Portál:Vedy o Zemi/Odporúčané články/2006
Obsah
[upraviť zdroj]34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52
34/2006
[upraviť zdroj]
Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch. Iné formy sú bahnové sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavy – Europa, Enceladus, Triton, Titan).
Na našej planéte sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc litosférických dosiek a v takzvaných horúcich škvrnách.
Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia.
35/2006
[upraviť zdroj]Paleontológia (z gréčtiny) je veda o vývoji života na planéte, o starých rastlinách a živočíchoch, ktoré skúma na základe ich fosílií zachovaných v skalách. Patrí sem štúdium fosílií, stôp, brlohov, častí tiel, fosilizovaných výkalov (koprolitov) a chemických rezíduí.
Moderná paleontológia dáva evolúciu života va Zemi do širšieho kontextu. Študuje dlhodobé zmeny geografie ("paleogeografia") a Zemskej klímy a ich vplyv na evolúciu života. Ďalej odpoveď ekosystémov na tieto zmeny a ich vplyv na biodiverzitu. Paleontológia sa prekrýva s geológiou, ktorá študuje horniny a geoologické formácie, ale taktiež s botanikou, mikrobiológiou, zoológiou aj ekológiou.
36/2006
[upraviť zdroj]
O globálnom otepľovaní hovoríme, keď sa priemerná teplota oceánov a atmosféry počas viacerých rokov zvýši v mierke celej planéty. Vo všeobecnom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia.
Priemerné ročné teploty sa zvýšili od konca 19. storočia o 0.6 ± 0.2°C. Vedeckým konsenzom je, že na tomto zvýšení sa výraznou mierou, najmä v posledných 25-50 rokov, podieľajú emisie ľudských činností, a to skleníkových plynov, ako oxidu uhličitého (CO2). Alternatívnym názorom je, že hlavnou, dokonca jedinou príčinou sú prírodné cykly, ako napríklad kolísanie slnečnej aktivity. Tento názor zastáva určitá časť žurnalistov a politikov, ale len malá časť uznávaných vedcov.
Rôzne klimatické modely predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1.4°C to 5.8°C medzi rokom 1890 a 2100. Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť aj zmeny iných geografických prvkov, zahřňjúc zvýšenie hladiny morí, extrémne zrážky a iné. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, ako potopy, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, ale aj extrémne okolnosti spôsobujúce masové vyhladenie populácie.
37/2006
[upraviť zdroj]
Kumulonimbus (lat. cumulonimbus, skratka Cb) alebo dažďová kopa je oblak rozprestierajúci sa vo všetkých výškových hladinách. Oficiálne sa zaraďuje medzi oblaky nízkej hladiny, ale siaha do veľkej výšky - niekedy až nad tropopauzu. V spodnej časti pozostáva z vodných kvapiek, pri vrchole z ľadových kryštálikov. Oblaky tohto typu prinášajú búrky s hromobitím, krupobitia, tornáda, prudké dažde a sneženie.
Kumulonimbus radíme medzi oblaky s vertikálnym vývojom. Pri pohľade zboku je kopcovitý, má podobu futuristických hôr alebo veží. Jeho vrchol má tvar nákovy. Vrchol je obvykle hladký, prípadne s vláknitou alebo rebrovanou štruktúrou. Jeho základňa je taktiež hladká a veľmi tmavá.
38/2006
[upraviť zdroj]
Diamant je kryštalická forma uhlíka (ďalšími formami uhlíka sú grafit (tuha) a umelo vytvorené fullerény). Diamanty sú známe svojimi výnimočnými fyzikálnymi vlastnosťami, najmä tvrdosťou (slovo diamant je odvodené z gréckeho slova αδάμας, adamas, nepremožiteľný) a vysokou disperziou svetla. Vďaka týmto a ďalším vlastnostiam je diamant veľmi žiadaný v klenotníctve a na priemyselné použitie.
Pretože k vzniku diamantu je potrebný obrovský tlak a vysoké teploty, nachádzajú sa predovšetkým tam, kde žeravá magma z hĺbky aspoň 150 km pod povrchom Zeme vystúpila k povrchu a stuhla. Väčšina diamantov sa ťaží v strednej a južnej Afrike, aj keď významné náleziská boli tiež objavené v Kanade, Rusku, Brazílii a Austrálii. Ročne sa vyťaží asi 130 miliónov karátov (26 000 kg) diamantov v celkovej hodnote takmer 9 miliárd dolárov. Navyše sa ročne umelo vyrobí štyrikrát viac priemyselných diamantov.
39/2006
[upraviť zdroj]
Kryosféra (z gr. kryos - ľad, mráz) označuje tú časť zemského telesa, ktorá je trvalo pokrytá ľadom, alebo snehom. Zahŕňa oceánsky ľad na póloch, snehovú pokrývku v zimných mesiacoch, ľadové čiapky na vrcholoch vysokých hôr, trvalo zamrznutú pôdu (permafrost) a ľadovce. V Antarktíde sa nachádza najväčší objem ľadu na Zemi, konkrétnejšie na Východoantarktickom ľadovom štíte. Na severnej pologuli je najväčšie pokrytie ľadom a snehom v januári - až 23 % povrchu. Kryosféra je súčasťou globálnej klímy, hrá dôležitú úlohu v systéme zrážok, pri tvorbe oblakov, v hydrologickom cykle a vzniku vzdušných prúdov.
Voda v tuhom skupenstve sa na povrchu Zeme vyskytuje v podobe snehu, ako ľad v jazerách, riekach, ľadovcoch a v podobe večne zamrznutej pôdy - permafrost. Čas, po aký vydrží voda v tuhom skupenstve v jednotlivých systémoch je rôzny. Od sezónnych záležitostí, ako je snehová pokrývka a zamrznutá voda vo väčšine riek a jazier, cez niekoľko rokov sa roztápajúce ľadové kryhy v oceánoch až po 10 000 - 1 mil. rokov staré ľadovce (najstaršie pochádzajú z Antarktídy).
40/2006
[upraviť zdroj]
Zem je naša materská planéta, v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Obieha okolo Slnka v strednej vzdialenosti 149,6 mil. km strednou rýchlosťou 29,8 km/s. Jeden obeh ukončí za rok, okolo osi sa otočí za 24 hviezdnych hodín. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie. Určitým spôsobom je taká ako ostatné planéty. Otáča sa okolo vlastnej osi (raz za deň) a obieha okolo Slnka (raz za rok). Je to teleso prevažne kamenisté. A je obklopená vrstvou plynu, ktorú nazývame atmosféra. Na druhej strane Zem je jediná planéta slnečnej sústavy o ktorej vieme, že na nej existuje život. Stala sa domovom obrovského množstva rôznych druhov rastlín a živočíchov počnúc veľkosťou, ktorá je pozorovateľná len pod mikroskopom až po obrovské zvieratá merajúce až 27 metrov.
Zem vznikla ako horúca žeravá guľa roztavených skál asi pred 4,6 miliardami rokov. Jej povrch sa postupne ochladil a na povrchu sa vytvorila pevná kôra. Odvtedy sa neustále mení. Súše, resp. kontinenty dnes zaberajú skoro 1/3 povrchu Zeme. Viac ako 2/3 povrchu sú zaliate vodami morí a oceánov. Pred miliónmi rokov mali kontinenty oproti dnešku odlišné tvary a polohy a podobný vývoj očakávame i do budúcnosti. Príčina je v tom, že kontinenty sa v zemskej kôre pomaličky pohybujú na obrovských doskách v rôznom smere.
41/2006
[upraviť zdroj]
Teória platňovej tektoniky (alebo nesprávne doskovej tektoniky alebo globálnej tektoniky) sa rozvinula pre potreby objasnenia geologického fenoménu pohybu kontinentov a v súčasnosti je uznávaná väčšinou odborníkov pracujúcich v tejto oblasti. Vyvinula sa zo štúdia dvoch geologických procesov: pohybu kontinentov, pozorovaného už začiatkom 20. storočia a rozchádzania sa oceánskeho dna (pozorovaného v 60-tych rokoch 20. storočia). Táto teória hovorí o tom, že najvrchnejšia časť zemského telesa je tvorená dvoma vrstvami: vrchná litosféra je pevná a zložená prevažne z kyslíka (46,6%), kremíka (27,7 %), hliníka (8,1 %) a železa (5,0 %). Pod ňou sa nachádza astenosféra, ktorá je plastická.
Litosféra „pláva“ na astenosfére a je rozlámaná na viacero veľkých a niekoľko menších platní (alebo krýh), nazývaných aj tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú, pričom môže dochádzať k ich stretom: konvergentné (dve platne do seba narážajú), divergentné (dve platne sa od seba vzdaľujú), alebo transformačné (platne sa pohybujú vedľa seba opačnými smermi), pričom nastávajú rôzne geologické fenomény: zemetrasenia, sopečná činnosť, vznik pohorí, vznik riftových zón a morských priekop.
42/2006
[upraviť zdroj]
Alfred Lothar Wegener (* 1. november 1880, Berlín – † 2. november 1930, Grónsko) bol nemecký vedec. Zaoberal sa viacerými odbormi, aj keď doktorát získal z astronómie (Berlín 1904). Zaujímal sa o meteorológiu a geológiu. Jeho najznámejšou vedeckou prácou je teória pohybu kontinentov.
Alfréd Wegener sa narodil sa v rodine teológa a učiteľa jazykov na gymnáziu ako najmladšie z piatich detí. Študoval na gymnáziu v Berlíne, kde patrili medzi jeho najobľúbenejšie predmety fyzika a chémia. Po ukončení gymnázia pokračoval od roku 1900 v štúdiu fyziky, meteorológie a astronómie na univerzitách v Berlíne, Heidelbergu a Innsbrucku. Štúdium ukončil v roku dizertačnou prácou z astronómie. V roku 1905 sa zamestnal ako asistent v Beeskowskom aeronautickom observatóriu, kde pracoval spolu so svojim bratom Kurtom. Stali sa priekopníkmi vo využívaní prieskumu počasia pomocou balónov (meranie vzdušných prúdov).
1906 sa zúčastnil na expedícii do Grónska. Cieľ expedície, ktorej sa zúčastnilo 25 výskumníkov vedených Ludvigom Mylius-Erichsenom, bolo štúdium cirkulácie polárnych vetrov a založenie prvej meteorologickej stanice v Grónsku. Wegenerovi sa veľmi zapáčila ľadová scenéria Grónska, vrátil sa tam ešte niekoľkokrát. Po návrate 1908 sa zamestnal na univerzite v Marburgu, kde napísal knihu „Thermodynamik der Atmosphäre“.
43/2006
[upraviť zdroj]
Pedológia (z gréc. pedon - pôda, logos - náuka, veda) alebo pôdoznalectvo je prírodná veda, zaoberajúca sa štúdiom pôdy, jej vznikom, klasifikáciou, fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. Vedci, zaoberajúci sa pôdou sa nazývajú pedológovia. Praktickým využitím pôdy sa zaoberá agronómia.
Pôda nie je len zdroj živín pre vegetáciu, je to aj zóna(pedosféra), kde prebiehajú početné interakcie medzi atmosférou, hydrosférou, organizmami žijúcimi v pôde (mikroorganizmy, rastliny, živočíchy) a ich zvyškami, vrstvou hornín (litosférou), zvetralinovým plášťom (regolit) a jeho minerálnymi zložkami. Počas vývoja pôdneho profilu sa vytvýrajú charakteristické vrstvy, zvané horizonty. Ich veľkosť (hrúbka) je závislá na okolitých podmienkach a je v rovnováhe s prostredím v ktorom vznikli.
Agronómovia, vo všeobecnosti užívatelia pôdy, sa zaujímajú hlavne o fyzikálno-chemicko-biologické charakteristiky pôdy, kým pedológovia a geológovia sa primárne zaujímajú o jej vznik a vzťahy k svojmu okoliu. Táto diferenciácia sa však v posledných rokoch stráca (vďaka rozvíjajúcim sa ekologickým pohľadom na využitie pôdy).
44/2006
[upraviť zdroj]
Tyrkys je minerál (chemicky hydratovaný fosforečnan medi a hliníka) peknej modrozelenej farby. Známy je už od staroveku, používa sa ako polodrahokam a ozdobný kameň. Názov pochádza pravdepodobne z fr. slova pierre turquoise, znamenajúceho turecký kameň. Tyrkys sa však v Turecku nenachádza, názov vznikol pravdepodobne tak, že Turci s ním obchodovali a boli hlavným dovozcom tykysu na západ.
Tvrdosť tyrkysu je niečo menej ako 6 (v Mohsovej stupnici), tesne pod ortoklasom. Len zriedka vytvára malé kryštáliky, väčšinou sa vyskytuje v rôznych masívnych útvaroch, prípadne vytvára rôzne povlaky. Od tvaru závisia aj ďalšie vlastnosti tyrkysu: priehľadnosť (kryštály sú priehľadné, masív je nepriehľadný) a lesk (kryštálový má sklený lesk, masívny matný). Farba je väšinou modrá (tyrkysová), ale vyskytujú sa aj odtiene zelenej, belasej, príp. bielej. Tyrkys je nerozpustný vo vode a kyselinách, s výnimkou horúcej kys. chlorovodíkovej. Jeho hustota sa pohybuje od 2,6 do 2,9 kg.dm-3.
Tyrkys je sekundárny minerál medi, preto sa vyskytuje na jej náleziskách. Musia však byť prítomné aj minerály hliníka, fosforu a pH menšie ako 7, aby bol možný jeho vznik. Typickým prostredím je suché arídne prostredie vysoko premenených vulkanitov spolu s výskytom oxidov železa. Taktiež je možný jeho vznik z hydrotermálnych roztokov.
45/2006
[upraviť zdroj]
Ľadovec je homogénne, nepriepustné a plastické teleso tvorené ľadovými kryštálmi v oblastiach s negatívnou teplotnou bilanciou po väčšinu roka (vysokohorské údolia nad snežnou čiarou alebo časti pevnín ležiace v polárnych oblastiach) s vysokými zrážkami.
Neprítomnosť vyššieho množstva zrážok bolo aj príčinou nezaľadnenia Sibíri, centrálnej časti Aljašky a Mandžuska v poslednej ľadovej dobe napriek ich vysokej zemepisnej polohe. V súčasnosti je tento jav dobre pozorovateľný v čilskej vysokohorskej oblasti nad extrémne suchou púšťou Atacama, kde sa ľadovce nanachádzajú ani v nadmorskej výške 6300 m. Ľadovce predstavujú najväčšie zásobárne sladkej vody a po oceánoch sú aj druhé najväčšie v celkových zásobách vody. Veda, zaoberajúca sa ľadovcami sa nazýva glaciológia.
Ľadovce sa rozdeľujú na: vysokohorské (vyskytujú sa vo vysokohorských oblastiach nad snežnou čiarou) a pevninské (pokrývajú kontinenty, často súvisia s ľadovými dobami). Menšie vysokohorské ľadovce sa nazývajú údolné, väčšie, často pokrývajúce celý vrch kopca, horskej reťaze, príp. vulkánu ľadové čiapky. Z ľadových čiapok odchádzajú malé, radiálne ľadovce.
46/2006
[upraviť zdroj]
Kolobeh vody je termín označujúci stály obeh vody na Zemi, poháňaný slnečným žiarením a gravitačnými silami Zeme. Cyklus v sebe zahŕňa vodu v atmosfére v podobe vodných pár, na povrchu v podobe riečnej, jazernej a morskej vody, ako aj pod povrchom v podobe podzemných vôd. Ako voda prechádza jednotlivými fázami cyklu mení sa jej skupenstvo od plynnej, kvapalnej až po tuhú fázu. Vodný cyklus je hlavným predmetom skúmania hydrológie.
Kolobeh vody nemá jasne definovaný štart a koniec. Molekuly vody sa pohybujú spojito cez celú hydrosféru rôznymi fyzikálnymi procesmi a nemusia nutne absolvovať všetky etapy cyklu. Od vyparovania v oceánoch a moriach cez tvorbu oblakov, kondenzáciu vody v nich do podoby dažďových kvapiek, alebo snehových vločiek a následný pád na zemský povrch v podobe zrážok. Celý cyklus sa uzatvára transportom vody v riečnych tokoch naspäť do morí. Celkové množstvo vody v cykle je konštantné, teda, množstov vody, ktorá odchádza z určitého zdroja (rezerováru) sa rovná množstu vody, ktoré doňho vstúpi.
47/2006
[upraviť zdroj]
Zemská kôra je najvrchnejšia geologická vrstva Zeme. Rozdeľuje sa na pevninskú a oceánsku kôru. Pod ňou sa nachádza plášť, od ktorého je oddelená rozhraním: Mohorovičićovou diskontinuitou, kde sa radikálne menia fyzikálne charakteristiky. Menej výrazná diskontinuita (Conradova) oddeľuje granitovú a bazaltovú vrstvu kôry. Hmotnosť kôry je 2,8×1022 kg (z toho 21 % tvorí oceánska kôra a zvyšok kontinentálna), čo predstavuje 0,473 % celkovej hmotnosti Zeme. Kôra, spolu s vrchnou časťou plášťa tvorí pevnú vrstvu povrchu Zeme: litosféru, ktorá je rozlámaná na viacero platní, „plávajúcich“ na plastickej vrstve: astenosfére.
Pevninská kôra sa zvykne nazývať aj SiAl (podľa latinských názvov najčastejšie sa vyskytjúcich prvkov kremíka a hliníka). Tvorená je prevažne alkalickými kremičitanmi a hlinitokremičitanmi. Z petrologického hľadiska ide prevažne o granity ich variácie. Častý je aj výskyt sedimentárnych hornín (vápencov a dolomitov). Na granitovom podklade sa nachádza hrubý pokryv zvetralín, pod ním sa obvykle vyskytuje ešte bazaltová vrstva.
48/2006
[upraviť zdroj]
Krieda je geologická perióda, posledná v ére mezozoika, po nej sa začína najstaršia perióda kenozoika - paleogén. Predchádzala jej jura. Je to najdlhšia geologická perióda, trvala asi 80 mil. rokov (skoro polovicu mezozoika) so začiatkom pred 145,5 mil. a koncom pred 65,5 mil. rokmi).
Kriedu prvýkrát definoval belgický geológ Jean Baptiste d'Omalius d'Halloy v roku 1822. Pomenoval ju podľa mohutných vrstiev bieleho vápenca (kriedy) v súvrstviach Parížskej panvy, v ktorej sa nachádzajú početné skameneliny schránok druhohorných mäkkýšov.
Spodná hranica kriedy nie je presne stanovená, odchýlka môže byť až niekoľko miliónov rokov. Koniec kriedy je ohraničený masovým vymieraním najrozšírenejších druhohorných živých formiem – veľkých plazov, spôsobeného najpravdepodobnejšie dopadom veľkého meteoritu. Túto teóriu potvrdzuje irídiová vrstva, nachádzajúca sa na celom svete nad kriedovými sedimentami, ktorej pôvodcom je meteoritový kráter na polostrove Yucatan v Mexickom zálive a jej vek bol stanovený na 65,5 mil. rokov. Iná teória hovorí o obrovskom náraste vulkanizmu a s tým spojenými veľkými zmenami klimatických podmienok.
49/2006
[upraviť zdroj]
Saint Helens je aktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v USA v štáte Washington, asi 154 km južne od Seattlu a 85 km severovýchodne od Portlandu. Nachádza sa v pohorí Kaskádové vrchy. Pomenovaná je podľa britského diplomata Alleyna Fizherberta, baróna St Helens. Pôvodní obyvatelia Ameriky ju nazývali Louwala-Clough, alebo La-wa-la-clough, čo v preklade znamená „dymiaca hora“.
Je známa svojou katastrofickou erupciou z 18. mája 1980. Táto erupcia mala najväčší ekonomický dopad v histórii USA. Výbuch sopky Novarupta na Aljaške v 1912 bol väčší, ale vtedy nebola Aljaška súčasťou USA. Pred erupciou bola známa aj ako Fudži USA pre svoju symetrickú kónickú stavbu.
Sopka, na rozdiel od svojich susedov (Adams, Hood a Rainier) je pomerne mladá, svoju činnosť začala pred cca. 40 000 rokmi a klasický kužeľový tvar stratovulkánu (pred rokom 1980) sa vyformoval len pred 2 200 rokmi. Počas tohto obdobia mala štyri veľké erupčné periódy, prerušené dlhými úsekmi pokoja. Tak ako väčšina ostatných sopiek Kaskádového pohoria, aj Svätá Helena je budovaná dacitovými a andezitovými lávami, striedanými s vrstvami pemzy a popola. Dôležitou deštrukčnou silou sopky sú časté laháry, tvorené roztopeným snehom z vrchola a zbiehajúce veľkými rýchlosťami po úbočiach.
50/2006
[upraviť zdroj]Sauropoda je skupina veľkých bylinožravých dinosaurov. Vyznačovali sa predĺženým krkom, štvornohou chôdzou, malou veľkosťou lebky a dlhým chvostom. Vyskytovali sa od konca triasu do úplného konca druhohôr po celom svete.
Sauropody vznikli koncom triasu. Kedy sa tak stalo, presne nevieme, keďže nie je jasné, ktorých zástupcov Sauropodomorpha už môžeme považovať za primitívne sauropody. Prvé milióny rokov, koncom triasu až začiatkom jury, sauropody spolunažívali s príbuznou skupinou Prosauropoda. Obe skupiny zastupovali zovňajškom veľmi podobné živočíchy, s podobnými proporciami a rozmermi. Už v tomto čase predstavovali sauropody veľké a mohutné živočíchy (7-10 m dlhé s váhou niekoľkých ton).
Od začiatku strednej jury existovali už len sauropody, ktoré sesterskú skupinu Prosauropoda plne nahradili. Začali dorastať do väčších veľkostí, s dĺžkou často v rozmedzí 14 až 18 metrov. Objavili sa prvé ozrutné sauropody. Skamené odltlačky stôp nájdené v Maroku (pomenované rodovým menom „Breviparopus“) svedčia o gigantickom druhu, dosahujúcom odhadujúc podľa stôp dĺžku snáď až okolo 50 metrov - pravda, ak proporciami tela zodpovedal väčšine vtedajších sauropodov (Mareš 1993, s. 124). Počas vrchnej jury dosiahli sauropody svoj vrchol. Veľmi hojné, ako do počtu jedincov, tak do počtu druhov, boli stádoví zástupci Diplodocidae, ktorí spásali nízku vegetáciu. Počas spodnej kriedy však už Diplodocidae nemala prakticky žiaden význam alebo vymrela.
51/2006
[upraviť zdroj]
Permafrost (z angl. permanently + frost - trvalo zamrznutý) je geologický termín označujúci dlhodobo zamrznuté povrchové oblasti (s priemernými ročnými teplotami pod, alebo okolo 0° C), kde doba zamrznutia je dva a viac rokov. Permafrost je oblasť s trvalo zamrznutou pôdnou vodou, bez, alebo s minimálnym rastlinným porastom. Hrubá vrstva povrchového zaľadnenia nie je nevyhnutnou zložkou permafrostu, v hrubších vrstvách vyskytuje skôr v nepórovitých, skalných oblastiach, ale tiež býva prítomný aj v pôdnych oblastiach.
Rozšírenie permafrostu je závislé od zmien klímy. V súčasnosti je trvalo zamrznutých a/alebo pokrytých ľadovcami asi 20 % povrchu Zeme. Trvalo zamrznuté oblasti Sibíri a Aljašky sú však pozostatkom ľadových dôb, keď boli priemerné letné teploty o 11° C nižšie ako v súčasnosti. V tom období bol povrch Európy trvalo zamrznutý až k Szegedu, v Ázii k Pekingu a v Severnej Amerike až do južnej Iowy a severného Missouri. V južnej hemisfére sú o trvalom zamrznutí menšie dôkazy v provincii Otago, Nový Zéland a v Patagónii, Argentína.
52/2006
[upraviť zdroj]
Vápenec je sedimentárna hornina tvoriaca spolu s dolomitom štyri pätiny všetkých sedimentov na povrchu Zeme. V prevažnej miere (nad 80 %) je zložená z uhličitanu vápenatého (CaCO3) či už vo forme kalcitu, alebo aragonitu. Ako prímesi sa vyskytujú dolomit, siderit, kremeň, ílové minerály a úlomky skamenelín. Čisté vápence sú biele (nazývajú sa krieda), rôzne prímesi ich zafarbujú do šeda, červena (oxidy železa), najmä ak sú vystavené zvetrávaniu.
Vápence sa rozdeľujú podľa miesta vzniku na:
- plytkomorské vápence
- hlbokomorské vápence
- vápence asociované s evaporitmi
- sladkovodné vápence (travertíny)
- eolické vápence
Proces vzniku vápencov je niekoľkostupňový a prebieha v rôznych prostrediach od pripovrchových až po hlbšie. Pri premene kalcitového bahna na vápenec prebieha šesť základných procesov: cementácia, mikritizácia, neomorfóza, rozpúšťanie, kompakcia a dolomitizácia.