Žofia Pruská

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Žofia Pruská
grécka kráľovná
Žofia v roku 1913
Žofia v roku 1913
Žofia Pruská, erb
Žofia Pruská, podpis
Panovanie
DynastiaHohenzollernovci
Panovanie18. marca 1913 - 11. júna 1917
19. decembra 1920 - 27. septembra 1922
Biografické údaje
Pôvodné menoSophie Dorothea Ulrike Alice
Narodenie14. jún 1870
Neues Palais, Postupim, Nemecko
Úmrtie13. január 1932 (61 rokov)
Frankfurt nad Mohanom, Nemecko
Pochovanie16. januára 1932 Florencia, Taliansko
22. novembra 1936 Tatoi, Grécko
Rodina
Manžel
Potomstvo
OtecFridrich III.
MatkaViktória Sasko-cobursko-gothajská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsŽofia Pruská
(multimediálne súbory na commons)

Žofia Pruská (iné meno: Sofia Pruská,[1] nem. Sophie Dorothea Ulrike Alice, * 14. júl 1870 – † 13. január 1932) bola gréckou kráľovnou v rokoch 1913 – 1917 a v rokoch 1920 – 1921 ako manželka kráľa Konštantína I.

Ako členka rodiny Hohenzollernovcov bola Žofia dcérou nemeckého cisára Fridricha III. Žofia získala liberálne a anglofilské vzdelanie pod dohľadom svojej matky, Viktórie, Princeznej Royal. V roku 1889, necelý rok po smrti svojho otca sa vydala za svojho bratranca z tretieho kolena Konštantína, dediča gréckeho trónu. Po náročnom adaptačnom období v novej krajine Žofia porodila šesť detí a zapájala sa do pomoci chudobným po stopách svojej svokry, kráľovnej Oľgy. Avšak počas vojen, ktorým Grécko čelilo koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia prejavila Žofia najväčšiu spoločenskú aktivitu: zakladala poľné nemocnice, dohliadala na výcvik zdravotných sestier a ošetrovala zranených vojakov.

Žofia však bola za svoje činy sotva odmenená, dokonca aj po tom, čo ju jej babička, kráľovná Viktória, po Grécko-tureckej vojne v roku 1897 vyznamenala Kráľovským červeným krížom. Gréci kritizovali jej spojenie s Nemeckom. Jej najstarší brat, nemecký cisár Viliam II. bol spojencom Osmanskej ríše. Počas prvej svetovej vojny vzbudilo pokrvné puto medzi Žofiou a cisárom aj v dohode, ktorá kritizovala Konštantína I. za jeho neutralitu v konflikte.

Po uvalení blokády na Grécko a podpore povstaleckej vlády Eleftheriosa Venizelosa, ktorá spôsobila národnú schizmu, Francúzsko a jeho spojenci zosadili Konštantína v júni roku 1917. Žofia a jej rodina potom odišli do exilu do Švajčiarska. Žofiin druhý syn Alexander nahradil svojho otca na tróne. Grécko v rovnakom čase vstúpilo do vojny po boku trojitej dohody, čo mu umožnilo značne rásť. Po vypuknutí Grécko-tureckej vojny v roku 1919 a predčasnej smrti Alexandra v nasledujúcom v roku sa Venizelistovia vzdali moci, čo umožnilo kráľovskej rodine sa vrátiť do Atén. Porážka gréckej armády proti tureckým jednotkám Mustafu Kemala Atatürka však prinútila Konštantína abdikovať v roku 1922, kedy sa ich najstarší syn stal kráľom Jurajom II. Žofia a jej rodina boli potom nútení odísť do nového vyhnanstva a usadili sa v Taliansku, kde Konštantín o rok neskôr, v roku 1923 zomrel. Po vyhlásení republiky v roku 1924 strávila Žofia svoje posledné roky po boku svojej rodiny, kým v roku 1932 zomrela na rakovinu v Nemecku vo veku 61 rokov.

Skorý život[upraviť | upraviť zdroj]

Princezná Žofia sa narodila 14. júna 1870[2] v Neues Palais v Postupime ako dcéra pruského korunného princa Fridricha a Viktórie, Princeznej Royal. Jej otec bol synom pruského kráľa Viliama I. a jej matka bola najstarším dieťaťom kráľovnej Viktórie a princa Alberta. Fridrich a Viktória už boli rodičmi veľkej rodiny a ako predposledné dieťa bola Žofia o jedenásť rokov mladšia ako jej najstarší brat, budúci nemecký cisár Viliam II. Žofiini rodičia boli blízky pár, a to na sentimentálnej aj politickej úrovni. Ako zarytí liberáli žili ďaleko od berlínskeho dvora a veľmi trpeli intrigami veľmi konzervatívneho nemeckého kancelára Otta von Bismarcka a členov rodiny Hohenzollernovcov.[3]

Týždeň po Žofiinom narodení prípad týkajúci sa nástupníctva na španielsky trón[pozn. 1] poškodil francúzsko-pruské vzťahy. Tón medzi Parížom a Berlínom sa ešte viac zhoršil po tom, čo Bismarck 13. júla 1870 zverejnil ponižujúcu emžskú depešu. O šesť dní neskôr francúzska vláda cisára Napoleona III. vyhlásila vojnu Prusku a štáty Nemeckého spolku ponúkli Prusku podporu, ktoré potom vystupovalo ako obeť francúzskeho imperializmu. V tomto ťažkom kontexte bola Žofia pokrstená nasledujúci mesiac, hoci všetci muži boli v uniformách, keďže Francúzsko vyhlásilo Prusku vojnu. Žofiina matka opísala túto udalosť kráľovnej Viktórii: „Krst dopadol dobre, ale bol smutný a vážny, ustarané tváre a uplakané oči a šero a predzvesť všetkej biedy, ktorá nás čaká, rozprestreli oblak nad obradom, ktorý mal byť radosťou a vďakyvzdaním“.[4]

Konflikt trval len niekoľko mesiacov a dokonca viedol k brilantnému nemeckému víťazstvu, ktoré viedlo k vyhláseniu Žofiinho starého otca Viliama I. za prvého nemeckého cisára 18. januára 1871.[5]

Anglofilné vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Princezná Žofia so svojimi rodičmi a súrodencami. Zľava doprava: princ Henrich, korunná princezná Viktória, korunný princ Fridrich s princeznou Margarétou, princ Viliam a princezná Šarlota. (sedí zľava doprava) Princezná Viktória, princezná Žofia a princ Waldemar. 1875

Žofia počas svojho detstva bola známa ako „Sossy“ (myslelo sa, že bolo vybrané, pretože sa rýmovalo s „Mossy“ prezývkou jej mladšej sestry Margaréty).

Deti páru korunného princa sa rozdelili do dvoch skupín podľa veku: Viliam, Šarlota a Henrich boli v obľube ich starí rodičia z otcovej strany, zatiaľ čo Viktóriu, Žofiu a Margarétu vo veľkej miere ignorovali.[6] Ďalší dvaja Žofiini bratia, Žigmund a Valdemar, zomreli v detstve (Žigmund zomrel ešte pred jej narodením a Valdemar, keď mal 11 rokov a ona 8 rokov), toto zblížilo korunnú princeznú a jej tri najmladšie dcéry a nazývala ich „moje tri sladké dievčatá“ a „moje trio“.[7]

Korunná princezná, veriaca v nadradenosť všetkého anglického, mala svoje detské jasle podľa vzoru svojho detstva. Žofia bola vychovávaná s veľkou láskou k Anglicku a všetkým veciam, ktoré s tým súvisia, a často cestovala za svojou babičkou, kráľovnou Viktóriou, ktorú milovala.[pozn. 2] Žofia sa často zdržiavala v Anglicku na dlhé obdobia, najmä na ostrove Wight, kde so svojimi súrodencami rada zbierala mušle.[8]

Žofia v roku 1887

Jej starí rodičia z otcovej strany sa jej vo všeobecnosti vyhýbali. Žofiu formovali najmä jej rodičia a stará matka z matkinej strany. Ako malé dievča bola tak hlboko pripútaná ku kráľovnej Viktórii, že korunná princezná neváhala nechať svoju dcéru na dlhé obdobie v opatere svojej starej matky.[3]

V Nemecku Žofia väčšinou bývala so svojimi rodičmi v dvoch hlavných rezidenciách: Kronprinzenpalais v Berlíne a Neues Palais v Postupime.[9] Podobne ako jej sestry Viktória a Margaréta mala k rodičom obzvlášť blízko a ich vzťah sa ešte viac po smrti Valdemara, obľúbeného syna korunného princa Fridricha a korunnej princeznej Viktórie v roku 1879.[7]

Stretnutie a zasnúbenie s Konštantínom[upraviť | upraviť zdroj]

Princezná Žofia Pruská a Konštantín, vojvoda zo Sparty

V roku 1884 mal Konštantín, grécky korunný princ šestnásť rokov a grécka vláda ho vyhlásila za plnoletého. Potom získal titul vojvoda zo Sparty.[10][11] Čoskoro potom Konštantín dokončil svoj vojenský výcvik v Nemecku, kde strávil celé dva roky v spoločnosti tútora Dr. Lüdersa. Slúžil v Pruskej garde, chodil na hodiny jazdenia v Hannoveri a študoval politológiu na univerzitách v Heidelbergu a Lipsku.[12]

Po dlhom pobyte v Anglicku pri oslavách zlatého jubilea svojej starej mamy sa Žofia lepšie zoznámila s Konštantínom v lete roku 1887. Kráľovná sledovala ich rastúci vzťah a napísala: „Je šanca, že by sa Žofia vydala za Tina. Bolo by to pre ňu pekné, lebo je veľmi dobrý“.[13] Korunná princezná Viktória tiež dúfala, že Žofia uzavrie dobré manželstvo, pretože ju považovala za najpríťažlivejšiu zo svojich dcér.

Konštantín počas svojho pobytu na dvore Hohenzollernovcov v Berlíne, kde zastupoval Grécke kráľovstvo na pohrebe cisára Viliama I.,[14] kde opäť videl Žofiu. Rýchlo sa do seba zaľúbili a 3. septembra 1888 sa oficiálne zasnúbili.[15] Žofiin starší brat Viliam a jeho manželka Augusta Viktória však ich vzťah vnímali podozrievavo. Toto zasnúbenie nebolo úplne podporované ani v gréckej kráľovskej rodine: kráľovná Oľga prejavila určitú neochotu k plánovanému sobášu, pretože Žofia bola luteránka a Oľga by bola radšej, keby sa jej syn oženil s pravoslávnou kresťankou.[16] Napriek ťažkostiam bola svadba naplánovaná na október 1889 v Aténach.[17]

Smrť cisára Fridricha III.[upraviť | upraviť zdroj]

Žofia, Viktória a Margaréta smútia nad smrťou svojho otca.

Toto obdobie bolo pre Žofiinu rodinu veľmi nešťastné, pretože jej otec cisár Fridrich III. umieral na rakovinu hrdla. Jeho manželka a deti nad ním bdeli v Neues Palais. Dokonca oslavovali aj Žofiine narodeniny a ponúkli jej ako darček kyticu kvetov. Fridrich zomrel na druhý deň.[18] Žofiin najstarší brat Viliam sa stal nemeckým cisárom. Rýchlo prehrabal veci svojho otca v nádeji, že nájde „usvedčujúce dôkazy“ o „liberálnych sprisahaniach“.[19] Vdova cisárovná, s vedomím, že jej tri najmladšie dcéry sú od nej závisle viac ako kedykoľvek predtým, pokiaľ ide o emocionálnu podporu. Vdova cisárovná im zostala nablízku: „Mám svoje tri sladké dievčatá – tak ich veľmi miloval – to sú moja útecha“.[18]

Vdova cisárovná bola šokovaná postojom svojho najstaršieho syna, bola hlboko zarmútená nadchádzajúcim sobášom Žofie a presťahovaním do Atén.[pozn. 3] Napriek tomu privítala šťastie svojej dcéry a utešovala sa v rozsiahlej korešpondencii so Žofiou. Od roku 1889 až do roku 1901 si obe vymenili najmenej 2000 listov.[20] Pri niekoľkých príležitostiach sa stretli v domoch v Aténach a Kronbergu im Taunus. Prípravy Žofiinej svadby boli „sotva prekvapivým vývojom vzhľadom na pohrebnú atmosféru, ktorá vládla v dome jej ovdovenej matky“.[21]

Grécka korunná princezná[upraviť | upraviť zdroj]

Manželstvo s Gréckym korunným princom[upraviť | upraviť zdroj]

27. októbra 1889 sa Žofia vydala za Konštantína v Aténach počas dvoch náboženských obradov, jedného verejného, pravoslávneho a ďalšieho súkromného a protestantského.[pozn. 4] Boli to bratranci z tretieho kolena od ruského cára Pavla I. a ešte bratranci z druhého kolena prostredníctvom pruského kráľa Fridricha Viliama III. Žofiinými svedkami boli jej brat Henrich a jej bratranci princovia Albert Viktor a Juraj z Walesu. Konštantínovi svedkovia boli: jeho bratia Juraj a Mikuláš a jeho bratranec ruský cárovič.[22] Ich manželstvo (prvé veľké medzinárodné podujatie, ktoré sa konalo v Aténach) bolo medzi Grékmi veľmi populárne. Mená páru pripomínali verejnosti starú legendu, ktorá tvrdila, že keď kráľ Konštantín a kráľovná Žofia nastúpia na grécky trón, že Konštantínopol a Hagia Sofia padnú do gréckych rúk.[20][22] Ihneď po svadbe korunného princa sa gréckym obyvateľom zrodila nádej na naplnenie Megali Idea, teda spojenie všetkých Grékov v jednom štáte. V zahraničí vyvolalo manželstvo Konštantína a Žofie oveľa menšie nadšenie. Vo Francúzsku sa obávali, že príchod pruskej princeznej do Atén presunie Grécke kráľovstvo na stranu Trojspolku.[pozn. 5] V Berlíne bol tiež sobáš nepopulárny, nemecké záujmy boli v Osmanskej ríši boli skutočne dôležité a cisár nemal v úmysle pomôcť Grécku jednoducho preto, že grécky korunný princ bol jej novým švagrom.[23]

Akropola v Aténach, Grécko

Napriek tomu sa v Aténach svadobný obrad slávil s pompou a viedol k mimoriadne významnému pyrotechnickému predstaveniu na Akropole. Na námestí Syntagma boli postavené aj nástupištia, aby verejnosť mohla lepšie obdivovať sprievod medzi Kráľovským palácom a katedrálou.[24] Novomanželia boli v príbuzenskom vzťahu s väčšinou kráľovských európskych dynastií, takže súčasťou slávností boli aj zástupcovia všetkých kráľovských rodov kontinentu: dánsky kráľ Kristián IX.(starý otec ženícha), nemecký cisár Viliam II. (nevestin brat), princ z Walesu (strýko ženícha a nevesty) a ruský cárovič (ženíchov bratranec) boli čestnými hosťami.[24] Samozrejme, na obrade boli aj Žofiina matka a sestry.[17]

V skutočnosti bolo hostiteľov a ich družín v Aténach toľko, že kráľ Juraj I. ich nemohol prijať vo svojom paláci. Musel požiadať niektorých členov gréckej vysokej spoločnosti, aby časť hostí prijali vo svojich sídlach. Podobne bol kráľ povinný požičiavať si kone a vozy svojich poddaných, aby mohol počas slávností prepraviť všetkých návštevníkov. Okrem toho bol Juraj nútený narýchlo dokúpiť desiatky ďalších farieb pre lokajov v službách ľudí.[25]

Usadenie sa v Aténach[upraviť | upraviť zdroj]

Palác korunného princa, Atény

V Aténach sa Konštantín a Žofia usadili v malej vile francúzskeho štýlu na Kifisias Avenue, pričom čakali, kým im grécky štát postaví nový domov, Palác korunného princa,[pozn. 6] nachádzajúci sa blízko Kráľovského paláca. Pár tiež nariadil postaviť ďalší dom na kráľovskom panstve Tatoi, pretože kráľ Juraj I. im odmietol povoliť prácu v hlavnom paláci.[20][22] V Aténach žili Konštantín a Žofia pomerne jednoduchým životom[pozn. 7] vzdialeným od protokolu iných európskych kráľovských dvorov, no život v Grécku bol často monotónny a Žofia nariekala nad každou spoločnosťou, okrem manželiek obchodníkov s tabakom.[26]

Žofia mala problémy zvyknúť si na nový život. Začala sa však učiť novogréčtinu (a za pár rokov sa jej podarilo takmer dokonale a plynulo hovoriť s ňou)[27] a mnohé cesty do zahraničia využila na zariadenie a výzdobu svojho nového domova.[28] Menej ako deväť mesiacov po svadbe, 19. júla 1890, korunná princezná porodila svoje prvé dieťa, mierne predčasne narodeného, ktorý dostal meno Juraj po svojom starom otcovi z otcovej strany, no pôrod sa pokazil a pupočná šnúra bola obmotaná okolo krku dieťaťa a takmer ho udusili. Našťastie pre matku a dieťa všetko dobre dopadlo vďaka nemeckej pôrodnej asistentke vyslanej vdovou cisárovnou Viktóriou na pomoc dcére a žiadne tragické následky nenastali.[29]

Konverzia na pravoslávie[upraviť | upraviť zdroj]

Po narodení svojho najstaršieho syna sa Žofia rozhodla prijať vieru svojich poddaných a prestúpiť na pravoslávnu vieru.[pozn. 8] Po vyžiadaní a prijatí požehnania vdovy cisárovnej Viktórie a kráľovnej Viktórie[30], korunná princezná informovala svojich svokrovcov o svojom úmysle a požiadala kráľovnú Oľgu, aby ju vyučovala náuku o pravoslávnej cirkvi. Grécka kráľovská rodina bola správou potešená, pretože oznámenie o konverzii by bolo medzi Grékmi populárne, ale kráľ Juraj trval na tom aby, Germanus II., metropolita Atén a hlava autofekálnej cirkvi Grécka, poučil Žofiu o pravoslávnej viere, skôr ako jeho manželka.[31] Kráľovná Oľga pôvodom z Ruska bola niektorými gréckymi nacionalistami považovaná za „agentku panslavizmu“ a kráľ preto uprednostnil Germanusa II.[31][32]

Hoci správu o jej konverzii privítala väčšina členov jej rodiny pokojne, ale Žofia sa obávala reakcie svojho brata Viliama II., ktorý bral svoje postavenie hlavy Pruského zväzu cirkví veľmi vážne a neposlušnosť nenávidel viac ako čokoľvek iné.[30] Žofia a Konštantín podnikli cestu do Nemecka pri príležitosti svadby jej sestry Viktórie s princom Adolfom zo Schaumburg-Lippe v novembri 1890. Korunná princezná osobne oznámila svojmu bratovi svoj zámer zmeniť náboženstvo. Ako sa očakávalo, táto správa sa veľmi nepáčila cisárovi a jeho manželke, veľmi zbožnej Auguste Viktórii. Cisárovná sa dokonca pokúšala odradiť svoju švagrinú, aby konvertovala, čím medzi týmito dvoma ženami sa vytvorilo napätie. Augusta neskôr tvrdila, že to spôsobilo jej predčasný pôrod a priskoro porodila svoje šieste dieťa, princa Joachima. Viliam bol medzitým tak nahnevaný, že pohrozil Žofii vylúčením z pruskej kráľovskej rodiny. Žofia, na ktorú tlačila jej matka, aby sa tvárila zmierlivo, nakoniec napísala list svojmu bratovi, v ktorom vysvetlila dôvody svojej konverzie, ale cisár neposlúchol a na tri roky zakázal svojej sestre vstúpiť do Nemecka.[33][34] Po prijatí tejto odpovede Žofia poslala telegram svojej matke: „Prijatá odpoveď. Dodržiava to, čo povedala v Berlíne. Opraví to na tri roky. Šialený. Nevadí“.[35]

Žofia oficiálne konvertovala 2. mája 1891[36], a nakoniec cisársky rozsudok nebol nikdy vykonaný. Napriek tomu bol vzťahy medzi Viliamom a Žofiou natrvalo poznačené Žofiiným rozhodnutím.[pozn. 9] Vskutku, cisár bol mimoriadne rozhorčený muž a nikdy neprestal nútiť svoju sestru platiť za jej neposlušnosť.[33][37]

Sociálna práca[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojho života v Grécku sa Žofia aktívne zapájala do sociálnej práce a pomáhala znevýhodneným. Po stopách kráľovnej Oľgy viedla rôzne iniciatívy v oblasti vzdelania, vývarovní a rozvoja nemocníc a detských domov.[38] V roku 1896 založila korunná princezná aj Úniu gréckych žien, mimoriadne aktívnu organizáciu v oblasti pomoci utečencom z Osmanskej ríše.[39][pozn. 10] Žofia fascinovaná arboristikou a znepokojená požiarmi, ktoré pravidelne pustošili krajinu a mala záujem aj o zalesňovanie.[40][41] Okrem toho bola jednou zo zakladateľov Gréckej spoločnosti na ochranu zvierat.[42]

Bitka pri Domokose v grécko-tureckej vojne z roku 1897. Fausto Zonaro

Počas vojny však Žofia prejavila najväčšiu odolnosť. V roku 1897, keď vypukla tridsaťdňová vojna, Žofia a ďalšie členky kráľovskej rodiny aktívne spolupracovali s gréckym Červeným krížom, aby pomohli zraneným vojakom. Na tesálskom fronte zakladala korunná princezná poľné nemocnice, navštevovala ranených a dokonca priamo zabezpečovala starostlivosť o obete bojov. Žofia tiež uľahčila príchod anglických zdravotných sestier do Grécka a dokonca sa zúčastnila na výcviku mladých dobrovoľníkov, aby vedeli poskytovať pomoc zraneným vojakom.[43]

Zapojenie Žofie a jej svokry do pomoci obetiam bojov (či už gréckeho alebo tureckého pôvodu) bolo také aktívne, že vyvolalo obdiv ostatných európskych kráľovských dvorov. Ako odmenu za prácu boli obe ženy v decembri 1897 vyznamenané Kráľovským červeným krížom od kráľovnej Viktórie.[44] Nanešťastie pre korunnú princeznú, jej pomoc zraneným vojakom bola menej ocenená v Grécku, kde obyvateľstvo obviňovalo kráľovskú rodinu a najmä Konštantína, ktorý bol veliteľom gréckej armády v Tesálii za prehru proti Osmanom.[43]

Dôsledky tridsaťdňovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Po tridsaťdňovej vojne sa v Grécku rozvinulo silné protimonarchistické hnutie a samotná Žofia nebola voči kritike imúnna. Nemecký cisár Viliam II., ktorý bol vždy dychtivý potrestať svoju sestru za jej neposlušnosť a otvorene podporoval Osmanskú ríšu počas konfliktu a súhlasil, že ponúkne svoju mediáciu po tom, čo ho prosila jeho sestra, matka a stará matka. Požadoval, aby Grécko súhlasilo s ponižujúcimi podmienkami výmenou za jeho intervenciu[pozn. 11] a obyvateľstvo verilo, že tak robil so súhlasom svojej sestry.[45][46][47]

Žofia nebola však jedinou obeťou ľudového odsúdenia. V skutočnosti sa v Aténach otvorene diskutovalo o tom, že korunný princ by mal byť poslaný pred vojenský súd, aby ho potrestal za národnú porážku a zosadil Juraja I., ako to bolo predtým urobené s jeho predchodcom Ottom I.[39][48] Niekoľko týždňov po podpísaní mierovej zmluvy medzi Gréckom a Osmanskou ríšou sa situácia natoľko vyhrotila, že kráľ Juraj I. sa stal predmetom pokusu o atentát, keď cestoval v otvorenom koči so svojou dcérou princeznou Máriou, ale Juraj I. sa bránil statočne.[48][49]

V týchto ťažkých podmienkach sa Konštantín a Žofia rozhodli žiť nejaký čas v zahraničí. V roku 1898 žili v Kronbergu a potom v Berlíne. Tam Konštantín pokračoval vo vojenskom výcviku u generála Colmara von der Goltza a na rok získal velenie pruskej divízie. Na znak ich zmierenia cisár Viliam II. za vrchnú plukovníčku 3. rádu kráľovnej Alžbety gardových granátnikov regimentu cisárskej armády.[50]

Pár sa vrátil do Grécka v roku 1899 a vláda Georgiosa Theotokisa vymenovala Konštantína za generálneho inšpektora armády. Toto povýšenie však vyvolalo určité kontroverzie medzi armádou, ktorá stále považovala korunného princa za hlavnú osobu zodpovednú za porážku v roku 1897.[51]

Rodinné úmrtia[upraviť | upraviť zdroj]

Žofia, grécka korunná princezná. 1900

Po návrate do Grécka so svojím manželom korunná princezná obnovila svoju charitatívnu prácu. Zdravie jej matky a jej starej matky kráľovnej Viktórie ju však hlboko znepokojovalo. Nemecká cisárovná vdova trpela rakovinou prsníka, ktorá jej spôsobovala extrémne bolesti.[52][53] Pokiaľ ide o kráľovnú Viktóriu, blížila sa k osemdesiatke a jej rodina vedela, že jej koniec je blízko, no posledné roky jej vlády boli poznačené druhou búrskou vojnou, počas ktorej Spojené kráľovstvo utrpelo hrozné straty, keď čelilo africkému odporu. Žofia sa obávala, že ťažkosti, ktoré Briti utrpeli v Južnej Afrike, podkopali krehké zdravie jej starej matky.[54]

Kráľovná Viktória nakoniec zomrela na krvácanie do mozgu 22. januára 1901 v Osborne House. Žofia bola veľmi zasiahnutá smrťou svojej starej matky, odcestovala do Spojeného kráľovstva na jej pohreb a zúčastnila sa náboženského obradu na jej počesť v Aténach so zvyškom gréckej kráľovskej rodiny.[55]

O niekoľko mesiacov neskôr, v lete 1901, odišla Žofia do Friedrichshofu, aby sa starala o svoju matku, ktorej zdravie sa stále zhoršovalo. V piatom mesiaci tehotenstva korunná princezná vedela, že cisárovná vdova umiera a so sestrami Viktóriou a Margarétou ju sprevádzali do jej posledného dychu 5. augusta 1901.[52][56] V priebehu siedmich mesiacov stratila dvoch svojich najbližších príbuzných. Nové materstvo jej však pomohlo, aby sa neľutovala.

Goudiho prevrat a jeho dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Veľkého Grécka, ako ju navrhol na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 Eleftherios Venizelos, hlavný zástanca myšlienky Megali v tom čase.

V Grécku zostal politický život počas prvých rokov 20. storočia nestabilný a Megali Idea bola naďalej ústredným záujmom obyvateľstva. V roku 1908 krétske úrady jednostranne vyhlásili pripojenie ich ostrova ku Gréckemu kráľovstvu,[57] ale zo strachu tureckých represálii grécka vláda odmietla uznať anexiu. V Aténach bola tvrdohlavosť kráľa a vlády šokujúca, najmä pre armádu,[58] 15. augusta 1909 sa skupina dôstojníkov zhromaždila vo „Vojenskej lige“ (Στρατιωτικός Σύνδεσμος) a zorganizovala takzvaný Goudiho prevrat. Členovia ligy na čele s Nikolasom Zorbasom pri vyhlásení okrem iného požiadali kráľa o vylúčenie svojho syna z armády.[58] Oficiálne to malo chrániť korunného princa pred žiarlivosťou, ktorá by mohla vyplynúť z jeho priateľstva s niektorými vojakmi, ale realita bola úplne iná: dôstojníci naďalej považovali korunného princa za zodpovedného za porážku v roku 1897.[58]

Friedrichshof, bývalé sídlo vdovy nemeckej cisárovnej

Situácia sa natoľko vyhrotila, že synovia Juraja I. museli odstúpiť zo svojich vojenských postoch, aby ušetrili otcovi hanbu, že ich vyhnal.[59][60] V septembri sa korunný princ, jeho manželka a ich deti a hľadať v Nemecku na Friedrichshofu, teraz vo vlastníctve Žofiinej sestry Margaréty.[61][62] Medzi tým sa v Aténach začali diskusie o zosadení Glücksburgovcov z trónu, aby vytvorili republiku alebo nahradení panovníka buď synom Otta I., cudzím princom alebo princom Jurajom, alebo Žofiou ako regentkou.[63]

V decembri 1909 plukovník Zorbas, šéf Vojenskej ligy, tlačil na Juraja I., aby ho vymenoval za predsedu vlády namiesto premiéra Kyriakoulisa Mavromichalisa.[64] Panovník to odmietol, ale vláda podstúpila reformy, ktoré uprednostňovali armádu. Personál bol neorganizovaný a priaznivci korunného princa, vrátane Ioannisa Metaxasa, boli vyhnaní.[65] V rovnakom čase bola povolaná misia francúzskej armády, na reorganizáciu, čo ohrozovalo Žofiu aj jej manžela, keďže pomáhali rozvíjať republikánske myšlienky v rámci armády.[62]

Napriek týmto reformám niektorí členovia Vojenskej ligy naďalej oponovali vláde s cieľom prevziať moc. Potom odcestovali na Krétu, aby sa stretli s významným krétskym politikom Eleftheriosom Venizelosom a ponúkli mu post predsedu vlády Grécka.[pozn. 12] Krétsky vodca sa však nechcel objaviť v Grécku, aby ho podporila armáda, a presvedčil aby zorganizovali nové voľby.[66] V marci 1910 kráľ vyhlásil voľby a k moci sa dostal Venizelos a jeho priaznivci. Pre kráľovskú rodinu to bolo ťažké obdobie.[66]

Venizelos však nechcel oslabiť korunu, aby ukázal, že neposlúchal armádu, vrátil členom kráľovskej rodiny ich vojenské povinnosti a korunný princ sa tak opäť stal generálnym inšpektorom armády.[67] Žofia sa vrátila do Grécka 21. októbra 1910, po viac ako roku v exile. Žofia bola však veľmi podozrievavá voči novej vláde a milícii. Odmietla akýkoľvek kontakt s Venizelosom a obvinila ho, že je čiastočne zodpovedný za poníženie kráľovskej rodiny. Žofia mala problémy aj so svojím svokrom, ktorého obvinila, že bol počas krízy slabý.[68][69]

Zdravotná sestra počas prvej balkánskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Nemocnica princeznej Žofie, na vojnovom fronte, blízko Filippiady, január 1913.

Po nástupe Venizelosa k moci bola grécka armáda modernizovaná a vybavená s podporou francúzskych a britských dôstojníkov. Nové lode si objednalo aj námorníctvo.[70] Cieľom modernizácie bolo pripraviť krajinu na vojnu proti Osmanskej ríši, no na porážku nepriateľa a na dosiahnutie Megali Idea Grécko potrebovalo spojencov. Aj preto Grécko z iniciatívy nového premiéra podpísalo spojenectvá so svojimi susedmi a v júni 1912 sa podieľalo na vytvorení Balkánskeho zväzu.[71] Keď teda Čierna Hora 8. októbra 1912 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši. O necelých desať dní sa k ním pridalo Srbsko, Bulharsko a Grécko. To bol začiatok prvej balkánskej vojny.[72] Kým korunný princ a jeho bratia prevzali velenie nad gréckymi jednotkami,[73] kráľovná Oľga, Žofia a jej švagriné (Mária Bonaparte, Elena Vladimirovna a Alica z Battenbergu) prevzali na starosť pomoc zraneným vojakom a utečencom. Za jeden mesiac princezné vyzbierali 80 000 odevov pre armádu a zhromaždili okolo seba lekárov, sestričky a lekárske vybavenie.[74] Kráľovná a korunná princezná tiež otvorili verejné predplatné s cieľom otvoriť nové nemocnice v Aténach a na fronte.[75][76] Veľmi aktívne princezné sa nezdržiavali len v tylových priestoroch, ale chodili aj do centra vojenských operácii. Kráľovná Oľga a Žofia navštívili Larisu a Ellasonu,[76] kým Alica robila dlhé pobyty v Epire a v Macedónsku. Elena medzitým riadila sanitný vlak a Mária Bonaparte postavila nemocničnú loď, ktorá spájala Solún s hlavným mestom.[75]

Vojna bola príležitosťou pre princezné, aby ukázali ako sú užitočné pre svoju krajinu , ale tiež zhoršila rivalitu v kráľovskej rodine. Konflikt začal kvôli Žofiinej žiarlivosti na jej švagrinú[pozn. 13] Alicu. V skutočnosti prudká hádka medzi dvoma mladými ženami prepukla po tom, čo Alica bez toho, aby požiadala Žofiu o povolenie, poslala do Solúna zdravotné sestry závisle na korunnej princeznej. Jedna zdanlivo neškodná udalosť vyvolala v rodine skutočnú nepríjemnosť a kráľovná Oľga bola šokovaná, keď Žofiin postoj podporil aj jej manžel.[76][77]

Manželské problémy a súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Žofia a jej tri dcéry Helena, Irena a Katarína

Manželstvo Žofie a Konštantína bolo počas prvých rokov harmonické. Vernosť však nebola najväčšou vlastnosťou korunného princa a jeho manželka sa čoskoro musela vysporiadať s jeho početnými mimomanželskými aférami. Žofia, bola spočiatku šokovaná jeho zradou, ale čoskoro nasledovala príklad svojej svokry a tolerovala správanie svojho manžela.[78] Od roku 1912 sa však pár výrazne oddelil. V tom čase si Konštantín začal románik s grófkou Paolou vo Ostenheim (rodená Wanda Paola Lottero), talianskou divadelnou herečkou, ktorá sa nedávno rozviedla s princom Hermannom Sasko-Weimar-Eisenach. Tento vzťah trval až do Konštantínovej smrti.[79]

Keď Žofia 4. mája 1913 porodila svoje šieste a a posledné dieťa, dcéru Katarínu, ale pretrvávajúce klebety tvrdili, že dieťa bolo výsledkom jej vlastných afér. Fámy či už pravdivé alebo nepravdivé, sa nedotkli Konštantína, ktorý ľahko spoznal svoje otcovstvo.[80]

V súkromí manželia komunikovali po anglicky a hlavne v tomto jazyku vychovávali svoje deti, ktoré vyrastali v láskyplnej a vrúcnej atmosfére uprostred kohorty tútorov a britských pestúnov. Rovnako ako jej matka, aj Žofia vštiepila svojim potomkom lásku k Spojenému kráľovstvu a niekoľko týždňov každý rok trávila čas vo Veľkej Británii, kde navštevovala pláže Seaford a Eastbourne. Letné prázdniny rodina netrávila len vo Friedrichshofe u cisárovnej vdovy, ale aj na Korfu a v Benátkach, kam sa grécka kráľovská rodina vybrala na palube jachty Amphirite.[81]

Grécka kráľovná: 1. funkčné obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Atentát na Juraja I. a druhá balkánska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Atentát na Juraja I.

Prvá balkánska vojna sa skončila porážkou Osmanskej ríše gréckou, bulharskou, srbskou a čiernohorskou koalíciou. Grécke kráľovstvo sa po konflikte značne rozšírilo, ale medzi spojeneckými mocnosťami sa čoskoro objavili nezhody: Grécko a Bulharsko súperili o držbu nad Solúnom a jeho okolitého regiónu.[82]

Aby potvrdil suverenitu Grékov nad hlavným mestom Macedónie, sa kráľ Juraj I. presťahoval do Solúna krátko po jeho dobytí korunným princom, 8. decembra 1912. Počas svojho dlhého pobytu v meste chodil každý deň na prechádzky bez sprievodu, ako to zvykol robiť v Aténach. 18. marca 1913 ho grécky anarchista Alexandros Schinas strelil do chrbta zo vzdialenosti dvoch krokov, keď kráčal v Solúne pri Bielej veži.[83]

Žofia ako Grécka kráľovná, 1913.

Žofia bola v Aténach, keď sa dozvedela o vražde svojho svokra, kráľa. Teraz ako grécka kráľovná, padla na ňu zodpovednosť oznámiť správu o vražde svojej svokre.[pozn. 14] Spolu so svojou najstaršou dcérou Helenou, obe utešovali kráľovnú vdovu, ktorá túto správu prijala stoicky. Nasledujúci deň sa členovia kráľovskej rodiny, ktorí boli prítomní v hlavnom meste, vybrali do Solúna. Po príchode do Macedónskeho mesta navštívili miesto vraždy a zhromaždili telo kráľa, aby ho previezli do Atén, kde bol pochovaný na Tatoi.[84]

V tomto ťažkom kontexte smrť Juraja I. spečatila vlastníctvo Solúna Grécku.[85] Napriek tomu v júni 1913 vypukla druhá balkánska vojna kvôli rozdeleniu Macedónska medzi bývalých spojencov z prvého konfliktu.[86] Grécko opäť víťazne vyšlo z tejto vojny, pričom sa zvýšila aj prestíž kráľa Konštantína a kráľovnej Žofie.[87]

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Po svojom nástupe na trón Konštantín a Žofia pokračovali vo vedení jednoduchého životného štýlu, ktorý si užívali keď boli dedičmi Grécka. Voľný čas venovali botanike, ktorá bola ich spoločnou vášňou a pretvorili záhrady Nového kráľovského paláca[pozn. 15] podľa anglického vzoru.[40][41]

Pár mal blízko k ostatným členom kráľovskej rodiny, najmä k princovi Mikulášovi. Každý utorok kráľ a kráľovná s ním a jeho manželkou Elenou večerali a vo štvrtok sa vrátili na návštevu s kráľovským párom v kráľovskom paláci.[88]

Vypuknutie prvej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Konštantín I. a kráľovná Žofia so svojimi deťmi, cca. 1915

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Žofia 4. augusta 1914 nachádzala v Anglicku v Eastbourne s niekoľkými svojimi deťmi, zatiaľ čo jej manžel a dcéra Helena boli jedinými predstaviteľmi kráľovskej rodiny, ktorí boli stále prítomní v Aténach. Vzhľadom na závažnosť udalostí sa však kráľovná rýchlo vrátila do Grécka, kde sa k nej čoskoro pripojil zvyšok kráľovskej rodiny.[89]

Zatiaľ čo väčšie európske štáty vstupovali do konfliktu jeden po druhom, Grécko vyhlásilo svoju neutralitu.[90] Konštantín a Žofia boli vnúčatami dánskeho kráľa Kristiána IX. a kráľovnej Viktórie prezývaných „svokor a babička Európy“ a preto boli boli úzko spriaznení s panovníkmi Trojspolku a Dohody.[pozn. 16] Kráľ a kráľovná si uvedomovali, že Grécko je už oslabené balkánskymi vojnami a nie je pripravené zúčastniť sa nového konfliktu.[91] Obyvateľstvo však nezdieľalo názor panovníkov. Premiér Eleftherios Venizelos, ktorého skvelé diplomatické boli veľmi ocenené na londýnskej konferencii v rokoch 1912 – 1913, najmä David Lloyd George a Georges Clemenceau, vedeli, že novozískané územia sú v neistom stave, takže Grécko sa muselo zúčastniť vojny so Srdečnou dohodou, aby si uchránila svoje výhry pred druhou balkánskou vojnou. Navyše Osmanská ríša, Bulharsko a dokonca aj Rumunsko sa pripojili k Nemecku a ak by Nemecko vyhralo vojnu, bolo by to na úkor Grécka, keďže výhry Bulharska a Osmanskej ríše v oblasti pôdy by nevyhnutne pochádzali z gréckych krajín získaných v roku 1913, pretože obe krajiny, veľmi nahnevané stratou Macedónska, sa snažili zvrhnúť Bukurešťskú zmluvu.[92] Krajina bola skutočne v zlom stave, vedená slabým germanofilným kráľom a jeho manipulatívnou kráľovnou.

Mapa Dardanel, ktorú nakreslil GF Morrell, 1915. Mapa zobrazuje polostrov Gallipoli a západné pobrežie Turecka a umiestnenie jednotiek v prvej línii a vylodenie.

Veci sa skomplikovali, keď sa Dohoda zapojila do bitky o Gallipoli vo februári 1915. Konštantín I., ktorý chcel oslobodiť grécke obyvateľstvo Malej Ázie spod osmanskej nadvlády, bol najprv pripravený ponúknuť svoju podporu spojencom a priviesť svoju krajinu do vojny. Kráľ však čelil odporu svojho štábu a najmä Ioannisa Metaxasa, ktorý hrozil rezignáciou, ak Grécko vstúpi do vojny. Krajina na to nemala prostriedky, aj keď spojenci Grécku veľké výhody výmenou za jeho účasť vo vojne. Konštantín I. bol veľký germanofil: získal vzdelanie v Nemecku a takmer bol vychovaný ako Nemec a nesmierne obdivoval cisára. Kráľ nemal žiadnu osobitú túžbu priviesť krajinu do vojny, a tak sa stal neochvejným zástancom neutrality. Konštantín I. preto upustil, čo vyvolalo hnev Venizela, ktorý videl, že jeho krajina je kvôli kráľovi vo veľkom nebezpečenstve. Kvôli zjavne protiústavným krokom Konštantína I., podal predseda vlády v roku 1915 (aj keď dvakrát vyhral voľby na tému vojny). Potom sa objavila kráľovská vláda, avšak Eleftherios Venizelos sa 25. mája 1916 ukázal za pravdu, keď kráľovské vláda v Aténach povolila kapituláciu Fort Roupel Nemcom a ich bulharským spojencom ako protiváhu k spojeneckým silám, ktoré boli založené v Solúne. Nemecko-bulharské jednotky potom bez odporu pristúpili k obsadeniu väčšiny východného Macedónska, čo malo za následok vyvraždenie tamojšieho gréckeho obyvateľstva.[93] Tento akt viedol k vypuknutiu povstania dôstojníkov venizelizstickej armády v Solúne a k vytvoreniu Dočasnej vlády národnej obrany pod záštitou Dohody, ktorá bola proti oficiálnej vláde Atén a Konštantína I., čím sa upevnila tzv. „Národná schizma“.

Konštantín I., oslabený všetkými týmito udalosťami po tejto vážnej kríze ochorel. Trpel zápalom pohrudnice, ktorý zhoršil zápal pľúc, zostal niekoľko týždňov v posteli a takmer zomrel. V Grécku pobúrila verejnú fámu, ktorú šírili Venizelisti, ktorí tvrdili, že kráľ nebol chorý, ale skutočnosti ho Žofia zranila nožom počas hádky, keď ho chcela prinútiť ísť do vojny po boku svojho brata.[94][95] Kráľovná určite udržiavala častú komunikáciu so svojím bratom. Slovami G. Leona: „Zostala Nemkou a záujmy Nemecka boli nadradené záujmom krajiny jej manžela, ktorá pre ňu neznamenala veľa. V skutočnosti nikdy nemala sympatie ku gréckemu ľudu.“[96] Kráľovná bola tiež podozrivá, že je moc za trónom, vzhľadom na Konštantínov postupný fyzický kolaps a zvyčajnú apatiu a nerozhodnosť: rôzne zdroje z Grécka z toho obdobia (dokonca aj rojalistické zdroje, ktorých denníky, časopisy a rozsiahla korešpondencia boli predmetom veľkého štúdia v Grécku) spomínajú, že Žofia sa počas schôdzi kabinetu a súkromných audiencii u kráľa skrývala za závesom v apartmánoch svojho manžela, aby bola informovaná o stave vecí, čo bola situácia, ktorá slúžila na to, aby sa viac odcudzila od gréckej populácie.[97]

Panaghia z Tinosu

Kráľovo zdravie sa zhoršilo, a tak bola na ostrov Tinos vyslaná loď, aby hľadala zázračnú ikonu Zvestovania, ktorá údajne liečila chorých. Kým Konštantín I. prijal sviatosť pomazania chorých, po pobozkaní ikony sa čiastočne zotavil. Jeho situácia však zostala znepokojujúca a potreboval operáciu, kým sa mohol vrátiť ku svojím povinnostiam. Žofia obohatila túto ikonu zafírom.[94][98]

Počas obdobia choroby kráľa Dohoda naďalej vyvíjala tlak na Grécko, aby išlo do vojny po ich boku. Dimitrios Gounaris, nástupca Venizelosa vo funkcii predsedu vlády, navrhol intervenciu svojej krajiny do konfliktu výmenou za ochranu spojencov pred prípadným útokom Bulharska. Avšak Dohoda, hoci túžila nadviazať s nimi spojenectvo, Grécko ju odmietlo.[94]

Roztržka s Venizelosom[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenské akcie počas srbského ťaženia. 1915

V júni 1915 parlamentné voľby priniesli víťazstvo Venizelistom. O mesiac neskôr sa Konštantín I., ešte v rekonvalescencii, opäť ujal svojich úradných povinností a nakoniec 16. augusta vyzval Venizela, aby viedol kabinet. V septembri vstúpilo Bulharsko do vojny po boku ústredných veľmocí a zaútočilo na Srbsko, spojenca grécka od roku 1913. Venizelos požiadal kráľa o vyhlásenie všeobecnej mobilizácie, čo však odmietol. Aby sa však vyhol novej politickej kríze, Konštantín I. nakoniec vyhlásil mobilizáciu, pričom dal jasne najavo, že ide o čisto obranné opatrenie. Aby prinútil kráľa reagovať, vyzval predseda vlády spojenecké mocnosti, aby obsadili prístav Solún, ale Konštantín I. opustil mesto, keď sa v meste vylodili francúzske, talianske a britské sily. Roztržka medzi Venizelosom a kráľovskou rodinou bola tak definitívna.[99][100]

Kráľovná Žofia, Georgios Jakobides, 1915

Pokiaľ ide o vlády spojencov, postoj Konštantína a Žofie sa javil ako zrada a niečo podobné bolo v novinách Dohody.[101][pozn. 17] Francúzska tlač obvinila kráľovnú, že pravidelne navštevuje pláže Phalerum s cieľom zásobovať nemecké ponorky palivom.[102]

Treba povedať, že Grécko odmietnutím vojny zabránilo francúzsko-britským jednotkám pomôcť v Srbsku, ktorého armáda sa čoskoro ocitla v prepade rakúsko-bulharskej a ešte viac to zneistilo víťazstvo spojencov v Dardanelách. V odvete Dohoda nariadila Grécku demobilizovať svoju armádu, zatiaľ čo v Solúne bolo vyhlásené stanné právo a na Grékov bola uvalená blokáda.

Kráľ a kráľovná však ani zďaleka nestratili svoju podporu v krajine. Stiahnutie britských jednotiek z Dardanel v decembri 1915 posilnilo dôveru časti starého Grécka (konzervatívnych častí krajiny, konkrétne okolo Atiky a Peloponézu, ktoré predstavovali pôvodnú veľkosť štátu v roku 1830) ktoré s podozrením a odporom vnímalo rozširovanie gréckeho štátu o nové územia, ktorých grécki obyvatelia boli kozmopolitnejší a vzdelanejší ako väčšina obyvateľov „starého Grécka“ a boli nimi vnímaní podozrievavosťou a žiarlivosťou na ich odlišný postoj a ekonomický blahobyt, keďže „staré Grécko“ bolo v podstate chudobným, zadlženým štátom, ktorý sa vo veľkej miere spoliehal na poľnohospodárstvo. V ich očiach boli Gréci žijúci v nových krajinách cudzinci, a tak kráľ a cirkev využili obrovskú xenofóbiu „starého Grécka“ na propagandistické účely, aby sa zbavili liberálnej a zákonne volenej vlády Venizelosa. Predseda vlády, ktorý bol zvolený v roku 1913 a znovu v roku 1913, odovzdal svoju demisiu na protest proti kráľovým protiústavným krokom vo veci všeobecnej mobilizácie pre vojnu v roku 1915. V prvej polovici roku 1915 nasledovali doplňujúce voľby, z ktorých Venizelos vyšiel víťazne, ktorý mal podporu „nového Grécka“ (konkrétne krajín pridelených Grécku Bukurešťskou zmluvou) a najliberálnejších a najvzdelanejších prvkov spoločnosti starého Grécka. To však nebolo to najmenšie, čo si kráľ želal a opäť začal svoj maratón zvrhnutia svojho premiéra, aj keď jeho činy znamenali popretie ústavy, čomu samozrejme neprejavoval len malý rešpekt. Venizelos bol opäť dvakrát nútený odstúpiť (dvakrát v roku 1915) a na protest sa Venizelos a jeho priaznivci odmietli zúčastniť prieskumu a vyhlásili, že novozvolený parlament je nezákonný. Vznikla nová vláda, lojálna kráľovi, ktorá sa podriadila kráľovým želaniam, aj keď to bolo na úkor krajiny. Vláda mala podporu najkonzervatívnejších , najpovrchnejšich a nevzdelaných častí starého Grécka, ktoré sa pozerali na kráľa modlársky a na Venizela a jeho „nových gréckych cudzincov“ so strachom, žiarlivosťou, podozrievavosťou a v mnohých prípadoch hnevom. Bitka medzi kráľom a Venizelom, ktorá v roku 1916 vyvrcholila Národnou schizmou, bola v skutočnosti bitkou medzi Starým a Novým Gréckom, medzi tými, ktorí chceli, aby veci zostali tak ako sú, a tými, ktorí uprednostňovali reformu pre dobro národa.[103]

Pokusy o atentát[upraviť | upraviť zdroj]

Od tohto bodu mala grécka vláda politiku priaznivejšiu pre Dohodu. Obyvateľstvo oficiálne protestovalo proti presunu srbskej armády na Korfu a následne do Solúna. Dôstojníkom prítomným na hraniciach bol tiež vydaný rozkaz, aby nebránili prípadnému postupu Bulharov do krajiny, ktorému došlo 27. mája 1916. Nakoniec v apríli 1916 Konštantín I. symbolicky vyhlásil pripojenie Severného Epiru ku Grécku ako odpoveď proti talianskemu zásahu do Albánska.[104]

Princezná Katarína, cca. 1917

Kráľovský pár, ktorý bol teraz považovaný za nepriateľa Dohody, čelil čoraz násilnej opozícii voči nim.[pozn. 18] Francúzi vyvinuli rôzne plány na únosy alebo atentáty na nich. 14. júla 1916 vypukol v lese obklopujúcom Tatoi záhadný požiar (pravdepodobne úmyselné podpaľačstvo založené agentmi Francúzska). V zmätku udalostí Žofia zachránila svoju najmladšiu dcéru, princeznú Katarínu a s dieťaťom v náručí utekala viac ako 2 kilometre do lesa. Niekoľko členov kráľovskej rodiny vrátane Konštantína I. bolo zranených a obydlie z veľkej časti zničil požiar, ktorý trval 48 hodín. Zahynulo tam šestnásť (alebo osemnásť) vojakov a ďalších členov personálu paláca.[105][106]

Po týchto udalostiach sa postoj kráľovskej rodiny k Nemecku značne zmenil. Medzi decembrom 1916 a februárom 1917 kráľovná, ktorá bola menšou germanofilkou ako jej manžel, poslala svojmu bratovi niekoľko telegramov, v ktorých sa ho pýtala, kedy budú môcť Centrálne jednotky zasiahnuť v Macedónsku. Žofia však mala stále určitú zášť voči cisárovi kvôli jeho postoju v čase jej sobáša a jej konverzie na pravoslávie, ale porušovanie neutrality Dohodou a vyhrážky na životoch jej manžela a detí postupne zmenili názor proti spojencom.[107][108]

Národná schizma a nátlaky Dohody[upraviť | upraviť zdroj]

V októbri 1916 sa Eleftherios Venizelos usadil v Solúne, kde zorganizoval dočasnú vládu proti vláde vedenej Spyridonom Lambrosom v Aténach: to bol začiatok národnej schizmy (Εθνικός Διχασμός).[109] Medzitým francúzsko-britská flotila, ktorej velil viceadmirál Louis Dartige du Fournet obsadil záliv Salamina, aby vyvinula tlak na Atény, pričom boli zaslané rôzne ultimáta, ktoré sa týkali najmä odzbrojenia jeho armády.[110] S blokádou bolo zásobovanie hlavného mesta čoraz ťažšie a začal sa hladomor. Žofia preto zdvojnásobila svoje úsilie pomáhať chudobným. S Vlasteneckou ligou gréckych žien sa jej podarilo rozdať 10 000 jedál denne, ale aj oblečenie, prikrývky, lieky a mlieko pre deti. Napriek tomu sa situácia ešte viac sťažila.[111]

Konštantín I. 1. decembra 1916 konečne súhlasil s francúzskymi požiadavkami a vojaci Dohody sa vylodili v Aténach, aby sa zmocnili zbraní, ktoré sľúbil dva mesiace predtým. Ale tajne skupina gréckych záložníkov mobilizovala a opevnila Atény.[110][112] Francúzov zastihla silná paľba a boli zabití, vtedajšia miestna tlač túto udalosť nazvala „gréckymi vešperami“. Kráľ po tom zablahoželal ministrovi vojny a generálovi Dousmanisovi.[113]

Dohoda na tento útok rýchlo reagovala. Francúzska flotila bombardovala kráľovský palác v Aténach, čím prinútila Žofiu a jej deti uchýliť sa na niekoľko hodín do zámockých pivníc.[114] Predovšetkým vláda Aristida Brianda ponúkla zosadiť Konštantína I. a nahradila ho jeho mladším bratom princom Jurajom.[115]

Rusko a Taliansko však odmietli zasiahnuť voči obavám z gréckych nárokov na Malú Áziu a pokrvných väzieb medzi Konštantínom I. a cárom Mikulášom II.[110]

Prvý exil[upraviť | upraviť zdroj]

Detronizácia a rozdelenie rodiny[upraviť | upraviť zdroj]

S ruskou revolúciou v roku 1917 a zosadením Mikuláša II., Konštantín a Žofia stratili posledného zo svojich podporovateľov v Dohode. A tak 10. júna 1917 Charles Jonnart, vysoko postavený spojenecký komisár, požiadal grécku vládu o abdikáciu kráľa a jeho nahradenie iným princom, pretože korunný princ Juraj bol považovaný za pronemeckého. Konštantín I. sa tak pod hrozbou invázie 10 000 vojakov do Pirea vzdal moci v prospech svojho druhého syna, princa Alexandra. Panovník však odmietol abdikovať a svojmu druhému synovi vysvetlil, že ho nemožno považovať za iného akéhosi regenta, ktorý ma na starosti trón až do návratu legitímneho panovníka.[116]

11. júna kráľovská rodina tajne opustila kráľovský palác, obklopená skupinou verných a dorazila na Tatoi. Nasledujúci deň Konštantín, Žofia a ich päť detí opustili Grécko z prístavu Oropos a vydali sa na cestu do exilu.[117] Toto bolo naposledy, čo Žofia videla svojho druhého syna, teraz ako kráľa Alexandra. V skutočnosti Venizelisti zakázali akýkoľvek kontakt medzi novým panovníkom a zvyškom kráľovskej rodiny.[118]

Život v Švajčiarsku[upraviť | upraviť zdroj]

Po prekročení Iónskeho mora a Talianska sa Žofia a jej rodina usadili vo Švajčiarsku, hlavne v mestách St. Moritz, Zürich a Luzern.[119][120] Do exilu čoskoro nasledovali takmer všetci členovia kráľovskej rodiny, ktorí po návrate Venizela na čelo vlády opustili Grécko, ktoré vstúpilo do vojny na strane Dohody. Navyše finančná situácia kráľovskej rodiny bola neistá a Konštantín prenasledovaný pocitom zlyhania, čoskoro ochorel. V roku 1918 dostal španielsku chrípku a bol opäť blízko smrti.[121]

Žofia, ktorá sa obávala o zdravie svojho manžela,[120] bola zničená zákazom sa stýkať so svojím druhým synom. V skutočnosti bol kráľ Alexander v Aténach úplne odrezaný od svojej rodiny a vláda mu formálne zabraňovala v komunikácii s rodičmi. Dokonca aj počas krátkeho pobytu kráľa v Paríži v máji 1920 stráže pozorne sledovali panovníka. Takže keď mu Žofia zatelefonovala do jeho hotela, istý muž prerušil jej hovor a chladne jej odpovedal: „Jeho Veličenstvu je ľúto, ale nemôže odpovedať na telefón“.[122]

S koncom prvej svetovej vojny a podpísaním v zmluvy z Neuilly a Sèvresu dosiahlo Grécke kráľovstvo významné územné zisky v Trácii a Malej Ázii.[123] To však krajine nevrátilo stratenú stabilitu a napätie medzi Venizelom a exilovou kráľovskou rodinou pokračovalo. Rozhodnutie kráľa Alexandra oženiť sa s Aspasiou Manosovou a nie s európskou princeznou sa nepáčilo predsedovi vlády a jeho rodičom. Žofia, veľmi pripútaná k spoločenským konvenciám, odsúdila to, a nazvala to mesalianciu, zatiaľ čo premiér v tom videl v tomto manželstve stratenú príležitosť priblížiť sa k Veľkej Británii.[124]

Smrť kráľa Alexandra[upraviť | upraviť zdroj]

2. októbra 1920 kráľa Alexandra pohrýzla opica, keď kráčal po kráľovskom panstve Tatoi. Jeho rany sa rýchlo infikovali a trpel slinou horúčkou a sepsou. 19. októbra zavolal k svojej posteli svoju matku. Grécka vláda však odmietla Žofii vrátiť sa do Grécka: obávali sa, že lojalisti budú mať prospech z prítomnosti kráľovnej v Aténach, aby proti nim zorganizovali akciu.[125][126]

Žofia sa veľmi obávala o svojho syna a prosila vládu, aby zmenila názor, ale uvedomujúc si, že len jej svokra našla priazeň u Venizelistov a nakoniec požiadala Oľgu, aby odišla do Atén a postarala sa o kráľa Alexandra. Po niekoľkých dňoch rokovaní získala Oľga povolenie o návrat do Grécka, ale rozbúrené more ju oneskorilo a dorazila až dvanásť hodín po smrti svojho vnuka, 25. októbra.[126][127]

O dva dni neskôr boli pozostatky mladého kráľa pochované na kráľovskom cintoríne v Tatoi. Vláda opäť zakázala exilovým členom kráľovskej rodiny vstup do krajiny a Oľga bola jediným členom kráľovskej rodiny, ktorý sa zúčastnil pohrebu.[128] Strata syna a nemožnosť ísť na jeho pohreb, to Žofiu hlboko zasiahlo. Mnohí pozorovatelia si všimli smútok, ktorý sa prejavil na kráľovninej tvári.[129]

Venizelov pád a Oľgino regentstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V Aténach smrť kráľa Alexandra spôsobila vážnu inštitucionálnu krízu. Vždy proti návratu Konštantína I. a korunného princa Juraja bojovala vláda Eleftheriosa Venizelosa, ktorá ponúkla trón princovi Pavlovi, Konštantínovmu tretiemu synovi. Odmietol však nastúpiť na trón pred svojím otcom a starším bratom, pokiaľ by ho referendum nevymenovalo za novú hlavu štátu.[130][131]

Situácia Venizelistov však bola neistá po ťažkostiach, ktorým krajina čelila počas grécko-tureckej vojny v rokoch 1919 – 1922. Prívrženci kráľa Konštantína I. preto zažili oživenie popularity a Venizelos bol porazený v parlamentných voľbách v novembri 1920. Návrat monarchistov k moci viedol k rezignácii Venizelistickej administratívy 17. novembra 1920 admirál Pavlos Kunduriotis, ktorý bol vymenovaný za regenta po smrti kráľa Alexandra sa rozhodol rezignovať. Nový premiér Dimitrios Rallis preto požiadal vdovu kráľovnú Oľgu, aby prevzala regentstvo až do návratu svojho syna 19. decembra 1920. Asi mesiac bola hlavou Gréckeho kráľovstva, ale jej úloha bola zhruba obmedzená na prípravu návratu Konštantína I.[132][133]

Medzitým vo Švajčiarsku kráľovská rodina pripravovala svadbu dvoch svojich detí s deťmi rumunského kráľa Ferdinanda I. Niekoľko týždňov pred smrťou kráľa Alexandra sa korunný princ Juraj zasnúbil s princeznou Alžbetou Rumunskou,[pozn. 19] čo dalo gréckej princeznej Helene stretnúť sa s korunným princom Karolom z Rumunska a následne sa s ním zasnúbila. Kým Žofia bola spokojná s blížiacou sa svadbou svojho syna, ale neschvaľovala románik svojej dcéry s rumunským korunným princom. Kráľovná bola stále zarmútená stratou svojho syna Alexandra a predovšetkým nedôverovala korunnému princovi Karolovi, ktorého manželstvo a rozvod s Zizi Lambrino ju šokovali.[134]

Grécka kráľovná: 2. funkčné obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Návrat do Grécka[upraviť | upraviť zdroj]

Návrat Konštantína I. a Žofie do Atén 19. decembra 1920 bol sprevádzaný veľkými prejavmi radosti. Všade v uliciach sa ťahali portréty Venizela a nahradili ich portrétmi kráľovskej rodiny. Predovšetkým obrovský dav obklopil kráľovský pár v uliciach hlavného mesta a po návrate do kráľovského paláca sa museli pravidelne objavovali na balkóne paláca, aby pozdravili ľudí, ktorí im fandili.[135][136]

Princezná Alexandra v náručí svojej babičky kráľovnej Žofie, apríl 1921

Prítomnosť panovníka v Grécku však nepriniesla ľuďom očakávaný mier. Ešte viac to bránilo krajine získať podporu hlavných mocností vo vojne, ktorej Grécko čelilo Turecku Mustafu Kemala od roku 1919. V skutočnosti bývalí spojenci neodpustili postoj kráľa a kráľovnej počas prvej svetovej vojny a neboli pripravení poskytnúť im pomoc.[137] Nenávisť veľmocí ku Konštantínovi I. a Žofii sa zreteľne prejavila aj pri príležitosti sobáša princeznej Heleny a rumunského korunného princa Karola v Aténach. Na svadbe bol prítomný veľvyslanec Veľkej Británie on a jeho manželka dôrazne odmietli pozdraviť gréckeho kráľa a kráľovnú, keď verejne prejavili úctu rumunskej kráľovnej Márii. Pre Žofiu to bolo ťažké znášať, pretože pred zosadením Konštantína I. mala vždy dobré vzťahy so zástupcami Spojeného kráľovstva a naďalej udržiavala láskyplné pocity ku krajine svojej matky.[138]

V skutočnosti bolo hlavným zdrojom radosti pre Žofiu po jej návrate do Grécka narodenie jej vnučky Alexandry 25. marca 1921. Hoci bola kráľovná bolo spočiatku proti Alexandrovmu sobášu s Aspasiou Manos, privítala ich dcéru s potešením a naliehala, aby jej vnučke dali postavenie a tituly vyhradené členom kráľovskej rodiny.[139][140]

Veľká katastrofa[upraviť | upraviť zdroj]

Po počiatočnom úspechu bola situácia bola situácia gréckej armády v Anatólii čoraz neistejšia. Konštantín I. sa tam v máji 1921 rozhodol vycestovať, aby podporil morálku. Nebol však dynamickým vrchným veliteľom, ktorý priviedol svoju krajinu ku víťazstvu v balkánskych vojnách v rokoch 1912 – 1913. Vážne oslabený chorobou sa musel v septembri vrátiť do Grécka, čo niektorí vnímali ako skutočnú vojenskú dezerciu.[141] Pokiaľ ide o Žofiu, mohla urobiť viac, než len podporovať svojho manžela a znovu sa venovať ošetrovateľskej práci medzi zranenými vojakmi.[142]

Grécko-turecká vojna pokračovala až do gréckej porážky pri Sakarye v auguste až do septembra 1921, kedy bola obliehaný a vypálený Izmir Turkami v septembri 1922. Po týchto udalostiach sa krajina ponorila do hlbokej politickej a morálnej krízy.[143] Zatiaľ čo Mustafa Kemal a jeho armáda postupne opäť dobyli Anatóliu a východnú Tráciu. V Malej Ázii bolo tisíce Grékov zavraždených a utiekli, aby si našli útočisko v Grécku.[144][145] Nazývalo sa to „ veľká katastrofa“, ktorá bola definitívna o niekoľko mesiacov neskôr podpísaní zmluvy v Lausanne (24. júla 1923).

Abdikácia Konštantína I.[upraviť | upraviť zdroj]

V reakcii na vojenskú porážku od Turkov sa časť gréckej armády, ktorej velil generál Nikolaos Plastiras, sa vzbúrila 11. septembra 1922. Žiadali abdikáciu Konštantína I. a rozpustenie gréckeho parlamentu. Po porade so svojím priateľom, generálom Ioannisom Metaxasom, kráľ o tri dni, 27. septembra 1922, abdikoval v prospech svojho najstaršieho syna, ktorý po ňom nastúpil na trón pod menom Juraj II.[146][147]

Druhý exil a obavy o Grécko[upraviť | upraviť zdroj]

Aby si zaistili bezpečnosť a stabilizovali trón svojho syna, Konštantín a Žofia sa opäť vybrali cestu do vyhnanstva. Dňa 30. októbra 1922 sa zosadený kráľovský pár s princeznami Irenou a Katarínou a princom Mikulášom odišli do prístavu Oropos, ale na rozdiel od toho, čo sa stalo v roku 1917, tentoraz ich nasledovalo len málo nasledovníkov.[148][149]

Na palube gréckeho parníka SS Patris dorazila kráľovská rodina na Sicíliu a presťahovala sa do Villa Hygeia v Palerme.[150] Grécka politická situácia zostala zdrojom obáv pre exulantov. V Aténach totiž takzvaný Proces so šiestimi viedol k poprave bývalých premiérov Petra Propopapadikisa, Nikolaosa Stratosa, Dimitriosa Gounarisa a generálov Georgiosa Baltatzisa, Nikolaosa Theotokisa a Georgiosa Hatzianestisa. Všetkých popravili kvôli zodpovednosti za porážku proti Turecku v roku 1922. Predovšetkým bol novembri až v decembri 1922 bol ohrozený život Konštantínovho mladšieho brata princa Ondreja a iba zásah zahraničných vlád z menil jeho rozsudok zo smrti na vyhnanstvo.[151]

Smrť Konštantína I. a zosadenie Juraja II.[upraviť | upraviť zdroj]

Žofia v roku 1923.

Konštantín bol stále viac deprimovaný udalosťami, ktoré otriasli Gréckom, trpel aterosklerózou a dostal hlbokú depresiu. A niekedy zostal hodiny bez slova a hľadel do prázdna.[152] Tvár tvárou tejto situácii sa Žofiina úzkosť (väčšia kvôli osudu Juraja II. a ďalších členov kráľovskej rodiny, ktorí zostali v Grécku) sa len zväčšila. Kráľovná a jej manžel sa preto rozhodli opustiť Sicíliu a usadili sa vo Florencii. Konštantín I. však zomrel na krvácanie do mozgu krátko pred ich odchodom, 11. januára 1923 a Žofia sa ocitla ešte izolovanejšia ako predtým.[153]

Po smrti svojho manžela chcela Žofia repatriovať jeho telesné pozostatky, aby ich pochovali na Tatoi, ale grécka vláda to odmietla a Juraj II., nemohol nič urobiť.[pozn. 20] V skutočnosti bola situácia nového kráľa čoraz neistejšia a nakoniec sám odišiel do rumunského exilu niekoľko mesiacov po smrti svojho otca, 19. decembra 1923. Republiku potom vyhlásili v Grécku dňa 25. marca 1924. Práve vtedy boli Žofia a ďalší členovia kráľovskej rodiny zbavení svojej gréckej národnosti. Grécka kráľovská rodina si však zachovala svoje dánske tituly od nástupu Juraja I. na grécky trón v roku 1863 a dostali okamžite dánske pasy.[154][155]

Posledné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Busta kráľovnej Žofie od maltského sochára Antonia Scortiniho, 1936

Žofia, teraz kráľovná vdova, opustila južné Taliansko so svojimi dcérami Irenou a Katarínou a presťahovala sa do Toskánska do Villa Bobolina[pozn. 21] vo Fiesole.[156][157] Od roku 1924 do roku 1927 sa k ním pridali princezné Aspasia a Alexandra. Žofia sa veľmi potešila, pretože bola naviazaná na svoju vnučku.[158][159] V roku 1930 prišla k matke bývať princezná Helena po tom, čo jej katastrofálne manželstvo s rumunským kráľom Karolom II. skončilo rozvodom. Počas letných prázdnin mala kráľovná vdova možnosť vidieť svojho vnuka princa Michala Rumunského, keď prišiel navštíviť svoju matku.[160]

Žofia, obklopená svojou rodinou, našla určitú stabilitu, ale v presvedčení, že Grécko nezostane republikou navždy, odmietla získať vilu, v ktorej sa usadila.[161] Po uvoľnení z akejkoľvek úradnej funkcie mala teraz väčšiu slobodu cestovať. Často podnikala cesty do Nemecka, kde sa strétávala so svojou sestrou Margarétou, ale po získaní povolenia od kráľa Juraja V. aj do Veľkej Británie.[162] Kráľovná vdova bola svedkom aj niekoľkých silných momentom v živote európskej elity. V roku 1929 odišla do Doornu do Holandska 70. narodeniny svojho brata, bývalého cisára Viliama II., ktorého nevidela od roku 1914.[163]

V neskorších rokoch sa Žofia stávala čoraz nábožnejšou. Zostala pravoslávnej viery, ale keď mala príležitosť, navštevovala aj anglikánske obrady. Kráľovná vdova sa zaujímala aj o protestantskú literatúru, najmä o diela pastora Samuela Shoemakera (najmä Náboženstvo, ktoré funguje a Dvakrát narodení ministri) a presbyteriánskeho farára Jamesa Reida (V dotyku a Kristom). Dokonca mala úzku korešpondenciu a anglikánskym pastorom RW Coleom, s ktorým sa stretla v Birchingtone a dlhé hodiny trávila v modlitbách.[164]

Choroba, smrť a pohreb[upraviť | upraviť zdroj]

Hrobka kráľovnej Žofie na Tatoi

Žofia, ktorá bola dlhé roky chorá, videla, ako sa jej stav od roku 1930, čo ju prinútilo ísť do nemocnice vo Frankfurte nad Mohanom, aby sa podrobila liečbe. Zrejme sa zotavila v decembri a naplno využila svoje sily a v roku 1931 odcestovala do Veľkej Británie, Bavorska a Benátok. No v septembri sa jej stav opäť zhoršil a musela sa vrátiť do Frankfurtu, kde postúpila operáciu. V tom čase jej diagnostikovali rakovinu v pokročilom štádiu. V tom čase jej lekári a dali kráľovnej vdove pár týždňov života. Po novoročných oslavách v roku 1932 Žofia postupne prestala jesť a jej zdravie sa rapídne zhoršovalo. Nakoniec zomrela obklopená svojimi deťmi v nemocnici vo Frankfurte 13. januára 1932.[165][166]

Žofiino telo bolo prevezené do zámku Friedrichshof, kde odpočívalo niekoľko dní, ako bolo jej bolo poslané do pravoslávneho kostola vo Florencii, kde bola pochovaná spolu so svojím manželom a svokrou. Ich telá tam boli štyri roky až do návratu Juraja II. na trón v roku 1935.[165][166]

Po svojom návrate na grécky trón zorganizoval Juraj II. repatriáciu pozostatkov členov svojej rodiny, ktorí zomreli v exile. Žofiino telo bolo v roku 1936 pochované na kráľovskom pohrebisku v paláci Tatoi, kde odpočíva dodnes.[165][167]

V populárnej kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Britský novinár a spisovateľ John Beverly Nicholson v knihe The Athenians rozpráva príbeh mladej Angličanky, obvinenej MI6 zavraždiť Konštantína I. počas prvej svetovej vojny. Tento špionážny román, inšpirovaný prieskumom, ktorý autor uskutočnil v Grécku po obnovení monarchie, pretože Nicholsonovo vydavateľstvo to považovalo za príliš kompromitujúce. Dielo, ktoré bolo venované kráľovnej Žofii, dnes existuje iba vo forme rukopisu.[168]

Film a televízia[upraviť | upraviť zdroj]

Faleristika[upraviť | upraviť zdroj]

  • V roku 1936 Rád svätej Oľgy a Žofie (grécky: Βασιλικό Οικογενειακό Τάγμα των Αγίων Όλγας Όλγας) založil kráľ Juraj II. na pamiatku svojej starej matky a matky.[171][172]

Názvy ulíc[upraviť | upraviť zdroj]

Deti[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich Viliam III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viliam I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Meklenbursko-Strelická
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Frederik Sasko-Weimarsko-Eisenašský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augusta Sasko-Weimarsko-Eisenašská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Pavlovna Ruská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Pruská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest I. Sasko-Kobursko-Gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Albert Sasko-cobursko-gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Sasko-Kobursko-Altenburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória Sasko-cobursko-gothajská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Eduard, vojvoda z Kentu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kráľovná Viktória
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória Sasko-Kobursko-Saafeldská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ 21. júna 1870 Madrid ponúkol španielsky trón Leopoldovi, princovi z Hohenzollernu, vzdialenému bratrancovi Viliama I. Druhá francúzska ríša okamžite deklarovala svoj nesúhlas s projektom a princ Leopold nakoniec ponuku odmietol. Bismarck však využil túto príležitosť a prinútil Francúzsko vyhlásiť vojnu Prusku. Kancelár, vedomý si pruskej vojenskej prevahy, bol skutočne presvedčený, že môžu Francúzov poraziť, a tak ukončil zjednotenie Nemecka .
  2. ↑ Je taká milá, že sa bozkáva, že si to nedokážete predstaviť," povedala Žofia vo veku 11 rokov.
  3. ↑ V liste svojej matke kráľovnej Viktórii cisárovná vdova napísala: „ ...moje trio je teraz rozbité a cítim sa zatrpknutá.
  4. ↑ Luteránska bohoslužba sa konala v súkromnej kaplnke kráľa Juraja I., zatiaľ čo pravoslávny obrad sa slávil v novej metropolitnej katedrále v Aténach.
  5. ↑ Takto to tvrdili aj francúzske, talianske a rakúske noviny.
  6. ↑ Stavbu paláca financovali pod vedením architekta Ernsta Zillera, ktorú financovala a dokončila okolo roku 1900.
  7. ↑ Príjem páru bol pomerne skromný, no Žofiina manželská zmluva zaručovala pohodlnú existenciu. Princezná skutočne dostala od Pruského kráľovstva veno 50 000 mariek a 150 000 mariek príslušenstva. Žofia tiež zdedila dva milióny mariek po svojom otcovi cisárovi Fridrichovi III. v roku 1888. Napokon Konštantín dostal ročný príjem a kráľ Juraj I. zaručil pohodlné veno.
  8. ↑ Žofiina konverzia bola pravdepodobne motivovaná tým, že bola povinná tak urobiť podľa zákona o jej novej rodiny
  9. ↑ Cisár a jeho manželka sa domnievali, že Žofiino obrátenie bolo zodpovedné za predčasné narodenie ich syna Joachima, krátko po tom, čo William II napísal svojej matke, že ak by dieťa zomrelo, Žofia by ho „zabila“.
  10. ↑ V tom čase Kréťania utrpeli násilné represie zo strany Osmanskej moci, čo prinútilo tisíce Kréťanov opustiť svoj ostrov a hľadať úkryt v Aténach.
  11. ↑ Okrem stiahnutia svojich jednotiek z Kréty muselo Grécko oficiálne uznať nezávislosť ostrova, čo bola podmienka, ktorú žiadna z iných veľmocí nenavrhla.
  12. ↑ Keď bol grécky princ Juraj, Žofiin švagor, v rokoch 1905 až 1909 vysokým komisárom krétskeho štátu, Venizelos sa zúrivo postavil proti jeho politike a krétsky vodca získal silnú protimonarchickú vôľu. Dôstojníci Ligy ho teda považovali za prirodzeného a efektívneho partnera proti kráľovi Jurajovi I.
  13. ↑ Alice a Žofia boli príbuzné, ktoré boli z rodu kráľovnej Viktórie; Alicina matka princezná Viktória Hesenská bola, podobne ako Žofia, vnučkou kráľovnej Viktórie (prostredníctvom svojej druhej dcéry, tiež menom Alice ).
  14. ↑ Hugo Vickers vo svojom životopise princeznej Alice z Battenbergu však hovorí, že to bola princezná Alice a princovia Ondrej a Juraj , ktorí oznámili kráľovnej Oľge správu o vražde jej manžela.
  15. ↑ V roku 1909 požiar zničil veľkú časť kráľovského paláca (teraz využívaný gréckym parlamentom), v dôsledku čoho bol palác korunného princa dočasne využívaný ako sídlo kráľovskej rodiny. Hlavným kráľovským sídlom sa však palác stal až po nástupe Konštantína I. na trón.
  16. ↑ Kráľ Konštantín I. bol prvým bratrancom ruského cára Mikuláša II. a kráľa Juraja V. zo Spojeného kráľovstva. Pokiaľ ide o Žofiu, bola sestrou nemeckého cisára Viliama II . a sesternicou cárovnej Alexandry Fiodorovnej a kráľa Juraja V.
  17. ↑ Hovorí sa, že od začiatku ich manželstva sú Konštantín a Žofia francúzskou vládou považovaní za hračky nemeckej politiky.
  18. ↑ Počas návštevy gréckeho princa Ondreja u stáleho podsekretára ministerstva zahraničných vecí tento chladne povedal: „ Čo môžeme očakávať od Grécka, keďže vaša kráľovná je sestra cisára?
  19. ↑ Zdá sa však, že o manželstve sa rozhodlo už v roku 1913, počas druhej balkánskej vojny.
  20. ↑ Kráľove pozostatky boli pochované v krypte ruského kostola v Neapole a potom boli prenesené do ruského kostola vo Florencii, až kým ho v roku 1936 napokon nepochovali na Tatoi.
  21. ↑ Keď Žofia zomrela, túto vilu z 15. storočia kúpila jej najstaršia dcéra Helena, rumunská kráľovná matka, ktorá ju premenovala na Villa Sparta . Preto viaceré zdroje uvádzajú toto pomenovanie sídla.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ HOLEC, Roman. Bratislavskí Habsburgovci. Bratislava : Marenčin PT, 2019. ISBN 978-80-569-0254-7. S. 251.
  2. ↑ GELARDI, JULIA P. (2005). Zrodené vládnuť: päť vládnucich manželiek, vnučiek kráľovnej Viktórie.. New York : St. Martin's Press., 2005. ISBN 0312324243. S. 3.
  3. ↑ a b Gelardi 2005, s. 9–10.
  4. ↑ Gelardi 2005 , s. 4.
  5. ↑ Gelardi 2005 , s. 4.
  6. ↑ Gelardi 2005 , s. 9.
  7. ↑ a b Gelardi 2005, s. 11.
  8. ↑ Gelardi 2005, s. 10.
  9. ↑ Gelardi 2005 , s. 3 a 10.
  10. ↑ VAN DER KISTE, JOHN. Kings of the Hellenes: The Greek Kings, 1863-1974. [s.l.] : [s.n.], 1994. ISBN 0750921471. S. 43.
  11. ↑ MATEOS SAINZ DE MEDRANO, RICARDO (2004). LA FAMILIA DE LA REINA SOFÍA : LA DINASTÍA GRIEGA, LA CASA DE HANNOVER A LOS REALES PRIMOS DE EUROPA. La Familia de la Reina Sofía : La Dinastía griega, la Casa de Hannover a los reales primos de Europa. Madrid : La Esfera de los Libros. ISBN 84-9734-195-3. S. 77 - 78.
  12. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 78.
  13. ↑ Gelardi 2005 , s. 18.
  14. ↑ Driault, Édouard; Lhéritier, Michel (1926). Histoire diplomatique de la Grèce de 1821 à nos jours : La Grèce et la Grande Guerre - De la Révolution turque au traité de Lausanne (1908-1923) (vo francúzštine). Vol. V. PUF.
  15. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 47.
  16. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 79.
  17. ↑ a b Van der Kiste 1994, s. 48.
  18. ↑ a b Gelardi 2005, s. 19–20.
  19. ↑ Gelardi 2005 , s. 20
  20. ↑ a b c Gelardi 2005, s. 22.
  21. ↑ Gelardi 2005 , s. 21.
  22. ↑ a b c Van der Kiste 1994, s. 50.
  23. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 262–263.
  24. ↑ a b Mateos Sainz de Medrano 2004, s. 80.
  25. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 49.
  26. ↑ BERTIN, CÉLIA. Marie Bonaparte. Paríž : Perrin, 1982. S. 150.
  27. ↑ Gelardi 2005 , s. 27 a 193.
  28. ↑ Gelardi 2005 , s. 72.
  29. ↑ Gelardi 2005 , s. 24–25.
  30. ↑ a b Gelardi 2005 , s. 25.
  31. ↑ a b Driault & Lhéritier 1926 , s. 269–270.
  32. ↑ PHILIP CARABOTT. Politika, ortodoxia a jazyková otázka v Grécku: Evanjelické nepokoje z novembra 1901. Journal of Mediterranean Studies.
  33. ↑ a b Van der Kiste 1994 , s. 51–52.
  34. ↑ Gelardi 2005 , s. 25–27.
  35. ↑ Gelardi 2005 , s. 26.
  36. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 270.
  37. ↑ Gelardi 2005 , s. 27.
  38. ↑ Gelardi 2005 , s. 82, 159 a 193.
  39. ↑ a b Gelardi 2005 , s. 82.
  40. ↑ a b Van der Kiste 1994 , s. 81–82.
  41. ↑ a b Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 87.
  42. ↑ Gelardi 2005 , s. 193.
  43. ↑ a b Gelardi 2005 , s. 82–83.
  44. ↑ London Gazette [online]. [Cit. 2022-03-20]. Dostupné online.
  45. ↑ Gelardi 2005 , s. 80–82.
  46. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 57.
  47. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 403–410.
  48. ↑ a b Van der Kiste 1994 , s. 59.
  49. ↑ Gelardi 2005 , s. 84.
  50. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 475–476.
  51. ↑ Terrades 2005 , s. 235–236.
  52. ↑ a b Gelardi 2005 , s. 95–96.
  53. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 165 a 173.
  54. ↑ Gelardi 2005 , s. 86.
  55. ↑ Gelardi 2005 , s. 90.
  56. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 175.
  57. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 68.
  58. ↑ a b c Van der Kiste 1994 , s. 68–69.
  59. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 69.
  60. ↑ Gelardi 2005 , s. 157–158.
  61. ↑ Bertin 1982 , s. 178.
  62. ↑ a b Gelardi 2005 , s. 158.
  63. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 33.
  64. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 69–70.
  65. ↑ Terrades, Marc (2005). Le Drame de l'hellénisme : Ion Dragoumis (1878-1920) et la question nationale en Grèce au début du xxe siècle (vo francúzštine). L'Harmattan.
  66. ↑ a b Vacalopoulos, Apostolos (1975). Histoire de la Grèce moderne (vo francúzštine).
  67. ↑ Clogg 1979 , s. 100.
  68. ↑ Gelardi 2005 , s. 158–159.
  69. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 49.
  70. ↑ Clogg, Richard (1979). Krátka história moderného Grécka . Cambridge University Press.
  71. ↑ Vacalopoulos 1975 , s. 215–216.
  72. ↑ Vacalopoulos 1975 , s. 216.
  73. ↑ Vickers 2000 , s. 93.
  74. ↑ Vickers 2000 , s. 93–94.
  75. ↑ a b Kapitán Walter Christmas: Grécky kráľ Juraj , New York, New York, MacBride, Naste & Company, 1914, s. 368.
  76. ↑ a b c Gelardi 2005 , s. 180.
  77. ↑ Vickers 2000 , s. 93–94.
  78. ↑ Vickers 2000 , s. 68.
  79. ↑ Gelardi 2005 , s. 181.
  80. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 82 a 212–214.
  81. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 83.
  82. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 72.
  83. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 72–75.
  84. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 76–77.
  85. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 95–99.
  86. ↑ Vacalopoulos 1975 , s. 217.
  87. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 79–80.
  88. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 81.
  89. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 87–88.
  90. ↑ Gelardi 2005 , s. 201–202.
  91. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 89–91.
  92. ↑ ΔΙΒΆΝΗ, ΛΈΝΑ. Μακεδονία. H Εδαφική Ολοκλήρωση της Ελλάδας (1830-1947). Atény : [s.n.], 2010. ISBN 9789600329025.
  93. ↑ Vzdanie sa Fort Roupel [online]. [Cit. 2020-09-29]. Dostupné online. Archivované 2013-12-04 z originálu.
  94. ↑ a b c Van der Kiste 1994 , s. 93.
  95. ↑ Gelardi 2005 , s. 210.
  96. ↑ Leon 1974 , s. 77.
  97. ↑ ΔΈΛΤΑ, ΠΗΝΕΛΌΠΗ. ΠΑΓΚΟΣΜΙΟΣ ΠΟΛΕΜΟΣ". Ελευθεριοσ ΒενιζελοσΣ: Ημερολογιο-Αναμνησεισ-Μαρρτυριεσ. Atény : Αλληλογραφια Αθήνα: Εκδόσεις Ερμής, 2009. ISBN 9789603200345.
  98. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 87–88.
  99. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 94.
  100. ↑ Collectif 1919 , s. 253–254.
  101. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 94–95.
  102. ↑ Gelardi 2005 , s. 211.
  103. ↑ ΠΑΠΑΡΡΗΓΌΠΟΥΛΟΣ, ΚΩΝΣΤΑΝΤΊΝΟΣ. Ιστορία του Ελληνικού Έθνους, τόμος. Atény : Εκδοτική Αθηνών, 2008. ISBN 9789602131114.
  104. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 95.
  105. ↑ Gelardi 2005 , s. 236.
  106. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 96–98.
  107. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 105–106.
  108. ↑ Gelardi 2005 , s. 247.
  109. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 261–262 a 267.
  110. ↑ a b c Van der Kiste 1994 , s. 99–104.
  111. ↑ Gelardi 2005 , s. 248.
  112. ↑ Bertin 1982 , s. 214.
  113. ↑ Collectif 1919 , s. 258.
  114. ↑ Gelardi 2005 , s. 246–247.
  115. ↑ Bertin 1982 , s. 215 a 220.
  116. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 106–107.
  117. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 108–110.
  118. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 113 a 117.
  119. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 115.
  120. ↑ a b Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 90.
  121. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 115–116.
  122. ↑ Gelardi 2005 , s. 292–293.
  123. ↑ Driault & Lhéritier 1926 , s. 382–384.
  124. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 118.
  125. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 122–123.
  126. ↑ a b Gelardi 2005 , s. 293.
  127. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 123–124.
  128. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 125.
  129. ↑ Gelardi 2005 , s. 293–295.
  130. ↑ Vickers 2000 , s. 148.
  131. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 125–126.
  132. ↑ Gelardi 2005 , s. 295.
  133. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 126.
  134. ↑ Gelardi 2005 , s. 296–298.
  135. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 128–129.
  136. ↑ Gelardi 2005 , s. 295–296.
  137. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 129–130.
  138. ↑ Gelardi 2005 , s. 298.
  139. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 402.
  140. ↑ Gelardi 2005 , s. 309–310.
  141. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 132–135.
  142. ↑ Gelardi 2005 , s. 300.
  143. ↑ Bertin 1982 , s. 230.
  144. ↑ Gelardi 2005 , s. 299–303.
  145. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 134–137.
  146. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 137.
  147. ↑ Gelardi 2005 , s. 303.
  148. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 139.
  149. ↑ Gelardi 2005 , s. 303–304.
  150. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 139–140.
  151. ↑ Gelardi 2005 , s. 305–306.
  152. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 141–142.
  153. ↑ Gelardi 2005 , s. 305–307.
  154. ↑ Gelardi 2005 , s. 310.
  155. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 143–144.
  156. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 148.
  157. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 92 a 214.
  158. ↑ Mateos Sainz de Medrano 2004 , s. 180 a 402.
  159. ↑ Gelardi 2005 , s. 357
  160. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 149–150.
  161. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 14.
  162. ↑ Gelardi 2005 , s. 318–319 a 348–349.
  163. ↑ Gelardi 2005 , s. 356.
  164. ↑ Gelardi 2005 , s. 347–349.
  165. ↑ a b c Gelardi 2005 , s. 357–358.
  166. ↑ a b Van der Kiste 1994 , s. 151.
  167. ↑ Van der Kiste 1994 , s. 156–157.
  168. ↑ Bryan Connon, Beverley Nichols: A Life , Timber Press, 2001, s. 108-109.
  169. ↑ Eleftherios Venizelos: 1910-1927 [online]. [Cit. 2016-07-06]. Dostupné online.
  170. ↑ Prvé olympijské hry: Atény 1896 [online]. [Cit. 2016-07-06]. Dostupné online.
  171. ↑ Grécko rády - vyznamenania - medaily v: Antiques Atoz [online]. [Cit. 2016-07-06]. Dostupné online.
  172. ↑ Grécky dom Oldenburgov (grécky ortodoxný) v: icocregister.org [online]. [Cit. 2016-07-06]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sophia of Prussia na anglickej Wikipédii.


Žofia Pruská
Narodenie: 14. júna 1870 Úmrtie: 13. januára 1932
Vladárske tituly
Predchodca
Oľga Konštantínovna 		Grécka kráľovná
18. marca 1913 – 11. júna 1917 		Nástupca
(ako manželka kráľa)
Aspasia Manos
Predchodca
(ako manželka kráľa)
Aspasia Manos 		Grécka kráľovná
19. decembra 1920 – 27. septembra 1922 		Nástupca
Alžbeta Rumunská
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Žofia_Pruská&oldid=7837100“