Nicolae Ceaușescu

Šablóna:Prezident

Nicolae Andruţă Ceauşescu (* 26. január 1918, Scorniceşti, Rumunsko – † 25. december 1989, Târgovişte, Rumunsko) bol rumunský politik, v období od 9. decembra 1967 do 22. decembra 1989 prezident Rumunskej socialistickej republiky a od 11. júla 1965 do 28. marca 1974/22. decembra 1989 tretí predseda Štátneho sovietu Rumunska Rumunskej socialistickej republiky.

Mladosť

Nicolae Ceauşescu sa narodil v dedine Scorniceşti na juhu Rumunska v rodine roľníka. Ako jedenásťročný odišiel do Bukurešti aby tam pracoval ako obuvníkov učeň. V roku 1932 sa ako štrnásťročný pridal ku vtedy ilegálnej Komunistickej strane Rumunska. O rok neskôr reprezentoval „demokratickú mládež“ na protifašistickom zjazde v Bukurešti a bol zvolený do národného protifašistického výboru. Dňa 23. novembra 1933 je prvýkrát zatknutý za podnecovanie k štrajku a distribúcii komunistických a protifašistických letákov (vedúcou stranou v Rumunsku bola v tej dobe nacionalistická a fašistická Železná garda). V roku 1934 bol opäť zatknutý, tentoraz za zbieranie podpisov na petíciu proti procesu so železničnými pracovníkmi. Toho istého roku je ešte dvakrát zatknutý a vo svojom spise je vedený ako „nebezpečný komunistický agitátor“ a „aktívny distribútor komunistickej a protifašistickej propagandy“.

V roku 1936 ho vypovedali z Bukurešti a poslali ho do vyhnanstva do jeho rodnej dediny Scorniceşti. Ceauşescu však prešiel do ilegality a vrátil sa do Bukurešti, aby pokračoval vo svojej politickej činnosti. V máji roku 1936 ho chytili a spolu s niekoľkými spolupracovníkmi ho odsúdili na dva roky a šesť mesiacov v Doftanskej väznici.

Po prepustení z väzenia roku 1939 spoznal pri komunistickej činnosti svoju budúcu manželku Elenu Petrescu, taktiež komunistickú činiteľku. V roku 1940 ho opäť uväznili, tentoraz ho poslali do Jilavskej väznice. V roku 1943 bol presunutý do koncentračného tábora v Târgu Jiu, ktorý bol určený pre politických väzňov (hlavne z radov Komunistickej strany Rumunska), kde sa zoznámil s Gheorghe Gherghiu-Dejom a s ďalšími komunistickými väzňami. V roku 1944, keď Sovietsky zväz zahájil inváziu do Rumunska, sa mu podarilo spolu s ďalšími väzňami dostať z tábora a bol zvolený za vodcu Únie komunistickej mládeže.

V roku 1945 bol menovaný brigádnym generálom v rumunskej armáde. Medzitým už skončila druhá svetová vojna a Rumunsko ostalo v sovietskej sfére vplyvu, čo umožnilo vzostup komunistov. O rok neskôr (1946) sa oženil s Elenou Petrescu a bol menovaný za regionálneho tajomníka pre Oltenskú oblasť. Po tom čo sa komunisti pod vedením Gheorghe Ghergiu-Deja definitívne ujali vlády v Rumunsku, sa stal Ceauşescu roku 1947 zástupca ministra poľnohospodárstva a potom pracoval ako zástupca veliteľa ozbrojených síl. V roku 1948 sa Komunistická strana Rumunska a jedno krídlo socialistickej strany spoja a vytvoria Rumunskú robotnícku stranu (po rumunsky: Partidul Muncitoresc Român, PMR). S pomocou Gherhgiu-Deja sa Ceauşescu v roku 1952 dostal do ústredného výboru. V roku 1954 sa už stal tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska a kandidátom na člena Politbyra, ktorého plným členom sa stal o rok neskôr.

Vodca Rumunska

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rumunská socialistická republika

Po smrti Gheorghe Ghergiu-Deja sa Ceauşescu stal prvým tajomníkom Rumunskej robotníckej strany. Prvé činnosti, ktoré v tomto poste vykonal boli premenovanie Rumunskej robotníckej strany na Rumunskú komunistickú stranu, zavedenie novej ústavy 21. augusta 1965 a vyhlásenie Rumunska za socialistickú republiku, namiesto ľudovej republiky. V 60. rokoch 20. storočia pozastavil Ceauşescu aktívne pôsobenie Rumunskej socialistickej republiky vo Varšavskej zmluve, hoci oficiálne zostala jej členom. V roku 1966 sa Ceauşescu stretol s Josipom Brozom Titom, aby prerokovali spoluprácu medzi Rumunskou socialistickou republikou a Juhosláviou. V tom istom roku bol ešte vydaný dekrét pojednávajúci o zákaze interupcii, zvýšení daní pre bezdetné páry a iných opatreniach, ktorých cieľom bolo zvýšiť pôrodnosť a nárast obyvateľstva v Rumunsku.

Hoci bola Rumunská sovietska republika na sovietskej strane „Železnej opony“, Ceauşescu Sovietsky zväz nerešpektoval ako autoritu a snažil sa o nadviazanie stykov so západnou Európou. Sovietom sa vzdialil ešte viac, keď roku 1967 ustanovil diplomatické styky s Nemeckou spolkovou republikou. Pri vojenskom zásahu Varšavskej zmluvy v Česko-Slovensku v roku 1968 (Pražská jar) Ceauşescu odmietol participovať a odsúdil túto akciu, podobne ako Sovietsku inváziu do Afganistanu v roku 1979. Na začiatku augusta 1969 sa Ceauşescu stretol s Richardom Nixonom, ktorý navštívil Rumunskú socialistickú republiku ako prvú krajinu počas svojho úradu prezidenta.

V roku 1971 podnikol Ceauşescu návštevu Číny a KĽDR, kde ho zaujal systém národnej transformácie, ako bol popísaný v programe Kórejskej strany robotníkov. V apríli roku 1972 podnikol návštevu Egypta, kde sa stretol s prezidentom Anwarom Sadatom a s Jásirom Arafatom.

V roku 1974 bol vytvorený titul prezidenta republiky a doživotným prezidentom bol „zvolený“ práve Ceauşescu, ktorý v tomto období začal dávať významné posty vo vláde svojím najbližším ľudom, manželke, bratom, synom a iným ľudom ktorým dôveroval. Približne v tom období začal v Rumunsku proces systematizácie, presídľovanie ojedinelých obydlí a menších dedín do miest, ktorý vyvrcholil prebudovaním hlavného mesta. Približne jedna pätina centra Bukurešti, vrátane kostolov a historických budov bola zdemolovaná a prebudovaná. Dôsledok procesu systematizácie, bol vysoký zahraničný dlh Rumunska, ktorý v roku 1979 dosiahol hodnotu približne desať miliárd dolárov (peniaze si Ceauşescu požičiaval od krajín západu, pretože po Ceauşescovom odpore pri vojenskom zásahu v Česko-Slovensku v roku 1968 nadobudli krajiny západu dojem, že Rumunsko je protisovietsky orientované, preto sa ho pokúsili získať na svoju stranu, čím sa snažili o rozkol vo Varšavskej zmluve). Ceauşescu sa to snažil vyriešiť zvýšením exportu do zahraničia, na úkor potrieb vlastného obyvateľstva, ktorému sa postupne začali míňat potraviny, pohonné látky a iné dôležité komodity.

Aby sa vyriešil vzrástajúci hlad obyvateľstva, v roku 1981 bolo znovu zavedené prideľovanie potravy. V roku 1984 Ceauşescu nechal zbúrať časť Bukurešti aby tam mohol byť postavený Palác ľudu, jedna z najväčších budov na svete, vtedajšie sídlo ÚV RRS, teraz sídlo rumunského parlamentu.

Pád

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rumunská revolúcia roku 1989

Ceauşescovi sa situácia začala vymykať z rúk už v roku 1987, kedy bol nútený vojensky potlačiť protesty študenov v Jasoch a robotníkov v Brašove.

Vysoký dlh Rumunska sa v roku 1989 konečne podarilo splatiť, no na úkor jeho obyvateľstva, čo sa neskôr Ceauşescovi stalo osudným. Dňa 16. decembra 1989 vypuklo v Temešvári povstanie, ktoré bolo spočiatkou vecou ojedinelcov požadujúcich Ceauşescovu rezignáciu, no postupne sa k nemu pripájali väčšie masy ľudí, až napokon boli rumunská armáda a tajná polícia Securitate donútené použiť silu na potlačenie. K protestujúcim sa však pridali aj dezertéri z armády a ľudia z iných kútov Rumunska a Temešvár sa 20. decembra 1989 dostal pod kontrolu demonštrantov.

Revolúcia sa postupne rozšírila aj do Bukurešti, kde sprisahaneckí činitelia Securitate podnecovali masy ľudí k odporu proti Ceauşescovmu režimu. Protestujúci sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru. Ceauşescu sa niekoľkokrát pokúsil prihovoriť davu, no tí nekompromisne žiadali jeho odstúpenie a keď sa 22. decembra 1989 k revolúcii pripojila aj armáda, Ceauşescu spolu s manželkou Elenou sa pokúsil utiecť na helikoptére, ktorá bola na streche budovy výboru. Po krátkom procese, v ktorom boli obvinení z genocídy a iných zločinov, boli spolu zastrelení popravčou čatou.