Marilyn Monroe

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Marilyn Monroe
americká filmová herečka, modelka a speváčka
Marilyn Monroe v roku 1953
Marilyn Monroe v roku 1953
Rod. menoNorma Jeane Mortenson
Iné menáNorma Jeane Baker
Narodenie1. jún 1926
Los Angeles, Kalifornia, USA
Úmrtie4. august 1962 (36 rokov)
Los Angeles, Kalifornia, USA
Aktívne roky1945 – 62
ManželJames Dougherty (1942 – 1946
Joe DiMaggio (1954 – 1955)
Arthur Miller (1956 – 1961)
PodpisMarilyn Monroe, podpis
Odkazy
Webstránkamarilynmonroe.com
CommonsSpolupracuj na Commons Marilyn Monroe

Marilyn Monroe, vlastným menom Norma Jeane Mortensonová (* 1. jún 1926, Los Angeles, Kalifornia, USA – † 5. august 1962, Los Angeles) bola americká filmová herečka, modelka a speváčka. Preslávila sa ako vzor a jeden z najznámejších sexuálnych symbolov 50. rokov 20. storočia. Napriek tomu, že jej skutočná kariéra trvala len jednu dekádu, jej filmy vo svojej dobe mali zisk 200 miliónov dolárov. Ekvivalentom tejto sumy sú, po zohľadnení inflačných trendov, v prepočte na rok 2017 dve miliardy dolárov.[1] Aj viac ako po 50 rokoch od konca kariéry je Marilyn Monroe stále považovaná za jednu z najdôležitejších ikôn populárnej kultúry.[2][3]

Marylin Monroe sa narodila a vyrastala v Los Angeles. Väčšinu svojho detstva strávila v pestúnskej starostlivosti a v sirotinci. Ako šestnásťročná sa v roku 1942 prvýkrát vydala. V roku 1944, v období, keď pracovala v leteckej továrni Radioplane Factory, sa zoznámila s fotografom z First Motion Picture Unit. Táto spoločnosť sa zaoberala výrobou propagandistických materiálov pre armádu USA, ktorá bojovala v druhej svetovej vojne. V tomto čase mala úspešnú kariéru modelky v štýle Pin-up girl. Táto práca ju doviedla k podpísaniu krátkodobých zmlúv s Twentieth Century-Fox (1946–1947) a s Columbia Pictures (1948).

Po sérii účinkovaní v epizódnych postavách niekoľkých filmov, Marilyn v roku 1951 podpísala s Century Fox novú zmluvu. V nasledujúcich dvoch rokoch dosiahla úspech úlohami v niekoľkých komédiách: As Young as You Feel a Monkey Business, či v drámach V osídlach noci a Don't Bother to Knock. Súčasne okolo jej osoby prepukol škandál s niektorými fotografiami, na ktorých bola nahá. Tieto snímky, ktoré vznikli ešte predtým, ako začala nakrúcať filmy, neohrozili jej kariéru, ale naopak zvýšili všeobecný záujem o jej osobu a jej filmy. V roku 1953 bola z Marilyn Monroe najpredávanejšia hollywoodska hviezda. Mala za sebou hlavnú úlohu vo filme Niagara. Snímka, patriaca k žánru film noir, zdôraznila jej sexepíl a komédie Páni majú radšej blondínky a Ako si vziať milionára, jej pridali imidž naivnej blondínky. Napriek tomu, že jej postavenie vo filmovom priemysle malo v tejto dobe veľký význam, mala Marilyn Monroe problém s typológiou hraných postáv a nesúhlasila ani s tým ako bývala v tomto čase filmovým štúdiom finančne podhodnotená. V roku 1954, potom ako odmietla účinkovanie v jednom filmovom projekte, jej spoločnosť pozastavila kariéru, no skoro potom sa znovu v roku 1955 stala hviezdou po účinkovaní v jednom z jej najväčších kasových trhákov, Slamený vdovec.

Keď sa spoločnosť zdráhala zmeniť jej kontrakt, rozhodla sa postaviť na vlastné nohy a koncom roka 1954 založila vlastnú produkčnú značku, ktorú nazvala Marilyn Monroe Productions (MMP). V roku 1955 sa začala venovať budovaniu tejto filmovej spoločnosti a štúdiu herectva v newyorkskej divadelnej škole Actors Studio. Koncom roka 1955 s ňou v Century Fox podpísali novú zmluvu, ktorá jej dala väčšiu kontrolu nad tvorbou a bol jej ponúknutý aj vyšší honorár. Nasledovala jej kritikou pozitívne hodnotená filmová snímka Autobusová zastávka (1956) a prvé dielo z nezávislej produkcie MMP, Princ a tanečnica (1957). Pozitívnu spätnú väzbu od kritiky a Zlatý Glóbus ako najlepšia herečka získala Monroe za svoju postavu vo filme Niekto to rád horúce (1959). Jej posledným kompletným filmom bola v roku 1961 dráma Mustangy.

Súkromný život Marilyn Monroe tiež na seba významne priťahoval záujem verejnosti. Okrem iného mala problémy so zneužívaním návykových látok, depresiami a úzkostnými stavmi. Marilyn mala aj problémy so vzťahmi. Bola trikrát vydatá: prvýkrát s Jamesom Doughertym, druhýkrát s bejzbalovým hráčom Joeom DiMaggiom, tretíkrát bola vydatá za spisovateľa Arthura Millera. Všetky jej manželstvá skončili rozvodmi.

Dňa 5. augusta 1962 bola Marilyn Monroe nájdená mŕtva vo svojom dome v Los Angeles. Za oficiálnu príčinu jej smrti bolo vyhlásené predávkovanie barbiturátmi. V priebehu desaťročí sa o jej smrti sa vyskytlo viacero konšpiračných teórií, ktoré sa snažili naznačiť jej cudzie zavinenie.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

1926–1943: Detstvo a prvé manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Marilyn Monroe ako malé dieťa (asi rok 1927)

Marilyn sa narodila ako Norma Jeane Mortensen v Los Angeles dňa 1. júna 1926. Bola tretím dieťaťom Gladys Pearl Bakerovej (rod. Monroe, 1902–1984).[4][5] Gladys bola dcérou dvoch chudobných prisťahovalcov z amerického stredozápadu.[6][7] Ako pätnásťročná sa vydala za o deväť rokov staršieho muža, Johna Newtona Bakera, s ktorým mala dve deti: chlapca Roberta (1917–1933)[8] a dcéru Berniece (nar. 1919).[9][10] Po rozvode v roku 1921 Bakerová zobrala deti a odsťahovala sa do svojho rodiska v Kentucky.[9] Až do svojich dvanástich rokov Monroeová nevedela, že má sestru a prvýkrát sa s ňou stretla až keď bola dospelá.[11][12] Po rozvode sa Gladys zamestnala ako strihačka filmových negatívov vo firme Consolidated Film Industries.[13][14] V roku 1924 sa druhýkrát vydala. Jej manželom bol Edward Mortensen. Po pár mesiacoch sa rozišli a v roku 1928 ich manželstvo skončilo rozvodom.[13][14] Biologický otec Marylin Monroe je oficiálne neznámy, no často používala priezvisko Bakerová.[15] V rodnom liste za otca Marilyn označila Gladys Edwarda Mortensena,[16] no jeho otcovstvo, nakoľko sa s Mortensenom rozišla skôr, ako otehotnela, bolo nepravdepodobné.[17][18][19] Spisovatelia, životopisci Marilyn Monroe, Fred Guiles a Lois Bannerová, sa držia verzie, že otcom by s najväčšou určitosťou mohol byť Charles Stanley Gifford. Bol to kolega z práce, s ktorým mala Gladys pomer v roku 1925. Donald Spoto uvádza, že biologickým otcom by mohol byť aj iný, neznámy Gladysin kolega z práce.[20][18][19]

Ranné detstvo mala Monroe ešte relatívne stabilné a šťastné.[21][22] Gladys bola mentálne a aj finančne neschopná postarať sa o ďalšie dieťa, preto skoro po narodení dala súhlas, aby bola Marilyn daná do pestúnskej starostlivosti manželskému páru, Albertovi a Ide Bolendrovcom, ktorí žili na vidieku v kalifornskom Hawthorne.[23][24] Marilyn u nich dostala výchovu založenú na evanjelikálnych princípoch.[21][22] Spočiatku žila aj Gladys u Bolenderovcov a dochádzala odtiaľ do práce do Los Angeles, až kým ju v roku 1927 predĺžené pracovné zmeny nedonútili zostať bývať v meste.[25] Dcéru potom navštevovala počas víkendov, kedy ju brávala do kina, ale aj na výlety do Los Angeles.[21][22] Bolenderovci uvažovali, že si Marilyn adoptujú, no v lete 1933 sa Gladys cítila natoľko finančne stabilizovaná, že sa rozhodla, že si dieťa vezme do svojho malého domčeka ktorý si kúpila v Hollywoode.[26] Domček zdieľali spolu s nájomníkmi, ktorými boli herci George a Maude Atkinsonovci a ich dcéra Nellie.[27][28] Niekoľko mesiacov po presťahovaní, v januári 1934, začala mať Gladys mentálne poruchy, ktoré boli diagnostikované ako paranoidná schizofrénia.[29] Po niekoľkých mesiacoch v domácom ošetrení, bola hospitalizovaná v kalifornskej štátnej nemocnici.[30][29] Zvyšok života prežila na psychiatrickom oddelení a s Marilyn sa stretávala iba zriedkavo.[31][32]

Zákonnou zástupkyňou, ktorá prevzala zodpovednosť za Marilyn Monroe a za záležitosti jej matky, sa potom stala Grace McKee Goddardová.[33][34][35] V nasledujúcich štyroch rokoch žila v niekoľkých pestúnskych rodinách a často pritom menila školy. Šestnásť mesiacov, počas ktorých žila u rodiny Atkinsonovcov bola sexuálne zneužívaná.[36][37] Monroe o sexuálnom zneužívaní keď mala osem rokov, hovorila: v roku 1953-54 so životopiscom Benom Hechtom a v roku 1960 s Mauriceom Zolotowom. O zneužívaní sa zmienila aj v interview pre Paris Match a Cosmopolitan.[38] Aj keď Marilyn Monroe meno muža, ktorý ju zneužíval nevyslovila, totožnosť George Atkinsona neskôr vo svojej publikácii identifikovala spisovateľka Lois Bannerová.[39] Bannerová na túto skutočnosť poukazuje preto, lebo je presvedčená, že toto zneužívanie bolo hlavnou príčinou problémov s herečkiným duševným zdravím. Dodáva, že táto téma bola pre americkú spoločnosť prvej polovici 20. storočia tabu a nebolo bežné o nej hovoriť na verejnosti.[40] Donald Spoto sa o incidente nezmieňuje, ale uvádza, že Monroe bola pohlavne zneužitá manželom Grace McKee Goddardovej v roku 1937. Neskôr, keď v roku 1938 bývala u príbuzných, zneužíval ju aj jej bratranec.[41][42] O zneužívaní sa zmieňuje aj Barbara Leamingová, no skorší životopisci Fred Guiles, Anthony Summers a Carl Rollyson na základe nedostatku dôkazov o zneužívaní pochybujú.[42] V tom čase bola Marylin plaché utiahnuté dievča, u ktorého sa vyvinula zajakavosť.[43] V lete roku 1935 Marilyn krátko prebývala s Grace a s jej manželom Erwinom "Doc" Goddardom a ďalšími dvoma rodinami,[44] až kým ju Grace nedala v septembri 1935 do sirotinca Los Angeles Orphans Home v Hollywoode.[45][46][47] Monroe, potom ako sa ocitla v sirotinci, dospela k dojmu, „že všetko svedčí o tom, že ju nikto nechce“.[48]

Po odporúčaní zo sirotinca, Grace v roku 1936 súhlasila s tým, že sa stane Marilyným zákonným zástupcom. Zo sirotinca ju zobrala v lete 1937.[49][50] Druhý pobyt u Goddardovcov, po problémoch s jej sexuálnym zneužívaním Erwinom Goddardom, trval iba niekoľko mesiacov.[49][50] Po pobyte u niekoľkých príbuzných a u priateľov Graceovcov, či u príbuzných v Los Angeles a v Comptone,[51] sa Monroe nadlhšie v septembri 1938 zabývala v Sawtelle u Graceinej tety, Any Atchinsonovej Lowerovej.[52][53] Počas pobytu u Lowerovej chodila na školu do Emerson Junior High School.[54][55] V škole bola skôr priemernou žiačkou, no mala nadanie na písanie a preto prispievala do miestnych študentských novín.[56] Po čase sa začal zhoršovať Lowerovej zdravotný stav a tak sa v rokoch 1940-1941 Marilyn presťahovala späť ku Goddardovcom, ktorí v tom čase žili vo Van Nuys neďaleko Los Angeles, kde prestúpila na miestnu školu.[57]

Začiatkom roku 1942 premiestnila spoločnosť zamestnávajúca Doca Goddarda na pracovisko v Západnej Virgínii.[58] Kalifornské zákony na ochranu detí bránili Goddardovcom, aby Monroe zobrali zo štátu a tak sa začalo rozhodovať o jej návrate do sirotinca.[59] Aby tomu Marilyn zabránila, tesne po svojich 16 narodeninách dňa 19. júla 1942 uzavrela manželstvo so synom z rodiny zo susedstva, 21-ročným Jamesom "Jimom" Doughertym.[58] Monroe potom nechala štúdium na strednej škole a stala sa z nej žena v domácnosti. Neskôr túto situáciu komentovala slovami, že „toto manželstvo nebolo tragické, ale nebola v ňom šťastná. Spolu s manželom si nemali čo povedať, ale nebolo to preto, žeby mali niečo proti sebe, ale jednoducho nemali sa spolu o čom baviť. To manželstvo bola jedna smrteľná nuda.“[60] V roku 1943 sa Dougherty stal námorníkom a spolu s Marilyn sa presťahovali na kalifornský ostrov Catalinu.[61]

1944–1949: Modeling a prvé filmové postavy[upraviť | upraviť zdroj]

R. 1944, Marilyn Monroe na Conoverovej fotografii v čase, keď pracovala v leteckej továrni.

V apríli 1944 Jim Dougherty odišiel k armáde, ktorá v druhej svetovej vojne operovala v oblasti Pacifického oceánu a zostal tam celé nasledujúce dva roky.[62][61] Monroe sa spolu s jeho rodičmi odsťahovala do Van Nuys, kde začala pracovať v leteckej továrni.[61] Koncom roka 1944 sa zoznámila s fotografom Davidom Conoverom. Conovera filmárska jednotka armády Spojených štátov poslala do továrne, aby tam nafotil propagačné snímky pracujúcich žien.[63][64] Napriek tomu, že jej fotografie neboli použité, Marilyn sa rozhodla v januári 1945 z fabriky odísť a začať u Conovera a jeho kolegov robiť modelku.[65][66][67] V tom čase odišla od manžela, rozhodla sa osamostatniť a v auguste 1945 podpísala zmluvu s Blue Book Model Agency.[68]

Monroe na pohľadnici z jej modelingovej kariéry (pribl. v r. 1945)
Monroe v roku 1947, keď mala kontrakt ako epizódna herečka s 20th Century-Fox.

Ako modelka, Marilyn Monroe niekedy používala meno Jean Norman.[69][70] Aby zvýšila svoju atraktivitu žehlila si svoje tmavé kučeravé vlasy a odfarbovala si ich na blond.[69][70] Jej zaoblená postava bola predurčená skôr na modely pin-up fotografií, než na predvádzanie odevných modelov. Najčastejšie preto fotila pre reklamné plagáty a na obrázky v časopisoch pre mužov.[71] Majiteľka Blue Book Model Agency, Emmeline Snivelyová, hovorievala, že Monroe bola jednou z najambicióznejších modeliek v agentúry. Na začiatku roku 1946 bola na obálkach 33 časopisov, medzi nimi napríklad Pageant, U.S. Camera, Laff a Peek.[72][73] V júni 1946 Emmeline Snivelyová pomohla Marilyn Monroe získať zmluvu s agentúrou, ktorá sa zaoberala najímaním hercov.[74] Po neúspešnom jednaní so spoločnosťou Paramount Pictures sa Marilyn zúčastnila kamerových skúšok ktoré jej u 20th Century-Fox vybavil riaditeľ štúdia a herec Ben Lyon. Vedúci štúdia, Darryl F. Zanuck,[75][76] výsledkom nebol nadšený, no aby zabránil tomu, žeby ju prebrala konkurencia, štúdio RKO Pictures, podpísal s Marilyn štandardnú zmluvu na šesť mesiacov. Howard Hughes, ktorý vlastnil RKO, prejavil o Monroe záujem potom, ako ju videl na titulke jedného časopisu.[77] Marilynin kontrakt začal v auguste 1946 a spolu s Lyonom jej pre jej účinkovanie vybrali umelecké meno „Marilyn Monroe“.[78] Krstné meno jej našiel Lyon. Dal jej ho podľa hviezdy z Broadwaya, ktorá sa volala Marilyn Millerová, priezvisko, Monroe bolo dievčenským menom Marilynej matky.[79] V septembri 1946 sa rozviedla s Jamesom Doughertym, ktorý namietal voči jej práci.[80]

Počas prvých mesiacov od podpisu zmluvy nemala Monroe filmové postavy a venovala sa štúdiu herectva, tanca a spevu.[81] Dúfala, že sa o filmovaní dozvie viac a upúta väčšiu pozornosť na svoju osobu, keď bude tráviť čas pri nakrúcaní v štúdiách.[82][83] Kontrakt jej obnovili vo februári 1947, kedy dostala svoje prvé dve malé príležitosti. Bolo to vo filmoch Dangerous Years (1947) a Scudda Hoo! Scudda Hay! (1948).[84] Filmové štúdio ju tiež zapísalo do Actors' Laboratory Theatre, školy ktorá vychovávala hercov pre newyorkskú Group Theatre. Neskôr tieto časy Marilyn označovala ako svoju prvú skúsenosť pri ktorej pocítila čo je to reálne divadlo a herectvo a stala sa od neho závislou.[85] V auguste 1947 Monroe kontrakt neobnovili, vrátila sa preto k modelingu a do štúdií sa chodievala iba príležitostne.[86][87]

Jej túžba stať sa herečkou ale neprestala a preto popri zamestnaní pokračovala v štúdiu na Actors' Lab. V októbri 1947 krátko hrala postavu blonďatej femme fatale v divadle Bliss-Hayden Theater, no o tejto produkcii sa nezmienilo žiadne vtedajšie významné periodikum.[88][87] Pritom stále na seba upozorňovala v kanceláriách filmových producentov, priatelila sa s bulvárnym novinárom Sidneyom Skolskym a robila spoločnosť vplyvným mužom, ktorí by jej mohli umožniť začať umeleckú kariéru v spoločnosti 20th Century-Fox.[89][90] Bola tiež priateľkou a neskôr aj milenkou producenta Josepha M. Schencka, ktorý presvedčil svojho kamaráta, jedného zo šéfov v Columbia Pictures Harryho Cohna, aby s Marilyn podpísal v marci 1948 zmluvu.[91][92][93]

Kým u spoločnosti Fox, bola Marilyn v pozícii „dievčaťa od vedľa“, v Columbii ju pozdvihli na úroveň herečky akou bola Rita Hayworth.[94] Nechala si narásť dlhšie vlasy a prefarbila si ich na platinový blond.[93] Začala ju viesť herečka Natasha Lytessová, ktorá bola jej mentorkou až do roku 1955.[93] Jediný film, ktorý v tom čase v Columbia Pictures nakrútila bol nízkorozpočtový muzikál Ladies of the Chorus (1948). Hrala v ňom svoju prvú hlavnú postavu zboristky, o ktorú sa začal zaujímať zámožný muž.[95] Bola aj na kamerových skúškach na film Born Yesterday (1950), no v septembri 1948 jej filmové štúdiá neobnovili zmluvu.[96] Film Ladies of the Chorus, ktorý dostal do kín v nasledujúcom mesiaci, nebol úspešný.[97]

Po odchode z Columbie sa Monroe stala chránenkyňou Johnnyho Hydea viceprezidenta agentúry William Morris Agency. Vzťah s Hydem sa čoskoro stal mileneckým, a niekedy ju prezentoval ako svoju nádejnú nastávajúcu manželku.[98][99] Zaplatil jej silikónové implantáty do čeľustí, pravdepodobne aj estetickú operáciu nosa a vybavil účinkovanie v časti filmu Love Happy, ktorý v roku 1950 realizovali Bratia Marxovci.[100][101] Zároveň Monroe pracovala ako modelka a v máji 1949 pózovala nahá pre fotografie, ktoré s ňou nafotil Tom Kelley.[102] Napriek tomu, že Marilyn mala v snímke Love Happy iba epizódnu rolu, bola vybratá na prezentačné turné, ktoré sa v tom roku k filmu konalo v New Yorku.[103]

1950–1952: Prelomové roky[upraviť | upraviť zdroj]

Monroe ako gangsterská milenka Angela Hustonovom filme Asfaltová džungľa (1950), v jednej z prvých rolí, v ktorej ju registrovali kritici

V roku 1950 hrala Marilyn Monroe drobné úlohy. Okrem Love Happy, účinkovala aj vo filmoch A Ticket to Tomahawk, Right Cross a The Fireball. Vo vedľajších postavách hrala v kritikou uznaných snímkach: Mankiewiczovej dráme Všetko o Eve a v Hustonovej kriminálke Asfaltová džungľa.[104] Napriek tomu, že na obraze bola len pár minút, zmienka o nej bola v časopise filmových fanúšikov Photoplay a podľa vyjadrenia Donalda Spota, sa Marilyn po týchto filmoch „zmenila z filmovej modelky na skutočnú herečku“.[105] V decembri 1950 Hyde zariadil aby mohla Monroe rokovať o sedemročnom filmovom kontrakte so spoločnosťou 20th Century-Fox.[106][107] Len niekoľko dní potom Hyde náhle zomrel na srdcový infarkt.[108][109]

Nová zmluva so spoločnosťou Fox priniesla pre Marilyn väčšiu publicitu. V marci 1951 moderovala 23. ročník udeľovania Oscarov a v septembri sa stal Collier's, prvým obrázkovým časopisom, ktorý svoje stránky venoval úplnému profilu Marilyn Monroe.[110] V tom istom roku hrala vedľajšie postavy v štyroch nízko-rozpočtových filmoch: pre MGM to bola dráma Home Town Story a tri stredne úspešné komédie As Young as You Feel, Love Nest a Let's Make It Legal, ktoré vyšli v produkcii 20th Century-Fox.[111] Podľa Spota vo filmoch bola „skôr sexi ozdobou“, no kritika ju aj tak hodnotila priaznivo: Bosley Crowther z The New York Times ju vo filme As Young As You Feel hodnotil ako „úžasnú“ a Ezra Goodman z Los Angeles Daily News ju po filme Love Nest nazval „jednou z najjasnejších nastupujúcich (hereckých) hviezd“.[112] Jej popularita rástla aj v očiach verejnosti: týždenne dostávala tisícky listov od fanúšikov a v časopise Stars and Stripes, ktorý obľubovali vojaci vo vojne v Kórei, za rok 1951 získala titul „Miss Cheesecake“.[113] V súkromnom živote sa stal jej partnerom režisér Elia Kazan. Krátko mala vzťahy aj s ďalšími mužmi, medzi nimi bol režisér Nicholas Ray a herci Yul Brynner a Peter Lawford.[114][115]

Monroe ako duševne narušená opatrovateľka v thrilleri Don't Bother to Knock (1952)

V druhom roku od podpisu zmluvy sa Marilyn stala najžiadanejšou herečkou Hollywoodu. Bulvárna novinárka, Florabel Muirová, ju označila za sex symbol, ktorý v jej brandži označujú aj ako „to dievča“ roku 1952 a Hedda Hopperová ju opisuje ako „kráľovnú pin-up girl, ktorá sa stala kasovým trhákom“.[116][117] Hollywoodska asociácia zahraničných novinárov ju vo februári označila za najvýznamnejšiu mladú osobnosť, ktorá priťahuje záujem o filmový priemysel.[118] V tomto čase si získal publicitu aj Marilynin milostný vzťah s bývalým americkým bejzbalovým hráčom Joe DiMaggiom. DiMaggio patril k najpopulárnejším športovým osobnostiam svojej doby.[119][120]

V marci 1952 sa na verejnosť prevalil škandál po interview, v ktorom sa Marilyn priznala že v roku 1949 pózovala nahá. Malo to byť pre fotografie, ktoré boli v tom čase publikované v kalendároch.[121][122] Štúdio 20th Century-Fox sa niekoľko týždňov vopred dozvedelo o pripravovanom uverejnení tohto kalendára a spoločne s Monroe sa rozhodlo, že bude lepšie sa k nim priznať. Komentovali to zložitou životnou situáciou, v ktorej sa v čase fotografovania Marilyn nachádzala.[122][123][124] Táto stratégia vyvolala u verejnosti súcit a zvýšený záujem o herečkine filmy. V nasledujúcom mesiaci sa Marilyn ocitla pod titulom „Rozprávanie o Hollywoode“ na obálke časopisu Life.[122][125][124] Reputáciu sex symbolu v tomto roku potvrdila aj na súťaži Miss America, kde bulvárnemu novinárovi Earlovi Wilsonovi komentovala svoje úsporné oblečenie slovami o tom, že „pod ním nenosí žiadne spodné prádlo.“[126]

Keith Andes a Monroe v roku 1952 vo filme V osídlach noci. V tomto filme sa Marilyn výraznešie predviedla ako dramatická herečka

Napriek svojmu imidžu populárneho sex symbolu si Monroe priala aby ju ľudia brali hlavne ako herečku. V lete 1952 sa predstavila v dvoch komerčne úspešných drámach.[127][128] Prvú, s názvom V osídlach noci, nakrútil Fritz Lang a distribuovala ju spoločnosť RKO Pictures. Hrala v nej robotníčku v konzervárni na spracovanie rýb a v rámci prípravy strávila nejaký čas v továrni v kalifornskom Monterey.[129][130] Za svoj výkon mala pozitívne odozvy: v The Hollywood Reporter o nej písali, že „si za svoju excelentnú interpretáciu postavy zaslúži označenie star“, vo Variety zas, že „táto jej postava potvrdila, že si svoju popularitu zaslúži.“[129][131] Druhým filmom bol triler Don't Bother to Knock. Hrala v ňom duševne narušenú opatrovateľku detí. Filmový producent, Darryl Francis Zanuck, využil možnosť otestovať jej schopnosti hrať ťažšie dramatické postavy.[132] Odozva na jej výkon bola zmiešaná: Bosley Crowther si myslí, že na takúto ťažkú úlohu bola príliš neskúsená,[133] v časopise Variety neúspech filmu pripisovali komplikovanému scenáru.[134][135][136]

Ďalšie tri filmy Marilyn Monroe z roku 1952 nadväzovali na jej typickú polohu komediálnej herečky so značným sexepílom. V snímke We're Not Married! hrala postavu víťazky súťaže krásy. Podľa slov Nunnally Johnsona bol film nakrútený len preto, „aby Marilyn prezentoval v dvoch modeloch plaviek.“[137] Vo filme Monkey Business, ktorý v roku 1952 nakrútil Howard Hawks, hrá Cary Grantovu sekretárku. Ide o „prihlúple, detinské nevinné blonďaté stvorenie, neuvedomujúce si sexuálnu auru, ktorú okolo seba šíri“.[138] Ako posledný bol v tomto roku film Vianočný darček, kde si zahrala epizódnu postavu prostitútky.[138]

V tomto období začala mať Marilyn povesť problémovej filmovej herečky. Problémy okolo jej osoby v priebehu nasledujúcej kariéry narastali. Na nakrúcanie často meškala, niekedy neprišla vôbec, nemala naučené texty a veľakrát si vyžadovala opakovanie záberov, lebo nebola so svojim výkonom spokojná.[139] Okrem toho rozčuľovala režisérov svojou závislosťou na svojich hereckých mentoroch. Na začiatku to bola Natasha Lytessová, neskôr Paula Strasbergová.[140] Myrilyne problémy mali pôvod v prílišnom perfekcionizme, v nízkej sebaúcte, v tréme a bola závislá na potrebe kontroly nad jej výkonom. Bol to veľký rozdiel oproti tomu, ako spontánne sa prejavovala počas obdobia, keď pôsobila ako fotomodelka. Odvolávala sa na to, že pri fotografovaní sa nemusela venovať sledovaniu scenára.[141][142][143][144] Aby zmiernila svoje stavy úzkosti a chronickej nespavosti, žačala užívať barbituráty, amfetamíny, ktoré kombinovala s alkoholom. V konečnom dôsledku to zhoršovalo jej situáciu až kým sa v roku 1956 stala na týchto látkach závislou.[141][145][139] Podľa Sarah Churchwellovej nektoré prejavy správania Marilyn Monroe, špeciálne v neskoršom období jej kariéry, boli tiež reakciou na povýšené správanie a sexizmus jej mužských kolegov a manažérov filmového priemyslu.[146] Podobne aj Lois Bannerová uviedla, že Marilyn bývala cieľom obťažovania zo strany jej manažérov.[147]

1953: Stúpajúca hviezda[upraviť | upraviť zdroj]

Monroe v postave femme fatale Rose Loomis, z filmu v štýle film noir, Niagara (1953). Táto rola ešte viac zvýraznila jej sexepíl
Marilyn spieva džezový song „Diamonds Are a Girl's Best Friend“ vo filme Páni majú radšej blondínky (1953)

V roku 1953 vyšli tri filmy s Marilyn Monroe v hlavnej úlohe, ktoré jej dali punc sex symbolu a jednej z najpozoruhodnejších umelcov Hollywoodu.[148][149][150][151] Prvý bol v žánri film noir: bola to procesom Technicolor vyprodukovaná snímka režiséra Henryho Hathawaya, Niagara. V nej Marilyn v póze femme fatale plánovala zavraždiť svojho manžela (hral ho Joseph Cotten).[152] V tomto filme vizážista Allan "Whitey" Snyder vymyslel make-up, ktorý od tej doby až zostal dodnes spojený s vizualizáciou Marilyn Monroe: tmavé oblúkové obočie, bledá pokožka, „lesklé“ červené pery a znamienko krásy na ľavom líci.[153] Sarah Churchwellová sa o filme vyjadruje, že bol jedným z najznámejších sexuálne zameraných filmov v kariére Marilyn Monroe. Sú v ňom scény, kde je zahalená len prikrývkou, či uterákom, čo bolo pre vtedajšie publikum šokujúce.[154] Najslávnejšou scénou z filmu je 30-sekundový záber. V ňom z rôznych uhlov kamera sníma jej koketnú chôdzu, pri ktorej provokačne vlní bokmi. Táto sekvencia bola intenzívne využívaná v marketingovej kampani tohto filmu.[154]

Po uvedení filmu Niagara v januári 1953 sa v Spojených štátoch zdvihla vlna protestov zo strany klubov, bojujúcich za zrovnoprávnenie postavenia žien. Poukazovali na to, aký je film nemorálny. Aj táto iniciatíva, negatívna reklama, spôsobila zvýšenie pozornosti a podporu návštevnosti v kinách, kde zisk z jeho predaja dosiahol 6 miliónov dolárov.[148][155][156] Týždenník Variety film opisoval ako „morbídne klišé“, The New York Times film komentoval slovami o tom, že „vodopády a Mrs. Monroe sú niečím, na čo sa oplatí ísť pozrieť...“, že napriek tomu, že Marilyn Monroe „v tomto filme nehrá naperfektnejšie, dokáže byť zvodná – stačí, keď v ňom chodí“.[157][158] Na oficiálnych akciách Monroe naďalej pútala pozornosť verejnosti na svoju dobu úsporne zahaľujúcim oblečením. Medzi najznámejšie z nich patrili šaty na udeľovaní cien filmového magazínu Photoplay 1953, na ktorom získala cenu pre „Najrýchlejšie stúpajúcu hviezdu“.[159][160][161] Šaty, ktoré mala na sebe, boli priliehavé, vyrobené zo zlatým kovom pretkávaného lamé. Staršia kolegyňa herečky, Joan Crawfordová, sa o Marilyn a jej prezentácii na tejto akcii pre médiá vyjadrila, že je to „nevhodné ani pre herečku tobôž nie pre dámu“.[159][160][161]

Kým film Niagara urobil z Marilyn Monroe sexsymbol a načrtol jej nastávajúci imidž, jej druhý film z roku 1953. Bola to satirická hudobná komédia Páni majú radšej blondínky, ktorá prezentovala o nej predstavu ako o „prihlúplej blondýnke“.[162][163][164][165] Film bol nakrútený podľa rovnomenného knižného bestselleru od Anity Loosovej a hlavne podľa jeho muzikálovej verzii, ktorá v tom čase slávila úspechy na newyorkskej Broadwayi. Jeho ústrednou tému sú dve zlatokopky, showgirls Lorelei Lee a Dorothy Shawová. Hrajú ich Marilyn Monroe a Jane Russellová. Úlohu Lorelei mala pôvodne hrať Betty Grableová, ktorá bola v 40. rokoch 20. storočia najpopulárnejším vzorom pre „blonďaté naivky“, no v dobe nakrúcania ju zatienila svojou popularitou v kruhoch mužov ale aj žien, Marilyn Monroe.[166][167] V júni, pri príležitosti uvedenia tohto filmu, zanechali Marilyn Monroe a Jane Russellová odtlačky svojich rúk v mokrom betóne pred vchodom do Grauman's Chinese Theatre.[168][169] Krátko potom, ako sa film Páni majú radšej blondínky dostal do kín zarobil 5,3 milióna dolárov, čo bol viac ako dvojnásobok jeho produkčných nákladov.[170][171] Crowther z The New York Times a William Brogdon z časopisu Variety sa zhodne pozitívne vyjadrovali na adresu Marilyn Monroe. Špeciálne vysoko hodnotili jej výkon v prezentácii piesne „Diamonds Are a Girl's Best Friend“. Vyzdvihovali to ako v svojej prítomnosti v jednom obraze dokázala prezentovať sexualitu a samotnú pieseň v harmónii s vizuálnymi kvalitami predvedenia skladby.[172][173]

Marilyn Monroe, Betty Grable a Lauren Bacall vo filme Ako si vziať milionára (1953), ktorý jej najväčší komerčný úspech roka

V septembri mala Marilyn svoju televíznu premiéru. Bolo to v epizóde „Honolulu Trip“ programu Jack Benny Show, kde hrala vysnívanú Jackovu ženu.[174] Tretím projektom v ktorom Marilyn Monroe účinkovala v roku 1953 bola rola, v ktorej spolu s ňou hrala Betty Grableová a Lauren Bacallová. Tento film s názvom Ako si vziať milionára sa dostal do kín v novembri. Jej postava naivnej dievčiny, ktorá sa spolu s kamarátkami snaží nájsť zámožného manžela, priamo nadväzovala na osvedčený vzor z predošlej snímky, Páni majú radšej blondínky. Bol to celkovo druhý film v histórii kinematografie, ktorý vyšiel spracovaný v technológii CinemaScope. CinemaScope bol extrémne širokouhlý formát (pomer strán cca 1:2,35), od ktorého si firma 20th Century-Fox sľubovala, že nasmeruje publikum späť do kinosál. Bolo to preto, lebo rozmáhajúca sa televízia začala spôsobovať filmovým štúdiám straty.[175][176] Napriek tomu, že film mal rozpačité reakcie kritík, bol v tom čase, vďaka zisku 8 miliónov dolárov, najväčším komerčným úspechom filmovej kariéry Marilyn Monroe.[177][178][171]

V prieskumoch popularity umelcov, Top Ten Money Making Stars Poll, sa Marilyn Monroe dostávala do hodnotiacich rebríčkov rokov 1953 a 1954.[151] Podľa historičky Aubrey Solomonovej, sa v tomto období spolu s technológiou CinemaScope stala najväčším prínosom štúdií 20th Century-Fox.[171] Pozíciu najväčšieho sex symbolu svojej doby Marilyn potvrdzuje aj to, že v decembri roku 1953 jej nahú fotografiu (z r. 1949) Hugh Hefner vybral na poster strednej dvojstrany premiérového prvého vydania časopisu Playboy.[179] Na obálke tohto čísla bola jej fotografia z voľby kráľovnej krásy v roku 1952.[179]

1954–1955: Konflikty s 20th Century-Fox a manželstvo s Joe DiMaggiom[upraviť | upraviť zdroj]

Monroe a Joe DiMaggio potom, ako v San Francisco City Hall v januári 1954 uzavreli manželstvo
Vystúpenie pre vojakmi v Kórei vo februári 1954 (po vylúčení zo štúdií 20th Century Fox).

Napriek tomu, že Marilyn Monroe bola jednou z najväčších hviezd 20th Century-Fox, jej zmluvu spoločnosť nezmenila od roku 1950. Vychádzalo to tak, že zarábala menej, ako mnohí jej kolegovia. Zároveň nemala možnosť výberu projektu, ani ľudí s ktorými by chcela spolupracovať.[180] Bola tiež znechutená z jej typového zaradenia a toho, že jej snahy hrať v iných žánroch ako boli komédie riaditeľ štúdia, Darryl F. Zanuck, tvrdohlavo zamietal. Bol voči nej osobne zaujatý a bol presvedčený, že v drámach by nemala pre štúdiá porovnateľný komerčný úspech.[181] Potom, ako odmietla začať natáčať ďalšiu hudobnú komédiu, filmovú verziu divadelnej hry z Broadwaya, The Girl in Pink Tights, v ktorej mal s ňou spoluúčinkovať Frank Sinatra, bola 4. januára 1954 zo štúdií 20th Century-Fox vylúčená.[182][183]

Toto vyhodenie sa stalo udalosťou hodnou titulných stránok mnohých printových médií. Monroe zároveň spustila okamžitú kampaň proti akejkoľvek negatívnej reakcii a za posilnenie jej pozície v tomto konflikte. Dňa 14. januára sa Marilyn a Joe DiMaggio, ktorých vzťah bol od roku 1952 pod drobnohľadom médií, rozhodli uzavrieť manželstvo. Sobáš sa v tento deň konal v San Francisco City Hall.[184] Potom odcestovali do Japonska, kde skombinovali svoje medové týždne so služobnou cestou mladomanžela.[185] Odtial Marilyn odcestovala do Kórey, kde počas štyroch dní vystúpila s piesňami z filmov pred viac ako 60 tisíc vojakmi.[186] Vo februári, po návrate do Hollywoodu, dostala od magazínu Photoplay cenu „Pre najpopulárnejšiu hviezdu medzi ženami“.[187] V marci dosiahla novú dohodu so štúdiom: bol v nej zahrnutý nový zmluvný kontrakt, ktorý vzájomne uzavrú neskôr v tomto roku a dohoda o nakrúcaní filmovej verzie divadelnej hry Slamený vdovec, na ktorú dostala ako bonus preddavok vo výške stotisíc dolárov.[188]

Ďalším filmom ktorý prišiel s Marilyn Monroe do kín bol western Rieka bez návratu. Film, nakrútený ešte pred vyhodením z 20th Century-Fox, režíroval Otto Preminger. S Marilyn v ňom spoluúčinkuje herec Robert Mitchum. Monroe ho hodnotila ako projekt, ktorého úlohou nebola dráma, ale prezentácia amerických scenérií s využitím veľkorysého formátu, ktorý poskytovala technológia CinemaScope. Napriek tomu mal film úspešnú odozvu od divákov.[189] Prvý film, ktorý Marilyn vyrobila po návrate do štúdií 20th Century-Foxu, bol muzikál There's No Business Like Show Business. Monroe sa dielo nepáčilo, no dostala túto rolu ako náhradu za odmietnutie projektu The Girl in Pink Tights.[188] Muzikál bol neúspešný hneď po jeho premiére v decembri, kritici Marilynine výkony vo filme charakterizovali ako vulgárne.[190][191][192]

Slávny záber zo septembra 1954, ktorý vznikol pri pózovaní pre fotografov počas natáčania scény pred vchodom do metra pre film Slamený vdovec

V septembri 1954 Marilyn Monroe začala nakrúcať komédiu Billyho Wildera Slamený vdovec. Druhú hlavnú úlohu vo filme hral Tom Ewell. Hral ženatého muža a Marilyn pre neho predstavovala ženu zo susedstva, ktorá sa stala objektom jeho sexuálnych fantázií. Film sa z väčšej časti vyrábal v Hollywoode, no štúdio sa rozhodlo urobiť niekoľko snímok aj na Lexington Avenue v Manhattane.[193] Záber pri ktorom Marilyn stojí v bielych šatách vo vchode do metra a jej sukňu dvíha zo spodu prúdiaci vzduch sa stal jednou z najslávnejších, doslova ikonických scén, ktoré Marilyn Monroe v svojej kariére vytvorila. V čase svojho vzniku upútal pozornosť asi dvoch tisícok divákov vrátane profesionálnych fotografov.[193]

Tento reklamný kúsok dostal Marilyn Monroe na titulné stránky mnohých časopisov ne celom svete, no bol aj znamením, ktoré vyprovokovalo koniec manželstva s DiMaggiom, ktorého táto fotografia rozzúrila.[194][195][196][197][198] Žiarlivosť a nevraživé postoje DiMaggia spôsobili, že potom, ako sa Monroe vrátila do Hollywoodu, najala si renomovaného právnika, Jerryho Gieslera, a v októbri 1954, iba deväť mesiacov od svadby, bolo ich manželstvo rozvedené.[199][200][201] Slamený vdovec prišiel do kín v júni nasledujúceho roka a na tržbe si zarobil 4,5 milióna dolárov. Bol to komerčne najúspešnejší film toho roka.[202]

Monroe v Actors Studio, v ktorom v roku 1955 začala študovať herectvo

Po dokončení filmovania Slameného vdovca, v novembri, Monroe začala nový boj o svoje práva v jej umeleckej kariére. Odišla z Hollywoodu na východné pobrežie, kde spolu s fotografom, Miltonom Greenom, založila spoločnosť, Marilyn Monroe Productions (MMP) –bola to akcia, ktorú neskôr komentovala ako odpoveď na vtedajší úpadok štúdiového systému.[203][204] Monroe a Greene mali spolu krátky vzťah v roku 1949 a znovu sa stretli pri fotení pre časopis Look. Vtedy sa zmienila o svojej nespokojnosti so štúdiom a Greene jej navrhol, aby spolu založili vlastnú produkčnú spoločnosť.[205] Pri oficiálnom oznámení o vzniku spoločnosti na tlačovej konferencii v januári 1955, Marilyn Monroe poznamenala, že „už je unavená z neustálych sexistických postáv, chcela by využiť aj iný priestor, v ktorom by ukázala svoje kvality.“[206] Tvrdila, že už nie je zmluvne viazaná s 20th Century-Fox, pretože štúdio voči nej neplnilo svoje povinnosti. Ako príklad udala nezaplatenie prisľúbeného bonusu za Slameného vdovca.[207] Vyhlásenie spustilo rok trvajúcu vojnu medzi ňou a štúdiom.[208] Tlač sa do veľkej miery za to Monroe vysmievala. George Axelrod, ktorý bol autorom Slameného vdovca, napísal na túto tému paródiu Will Success Spoil Rock Hunter? (1955), v ktorej v štýle Marilyn Monroe upravená Jayne Mansfieldová hrá prihlúplu herečku zakladajúcu svoju vlastnú produkčnú spoločnosť.[209]

V roku 1955 sa Marilyn Monroe venovala zdokonaľovaniu vo svojej profesii. Presťahovala sa do Manhattanu a zapísala sa na hodiny u Constance Collierovej a na štúdium herectva začala chodiť aj na Actors Studio, ktoré viedol Lee Strasberg.[210] Nechcela, aby spôsobovala rozruch okolo svojej osoby a tak na hodiny chodila súkromne priamo do rodiny Strasbergovcov, s ktorou sa čoskoro spriatelila.[211] Zrušila spoluprácu so svojou predošlou mentorkou, Natashou Lytessovou a nahradila ju Strasbergovou manželkou, Paulou. Manželia Strasbergovci mali potom veľmi veľký vplyv na celý zbytok Marilyninej kariéry.[212] Na ich odporúčanie začala Monroe navštevovať psychoanalitika. Strasbergovci totiž zastávali názor, že herci by mali poznať a k svojej práci vedieť využívať svoje prekonané emocionálne traumy.[213] Monroe absolvovala psychoanalytické sedenia pravidelne od roku 1955 až do svojej smrti v roku 1962. Jej analytikmi boli psychiatri Margaret Hohenbergová (1955–57), Anna Freudová (1957), Marianne Krisová (1957–61) a Ralph Greenson (1960–62).[214]

Napriek prebiehajúcemu rozvodovému konaniu vo svojom súkromnom živote Marilyn pokračovala vo vzťahu s Joem DiMaggiom. Okrem neho mala vzťah s hercom, Marlonom Brandoom a s dramatikom Arthurom Millerom.[215][216][217] S Millerom ju prvýkrát zoznámil ešte začiatkom 50. rokov, 20. storočia režisér Elia Kazan.[215][216][217] Vážnym sa ich vzťah stal v roku 1955. Bolo to po rozvode Marilyn a DiMaggia a potom ako Miller odišiel od svojej manželky.[218][219] V tom čase si začala o Marilyn robiť záznamy aj FBI.[218][219] Štúdio sa vtedy začalo obávať, že herečka skončí na čiernej listine a vyzývalo ju, aby prestala so svojimi mileneckými aférami. Bolo to potom, ako bol Miller predvolaný pred Výbor pre neamerickú činnosť a vyšetrovaný FBI po obvinení z komunizmu.[220][221][222][223] Napriek ohrozeniu svojej kariéry, Monroe odmietla svoj vzťah ukončiť a neskôr predstavenstvo štúdií nazvala „rodenými zbabelcami“.[222][220]

Koncom roka Monroe a Fox spolu uzavreli novú zmluvu na sedem rokov. Jasne sa dohodli, že MMP nemôže financovať filmy samostatne a že štúdio podporí Marilyn v práci.[208] Zmluva od nej požadovala, aby Marilyn počas nasledujúcich siedmich rokov nakrútila pre Century Fox štyri filmy.[224] Za každý z nich mala dostať stotisíc dolárov a zástupcovia firmy Fox sa jej zaručili, že si môže sama vybrať projekt, režiséra a filmárov.[224] Po každom kompletne dokončenom film pre firmu Fox mohla Marilyn potom nakrútiť jeden film pre svoju produkčnú spoločnosť MMP.[224]

1956–1959: Uznanie kritikov a manželstvo s Arthurom Millerom[upraviť | upraviť zdroj]

Arthur Miller a Marilyn Monroe v deň ich svadby, 29. júna 1956 vo Westchester County

Rok 1956 začal pre Marilyn Monroe správami o jej víťazstve nad 20th Century-Fox. Noviny, ktoré sa jej predtým za jej snaženie posmievali ju zrazu za to isté začali ospevovať.[225] Týždenník Time ju nazval „mazanou podnikateľkou“ [226] a americký časopis Look predpovedal, že táto výhra bude „pre nasledujúce roky príkladom toho, ako môže jednotlivec prekonať zdanlivú presilu“.[225] V marci si herečka aj úradne zmenila meno na Marilyn Monroe.[227] Jej vzťah s Millerom vyvolával negatívne odozvy zo strany médií. Napríklad americký bulvárny novinár a rozhlasový komentátor, Walter Winchell, o nej poznamenal, že „najznámejšia filmová blondínka Ameriky, je teraz miláčikom ľavicového intelektuála“.[228] Civilný sobáš mali Monroe a Miller 29. júna 1956 vo Westchester County Court v meste White Plains v štáte New York, židovská svadba sa konala v dome ich agenta vo Waccabuc.[229][230] Pri tomto sobáši Monroe konvertovala na židovskú vieru, čím vyprovokovala vládu v Egypte ku zákazu premietania všetkých jej filmov.[231] Monroe vnímala Židov ako ľudí, ktorí prišli o svoju krajinu a chcela konvertovať, aby sa mohla stať súčasťou Millerovej rodiny.[232] Viedol ju rabín Robert Goldberg a konvertovala dňa 1. júla 1956.[231] Jej záujem o judaizmus bol limitovaný a sama sa označovala za „židovskú ateistku“. Po rozvode s Millerom sa neprejavovala ako veriaca, len si ponechala niektoré židovské náboženské predmety.[231] Egypt po rozvode v roku 1961 svoj zákaz zasa zrušil.[231] Médiá mali voči manželstvu hviezdy označovanej za sexuálny symbol s intelektuálom výhrady. V časopise Variety vyšla k tejto téme titulná strana o tom, že sú iba úzko spojení a „pripomínajú vzťah medzi dvoma guľami presýpacích hodín.“[233][234]

Dramatická úloha Marilyn Monroe vo filme Autobusová zastávka (1956)

Dráma Autobusová zastávka, ktorá sa dostala do kín v auguste 1956, bol prvý film vyrobený podľa novej zmluvy s 20th Century-Fox. Hrá v ňom postavu krčmovej speváčky Chérie, ktorej sny o sláve komplikuje zamilovaný naivný kovboj. Úlohu nahovorila v južanskom akcente. Jej oblečenie make-up nezvýrazňuje jej pôvab tak, ako to bolo zvykom v jej predchádzajúcich filmoch a jej spev a tanec sú zámerne na priemernej úrovni.[235] Napriek tomu, že Marilyn mala povesť problémovej herečky a určitým pochybám o jej hereckých kvalitách sa výroby filmu ujal režisér z divadiel na Broadwayi, Joshua Logan.[236] Nakrúcanie sa uskutočnilo začiatkom roka 1956 v Idahu a v Arizone. Počas neho bola Marilyn Monroe ako vedúca MMP „technicky zodpovedná“ a príležitostne prijímala rozhodnutia o výrobe a Logan sa prispôsoboval jej chronickému meškaniu a prílišnému perfekcionizmu.[237][238]

Skúsenosť s Marilyniným herectvom zmenila Loganov názor natoľko, že ju neskôr za jej schopnosť kombinovať dramatickú polohu s komediálnym herectvom prirovnal k Charliemu Chaplinovi.[239] Film Autobusová zastávka dosiahol svojim ziskom 4,25 milióna dolárov komerčný úspech a bol priaznivo prijatý aj od kritikov.[240][241] Magazín The Saturday Review of Literature napísal, že v tomto filme Monroe porušila koncepciu, podľa ktorej mala predávať len svoj pôvab a americký kritik Bosley Crowther vyhlásil, že „aby všetci ľudia zostali vo svojich kreslách a pripravili sa na prekvapenie, lebo Marilyn Monroe sa nakoniec predsa len predstavila ako herečka.“[242] Za svoj herecký výkon vo filme získala Marilyn nomináciu na Zlatý glóbus.[118]

Laurence Olivier a Marilyn Monroe during na tlačovej konferencii pri ohlasovaní spoločného projektu, filmu Princ a tanečnica (1957)

V auguste 1956 Marilyn Monroe začala nakrúcať prvú nezávislú snímku u jej spoločnosti MMP. Film Princ a tanečnica bol vyrábaný v anglických Pinewood Studios.[243] Bol napísaný podľa motívu hry The Sleeping Prince. Jej dej sa odohráva v období po roku 1910 medzi princom a tanečnicou. Na javisku tieto postavy hrali Laurence Olivier a Vivien Leigh. Hlavnú postavu hral Olivier aj vo filmovej verzii. Bol aj producentom a režisérom nakrúcania.[226] Výrobu komplikovali spory medzi ním a Marilyn Monroe.[244] Rozhneval ju svojim povýšeneckým vyhlásením, že všetko čo od nej očakáva je to aby bola sexy a aby sa čo najviac približovala interpretácii akú mala Vivien Leigh.[245][244][246] Bol taktiež podráždený z neustálej prítomnosti a vedení od mentorky Pauly Strasbergovej.[245]

Odplatou za povýšenecké správanie Oliviera boli neskoré príchody Monroe na nakrúcanie a problémy s jej spoluprácou. Komentovala to neskôr slovami, že „ak Laurence nerešpektuje svojich umelcov, ani on nemôže čakať že s ním oni budú ideálne spolupracovať.“[244] V tomto období začalo u nej stupňovať užívanie návykových látok. Počas nakrúcania otehotnela a následne aj potratila.[247][248] Začala mať spory aj s Greeneom. Boli o tom ako má spoločnosť MMP fungovať a či sa má stať ich spoločníkom aj Miller.[247][248] Napriek ťažkostiam sa podarilo film podľa plánu do konca roka dokončiť.[241][249] Jeho uvedenie sa stretlo so zmiešanými reakciami kritikov, u amerického publika si film obľubu nezískal.[241] Európa ho prijala priaznivejšie, v Taliansku získala Donatellovho Dávida, vo Francúzsku Césara a v Spojenom kráľovstve mal nomináciu na cenu BAFTA.[250]

Po návrate do Štátov na východné pobrežie, si Monroe vybrala 18-mesačnú pauzu od práce a viac sa sústredila na svoj manželský život. Striedavo s Millerom žili v apartmáne, ktorý mali na Manhattane a na farme z 18. storočia, ktorú si kúpili pri meste Roxbury v štáte Connecticut. Leto trávili na Long Islande v meste Amagansett.[251] V polovici roka 1957 Marilyn otehotnela, no šlo o mimomaternicové tehotenstvo, ktoré muselo byť prerušené.[252] O rok neskôr spotánne potratila.[253] Jej gynekologické problémy boli zväčša spôsobované endometriózou, ochorením, ktoré utrpela počas svojho dospelého života.[254] Spôsobovalo jej aj veľké menštruačné bolesti. Absolvovala preto niekoľko operácií a z dôvodu týchto bolestí si zmluvne vyžadovala počas dní, keď mala periódu pauzy v nakrúcaní.[254] Boli aj špekulácie, že Monroe už v minulosti prekonala niekoľko umelých potratov a že nebezpečné potraty vykonané osobami bez riadneho lekárskeho vzdelania prispeli k jej neschopnosti udržať plod.[255][256] Chýry o týchto potratoch šírila Amy Greeneová, manželka Miltona Greeneho. Tieto tvrdenia neboli oficiálne potvrdené.[255] Navyše ani správa z pitvy Marilyn Monroe nezaznamenáva žiadny dôkaz následkov po potratoch.[255] Nakrátko bola Marilyn hospitalizovaná aj po predávkovaní barbiturátmi.[257] Počas prestávky, kúpila Greeneov podiel v MMP. Vylúčila ho tým z podielnictva na firme. Riešila tým ich vzájomné spory a podozrenia z manipulácie, respektíve zo sprenevery peňazí spoločnosti.[258]

Tony Curtis, Jack Lemmon a Marylin Monroe vo Wilderovom filme Niekto to rád horúce (1959), za ktorý získala Zlatý glóbus

V júli 1958 sa Marilyn Monroe vrátila do Hollywoodu, aby si s Jackom Lemmonom a Tonym Curtisom zahrala vo Wilderovej komédii Niekto to rád horúce.[259] Napriek tomu, že Marilyn považovala filmovú úlohu Sugar Kane za ďalšiu „prihlúplu blondínku“, prijala ju kvôli Millerovmu povzbudeniu a po ponuke, že okrem svojej štandardnej odmeny získa aj desať percent výnosov z filmu.[260] Ťažkosti, ktoré boli počas nakrúcania filmu sa stali „legendárnymi“.[261] Monroe si žiadala desiatky opakovaných záberov, nevedela si spomenúť na svoje texty a nesprávala sa podľa pokynov režiséra – Curtis to komentoval, že po toľkých opakovaniach mával v sebe takú nenávisť, že keď ju v nakrúcanom zábere bozkával mal pocit ako keby sa bozkával s Hitlerom.[262][263] Monroe v súkromí prirovnávala produkciu k potápajúcej sa lodi a opisovala svoje spoluúčinkujúce hviezdy a režiséra slovami „[ale], prečo by som sa mala obávať, nemám žiadny falický symbol, ktorý by som stratila“.[264][265] Mnohé z problémov vyplynuli z konfliktu medzi ňou a Wilderom, ktorého ťažká povaha bola tiež povestná. Týkali sa hlavne toho, ako by mala hrať svoju postavu.[266][267] Monroe rozhnevala Wildera tým, že ho žiadala o zmeny viacerých záberov, čím podľa neho zhoršila ich výsledný efekt. Hovoril, že mu vnucovaním svojich nápadov zámerne zničila mnohé jeho vopred pripravené scény.[266][267]

Nakoniec bol Wilder aj tak s Monroe spokojný a vyhlásil: „Ktokoľvek si môže zapamätať texty, no potrebujete skutočného umelca, aby prišiel na nakrúcanie, nepoznal texty a napriek tomu poskytol výkon, aký urobila Marilyn!“[268] V marci 1959, potom, ako sa dostal film Niekto to rád horúce do kín, aj napriek produkčným problémom dosiahol veľký komerčný úspech a uznanie kritikov.[269] Za herecký výkon vo filme získala Myrilyn Monroe Zlatý glóbus pre najlepšiu herečku a v časopise Variety ju nazvali „komediálnou herečkou, ktorá svoje umenie kombinuje so sexepílom a časovaním, ktoré sa jednoducho nedá poraziť“.[250][270] Medzi najlepšie filmy všetkých čias snímku Niekto to rád horúce zaradili vo svojich hlasovania v BBC,[271] ale aj Americký filmový inštitút,[272] či britský filmový mesačník, Sight & Sound.[273]

1960–1962: Úpadok kariéry a osobné problémy[upraviť | upraviť zdroj]

Yves Montand a Marilyn Monroe v hudobnej komédii Poď, budeme sa milovať! (1960), s ktorou súhlasila len preto, lebo potrebovala plniť zmluvu s 20th Century Fox

Po nakrúcaní Niekto to rád horúce si Marilyn Monroe do konca roka 1959 dala pracovnú pauzu. Po nej sa vrátila do Hollywoodu, aby nakrútila hudobnú komédiu Poď, budeme sa milovať!. Komédia bola o herečke a o milionárovi, ktorý sa potom, ako ju videl účinkovať v satirickej veselohre do nej zamiloval.[274] Jeho výrobu režíroval George Cukor. Miller k filmu prepísal pôvodný scenár, ktorý Marilyn považovala za príliš slabý. S nakrúcaním herečka súhlasila na základe potreby plnenia zmluvy, v ktorej sa zaviazala, že pre 20th Century Fox urobí štyri samostatné filmy.[275] Produkcia snímky Poď, budeme sa milovať! mala zdržanie, lebo Marilyn často absentovala na nakrúcaní.[274] Počas kampane k filmu sa tlačové médiá zmienili aj o ľúbostnej afére, ktorú mala Marilyn so svojim hereckým partnerom, francúzskym hercom a spevákom, Yvesom Montandom. Film Poď, budeme sa milovať! po svojom uvedení do kín v septembri 1960 nebol úspešný.[276][277][278] Bosley Crowther o Monroe napísal, že „jej herecký prejav bol nešikovný a chýbala jej dynamika, jej predošlých výkonov.“[279] Herečka a bulvárna novinárka, Hedda Hopperová, o filme napísala, že „bol najneotesanejším dielom, aký Marilyn dovtedy nakrútila“.[280] Americký spisovateľ, herec a novinár, Truman Capote, loboval za to, aby Marilyn Monroe hrala Holly Golightlyovú v jeho filmovej adaptácii románu Raňajky u Tiffanyho, no po obavách producentov z možných problémov pri nakrúcaní, zahrala túto postavu Audrey Hepburnová.[281]

Posledným kompletným filmom, ktorý Marilyn Monroe nakrútila bola snímka Mustangy. Režíroval ju John Huston. Scenár k filmu napísal Arthur Miller. Chcel týmto svojim dielom zvýrazniť herečkine kvality v hraní dramatických postáv.[277] Hrala v ňom čerstvo rozvedenú ženu, Roslyn, ktorá sa spriatelila s tromi staršími kovbojmi. V rolách kovbojov sa predstavili: Clark Gable, Eli Wallach a Montgomery Clift. Filmovanie na púšti v Nevade medzi júlom až novembrom 1960 bolo znovu veľmi náročné.[282] Marilynine štvorročné manželstvo s Millerom bolo v tomto období už koncoch a spisovateľ mal nový pomer s fotografkou Inge Morathovou.[277] Monroe sa nepozdávalo, že jej postava mala inšpiráciu v jej skutočnom živote a mala tiež pocit, že je vykreslená na nižšej úrovni ako bolo bežné pre hlavné mužské herecké úlohy. Mala výhrady aj k tomu, že Miller často prepisoval scenár počas noci pred nakrúcaním.[283][284][285] Jej zdravotný stav sa tiež zhoršoval. Mala bolesti zo žlčových kameňov a jej závislosť na psychotropných látkach bola tak zjavná, že jej tvár museli upravovať make-upom. Zároveň bývala malátna od užívania barbiturátov.[286][287] V auguste museli pozastaviť nakrúcanie, aby sa mohla podrobiť drogovej detoxikácii na klinike v Los Angeles.[286][287] Napriek problémom Huston poznamenal, že „keď Monroe hrala Roslyn, emócie nepredstierala. Tie boli reálne. Dokázala ich zo svojho vnútra vydolovať a priviesť ich do svojho vedomia.“[288]

Estelle Winwood, Eli Wallach, Montgomery Clift, Marilyn Monroe a Clark Gable vo filme Mustangy. Bol to posledný kompletne nakrútený film, v ktorom úsčinkovala Monroe, ale aj Gable.

Krátko po filmovaní, v januári 1961, sa konal rýchly mexický rozvod, ktorým sa ukončilo manželstvo Marilyn Monroe a Arthura Millera..[289] Mustangy, ktoré sa do kín dostali v nasledujúcom mesiaci, nezaznamenali výraznejší komerčný úspech.[290][291] Rozpačitá bola aj odozva filmovej kritiky.[290][291] Vo Variety poukazovali na nevyvážené charaktery jeho postáv,[292] Filmový kritik z The New York Times, Bosley Crowther, Marilynin výkon označil ako „prázdny a nedôveryhodný“ a dodal, že „bohužiaľ pre štruktúru filmu, bolo všetko stavané na Marilyn“.[293] Neskôr sa ukázalo, že snímka bola posledným dielom, kde si zahrali dva americké sexsymboly: Clark Gable a Marilyn Monroe. Napriek neúspechu v období vzniku, film mal priaznivejšie hodnotenia kritík a filmových škôl v 21. storočí. Geoff Andrew z Britského filmového inštitútu ho označuje za klasiku,[294] Hustonov žiak, Tony Tracy, opisuje herecký výkon Marilyn Monroe v tomto filme ako „najvyspelejšiu interpretáciu postavy v jej kariére“,[295] a Geoffrey McNab z The Independent ju chváli za to, ako „mimoriadne“ predviedla Roslyninu „silu empatie.“[296] V auguste 2018 bola zverejnená nepoužitá nahá scéna z filmu Mustangy, v ktorej účinkujú Marilyn Monroe a Clark Gable.[297][298]

Monroe počas nakrúcania Something's Got to Give. Často zo zdravotných dôvodov pri jeho výrobe absentovala. V júni 1962 ju preto producenti z 20 Century Fox vyhodili. Bolo to dva mesiace pred jej smrťou.

Monroe mala byť aj hviezdou televíznej adaptácie na stanici NBC. Plánovali v nej realizovať Maughamovu poviedku Rain, no projekt sa nakoniec nekonal, lebo v televízii sa nevedeli prispôsobiť jej požiadavke, aby ju režíroval Lee Strasberg.[299] Namiesto práce, Marilyn strávila prvý polrok 1961 riešením svojich zdravotných problémov. Prekonala chirurgický zákrok na endometriózu, vyoperovali jej žlčník, štyri týždne bola v nemocničnej starostlivosti, vrátane krátkej prestávky na psychiatrii, kde riešili jej depresie.[300] Prvýkrát sa prihlásila na psychiatrickú kliniku Payne Whitney v New Yorku po návrhu psychiatričky Marianne Krisovej.[301] Krisová neskôr uviedla, že tento výber nemocnice bol chybou, lebo Monroe umiestnili na oddelenie určené pre ťažko duševne chorých ľudí s psychózami. Bola tam zamknutá v čalúnenej bunke, nemala možnosť pohybovať sa na vhodnejšom oddelení alebo dostať vychádzku.[301] Po troch dňoch a po intervencii DiMaggia, ju z nemocnici prepustili a premiestnili do Columbia University Medical Center, kde strávila ďalších 23 dní.[301] V tomto období ju aj naďalej podporoval bývalý manžel, Joe DiMaggio, s ktorým sa obnovilo ich vzájomné priateľstvo.[302][303] Po šiestich rokoch života na východnom pobreží sa Marilyn Monroe na jar 1961 presťahovala späť do Kalifornie.[304] Niekoľko mesiacov mala vzťah s Frankom Sinatrom a začiatkom roka 1962 si kúpila dom v Brentwoode v západnej časti Los Angeles.[304]

Pred publikum sa Marilyn Monroe vrátila na jar 1962. Prevzala si Zlatý glóbus za „World Film Favorite“ a začala robiť kamerové skúšky na re-make filmu My Favorite Wife (1940), ktorý mala pod názvom Something's Got to Give nakrútiť pre spoločnosť 20th Century Fox. [305][306] Na produkcii spolupracovala spoločnosť MMP. Režisérom bol George Cukor a s Marilyn v ňom účinkovala Cyd Charisse a Dean Martin.[307] Niekoľko dní pred plánovaným nakrúcaním Marilyn dostala zápal prinosových dutín. Napriek lekárskym odporúčaniam na odloženie výroby, v spoločnosti Fox trvali na tom, aby výroba začala na konci apríla.[308][309][310] Monroe bola počas nasledujúcich šiestich týždňov príliš chorá na to aby vedela pracovať. Napriek tomu, že jej stav potvrdili viacerí lekári, štúdio na ňu vyvíjalo verejný tlak a tvrdilo, že chorobu iba predstiera.[308][309][310] Počas prestávky v nakrúcaní, dňa 19. mája na oslavách narodenín prezidenta Johna F. Kennedyho v newyorkskej Madison Square Garden zaspievala oslávencovi pieseň „Happy Birthday“.[311][312] Na tomto vystúpení, ktoré patrí tiež medzi legendárne, upútala pozornosť publika aj svojimi béžovými šatami. Šaty, ktoré mala pokryté ligotavými kamienkami, boli tak priliehavé, že nebolo potrebné mať veľa fantázie na to, aby si ju diváci vedeli predstaviť nahú.[311][312] Monroe a Kennedy mali spoločných priateľov, ktorí ich spolu zoznámili. Hoci niekedy padli medzi nimi príležitostné sexuálne narážky, neexistujú nijaké dôkazy, že by mali spolu pomer.[313][314][315] Cesta Monroe do New Yorku ešte viac zvýšila averziu 20th Century Fox voči jej osobe. Štúdio sa snažilo túto cestu zrušiť.[316]

V nasledujúce nakrúcanej scéne v snímke Something's Got to Give Marilyn plávala nahá v bazéne.[317] Aby zvýšili filmu atraktivitu u verejnosti, filmári pozvali na nakrúcanie scény fotografov. Snímky boli potom publikované v magazíne Life. Bolo to prvýkrát, čo taká veľká hviezda pózovala na vrchole svojej slávy nahá.[318] Potom, ako bolo znovu z dôvodu ochorenia Marilyn odložené na niekoľko dní nakrúcanie, v 20th Century Fox sa rozhodli, že si už nemôžu dovoliť zvyšovať náklady na tento film. Mali v tom čase starosti s narastajúcimi financiami a stratou kapitálu spoločnosti, ktorý vo veľkej miere vkladali do iného megaprojektu, filmu Kleopatra (1963).[319] Dňa 7. júna štúdio vyhodilo Marilyn Monroe a zažalovalo ju za škodu 750 tisíc dolárov.[320] Na nakrúcaní ju mala nahradiť Lee Remicková, ale potom, čo Dean Martin odmietol natočiť film s niekým iným ako s Monroe, Fox žalovali aj jeho a zastavil výrobu filmu.[321] Štúdio následne obvinilo Monroe za zničenie výroby filmu, začalo o nej šíriť negatívnu reklamu, dokonca tvrdilo, že je mentálne narušená.[320]

Netrvalo dlho, a v 20th Century Fox svoje rozhodnutia prehodnotili a v júni s herečkou obnovili rokovania o novom kontrakte. Počítali v ňom s opätovným spustením nakrúcania Something's Got to Give a s Marilyninou hlavnou úlohou v naplánovanej čiernej komédii What a Way to Go! (1964). Zmluvu podpísali ešte v tom lete.[322][323] Aby sa napravila jej verejnú reputáciu, Monroe sa zúčastnila viacerých reklamných akcií, vrátane rozhovorov pre časopisy Life a Cosmopolitan a prvýkrát sa dostala na titulku časopisu Vogue.[324][325] Pre časopis Vogue Marilyn s fotografom Bertom Sternom nafotili dva sety fotografií: jeden štndardný módny editoriál a druhý, v ktorom pózovala nahá. Vzniknuté akty vyšli po herečkinej smrti v knihe s titulom The Last Sitting.[326] V posledných týždňoch svojho života Marilyn mala ešte naplánované, že bude nakrúcať biografický film o Jean Harlow.[327][328][329]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Titulná stránka novín New York Mirror zo 6. augusta 1962

Počas posledných mesiacov svojho života žila Monroe na adrese 12305 Fifth Helena Drive v štvrti Brentwood v Los Angeles. Dňa 5. augusta 1962 sa jej domáca, Eunice Murrayová rozhodla, že v dome zostane na noc.[330][331] Murrayová sa nad ránom 6. augusta prebudila s pocitom, že v dome niečo nie je v poriadku. Aj keď videla svetlo pod dverami spálni Marilyn Monroe, dvere boli zamknuté a herečka jej na klopanie neodpovedala. Zavolala preto jej psychiatrovi, Dr. Ralphovi Greensonovi, ktorý prišiel do domu krátko po zavolaní a do spálne vnikol oknom. V izbe našiel Marilyn Monroe mŕtvu ležať v posteli.[330][331] Okolo 3:50 hodiny ráno prišiel lekár, Dr. Hyman Engelberg, ktorý oficiálne potvrdil jej úmrtie.[330][331] O 04:25 jej smrť oznámili losangelskej polícii.[330][331]

Marilyn Monroe zomrela dňa 5. augusta 1962 niekedy medzi 20:30-22:30hod.[332] Toxikologickým vyšetrením sa potvrdila ako príčina smrti otrava barbiturátmi. V jej krvi bolo 8 milligramov na 100 mililitrov (mg%) chloralhydrátu, 4,5 mg% pentobarbitalu (Nembutal) a 13 mg% pentobarbitalu mala v pečeni.[333][334][335] Vedľa posteli mala prázdne nádoby od liekov.[333][334] Možnosť, že sa Marilyn Monroe náhodne predávkovala, bola vylúčená, pretože dávky, ktoré sa nachádzali v jej tele, boli niekoľkokrát väčšie ako je smrteľná dávka.[336]

Krypta Marilyn Monroe na cintoríne Westwood Memorial Park vo Westwood Village

Na vyšetrovaní sa zúčastnil spolu s losangelským koronerom aj tím, ktorý sa na expertnej úrovni zaoberal prevenciou samovrážd.[333][334] Osobný lekár Marilyn Monroe poznamenal, že herečka „mávala záchvaty strachu a časté depresie“ spolu „nepredvídateľne náhlymi zmenami nálad“. Okrem toho sa minulosti veľmi pravdepodobne úmyselne niekoľkokrát predávkovala liekmi.[336][337] Zástupca koronera, Thomas Noguchi, na základe týchto faktov a toho, že neboli zistené žiadne iné podozrivé skutočnosti skonštatoval, že smrť bola veľmi pravdepodobným dôsledkom pokusu o samovraždu.[333][337]

Marilyn Monroe bola medzinárodne známou populárnou hviezdou a tak správa o jej náhlom úmrtí zaplnila titulné stránky novín v Spojených štátoch a aj v Európe.[338] Lois Bannerová píše, že mesiac po tejto udalosti sa v Los Angeles zdvojnásobil počet samovrážd. Zároveň sa pridávaním nových správ zvyšoval záujem a vďaka tomu prudko stúpala predajnosť novín v regióne.[338] V novinách Chicago Tribune písali o stvokách telefonátov od čitateľov, ktorí sa domáhali informácií o podrobnostiach ku smrti Marilyn Monroe.[339]

Francúzsky básnik, grafik a filmár, Jean Cocteau, uviedol že Marilynina smrť „by mala byť strašidelnou lekciou pre všetkých, ktorých hlavné povolanie spočíva v špehovaní a trápení filmových hviezd“. Bývalý spoluúčinkojúci vo filme a ďalšia svetová hviezda, Laurence Olivier, herečku označil za „obeť prílišnej pozornosti a snahy o zháňaní senzácií“. Režisér filmu Autobusová zastávka, Joshua Logan, dodal, že Marilyn „nebola pripravená pre tento svet“.[340] Pohreb Marilyn Monroe sa konal len v kruhu najbližších známych dňa 8. augusta na cintoríne Westwood Village Memorial Park Cemetery.[341][342] Rozlúčku zariadil jej bývalý manžel, Joe DiMaggio, a obchodná manažérka, Inez Melsonová.[341][342] Na uliciach okolo cintorína boli v tomto čase stovky prizerajúcich ľudí.[341][342] Pozostatky Marilyn Monroe boli neskôr uložené do krypty č. 24 na Corridor of Memories.[343]

Nasledujúce dekády po smrti Marilyn Monroe priniesli na túto tému rôzne konšpiračné teórie. Medziiným popierali samovraždu, tvrdili, že šlo o náhodné predávkovanie, či dokonca o vraždu predávkovaním liekmi.[344] Do centra pozornosti sa dojmy o vražde dostali hlavne v roku 1973, kedy vyšla Mailerova životopisná kniha, Marilyn: A Biography. Tvrdenia v knihe získali takú váhu, že došlo k obnovenému detailnému vyšetrovaniu prípadu, ktoré viedol John Van de Kamp.[345][346] Výsledkom pátrania bolo, že neboli zistené žiadne dôkazy o chybe vo vyšetrovaní z roku 1962.[347]

Filmová osobnosť a jej odozva[upraviť | upraviť zdroj]

„Nikdy som nechápala, čo to znamená ten sex symbol. Vždy som si myslela, že symboly sú veci, s ktorými sa dá napríklad aj štrngať. Problém je, že keď ste symbol, tak ste vlastne vec. Neznášam pocit, že by som mala byť vecou. Ak mám byť symbol niečoho, to by som radšej ten sex mala, než mať nejaké veci, symboly, ktoré ho majú prezentovať.“ Marylin Monroe, interview pre časopis Life (1962)
Film Páni majú radšej blondínky (1953), je jedným z príkladov, v ktorom Marilyn hrá sexuálne atraktívnu, naivnú blondínku

Spoločnosť 20th Century-Fox, začala budovať hviezdny obraz o Marilyn Monroe so zámerom nahradiť ňou zapadajúcu hviezdu, Betty Grableovú, ktorá bola považovaná za model blondínky 40. rokov 20. storočia.[348] V 40. rokoch boli v popredí záujmu herečky, ktoré boli tvrdé a múdre typy žien, napríklad ako Katharine Hepburnová, či Barbara Stanwycková. Boli to filmové hviezdy, aké oslovovali v prevažne ťažkých vojnových časoch ženské publikum, ktoré dominovalo v návštevnosti kinosál. Monroe bola pre filmové štúdiá typom ženy, ktorá mala potenciál v novej dekáde prilákať do kín aj mužské publikum.[348] Od začiatku svojej kariéry zohrávala významnú úlohu pri vytváraní tohto jej verejného obrazu a ku koncu svojej kariéry ho mala takmer úplne pod kontrolou.[349][350][351] Monroe bola tou, kto vymyslel veľa z jej reklamných stratégií. Rada spolu s bulvárnymi novinármi, ako boli napríklad Sidney Skolsky a Louella Parsonsová, udržiavala a rozvíjala priateľstvá a živila klebety, ktoré podporovali a obohacovali jej verejný imidž.[352][349][353] Okrem Grableovej ju často porovnávali s inou kultovou blondínkou, filmovou hviezdou z tridsiatych rokov Jean Harlowovou.[354] Toto porovnanie vyvolala čiastočne Marilyn Monroe, ktorá označila Harlowovú za svoj idol z detstva. Chcela o nej nakrútiť životopisný film, dokonca Harlowovej kaderníčku si najala, aby sa starala o jej vlasy.[355]

Prezentácia hereckého typu Marilyn Monroe bola zameraná na to, aby mala blond vlasy a spĺňala stereotypy spojené s týmto výzorom: k stereotypom patrí istá dávka hlúposti, naivita, sexuálna dostupnosť a neprirodzené, štylizované prejavy správania.[356] Vo svojich filmoch často hovorila dychtivým detinským hlasom, v dialógoch vyvolávala dojem, že je „od prírody nevinná a nevypočítateľná“, rada sa parodovala dvojzmyslami, ktoré dostali prezývku „monroeizmy“.[357][358][350] Napríklad keď sa jej pýtal niektorý novinár, že čo mala v roku 1949 na sebe, keď fotila akty, odpovedala, že si „zapla rádio“.[359] Marilyn Monroe začínala svoju kariéru ako modelka fotografií v štýle pin-up. Medzi charakteristické znaky týchto modeliek, a teda aj Marilyn patrila postava s výraznými bokmi, ideálne formovaná v tvare presýpacích hodín.[360] Filmový znalec, Richard Dyer, písal, že pózy Marilyn Monroe boli často v uhloch záberov zámerne umiestnené tak, aby bola zobrazená silueta jej oblej postavy a že jej zábery často vyzerali podobne ako výstrižky z reklamných časopisov.[360] Pozornosť na svoju postavu pútala pri chôdzi aj svojim výrazným vlnením bokov, vďaka ktorému si vyslúžila prezývku „dievča s horizontálnou chôdzou“.[138]

Oblečenie bolo tiež dôležitým faktorom, ktorý tvoril imidž Marylin Monroe. Často to boli biele šaty zvýrazňujúce jej svetlý účes a pozornosť pútali aj tým, že odhaľovali maximum jej tela.[361][362] Jej verejná prezentácia bola často nastavená na pútanie pozornosti predvedením šiat, ktoré odhaľovali jej telo, niekedy aj úmyselnými chybami v strihu, či v kvalite prevedenia, ktoré odhalili aj to, čo malo zostať pred očami verejnosti skryté.[363][160] Príkladom môže byť, keď sa jej na jednej tlačovej konferencii roztrhol jeden z ramienkov, ktorý držal na pleci jej šaty.[363][160] V novinových príbehoch bola Marilyn opisovaná ako zosobnenie amerického sna, t.j. dievčaťa ktoré sa z biedy v detstve prepracovala na hollywoodsku hviezdu.[364][365][366] V štúdiových biografiách boli príbehy o čase, ktorý strávila v pestúnskej starostlivosti a v sirotincoch preháňané a niekedy dopĺňané fiktívnymi udalosťami.[367]

Marilyn Monroe pri príchode na oslavu narodenín spisovateľky a novinárky, Louely Parsonsovej, ktoré sa konali v nočnom klube Ciro v máji 1953

Napriek tomu, že Marilynin filmový profil prihlúplej sexuálne atraktívnej blondínky bol len starostlivo vytvorenou a živenou verejnou rolou, diváci a filmoví kritici verili, že je to skutočne ona a že ju komédiách nehrala. Stalo sa to prekážkou v jej neskoršej kariére, keď chcela zmeniť svoj verejný imidž a presadzovať iné druhy úloh, alebo byť rešpektovaná aj ako podnikateľka.[368] Akademička Sarah Churchwellová, ktorá pre jednu svoju knihu študovala príbehy o Marilyn Monroe, uviedla:

„Najväčší mýtus o nej je, že bola hlúpa. Druhým mýtom je že bola krehká. Tretím bolo, že nevedal hrať. Od hlúpej osoby mala ďaleko. Nemala síce dosiahnuté formálne vzdelanie a bola na to veľmi citlivá, no v skutočnosti bola veľmi inteligentná - a veľmi tvrdá. Tieto obe vlastnosti potrebovala, aby vedela bojovať so štúdiovým systémom Hollywoodu 50. rokov 20. storočia. Hlúpa blondína bola jej rola. Bola predsa herečkou. Takou dobrou herečkou, ktorú teraz nikto nepovažuje za nič iné, ako za to, čo nám na plátne predvádza.“[369]

Lois Bannerová napísala, že Marilyn Monroe vo svojich filmoch a na verejných vystúpeniach často jemne parodovala svoje postavenie sexuálneho symbolu[370] a že „postava Marilyn Monroe, ktorú vytvorila, bola skvelým archetypom, ktorý, v tradícii dvadsiateho storočia, stojí medzi Mae Westovou a Madonnou“.[371] Samotná Monroe uviedla, že bola ovplyvnená Westovou, naučila sa „niekoľko trikov od nej, napríklad smiech, alebo výsmech nad vlastnou sexualitou“.[372][260] V 50. rokoch študovala komédiu v lekciách, ktoré dávala mímka a tanečnica Lotte Goslarová, ktorá sa preslávila komickými predstaveniami na pódiách a viedla ju aj pri nakrúcaniach filmov.[373] Vo snímke Páni majú radšej blondínky, teda v jednom z tých filmov, kde hrá archetyp prihlúplej blondínky, je v scenári Marilyn Monroe veta: „Môžem byť šikovná, keď je to potrebné, ale muži to väčšinou nemajú radi“.[374]

Richard Dyer hovoril, že profil imidžu Marilyn Monroe bol nastavený cielene pre mužské publikum. Vo svojich filmoch hrala dievča, ktoré bolo kompletne zladené s tým, čo si muži o ženách predstavujú.[375] Filmový vedec Thomas Harris, ktorý analyzoval verejný obraz Marilyn v roku 1957, píše že jej prakticky robotnícky pôvod a rozpadnutá rodina ju robila viac sexuálne prístupnou a „ideálnou kamarátkou“. Bola v kontraste s jej súčasníčkami, akou bola iná atraktívna blondína Grace Kellyová s aristokratickým pôvodom, ktorá zaujala ako sofistikovaná ľudsky pre väčšinu mužského publika nedosiahnuteľná herečka.[366]

Dyer hovorí aj že meno Monroe sa stalo domácim synonymom pre sexualitu 50. rokov 20. storočia. Obraz o nej má byť situovaný do toku myšlienok o morálke a sexualite, tejto dekády, práve tak ako boli v tejto dobe aktuálne freudovské myšlienky o sexe, Kinseyho správy (1953) a kniha The Feminine Mystique (1963) od Betty Friedanovej.[376][377] Monroe sa verejnosti predstavila ako zraniteľná, a akoby nevedela o svojom sexepíle. V kontraste k filmovému obrazu femme fatales (osudových žien), populárnych vo filmoch 40. rokov 20 storočia bola Marilyn prvým sexuálnym symbolom, ktorý prezentoval prirodzenú sexualitu bez hrozieb.[378] Donald Spoto Marilyn Monroe tiež označuje za zosobnený ideál amerického povojnového dievčaťa: jemnú, žiadúcu ženu, zbožňujúcu mužov, naivnú, bezvýhradne uctievajúcu sexualitu. Filmová kritička a feministka, Molly Haskellová k tomu dodáva, že Marilyn bola fikciou 50. rokov, ktorá nahovárala že žena nemá sexuálne potreby, že je tu len na to aby uspokojila, zlepšila potreby mužov.[379][380] Súčasník Marilyn Monroe, Norman Mailer píše, že „Marilyn budila dojem, že sex s inými môže byť ťažko dostupný a nebezpečný, no s ňou má chuť zmrzliny“, kým Groucho Marx ju charakterizuje ako „Mae Westovú, Thedu Barovú a Bo Peepa zbalených do jednej osoby“.[381][382] Haskellová v súvislosti s Marilyninym statusom sex symbolu podotýka, že herečka bola menej populárna u ženského publika. Ženy sa s jej osobnosťou nevedeli identifikovať, no po jej smrti sa to zmenilo.[383]

Marilyn Monroe v roku 1953 na reklamnom plagáte na šampón

Dyer tvrdil, že platinová farba Marilyniných vlasov mala definovať jej výlučnú príslušnosť k bielej rase. Jej kariéra sa začínala v období, keď afroamerické hnutie za občianske práva bolo v plienkach.[384] Bannerová súhlasí, že trend blond herečiek môže mať rasový podtón, no v prípade Marilyn nesúhlasí s tým, že by ako osoba bola rasovo vyhranená: Joe DiMaggio bol latino-američan a Arthur Miller mal židovský pôvod.[385] Rasové motivácie spochybnila aj na fotografiách, napríklad v časopise Look v roku 1951 pózuje pri speve a sprevádza ju afro-americký džezový hudobník a hlasový pedagóg, Phil Moore.[386]

Marilyn Monroe bola vnímaná ako špecifická americká hviezda. V časopise Photoplay ju prirovnali slovami „je taká známa národná inštitúcia ako je hot dog, jablkový koláč, či bejzbal“.[387] Bannerová ju nazýva symbolom kombinácie obľuby a luxusu, „populuxe“. Jej radostný a očarujúci verejný obraz pomáhal národu vyrovnať sa s paranojou 50. rokov 20. storočia, ktorá vychádzala z hrozieb vznikajúcej Studenej vojny, atómového konfliktu a z totalitného komunistického systému v Sovietskom zväze.[388] Historička, Fiona Handysideová píše, že Francúzky si spojili Marilyninu bledú pokožku a svetlé vlasy s americkou modernosťou a s oslobodenými ženami ktorých život sa odohráva na verejnosti.[389] V svojom hodnotení americkej konzumnej kultúry napísala historička Laura Mulveyová, že „ak mala Amerika exportovať demokraciu v pôvabe do zbedačenej povojnovej Európy, filmy by mohli byť označené za výkladné skrine tohto snaženia. Marilyn Monroe so všetkými jej americkými atribútmi a priamočiarou sexualitou, je jednoduchým príkladom, ako to úspešne zvládnuť v jedinom obraze. Od polovice 50. rokov bola Marilyn značkou pre bezstarostné okúzlenie. Bola ilúziou, že je k dispozícii pre každého, kto používa americkú kozmetiku, nylonky a peroxid vodíka.“[390]

Z Marilyn Monroe profitovala spoločnosť Twentieth Century Fox aj tým, že z jej popularity vybudovala imidž ďalším herečkám ako boli Jayne Mansfieldová a Sheree Northová.[391][392] Aj iné štúdiá mali svoje klony Marilyn Monroe: v Universal Pictures mali Mamie Van Dorenovú,[391] v Columbia Pictures mali Kim Novakovú[393] a v Rank Organisation to bola napríklad Diana Dorsová.[394]

Kultúrny odkaz Marilyn Monroe[upraviť | upraviť zdroj]

Marilyn Monroe v roku 1953

V publikácii The Guide to United States Popular Culture sa píše, že „ako ikona modernej americkej kultúry má Marilyn Monroe v popularite len málo konkurentov, medzi nimi sú asi iba Elvis Presley a Mickey Mouse ... žiadna iná hviezda nikdy nevzbudila tak širokú škálu emócií - od žiadostivosti k ľútosti, od závisti až po výčitky.“[2] Umelecká historička, Gail Levinová, hovorí že Monroe je „najfotografovanejšia osobnosť 20. storočia“,[395] a Americký filmový inštitút (AFI) ju umiestnil ako šiestu ženu svojho zoznamu najväčších legiend americkej filmovej histórie. Smithsonov inštitút dal jej meno do zoznamu Stovky najvýraznejších Američanov všetkých čias[396] a časopis Variety spolu s televíziou VH1 umiestnili Marilyn Monroe do prvej desiatky rebríčka najväčších populárnych kultúrnych ikon dvadsiateho storočia.[397][398] O Marilyn bolo napísaných stovky kníh. Bola subjektom mnohých filmov, divadelných predstavení, opier a piesní a ovplyvnila umelcov a predstaviteľov zábavného priemyslu, ako napríklad Andyho Warhola a Madonnu.[399][400][401] Marilyn bola tiež obchodnou tvárou:[402] jej obraz bol licencovaný na stovky produktov a jej tvár bola v reklamách aj nadnárodných korporácií a značiek, ako sú Max Factor, Chanel, Mercedes-Benz, či Absolut Vodka.[403][404]

Ľavý panel diela Marilyn Triptych od pop artového výtvarníka, Jamesa Gilla (1962)

Trvalá popularita spoločnosti Monroe je spojená s jej rozporuplným verejným imidžom.[405][406][407] Na jednej strane zostáva symbolom sexu, ikonou krásy a jednou z najslávnejších hviezd klasickej hollywoodskej kinematografie.[408][409][410] Na druhej strane sa spomína aj jej problematický súkromný život, nestabilné detstvo, boj za profesionálne uznanie, ako aj jej smrť a konšpiračné teórie, ktoré ju obklopovali.[411][412][408] Písali o nej vedci, novinári, ktorí sa zaujímali o otázky rodovej rovnosti a feminizmu.[413] Boli medzi nimi Gloria Steinemová, Jacqueline Roseová,[414] Molly Haskellová,[415] Sarah Churchwellová,[416] a Lois Bannerová.[417] Niektorí, napríklad Steinemová, ju považujú za obeť hollywoodskeho štúdiového systému.[413][418][419] Iné, napríklad Haskellová,[420] Roseová,[414] a Churchwellová,[416] dávali dôraz na proaktívnu úlohu Marilyn Monroe na jej kariére a na to ako sa dokázala vypracovať na verejne uznávanú osobnosť.

Vzhľadom na kontrast medzi jej hviezdnou kariérou a problémovým súkromným životom Marilyn Monroe je úzko spätá s rozsiahlymi diskusiami o moderných javoch, ako sú masmédiá, sláva a konzumná kultúra.[400] Podľa akademičky Susanne Hamschovej má Monroe naďalej význam pre prebiehajúce diskusie o modernej spoločnosti a „nikdy nie je suituovaná v jednom čase, či na jednom mieste“, ale stala sa „odrazovou plochou, na ktorej staviame príbeh o vplyve americkej kultúry“ a „figuruje ako kultúrny typ, ktorým možno reprodukovať, transformovať nové kontexty prijaté od iných ľudí“.[400] Podobne aj Bannerová nazýva Monroe „večným príkladom,“ „ktorý sa v každej generácii znovu objaví... v jej vlastných špecifikáciách“.[421]

Zatiaľ čo Monroe zostáva kultúrnou ikonou, kritici sa nezhodujú na jej význame v polohe herečky. Filmový kritik, David Thomson, nazýva jej filmové dielo „nepodstatným“.[422] Iná kritička, Pauline Kaelová, ide ďalej keď hovorí, že Marilyn Monroe nevedela hrať, ale radšej „využívala svoj nedostatok hereckých zručností pre zábavu verejnosti. Mala vôľu, či skôr zúfalú odvahu vložiť vplyvy pin-up (nazývané aj „cheesecake“) do herectva a naopak. Robila to, čo iným dobrý vkus nedovolil robiť.“[423] V kontraste s týmito hodnoteniami, anglický spisovateľ a filmový kritik, Peter Bradshaw, píše, že Marilyn bola talentovaná komediálna herečka, ktorá „pochopila ako má komédia dosiahnuť svoj efekt“.[424] Americký filmový kritik, historik, novinár, scenárista a spisovateľ, Roger Ebert, napísal že „excentrické a neurotické stavy Marilyn Monroe pri nakrúcaní sa stali notoricky známymi, no štúdiá ju aj tak brali, napriek tomu žeby iné jej kolegyne boli po takýchto problémoch dávno beznádejne na čiernej listine. Bolo to preto, lebo, to čo sa dostalo na plátno bolo nakoniec zázrakom.“[425] Podobne aj Jonathan Rosenbaum povedal, že „jemne narušila svoj sexistický základ“ a že „ťažko bolo pre niekoho pochopiť jej bystrosť a hereckú inteligenciu. Bolo to zakorenené v dobách ideológie, ktorá tvrdila, že tie najatraktívnejšie (super)ženy nemôžu byť múdre“.[426]

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dangerous Years (1947) Nebezpečné roky
  • Scudda Hoo! Scudda Hay! (1948), film neskôr premenovaný na Summer Lightning Letná búrka
  • Ladies of Chorus (1949) Zboristky
  • Love Happy (1949) Šťastlivo zaľúbení
  • A Ticket to Tomahawk (1950) Cestovný lístok do Tomahawku
  • The Asphalt Jungle (1950) Asfaltová džungľa
  • The Fireball (1950) Guľový blesk
  • All abou Eve (1950) Všetko o Eve
  • Right Cross (1950) Pravý hák
  • Home Town Story (1951) Príbeh z rodného mesta
  • As Young as You Feel (1951) Taký mladý, ako sa cítiš
  • Love Nest (1951) Hniezdo lásky
  • Lets Make it Legal ( 1951) Urobme to legálne
  • Clash By Night (1952) V osídlach noci
  • We are Not Married (1952) Nie sme zosobášení
  • Dont Bother to Knock (1952) Neobťažuj sa klopať
  • Monkey Business (1952) Omladzovací prostriedok
  • O. Henrys Full House (1952) Vianočný darček
  • Niagara (1953)
  • Gentleman Prefer Blondes (1953) Páni majú radšej blondínky
  • How to Marry a Millionaire (1953) Ako sa vydať za milionára?
  • River of No Return (1954) Rieka bez návratu
  • Theres No Business Like Show Business (1954) Niet nad show business
  • The Seven Year Itch (1955) Slamený vdovec
  • Bus Stop (1956) Autobusová zastávka
  • The Prince and the Showgirl (1957) Princ a tanečnica
  • Some Like it Hot (1959) Niekto to rád horúce
  • Lets Make Love (1960) Milujme sa!
  • The Misfits (1961) Mustangy
  • Somethings Got to Give (1962) Niečo musí povoliť

Nominácie a ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1951 – Henrietta Award: Najvýraznejšia nová tvár
  • 1952 – Photoplay Award Najrýchlejšia stúpajúca hviezda
  • 1952 – Photoplay Award: Špeciálna cena
  • 1952 – Look American Magazine Award: Najkrajšia nová ženská tvár vo filme
  • 1953 – Zlatý glóbus: Najobľúbenejšia herečka
  • 1953 – Playboy: Sweetheart of the Month
  • 1953 – Photoplay Award: Najpopulárnejšia herečka roku
  • 1954 – Photoplay Award: Najlepšia herečka zo snímky Muži majú radšej blondínky a Ako sa vydať za milionára
  • 1956 – BAFTA Film Award: nominácia v kategórii najlepšej zahraničnej herečky za snímku Slamený vdovec
  • 1956 – Zlatý glóbus: nominácia v kategórii za najlepšiu herečku v muzikáli Autobusová zastávka
  • 1958 – BAFTA: nominácia v kategórii najlepšej zahraničnej herečky za snímku Princ a tanečnica
  • 1958 – David di Donatello Award (Taliansko): najlepšia zahraničná herečka za snímku Princ a tanečnica
  • 1959 – Crystal Star Award (Francúzsko): najlepšia zahraničná herečka za snímku Princ a tanečnica

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marilyn Monroe na anglickej Wikipédii.
  1. Marilyn Monroe Dies; Pills Blamed. Los Angeles Times (Tribune Publishing), August 6, 1962. Dostupné online [cit. 2015-09-23].
  2. a b Chapman & 2001 542–543.
  3. Hall & 2006 468.
  4. Spoto & 2001 3, 13–14.
  5. Banner & 2012 13.
  6. Spoto & 2001 9–10.
  7. Rollyson & 2014 26–29.
  8. Miracle & 1994 see family tree.
  9. a b Spoto & 2001 7–9.
  10. Banner & 2012 19.
  11. Spoto & 2001 88, for first meeting in 1944.
  12. Banner & 2012 72, for mother telling Monroe of sister in 1938.
  13. a b Churchwell & 2004 150, citing Spoto and Summers.
  14. a b Banner & 2012 24–25.
  15. Spoto & 2001 17, 57.
  16. Churchwell & 2004 150, citing Spoto, Summers and Guiles.
  17. Churchwell & 2004 149–152.
  18. a b Banner & 2012 26.
  19. a b Spoto & 2001 13.
  20. Churchwell & 2004 152.
  21. a b c Spoto & 2001 17–26.
  22. a b c Banner & 2012 32–35.
  23. Spoto et al. 164.
  24. Banner & 2012 22–32.
  25. Banner & 2012 32–33.
  26. Banner & 2012 35.
  27. Spoto & 2001 26–28.
  28. Banner & 2012 35–39.
  29. a b Churchwell & 2004 155–156.
  30. Banner & 2012 39–40.
  31. Banner & 2012 39–42, 45–47, 62, 72, 91, 205.
  32. Spoto & 2001 100–101, 106–107, 215–216.
  33. Spoto & 2001 40–49.
  34. Churchwell & 2004 165.
  35. Banner & 2012 40–62.
  36. Spoto & 2001 33–40.
  37. Banner & 2012 40–54.
  38. Banner & 2012 48–49.
  39. Banner & 2012 40–59.
  40. Banner & 2012 7, 40–59.
  41. Spoto & 2001 55.
  42. a b Churchwell & 2004 166–173.
  43. Banner & 2012 27, 54–73.
  44. Banner & 2012 47–48.
  45. Spoto & 2001 44–45.
  46. Churchwell & 2004 165–166.
  47. Banner & 2012 62–63.
  48. Banner & 2012 60-63.
  49. a b Spoto & 2001 49–50.
  50. a b Banner & 2012 62–63,455.
  51. Banner & 2012 62–64.
  52. Spoto & 2001 51–67.
  53. Banner & 2012 62–86.
  54. Spoto & 2001 68–69.
  55. Banner & 2012 75–77.
  56. Banner & 2012 73–76.
  57. Spoto & 2001 67–69.
  58. a b Spoto & 2001 70–75.
  59. Banner & 2012 86–90.
  60. Spoto & 2001 70–78.
  61. a b c Banner & 2012 91–98.
  62. Spoto & 2001 83–86.
  63. Spoto & 2001 90–91.
  64. Churchwell & 2004 176.
  65. Spoto & 2001 90–93.
  66. Churchwell & 2004 176–177.
  67. YANK USA 1945 [online]. Wartime Press, [cit. 2012-01-13]. Dostupné online.
  68. Banner & 2012 103–104.
  69. a b Spoto & 2001 93–95.
  70. a b Banner & 2012 105–108.
  71. Spoto & 2001 95–107.
  72. Spoto & 2001 95, for statement & covers.
  73. Banner & 2012 109, for Snively's statement.
  74. Spoto & 2001 110–111.
  75. Spoto & 2001 110–112.
  76. Banner & 2012 117–119.
  77. Banner & 2012 119.
  78. Spoto & 2001 112–114.
  79. Spoto & 2001 114.
  80. Spoto & 2001 109.
  81. Spoto & 2001 118–119.
  82. Spoto & 2001 119–120.
  83. Banner & 2012 130–131.
  84. Spoto & 2001 120–121.
  85. Spoto & 2001 122–126.
  86. Spoto & 2001 120–121, 126.
  87. a b Banner & 2012 133.
  88. Spoto & 2001 122–129.
  89. Spoto & 2001 130–133.
  90. Banner & 2012 133–144.
  91. Churchwell & 2004 204–216, citing Summers, Spoto and Guiles for Schenck.
  92. Banner & 2012 141–144.
  93. a b c Spoto & 2001 133–134.
  94. Banner & 2012 139.
  95. Churchwell & 2004 59.
  96. Banner & 2012 148.
  97. Summers & 1985 43.
  98. Spoto & 2001 145–146.
  99. Banner & 2012 149, 157.
  100. Spoto & 2001 146.
  101. Banner & 2012 148–149.
  102. Spoto & 2001 151–153.
  103. Banner & 2012 149.
  104. Churchwell & 2004 59–60.
  105. Spoto & 2001 159–162.
  106. Riese, Hitchens & 1988 228.
  107. Spoto & 2001 182.
  108. Spoto & 2001 175–177.
  109. Banner & 2012 157.
  110. Spoto & 2001 183, 191.
  111. Churchwell & 2004 60.
  112. Spoto & 2001 179–187.
  113. Spoto & 2001 192.
  114. Spoto & 2001 180–181.
  115. Banner & 2012 163–167, 181–182 for Kazan and others.
  116. MUIR, Florabel. Marilyn Monroe Tells: How to Deal With Wolves. Chicago Tribune (Tribune Publishing), October 19, 1952. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  117. HOPPER, Hedda. They Call Her The Blowtorch Blonde. Chicago Tribune (Tribune Publishing), May 4, 1952. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  118. a b KAHANA, Yoram. Marilyn: The Globes' Golden Girl [online]. Hollywood Foreign Press Association (HFPA), January 30, 2014, [cit. 2015-09-11]. Dostupné online.
  119. Spoto & 2001 201.
  120. Banner & 2012 192.
  121. Summers & 1985 58.
  122. a b c Spoto & 2001 210–213.
  123. Churchwell & 2004 224–226.
  124. a b Banner & 2012 194–195.
  125. Churchwell & 2004 61–62, 224–226.
  126. Spoto & 2001 224–225.
  127. Churchwell & 2004 61 for being commercially successful.
  128. Banner & 2012 178 for wishes to not be solely a sex symbol.
  129. a b Spoto & 2001 194–195.
  130. Churchwell & 2004 60–61.
  131. Clash By Night [online]. American Film Institute, [cit. 2015-08-08]. Dostupné online.
  132. Spoto & 2001 196–197.
  133. CROWTHER, Bosley. Don't Bother to Knock. The New York Times (Arthur Ochs Sulzberger, Jr.), July 19, 1952. Dostupné online [cit. 2015-08-08].
  134. Churchwell & 2004 61.
  135. Banner & 2012 180.
  136. Review: Don't Bother to Knock. Variety (Penske Media Corporation), December 31, 1951. Dostupné online [cit. 2015-08-08].
  137. Spoto & 2001 200.
  138. a b c Churchwell & 2004 62.
  139. a b Churchwell & 2004 238.
  140. Spoto & 2001 139, 195, 233–234, 241, 244, 372.
  141. a b Spoto & 2001 328–329.
  142. Banner & 2012 , 188–189; 211–214.
  143. Churchwell & 2004 51–56; 238.
  144. Filmmaker Interview — Gail Levin [online]. PBS, July 19, 2006, [cit. 2016-06-28]. Dostupné online.
  145. Banner & 2012 211–214, 311.
  146. Churchwell & 2004 257–264.
  147. Banner & 2012 189–190, 210-211.
  148. a b Spoto & 2001 221.
  149. Churchwell & 2004 61–65.
  150. Lev & 2013 168.
  151. a b The 2006 Motion Picture Almanac, Top Ten Money Making Stars [online]. Quigley Publishing Company, [cit. 2008-08-25]. Dostupné online.
  152. Churchwell & 2004 233.
  153. Churchwell & 2004 25, 62.
  154. a b Banner & 2012 195, 196.
  155. Banner & 2012 205.
  156. Leaming & 1998 75 on box office figure.
  157. Niagara Falls Vies With Marilyn Monroe. The New York Times (Arthur Ochs Sulzberger, Jr.), January 22, 1953. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  158. Review: 'Niagara'. Variety (Penske Media Corporation), December 31, 1952. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  159. a b Spoto & 2001 236–238.
  160. a b c d Churchwell & 2004 234.
  161. a b Banner & 2012 205–206.
  162. Spoto & 2001 231.
  163. Churchwell & 2004 64.
  164. Banner & 2012 200.
  165. Leaming & 1998 75–76.
  166. Spoto & 2001 219–220.
  167. Banner & 2012 177.
  168. Spoto & 2001 242.
  169. Banner & 2012 208–209.
  170. Churchwell & 2004 63.
  171. a b c Solomon & 1988 89.
  172. BROGDON, William. Páni majú radšej blondínky. Variety (Penske Media Corporation), July 1, 1953. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  173. CROWTHER, Bosley. Páni majú radšej blondínky. The New York Times (Arthur Ochs Sulzberger, Jr.), July 16, 1953. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  174. Spoto & 2001 250.
  175. Spoto & 2001 238.
  176. Churchwell & 2004 64–65.
  177. Churchwell & 2004 65.
  178. Lev & 2013 209.
  179. a b Churchwell & 2004 217.
  180. Churchwell & 2004 68.
  181. Churchwell & 2004 68, 208–209.
  182. Summers & 1985 92.
  183. Spoto & 2001 254–259.
  184. Spoto & 2001 260.
  185. Spoto & 2001 262–263.
  186. Churchwell & 2004 241.
  187. Spoto & 2001 267.
  188. a b Spoto & 2001 271.
  189. Churchwell & 2004 66–67.
  190. Spoto & 2001 277.
  191. Churchwell & 2004 66.
  192. Banner & 2012 227.
  193. a b Spoto & 2001 283–284.
  194. Spoto & 2001 284–285.
  195. Banner & 2012 8–9.
  196. Spoto & 2001 208, 222–223; 262–267, 292.
  197. Churchwell & 2004 243–245.
  198. Banner & 2012 204; 219–221.
  199. Summers & 1985 103–105.
  200. Spoto & 2001 290–295.
  201. Banner & 2012 224–225.
  202. Spoto & 2001 331.
  203. Spoto & 2001 295–298.
  204. Churchwell & 2004 246.
  205. Spoto & 2001 158–159, 252–254.
  206. Spoto & 2001 303.
  207. Spoto & 2001 302–303.
  208. a b Spoto & 2001 301–302.
  209. Spoto & 2001 338.
  210. Spoto & 2001 302.
  211. Spoto & 2001 327.
  212. Spoto & 2001 350.
  213. Spoto & 2001 310–313.
  214. Spoto & 2001 312–313, 375, 384–385, 421, 459 on years and names.
  215. a b Spoto & 2001 319–332.
  216. a b Churchwell & 2004 253, for Miller.
  217. a b Banner & 2012 285, for Brando.
  218. a b Spoto & 2001 337.
  219. a b Meyers & 2010 98.
  220. a b Summers & 1985 157.
  221. Spoto & 2001 318–320.
  222. a b Churchwell & 2004 253–254.
  223. Spoto & 2001 336–345.
  224. a b c Spoto & 2001 339–340.
  225. a b Banner & 2012 296–297.
  226. a b Spoto & 2001 341.
  227. Spoto & 2001 345.
  228. Spoto & 2001 343–345.
  229. Spoto & 2001 364–365.
  230. SCHRECK, Tom. Marilyn Monroe’s Westchester Wedding; Plus, More County Questions And Answers [online]. November 2014. Dostupné online.
  231. a b c d Meyers & 2010 156–157.
  232. Banner & 2012 256.
  233. Churchwell & 2004 253–257.
  234. Meyers & 2010 155.
  235. Spoto & 2001 352–357.
  236. Spoto & 2001 352–354.
  237. Spoto & 2001 354–358, for location and time.
  238. Banner & 2012 297, 310.
  239. Banner & 2012 254.
  240. Spoto & 2001 358–359.
  241. a b c Churchwell & 2004 69.
  242. Spoto & 2001 358.
  243. Spoto & 2001 372.
  244. a b c Churchwell & 2004 258–261.
  245. a b Spoto & 2001 370–379.
  246. Banner & 2012 310–311.
  247. a b Spoto & 2001 368–376.
  248. a b Banner & 2012 310–314.
  249. Banner & 2012 314, for being on time.
  250. a b Banner & 2012 346.
  251. Spoto & 2001 381–382.
  252. Spoto & 2001 392–393.
  253. Spoto & 2001 406–407.
  254. a b Churchwell & 2004 274–277.
  255. a b c Churchwell & 2004 271–274.
  256. Banner & 2012 222, 226, 329–30, 335, 362.
  257. Banner & 2012 321.
  258. Spoto & 2001 389–391.
  259. Banner & 2012 325 on it being a comedy on gender.
  260. a b Banner & 2012 325.
  261. Churchwell & 2004 626.
  262. Spoto & 2001 399–407.
  263. Churchwell & 2004 262.
  264. Banner & 2012 327 on "sinking ship" and "phallic symbol".
  265. Rose & 2014 100 for full quote.
  266. a b Churchwell & 2004 262–266.
  267. a b Banner & 2012 325–327.
  268. Spoto & 2001 406.
  269. Banner et al. 406.
  270. Review: 'Some Like It Hot'. Variety (Penske Media Corporation), February 24, 1959. Dostupné online [cit. 2015-10-21].
  271. The 100 greatest comedies of all time [online]. BBC, August 22, 2017. Dostupné online.
  272. Some Like It Hot [online]. American Film Institute, [cit. 2015-09-05]. Dostupné online.
  273. CHRISTIE, Ian. The top 50 Greatest Films of All Time [online]. British Film Institute, September 2012, [cit. 2015-09-05]. Dostupné online.
  274. a b Churchwell & 2004 71.
  275. Spoto & 2001 410–415.
  276. Riese, Hitchens & 1988 270.
  277. a b c Churchwell & 2004 266.
  278. Solomon & 1988 139.
  279. CROWTHER, Bosley. Movie Review: Let's Make Love (1960). The New York Times (Arthur Ochs Sulzberger, Jr.), September 9, 1960. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  280. HOPPER, Hedda. Hedda Finds Marilyn's Film 'Most Vulgar'. Chicago Tribune (Tribune Publishing), August 25, 1960. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  281. Banner & 2012 335.
  282. Spoto & 2001 429–430.
  283. Spoto & 2001 431–435.
  284. Churchwell & 2004 266–267.
  285. Banner & 2012 352.
  286. a b Spoto & 2001 435–445.
  287. a b Banner & 2012 353–356.
  288. Tracy & 2010 109.
  289. Spoto & 2001 450–455.
  290. a b Spoto & 2001 456.
  291. a b Banner & 2012 361.
  292. The Misfits [online]. December 31, 1960, [cit. 2016-11-16]. Dostupné online.
  293. CROWTHER, Bosley. Movie Review: The Misfits (1961). The New York Times (Arthur Ochs Sulzberger, Jr.), February 2, 1961. Dostupné online [cit. 2015-10-18].
  294. ANDREW, Geoff. A Film That Fate Helped Make a Classic: The Misfits [online]. British Film Institute, June 17, 2015, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.
  295. Tracy & 2010 96.
  296. MCNAB, Geoffrey. The Misfits, film review: Marilyn Monroe gives an extraordinary performance [online]. June 12, 2015, [cit. 2016-11-16]. Dostupné online.
  297. DESTA, Yohana. A Lost Marilyn Monroe Nude Scene Has Been Found. What Happens Now?. Vanity Fair (Condé Nast), 13 August 2018. Dostupné online [cit. 2018-08-14].
  298. Marilyn Monroe's lost nude scene from The Misfits resurfaces. Telegraph (Telegraph Media Group Limited), 13 August 2018. Dostupné online [cit. 2018-08-14].
  299. Spoto & 2001 453–454.
  300. Spoto & 2001 453, for a new role, 466–467 for operations, 456–464 for psychiatric hospital stays.
  301. a b c Spoto & 2001 456–459.
  302. Spoto & 2001 464–465, 483, 594–596.
  303. Churchwell & 2004 291.
  304. a b Spoto & 2001 465–470, 484–485.
  305. Spoto & 2001 495–496.
  306. Churchwell & 2004 74–75.
  307. Churchwell & 2004 258, for the involvement of MMP.
  308. a b Spoto & 2001 524–525.
  309. a b Banner & 2012 391–392.
  310. a b Rollyson & 2014 264–272.
  311. a b Spoto & 2001 520–521.
  312. a b Churchwell & 2004 284–285.
  313. Churchwell & 2004 291–294.
  314. Rollyson & 2014 17.
  315. Spoto & 2001 488–493.
  316. Banner & 2012 398.
  317. Spoto & 2001 523.
  318. Churchwell & 2004 74.
  319. Spoto & 2001 535.
  320. a b Churchwell & 2004 75.
  321. Spoto & 2001 535–536.
  322. Banner & 2012 402.
  323. Spoto et al. 273–274; 279.
  324. Churchwell & 2004 285.
  325. Spoto & 2001 538–543.
  326. Banner & 2012 401.
  327. Banner & 2012 401–402.
  328. Spoto & 2001 537, 545–549.
  329. Summers & 1985 301.
  330. a b c d Spoto & 2001 574–577.
  331. a b c d Banner & 2012 410–411.
  332. Banner & 2012 411.
  333. a b c d Spoto & 2001 580–583.
  334. a b c Banner & 2012 411–412.
  335. Churchwell & 2004 302.
  336. a b KORMAM, Seymour. Marilyn Monroe Ruled 'Probable Suicide' Victim [online]. Tribune Publishing, August 18, 1962, [cit. 2015-10-21]. Dostupné online.
  337. a b Banner & 2012 411–413.
  338. a b Banner & 2012 427.
  339. HOPPER, Hedda. Pill Death Secret Goes With Marilyn [online]. Tribune Publishing, August 6, 1962, [cit. 2015-09-23]. Dostupné online.
  340. Brilliant Stardom and Personal Tragedy Punctuated the Life of Marilyn Monroe [online]. Arthur Ochs Sulzberger, Jr., August 6, 1962, [cit. 2015-09-23]. Dostupné online.
  341. a b c Spoto & 2001 594–597.
  342. a b c Banner & 2012 427–428.
  343. Top 10 Celebrity Grave Sites: Marilyn Monroe [online]. Time Inc., [cit. 2015-10-15]. Dostupné online.
  344. Churchwell & 2004 297–318, for different theories proposed by Spoto, Summers, Brown & Barham, and Donald Wolfe.
  345. Spoto & 2001 605–606.
  346. Churchwell & 2004 88, 300.
  347. Spoto & 2001 606.
  348. a b Banner & 2012 124, 177.
  349. a b Banner & 2012 172–174.
  350. a b Hall & 2006 489.
  351. STACEY, Michelle. Model Arrangement [online]. Smithsonian Institution, May 2008, [cit. 2015-09-11]. Dostupné online.
  352. Spoto & 2001 172–174, 210–215, 566.
  353. Churchwell & 2004 9.
  354. Banner & 2012 238.
  355. Banner & 2012 38, 175, 343.
  356. Churchwell & 2004 21–26, 181–185.
  357. Dyer & 1986 33–34.
  358. Banner 2012.
  359. Banner & 2012 194.
  360. a b Dyer & 1986 19–20.
  361. Churchwell & 2004 25.
  362. Banner & 2012 246–250.
  363. a b Spoto & 2001 224–225, 342–343.
  364. Dyer & 1986 45.
  365. Banner & 2012 44–45, 184–185.
  366. a b Harris & 1991 40–44.
  367. Banner & 2012 44–45.
  368. Banner & 2012 273–276.
  369. DOTINGA, Randy. Marilyn Monroe: Anything but a dumb blonde [online]. August 3, 2012, [cit. 2016-06-16]. Dostupné online.
  370. Banner & 2012 244.
  371. BANNER, Lois. The Meaning of Marilyn [online]. Women's Review of Books, [cit. 2018-04-30]. Dostupné online.
  372. Churchwell & 2004 63 for West.
  373. Banner & 2012 170–171.
  374. Banner & 2012 201.
  375. Dyer & 1986 19, 20.
  376. Dyer & 1986 21.
  377. Dyer & 1991 58.
  378. Dyer & 1986 29–39.
  379. Haskell & 1991 256.
  380. Spoto & 2001 249.
  381. Dyer & 1986 39.
  382. Churchwell & 2004 82.
  383. Dyer & 1986 57, quoting Haskell.
  384. Dyer & 1986 40.
  385. Banner & 2012 254–256.
  386. Banner & 2012 184.
  387. Banner & 2012 8.
  388. Banner & 2012 239–240.
  389. Handyside & 2010 1–16.
  390. Handyside & 2010 2, quoting Mulvey.
  391. a b Spoto & 2001 396.
  392. Belton & 2005 103.
  393. Solomon & 2010 110.
  394. From the archives: Sex Symbol Diana Dors Dies at 52 [online]. May 5, 1964, [cit. 2015-09-11]. Dostupné online.
  395. Filmmaker interview – Gail Levin [online]. Public Broadcasting Service, July 19, 2006, [cit. 2016-07-11]. Dostupné online.
  396. FRAIL, T.A.. Meet the 100 Most Significant Americans of All Time [online]. Smithsonian Institution, November 17, 2014, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.
  397. Beatles Named 'Icons of Century' [online]. BBC, October 16, 2005, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.
  398. The 200 Greatest Pop Culture Icons Complete Ranked List [online]. VH1, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.
  399. Churchwell & 2004 12–15.
  400. a b c Hamscha & 2013 119–129.
  401. SCHNEIDER, Michel. Michel Schneider's Top 10 Books About Marilyn Monroe [online]. Guardian Media Group, November 16, 2011, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  402. The Blond Marilyn Monroe [online]. June 14, 1999, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  403. Churchwell & 2004 33, 40.
  404. CHURCHWELL, Sarah. Max Factor Can't Claim Credit for Marilyn Monroe [online]. Guardian Media Group, January 9, 2015, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  405. Fuller, Lloyd & 1983 309.
  406. Marcus & 2004 17–19, 309.
  407. Churchwell & 2004 21–42.
  408. a b Churchwell & 2004 8.
  409. STROMBERG, Joseph. Remembering Marilyn Monroe [online]. Smithsonian Institution, August 5, 2011, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.
  410. WILD, Mary. Marilyn: The Icon [online]. British Film Institute, May 29, 2015, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.
  411. Fuller & 1983 309.
  412. Steinem & 1987 13–15.
  413. a b Happy Birthday, Marilyn [online]. Guardian Media Group, May 29, 2001, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  414. a b Rose & 2014 100–137.
  415. Haskell & 1991 254–265.
  416. a b CHURCHWELL, Sarah. Max Factor Can't Claim Credit for Marilyn Monroe [online]. Guardian Media Group, January 9, 2015, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  417. BANNER, Lois. Marilyn Monroe: Proto-feminist? [online]. Guardian Media Group, July 21, 2012, [cit. 2015-11-07]. Dostupné online.
  418. Steinem, Barris & 1987 15–23.
  419. Churchwell & 2004 27–28.
  420. HASKELL, Molly. Engineering an Icon [online]. Arthur Ochs Sulzberger, Jr., November 22, 1998, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  421. BANNER, Lois. Marilyn Monroe, the Eternal Shape Shifter [online]. Tribune Publishing, August 5, 2012, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  422. THOMSON, David. The Inscrutable Life and Death of Marilyn Monroe [online]. August 6, 2012, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  423. KAEL, Pauline. Marilyn: A Rip-Off With Genius [online]. Arthur Ochs Sulzberger, Jr., July 22, 1973, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  424. BRADSHAW, Peter. Cannes and the Magic of Marilyn Monroe [online]. Guardian Media Group, May 9, 2012, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.
  425. EBERT, Roger. Some Like It Hot [online]. Roger Ebert.com, January 9, 2000, [cit. 2016-07-11]. Dostupné online.
  426. ROSENBAUM, Jonathan. Marilyn Monroe's Brains [online]. December 1, 2005, [cit. 2015-08-30]. Dostupné online.

Zdroja[upraviť | upraviť zdroj]

  • BANNER, Lois. Marilyn: The Passion and the Paradox. [s.l.] : Bloomsbury, 2012. ISBN 978-1-4088-3133-5.
  • BELTON, John. American Cinema, American Culture. [s.l.] : McGraw Hill, 2005. ISBN 978-0-07-288627-6.
  • CHAPMAN, Gary. The Guide to United States Popular Culture. [s.l.] : University of Wisconsin Press, 2001. ISBN 978-0-87972-821-2. Marilyn Monroe.
  • CHURCHWELL, Sarah. The Many Lives of Marilyn Monroe. [s.l.] : Granta Books, 2004. ISBN 978-0-312-42565-4.
  • DYER, Richard. Stardom: Industry of Desire. [s.l.] : Routledge, 1991. ISBN 978-0-415-05217-7. Charisma.
  • DYER, Richard. Heavenly Bodies: Film Stars and Society. [s.l.] : Routledge, 1986. ISBN 0-415-31026-1.
  • Illustrated Who's Who of the Cinema. [s.l.] : Macmillan, 1983. ISBN 0-02-923450-6.
  • HALL, Susan G.. American Icons: An Encyclopedia of the People, Places, and Things that Have Shaped Our Culture. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 2006. ISBN 978-0-275-98429-8.
  • HAMSCHA, Susanne. ConFiguring America: Iconic Figures, Visuality, and the American Identity. [s.l.] : Intellect, 2013. ISBN 978-1-84150-635-7. Thirty Are Better Than One: Marilyn Monroe and the Performance of Americanness.
  • HANDYSIDE, Fiona. Let's Make Love: Whiteness, Cleanliness and Sexuality in the French Reception of Marilyn Monroe. European Journal of Cultural Studies, August 2010, s. 1–16. Dostupné online. DOI10.1177/1367549410363198.
  • HARRIS, Thomas. Stardom: Industry of Desire. [s.l.] : Routledge, 1991. ISBN 978-0-415-05217-7. The Building of Popular Images: Grace Kelly and Marilyn Monroe.
  • HASKELL, Molly. Star Texts: Image and Performance in Film and Television. [s.l.] : Wayne State University Press, 1991. ISBN 0-8143-2312-X. From Reverence to Rape: The Treatment of Women in the Movies.
  • LEAMING, Barbara. Marilyn Monroe. [s.l.] : Three Rivers Press, 1998. ISBN 0-609-80553-3.
  • LEV, Peter. Twentieth-Century Fox: The Zanuck–Skouras Years, 1935–1965. [s.l.] : University of Texas Press, 2013. ISBN 978-0-292-74447-9.
  • MARCUS, Daniel. Happy Days and Wonder Years: The Fifties and Sixties in Contemporary Popular Culture. [s.l.] : Rutgers University Press, 2004. ISBN 978-0-8135-3391-9.
  • MEYERS, Jeffrey. The Genius and the Goddess: Arthur Miller and Marilyn Monroe. [s.l.] : University of Illinois Press, 2010. ISBN 978-0-252-03544-9.
  • MIRACLE, Berniece Baker; MIRACLE, Mona Rae. My Sister Marilyn. [s.l.] : Algonquin Books, 1994. ISBN 0-595-27671-7.
  • MONROE, Marilyn. Fragments: Poems, Intimate Notes, Letters. [s.l.] : Farrar, Straus and Giroux, 2010.
  • RIESE, Randall; HITCHENS, Neal. The Unabridged Marilyn. [s.l.] : Corgi Books, 1988. ISBN 978-0-552-99308-1.
  • ROLLYSON, Carl. Marilyn Monroe Day by Day: A Timeline of People, Places and Events. [s.l.] : Rowman and Littlefield, 2014. ISBN 978-1-4422-3079-8.
  • ROSE, Jacqueline. Women in Dark Times. [s.l.] : Bloomsbury, 2014. ISBN 978-1-4088-4540-0.
  • SOLOMON, Aubrey. Twentieth Century-Fox: A Corporate and Financial History. [s.l.] : Scarecrow Press, 1988. ISBN 978-0-8108-4244-1.
  • SOLOMON, Matthew. Larger Than Life: Movie Stars of the 1950s. [s.l.] : Rutgers University Press, 2010. ISBN 978-0-8135-4766-4. Reflexivity and Metaperformance: Marilyn Monroe, Jayne Mansfield, and Kim Novak.
  • SPOTO, Donald. Marilyn Monroe: The Biography. [s.l.] : Cooper Square Press, 2001. ISBN 978-0-8154-1183-3.
  • STEINEM, Gloria; BARRIS, George. Marilyn. [s.l.] : Victor Gollancz Ltd, 1987. ISBN 0-575-03945-0.
  • SUMMERS, Anthony. Goddess: The Secret Lives of Marilyn Monroe. [s.l.] : Victor Gollancz Ltd, 1985. ISBN 978-0-575-03641-3.
  • TRACY, Tony. John Huston: Essays on a Restless Director. [s.l.] : McFarland, 2010. ISBN 978-0-7864-5853-0.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]