Preskočiť na obsah

Slobodné kráľovské mesto

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Slobodné kráľovské mestá (lat. libera regiae civitas alebo len civitas) boli mestá v Uhorsku, ktoré neboli podriadené župným orgánom príslušnej stolice, mali svoju vlastnú samosprávnu a zákonodarnú moc, ich obyvatelia si prevažne sami volili svojich richtárov a mestské orgány. Tieto mestá tvorili v Uhorsku tzv. štvrtý stav a vo vtedajšej feudálnej spoločnosti boli ostrovčekmi demokracie.

Počiatky a rozvoj miest na území Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

Mestá na území Slovenska v preduhorských časoch

[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenska sa za predchodcov stredovekých miest považujú keltské oppidá (mestečká), ktorých pozostatky sa našli na území Bratislavy, či v okolí Plaveckého Podhradia. Po príchode Slovanov (5. storočie) a neskoršie Avarov na naše územie začali postupne vznikať opevnené hradiská. V 8. storočí sa na území Veľkej Moravy z týchto hradísk konštituovali hradné mestá, ako centrá politického, vojenského, ekonomického a náboženského života. Toto obdobie sa považuje za počiatok vzniku miest na území Slovenska.

Mestá v Uhorsku

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas 13. storočia dochádza k rozdeleniu sídiel na sídla mestského a vidieckeho charakteru. Mestám, ale aj osadám, boli v 13. storočí udeľované prvé mestské privilégiá, ktoré udelil kráľ Belo IV. už pred mongolským vpádom (Trnava 1238). Mestské privilégiá mohla však udeľovať i šľachta (tá im však mohla dať len právo na konanie trhu), takže začalo dochádzať k postupnej diferenciácii medzi mestami, a to na kráľovské mestá a nekráľovské mestá.

Mestá vznikali buď na neosídlenej pôde, alebo na mieste predchádzajúcich malých osád. Niektoré mestá, ako napríklad Nitra (1248), Košice (1290) či Bratislava (1291), však existovali aj skôr a svoje privilégiá dostali len dodatočne. Väčšina miest na Slovensku, ktoré vznikli v 13. a 14. storočí, však vznikli na kráľovskej pôde, vyňatej z kráľovskej domény.

Množstvo osád, ktoré si robili nádej stať sa mestami a dostali aj mestské privilégiá, sa nakoniec mestami nestali. Boli medzi nimi napríklad Babiná, Očová či Poniky vo Zvolenskej stolici, Brehy v Tekovskej, Malženice v Bratislavskej, Odorín a Veľbachy v Spišskej a iné osady v ďalších stoliciach. Povyšovanie dedín na mestá sa rozmohlo najmä za vlády kráľa Žigmunda Luxemburského, i keď tie boli mestom často len podľa názvu. Väčšinou sa označovali ako mestečko, latinsky oppidum.

Mestá v Uhorsku však, na rozdiel od miest v zvyšku Európy, si na základe udelených privilégií mohli voliť svojich richtárov a mestské rady.

Zastúpenie na Uhorskom sneme

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 15. storočia sa predstavitelia miest mohli zúčastňovať zhromaždení Uhorského snemu, no spolu mali len 1 hlas. Počiatok tohto stavu je v roku 1405, kedy kráľ Žigmund Luxemburský pozval predstaviteľov kráľovských miest, mestečiek a slobodných obcí na zasadnutie snemu. Roku 1432 boli zástupcovia miest prítomní aj na riadnom stavovskom sneme, čo sa od roku 1445 stalo pravidelným javom.

Od roku 1608 sa však snem rozdelil na Hornú a Dolnú komoru (tabulu). V Hornej tabuli zasadali preláti (zástupcovia cirkvi) a svetských veľmoži. Na jej čele stál palatín, ktorý bol zároveň aj hlavou celého snemu. Dolná tabula bola určená pre ostatnú šľachtu, feudálov a mestá. Jej členom boli dvaja zástupcovia za každú stolicu, slobodné kráľovské mesto a kapitulu. Po jednom členovi mali prepošstvá a opátstva (konventy). Predsedom Dolnej tabule bol kráľov osobník (personál).

Slobodné kráľovské mestá na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem Slobodné kráľovské mesto

[upraviť | upraviť zdroj]

Zákonný článok uhorského snemu č. 5/1514, ktorým sa dokonštituovala stavovská príslušnosť uhorských miest, aj vymenoval príslušné kategórie miest. Od tohto roku teda došlo k formálnemu rozdeleniu miest na slobodné kráľovské mestá – civitas, ktoré sa týmto stali štvrtým stavom Uhorska, privilegované oppidá a mestečká (oppidá), ktoré sa veľkosťou neodlišovali od dedín, mali však pridelené isté privilégiá.

Svoje privilégiá od panovníkov dostali mestá väčšinou už pred rokmi 1405 resp. 1514, no až od roku 1514 (resp. 1498) je používanie označenia slobodné kráľovské mesto korektné aj po formálnej stránke i keď tieto mestá od ostatných v Uhorsku z hľadiska privilégií odčlenil už kráľ Žigmund Luxemburský roku 1405.

Slobodné kráľovské mestá na území dnešného Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa dvoch dekrétov kráľa Vladislava II. z rokov 1498 a 1514 boli na Slovensku tieto slobodné kráľovské mestá:

Niektoré zemianske mestá sa časom, najmä počas 16. storočia, dostali na úroveň kráľovských miest a mali dokonca i právo meča, boli oslobodené od rôznych poplatkov a mýt a vlastnili i poddanské dediny. Mestský charakter malo na Slovensku približne 110 sídiel. Slobodné kráľovské mestá boli však poväčšine jediné, ktoré mohli byť obohnané mestskými múrmi.

V roku 1608 prešla právomoc udeľovať privilégiá mestám z panovníka na najvyšší administratívno-politický úrad Uhorska, Uhorský snem. Podľa zákonného článku XVII/1687 mohol panovník povýšiť mesto na slobodné kráľovské mesto len so súhlasom snemu (keďže šľachta týmto strácala nad mestom kontrolu), čo však často odignoroval a o súhlas požiadal až dodatočne.

V priebehu 16. až 18. storočia boli na slobodné kráľovské mestá povýšené:

Zánik titulu Slobodné kráľovské mesto

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1848, zák.čl. XLIII/1848 došlo k rozdeleniu slobodných kráľovských miest podľa ich veľkosti na malé, stredné a veľké. Zrušená bola funkcia taverníka a tavernikálneho súdu.

K výraznejším zmenám v právnej kategorizácii miest dochádzalo v 70.tych rokoch 19. storočia, kedy sa uskutočňovala reforma verejnej správy. V roku 1876 28 zo 47 uhorských slobodných kráľovských miest sa stalo mestami so zriadeným magistrátom. Na území Slovenska tak zostali slobodnými kráľovskými mestami iba Banská Štiavnica, Košice, Komárno a Bratislava.

Zákonným článkom XXI/1886 boli slobodné kráľovské mestá, ktoré ostali z roku 1876, formálne zrušené a zaradené medzi municipálne mestá, t. j. mestá nezávislé od župnej správy, ktoré boli so župami rovnocenné (tieto mestá a župy tvorili spolu tzv. municípiá). Titul Slobodné kráľovské mesto sa zostal čestne používať do roku 1918. resp. pre mestá Košice a Komárno v rámci Maďarského kráľovstva aj v rokoch 1938 – 1945.

Mestská samospráva

[upraviť | upraviť zdroj]

Charakteristika uhorskej mestskej samosprávy

[upraviť | upraviť zdroj]

Uhorské privilegované mestá boli samostatnými právnymi osobami, mali vlastné mestské pečate, erby a predovštkým volených reprezentantov. Vo vlastnej kompetencii rozhodovali o všetkých svojich záležitostiach a proti ich rozhodnutiu bolo možné sa odvolať len u kráľa, resp. tavernikálneho súdu. Richtár a mestská rada (senát) boli na vlastnom území úplne suverénnymi inštitúciami. Takáto miera nezávislosti nemala obdobu v iných európskych mestách. Panovníci v iných európskych kráľovstvách spravidla kontrolovali svoje mestá prostredníctvom menovaného zmocnenca (napr. České kráľovstvo – konšeli, Poľsko – fojt). Ďalším jednotiacim atribútom uhorskej mestskej samosprávy bol fakt, že nerozlišovala zvlášť orgány súdne a zvlášť správne. Richtár bol zároveň i sudcom. Predišlo sa tak záujmovým sporom, typickým pre iné európske mestá.

Mestské orgány a spôsob ich voľby

[upraviť | upraviť zdroj]

Každé slobodné kráľovské mesto malo svoje vlastné mestské orgány, odlišné od ostatných. Spoločný bol richtár, mestská rada, tribún ľudu a volená obec, nie však spôsob ich voľby. Mestá na území Slovenska sa formou svojich orgánov a ich reštaurácie dajú rozdeliť do troch regionálnych okruhov:

Bratislavský model

[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Bratislava malo vyvinutý systém samosprávy, ktorý sa vyznačoval participáciou všetkých držiteľov mestských práv pri voľbe kandidátov do dôležitých mestských úradov. Mestská rada mala 13 členov, na jej čele stál richtár, volený na jeden rok, spravidla však zostávajúci v úrade minimálne dva roky. Druhou najvýznamnejšou funkciou bol úrad mešťanostu, ktorý dohliadal na mestské hospodárstvo. Mestský kapitán bol zodpovedný za obranu mesta a údržbu opevnenia. Mešťanosta a kapitán boli volení na obdobie jedného roka. Pri vážnych príležitostiach a výbere kandidátov do funkcií mesta sa zvolávala volená obec (vonkajšia rada, 60 – 100 členná). Členovia mestskej a vonkajšej rady boli volení na doživotie a to všetkými držiteľmi mestských práv. Na čele vonkajšej rady stál tribún ľudu, ktorý ju reprezentoval pred užšou mestskou radou, tak ako celé meštianstvo.

Bratislavský model bol rozšírený na Západnom Slovensku v mestách Trnava, Svätý Jur, Pezinok, Modra, Skalica a do istej miery i v Trenčíne a Komárne. Podobný systém samosprávy však fungoval aj v spišských mestách ako Gelnica, Spišská Nová Ves a na Gemeri v meste Rožňava.

Stredoslovenský model

[upraviť | upraviť zdroj]

Mestá na strednom Slovensku nemali systém volených obcí, mali len 24-členné tzv. vonkajšie rady s rovnakou funkciou. Členovia mestských rád (12-členné aj s richtárom) boli volení na doživotie, richtár len na jeden rok tiež všetkými držiteľmi mestských práv; iných predstaviteľov mestá na strednom Slovensku nemali.

Budínsky model

[upraviť | upraviť zdroj]

V Budíne sa na obnovovaní mestskej rady nezúčastňovali všetci držitelia mestských práv, ale iba okolo 50 jednotlivcov určených mestskou radou, ktorá odstupovala z funkcie. Tým sa moc v meste sústreďovala do rúk patricijských klanov, ktorými boli zvyčajne najbohatšie kupecké rodiny. Mestská rada mala 13 členov, na čele ktorej stál richtár. Členovia mestskej rady boli tak ako richtár volení iba na obdobie jedného roka, princíp doživotnosti zotrvávania v úrade tu bol neznámy. Tento systém samosprávy bol na území Slovenska zaužívaný v meste Kežmarok a v mestách Pentapolitany, čiže v mestách Košice, Prešov, Levoča, Bardejov, Sabinov. V týchto mestách mal mimoriadnu kompetenciu tribún ľudu, ktorý spolu s richtárom mal aj hospodársku funkciu a po richtárovi bol aj najdôležitejšou postavou samosprávy.

Zjednotenie fungovania samosprávy v uhorských mestách

[upraviť | upraviť zdroj]

Panovnícky dvor sa snažil v 18. storočí o zjednotenie spôsobu voľby a formy mestských orgánov na území celého Uhorska. Cieľom bolo, aby voliť mohli len členovia volenej obce, ktorých členovia mali byť volení na doživotie, členovia mestských rád, richtári, mešťanostovia, tribúni ľudu, mestskí kapitáni minimálne na dva roky.

V 50. rokoch 18. storočia panovnícky dvor úspešne dosiahol storočné úsilie o jednotnú formu mestských orgánov a ich volieb, keď sa ako posledné podvolili Košice (kvôli nepoznanej doživotnosti zastávania úradu členmi mestskej rady). Od roku 1755 sa kandidáti na všetky miesta v samospráve vyberali už len z pomedzi členov mestskej rady, čo bolo ďalším významným obmedzením starých demokratických tradícií miest, keďže dovtedy sa ich členom mohol stať ktokoľvek z mešťanov. V roku 1765 kráľovská komora zjednotila formu hlasovania do mestských rád (volilo sa vhadzovaním guľôčok do viacerých urien označených menami kandidátov).

Obmedzovanie mestskej samosprávy v období absolutizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od miest v ostatnej Európe si slobodné kráľovské mestá v Uhorsku zachovávali rozsiahlu formu samosprávy počas dlhého obdobia svojej existencie. Zlom nastal až s príchodom Habsburgovcov na uhorský trón. V 70. rokoch 17. storočia po potlačení Vešeléniho sprisahania (1666) začal kráľ Leopold I. zasahovať do právomocí týchto miest. Tŕňom v oku viedenského dvora bolo i prevažne protestantské obyvateľstvo týchto miest, čo predstavovalo prekážku v rekatolizačnom úsilí Viedne. Cieľom panovníka začalo byť odstránenie protestantov z vedenia týchto miest, ustanovenie minimálnych počtov katolíkov v mestských radách (napriek tomu, že v niektorých mestách nebolo žiadnych katolíkov), ovplyvňovanie volieb členov mestských rád a richtárov, obmedzenie demokracie v týchto mestách.

Po šopronskom sneme (1681), ktorému predchádzalo Tököliho povstanie, panovník potvrdil staré výsady a deklaroval náboženskú slobodu. Napriek tomu sa však ustanovila podmienka minimálneho počtu (50%) katolíkov v mestských radách slobodných kráľovských miest.

V roku 1711 sa Satmárskym mierom skončilo posledné protihabsburské stavovské povstanie v Uhorsku – povstanie Františka II. Rákociho. V roku 1714 prijal snem v Prešporku ustanovenie, ktorým sa zakazovalo mestám zvoliť si úrady (reštaurácia) bez prítomnosti kráľovských komisárov vysielaných dvorom do jednotlivých kráľovských miest. Panovnícky dvor sa snažil i o ovplyvňovanie voľby členov rád, často kráľovský komisár voľbu zrušil, keď nevyhral vopred vybraný favorit či priamo vymenoval za člena rady kandidáta, ktorý ani nebol mešťanom.

Na konci 18. storočia slobodné kráľovské mestá ovládla šľachta, keďže ustanovenie Uhorskej komory žiadalo, aby sa predstaviteľmi miest stali ľudia vzdelaní, ovládajúci právo a jazyky, čo sa na prvý pohľad zdala byť logická požiadavka, ktorú však väčšinou prostí mešťania nemohli spĺňať. Šľachtici vďaka tomu tvorili v 18. storočí prevahu v mestských radách a nemohli teda hájiť záujmy miest tak, ako mešťania a príslušníci jednotlivých cechov, ktorí v minulosti svoje mestá ovládali. Táto úprava vydaná Uhorskou komorou taktiež upravovala spôsob voľby všetkých orgánov s.k. miest, ich inštaláciu do úradov, nakladanie s peniazmi (investície, pôžičky) a iné záležitosti miest.

Právomoci a povinnosti miest

[upraviť | upraviť zdroj]

Slobodné kráľovské mestá mali tieto právomoci:

  • slobodná voľba richtára, mestského zastupiteľstva, orgánov mesta a kňaza
  • zákonodarná moc na pôde mesta (vrátane hrdelného trestu)
  • právo na oslobodenie od platenia mýta, robotovania, platenia tridsiatku (či už lokálne alebo v celom Uhorsku)
  • slobodné odkazovanie majetku potomkom zo strany jednotlivých mešťanov
  • u väčších miest právo skladu
  • právo trhu
  • zemepanské právo
  • určovanie mier a váh platných v meste a ich kontrola
  • hospodárske záležitosti

V prípade súdnej právomoci neexistovala možnosť odvolania sa na vyšší súd, rozsudky boli konečné. Jedinou možnosťou na zmenu trestu (aj hrdelného) bola žiadosť o milosť u panovníka, mesto však nemuselo čakať na jeho rozhodnutie.

Medzi povinnosti patrilo napríklad aj:

  • odvádzanie daní kráľovi (cenzus)
  • pohostenie kráľa v prípade návštevy (decenzus)
  • novoročné dary
  • v počiatkoch i povinnosť postaviť vojakov do kráľovského vojska

Obyvateľstvo slobodných kráľovských miest

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas stavovských povstaní počet obyvateľov miest výrazne poklesol, no po poslednom povstaní a uzavretí Satmárskeho mieru roku 1711 nastalo takmer storočné pokojné obdobie, počas ktorého došlo k ekonomickému rozvoju celej monarchie. Počet obyvateľov miest narástol o viac než 100%, väčšina miest sa zbavila svojich dlhov a bohatla. V roku 1720 žilo v slobodných kráľovských mestách na Slovensku asi 65 000 obyvateľov. V roku 1778 to už bolo 58 000 obyvateľov mužského pohlavia a 62 000 žien a ďalších minimálne 16 000 obyvateľov banskej komory v Banskej Štiavnici, spolu teda viac než 136 000 obyvateľov.

Mešťanom sa mohol stať človek nie len narodením, ale aj prisťahovalci z vidieka, remeselníci, obchodníci či baníci vďaka svojim zásluhám.

Na konci 17.storočia tvorili vo väčšine s.k. miest na Slovensku majoritu Nemci, len v Skalici a Trenčíne to boli Slováci a v Komárne Maďari. Slováci však v týchto mestách žili, tvorili významný podiel a od roku 1608 boli spolu s Maďarmi rovnoprávni s Nemcami. Postupne v jednotlivých mestách došlo k dohode o zastúpení predstaviteľov jednotlivých národností podľa dohodnutých národnostných kľúčov. V 18. storočí však panovnícky dvor v rámci reforiem týkajúcich sa s.k. miest zrušil aj tieto dohody. Vo väčšine s.k. miest na území Slovenska však bola slovenčina úradnou rečou popri latinčine, nemčine a maďarčine a jej znalosť bola vysoko vážená (dokonca i v maďarskom Komárne), keďže tieto štyri jazyky sa považovali v tom čase za kultúrne jazyky Uhorska. Počas 18. storočia Slováci vo väčšine týchto miest najmä vďaka prisťahovalectvu získali majoritu, v minulosti protestantské (evanjelické) mestá aj vďaka tomuto no i vďaka silnej rekatolizácii stratili svoj protestantský ráz a katolíci v nich vytvorili buď silnú menšinu alebo i väčšinu.

Jazykové a etnické zloženie slobodných kráľovských miest

[upraviť | upraviť zdroj]
mesto dominantný jazyk obyvateľov dominantná národnosť
1784[1] 1880[2] 1910[3] 1930[4]
Buda (Budín) nemecký maďarský maďarský Maďari
Pest (Pešť) nemecký
Alba Iulia rumunský rumunský maďarský Rumuni
Arad srbský maďarský maďarský Maďari
Baia Mare (Veľká Baňa) maďarský maďarský maďarský Rumuni
Baia Sprie (Horná Baňa) maďarský maďarský maďarský Maďari
Banská Bystrica slovenský slovenský maďarský Slováci
Banská Štiavnica nemecký slovenský slovenský Slováci
Bardejov slovenský slovenský slovenský Slováci
Bistrița (Bistrica) nemecký nemecký nemecký Rumuni
Brașov (Brašov) nemecký nemecký maďarský Nemci
Bratislava (Prešporok) nemecký nemecký nemecký Slováci
Brezno slovenský slovenský slovenský Slováci
Cluj-Napoca (Kluž) maďarský maďarský maďarský Maďari
Debrecen (Debrecín) maďarský maďarský maďarský Maďari
Eisenstadt (Železno) nemecký nemecký nemecký Nemci
Esztergom (Ostrihom) maďarský maďarský maďarský Maďari
Gherla arménsky maďarský maďarský Rumuni
Győr (Ráb) maďarský maďarský maďarský Maďari
Kežmarok nemecký nemecký nemecký Slováci
Komárno maďarský maďarský maďarský Maďari
Košice slovenský slovenský maďarský Slováci
Köszeg (Kysak) nemecký nemecký maďarský Maďari
Krupina slovenský slovenský slovenský Slováci
Kremnica nemecký nemecký slovenský Slováci
Levoča nemecký slovenský slovenský Slováci
Ľubietová slovenský slovenský slovenský Slováci
Mediaș nemecký nemecký nemecký Nemci
Modra slovenský slovenský slovenský Slováci
Nová Baňa slovenský slovenský slovenský Slováci
Novi Sad (Nový Sad) srbský srbský maďarský Srbi
Orăștie rumunský rumunský rumunský Rumuni
Pécs (Päťkostolie) maďarský maďarský maďarský Maďari
Pezinok slovenský slovenský slovenský Slováci
Prešov slovenský slovenský maďarský Slováci
Pukanec slovenský slovenský slovenský Slováci
Sabinov nemecký slovenský slovenský Slováci
Satu Mare (Satmár) maďarský maďarský maďarský Maďari
Sebeș rumunský rumunský rumunský Rumuni
Sfăntu Gheorghe maďarský maďarský maďarský Maďari
Sibiu (Sibiň) nemecký nemecký nemecký Nemci
Sighisoara nemecký nemecký nemecký Nemci
Skalica slovenský slovenský slovenský Slováci
Sombor srbský srbský srbský Srbi
Sopron (Šoproň) nemecký nemecký nemecký Maďari
Subotica chorvátsky maďarský maďarský Chorváti
Segedín maďarský maďarský maďarský Maďari
Székesfehervár (Stoličný Belehrad) maďarský maďarský maďarský Maďari
Targu-Mures maďarský maďarský maďarský Maďari
Timisoara (Temešvár) nemecký nemecký nemecký Maďari
Trenčín slovenský slovenský slovenský Slováci
Trnava slovenský slovenský slovenský Slováci
Vukovar chorvátsky chorvátsky chorvátsky Chorváti
Zvolen slovenský slovenský maďarský Slováci
Záhreb chorvátsky chorvátsky chorvátsky Chorváti

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Jazyková mapa podľa Jozefínskeho supisu z roku 1784 [online]. [Cit. 2019-07-15]. Dostupné online.
  2. ↑ Jazyková mapa podľa sčítania v roku 1880 [online]. [Cit. 2019-07-15]. Dostupné online.
  3. ↑ Jazyková mapa podľa sčítania v roku 1910 [online]. [Cit. 2019-07-15]. Dostupné online.
  4. ↑ Národnostná mapa podľa sčítania v roku 1930 [online]. [Cit. 2019-07-15]. Dostupné online.

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Slobodné_kráľovské_mesto&oldid=7732641“