Sampor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°37′47″S 19°12′00″V / 48,62964635723066°S 19,199932799999942°V / 48.62964635723066; 19.199932799999942
Sampor
mestská časť Sliača
SAMPOR.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Banskobystrický kraj
Okres Zvolen
Región Podpoľanie
Rieka Samporský potok
Nadmorská výška 348 m n. m.
Súradnice 48°37′47″S 19°12′00″V / 48,62964635723066°S 19,199932799999942°V / 48.62964635723066; 19.199932799999942
Najvyšší bod Samporský vrch
 - výška 480 m n. m.
Rozloha 5,96 km² (596 ha) [1]
Prvá pís. zmienka 1336
PSČ 962 31
EČV ZV
Tel. predvoľba +421-45
Adresa miestneho
úradu
Mestský úrad Sliač
Letecká 1
962 31 Sliač
E-mailová adresa msu@sliac.sk
Telefón 045 5442253
Fax 045 5442506
Poloha mestskej časti na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mestskej časti na Slovensku
Poloha mestskej časti v rámci Banskobystrického kraja
Red pog.svg
Poloha mestskej časti v rámci Banskobystrického kraja
Wikimedia Commons: Sliač
Webová stránka: www.sliac.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Sampor je mestská časť mesta Sliač.[2] Do roku 1979 bol samostatnou obcou v okrese Zvolen.

Polohopis[upraviť | upraviť kód]

Obec Sampor od roku 1979 je administratívnou súčasťou mesta Sliač[2], aj keď leží 5 km na severovýchod od mesta Sliač. Od mesta Zvolen sa nachádza 13 km rovnako na severovýchod.[3] Od Banskej Bystrice je vzdialený Sampor 17,5 km.[4] Ide o rádovú potočnú dedinu s katastrálnou rozlohou 596 ha.[5]

Obec Sampor vznikla na obchodnej ceste medzi vígľašským panstvom[6] a Banskou Bystricou. Dedinka leží vo Zvolenskej kotline s charakterom pahorkatiny so širokými chrbtami, ktoré sú zvyškami poriečnej rovne. Územie Sampora odvodňuje rovnomenný potok, ktorý je prítokom riečky Lukavica, vlievajúcej sa do Hrona. Prítomnosť vodných zdrojov v podobe žriediel a tokov sa nielen v samporskom chotári, ale aj v celej Zvolenskej kotline stala jedným z určujúcich činiteľov pri utváraní osídlenia.[7] Sampor leží 348 m n. m., Sampor-rázcestie je vo výške 335 m n. m.

Samporské ovce

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Počas svojej histórie mala obec Sampor rôzne pomenovania:[8]

Rok Názov
1773 Szampor
1786 Sampor
1808 Szampor, Sampor
1873 až 1913 Számpor
1920 Zampor, Sampor
1927 Sampor

Vznik usadlostí[upraviť | upraviť kód]

Pomerne dlhé a pokojné obdobie vlády Anjouovcov prinieslo celý rad pozitívnych zmien pre stredovekú spoločnosť, akými boli napríklad hospodársky rast, osídľovanie vyššie položených regiónov a rozvoj trhu i remesiel. Aj v Podpolianskom regióne bolo vidno pozitívne zmeny. Pre vzrastajúci počet obyvateľov bolo treba zabezpečiť dostatok potravín. Preto sa začalo s klčovaním lesov a hájov, ležiacich na okrajoch chotárov dedín, a tým aj k zväčšovaniu plôch obrábanej pôdy a zakladaniu nových poddanských usadlostí. I keď počet kráľovských majetkov ostal v tejto oblasti naďalej vysoký, zároveň dochádzalo aj k rozširovaniu zemianskych majetkov. K starším zemianskym sídliskám z 13. storočia ako sú Hronsek, Radvaň, Veľká Lúka, Horná Mičiná a Poniky pribudol celý rad nových zemianskych sídlisk – Čerín, Zolná, Dúbravica, Sebedín, Sampor, Lukavica, Lukové a ďalšie.[9]

O osídlení v blízkom Sampore hovorí metácia Čerína v roku 1300. Ohraničenie prechádzalo popri väčšom potoku Sampor (Zampur) k prvému medzníku okolo hranice zemana Heinza (Hench de Zampur – Henrich zo Sampora[10]). S uvedeným vlastníkom možno azda stotožniť osobu s dosial neurčeným predikátom (Hench de Zaym), ktorý spolu so svojim bratom Tomášom v roku 1286 predal svoj majetok na Ostrej Lúke magistrovi Otovi. Na prelome 14. a 15. storočia sídlila v Sampore jedna z vetiev zemanov z Poník. Obec sa neskôr dostala do držby ich príbuzných Šóšovcov.[11] Spomínaný Heinz mohol nadobudnúť majetok v Sampore na základe kráľovskej donácie.

Príjazdová cesta do dedinky

1. Písomná zmienka o usadlosti Sampor[upraviť | upraviť kód]

Dňa 12. apríla 1336 [12] synovia Pavla Madáča predstúpili pred zvolenského župana Donča a spolu so svojím bratrancom Tomášom, synom Benedikta, vyhlásili, že prisľúbili dať súhlas s predajom časti Sampora, ktorý patril Mikulášovi, len čo sa vrátia z vojenskej výpravy.[13] Mikuláš syn Henza zo Sampora vzhľadom na svoju chudobu a ťažkosti ponúkol svoj majetok Sampor z titulu susedstva na kúpu, alebo zálohovanie Mikulášovi, Lökősovi (Leukus), Jánovi a Pavlovi synom Pavla, syna Madača (Madach), ako aj Tomášovi synovi Benedikta, syna tohože Madača a tiež Ondrejovi z Lánca (Mikuláš sa rozhodol nakoniec predať svoj majetok dobronivskému podkastelánovi Ondrejovi z Lánca (de Lanch, Abovská župa), servientovi zvolenského župana Donča[13]). Menovaní Pavlovi synovia a Benediktov syn dovolili kúpiť spomínaný majetok Ondrejovi z Lánca. Slobodné právo kúpy majetku Sampor mu potvrdil sused Tomáš syn Benedikta zo Zolnej (de Zouna) opätovne i podľa listiny Turčianskeho konventu vydanej 21. máj a 1337. Kupujúci Ondrej Lánci je v tomto dokumente zároveň titulovaný ako dobronivský vicekastelán. Okrem majetkových pomerov v Sampore písomné správy obsahujú aj údaje o osídlení v regióne.[10]

Samporskí šľachtici[upraviť | upraviť kód]

Nejasná ostáva otázka zaradenia šľachticov zo Sampora (Henich, jeho syn Mikuláš a synovia Matej a Mikuláš), no vzhľadom na priestorové rozloženie ich majetku, ktorý bezprostredne susedil s majetkami Madáčových synov, možno predpokladať, že tiež patrili k širšiemu rodovému spoločenstvu Radun.[13]

Šľachtici zo Samporu[14]

  • Neznámy predok
  • Heinz, zvolenský podžupan 1272 – 12901300
  • Mikuláš, syn Heinza 1336
  • Matej a Mikuláš, synovia Mikuláša

Radunovci[upraviť | upraviť kód]

Radunov pravdepodobne druhorodený syn Madáč (1241 – 1278), zakladateľ rodu Madáč, bol pážaťom a neskôr dvoranom kráľa Bela IV., rovnako ako aj jeho otec. Spolu s ním a so svojimi bratmi žil na kráľovskom dvore a verne slúžil panovníkovi. V posledných rokoch svojho života zrejme sídlil na svojich novohradských majetkoch v Oslároch – Veľkom Krtíši. V prameňoch sa spomína roku 1278, keď uzavrel dohodu s komesom Petrom, synom Mikuláša a Biterom (predkovia Balašovcov) o chotárnych hraniciach medzi Oslármi a susednými Strhármi. Vtedy vystupuje s predikátom „z Oslárov“ (de Oslar). O jeho smrti nie sú zachované správy. Zanechal piatich synov: Benedikta, Ondreja, Pavla, Štefana a Mika. Z nich najvýznamnejší bol Pavol (1287 – 1326), kráľovský vojak a familiár šarišského a zvolenského župana Demetera. Roku 1298 sa zúčastnil na vojenskom ťažení Demetera v Nemecku, kde bojoval proti nemeckému kráľovi Adolfovi Nasavskému za záujmy uhorského kráľa Ondreja III. v bitke pri Göllheime na Rýne. Osobitné vojenské zásluhy si získal aj pri ďalších vojenských výpravách, najmä pri dobýjaní hradu Kysak (Köszeg) a hradu Šomoď (Sümig, župa Zala), ktorý bol v rukách kráľovho nepriateľa Mikuláša, syn Henricha. Kráľ Ondrej III. jeho početné vojenské zásluhy bohato odmenil. Roku 1300 mu najskôr daroval majetok Štiavnica v Liptove. V tom istom roku ho obdaroval aj majetkom Čerín vo Zvolenskej župe. Podľa metácie uvedenej v listine išlo o majetok, ktorý vypĺňal územie medzi potokmi Lukavica, Zolná a Sampor. Na severe hraničil s územím patriacim Mikovi (Horná a Dolná Mičiná) a na juhu s územím komesa Henicha (dnes Sampor). Podľa tejto donačnej listiny vraj Ondrej III. daroval Pavlovi „opustenú zem bez akéhokoľvek obyvateľstva“. Termín „prázdna zem bez obyvateľstva“ (terra vacua semper et habitatoribus destituta) treba pritom chápať nie ako neosídlenú, pustú zem bez akéhokoľvek obyvateľstva, ale ako vlastnícky právne neobsadený majetok, ktorý preto patril do donačnej právomoci uhorských kráľov. O tom, že spomínané územie už vtedy nebolo úplne opustené a bez obyvateľstva, svedčí samotná listina. V prvom rade je to pomerne presná topografia územia s už ustálenými názvami vôd, popri ktorých viedli hranice spomenutých majetkov, ako i samotný názov lokality (terra Cheren). Je zrejmé, že toto územie už bolo osídlené, lebo darovanie majetku v stredoveku malo význam len vtedy, ak rodine zemana zaisťovali poddaní svojou prácou na zúrodnenej pôde dostatočné živobytie.[15]

Vymedzenie a predaj majetkov[upraviť | upraviť kód]

Podľa listiny z 12. apríla 1336 mohol byť Ondrej z Lánca susedom Henzovho syna Mikuláša už pred kúpou jeho majetku. Ondrej patril k familiarite župana Donča o čom svedčí aj jeho funkcia vicekastelána hradu Dobrá Niva. Ondrej syn Jakuba z Lánca už v roku 1324 nadobudol majetok Rakovec na juhu Zvolenskej stolice. Nakoľko dohoda o kúpe Sampora obsahuje aj zmienku o predchádzajúcej kúpe časti zeme Hrádok pri meste Zvolen je pravdepodobné, že pri tejto kúpe mohla rozhodovať práve blízkosť obidvoch majetkov. Metácia východnej časti chotára Zvolena spomína v roku 1263 vrch Haraduk, totožný s lokalitou Hrádok na území Lieskovca. Vzhľadom na situovanie pri Zvolene možno vzťahovať k tejto lokalite aj označenie Hradik v listine z roku 1336. Polohu kúpenej časti zeme Hrádok môžeme lokalizovať priamo do chotára Lieskovca. Inou možnosťou je územie niektorej z okolitých obcí. Poloha v blízkosti Hrádku aj Sampora navodzuje otázku, či uvedenou časťou zeme nemohlo byť i neskoršie Lukové. Metácia čerínskeho majetku Madačovho syna Pavla v roku 1300 opisuje hranice územia na severe vymedzeného chotármi Mičinej a Poník. Južné hranice prechádzali k väčšiemu potoku Sampor (ad maiorem aquam Zampur) a jeho sútoku s Lukavicou. Po obvode chotára sa metácia vracala k prvému medzníku okolo hranice komesa Henza (circa metam comitis Hench). Smer ohraničenia poukazuje na umiestnenie Henzovho majetku, ktorý sa už v roku 1300 nachádzal v oblasti Sampora. K ďalším údajom vzťahujúcim sa k osídleniu územia patrí údaj o Zolnej vo vlastníctve Benediktovho syna Tomáša. Podľa listiny vydanej 24. augusta 1337 protestovali synovia Madačovho syna Pavla pred zvolenským županom Dončom proti ich príbuznému a susedovi Benediktovmu synovi Tomášovi. Ten chcel bez ich dovolenia predať všetky svoje majetky a majetkové podiely svojmu švagrovi, Petrovmu synovi Benediktovi. Okrem Zolnej mohol Tomáš v tomto období vlastniť i majetok v Sampore.[10]

Dedinka v údolí

26. mája 1336[10] už komes Mikuláš spolu so svojimi synmi Matejom a Mikulášom potvrdili pred Ostrihomským konventom, že polovicu dediny Sampor (possessio Zampur[10]) predali komesovi Ondrejovi za časť zeme „Hradík“ pri Zvolene (terre Hradik prope civitatem Zolium, dnes asi archeologická lokalita Priekopa pri Zvolene-Môťovej[13] alebo sa uvádza aj ako: pro quadam parte terre Hradik vocate prope civitatem Zolom[10]), ktorú komes Ondrej kúpil za 30 hrivien od Pavla, nazývaného Biro. Zároveň vyhlásili, že druhú polovicu dediny predali komesovi Ondrejovi už skôr za 60 hrivien.[13]

Šóšovci[upraviť | upraviť kód]

Počiatkom 16. storočia Šóšovci prijali Lutherovo učenie a dedinka sa stala evanjelickou, tak ako je tomu aj dodnes. Podľa listiny z roku 1409 získal Štefan syn Jakuba Šóša novú donáciu na Poltár v Novohrade, vymenený s Ľudovítom I. za Poniky. Spolu s ním vystupuje ako spoluvlastník jeho bratranec Gregor syn Tomáša zo Sampora (de Zampor). V nasledujúcom období Gregora zo Sampora (de Zambor) nachádzame pri majetkových pokonaniach ako kráľovského človeka. Roku 1423 Gregorovi a jeho synom Jánovi a Jurajovi, ako aj Ladislavovi a Jurajovi, synom Štefana Šóša potvrdil kráľ Žigmund držbu Ladzian v Honte, ktoré ich predkovia vymenili s kráľom Ľudovítom za Poniky. Gregor zanedlho zomrel, nakoľko v roku 1428 podiel v Ladzanoch vlastnila už vdova po Gregorovi zo Sampora (de Zampor). Podľa listiny z roku 1431 Gregor zo Sampora (de Zampar) vlastnil Ladzany spolu s majetkom Platina vo Zvolenskej stolici, ale po jeho smrti dali jeho synovia Ján, Ladislav a Štefan tieto majetky do zálohu Bartolomejovi z Bacúrova. Ten ich odpredal Jurajovi a Ladislavovi Šóšovi. Obec sa neskôr dostala kúpou alebo dedením do držby Šóšovcov, ktorí Sampor vlastnili do začiatku novoveku.

Kostol sv. Michala Archanjela[upraviť | upraviť kód]

Ruiny kostolíka sv. Michala Archanjela s drevenou vežou z roku 1885. Vo veži je funkčný zvon z roku 1686.

Nemožno vylúčiť že majetný Gregor dal v Sampore vybudovať ranogotický kostol dedikovaný sv. Michalovi Archanjelovi, situovaný v obecnom cintoríne (podľa niektorých zdrojov išlo o dedikáciu Anjela Strážcu). Iné pramene sa prikláňajú k osobe Heinz, ktorá dala postaviť tento kostolík. Jeho ruiny boli z veľkej časti odkryté počas archeologického výskumu v roku 2011. Podľa predbežných výskumov išlo o neveľkú jednoloďovú stavbu, aké sa v tomto regióne stavali začiatkom 14. storočia. Objekt mal celkovú dĺžku 14 metrov, loď mala rozmery 8,3 x 8,0 m, presbytérium 5,7 x 5,9 m. obvodové múry sa miestami zachovali až do výšky 3,1 m. [1] [16]

Pre kresťanské kostoly bolo charakteristické ich situovanie – budovali sa na vyvýšeninách, kopcoch, návršiach, kde vo viere, že sú bližšie k Bohu, dominovali okolitej krajine. Dominantná poloha mala zdôrazňovať dôležitosť Cirkvi a zároveň medzi drevenou architektúrou starých dedín bola aj určitou formou odizolovania v čase požiarov. Svätyne kostolov boli otočené na východ, smerom k Svätej zemi, aby bolo zvýraznené puto k miestu, kde žil a bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Preto sa hovorilo „ex oriente lux" – z východu je najjasnejšie nebeské svetlo. Tradícia budovania svätýň obrátených na východ sa udržala až do obdobia baroka. Stredoveké kostoly boli stavané vždy na cintoríne. Orientácia a poloha stavby samporského kostola sv. Michala Archanjela korešponduje so zaužívanou stredovekou praxou stavania kostolov.[2]

Pápežský desiatkový súpis z r. 1332 – 1337 vo Zvolenskom archidiakonáte spomína faru sv. Michala. Môže ísť o Hornú Mičinú. Inou možnosťou je stotožnenie s kostolom sv. Michala v Budči, alebo so zaniknutým kostolom sv. Michala v Sampore. Patrocínium sv. Michala v mičinskom farskom kostole poznáme od r. 1433.[17]

V roku 1686 odlial zvonolejár Balthasar Ponicer (Loniger) z Ľubietovej [18] pre teraz už evanjelický kostolík v obci renesančný zvon, ktorý je kultúrnou pamiatkou a dodnes sa nachádza v drevenej hranolovitej zvonici z roku 1885 vedľa ruín zaniknutého kostolíka. (Zvonica v pôdoryse meria 3,3 m x 3,3 m; jej výška je 8,8 m (363 m n. m.). Pred rokom 1945 bola zvonica ukončená drevenou konštrukciou v tvare troch oplechovaných cibuľovitých tvarov nad sebou. Dnešnú podobu dostala po skončení 2. svetovej vojny, keď bola strecha nanovo postavená, nakoľko išlo o značné poškodenie strechy – rozstrieľaná). Nápis na zvone, na venci: Venite adoremus et procidamus, exultemus Domino coram eo qui fecit nos. 95. – Poďte, pokloňme sa a pokľaknime pred Pánom, lebo on nás stvoril. Žalm 95. Na dolnom okraji zvona: In majorom gloriam Dei ac sui nominis memoriam fudit et formavit me Baltazar Ponicer Lubetae anno 1686. – Na väčšiu slávu Božiu a na pamäť jeho mena ulial a stvárnil ma Baltazar Ponicer v Ľubietovej roku 1686. Celý nápis je v majuskulách. Zvon je veľmi zachovalý a používa sa dodnes, ale už len ako umieračik.[chýba zdroj]

Citát od Jána Slávika: Sampor má kalich pozlátený, medený s patenou, farár má sedecimu, zvony sú 3. Obec poplatná Turkom, duší 75.[19]

Spory o evanjelického farára[upraviť | upraviť kód]

Bývalá základná škola, dnes modlitebňa pre evanjelikov

V generálnej kongregácii zvolenského bratstva dňa 10. júla r. 1642 v radvanskej fare zasedavšej, zemský pán Sampora, Štefan Šooš, prostredníctvom svojho vyslanca Mateja Čurhaya žiadal bratstvo, aby do Sampora uviedli ním povolaného nového farára v osobe menovaného Cornidesa. Ale bratstvo nesúhlasilo s úmyslom Šoošovým a vyslalo k nemu dvoch farárov s odpoveďou. Nechcelo drobiť cirkvi, i tak nie silnú zolňanskú cirkev oslabiť a dávny právny pomer fílie k matke rušiť. Ale Šooš na to nič nedbal, a keď Cornides (rodák z Prievidze v 1652 odchádza do Lovinobane) v Sampore už poldruha roka účinkoval, prinútené bolo kontubernium vyhovieť jeho prosbe a prijať ho na shromaždení v B. Bystrici dňa 18.jan. r. 1644. do bratstva, len mal platiť kathedratikum 50 den. a na olej seniorovi 40 den. Zatým na znak poslušnosti kontuberniálnym zákonom podpísal sa do zápisnice. Šooš nebol s tým spokojný, že sa pridal ku tomuto bratstvu a spolu so Zvolencí chcel Sampor odtrhnúť od kontubernia, tak že bratstvo nútené bolo zo svojho shromaždenia dňa 20. jan. r. 1648. poslať k nemu dvoch farárov, saského Reguliho a dobronivského Filipa Czudora.[19] Samporskí katolíci kedysi patrili do farnosti Zolná až do reformácie, kedy táto farnosť zanikla. Odvtedy patrila do farnosti Zvolenská Slatina. Dnes patria katolíci pod farnosť Sliač a evanjelici pod Matku Cirkev Hronsek.

Cintorín[upraviť | upraviť kód]

Dom smútku v samporskom cintoríne

V Sampore nájdeme obecný cintorín, ktorý je v súčasnosti neúmerne veľký. Kedysi za terajším Domom smútku (s plochou 110 m² a výškou 8,3 m) a zadným plotom bývali hroby s drevenými krížmi, ešte spred roka 1945, ktoré boli neskôr zrovnané zo zemou. Na vojenskej mape z rokov 17631787 je možné vidieť označenie cintorína, resp. kostola. Dnes na 62,15 ároch s rozmermi ca 75x85 m a celkovým obvodom 331 m je asi 150 pochovaných osôb v približne 85 v jedno alebo dvojhroboch; všetci pochovaní po roku 1945. (stav k 9/2017).

Po 2. svetovej vojne v r. 1945 boli v cintoríne vykopané dva masové hroby. Do jedného boli uložené telá 15 nemeckých vojakov a do druhého 41 vojakov červenej armády – Rusov. Miesto spoločných hrobov bolo umiestnené pri vchode do cintorína na pravej strane. V roku 1946 (protokol exhumácie je s dátumom 15.4.1946) boli exhumované pozostatky ruských vojakov a prenesené na Ústredný vojensky cintorín Kráľovskej rumunskej armády a Červenej armády do Zvolena. V roku 1994 boli pozostatky nemeckých vojakov rovnako exhumované, identifikované a prenesené na cintorín do Nemeckého vojenského cintorína vo Važci. V samporskom cintoríne je pochovaná jediná obeť vojny Anna F. (na hrobovej nápisnej doske je tvar mena „Anička“) Zomrela zasiahnutá letiacim úlomkom do slabiny a brucha 9. mája 1945, v nedožitých 18. rokoch. Anička bola už zasnúbená, čakala na sobáš. Koniec druhej svetovej vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. Anna F. je pochovaná v jednom hrobe spolu so súrodencami a rodičmi.

Druhá svetová vojna a SNP[upraviť | upraviť kód]

Na kopci Vicherec sa ešte dnes nachádza asi 12 malých už zasypaných dier kde kedysi boli partizánske bunkre z čias SNP

Predpoludním 14. marca 1945 jednotky plk. Calaja a Obušenka, spolu s jednotkami mjr. Maximova a Tokareva oslobodili Zvolen. Potom nastal urputný boj o okolité dediny okresného mesta smerom na sever a na západ. Tento zápas trval päť dní. 19. marca 1945 o piatej hodine nastal medzi Hájnikmi a Rybármi silný otras. To Nemcami podmínovaný most, spájajúci tieto dve obce, vyletel do vzduchu. Nemecké vojsko, utekajúc pred oslobodzovacími vojskami, sa plazilo cez dvory a záhrady smerom na Veľkú lúku, kde sa presunulo ťažisko bojov. V ten istý deň sa objavili prví sovietski vojaci na pravom brehu Hrona, ktorí obsadzovali Hájniky a prví rumunskí vojaci od Borovej hory, ktorí postupne obsadili Rybáre a sliačské kúpele. 23. marca k nám prichádza mjr. Jerzenevič so svojimi automatčíkmi. Obyvateľstvo Hájnik a Rybár ho vrele víta. 26. marca bola oslobodená i Banská Bystrica.[20]

Po oslobodení Zvolena začali vojaci 50. a 51. streleckého zboru Červenej armády sústredený útok na sever k Banskej Bystrici. Úpornosť bojov v pásmach obrany nepriateľa dovoľovala útočiacim za 6 dní postúpiť iba do hĺbky 6 km. Po polhodinovej delostreleckej príprave 19. marca 1945 vojaci 232. streleckej divízie plk. Calaja, v súčinnosti s 8. rumunskou motostreleckou divíziou gen. Ch. Fortunesca, vyhnali Nemcov zo Sampora. Samporčania po vojne začali húževnato opravovať svoje zničené domy (3 domy vyhoreli) a hospodárstva.[21]

Počas 2. svetovej vojny (hlavne pravdepodobne v 1944 – 1945) na vrchu Vicherec boli ruskými vojakmi vykopané zákopy – „hniezda“. Pri vystúpení na vrchol kopca nájdeme 12 dier (niekde už len malé priehlbiny do zeme), kde kedysi boli ruské zákopy.

Boje medzi Nemcami a Červenou armádou v samporskom chotári ale i priamo v dedine trvali dva týždne.

Súčasnosť[upraviť | upraviť kód]

Počas 16. a 17. storočia ohrozovali dedinku aj turecké oddiely a v rokoch 1582, 1657 a 1668 im dokonca musela platiť dane. V tom čase mala dedinka len 12 dvorov. V roku 1828 mala dedinka 27 domov a 227 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Fungoval tu už hostinec na obchodnej ceste, kde sa furmani mohli občerstviť, a zároveň prepriahnuť kone.[3] Dom, kde bol hostinec dodnes stojí na začiatku obce; v poradí druhý dom vpravo, smerom do dediny Sampor z rázcestia (Samporska č.1467/2). V roku 1940 mala obec 51 domov a 220 obyvateľov.[4] [22]

Družstvo v Sampore
Salaš v Sampore
Požiarna zbrojnica v Sampore, dnes je využívaná len počas volieb ako volebná miestnosť
Detské ihrisko v Sampore

V 19. storočí sa asi 200 obyvateľov obce, vyznávajúcich evanjelické augsburské vyznanie, zamestnávalo poľnohospodárstvom, furmanstvom a drevorubačstvom. Pri výstavbe trate Zvolen – Banská Bystrica našlo niekoľko chlapov nový zdroj príjmov, iní chodili za prácou do plechovej továrne Union vo Zvolene. Po vzniku ČSR bola v Sampore silná Agrárna strana, ktorá víťazila vo všetkých voľbách. Preto občania s nechuťou prijali dohodu v Mníchove a počas druhej svetovej vojny vznikali v obci skupiny, podporujúce odboj. Mnohí sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania (SNP).[23] V Sampore fungovalo Jednotné roľnícke družstvo (JRD) od roku 1953 – 1970[24] Dnes je v súkromnom vlastníctve. Chovajú sa tu ovce plemena Lacone a Cigája v počte 600 kusov. Chov je zameraný na produkciu jahniat, ktoré sa predávajú, alebo slúžia na ďalšiu reprodukciu stáda. Ovce sa doja a mlieko sa využíva na výrobu kvalitného ovčieho syra.[25]

Bývalá ľudová škola, dnes slúži evanjelikom ako modlitebňa. Učilo sa v nej do 50. rokov 20. storočia. Bohoslužby mávajú v 2. a 4. nedeľu v mesiaci o 13. hodine.[26] Tunajší evanjelickí veriaci tvoria fíliu, ktorá patrí pod MatkoCirkev so sídlom v Hronseku.[27] Budova niekdajšej školy je situovaná vľavo od cesty, pri vstupe do obce Sampor z rázcestia. Dnes samporské školopovinné deti dochádzajú do základnej školy Andreja Sládkoviča[28] v Sliači. Škola pokrýva spádovú oblasť do ktorej patria aj obce Sielnica, Veľká Lúka, Lukavica a mestská časť Sampor. Priestorovo je základná škola umiestnená na Pionierskej ulici č. 9. V danej budove škola pôsobí od roku 1961. V roku 1997 sa začalo s výstavbou nového pavilónu pre zvýšenie kapacity školy. Výstavba bola dokončená v roku 2000.[29]

V mestskej časti Sampor sa ďalej nachádza futbalové ihrisko (62,12 árov). Priestorovo je umiestnené v údolí potoka Lukavica pri odbočke z cesty III. triedy do Sampora.[30]

V obci fungovali potraviny od cca 1954, ktoré boli zrušené v roku 2010. Dnešné domy sú postavené po roku 1945. Obec má cca 120 obyvateľov žijúcich v asi 80 domoch.

V roku 2017 sa v Sampore skvalitnila pitná voda. Podzemnú vodu znehodnocovali exkrementy chovných zvierat, ktoré sa dlhodobo pasú na okolitých lúkach. Mesto Sliač preto v lokalite zrealizovalo asi 70-metrový vrt a z neho priviedlo do vodojemu nepokazenú vodu. Odstránenie tejto environmentálnej záťaže ho stálo asi 55 000 eur.[31]

V Sampore pôsobí poľovnícky spolok Poľovnícky spolok Lukavica – Sampor so sídlom v Lukavici.[32]

Fauna a flóra[upraviť | upraviť kód]

Samporský vodopád, vysoký asi 5 metrov
Užovka

Zo živočíšstva sa v chotári darí najmä jašterici zelenej (Lacerta viridis), myšiakovi hôrnemu (Buteo buteo), slepúchovi obyčajnému (Anguis fragilis) a sove obyčajnej (Strix aluco)[21]

V samporskom chotári sa nachádzajú dva väčšie vrchy; Samporský vrch, ktorý má 480 m n. m. Jeho názov bol Geodetickým a kartografickým ústavom[33] oficiálne zapísaný do štandardizovaného geografického názvoslovia v roku 1976. Druhým vrchom v obci Sampor je Vicherec s 462 m n. m., názov zapísaný v 1993.[34] Terminológia slova vicherec je neznáma, no možno predpokladať, že ide o spojitosť so slovom vietor, víchor (alebo v čes.j. vicher – vietor; možno i, ale málo pravdepodobné – víchera, z juhomoravského nárečia, čo znamená hrdosť na dedičstvo po predkoch, zdravá pýcha na krásu ľudového oblečenia a tradície.[35]

Asi na konci 19. a začiatkom 20. storočia susedná obec Zolná odkúpila od Samporčanov horu Vicherec. Zolnančania ju však mali aj ďalej v prenájme, ba neváhali využívať „svoju” horu ani potom, čo sa im prenájom skončil. V roku 1926 zolniansky hájnik zajal Samporčanom niekoľko kusov dobytka, čo bolo iskrou k bitke s viacerými vážnymi zraneniami. Bili sa vraj aj ženy. Spory pretrvali až do 2.svetovej vojny a skončili sa zoštátnením lesov a rekultiváciou pastvín v rámci Jednotného roľníckeho družstva v roku 1978.[36]

Rozdelenie poľnohospodárskej pôdy v meste Sliač[37]

Druh pozemku Hájniky (ha) Rybáre (ha) Sampor (ha) Sliač spolu (ha)
Orná pôda 497,18 (57,7%) 214,93 (50,5%) 41,28 (10,2%) 753,39 (44,5%)
Záhrady 14,90 (1,8%) 29,98 (7%) 6,79 (1,6%) 51,67 (3%)
Trávne porasty 348,86 (40,5%) 180,77 (42,5%) 358,05 (88,2%) 887,68 (52,5%)
Poľnohospodárska pôda spolu 860,94 (100%) 425,68 (100%) 406,12 (100%) 1692,74 (100%)

Cez dedinku Sampor vedie trasa Barborskej cesty,[38] strednej slovenskej Jakubskej cesty[39] a dve turistické trasy Zvolen – Banská Bystrica a Sliač – Sedlo Jasenová.[40]

Benediktínsky Kláštor Premenenia Pána[upraviť | upraviť kód]

Kláštor v Sampore

Na Turíce 24. mája 2010 konsekroval o. biskup Rudolf Baláž Kláštor Premenenia Pána za prítomnosti otcov biskupov Viliama Judáka a Tomáša Galisa, opátov, mníchov, množstva kňazov a klerikov, ako aj veriaceho ľudu z celého Slovenska. Otec opát Bernard Sawicki OSB, opát Tynieckeho opátstva, po skončení slávnosti vyhlásil nový kláštor za jednoduchý priorát a za prvého priora menoval o. Vladimíra Kasana OSB.[5] Dnes tu pod Regulou sv. Benedikta žije 13 (+2 postulanti) mníchov.[41] Súčasťou kláštora je Dom hostí s maximálnou kapacitou 23 osôb.

Kláštor sa nachádza na terénnom výbežku (380 m n. m.)[42] „Farské“, v juhozápadnej časti obce. Nad kláštorom sa nachádza časť Sampora zvaná „Kňazov hrb“.

Benediktíni sú katolíckym rádom, ktorého členovia žijú podľa najstarších západných mníšskych tradícii kodifikovaných v Regule sv. Benedikta († 21.3. 547; ca 70 r.) . Sv. omše bývajú v kláštore každý deň o 6:30 hod. v nedeľu a slávnosť o 11:00 hod. a v prikázaný sviatok v pracovný deň o 18:00 hod.[43]

Materským kláštorom, kde sa formovali prví slovenskí mnísi, predtým ako prišli na Slovensko je Kláštor sv. Petra a Pavla v Tynci, v Poľsku.

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. a b O meste Sliač [online]. Sliač : Mestský úrad Sliač, [cit. 2018-03-18]. Dostupné online.
  3. Mapy Google [online]. google.sk, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  4. Mapy Google [online]. google.sk, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  5. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2018-03-20]. Dostupné online.
  6. Vígľašské panstvo::Detva [online]. region.detva.biz, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  7. Združenie Montana [online]. zdruzeniemontana.eu, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  8. CISARIK, Juraj. Genealogy : Tourist Guide : Slovakia : Kosice : Bratislava : Guide to Travel Trip Hotel Info Roots Forum Church Birth Records of Slovakia [online]. cisarik.com, [cit. 2018-03-18]. Dostupné online.
  9. HROCHOŤ, Obec. Zo stredovekých dejín [online]. hrochot.sk, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  10. a b c d e f MALINIAK, P. K interpretáciám najstarších dokladov o osídlení Zvolenskej kotliny. Historický ústav UMB. In: Acta Historica Neosoliensia, 10/2007, Banská Bystrica, s. 66.
  11. Pavol Maliniak. Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2009. S. 36.
  12. 72313 [online]. archives.hungaricana.hu, [cit. 2018-03-22]. Dostupné online.
  13. a b c d e Mária Ďurková:Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty, Historický časopis č. 1/2008, str. 10, 56
  14. Mária Ďurková:Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty, Historický časopis č. 1/2008, str. 16, 56
  15. MALINIAK, P. K interpretáciám najstarších dokladov o osídlení Zvolenskej kotliny. Historický ústav UMB. In: Acta Historica Neosoliensia, 10/2007, Banská Bystrica, s. 8 – 9.
  16. Alexandra a Štefan Podolinskí. Sliač-Sampor [online]. apsida.sk, [cit. 2018-04-19]. Dostupné online.
  17. ff.umb.sk, [cit. 2018-04-18]. Dostupné online.
  18. digilib.phil.muni.cz, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  19. a b UKB [online]. digitalna.kniznica.info, [cit. 2018-03-22]. Dostupné online.
  20. Sliač dnes.sk [online]. sliacdnes.sk, [cit. 2018-03-18]. Dostupné online.
  21. a b PINKA, JÁN M., KUKA, P. Pod Poľanou a v Honte II. Vydavateľstvo Odkaz. 1993, Bratislava, s. 89.
  22. digilib.phil.muni.cz, [cit. 2018-03-20]. Dostupné online.
  23. PINKA, JÁN M., KUKA, P. Pod Poľanou a v Honte II. Vydavateľstvo Odkaz. 1993, Bratislava, s. 89.
  24. TETTINGER, Marek. Geni.sk [online]. geni.sk, 2010-01-25, [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  25. Agrobell - Živočíšna výroba [online]. agrobell.sk, [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  26. Zvolenský seniorát [online]. zvs.sk, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  27. Informácie o nás [online]. ecavhronsek.sk, [cit. 2018-04-13]. Dostupné online.
  28. Základná škola A. Sládkoviča [online]. zssliac.edupage.org, [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  29. sliac.sk, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  30. ZBGIS [online]. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  31. TASR. Tento rok uplynie 75 rokov od prvého civilného letu z letiska v Sliači. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-02-17. Dostupné online [cit. 2018-04-20].
  32. Poľovnícky spolok Lukavica – Sampor [online]. prelovca.sk, 2016-12-12, [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  33. Geodetický a kartografický ústav Bratislava [online]. geoportal.sk, [cit. 2018-04-13]. Dostupné online.
  34. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  35. Podlužácká víchera [online]. jmkn.cz, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  36. Zolná - pohľad do histórie obce s tipmi na zaujímavé vychádzky do okolia [online]. hobbyportal.sk, [cit. 2018-03-20]. Dostupné online.
  37. sliac.sk, [cit. 2018-04-20]. Dostupné online.
  38. 8. etapa : Zvolen – Hronsek; 17 km / 5:30 hod [online]. barborskacesta.com, [cit. 2018-04-20]. Dostupné online.
  39. Jakubská cesta [online]. jakubskacesta.eu, [cit. 2018-04-20]. Dostupné online.
  40. OMA.sk. Sampor Turistické trasy [online]. sampor.oma.sk, [cit. 2018-04-20]. Dostupné online.
  41. Naše spoločenstvo [online]. benediktini.sk, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  42. ZBGIS [online]. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2018-03-19]. Dostupné online.
  43. Kláštor Premenenia Pána – Slovenské spoločenstvo benediktínov [online]. benediktini.sk, [cit. 2018-03-18]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • MALINIAK, Pavol, Človek a krajina zvolenskej kotliny v stredoveku. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2009. str. 249. ISBN 978-80-8083-914-7.
  • MALINIAK, Pavol, K interpretáciám najstarších dokladov o osídlení Zvolenskej kotliny. Historický ústav UMB. In: KOŽIAK, Rastislav, NAGY, Imrich. Acta Historica Neosoliensia, 10/2007, Banská Bystrica. Katedra histórie FHV UMB Banská Bystrica, 2007. ISSN 1336 – 9148 str. 434.
  • ĎURKOVǍ, Mária, Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šlachty. Bratislava, roč. 56, č.1 : Slovac Academic Press, 2008. str. 224.
  • Dejiny Zvolenského evanjelického a.v. bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica: Vdova a syn A.Joergesa, 1921. str. 898 – dostupné v Digitálnej knižnici UKB
  • PINKA, JÁN Mieroslav, KUKA, Pavol, Pod Poľanou a v Honte II. Bratislava : Vydavateľstvo Odkaz, 1993. ISBN 80-85193-16-7.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sampor

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]