Preskočiť na obsah

Vizigótske umenie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž

Vizigótske umenie (zriedkavo aj: západogótske umenie[1]) bolo najranejšou fázou predrománskeho výtvarného umenia spojené s inváziou Vizigótov do upadajúcej Rímskej ríši a existenciou Vizigótskeho kráľovstva. Termín označuje umeleckú produkciu Vizigótov na území Galie a Pyrenejskom polostrove od 5./6. storočia do 8. storočia, kde sa germánsky kmeň usadil okolo roku 418. Hlavným centrom rozvoja bolo Toulouse. Po dobytí južných území Galie Chlodovikom I. v roku 507 sa nový centrom stalo Toledo.[2][3][4]

Vizigótske umenie predstavovalo transformáciu neskoroantického a ranokresťanského umenia na ranostredoveké umenie. V dôsledku historického vývoja umenie Vizigótov menilo svoj charakter. Z pôvodne pohanského barbarského umenia neskôr vznikol osobitný umelecký štýl prijímajúci početné prvky z germánskeho, ranokresťanského umenia či miestnej hispánsko-rímskej tradície a byzantských prvkov. Umelecká produkcia sa sústredila na výrobu úžitkových predmetov, ako sú brošne alebo fibule v tvare orla. Ikonografia bola prispôsobené požiadavkám najprv arianizmu a neskôr po obrátení na rímskokatolícku vieru Cirkvi a vizigótskym kráľom. Na rozdiel od ortodoxnej ikonografie byzantského umenia v juhovýchodnej oblasti Pyrenejského polostrova pod byzantskou správou.[5]

Vývoj umenia

[upraviť | upraviť zdroj]
Politická mapa Európy v roku 454
Politická mapa Európy v roku 500
Politická mapa Európy v roku 600

Góti boli východogermánsky kmeň, o ktorom sa prvýkrát zmienil Plínius Starší už v 1. storočí, žijúci pozdĺž západného baltského pobrežia. Neskôr až do 4. storočia prenikali ďalej na juh a východ do oblasti čiernomorského pobrežia.[6]

Cisár Aurelianus povolil Vizigótom usadiť sa v Dácii, kde prijali ariánsku vieru.[6] Neskôr počas vlády rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého sídlili ako rímski spojenci na území severne od dolného toku Dunaja. Neskôr v 4. storočí tlak na národy žijúce severne a východne od Vizigótov spôsobil ich presun na juh od rieky Dunaj. Cisár Valens im povolil, aby sa usadili v Trácii. Zlé životné podmienky ich donútili k povstaniu. V roku 378 zvíťazili nad Rimanmi pri Adrianopole. Neskôr pod vedením Alaricha I. zaútočili na rímske balkánske provincie a vpadli do Itálie. V roku 410 dobyli Rím a už v roku 414 pod vedením Athaulfa prenikli z juhu do Galie. Vizigóti sa prv usadili v Akvitánií. V roku 419 sa stali rímskymi spojencami (foederati).[7][6] Získali podstatné vlastnícke práva výmenou za podporu záujmov impéria. Vizigóti na oplátku prisľúbili pomoc v boji proti Svébom, Alanom a Vandalom. Spojenectvo s Rímom oslablo počas vlády Valliovho nástupcu Teodoricha I., ktorý položil základy Vizigótskeho kráľovstva. Vizigóti sa v roku 451 zúčastnili bitky na Katalaunských poliach proti Hunom. Teodorich II. naďalej plnil svoje záväzky voči Rímu. Vytlačil Svébov do severnej časti Pyrenejského polostrova (dnes oblasť Galície). Vizigótsky kráľ Eurich viedol politiku agresie a expanzie, vďaka čomu Vizigóti ovládli Pyrenejský polostrov a Rím už na to nedokázal vojensky odpovedať. V roku 475 západorímsky cisár Julius Nespos oficiálne uznal nezávislosť Vizigótskeho kráľovstva so sídlom v Toulouse.[pozn. 1][8]

Na obsadenom území nadviazali na prežívajúce rímske tradície spolu s byzantskými a orientálnymi vplyvmi.[9] Mnohé rímske stavby či opevnenia boli opravené. Pozostatky antického životného štýlu sa v plnej miere udržovali v rímskych vilách alebo palácoch miestnej galo-rímskej aristokracie. Toulouse bolo významným politickým a umeleckým centrom remeselníkov a zlatníkov.[8] Počas 5. až 6. storočia boli Vizigóti postupne franskými vládcami vytlačení z južných oblastí Galie. Po bitke pri Vouillé franský kráľ Chlodovik I., významný odporca arianizmu, porazil Vizigótov a zatlačil za Pyreneje. Okrem oblasti Septimánie, ktorá naďalej zostala súčasťou Vizigótského kráľovstva.[7][6]

Nasledujúce roky boli obdobím nestabilnej vlády a chaosu. Žiadna dynastia nedokázala natrvalo presadiť svoje nástupnické právo, čo vyvolávalo časté aristokratické boje.[10][11] Theodorich Veľký, ostrogótsky kráľ, vtedy vládol ako dočasný vládca všetkých Gótov. Mnohí nástupcovia sa obrátili o pomoc na Byzantskú ríšu. Cisár Justinián I. vyslal jednotky v snahe obnoviť západne provincie bývalej Rímskej ríše. Vzápätí po dobytí pobrežnej oblasti (Provincia Spaniae) nastala krátka byzantská okupácia medzi rokmi 554 – 626 na juhovýchode medzi Cádizom, Córdobou a Cartagenou. Poriadok nastolil až kráľ Leovigild, ktorý si podmanil Svébov na severe a začal znovu dobýjať územia zabraté Byzantíncami.[12] Počas vlády vizigótskeho kráľa Leovigilda sa hlavným mesto Vizigótskeho kráľovstva stalo Toledo. Leogvild sa pokúsil zjednotiť štát a posilniť moc kráľovstva prostredníctvom umenia a architektúry ako politických nástrojov. Výstavba opevneného mesta Reccopolis alebo snaha o napodobovanie rímskych mincí či votívnych korún. Keď v roku 586 nastúpil na trón Rekkared I., druhy syn Leovigilda, nielen že pokračoval v otcovej nastavenej politike zriekol sa ariánstva a prijal ortodoxnú (katolícku vieru). Vizigótske a miestne obyvateľstvo splynulo do jednotného celku. Vizigótske kráľovstvo následne v kresťanstve našlo nový umelecký, politický zdroj ale aj riešenie nástupníctva.[10][11] Rekkared vytvoril silné puto medzi kráľovskou korunou a biskupmi. Rastúci význam katolíckej viery sa odrazil vo výstavbe vidieckých kostolov. Sochárska výzdoba na reliéfoch odrážala spojenie ranokresťanskej, neskoroantickej a vizigótskej tradície. Rekkaredova konverzia sa prejavila v nových zákonníkoch, ktoré vychádzali práve z rímskeho práva.[12]

K rozmachu Vizigótskeho kráľovstva došlo na začiatku 7. storočia. Toto obdobie rozkvetu sa niekedy označuje ako Izidoriánska renesancia, ktorá súvisí s rozvojom vzdelanosti a dielom Izidora zo Sevilly.[13][14] Hospodárstvo kráľovstva bolo hlavne založené na poľnohospodárstve, avšak z rímskych dôb sa zachovali mestá, kde sa rozvíjali remeslá a obchod. Kupci z Orientu zakladali obchodné kolónie v Méride, Tortose a Tarragone. Kam smeroval tovar ako hodváb, zlaté a strieborné nádoby, kadidlá či olejové lampy zo severnej Afriky a východného Stredomoria. Úzke kontakty s Byzantskou ríšou sa prejavovali vo vizigótskom umení, v ktorom germánske a neskoro antické prvky ustupovali byzantským motívom.[14] Pravidelné koncily v Tolede od roku 589 – 711 poskytovali skutočnú politickú podporu vládcovi.[10] Najvýznamnejší bol štvrtý toledský koncil, ktorý sa konal v roku 633. Predsedal mu pravdepodobne Izidor zo Sevilly. K najdôležitejším záverom tohto koncilu patrili: deklarácia rešpektu cirkvi vo vzťahu k autorite panovníkovi, nariadenie o zriaďovaní biskupských škôl a zjednotenie liturgickej praxe v kráľovstve. Ďalej ustanovil, že panovníka môžu voliť biskupi a veľmoži. Koncil taktiež otvoril otázku korunovácie.[10][11] Počas vlády kráľa Svinthila boli vyhnaní Byzantínci z ich posledných dŕžav na juhu Pyrenejského polostrova. V druhej polovici 7. storočia však moc vizigótskych kráľov rýchlo oslabla. Príčinou bola zmena spôsobu nástupníctva – princíp voľby panovníka nahradený princípom priameho nástupníctva, čo vyústilo do odporu aristokracie a kléru. Výsledkom bola nejednota, štátne prevraty a nepokoje. Koncom 7. storočia spory vyústili v sled hospodárskych kríz, hladomorov a epidémií.[14]

V roku 711 niekoľko neúspešných uchádzačov o vizigótsky trón sa obrátilo o pomoc miestodržiteľa mesta Tanger, Ten sa vylodil v Gibraltári s neveľkým vojskom porazil vizigótsku armádu na čele s kráľom Roderichom, ktorý v bitke zahynul. Arabi postupne dobyli celý Pyrenejský polostrov a časť južnej Galie. Vizigóti utiekli na sever polostrova, kde boli chránení strmými horami a ďaleko od centier islamskej moci.[6][14] Vizigótsky aristokrat Pelayo, ktorý sa po zničení Vizigótskej ríše ukryl v hornatých oblastiach Astúrie. Tu sa spojil s Kantábrijčanmi a v rokoch 718 – 722 sa im podarilo získať malé nezávislé územie na severe.[15] Tam založili nezávislé Astúrske kráľovstvo, odkiaľ neskôr započala Reconquista. Vpádom Arabov na Pyrenejský polostrov vizigótske umenie nezaniklo. Zo stavieb prvých astúrskych kráľov pri Oviede je zrejmé, že boli pokračovateľmi vizigótskej vzdelanosti a kultúry. Relikviáre a votívne kríže zhotovené pred rokom 1000 z príkazu astúrskych kráľov vychádzajú z vizigótskej zlatníckej tradície. Pod arabskou nadvládou Mozarabi stavali svoje chrámy podľa vizigótskych vzorov.[14][16]

Architektúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Rytina Chrámu Notre-Dame-de-la Daurade v Toulouse, 1727

V oblasti vizigótskej architektúry sa odrážajú korene neskoroantickej a ranokresťanskej architektúry. Vizigóti postupne obsadzovali Galiu a Pyrenejský polostrov už od 5. do 6, storočia. V priebehu 6. storočia vytvorili stabilizovaný štátny útvar, ktorý dosiahol svoj vrchol v druhej polovici 7. storočia.[7] Krátka byzantská okupácia medzi rokmi 554 – 626 juhovýchodnej oblasti (Provincia Spaniae) Pyrenejského polostrova posilnila vzťahy s Byzantskou ríšou, Stredomorím a severnou Afrikou.[17] Od obrátenia vizigótskeho kráľa Rekkareda I. na ortodoxnú (katolícku) vieru v roku 589 až po arabský vpád v roku 711, písomné a archeologické nálezy dokladajú existenciu až 60 a viac chrámov na Pyrenejskom polostrove. Vizigótske chrámy sú postavené z veľmi dobre opracovaných kusov kameňa. Prinajmenšom to platí pre vidiecke kostoly v oblastiach severne od rieky Douro, ktoré prežili dodnes. Ďalšie dôležité chrámy pravdepodobne existovali vo veľkých centrách na juhu polostrova, ako napríklad v Seville či Tolede.[18] Archeologické nálezy, prevažne typu bazilík, potvrdzujú ich odlišnosť od vidieckej architektúry. Architektúra mestských chrámov bola skôr príbuzná s merovejskou či byzantskou architektúrou. Chrámy rôznych dielní sa odlišujú stavebnými technikami a dekórom. V sochárskej výzdobe sa odráža záujem o komplexný a plochý ornament, ktorý musel do určitej miery reflektovať vizigótske tradície.[17]

Vizigóti boli postupne franskými vládcami vytlačení z južných oblastí Galie. Hlavné mesto Toulouse udržali až do roku 508, keď ich franský kráľ Chlodovik I. porazil a zatlačil za Pyreneje. Okrem oblasti Septimánie, ktorá naďalej zostala súčasťou Vizigótskeho kráľovstva. Hoci sa v Toulouse takmer nezachovalo nič z vizigótskeho obdobia. Rytina z roku 1727 zobrazuje Chrám Notre-Dame-de-la Daurade, ktorý bol asi postavený počas vizigótskej nadvlády. A v roku 1761 bol zbúraný. Išlo o oktogonálnu tehlovú stavbu s tzv. kláštornou klenbou pokrytou mozaikovou výzdobou, podľa ktorej chrám dostal pomenovanie. Funkcia chrámu je nejasná. Pravdepodobne šlo o palácovú kaplnku, pretože podobné budovy boli postavené pri rímskych cisárskych dvoroch. Bez ohľadu na jeho pôvodnú funkciu, typ a výzdobu možno stavbu zaradiť do konca 5. storočia. Chrám nápadne pripomínal San Vitale v Ravenne.[6] V Akvitánii bolo upravených alebo postavených niekoľko ďalších stavieb, ako napríklad kaplnka Saint-Christol de Nissan-lez-Enserune alebo kaplnka Notre-Dame-de-la-Miséricorde neďaleko Béziers.[19]

Podkovovitý oblúk portálu Chrámu San Juan de Baños, 661, Venta de Baños, Španielsko

Na Pyrenejskom polostrove sa stavali chrámy bazilikálneho typu na pôdoryse gréckeho kríža, uzatvorené valenou klenbou na pásoch. Priestor chrámu je rozdelený na spoločné miesto pre veriacich s dvoma protiľahlými pastofóriami a apsidou oddelenou plochými zástenami (cancelli) alebo múrmi.[10] Architektonické riešenie oddeľuje laikov od svätyne. Typické bolo použitie štíhlych vysokých arkád v strednej lodi a podkovovitý tvar apsíd, niektorých archivolt či klenieb. Výzdoba sa člení na obdĺžnikové polia tak ako v Galii.[7] Úplné rozdelenie je možné vidieť v malom Kostole São Gião neďaleko Nazaré v Portugalsku. V stene boli úzke dvere a otvory, ktoré bránili pohľadu laikov na obrad v apside. V Chrámoch San Pedro de la Nave v Zamore, San Comba de Bande v Orense, Santa María de Lara v Quintanilla de las Viñas neďaleko Burgosu a São Frutuoso de Montélios v Portugalsku prevláda riešenie oddeleného priestoru, v ktorom je kríženie výrazne označené sériou podkovovitých oblúkov. Napriek tomu, že dodnes nie je celkom jasné či sa jednalo o prvok hispánsko-rímskej architektúry alebo prišiel na Pyrenejský polostrov spolu s východnými vplyvmi. Podkovovitý oblúk pravdepodobne neskôr od Vizigótov prevzali Arabi.[pozn. 2] Oblúk tvoril nielen dekoratívny prechod, ktorý je zdôraznený v konvenčnom polkruhovom oblúku, ale zároveň rozširuje myšlienku hierarchického oddeleného priestoru chrámu. Podkovovitý oblúk bol umiestňovaný v interiéry, ale aj v exteriéri ako napríklad západný portál a arkáda San Juan de Baños. K rozvoju došlo práve v čase, keď boli na konciloch hispánsko-rímskej cirkvi vyjadrené obavy z utajenia a rozdelenia. Postupné oddeľovanie priestoru chrámu bolo asi nevedomým vyjadrením obranného postoja hispánsko-rímskej cirkvi proti útlaku ariánskych vizigótskych vládcov. Takýto systém delenia priestoru malo tiež za následok zlepšenie postavenia duchovenstva. Oddelenie a zahalenie častí sviatostí zvýšilo autoritu kňaza v úlohe sprostredkovateľa medzi laikmi a Bohom.[10]

Séria chrámov z 5. a 6. storočia, dnes väčšinou ruiny alebo archeologické náleziska, boli zdrojom hispánsko-vizigótskej architektúry, ako napríklad Bazilika Cabeza del Griego v Cuence a Bazilika Aljezares v Murcii. Prvá bazilika je datovaná epitafom biskupov Higinia a Sefronia okolo roku 550. Šlo o trojloďovú baziliku s priečnou loďou (transept), postrannými miestnosťami (diakonikon a prothesis) oddelenými od svätyne a apsidou v tvare podkovy podobne ako severoafrické baziliky. Podobné usporiadanie mala Bazilika Aljezares v Murcii s tým rozdielom, že bočná loď bola spojená s priliehajúcim kruhovým baptistériom. Ďalšie chrámy sú Bazilika San Pedro de Alcántara v Murcii, Bazilika Alcarecejos v Córdobe, Bazilika Casa Herrera v Méride, Bazilika Villa Fortunatus vo Frage a Bazilika Zorita de los Canes v Reccopolise.[2]

Kaplnka (mauzóleum) São Frutuoso de Montélios, pravdepodobne 656 – 666, Braga, Portugalsko

Zo 6. storočia stojí za zmienku malý kláštorný Chrám Sant Cugat del Vallès v Barcelone. Ide o jednoloďový kostol s polkruhovou apsidou zvnútra a obdĺžnikovou zvonka. Pôdorys chrámu nadväzuje na ranokresťanskú tradíciu a neskôr sa opakuje v mozarabskej architektúre. Väčšina zachovaných vizigótskych chrámov pochádza z druhej polovice 7. storočia. Na vizigótsku architektúru pôsobili aj vonkajšie vplyvy. Varianty pôdorysu v tváre gréckeho či latinského kríža sú použité v chrámoch San Pedro de La Nave neďaleko Zamory, San Comba de Bande v Orense, São Frutuoso de Montélios v Brage a San Pedro de La Mata v Tolede. [10] V niektorých stavbách ako napríklad Santa Comba de Bande v Orense sa odrážajú formálne podobnosti s neskoroantickými stavbami v Ravenne.[18] Podľa historikov umenia popularita používania krížového pôdorysu pramení v záujme o architektúru Východorímskej (Byzantskej) ríše, ako napríklad exteriér kaplnky (mauzólea) São Frutuoso de Montélios v Brage. Stavba odráža východný vplyv a podobnosť s Mauzóleom Gally Placidie v Ravenne. Kaplnka má tvar gréckeho kríža je postavená z dobre opracovaných kvádrov kameňa a s geometrickými lizénami, ktoré môžu odkazovať na dnes už neexistujúce vizigótske stavby v Tolede. V architektúre mnohých stavieb sa prejavuje vplyv justiniánskeho obdobia. Vďaka úzkemu kontaktu a častým vojnám medzi Vizigótmi a Byzantíncami sa odráža priama inšpirácia Byzanciou ako to spomína svätý Izidor zo Sevilly vo svojom diele De laude Hispaniae.[10]

Chrám San Juan de Baños, dal postaviť vizigótsky kráľ Rekkeswinth v roku 661[pozn. 3], je trojloďová bazilika s priečnou loďou (transept) a chrámovou predsieňou v šírke hlavnej lodi. Podľa archeologického prieskumu mala bazilika pôvodne ešte dve postranné miestnosti (diakonikon a prothesis) s valenými klenbami oddelené od svätyne podobne ako ranokresťanské chrámy. Bohatá sochárska výzdoba chrámu, portálu, víťazného oblúka, ríms a valenej klenby svätyne pripomína výzdobu koptských a sýrskych chrámov. Nadpražie portálu vedúceho do chrámu odkazuje na sýrske katedrály v Turmanine a Kalb Lúze.[20]

Interiér Chrámu San Pedro de la Nave, 7. storočie, neďaleko Zamory, Španielsko

Chrám San Pedro de la Nave, postavený počas vlády kráľa Egika, je dobre zachovaným príkladom chrámu bazilikálneho typu z konca 7. storočia neďaleko Zamory. Pôdorys má tvar gréckeho kríža vpísaného do obdĺžnika, ktoré tvoria priľahlé miestnosti. Chrám je postavený z kamenných blokov, pričom tehla a lomový kameň sa príležitostne používajú na klenby a horné časti stien. Interiér má tendenciu byť tmavý s masívnymi pevnými stenami a klenutými plochami, ktoré obmedzujú priame osvetlenie na minimum.[18] Oporný systém tvoria štvorcové piliere k ním na zvláštnych a významných miestach ako je kríženie či víťazný oblúk priliehajú stĺpy s bohatou reliéfnou výzdobou hlavíc. Výzdobu ilustrujú prevažne výjavy zo Starého zákona.[20] Dekoratívne prvky na impostoch sú podobné tým, ktoré sa nachádzajú na vonkajšej stene apsidy eremitáži Santa María de Lara v Quintanilla de las Viñas.[6]

Eremitáž (pustovňa) Santa María de Lara, začiatok 8. storočia, Quintanilla de las Viñas (neďaleko Burgosu), Španielsko

Niekoľko chrámov v severnom Španielsku z 8. storočia, možno ešte stále považovať za vizigótske. Najzaujímavejšia je eremitáž (pustovňa) Santa María de Lara neďaleko Burgosu. Zachoval sa iba transept a štvorcová svätyňa chrámu. Chrám je postavený zo sivomodrých kamenných blokov. V interiéri sa nachádza niekoľko reliéfnych prác, na ktorých je vyobrazený Kristus, Panna Mária, anjeli či slnko. Sochársku výzdobu chrámu ilustrujú prevažne ranokresťanské motívy ako je napríklad vinná réva.[6]

Poslednú skupinu tvoria stavby v Katalánsku. Patria sem predovšetkým chrámy v Terrasse (San Pedro, ktorý bol len kaplnkou, San Miguel a Santa Maria) a katedrála spolu s baptistériom v Egare. Chrám Panny Márie bol nepochybne trojloďovou bazilikou s trámovým stropom. Kostol svätého Michala je malá stavba v tvare gréckeho kríža vpísaného do štvorca s apsidou na východe. Ramená kríža sú zaklenuté krížovou klenbou a nad strednou časťou sa nachádza kupola na trompoch. V rohoch sú kaplnky zaklenuté konchami.[21]

V svetskej architektúre Vizigóti využívali existujúce rímske verejne budovy, ktoré rozsiahlo opravovali alebo novo postavené stavby napodobňovali v rovnakom štýle. Kráľ Leovigild sa preslávil ako staviteľ tým, že v roku 568 postavil opevnené mesto Reccopolis severne od Toleda.[19] Opevnenie mesta, palác, chrám a obytná štvrť bola vybudovaná podľa rímskeho šachovnicového pôdorysu.[12] Neskôr v 10. storočí bolo mesto opustené. Archeologické vykopávky odhalili základy paláca a priľahlého chrámu.[19] Vizigótské kráľovstvo bolo vyvrátené Arabmi, ktorí krátko po svojom vpáde v roku 711 dobyli celý Pyrenejský polostrov. Arabským vpádom vizigótska architektúra úplne nezanikla. Kresťanské obyvateľstvo (Mozarabi) si pod arabskou nadvládou uchovalo vizigótsky odkaz v mozarabskej architektúre. Na severozápade Pyrenejského polostrova, v neveľkom Astúrskom kráľovstve, sa však za vlády Pelaya vytvorila miestna škola.[16] Dedičstvo vizigótskej architektúry pokračuje v astúrskej architektúre, ktorá sa tam ďalej rozvíjala medzi 8. až 10. storočí.[21]

  • Galéria k architektúre
  • Kaplnka Saint-Christol de Nissan-lez-Enserune, 5. storočie, neďaleko Béziers, Francúzsko
    Kaplnka Saint-Christol de Nissan-lez-Enserune, 5. storočie, neďaleko Béziers, Francúzsko
  • Chrám San Comba de Bande, 7. storočie, Bande, Španielsko
    Chrám San Comba de Bande, 7. storočie, Bande, Španielsko
  • Interiér Chrámu San Comba de Bande, 7. storočie, Bande, Španielsko
    Interiér Chrámu San Comba de Bande, 7. storočie, Bande, Španielsko
  • Pôdorys eremitáži (pustovňa) Santa María de Lara, modro zvýraznená je zachovalá časť, začiatok 8. storočia, Quintanilla de las Viñas (neďaleko Burgosu), Španielsko
    Pôdorys eremitáži (pustovňa) Santa María de Lara, modro zvýraznená je zachovalá časť, začiatok 8. storočia, Quintanilla de las Viñas (neďaleko Burgosu), Španielsko
  • Chrám San Pedro de la Nave, 7. storočie, neďaleko Zamory, Španielsko
    Chrám San Pedro de la Nave, 7. storočie, neďaleko Zamory, Španielsko
  • Pôdorys Chrámu San Pedro de la Nave, 7. storočie, neďaleko Zamory, Španielsko
    Pôdorys Chrámu San Pedro de la Nave, 7. storočie, neďaleko Zamory, Španielsko
  • Chrám Santa María de Melque, 7. – 8. storočie, Španielsko
    Chrám Santa María de Melque, 7. – 8. storočie, Španielsko
  • Pôdorys Chrámu Santa María de Melque, 7. – 8. storočie, Španielsko
    Pôdorys Chrámu Santa María de Melque, 7. – 8. storočie, Španielsko
  • Interiér kaplnky (mauzóleum) São Frutuoso de Montélios, pravdepodobne 656 – 666, Braga, Portugalsko
    Interiér kaplnky (mauzóleum) São Frutuoso de Montélios, pravdepodobne 656 – 666, Braga, Portugalsko
  • Pôdorys kaplnky (mauzóleum) São Frutuoso de Montélios, pravdepodobne 656 – 666, Braga, Portugalsko
    Pôdorys kaplnky (mauzóleum) São Frutuoso de Montélios, pravdepodobne 656 – 666, Braga, Portugalsko
  • Chrám San Miquel, súčasť komplexu San Peres, 7. – 10. storočie, Terrassa, Španielsko
    Chrám San Miquel, súčasť komplexu San Peres, 7. – 10. storočie, Terrassa, Španielsko

Maliarstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Vizigótska iluminácia tzv. Veternej ružice, Libellus orationum, folio 3, pravdepodobne 6. storočie, Biblioteca Capitolare di Verona, Verona

Vzdelanosť a umenie prosperovalo počas vlády vizigótskeho kráľa Chindaswintha. Najvýznamnejšími podporovateľmi obnovy písomníctva a výtvarnej tvorby boli svätý Izidor zo Sevilly, svätý Braulio a Tajón.[22] Z vizigótskeho obdobia sa nezachovali takmer žiadne iluminované rukopisy. O nástenných maľbách sa dozvedáme z písomných prameňov, ako napríklad výjav z Apokalypsy na klenbe Kostola svätého Michala v Tarragone. Námet sa porovnáva s nástennými maľbami v Báwíte.[7] Ďalším nejednoznačným príkladom sú fragmenty nástenných malieb v baptistériu pri Bazilike Santa Maria v Manrese. Odborníci ich považujú skôr za vizigótske ako ranokresťanské.[6]

Iluminácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasť iluminácií vizigótskej tradície zostáva nevyriešená. Zachovala sa dosiaľ iba jedna iluminácia tzv. Veternej ružice, vychádzajúca z klasických modelov.[10] Napriek tomu, že pokresťančený motív prítomnosťou kríža bol založený na klasickom vzore – Vultus Trifons. Iluminácia zobrazuje dvanásť vetrov zoskupených okolo centrálneho kríža. Dvanásť vetrov personifikujú štyri hlavy s tromi tvárami, z ktorých každá trúbi na inú svetovú stranu.[23] Dnes sa iluminácia nachádza v kapitulskej knižnici Katedrály Panny Márie vo Verone. Iluminácia bola pravdepodobne vytvorená v Tarragone alebo v juhovýchodnej oblasti (Provincia Spaniae) Pyrenejského polostrova pod byzantskou správou. Astúrska biblia v Kláštore La Cava de' Tirreni neďaleko Neapola, odráža pokračovanie vizigótskej tradície. Existujú predpoklady, že Ashburhamský pentateuch alebo tiež známy ako Tourský pentateuch mohol byť vyrobený počas 7. storočia v dielni svätého Izidora zo Sevilly. To dokazuje príbuznosť detailov s neskoršími mozarabskými ilumináciami.[10][23] V tomto období bolo vyrobených viacero rukopisov v centrách ako je Mérida, Toledo, Zaragoza alebo Sevilla.[23] V knižnej maľbe sa uplatnili sýrsko-koptské a írsko-keltské predlohy.[24] Zvyšok iluminácií sporných rukopisov sa obmedzuje iba na malé niekedy farebné iniciály písmen. Vo zvyšku neskorších rukopisoch môžeme badať vizigótsky vplyv. V španielskych kláštorných skriptóriach sa používala vizigótska miniskula až do 12. storočia. Iluminované rukopisy pravdepodobne slúžili ako predlohy k nástenným maľbám.[23] Svätý Gregor Tourský uvádza príklad ako vdova po biskupovi Namantiovi, staviteľ chrámu v Clermonte, učila umelcov základom kompozície podľa iluminovaného rukopisu.[20]

Mozaika

[upraviť | upraviť zdroj]
Fragmenty podlahovej mozaiky Baziliky San Vincente v rámci Córdobskej mešity, 6. storočie, Córdoba, Španielsko

Produkcia mozaikovej výzdoby vo Vizigótskom kráľovstve pravdepodobne pomaly upadala po zániku Západorímskej ríše. Mozaika je veľmi vzácna, takže sa skôr jedná o jednoduché podlahové mozaiky.[25] Jediná pravdepodobná vizigótska mozaika sa dnes nachádza v Córdobskej mešite. Archeologické vykopávky v predpokladanom mieste Baziliky San Vincente v rámci Córdobskej mešity odhalili fragmenty podlahových mozaík zo 6. storočia, ktoré nadväzujú na rímsku a ranokresťanskú tradíciu. V mozaikovej výzdobe je prítomná geometrická postupnosť motívov a symbolov, ako je kríž, vinná réva alebo vtáci (páv). Ikonografia mozaík je kvalitná a dôležitá v tom, že ilustruje holubicu a tŕňovú korunu, ktoré odkazujú na Ducha Svätého a mučeníctvo. Ďalším z najdôležitejších archeologických nálezov je nápis „EX OFF (ICINA) LEONTI“, ktorý hovorí o dielni a odkiaľ materiály pochádzajú. Epigraf je doplnený o Kristov monogram (Chiró).[26][27]

Sochárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Vizigótsky pilier zobrazujúci Uzdravenie chorých (hore) Vzkriesenie Lazára (dole), 6. storočie, San Salvador, Toledo, Španielsko

Vo vizigótskom umení bola sochárska produkcia na ústupe a viac-menej bola úzko spätá s architektúrou. Predovšetkým šlo o basreliéfy hlavíc stĺpov alebo vlysov zdobiacich hornú časť stien. Najvýznamnejšími umeleckými centrami v 6. storočí boli Córdoba, Sevilla, Mérida, Toledo a Lisabon. Sochárska výzdoba plnila edukatívnu rolu učenia evanjelií. Obmedzovala sa na rastlinné ornamenty (vinič), ranokresťanské symboly, námety zo Starého zákona alebo vyobrazenia svätcov či apoštolov.[10]

Dielo vizigótskych sochárov odhaľuje mnoho podobných tém, ktoré boli prítomné v architektúre ako to napríklad môžeme vidieť na dvoch zachovalých pilieroch v Kostole San Salvador v Tolede. Prvý pilier prezrádza spredu priamy vývoj klasickej tradície (korintský sloh). Druhý obsahuje ikonografický plán (štyri výjavy z Kristovho života), ktorý starostlivo nadväzuje na ranokresťanskú tradíciu. Napriek tomu môžeme vidieť rozdiely medzi neskoroantickými a vizigotskymi prácami, ktoré odlišujú vizigótske stĺpy.[10] Akantové listy nemajú trojrozmerný vzhľad a sú oveľa viac závislé na dopade svetla.[6] Driek je bohato zdobený reliéfom, ktorý môže v konečnom dôsledku nájsť svoje korene v byzantských či sásánovských textíliách. Vyobrazenia zo života Krista na druhom stĺpe evokujú gótsku kovoremeselnú tradíciu pred usadením sa na Pyrenejskom polostrove.[10] Na konci 7. storočia je v sochárstve čím ďalej menej rozoznateľná neskoroantická tradícia.[2]

Vizigótska hlavica s námetom Daniel v jame levovej, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko

V Chráme San Pedro de la Nave a eremitáži Santa María de Lara je na stenách aplikovaný súvislý reliéf vinnej révy. Hlavice stĺpov sú zdobené ranokresťanskými symbolmi, starozákonnými výjavmi, apoštolmi alebo svätcami. Dekór odráža záujem o lineárnu povrchovú výzdobu.[10] Chrám San Pedro de la Nave pravdepodobne vyzdobili dvaja majstri. Práca jedného z nich je obzvlášť pozoruhodná na štyroch hlaviciach v transepte. Dve z nich zobrazujú námet Daniel v jame levovej a Obetovanie Izáka, ktorých sprevádzajú apoštoli Peter, Pavol, Filip a Tomáš.[2] Hlavice sú doplnené o vysvetľujúci nápis, pripomínajúci koptské alebo sýrske predlohy.[20] Ostatné hlavice obsahujú výzdobu v podobe vinnej révy, rozviliny a vtákov (páv), ktoré sa opakujú na imposte. Vlysy na vonkajšej strane stien apsidy sú v eremitáži Santa María de Lara zložené z vinnej révy, vtákov a anagramov byzantského štýlu. V interiéry je impost bohato zdobený znázornením slnka a mesiaca alebo zobrazením Pantokratora v mandorle obklopeného apoštolmi.[2]

Ikonografia reliéfov odráža vplyv merovejských, írsko-keltských či anglosaských iluminácii. Na reliéfe s Kristom a dvoma anjelmi v eremitáži Santa María de Lara sa upustilo od trojrozmerného vzhľadu v prospech striktne lineárnej interpretácie. Pozadie je úplne ploché. Anjel po Kristovej pravici zaberá viac miesta ako jeho náprotivok naľavo, aj keď je zobrazený len s jedným krídlom. Krídlo je nahradené rukou, ktorá drží v pravej ruke kríž. Svätožiaru tvorí povraz okolo hlavy. Anjel naľavo sa dotýka nimbusu ľavou rukou a pravou rukou zase Kristovho ramena. Sochár pracoval skôr úmyselne a vedome sa vyhýbal akémukoľvek zmyslu pre klasickú tradíciu. Dokonca menil šírku orámovania okrajov, čo dáva reliéfu hrubý a nedokončený vzhľad.[6]

Charakteristickým znakom vizigótskej sochárskej tradície v 7. storočí je postupne upustenie od protiobrazových zákonov (zameraných proti modloslužbe) Elvírskej synody zo 4. storočia na strane umelcov ako aj donátorov.[10] Ďalšie hlavice nájdeme v Córdobe alebo Seville, kde po vpáde Arabov boli hlavice znovu použité v mešitách. Ďalej v Méride sú stĺpy a zásteny ovplyvnené hispánsko-rímskou tradíciou. Toledo bolo hlavným mestom kráľovstva, ale aj aktívnym centrom od 6. storočia až do 8. storočia ovplyvnené Méridou, čo sa odrážalo v sochárskej výzdobe dvorského umenia. Sochárska produkcia v Lisabone bola silno ovplyvnená byzantskou a sásánovskou tradíciou.[2]

  • Galéria k sochárstvu
  • Vizigótsky pilier, 6. storočie, San Salvador, Toledo, Španielsko
    Vizigótsky pilier, 6. storočie, San Salvador, Toledo, Španielsko
  • Vizigótska hlavica s námetom Obetovania Izáka, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
    Vizigótska hlavica s námetom Obetovania Izáka, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
  • Vizigótska hlavica, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
    Vizigótska hlavica, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
  • Vizigótska hlavica, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
    Vizigótska hlavica, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
  • Reliéf Krista s anjelmi v eremitáži (pustovňa) Santa María de Lara, 8. storočie, Quintanilla de las Viñas (neďaleko Burgosu), Španielsko
    Reliéf Krista s anjelmi v eremitáži (pustovňa) Santa María de Lara, 8. storočie, Quintanilla de las Viñas (neďaleko Burgosu), Španielsko
  • Impost, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
    Impost, 7. storočie San Pedro de la Nave, neďaleko Zamory, Španielsko
  • Impost, 7. storočie, Qiuntanilla de las Viñas, neďaleko Burgosu, Španielsko
    Impost, 7. storočie, Qiuntanilla de las Viñas, neďaleko Burgosu, Španielsko
  • Znovu použitá vizigótska hlavica, 7. storočie, Sevilla, Španielsko
    Znovu použitá vizigótska hlavica, 7. storočie, Sevilla, Španielsko
  • Znovu použitá vizigótska hlavica, 7. storočie, mešita v Córdobe, Śpanielsko
    Znovu použitá vizigótska hlavica, 7. storočie, mešita v Córdobe, Śpanielsko
  • Vizigótsko korintská hlavica pravdepodobne byzantského typu, 7. storočie, San Román, Toledo, Španielsko
    Vizigótsko korintská hlavica pravdepodobne byzantského typu, 7. storočie, San Román, Toledo, Španielsko

Úžitkové umenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Spona (fibula) v tvare orla z Tierra de Barros neďaleko Badajoz, zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), 7.storočie, Walters Art Museum, Baltimore

Pod úžitkové umenie spadá široká škála predmetov dennej či príležitostnej potreby, ktorá sa často prekrýva s inými formami umenia. Umelecká produkcia Vizigótov pred tretím Toledským koncilom v roku 589 pozostávala zo šperkov, fibúl alebo praciek opaskov. Vo vizigótskom umení sa do konca 6. storočia nachádza aj početné množstvo exportovaných predmetov ako sú napríklad kadidelnice, konské postroje s Kristovým monogramom (Chiró), liturgické nádoby alebo patény zo stredomorských či koptských dielní. Neskôr v polovici 7. storočia boli predmety a techniky napodobňované domácimi dielňami v Leóne.[2] Prítomnosť vizigótskych šperkov v hrobkách je doložená až do konca 6. storočia. Pohrebné dary sú znakom asimilácie Vizigótov v Hispánii. Od upustenia arianizmu po obrátenie na ortodoxnú (katolícku) vieru, vzniká tzv. Izidoriánska renesancia, ktorá sa prejavuje v práci s drahými kovmi, ako sú napríklad votívne koruny Gaurrazarského či Torredonjimenského pokladu. Hlavným umeleckým a remeselným centrom v 7. storočí bolo Toledo.[19]

Prvé vizigótske mince sa nazývajú ako pseudocisárske, pretože napodobňovali mince Západorímskej a Východorímskej neskôr Byzantskej ríše. Medzi najrozšírenejší typ patril solidus a tremissis. Mince zobrazovali predovšetkým cisárov, ako napríklad Honoria alebo Valentiniana III. Najstaršie mince pochádzajú z Galie, pravdepodobne z mincovne v Toulouse alebo Narbonne.[pozn. 4] Po bitke pri Vouillé sa centrum Vizigótskeho kráľovstva presunulo do Toleda. V tomto období nesú mince zobrazenia a nápisy byzantských cisárov, ako napríklad Anastasia I., Justina I. a Justiniána I. držiaci Víťazný kríž či korunu nad písmenom Ró. Približne od roku 580, počas vlády kráľa Leovigilda, boli razené prvé mince s vyobrazením a menom vizigótskych kráľov. V tomto období boli razené iba tremissis. Čistota použitého zlata sa časom znížila. Vyobrazenie panovníka bolo rôzne štylizované, čo súviselo s nejednotným programom jednotlivých mincovní. Mince niesli okrem mena vládcu aj názov mincovne, kde boli vyrazené. Hlavnými centrami bolo Toledo, Mérida, Sevilla a Córdoba. Ďalšími dôležitými centrami bola Eliberis (neďaleko modernej Granady), Zaragoza, Tarragona a Narbonne. Razenie vizigótskych minci pretrvalo až do vpádu Arabov v roku 711.[28][29]

Kovoremeselné a zlatnícke práce

[upraviť | upraviť zdroj]
Votívna zlatá koruna kráľa Rekkeswintha, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Museo Arqueológico, Madrid

Napriek pokusom napodobniť neskoroantickú tvorbu si Vizigóti zachovali tradíciu výroby polychrómovaných šperkov z oblasti čiernomorského pobrežia. Charakterizované drahými kameňmi osadených v zlatom lôžku s geometrickými ornamentmi a filigránom. Počas 5. storočia dochádzalo k snahám zjednodušovania neskoroantických foriem. Najtypickejším motívom bola štylizovaná orlica alebo skôr havran, ktorý v báji o Odinovi sprevádza germánskych bojovníkov. Orlica hľadiaca dopredu je zosobnením myšlienky a hľadiaca dozadu zosobnením pamäti. Štylizovaná podoba vtáka bez pazúrov, so zdvihnutou hlavou z profilu a polo pretiahnutými krídlami. Uprostred je ovál do neho je vsadený leštený alebo brúsený drahokam. Ďalším častým typom spôn sú pretiahnuté fibule skladajúce sa z dvoch častí: väčšie obdĺžnikové a polkruhové roztvorené alebo menšie hruškovité spojené vypuklým oblúkom. Tieto fibule sú zdobené technikou cloisonné (priehradkový email) alebo jamkovým emailom a niekedy sú tepané.[30] Uplatnili sa na prackách opaskov, na ktorých je najrozšírenejším typom obdĺžniková doštička symetricky rozdelená radmi jamôk vyplnenými emailom. Fibule sa používali jednotlivo alebo v pároch ako spony alebo brošne zo zlata, bronzu či skla.[19]

Pracky a fibule majú dvojitú funkciu: ozdobnú a symbolickú. Niektoré lôžka fibúl a spôn obsahujú lapis lazuli podobne ako v byzantskom umení. Šperky nájdené vo vizigótskej nekropole Castiltierra z 5. až 7. storočia, sú vyrobené z bronzu a liatiny zdobené sklenenou pastou technikou cloisonné (priehradkový email). Dekór je veľmi rozmanitý, pozoruhodné sú kúsky zlata z vizigótskych nekropol, najmä ženských hrobov zo 6. storočia v Aguilafuente neďaleko Segovii. Ďalšími predmetmi sú náramky, perlové náhrdelníky a náušnice vykladané farebným sklom. Poklad z nekropol Duraton, Madrona a Castiltierra neďaleko Segovii alebo v Alovere majú veľký archeologický význam a sú nespochybniteľným dôkazom prítomnosti Vizigótov na Pyrenejskom polostrove.[19] Pozornosť si zaslúžia aj vizigótske zlatnícke práce, objavené v Guarrazarskom poklade. Porovnateľné zlatnícke spracovanie bolo nájdené v roku 1926 v Torredonjimenu pri Córdobe. Poklad pozostáva z fragmentov votívnych korún a krížov. Najvýznamnejšie sú pektorálne kríže a votívne zlaté koruny. Votívne koruny neboli určené na to, aby ich nosili vizigótski králi ale boli to dary pre významné chrámy.[pozn. 5] Koruny boli zavesené v apside a ohlasovali zbožnosť a posilňovali metaforické spojenie medzi panovníkom a Kristom. Odborníci zistili, že vizigótske kráľovské dielne sa pri vytváraní korún snažili napodobniť byzantské kovoremeselné práce.[10]

Guarrazarský poklad

[upraviť | upraviť zdroj]

Za zmienku stojí najmä Guarrazarský poklad. Poklad bol objavený v rokoch 1858 – 1861 v sade Guarrazar v Guadamure neďaleko Toleda. Niektoré kusy putovali do Musée de Cluny v Paríži a zvyšok do pokladnice Kráľovského paláca v Madride (dnes Museo Arqueológico). Medzi rokmi 1921 – 1936 boli niektoré predmety Guarrazarského pokladu odcudzené alebo stratené. Napriek tomu, že poklad je teraz viac-menej rozdelený, predstavuje najlepšiu zachovanú skupinu ranostredovekých kresťanských votívnych darov. Ide o súbor 26 votívnych korún, pektorálnych krížov a pásov, ktoré boli vytvorené v priebehu 7. storočia vizigótskymi kráľmi, ako forma daru a podpory hispánsko-rímskej cirkvi na Pyrenejskom polostrove. Votívne koruny neboli určené na to, aby ich nosili vizigótski králi ale boli to dary pre chrám, kde mali byť zavesené počas liturgie. Zvyčajne obsahovali kríž a nápis s menom donátora. Poklad predstavuje vrchol vizigótskeho zlatníctva.[31][32] Technika korún je byzantská, ale ich tvar a spojenie vypuklých drahokamov a filigránových cloisonné (priehradkový email) sú čisto barbarské.[7] Najcennejšie sú dve votívne koruny kráľov Rekkeswintha a Svinthila. Oba diadémy sú vyrobené zo zlata, posiate modrými zafírmi zo Srí Lanky, akvamarínmi, perlami, sklom a inými drahými kameňmi. Rekkeswinthova koruna visí na 4 zlatých reťaziach v tvare hruškového listu. Z vrchu uprostred koruny je reťaz, na ktorom visí kríž zdobený 7 perlami a 6 zafírmi.[31][32] V spodnej časti diadému visia písmená, ktoré tvoria latinský nápis „(R)ECCESVINTHVS REX OFFERET".[10] Samotné písmená sú príkladom vizigótskeho zlatníctva, v ktorom sa kombinuje farba perál, zafírov, granátov a zlata. Votívna koruna kráľa Svinthila bola ukradnutá okolo roku 1921 a už sa nikdy nenašla. Existujú však podrobné kresby a čiernobiele fotky. V mieste archeologického nálezu sa okrem pokladu našli fragmenty stavby, ktorá bola pôvodne rímsky chrám neskôr kresťanský chrám alebo oratórium. Podľa niektorých hypotéz slúžil kláštor Santa Maria de Sorbaces v Guarrazare ako úkryt kráľovského pokladu z toledských kostolov a kláštorov, aby sa zabránilo ich ukradnutiu po arabskom dobytí Pyrenejského polostrova.[31][32]

Vizigótska keramika napodobňujúca Terra sigillata, La Cabeza de Navasangil

Torredonjimenský poklad

[upraviť | upraviť zdroj]

Poklad bol objavený v roku 1926 v olivovom sade neďaleko Torredonjimena pri Córdobe. Technika a materiál je veľmi podobný Guarrazarskému pokladu. Predmety pokladu sú v súčasnosti rozdelené medzi archeologické múzeá v Madride, Barcelone a Córdobe. Súbor sa skladá z fragmentov votívnych korún a krížov, ktoré boli vytvorené v priebehu 7. storočia vizigótskymi kráľmi, ako forma daru a podpory hispánsko-rímskej cirkvi. Existujú názory, že sa jedná o predmety osobitnej a symbolickej úcty. Analýza nápisu na votívnej korune odhalila, že poklad bol pravdepodobne zasvätený svätej Juste a Rufine. Šírenie tohto kultu sa pripisuje práve svätému Izidorovi zo Sevilly. Podľa niektorých hypotéz bol poklad ukrytý pred rabovaním po príchode Arabov na Pyrenejský polostrov v roku 711.[33][34]

Keramika

[upraviť | upraviť zdroj]

Keramika je nenáročnou formou umeleckej produkcie v južnej Galii a na Pyrenejskom polostrove medzi 5. – 8. storočím. Vizigótska keramika bola veľmi hrubá, poriadne nevypálená v peci a zdobená farebnými glazúrami.[pozn. 6] Zachované kusy majú krémové, červenkasté alebo sivé tóny s minimálnou výzdobou. Námety boli elementárne sgrafitové prvky odvodené od rímskych vzorov. Bežnými predmetmi boli taniere, misky a misy, ktoré slúžili na domáce alebo pohrebné účely. Ďalším typom sú dlaždice, tehly a obklady, ktorých výroba sa odrážala pod byzantským, severoafrickým a stredomorským vplyvom. Spoločným menovateľom výroby sú podobné formy a reliéfna dekorácia. Dlaždice boli zvyčajne kosoštvorcové kusy s vysoko štylizovanou rastlinnou výzdobou. Tehly sú doplnené o úzke orámovanie alebo ornament vlnoviek. Obklady sú spravidla obdĺžnikové a zdobia ich kresťanské alebo zvieracie motívy, ako napríklad vtáci (holubice a pávy), Kristov monogram (Chiró) a menej často geometrické motívy. Niektoré zachované kusy sú zaradené medzi neskoroanitckú alebo naopak včasnostredovekú keramiku.[35][36]

  • Galéria k úžitkovému umeniu
  • Vizigótska minca (tremissis) zobrazujúca cisára Valentiniana III., koniec 5. storočia
    Vizigótska minca (tremissis) zobrazujúca cisára Valentiniana III., koniec 5. storočia
  • Vizigótska minca (tremissis) zobrazujúca cisára Justiniána I., 6. storočie
    Vizigótska minca (tremissis) zobrazujúca cisára Justiniána I., 6. storočie
  • Vizigótska minca (tremissis) zobrazujúca kráľa Erviga, koniec 7. storočia
    Vizigótska minca (tremissis) zobrazujúca kráľa Erviga, koniec 7. storočia
  • Opasková pracka zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), 6. storočie, Cleveland Museum of Art, Cleveland
    Opasková pracka zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), 6. storočie, Cleveland Museum of Art, Cleveland
  • Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž
    Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž
  • Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Museo Arqueológico, Madrid
    Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Museo Arqueológico, Madrid
  • Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž
    Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž
  • Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž
    Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž
  • Fragmenty Veľkého kríža, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Museo Arqueológico, Madrid
    Fragmenty Veľkého kríža, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Museo Arqueológico, Madrid
  • Vizigótske sklo z nekropoly l'Almoina, 7. storočie, Centro Arqueológico de l'Almoina, Valencia
    Vizigótske sklo z nekropoly l'Almoina, 7. storočie, Centro Arqueológico de l'Almoina, Valencia

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ V literatúre sa niekedy uvádza ako Toulouské kráľovstvo.
  2. ↑ Dodnes mnohí odborníci vedú debatu či podkovovitý oblúk je starým prvkom miestnych remeselníkov alebo je to vizigótska inovácia. Tejto teórii odporuje fakt, že ostatné germánske národy podkovovitý oblúk nepoužívali.
  3. ↑ Samotný názov chrámu Baños napovedá, že na tomto mieste stáli liečivé rímske kúpele. Podľa legendy mala údajná žena uzdraviť práve vodou z tohto miesta kráľa Rekkeswintha, ktorý prisľúbil na tomto mieste postaviť chrám zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi.
  4. ↑ Mincovňa v Narbonne pravdepodobne existovala už na začiatku 5. storočia počas existencie Rímskej ríše.
  5. ↑ Použitie votívnej koruny je doložené na mozaike v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo v Ravenne alebo na kánonických tabuľkách v evanjeliároch. Tento fakt podporuje teóriu, že použitie votívnych korún v chrámoch bolo v Itálii prinajmenšom od polovice 4. storočia, ako je to v tzv. Chronographus anni 354 (známy skôr z neskorších kópií).
  6. ↑ Smaltovaná alebo glazúrovaná keramika nebola objavená ale pravdepodobne existovala, čo dokazujú zmienky v textoch od svätého Izidora zo Sevilly.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ karolínske umenie In: Pyramída, s. 1847.
  2. ↑ a b c d e f g PRE-ROMANESQUE ART In: Encyclopedia of world art. Vol. 11. New York : McGraw-Hill, 1959. S. 664 – 665.
  3. ↑ Visigothic In: CLARKE, Michael. The concise Oxford dictionary of art terms. Oxford, New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 0-19-280043-4. S. 253.
  4. ↑ Visigothic In: The Oxford dictionary of art. 3. vyd. Oxford, New York : Oxford University Press, 1997. ISBN 0-19-860084-4. S. 588.
  5. ↑ J, Hubert, J. Porcher, W. F. Volbach. VISIGOTHS. In: The Oxford companion to Western art. Oxford : Oxford University Press, 2001. Hugh Brigstocke (ed.). ISBN 0-19-866203-3. S. 760761.
  6. ↑ a b c d e f g h i j k Visigothic art. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 6. Stave to Zyvele. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 316 – 318.
  7. ↑ a b c d e f Encyklopedie umění středověku: Umění a lidstvo Larousse. Praha : Odeon, 1969. (Světové dějiny.) S. 270.
  8. ↑ a b Mezi křížem a půlměsícem: 430 – 907. Praha : Reader's Digest Výběr, 2009. (Ilustrované dějiny světa.) Ďalej len Mezi křížem a půlměsícem: 430 – 907.. ISBN 978-80-7406-077-9. S. 11 – 12.
  9. ↑ Španielsko In: Pyramída, s. 5487.
  10. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q Jerrilynn D. Dodds. VISIGOTHIC ART. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 12. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 9780684182780. S. 465 – 467.
  11. ↑ a b c Tematická encyklopedie Larousse. Zväzok 5. Praha : Albatros, 2000. (Dějiny lidstva.) ISBN 80-00-00887-4. S. 56.
  12. ↑ a b c Mezi křížem a půlměsícem: 430 – 907, s. 13 – 14.
  13. ↑ Alexander Y. Hwang. courts, post-Roman royal. In: The Oxford Dictionary of Late Antiquity. Ed. Oliver Nicholson. Vol. 2. J – Z. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-881625-6. S. 429.
  14. ↑ a b c d e Mezi křížem a půlměsícem: 430 – 907, s. 15.
  15. ↑ Bernard F. Freilly. PELAYO, KING OF ASTURIAS. In: GERLI, E Michael, edd. Routledge Revivals: Medieval Iberia. Vol. 8. New York : Routledge, 2003. (Routledge Encyclopedias of the Middle Ages.) ISBN 978-0-203-95364-8. S. 640 – 641.
  16. ↑ a b PIJOAN, José. Dějiny umění. Praha : Odeon, 1978. (Světové umění; zv. 3.) Ďalej len PIJOAN, José. Dějiny umění. S. 177.
  17. ↑ a b SKUBISZEWSKI, Piotr. L'art du Haut Moyen Âge: L'art européen du VIe au IXe siècle. Paris : Livre de Poche, 1998. ISBN 978-2-253-13056-7. S. 480.
  18. ↑ a b c David Raizman. ARCHITECTURE. In: GERLI, E Michael, edd. Routledge Revivals: Medieval Iberia. Vol. 8. New York : Routledge, 2003. (Routledge Encyclopedias of the Middle Ages.) ISBN 978-0-203-95364-8. Kapitola 586 – 711: The Visigoths to the Muslim Invasion, s. 104.
  19. ↑ a b c d e f BLAS, Taracena, et al. Arte romano, Arte paleocristiano, Arte visigodo, Arte asturiano. Vol. 2. Madrid : Plus-Ultra, 1947. (Ars Hispaniae: Historia Universal del Arte Hispanico.) S. 225 – 250.
  20. ↑ a b c d PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 175.
  21. ↑ a b VIZIGÓTSKA ARCHITEKTURA. In: DUDÁK, Vladislav; POŠVA, Rudolf; NEŠKUDLA, Bořek. Encyklopedie světové architektury od menhiru k dekonstruktivismu. Zväzok L – Ž. Praha : Baset, 2000. ISBN 80-86223-08-6. S. 981 – 982..
  22. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 176 – 177.
  23. ↑ a b c d WILLIAMS, John. Manuscrits espagnols du Haut Moyen Âge. Paris : Chêne, 1977. ISBN 2-85108-147-0. S. 11 – 13.
  24. ↑ Španělské malířství In: MRÁZ, Bohumír; MRÁZOVÁ, Marcela. Encyklopedie světového malířství. 2. vyd. Praha : Academia, 1988. S. 569.
  25. ↑ Lives of the Visigothic Fathers. Vol. 26. Liverpool : Liverpool University Press, 1997. (Translated texts for historians.) A.T. Fear (ed.). ISBN 0-85323-582-1. S. 60.
  26. ↑ STEVES, Rick. Spain. New York : Avalon Publishing, 2020. ISBN 9781641712996. S. 918.
  27. ↑ Mezquita-Catedral de Córdoba [online]. [Cit. 2021-09-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ GRIERSON, Philip; BLACKBURN, Mark. Medieval European Coinage. Vol. 1. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. (The Early Middle Ages (5th–10th Centuries).) ISBN 978-0-521-03177-6. S. 39 – 54.
  29. ↑ CARPENTER MILES, George. The Coinage of the Visigoths in Spain: Leovigild to Achila II. Zväzok 2. New York : American Numismatic Society, 1952. (Hispanic numismatic series.) S. 105 – 110.
  30. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 164 – 165.
  31. ↑ a b c GUERRA, Maria Filomena, et al. The treasure of Guarrazar: Tracing the gold supplies in the visigothic Iberian peninsula. Archeometry (Oxford: Wiley-Blackwell), 20.2.2007, roč. 1, čís. 49, s. 53 – 74. ISSN 0003-813X.
  32. ↑ a b c PEREA, Alicia. El Tesoro Visigodo De Guarrazar. Madrid : Universidad Complutense de Madrid, 2001. ISBN 84-00-07732-6. S. 133 – 140.
  33. ↑ El tesoro visigodo de Torredonjimeno. Ed. Alicia Perea. Madrid : Consejo Superior de Investigaciones Científicas, 2009. ISBN 978-84-00-08815-6. S. 32 – 35.
  34. ↑ Tresoro de Torredonjimeno [online]. [Cit. 2021-10-03]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
  35. ↑ BONET CORREA, Antonio. Historia de las artes aplicadas e industriales en España. Madrid : Ediciones Cátedra, 1987. ISBN 84-37603749. S. 579.
  36. ↑ ENCISO, Lauro Olmo; PRIEGO, Manuel Castro. La cerámica de época visigoda de Recópolis: apuntes tipológicos desde un análisis estratigráfico. Zona Arquelógica (Alcalá de Hernares: Museo Arquelógico Regional), 29.5.2008, čís. 9, s. 89 – 95. ISSN 1579-7384.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ZARNECKI, George. Art of the medieval world: architecture, sculpture, painting, the sacred arts. New York : Harry N. Abrams, Inc., 1975. 477 s. ISBN 0-8109-0361-X.
  • COLLINS, Roger. Early Medieval Spain: Unity in Diversity, 400 – 1000. London : Macmillan Education, 1983. 338 s. ISBN 978-0-333-26283-2.
  • MENTRE, Mireille. Illuminated Manuscripts of Medieval Spain. New York : Thames & Hudson Ltd, 1996. 304 s. ISBN 9780500017326.
  • COLLINS, Roger. Visigothic Spain 409 – 711. Oxford : Blackwell, 2004. 274 s. ISBN 9780470754566.
  • Cross, Crescent and Conversion: Studies on Medieval Spain and Christendom in Memory of Richard Fletcher. Ed. Simon Barton, Peter Linehan. Vol. 73. Leiden, Boston : Brill, 2008. 377 s. (The Medieval Mediterranean: Peoples, Economies and Cultures, 400 – 1500.) ISBN 978-90 04 16343 0.
  • LOT, Ferdinand. The End of the Ancient World. Oxon, New York : Routledge, 2013. 498 s. ISBN 0-415-15600-9.
  • Visigothic art In: BROWN, Michelle P.. Christian Art. Oxford : Lion Hudson Ltd., 2021. ISBN 978-1-9125-5255-9. S. 81, 88.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Umelecký portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vizigótske_umenie&oldid=7785476“