rytieri zosadnutí z koní (aby mohli lepšie brániť práve lukostrelcov) a hneď do ďalšej bitky vyrazili francúzski rytieri do boja peši.

Koniec vojny

Vojna skončila v podstate víťazstvom Francúzov. Anglicko stratilo všetky francúzske územia, ktoré malo pred vojnou, okrem Calais a Normanských ostrovov, čo z neho urobilo ostrovný štát, lebo ešte pred začiatkom vojny mu patrila celá Normandia.

Francúzsko v ranom novoveku (1453 - 1789)

Zo storočnej vojny vyšlo Francúzsko ako víťaz a do novoveku tak vstúpilo ako veľmoc. V tomto období sa začalo zosilňovať postavenie panovníka a upevnilo sa štátne zriadenie. Feudálny režim vo Francúzsku začala pozvoľna nahrádzať centralizovaná vláda sústredená okolo absolutisticky vládnuceho dvora.

Talianske vojny: Bitka pri Pavii

Talianske vojny a habsburské nebezpečenstvo

Karol V. v bitke pri Mühlbergu, Tizian, 1548

Celej prvej polovici 16. storočia dominujú vojny o Taliansko. Tieto vojny boli vyvolané sporom o nástupníctvo v Neapolskom kráľovstve a Milánskom vojvodstve. Francúzsko tu bojovalo najmä so Španielskom, ale i so samotnými talianskymi mestami. Francúzsko malo o posilnenie moci v Taliansku záujem z niekoľkých dôvodov, najmä však preto, že talianske mestá boli veľmi bohaté a kultúrne vyspelé, a ich získanie by umožnilo zastaviť rozpínavosť Španielska a Habsburgovcov. Neapol i Miláno Francúzi niekoľkokrát získali aj zase stratili. Po 60 rokoch vyčerpávajúcich vojen sa nakoniec v roku 1559 mierom v Cateau-Cambrésis akýchkoľvek snáh o ovládnutie Talianska vzdali (Neapolské kráľovstvo získali španielski Habsburgovci).

Práve Habsburgovci sa v 16. storočí stali pre Francúzsko najväčším nepriateľom. V predchádzajúcich rokoch totiž významne vzrástla ich moc; od roku 1437 prakticky bez prestania držali cisársku korunu Svätej ríše rímskej, v roku 1477 prenikli do západnej Európy a tesného susedstva Francúzska sobášom Maximilián I. s Máriou Burgundskou. Ich syn Filip I. Habsburský zdedil Burgundsko, Luxembursko a celé Nizozemsko (teda i územie dnešného Belgicka) a jeho sobášom s Janou Kastílskou navyše Habsburgovci získali Španielsko a jeho zámorské kolónie. Syn Filipa a Jany – Karol V. Habsburský – sa tak stal zďaleka najmocnejším monarchom Európy 16. storočia. A Francúzsko sa ocitlo v habsburskom obkľúčení – na francúzskej severnej a západnej hranici ovládali Habsburgovci Burgundsko, Nizozemsko a Nemecko, na juhu Španielsko.

František I. od Cloueta

Renesančné Francúzsko a upevnenie panovníckej moci

Spolu s francúzskymi zásahmi v Taliansku do Francúzska dorazila renesancia. Stelesnením rozkvetu a moci Francúzska v tejto dobe sa stal kráľ František I. (François I^er). Všetci životopisci Františka I. zdôrazňujú, že podporoval umenie, udržiaval prepychový dvor a posilňoval moc kráľa. A pritom rozhodne nezabúdal na zahraničnú politiku. Po celý život bol rivalom španielskeho kráľa a nemeckého cisára Karola V., s ktorým sa stretol v početných vojnách o Apeninský polostrov a od ktorého získal naspäť Burgundsko. Práve vojna o Taliansko so Španielskom dominovali celej jeho vláde. Humanistami bal František milovaný, do úst mu vložili slová: „Nevzdelaný kráľ je korunovaný osol.“, ospevovaná bola jeho pekná postava, hlas, výrečnosť a šarm.

zámok Chambord na Loire

František nemal žiadnu stálu rezidenciu, miesto toho brázdil spolu so svojim kočujúcim dvorom Francúzsko. Hoci bol tento typ riadenia štátu vtedy bežný, poukazuje tiež na nedostatočnú funkciu Paríža ako hlavného mesta. Pretože však Františkov dvor bol obrovský a prepychový (v celej vtedajšej Európe nemal obdoby), a jeho neustále sťahovanie sa dosť predražovalo, František začal so stavbou kráľovských rezidencií; vznikli tak ospevované zámky na Loire (Chambord, Chenonceau, Blois), zámok Fontainebleau a František tiež dal niekoľkokrát prebudovať parížsky Louvre.

Na Františkovom dvore sa plno rozvinula renesančná a manieristická kultúra; pôsobili tu básnici Pierre de Ronsard, Michel de Montaigne či François Rabelais, František sem pozval Leonarda da Vinci, Michelangela, Raffaela a Tiziana.

Počas Františkovej vlády Verrazano a Jacques Cartier objavili pre Francúzsko Kanadu; vo Francúzsku sa začal rozvíjať aj obchod (v Lyone je založená prvá burza).

Ale obrovská sláva Františkovho dvora a namáhavé vojny v Taliansku mali aj svoju odvrátenú stranu. Za Františkovej vlády sa Francúzsko nesmierne zadlžilo, a tak rástli dane, ceny a nespokojnosť ľudu. V tomto období do Francúzska prenikla reformácia.

Absolutizmus

Za Ľudovíta XIV. (1638 – 1715) sa francúzske hospodárstvo sľubne rozvíjalo, napriek tomu sa však situácia prostého obyvateľstva príliš nezlepšovala. Hoci Francúzsko predstavovala jednu z najbohatších zemí sveta, nedokázalo plne uspokojiť potreby svojho panovníka, ktorý neustále trpel nedostatkom financií, ktoré potreboval na svoje honosné stavby, a najmä na vojnové účely. Smrtiace sa pre štát ukázali dve veci: stavba a následná prevádzka Versailles a nie práve úspešná vojna o španielske dedičstvo, v ktorej sa stretol s koalíciou Anglicka, Svätej ríše rímskej a rakúskych Habsburgovcov. Výsledkom bolo obrovské zadlženie krajiny, ktoré vyústilo za vlády Ľudovíta XV. vo všeobecný úpadok ešte prehĺbený za Ľudovíta XVI. (1774 – 1792). Vznikli hospodárske problémy. Väčšina obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom, najviac ľudí žilo na vidieku (asi 4/5). Pôda bola drahá, roľníci i veľkostatky mali len malé výnosy a cena potravín stúpala. Tesne pred revolúciou tvorili 1/5 národa žobráci. Remeslo bolo riadené cechmi. Ozývali sa hlasy po ich zrušení, niektorí remeselníci chceli vyrábať slobodne. Priemyselníci sa zasadzovali o právo na slobodné podnikanie. Obchodu sa najviac darilo na pobreží, pretože sa platilo vnútorné clo, ale ani obchodníci na pobreží neboli spokojní.

Od čias Ľudovíta XIV. vládol francúzsky panovník absolutisticky, jeho moci bol prisudzovaný božský pôvod. Dvor Ľudovíta XVI. mal obrovskú spotrebu a vysoké dlhy. Aby mal na splátky, zvýšil existujúce a zaviedol špeciálne dane, napríklad z komínov, šiat a okien. Dane platilo 96 % obyvateľstva, takzvaný tretí stav. Ten navyše platil desiatky a clo.

Tretia francúzska republika

V roku 1919 zaistila Versaillská mierová zmluva Francúzsku vrátenie Alsasko-Lotrinska, získala bývalú nemeckú kolóniu Kamerun a správu nad Sýriou a Libanonom.
Po vojne sa Francúzsko muselo najmä zotaviť z vojnovej katastrofy, čo sa do roku 1925 podarilo. Pretože vo vojne padol milión Francúzov a ďalších až päť miliónov malo trvalé zdravotné následky, nastala prvá veľká éra imigrácie. Stranícky systém zostal rovnaký ako pred vojnou. Len na konferencii SFIO v Tours v decembri 1920 vznikla Francúzska sekcia Komunistickej internacionály (SFIC), od roku 1921 Komunistická strana Francúzska (PCF). Menšina odišla a ponechala si názov SFIO. Šéfom socialistov sa stal Léon Blum (1872 – 1950).

V roku 1919 boli povolené kolektívne zmluvy a zavedená 8-hodinová pracovná doba. Voľby 16. novembra 1919 s obrovskou prevahou (získal takmer 75 % kresiel) vyhral Bloc National – široká koalícia umiernenej pravice a stredu, fakticky klerikálov a vojnových veteránov, ktorý vládol až do roku 1924. Vládu zostavil bývalý socialista JUDr. Alexandre Millerand (1859 – 1943). Francúzsko nadviazalo diplomatické styky s Vatikánom a v roku 1920 bol prijatý konkordát, čím sa oslabila odluka cirkvi od štátu. Po páde pravicového socialistu Aristidea Brianda (1862 – 1932) ako príliš zmierlivého k Nemecku sa stal premiérom v rokoch 1922 – 1924 bývalý premiér a prezident republiky JUDr. Raymond Poincaré (1860 – 1934). V zahraničnej politike presadzoval ostro protinemecký kurz, ktorý vyvrcholil 11. januára 1923 okupáciou Porúria, ktorá však bola veľmi nákladná: boli zvýšené dane, padol frank a vládne hospodárenie bolo v deficite. Na konci roku 1923 vystúpili z vlády radikáli.

Voľby v máji 1924 nad národným blokom vyhral Cartel des Gauches (ľavý kartel) – koalícia SFIO, radikálov a republikánskych socialistov pod vedením Édouarda Herriota (1872 – 1957) a Paula Painlevého (1863 – 1933). Ľavý kartel vládol do roku 1926. Táto koalícia zostavila 7 vlád, ktoré museli čeliť problému s frankom a zavádzali sociálne opatrenia. Prvým premiérom koalície bol v rokoch 1924 – 1925 Édouard Herriot. SFIO do vlády nevstúpila, ale podporovala ju. Herriot sa snažil o anglo-francúzske zblíženie a zmiernenie postoja k Nemecku. Uznal ZSSR de iure. V roku 1924 primäl k demisii prezidenta republiky Milleranda, ktorý sa príliš angažoval v prospech pravice a chcel posilniť prezidentské právomoci. Samotný premiér však v apríli 1925 musel rezignovať kvôli finančným problémom vlády. Ľavý kartel musel čeliť povstaniam v Maroku a Sýrii. Ministrom zahraničných veci bol v rokoch 1925 – 1932 Aristide Briand, ktorý prišiel s programom uzmierenia (apaisement) Nemecka. 19. júla 1926 vystúpili socialisti z ľavého kartelu.

Vládu "národnej jednoty" za podpory radikálov zostavil 23. júla 1926 opäť Poincaré, ktorý bol premiérom až do roku 1929. Za podpory bank vyriešil finančnú krízu znížením vládnych výdajov a zvýšením daní. Začala hospodárska prosperita, ale radikália sa pod vedením Édouarda Daladiera (1884 – 1970) v roku 1927 posunuli doľava a rozhodli sa vystúpiť z vlády. Vo voľbách v apríli 1928 zvíťazila pravica (Zlatá parita), takže novú vládu mohol Poincaré zostaviť bez radikálov. Briand dosiahol uzmierenie s Nemeckom na úkor východných spojencov Francúzska. Kvôli chorobe musel Poincaré v júli 1929 rezignovať. Premiérom v roku 1930 bol dva razy André Tardieu. Veľká hospodárska kríza vypukla vo Francúzsku až v roku 1931 kvôli vysokým ochranným clám. Najhlbšia bola, ako všade inde, v roku 1932.

Vo voľbách v máji 1932 sa dostala k moci ľavica. Vládu zostavil Herriot. Koalíciu socialistov a radikálov však ukončil škandál Alexandra Staviského (december 1933 – január 1934), ktorý otriasol radikálnou stranou. V reakcii na škandál Stavisky sa konali masové pravicové demonštrácie a 6. februára 1934 sa pravicové autoritárske skupiny (Action Française & Croix de Feu) pokúsili o puč. Nebol úspešný, ale bolo zastrelených 15 ľudí a padli 2 vlády. Pokoj obnovila vláda národnej jednoty pod vedením bývalého prezidenta republiky radikála Gastona Doumerguea (1863 – 1937). Tá síce skončila už 8. novembra 1934, ale nebezpečenstvo prevratu bolo zažehnané. Novým premiérom sa stal bývalý socialista JUDr. Pierre Laval (1883 – 1945).

SFIO sa začala orientovať na spolupráci s PCF. Prvá dohoda bola podpísaná 27. júna 1934. 14. júla 1935 vznikol Ľudový front zo socialistov, komunistov a radikálov. Lavalova tradičná taktika znižovania vládnych výdajov a zvyšovania daní nebola úspešná. Musel podať demisiu a rozpútala sa najostrejšia volebná kampaň od roku 1877.

Ľudová fronta 26. apríla 1936 voľby tesne vyhrala. SFIO bola po prvý raz najsilnejšou stranou v NS, ale PCF posilnila najviac. PCF do vlády nevstúpila, ale podporovala ju. Vláda pod vedením prvého židovského premiéra Léona Bluma, vyriešila štrajkovú vlnu značným zvýšením platov, zaviedla 40-hodinový pracovný týždeň, dva týždne platenej dovolenky a boli záväzne stanovené výška miezd a pravidlá na odmenu. Bola zoštátnená centrálna banka. Vláda však nemala program hospodárskych reforiem a sociálne reformy boli príliš nákladné. Produktivita sa nezvýšila, nezamestnanosť zostala vysoká a nastal odlev kapitálu.

Blumova vláda 22. júna 1937 padla, keď sa pokúsila zaviesť devízové obmedzenia. Novú vládu LF zostavil radikál Camille Chautemps. Radikáli a socialisti mali iný názor na hospodársku politiku. 18. januára 1938 SFIO opustila vládu, takže radikáli museli zostaviť menšinový kabinet. 13. marca 1938 zostavil Blum svoju poslednú vládu LF, ale vydržala len do 10. apríla 1938.

Nová Daladierova "vláda veľkej koalície" dostala dôveru celého NZ. Mala vyriešiť hlbokú hospodársku krízu prostredníctvom návratu k tradičným riešeniam i medzinárodné napätie prostredníctvom appeasementu.

Literatúra

Primárne zdroje

• Řehoř z Toursu: O boji králů a údělu spravedlivých, Praha, Argo, 2006. ISBN 80-7203-597-5

Sekundárne zdroje

• MAUROIS, André: Dějiny Francie, Praha, NLN, 1994. ISBN 80-7106-098-4
• FERRO, Marc: Dějiny Francie. Praha, NLN, 2006. ISBN 80-7106-888-8.
• DUBY, Georges (ed.): Dějiny Francie od počátků po současnost, Praha, Nakladatelství Karolinum, 2003. ISBN 80-7184-514-0.
• EDWARD, James: Frankové. Praha, NLN, 1997. ISBN 80-7106-200-6
• SEIBT, Ferdinand: Zrození Evropy. Praha, Vitalis, 2004. ISBN 80-7253-108-5
• POLO de Beaulieu, Marie Anne: Středověká Francie: od roku 1000 po černou smrt 1348, Praha, NLN, 2003. ISBN 80-7106-648-6

Pozri aj

• Francúzsko
• Dejiny Európy
• Historiografia (dejepisectvo)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Francie na českej Wikipédii.