Preskočiť na obsah

Povstanie Františka II. Rákociho

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Protihabsburské stavovské povstanie Františka II. Rákociho bolo definitívne posledným z radu stavovských povstaní v rokoch 1703 až 1711 na čele s bývalým šarišským županom a od roku 1704 sedmohradským kniežaťom Františkom II. Rákocim. [1]Ten bol taktiež známy ako najbohatší uhorský feudál.[2] Povstanie vypuklo v roku 1703, pričom malo jednak protihabsburský ale aj protifeudálny charakter. Poddaní sa pridávali vo veľkých skupinách pre príležitosť nájsť východisko z ťažkého poddanského bremena.[3] Zároveň išlo o jediné protihabsburské povstanie, ktoré nijakým spôsobom nepodporovala Osmanská ríša.[4]

Príchod Františka II. Rákociho na Ónodský snem.







Uhorsko v ťažkostiach po vojnách proti Turkom (1697 až 1700)

[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte dňa 26. januára roku 1699 bola uzavretá mierová zmluva v meste Sriemski Karlovci. Samotný mier napokon ukončil Veľkú tureckú vojnu v rokoch 1683 až 1699. [5]Jej obsah stanovil, že Habsburgovci tak mohli mať pod vládou celé Uhorsko ale aj Sedmohradsko, Báčku a časť Slavónie. Osmanská ríša vtedy kontrolovala už iba Temešvár a územie Banátu.[6] Mier však priniesol pre uhorskú šľachtu veľmi neblahé ovocie. Z diplomatického hľadiska nebol na rokovania pozvaný nijaký predstaviteľ Uhorska.[7] Navyše došlo ku krachu erárneho banského priemyslu na území terajšieho stredného Slovenska. Bane sa zanedbali a napokon došlo k ich zatopeniu. Šľachtu navyše trápilo, že majetky skonfiškované z rúk domácich odbojníkov za dostávali za malé peniaze do rúk cudzincov, cisárskych dôstojníkov a dvorských úradníkov. Ukázalo sa tak v ešte v roku 1684, keď sa generálovi Rabatovi a plukovníkovi Heislerovi podarilo získať hradné panstvo Považskej Bystrice. Gróf Breuner dostal Ilavu, Belušu a Vršatec. Hradné panstvo na Strečne po Vešeléniovcoch kúpil sliezsky gróf Ján Jakub Lowenburg. Ďalšiemu cudzincovi, viedenskému obchodníkovi nízkeho pôvodu, Johannovi Weisovi sa podarilo dostať do držby určitú časť zhabaných majetkov po rodine Mariášiovcov.[8] Ďalším problémom bola tentokrát predovšetkým u mešťanov, zemianstva a strednej šľachty náboženská otázka. Práve po úspešnom potlačení Tököliho povstania stratili evanjelickí veriaci kostoly, ktoré im umožnili získať zákony Šopronského snemu. Na území Turčianskej stolice mali evanjelickí veriaci predsudky voči komisárom z Uhorskej komory, ktorá sídlila v Prešporku. Tí boli známi vďaka tomu, že praktizovali svojvoľné zmenšovanie stanoveného počtu evanjelikov v orgánoch mestskej správy, pričom na ich miesta dosadzovali akýchkoľvek katolíkov bez vzdelania.[9] Známy bola udalosť, ktorá sa udiala v roku 1695, keď Leopold I. Habsburský ako rímsko-nemecký cisár, kráľ Čiech a Uhorska vymenoval do funkcie rábskeho biskupa cudzinca, ktorým bolo saské knieža Kristián August. Uhorskí preláti sa postavili proti tomu, keďže sám knieža bol jednak cudzieho pôvodu ale aj konvertita. Uhorských magnátov a šľachticov navyše pobúrila činnosť Komisie pre novozískané územia (lat. Comisio neoaquisitica). Vznikla ešte v roku 1688 a jej lídrom bol kardinál Leopold Kolonič. Na rozdiel od Koloniča, všetci ostatní boli cudzinci.[10] Samotná komisia pracovala pod vedením vysokých cisárskych dôstojníkov ale aj dvorských úradníkov.[11] Jej cieľom bola reštitúcia majetkov na územiach znovudobytých spod osmanského panstva pôvodným majiteľom[12]. Korupcia a podvody, ktoré sa diali počas udeľovania majetkov patrili práve k javom práce komisie[13].


Rebélia v Tokaji a jej potlačenie (1697)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1697 došlo k prepuknutiu revolty v južnom Zemplíne[14]. Stalo sa tak dňa 30. júna, keď skupina zemanov, ozbrojených poddaných a prepustených vojakov zaútočila na vojenský oddiel na trhu v Novom Meste pod Šiatrom. Dôsledkom tejto udalosti sa ozbrojenci zmocnili dvoch najväčších pevností v samotnej oblasti a to Blatného Potoka a Tokaja. Povstalci očakávali vojenskú podporu od osmanských Turkov a za svojho vodcu si zvolili Imricha Tököliho. Do jeho príchodu si však vybrali Františka II. Rákociho, iba nedávno vymenovaného za šarišského župana.[15] František II. Rákoci však ako mladoženáč spolu so svojim dieťaťom sa počas rebélie, ktorú viedol František Tokaj, dostal do nebezpečenstva, keďže práve počas nepokojov sa zdržiaval v Serenčskom kaštieli. Rozhodol sa preto ukryť do Košíc ku kapitánovi Ottavianovi Nigrellimu, v čom mu však zabránili povstalci. Rozhodol sa preto odísť na západné Slovensko a odtiaľ smerom do Viedne. Tam to vnímal ako bezpečne, aby sa vyhol podozreniu zo spojenia so vzbúrencami. Paradoxne, vo Viedni ho podozrievali, že Tokajské povstanie zorganizoval sám.[16] Cisárskym vojskám sa však revoltu podarilo úspešne rozprášiť[17]. Dňa 17. júla toho istého roku došlo k dobytiu pevnosti Tokaj a to za pomoci armád podmaršala Karola Vaudemonta. Po kapitulácii povstalcov v Blatnom Potoku boli vodcovia narazení na kôl alebo skončili na šibenici. Tokajská revolta bola posledným protihabsburským vystúpením v Uhorsku, pričom rátala s osmanskou pomocou.[18] Pokojná situácia v krajine však nenastala.[19] Predstavitelia uhorskej šľachtickej spoločnosti už dlhší čas a s veľkou nespokojnosťou sledovali politické snahy Viedne o centralizáciu, taktiež zvyšovanie daní a uprednostňovanie cudzej šľachty.[20] V čase, keď bol uzavretý Karlovský mier, predpovedal Carlo Ruzzini ako benátsky vyslanec pri cisárskom dvore vo Viedni, že Uhorsko čaká povstanie veľkého rozsahu. Budúcnosť mu napokon dala za pravdu. [21]

Rákociho bojové korene

[upraviť | upraviť zdroj]
Helena Zrínska na hrade Mukačevo. Maľba Viktora Madarásza (1859).

Osoba, na ktorú sa začali obracať rozdráždení poddaní obyvatelia, bol v poľskom exile žijúci František II. Rákoci, ktorého predkovia mali s povstaniami skutočne veľké skúsenosti. [22]František II. Rákoci mal vo svojej rodine slávnych predkov z rodu Rákociovcov a Zrínskovcov, ktorí sa vyznamenali bojmi proti Turkom. Zároveň predstavovali protihabsburské úsilia sedmohradskej a uhorskej šľachty. Jeho otec František I. Rákoci sa stal súčasťou Vešeléniho sprisahania.[23] Matka Helena Zrínska (*1643 - †1703) bola známa ako dedička presláveného rodu pôvodom z Chorvátska. Jej predok, Mikuláš IV. Zrínsky sa zapísal do dejín ako hrdinskou obranou pevnosti Szigetvár. Jej strýko, Mikuláš VII. Zrínsky bol známy ako básnik, ktorý opísal hrdinské skutky v Szigetvári v básnickej zbierke a jej otec Peter Zrínsky skončil na popravisku ako jeden z vedúcich účastníkov Vešeléniho sprisahania. V čase, keď mal Rákoci iba deväť rokov, uchýlila sa jeho matka spolu s ďalším dieťaťom, dcérou Julianou na hrad Mukačevo (Palánok), kde sa ako druhá manželka Imricha Tököliho, stala známou vďaka vzdoru víťazným cisárskym vojskám. Tam kládla odpor takmer tri roky a to za pomoci posádky 600 mužov a 45 diel proti cisárskym veliteľom Tenzimu a Caraffovi. Po čase, keď sa ozbrojený odpor vyšiel najavo bez zmyslu, sa rozhodla podľa rady Andreja Radiča ako Tököliho tajomníka kapitulovať. Dňa 14. januára roku 1688 tak kapitulovala posledná kurucká pevnosť Mukačevo. [24]Po jeho páde bol František II. Rákoci odlúčený od matky do výchovy rádu jezuitom.[25]



Zbližovanie sa so vzbúrencami

[upraviť | upraviť zdroj]

František II. Rákoci po návrate do Uhorska, po tom, čo absolvoval študijnú cestu v talianskych krajinách, usadil sa v Kaštieli Veľký Šariš, kde si spolu so svojou manželkou, Šarlotou Amáliou von Hessen Rheinfellsovou založil rodinu. Často sa zdržiaval vo Viedni, pričom v čase, keď sa nachádzal na pôde rodnej krajiny, pohyboval sa po vlastných panstvách a to vo Veľkom Šariši, Zborove, Tokaji, Blatnom Potoku, Regéci a Borši. Vystupoval však veľmi opatrne, keďže vedel, že Viedeň je stále v strehu a odmieta mu dôverovať. Okolnosti mu však nemohli dovoliť žiť pokojný provinčný život. Sám sa oboznamoval s pomermi v krajine, ktorej postavenie u poddaných sa javilo katastrofálne. Uhorsko bolo vyciciavané jednak cudzou šľachtou a nábožensky utlačované rekatolizáciou. Ešte v čase, keď bol zverencom kardinála Leopolda Koloniča, sa myšlienkovo postavil proti tomu, ako tvrdo sa vynakladá s jeho rodovým majetkom. Na území horného Uhorska sa vtedy spoznal s užhorodským županom, grófom Mikulášom Berčénim starším až o jedenásť rokov. Obidvaja sa názormi spojili s nesúhlasom s politiky zo strany rakúskych Habsburgovcov. Napriek tomu, že samotný Rákoci bol vychovávaný ako dobrý katolík s prohabsburským zmýšľaním sa v ňom nezapreli gény viacerých povstaleckých pokolení, čo napokon Mikuláš Berčéni vycítil. Trvalo veľmi krátko a obaja začali spoločne uvažovať o odboji proti Viedni. [26]

gróf Mikuláš Berčéni (*1665 - †1730). Hlavný župan Užskej stolice a hlavný veliteľ vojsk v Uhorsku v rokoch 1696 až 1698.










Zatknutie a útek (apríl 1701 až apríl 1702)

[upraviť | upraviť zdroj]
Zatknutie Františka II. Rákociho v Kaštieli Veľký Šariš. Maľba Júliusa Bencúra (1869).

V čase vypuknutia vojny o španielske dedičstvo sa v cisárskej posádke v Prešove pohyboval markíz de Longuevall, ktorému sa podarilo stretnúť sa so samotným Rákocim a dozvedieť sa viac o jeho plánoch pre odboj. František II. Rákoci vďaka priazni a podpore Mikuláša Berčéniho pokúsil nadviazať dohodu s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. [27] Dňa 1. novembra roku 1700 však markíz de Longuevall ako francúzsky emisár vo Viedni predložil viedenskému dvoru list s obsahom, ktorý bol adresovaný francúzskemu kráľovi.[28] V liste žiadal Rákoci samotného kráľa o diplomatickú, vojenskú ale aj finančnú podporu. Po výmene ďalších listov medzi Parížom a Veľkým Šarišom sa tak vo Viedni zhromaždilo niekoľko dôkazov o pripravovanom protihabsburskom sprisahaní.[29] Dňa 18. apríla roku 1701 bol František II. Rákoci zatknutý cisárskymi vojskami vo Veľkom Šariši, odkiaľ bol následne eskortovaný do Viedenského Nového Mesta. [30]Okrem neho boli zatknutí ďalší sprisahanci tajných schôdzok ale aj sprisahanci. Berčéni sa zatknutiu úspešne vyhol útekom na územie Poľska. [31]Existuje nepriamy dôkaz, ktorý naznačuje, že František II. Rákoci sa dostal do tej cely, kde bol uväznený jeho otec. Rákoci však podľa svojich spomienok dáva najavo, že išlo o celu, kde údajne čakal na smrť Peter Zrínsky, starý otec z matkinej strany. František II. Rákoci presedel v cele dovedna šesť mesiacov. Pomohla mu však jeho manželka, ktorá sama stavila na ľudskú chamtivosť a podplatila kapitána väzenskej stráže.[32] Dňa 8. novembra sa Františkovi II. Rákocimu podarilo ujsť z väzenia vo Viedenskom Novom Meste a to za pomoci kapitána Gottfrieda Lehmana. Ten bol však za útek prominentného väzňa popravený rozštvrtením. O čosi neskôr, dňa 24. novembra toho istého roku bola na Františka II. Rákociho vypísaná odmena zo strany cisára Leopolda I.[33] Tá znela jasne: ,,Tento utečenec nášmu Kráľovstvu uhorskému, našim verným poddaným a úbohému ľudu by veľa zlého mohol spôsobiť, a preto žiadame akýmkoľvek spôsobom spomenutého dolapiť. A tak tí, ktorí Františka Rákociho živého do väzenia privedú, dostanú desaťtisíc zlatých a tí, čo by ho mŕtveho či len jeho hlavu priniesli, dostanú šesťtisíc zlatých, čo my sväto sľubujeme a svoje kráľovské slovo na to dávame".[34] Aj napriek zatykaču sa však šťastie priklonilo na Rákociho stranu. Utiekol cez územie terajšieho Slovenska, pričom sa dostal do Spiša, práve v tom čase v poľskom zálohu. Podľa kroniky rádu piaristov sa tu dňa 11. novembra roku 1701 stretol so šľachticom Berzevicim a jeho ľuďmi, pričom po stretnutí prijal pohostenie pátrov, za čo sa im po čase odvďačil. O deň neskôr pokračoval cez Hniezdne smerom na územie Poľsko-litovskej únie.[35] Na území tohto štátu našiel Rákoci a jeho druh Berčéni azyl u grófa Sieniawského a jeho spoločenskej manželky[36]. Dňa 8. apríla roku 1702 sa Františkovi II. Rákocimu podarilo v Brezanoch (dnes Berežany, okres Tarnopoľ, Ukrajina) nadviazať kontakt s francúzskym kráľom na prípravu protihabsburského povstania.[37]

František II. Rákoci na portréte od neznámeho umelca. Maľba vyhotovená v Podolínci roku 1702.










Prológ boja (marec - jún 1703)

[upraviť | upraviť zdroj]
Stretnutie Františka II. Rákociho s Tomášom Ezsem.

Začiatkom jari roku 1703 prepuklo v Zátisí v okolí dediny Tarpa ľudové povstanie pod velením obchodníka so soľou, Tomášom Eszem a zámožným sedliakom Albertom Kissom.[38] Práve im sa v marci toho istého roku podarilo vyhľadať Františka II. Rákociho na území Republiky oboch národov. Rákoci spočiatku váhal. Neskôr sa však dozvedel, že povstanie už vypuklo a vzbúrenci ho už zvolili za vodcu. Práve to bol dôvod, aby sa im už tentokrát neobrátil chrbtom, keďže bol ich ponuke stať sa veliteľom povstania skutočne naklonený. Vzbúrencom napokon odovzdal zástavy s nápisom ,,Pro libertate !"[39] Dňa 6. mája roku 1703 vydal František II. Rákoci výzvu uhorskému obyvateľstvu do boja za slobodu[40]. O čosi neskôr, dňa 7. júna toho istého roku utrpeli jeho oddiely vojenskú porážku od armád satmárskeho župana Alexandra Károliho v bitke pri Dolhe. To ho však neodradilo. Dňa 16. júna roku 1703 sa Rákoci vrátil na svoje majetky do Mukačeva, kde získal podporu rusínskych poddaných ale aj porazených kurucov pod velením Tomáša Eszeho. František II. Rákoci si však uvedomoval, že bez získania stavov ako hlavnej sily nemá jeho odboj nádej na víťazstvo. Rozhodol sa preto pre vydanie Naményského patentu, ktorým sa snažil primať šľachtu. V auguste toho istého roku sa k povstaniu pridalo hajdúske mestá. Rákocimu sa podarilo obsadiť Marmaroškú stolicu so soľnými baňami spolu s hradom Chust a mestom Máramarossziget, kde sa uskutočnilo prvé razenie jeho strieborných mincí. Sedliacke vojsko sa čím ďalej rozrastalo až napokon dosiahlo počet niekoľko tisíc vojakov. Pre Rákociho to znamenalo, že pod vplyvom týchto okolností musel napokon prisľúbiť splnenie určitých cieľov bojujúcich poddaných.[41] Preto napokon dňa 28. augusta roku 1703 vydal v Satu Mare patent, ktorého obsah znamenal oslobodenie poddaných bojujúcich pod jeho zástavami od feudálnych povinností. [42]





Najväčšie víťazstvá kurucov (september 1703 - koniec decembra 1704)

[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri roku 1703 sa podarilo kuruckým povstalcom pod velením Ladislava Očkaja obsadiť územie terajšieho stredného a južného Slovenska. O čosi neskôr, dňa 11. novembra toho istého roku sa povstalcom vzdalo mesto Levoča spolu so Spišským hradom.[43] Rýchle vojenské úspechy kurucov na bojovom poli, po ktorých stratili Habsburgovci kontrolu nad banskými mestami ako aj prechod bývalých cisárových prívržencov, medzi ktorými bol aj Alexander Károli, spolu s hrozbou spojenia povstalcov s bavorskými oddielmi ako protivníkmi Rakúska napokon viedli k tomu, aby sa Viedeň spamätala a začala konať. Tento krok znamenal zhromaždenie a naverbovanie cisárskych žoldnierskych zborov pod velením generála Leopolda Schlika v Prešporku, pričom to malo za následok vytvorenie armády v počte 5 200 vojakov. Ich spojencami proti kurucom bolo 2 000 príslušníkov zo stoličnej a šľachtickej pohotovosti, ktorým velil Šimon Forgáč. Dňa 31. októbra roku 1703 porazila Schlikova armáda v spojenectve s Forgáčovými oddielmi vojská Ladislava Očkaja v bitke pri Leviciach, pričom po tomto víťazstve donútila hradnú posádku, aby kapitulovala. Znamenalo to teda opätovné získanie oblasti banských miest generálom Schlikom. Kurucké armády však využili neprítomnosť samotného generála, pričom prostredníctvom nariadenia Mikuláša Berčéniho pritiahli k mestu Zvolen. Dňa 15. novembra roku 1703 sa pri odohrala pri Zvolene bitka, ktorá sa skončila pre kurucké oddiely víťazstvom, po ktorom sa znovu zmocnili banských miest. Bitka pri Zvolene znamenala pre kurucké oddiely natoľko veľký úspech, po ktorom došlo k rozšíreniu kuruckého vplyvu na celé územie terajšieho západného Slovenska.[44] Dňa 7. decembra toho istého roku sa podarilo kuruckým povstalcom obsadiť Trnavu, pričom odtiaľ začali podnikať ozbrojené výpravy smerom do Rakúska. [45]

Cisársky generál Leopold Schlik.









Začiatkom januára roku 1704 sa podarilo hlavným silám kuruckých ozbrojencov pod velením Alexandra Károliho prekročiť zamrznutú rieku Dunaj. O niekoľko týždňov dobyli celé územie Zadunajska, pričom prenikli až k hraniciam Chorvátska na rieke Sáve. Aj napriek tomu, že chorvátske obyvateľstvo dostávalo výzvy na ozbrojený boj, odmietlo pridať sa na stranu kuruckých povstalcov. Proti manifestom kuruckého odboja sa zásadne proti postavili Srbi na juhu Uhorska. Dôvodom boli privilégiá, ktoré zaručovali osobnú slobodu a politickú samosprávu zo strany cisára Leopolda I. Práve to bol dôvod, prečo srbské obyvateľstvo zostalo verným spojencom Habsburgovcov počas celého povstania Františka II. Rákociho.[46] O čosi úspešnejší boli kuruckí rebeli vtedy, keď dňa 9. januára toho istého roku dobyli pevnosť Tokaj.[47] V tom istom mesiaci kapituloval pred kuruckými vojenskými silami aj Muráň.[48] O mesiac neskôr sa im podarilo získať Mukačevo ako jednu z najväčších pevností na východe Uhorska.[49] Dňa 13. februára toho istého roku sa kuruckým armádam vzdali obrancovia Trenčína.[50] V marci roku 1704 prenikli do Užhorodu. Medzitým na západe sa podarilo kuruckým armádam pod velením Alexandra Károliho dobyť Zadunajsko. Ďalší veľký vojenský úspech dosiahli kuruckí ozbrojenci v apríli roku 1704, keď v Hornom Uhorsku dobyli hrad Jáger. Tamojší biskup Štefan Telekeši zostal ako jediný uhorský sídlený biskup na strane Rákociho aj napriek odporu zo strany Svätej stolice a to až do konca odboja. [51]

Jágerský biskup Štefan Telekeši.










Ďalším vojenským víťazstvom kuruckých vojsk bolo to, ktoré získali v dňoch 27. až 28. mája v bitke pri Smoleniciach. Tá sa odohrala v lesoch Malých Karpát, pričom práve tam boli cisárski vojaci zdecimovaní zásahom miestnych poddaných. Jedným tých, ktorí niesli podiel na víťazstve kurucov boli tzv. myjavskí puškári ako súčasť sedliackej domobrany. Cisársky generál Ritschan napokon s niekoľkými stovkami mužov ustúpil do Jablonice, kde sa rozhodol po obkľúčení kapitulovať. Pri Smoleniciach dosiahli kuruckí ozbrojenci najväčšie úspech v otvorenom boji, po ktorom získali načas kontrolu nad územím celého západného Slovenska, pričom podnikali výpravy až do cisárskeho letohrádku vo Viedni. Keď sa kuruckým armádam podarilo vpadnúť na toto miesto a pobiť zajatú divú zver, rozhodli sa obyvatelia Viedne kopať zákopy a opravovať hradby. Aj napriek tomu, že na panovníckom dvore ako cisárovi zajatci a rukojemníci žili Rákociho manželka a jeho dvaja synovia, kurucké vojská bojovali gerilovým spôsobom, pričom disponovali malými prostriedkami na dobytie hlavného mesta monarchie. Panovníkovi Leopoldovi I. zostali verné iba mestá Prešporok, Budín, Leopoldov, Ilava, Pešť, Segedín a Saská krajina v Sedmohradsku. [52]


V júni roku 1704 sa však víťazná karta obrátila na stranu cisárskych armád, keďže generál Heister zvíťazil nad kuruckými povstalcami pri Koroncó. Dňa 31. októbra však kuruci dobyli Košice. O čosi neskôr, 16. novembra toho istého roku pred nimi kapitulovali pred kurucmi Nové Zámky, ktoré tri týždne obliehali oddiely povstalcov pod velením Jána Boťána. Následne sa kuruckým povstalcom podarilo obkľúčiť a dobyť pevnosť Leopoldov, pričom dňa 26. decembra roku 1704 sa František II. Rákoci pokúsil zastaviť postup generála Sigberta Heistera, ktorý mal v pláne rozraziť obruč, ktorá zvierala samotnú pevnosť. Dňa 26. decembra roku 1704 však samotný Heister porazil pri Trnave kurucké vojská. Dôsledkom tohto ozbrojeného stretu sa podarilo cisárskym armádam obsadiť Trnavu a vyslobodiť z obruče pevnosť Leopoldov. Bitka pri Trnave dala Františkovi II. Rákocimu jasne najavo, že ak chce dosiahnuť úspech na bojovom poli, musí mať snahu vybudovať regulárnu kuruckú armádu. Aj napriek tomu, že jej výstavbe venoval určitú pozornosť, nikdy nedosiahla úroveň ako pri cisárskych vojakoch. [53]

Snemy bez ozveny (1705 - 1706)

[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 12. septembra až 2. októbra roku 1705 sa uskutočnil povstalecký snem v Sečanoch a to prostredníctvom zvolania Františka II. Rákociho. [54]Ten ho však mal v pláne zvolať ešte v júli toho istého roku na tradičnom mieste stredovekých snemov, Rákošskom poli pri Pešti, ale pre vojenské vytlačenie Károliho armád muselo knieža zmeniť miesto usporiadania.[55] Sám Rákoci bol na zasadnutí v Sečanoch zvolený za hlavu a vodcu (,,caput et dux") konfederácie uhorských stavov. Podľa vzoru v Republike oboch národov došlo k založeniu senátu v počte dvadsiatich piatich členov.[56] Snemu sa zúčastnili predstavitelia až 25 uhorských stolíc. Chýbal však uhorský palatín, krajinský sudca a chorvátsky bán.[57] Aby mal Rákoci podporu evanjelikov a kalvínov, proklamoval slobodu vyznania. Záverečný zákon znamenal slobodu troch tzv. prijatých náboženstiev a to jednak katolíckeho, evanjelického a reformovaného. Veriaci týchto cirkví si mali rozdeliť medzi sebou chrámy spravodlivým spôsobom a ďalší majetok, na čo boli zriadené zmiešané komisie pre stolice a mestá v iných častiach krajiny. [58]


Ešte dňa 5. mája roku 1705 umrel cisár Leopold I. Jeho nástupcom sa stal jeho najstarší syn Jozef I. (*1678 - †1711). O čosi neskôr, dňa 27. októbra toho istého roku sa prostredníctvom anglického a holandského vyslanca začali mierové rokovania v Trnave a to medzi poverencami Jozefa I. a sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákociho.[59] Panovník zaručoval Uhorsku náboženskú slobodu a politickú samosprávu, čo však Rákocimu nestačilo, pričom práve to bol dôvod, prečo sa rokovania skončili veľkým nezdarom. [60]

Krvavý snem (máj až jún 1707)

[upraviť | upraviť zdroj]
Výjav z krvavého snemu v Ónode v roku 1707. Maľba Móra Thana.

Rastúce zaťaženie spolu s prechmatmi, ktoré sa naďalej množili znamenali spolu s neústupnosťou vodcov povstania vytvorenie opozičného hnutia. Koncom decembra roku 1706 sa predstavitelia šľachty Turčianskej stolice zišli na generálnej kongregácii, kde odsúhlasili pamätný spis. Jeho obsah uvádzal, že krajina trpí pre neutíchajúce boje, vydržiavanie vojska, jeho excesmi a hlavne zavedením nehodnotnej medenej mince. Vodcom povstania bolo rovno jasné, že manifest turčianskych šľachticov má neblahé dôsledky. V úvode roka 1707 došlo k prípravám nového povstaleckého snemu v meste Onod na území Boršodskej stolice. Neskôr, v apríli toho istého roku písal generalissimus Berčéni samotnému Rákocimu list, v ktorom poznamenal: ,, Stolice ničoho nechcú dávať, ako vidím, turčianske spiknutie sa šíri."[61] Vedúce osobnosti povstania očakávali vyriešenie viacerých problémov, ktoré zahŕňali jednak všeobecné zdanenie, taktiež pokračovanie v boji či dokonca zbavenie Habsburgovcov kráľovskej moci ale aj devalváciu medenej mince, pričom sa spomínalo taktiež potlačenie vzbúrencov.[62] Dňa 31. mája toho istého roku sa tak zišiel povstalecký snem, ktorý trval až do 18. júna[63]. Na verejnom zasadnutí Rákoci ale aj Berčéni napokon obvinili Krištofa Okoličániho a Melchiora Rakovského ako vyslancov Turčianskej stolice, že prostredníctvom svojej činnosti ohrozujú jednotu boja za slobodu. Zúriví stúpenci tvrdej línie sa na nich vrhli s vytasenými palošmi. Rakovský skončil ako rozsekaný a ťažko ranený Okoličáni bol napokon sťatý. Rákoci napokon zrušil Turčiansku stolicu, roztrhal jej zástavy, zlomil pečate a územie pripojil k susedným stoliciam. Väčšina prítomných turčianskych šľachticov skončila vo žalári, pričom Rákoci im ešte pred týmto krokom skonfiškoval majetky. Navyše vražda vyslancov Turčianskej stolice chránených imunitou nahnala ostatným účastníkom snemu natoľko silný strach, v dôsledku ktorého bez protestov odhlasovali detronizáciu Habsburgovcov. Táto udalosť však z politického hľadiska znamenala úpadok samotného povstania. Rákoci prišiel o podporu veľkej časti šľachty a meštianstva. Dokonca aj vysokí hodnostári konfederácie sa postavili jasne proti. Viacerí účastníci prišli na snem nie dobrovoľne ale doslova násilne, keďže malé kurucké oddiely ich práve do mesta uniesli. [64]

Obrat pri Trenčíne (august 1708) 

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Trenčíne

Definitívny zlom v protihabsburskom povstaní nastal až v roku 1708. Rákoci mal v úmysle zapojiť do boja sliezske stavy, ktoré mali byť podnietené do boja proti Habsburgovcom, čím by pripravil cestu na uhorský kráľovský stolec pruskému kráľovi Fridrichovi Viliamovi I. (*1688 - † 1740), ktorého otec Fridrich I. (*1657 - †1713) prisľúbil Rákocimu vojenskú podporu. Vojenské víťazstvo cisárskych armád v bitke pri Turíne v roku 1707 proti francúzskym oddielom však na bojovom poli znamenalo, že Habsburgovci si tak uvoľnili ruky pre domáci, teda uhorský front. Viedenskej vojnovej rade sa podarilo naverbovať žoldnierske pluky až z územia Porýnia. Okrem týchto vojakov sa Viedenská vojnová rada úspešne presadila v najatí dánskych vojakov v počte až šesťtisíc mužov, spolu so srbskými oddielmi z pohraničia. [65] K otvorenému boju medzi povstalcami pod velením samotného sedmohradského kniežaťa Rákociho a cisárskym generálom Sigbertom Heisterom došlo dňa 3. augusta roku 1708 pri Trenčíne. Išlo o posledný veľký boj počas povstania Františka II. Rákociho medzi cisárskym a kuruckým vojskom. Pri Trenčianskej Turnej tak došlo k vojenskej porážke výkvetu kuruckej armády. Na bojovom poli zostalo ležať približne 3 000 kuruckých mŕtvych vojakov, ďalších 400 bolo zajatých, pričom podobný osud stretol 25 dôstojníkov. František II. Rákoci stratil taktiež delostrelectvo. Viacero kuruckých plukov bolo rozprášených, pričom práve po tomto vojenskom strete sa už nikdy nesústredili pod Rákociho zástavu.[66] Vojenský historik Vojtech Dangl o bitke spomenul: ,, Správa, že Rákoci zahynul, sa rozšírila ako blesk a dovŕšila chaos, nič nemohlo kurucov primať, aby bojovali ďalej."[67]

Pamätník o Bitke pri Trenčíne vyhotovený v roku 1983.









Morová epidémia (leto 1709)

[upraviť | upraviť zdroj]

V lete roku 1709 prepukla v Uhorsku morová epidémia, ktorá sa šírila až do roku 1714.[68] Do strednej Európy sa dostala prostredníctvom zavlečenia zo strany tatárskych vojakov, bojujúcich po boku ruských vojsk počas veľkej severnej vojny na území Republiky oboch národov. Z tejto časti kontinentu sa šírila najprv do Uhorska a následne do západných častí Habsburskej monarchie. Epidémia sa najprv naplno prejavila v rovinách stredného Maďarska, pričom práve v období leta prenikla aj do Košíc. Jej kulminácia sa prejavila v plnej miere od augusta do septembra roku 1709.[69] Morová epidémia sa šírila po celej krajine a vyžiadala si daň 400 až 500-tisíc obetí. Presuny a sťahovania vojsk či dokonca utečencov šírenie epidémie iba uľahčovali.[70] Morová epidémia sa prejavila na bojovom poli tak, že vojenské ťaženia v horných častiach Uhorska, teda na území terajšieho Slovenska boli utlmené.[71] V súčasnosti je však jasné, že išlo o skutočné kiahne. [72]


Poľný maršal, rakúsky gróf Sigbert Heister (*1646 - †1718)

Kapitulácia kurucov (apríl 1709 až september 1710)

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenská porážka kuruckých armád pri Trenčíne znamenala postupný úpadok samotného povstania. Dňa 10. apríla roku 1709 sa cisárskym oddielom podarilo úspešne obsadiť Oravský hrad.[73] V lete roku toho istého roku sa podarilo cisárskym vojskám dobyť Liptov, pričom na konci roka postúpili armády až na Spiš. Dňa 14. decembra obsadili cisárski vojaci mesto Kežmarok.[74] Nová kurucká protiofenzíva sa v januári nasledujúceho roku skončila fiaskom. Dňa 22. januára roku 1710 došlo k ozbrojenému stretu kuruckých a cisárskych vojsk pri obci Romhányi. Táto bitka sa pre kuruckých povstalcov skončila porážkou, pričom dôsledkom bolo zlomenie odporu povstaleckej armády. O čosi neskôr, dňa 13. februára toho istého roku bývalý kurucký generál Štefan Andráši otvoril brány mesta Levoča cisárskym vojskám. Dňa 24. septembra roku 1710 napokon kapitulovala kurucká posádka pevnosti Nové Zámky, ktorú obsadila a okupovala od roku 1704. [75]

Poslednú nádej pre Františka II. Rákociho predstavoval ruský cár Peter I. Veľký.




Neúspešná podpora ruského cára

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 21. februára roku 1711 sa podarilo Františkovi II. Rákocimu a Mikulášovi Berčénimu odísť na územie Republiky oboch národov, kde žiadali o podporu ruského cára Petra I. Veľkého.[76] V máji toho istého roku sa obom podarilo s panovníkom uzavrieť dohodu o pomoci. Zvrat nastal v júli roku 1711, keď ruské armády utŕžili vojenskú porážku od Turkov pri rieke Prut. Dôsledkom tejto udalosti bola napokon vojenská pomoc zo strany Ruskej ríše napokon zmarená. [77]






Konečný mier (30. apríl 1711)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 30. apríla roku 1711 došlo k uzatvoreniu mieru medzi kuruckými povstalcami a panovníkom v meste Satmár (dnes Satu Mare, Rumunsko)[78]. Na mierových rokovaniach prezentoval povstalcov Alexander Károli na jednej strane a panovníka Ján Pálfi. Jeho ratifikovanie prebehlo vo veľmi rušnom období, keďže ešte v marci toho istého roku umrel na kiahne cisár a kráľ Jozef I. Habsburský. Povstaleckej armáde to však bolo zamlčané.[79] Dôvodom bolo zabrániť komplikáciám mierových rokovaní[80]. Novým nástupcom sa stal už posledný príslušník habsburského rodu, Jozefov mladší brat Karol, ktorý sa už niekoľko rokov zdržiaval v Španielsku. V tomto dynastickom vákuu sa vlády chopila cisárovná Eleonóra, ako vdova po Leopoldovi I. [81] Mierová zmluva, ktorá bola zhrnutá v desiatich bodoch, znamenala zo strany panovníka zaviazanie akceptovať náboženskú slobodu podľa platnosti krajinských zákonov. Pre vojakov poddanského pôvodu (s výnimkou dôstojníkov) platilo, že mohli zostať v armáde alebo si zachovať osobnú slobodu bez porušenia zemepanských práv. Majetky po padlých sa dostali do držby vdov a sirôt. Podľa obsahu mierovej zmluvy sa panovník mal o ne aj postarať. Zároveň platilo, že panovník mal rešpektovať privilégiá ale aj zákony uhorskej krajiny. Uzavretie mieru v Satu Mare znamenalo koniec posledného, najrozsiahlejšieho, najmohutnejšieho ale aj najdlhšie trvajúceho povstania na pôde Uhorska. [82]Zároveň ukončil viac než storočné obdobie protihabsburských stavovských povstaní. Príslušníci uhorských stavov sa napokon zriekli práva na ozbrojený odpor. Mier znamenal taktiež koniec permanentnej krízy v politických vzťahoch medzi cisárskym dvorom a stavmi, pričom zabezpečil taktiež dlhé obdobie vnútropolitickej stability. [83]

Kapitulácia kuruckých povstalcov pri Satu Mare.








Dôsledky povstania

[upraviť | upraviť zdroj]

Koniec posledného protihabsburského odboja sa prejavil katastrofálne. Územie Slovenska zostalo spustošené, pričom dôsledky sa prejavili aj na poddanskom obyvateľstve, ktorého postavenie sa zhoršilo[84]. Podľa odhadu si povstanie vyžiadalo krvavú daň až osemdesiattisíc mŕtvych, čo znamenalo takmer desatinu z úplného počtu obyvateľov[85]. Mimoriadne postihnutými mestami boli Krupina, Prešov a Trenčín[86].


Odsúdenie povstaleckých prvkov (február až júl 1712)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 2. februára roku 1712 zvolal uhorský kráľ Karol III. Habsburský snem do Prešporku. Predmetom rokovaní bolo úspešné zrušenie platnosti ústavno-politických ale aj cirkevných zmien, ktoré sa zaviedli ešte v čase povstania.[87] V júli roku toho istého roku sa snem uzniesol vyhlásiť vodcov rákociovského povstania za vlastizradcov.[88] Zároveň došlo k zrušeniu platnosti zákonov, ktoré boli prijaté ešte počas snemov v Sečanoch, Onode a Blatnom Potoku. [89]František II. Rákoci ale aj Mikuláš Berčéni boli spolu s ostatnými emigrantmi vyhlásení za zradcov vlasti, pričom každý, kto by s nimi nadviazal akýkoľvek styk, hrozil trest smrti. Majetky bývalých vodcov povstania boli napokon skonfiškované prostredníctvom komory a neskôr prijaté inými vlastníkmi.[90]

Rímsko-nemecký cisár Karol VI. (III.) uhorský a český kráľ. (*1685 - †1740)








Z kuruckého bojovníka napokon zbojnícka legenda (1711 - 1713)

[upraviť | upraviť zdroj]

Posledné protihabsburské povstanie malo za následok rozšírenie zbojníctva v horských oblastiach samotného Uhorska. Zbojníci sa tak rozrástli z bývalých kuruckých bojovníkov, ktorí boli počas povstania známi ako tí, ktorí si zvykli na slobodný a neviazaný život, pričom ten zahŕňal taktiež občasné rabovanie. Najznámejším bol Juraj Jánošík (*1688 - †1713). [91]Bol synom chudobného terchovského slobodníka (nie však nevoľníka). Vykonával službu v kuruckom regimente, pričom sa taktiež zúčastnil aj bitky pri Trenčíne. Tak ako aj iní jeho druhovia, aj on prešiel z povstaleckého vojska na stranu cisárskych armád. Práve po prepustení zo služby sa nechal kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom nahovoriť na zboj. Aj napriek tomu, že bol vekovo najmladším členom zbojníckej družiny, stal sa jej kapitánom. Zbíjanie prebiehalo od jesene roku 1711 až do začiatku roka 1713 na severozápadnom Slovensku, Sliezsku a na Morave.

Jánošíkova zbojnícka družina (1918).







Začiatkom marca roku 1713 bol však chytený v Klenovci.[92] Dňa 18. marca roku 1713 bol popravený v Liptovskom svätom Mikuláši.[93] Jeho trestom bola poprava, ktorou bolo zavesenie na hák o ľavé rebro[94]. Ľudové prostredie bolo známe vďaka tvorbe zbojníckeho folklóru, pričom išlo jednak o povesti či rozprávky ale aj piesne, tance či ľudové hry. Osoba samotného zbojníka znamenala neskôr vznik jánošíkovskej tradície, ktorá zapôsobila dokonca na folklór Poliakov, Maďarov či Ukrajincov. Zároveň sa udomácnila v oblasti ľudovej kultúry vo východnej Morave, pričom prenikla taktiež do južných častí východného Sliezska. [95]

Rozsudok smrti nad Jurajom Jánošíkom (1713).









Posledný pokus kuruckého vzdoru (1711 až 1717)

[upraviť | upraviť zdroj]

František II. Rákoci však zásadne odmietal exil z Poľska. Kuruckí emigranti stále verili v myšlienku pokračovať v odboji proti Viedni. Vojenské úspechy cisárskeho veliteľa, princa Eugena Savojského počas vojny proti Osmanskej ríši v rokoch 1716 až 1717 znamenali po podpise Požarevackého mieru medzi Habsburgovcami a sultánom koniec nádejí pre kurucov vrátiť sa do rodnej vlasti. V auguste roku 1717 sa podarilo Antonovi Esterházimu vpadnúť so zvyškami kurucov do Berežskej, Marmarošskej a Satmárskej stolice v spojenectve s Tatármi. Rabovaním si však tamojšie obyvateľstvo voči sebe silno popudil.[96]



Vodcovia povstania a ich družina vo vyhnanstve (1712 až 1760)

[upraviť | upraviť zdroj]

Františka II. Rákociho čakal dva roky v exil v Poľskom kráľovstve pod prezývkou ,, gróf Šaroš “, kde žil taktiež spolu s členmi kuruckého odboja, ktorí vystupovali počas posledného protihabsburského povstania ako jeho najbližší druhovia. Išlo o generalissima Mikuláša Berčéniho, Adama Vaya, Šimona Forgáča ale aj Antona Esterháziho a Michala Čákiho, ktorí na rozdiel od Rákociho a Berčéniho síce dostali od nového cisára a kráľa Karola milosť, pričom tú však odmietli. Dôležitým členom skupiny kuruckých exulantov bolo aj páža Klement Mikeš, známy neskôr ako spisovateľ spomienok Rákociho posledných chvíľ jeho života. Celý rad kuruckých exulantov alebo pre habsburských vládcov ako vyhnancov sprevádzali členovia ich vlastných rodín. [97]Mnohí z kuruckých povstalcov prešli dokonca k cudzím armádam, kde sa im podarilo získať vysoké hodnosti, pričom medzi nich patril Ladislav Berčéni ako syn bývalého kuruckého generalissima, ktorému sa podarilo dosiahnuť hodnoť prvého francúzskeho husárskeho maršala. [98]Rákoci spolu s Berčénim, Forgáčom a menšou skupinou emigrantov sa spočiatku zdržiavali na území Republiky oboch národov. V novembri 1712 sa František II. Rákoci rozhodol opustiť politicky rozvrátené Poľské kráľovstvo a to plavbou z mesta Gdansk do západnej Európy. Prvou zastávkou bolo územie Anglicka, pričom práve tam sa Rákocimu a jeho druhom kráľovná Anna chcela vyhnúť, keďže stále bola spojencom Habsburgovcov. Smer teda zmenili do Francúzskeho kráľovstva s cieľom, že u starnúceho kráľa Ľudovíta XIV. budú prospešnejší a že vojna o španielske dedičstvo zmení priebeh pre úspešný návrat do uhorskej vlasti. Márna bola snaha presadiť nové povstanie prípadne dosiahnuť, aby Uhorsko a Sedmohradsko sa stali predmetom mierových rokovaní na konci vojny o španielske dedičstvo. [99]Dňa 11. apríla roku 1713 došlo k mierových rokovaniach v Utrechte a neskôr, 6. marca 1714 v Rastatte a to k uzatvoreniu mieru medzi kráľom Ľudovítom XIV. a protifrancúzskou koalíciou.[100] Dňa 1. septembra roku 1715 skonal už sedemdesiatsedemročný francúzsky kráľ Ľudovít XIV. pričom vzťahy kuruckých exulantov s Filipom II. Orleánskym ako regentom budúceho kráľa Ľudovíta XV., pôsobili chladnejšie pričom sám sa k nim cítil bez viazanosti. Samotný Rákoci napokon odmietol prijať amnestiu satumarského mieru, pričom práve po smrti francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. bol donútený opustiť územie Francúzska,pričom po tomto kroku sa tak dostal pod ochranu osmanského sultána.

Rákociho múzeum v Rodošte (Tekirdag, Turecko).











Novým a zároveň definitívnym miestom sa stalo Rodosto pod pohorím Tekir Dag na brehu Marmarského mora v európskej časti Turecka, kam sa František II. Rákoci spolu s exulantmi presťahoval v roku 1720. Z prepychu kaštieľa sa teda udomácnil v bytových domoch v štvrti Grékov a Arménov, ktorí boli kresťanského vyznania, čo sultán pochopil ako výhodu a tak teda presunul kuruckých exulantov pre ich vlastnú bezpečnosť práve sem.[101] Tu sa skončila aj pozemská púť kuruckých emigrantov. Bývalý kurucký generalissimus Mikuláš Berčéni umrel v roku 1730. Neskôr, dňa 8. apríla roku 1735 umrel František II. Rákoci ako vodca posledného protihabsburského povstania. Ešte pred smrťou si však krátil svoj čas záľubami, akými boli jednak písanie pamätí či dokonca umelecké rezbárstvo. [102]

História revolúcie v Uhorsku (1739) vydaná v Haagu, ktorej autorom bol Jean Neaulme.








V roku 1740, teda v čase úmrtia rímsko-nemeckého cisára Karola VI. a zároveň aj ako uhorského a českého kráľa Karola III., sa poslední kuruckí exulanti snažili o odpustenie a návrat do rodnej vlasti tentokrát u ,, osvietenej panovníčky“ Márie Terézie, ktorá to však zamietla. Známe boli jej slová: ,, Nec nominentur in nobis “ teda v latinskom jazyku naznačila: ,, Nech nám ho ani nespomínajú “. [103] Až v roku 1906 došlo k presunom jeho telesných pozostatkov spolu s tými, ktoré patrili jeho matke, Helene Zrínskej, späť do Uhorska a slávnostným spôsobom uložené pod Dóm svätej Alžbety v Košiciach. [104]







Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SEGEŠ, Vladimír; MRVA ,Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt a.s., 2012. 397 s. ISBN 978-80-8043-586-5
  • BADA, Michal. Slovenské dejiny II. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9
  • DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, a.s., 2017. 787 s. ISBN 978-80-8046-864-4
  • SEGEŠ Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. Bratislava: Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. Košice: Interart, 2005. 135 s. ISBN 80-969169-4-7
  • TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: SLOVART s.r.o., 2007.  882 s. ISBN 978-80-8085-596-3
  • KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). Bratislava: Citadella, s.r.o., 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9
  1. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 140.
  2. ↑ ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s, 2016. ISBN 978-80-8046-734-0. S. 177.
  3. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 140.
  4. ↑ BADA, PHDR. BRATISLAVA:, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 169.
  5. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 186.
  6. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 150.
  7. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 186.
  8. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 217.
  9. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 221, 222.
  10. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 217.
  11. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 186.
  12. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 217.
  13. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2021. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 186.
  14. ↑ SEGEŠ . BRATISLAVA:, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 187.
  15. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 342.
  16. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 13, 14.
  17. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 187.
  18. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 343.
  19. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 187.
  20. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 168.
  21. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 187.
  22. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 168.
  23. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2015. ISBN 978-80-7451-496-2 Chybné ISBN. S. 129.
  24. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 8.
  25. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 129.
  26. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 8, 9.
  27. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 226.
  28. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 189.
  29. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 226.
  30. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti.. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 189.
  31. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 226.
  32. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 10.
  33. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 189.
  34. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 291.
  35. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 227, 228.
  36. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 10.
  37. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 189, 190.
  38. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 16.
  39. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 380.
  40. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 190.
  41. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 380.
  42. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 190.
  43. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 190.
  44. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 293, 294.
  45. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o, 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 191.
  46. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 233.
  47. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 382.
  48. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 170.
  49. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 382.
  50. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 191.
  51. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 382.
  52. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 170.
  53. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7451-496-2 Chybné ISBN. S. 132, 133.
  54. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o, 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 191.
  55. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 384.
  56. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 188.
  57. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 171.
  58. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 384.
  59. ↑ TURČAN, Vladimír; FRANTIŠEK, HONZAK. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o, 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 191.
  60. ↑ ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s, 2016. ISBN 978-80-8046-734-0. S. 181.
  61. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 254.
  62. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 390.
  63. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 193.
  64. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 246, 247.
  65. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol.. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 136, 137.
  66. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 142.
  67. ↑ ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2016. ISBN 978-80-8046-734-0. S. 180.
  68. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 193.
  69. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 62, 63.
  70. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 175.
  71. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 254.
  72. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 63.
  73. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 193.
  74. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 394.
  75. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 194.
  76. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 133.
  77. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 201.
  78. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 194.
  79. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 176.
  80. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 395.
  81. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 191.
  82. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 1. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 191.
  83. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 191.
  84. ↑ ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s, 2016. ISBN 978-80-8046-734-0. S. 184.
  85. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 257.
  86. ↑ BADA, PHDR. BRATISLAVA: , 2017. 385 S. ISBN, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2021. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 176.
  87. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 180, 311.
  88. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 194.
  89. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 180.
  90. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 202.
  91. ↑ MRVA, Ivan. Slovenské dejiny pre každého. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2021. ISBN 978-80-8046-762-3. S. 37.
  92. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 177.
  93. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti.. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 194.
  94. ↑ MRVA, Ivan. Temné storočie: Zlomové obdobia slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2021. ISBN 978-80-8226-021-5. S. 262.
  95. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 178.
  96. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 202.
  97. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 80.
  98. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 395.
  99. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 80.
  100. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 195.
  101. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 80, 81.
  102. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 202.
  103. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 87, 88.
  104. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 396.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Povstanie_Františka_II._Rákociho&oldid=7888562“