Byzantské umenie v exilovom a palaiologovskom období

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ochridské Zvestovanie, ikona z obdobia Palaiologovcov

Byzantské umenie v exilovom a palaiologovskom období bola epocha byzantského výtvarného umenia spojená s obdobím existencie Nikajského cisárstva a ostatných nástupníckych štátov Byzantskej ríše a s vládou Palaiologovcov, poslednej vládnucej dynastie v obnovenej Byzantskej ríši, ohraničená rokmi 1204 – 1453 (pád Konštantínopola). Obdobie vlády Palaiologovcov snažiacich o obnovu upadajúcej ríše býva niekedy pre rozvoj filozofie, vedy a umenia nazývané aj palaiologovská renesancia,[1][2] či tretí zlatý vek byzantského umenia.[3]

Vývoj umenia[upraviť | upraviť kód]

V roku 1204 následkom štvrtej križiackej výpravy Byzantská ríša dočasne zanikla. Jej hlavné mesto Konštantínopol sa stalo hlavným mestom katolíckeho Latinského cisárstva. Počas obliehania mesta križiakmi jeho veľká časť vyhorela a nasledovné plienenie križiakmi mesto ešte viac zdevastovalo. Výrazne klesol počet obyvateľov v meste, čo sa dotklo aj počtu vzdelancov, umelcov a remeselníkov. Mesto stratilo úlohu hlavného tvorivého centra vo východnej Európe a až na niekoľko kvalitnejších fresiek a miniatúr zhotovených po jeho znovudobytí Byzantíncami v roku 1261, neprodukovalo väčšie množstvo inovatívneho umenia.

V období latinskej nadvlády zásah gréckych ortodoxných remeselníkov v Konštantínopole nebadať ani na jedinom dodnes zachovanom fragmente nástennej maľby (výjav zo života svätého Františka objavený v Kalenderhane Džámí).[4] Hlavným centrom byzantského umenia sa stala maloazijská Nikaia, v ktorej sa moci ujala dynastia Laskarisovcov. Do Nikáje sa dostala široká masa gréckych vzdelancov a remeselníkov a pod patronátom exilových cisárov pokračovala v rozvoji byzantského umenia a vedy. Počas latinského interregna takisto Byzantská ríša naposledy zažila veľké prúdenie anatólskeho helénizmu do jej tvorby, keďže už v nasledujúcom storočí ríša o Anatóliu úplne prišla.

V menšom meradle byzantské umenie prežívalo aj na územiach menších novovzniknutých štátov - Epiru a Trapezuntu, kde miestni autonómni pravoslávni vládcovia zamestnávali pravdepodobne domácich remeselníkov. V Srbsku, Bulharsku, či iných okolitých krajinách možno nájsť diela domácich škôl, ktoré sú značne odlišné od ranejších byzantských diel, niektoré ich prvky však svedčia silnom vplyve príkladov z komnénovského obdobia. Pre dejiny umenia je však pojem „národnosti“ umelcov menej dôležitý než zámer umelcov postaviť kostol à la maniera greca.[4]

Územný vývoj Byzantskej ríše
1204 – 1453
Mapa Byzantskej ríše v roku 1204 tesne po štvrtej križiackej výprave.
Mapa Byzantskej ríše a okolia v roku 1263.
Mapa Byzantskej ríše v roku 1400.
Mapa Byzantskej ríše v roku 1450 krátko pred jej zánikom.

Krízové exilové obdobie a následné znovudobytie hlavného mesta a latinských území za vlády Palaiologovcov,[pozn. 1] prinieslo byzantskému umeniu nové skúsenosti, ktoré preberalo jednak z názorov dočasných dobyvateľov, ale aj iných národov byzantského kultúrneho okruhu. Po znovuzískaní hlavného mesta v rámci novej palaiologovskej dynastie si byzantský umelci vyvinuli nový záujem o krajinu a pastoračnú scénu a tradičné mozaiku.[5] prinieslo byzantskému umeniu nové skúsenosti prevzaté zo západného, ale aj susedného ortodoxného umenia. Byzantská ríša, a spolu s ňou aj palaiologovské umenie, sa však naďalej vyznačovala značnou decentralizáciou. V umeleckej činnosti možno jej následky badať v rozpoložení architektonických pamiatok na území siahajúcom od početných chrámov v Srbsku (napr. kostol v Sopočani), cez Macedóniu a Solún až do Arty v Epire (dnešné Albánsko a Grécko) a Mystry na Peloponéze.

V duchovnom prostredí sa rozvíja a nakoniec aj víťazí hnutie hésychazmu. Spolu s ním sa rozvíja pôsobnosť stylických kláštorov na vysokých skalách. Vznikajú kláštory v Meteore, rozširuje sa Month Athos, v ktorom postupne svoj kláštor vybudoval každý väčší pravoslávny národ. Úloha athoských kláštorov ešte viac vzrástla v období hésychazmu. Byzantské umenie sa ďalej šírilo do Ruska, Benátok a na Balkán, bez odozvy však nezostalo ani u moslimských Turkov.[2][6]

I napriek úspešnej obnove ríše bolo zlaté obdobie krajiny minulosťou. Hrozba novej križiackej výpravy, boje s Osmanmi a neutíchajúce občianske vojny v rokoch 1320 – 1350 ríšu zoslabili a viedli k strate početných území, až nakoniec krajine zostal iba peloponézsky polostrov, úzky pás okolo hlavného mesta a niektoré ostrovy v Egejskom mori. V posledných rokoch existencie Byzantskej ríše sa v krajine začal prejavovať akýsi mocenský dualizmus - hlavné mocenské centrum v Konštantínopole, ktoré zaniklo v roku 1453 a vedľajšie mocenské centrum v Mystre - Morejský despotát. Práve Morea na Peloponéze sa stala aj významným umeleckým centrom, ktoré pretrvalo aj zánik Byzancie.

Významným exilom pre byzantských umelcov sa stali talianske krajiny, najmä Benátky a ich ostrov Kréta, kde byzantská umelecká tradícia pretrvala aj dlho po osmanskom dobytí posledného byzantského nástupníckeho štátu. Krétska škola postupne do svojho štýlu zaviedla aj západné prvky a na západ vyviezla veľké množstvo ikon. Jej celosvetovo najslávnejšími umelcami boli zrejme El Greco, či Michael Damaskenos.[7][8]

Najvýznamnejšie obrodenie prežíva mozaika a nástenná maľba, ktorá sa prejavuje dynamickosťou a naratívnosťou, maľby vytvárajú zložité tapisérie. Menia sa i farby a veľkosť detailov, ktoré sa zmenšujú. Významné mozaiky sa zachovali v Chráme svätého Spasiteľa v Chore (Konštantínopol), či v kláštore Pammakaristos.[2] Kým mozaiky a fresky Kostola svätých Apoštolov v Solúne sú podľa všetkého dielom umelcov z Konštantínopola, ktorých najal patriarcha Nefón 1312 – 1315, v Srbsku takmer vo všetkých prípadoch pracovali talentovaní miestni maliari. V palaiologovskom období čiastočne mizne anonymita diel, pretože od konca 12. storočia niektorí umelci svoje diela podpisovali. Poznáme mená ako Michal Astrapas a Eutychios, ktorí vyzdobili niekoľko kostolov pre srbského kráľa Uroša II. Milutina (1282 – 1321) a nepochybne namaľovali veľkú časť ikon, ktoré sa dnes nachádzajú v Kostole svätého Klimenta v Ochride.[4]

Z tohto obdobia sa taktiež zachovalo veľké množstvo doskových diel - ikon, ich kvalita kolíše podľa výrobnej dielne, pomerne slušnú úroveň si zachovali konštatinopolské dielne. Vyznačovali sa menej strohým prístupom, novým ocenením čisto dekoratívnych vlastností maľby a starostlivou pozornosťou k detailom, čím sa všeobecne získalo označenie ako palaiologovský manierizmus.[7] Prevládajú svetlé teplé farby a schematické zlato vytvorené nitkovitými ťahmi. Kvalita ikon kolíše podľa výrobnej dielne, pomerne slušnú úroveň si zachovali konštatinopolské dielne.[2] V chrámoch boli veľké mozaikové alebo ikonické obrazy zavesené buď na pilieroch prepážky (ikonostas, templon) alebo pri vstupe do lode, ako to bolo v Chóre v Konštantínopole, kde okolo roku 1326 mozaiky zobrazujúce svätého Petra a svätého Pavla vedú pohlaď veriaceho do svätyne. Takmer všetka výzdoba tohto typu sa však v neskoršom období zničila.[4]

V knižnom umení diela nedosahujú úroveň predchádzajúcich období a výnimočnejšie práce sú skôr výnimkou, novinkou sú však knižné portréty. Zachovalo sa nám vďaka nim viacero cisárskych podobizní.[2] Ako mnoho miniatúr z tých čias boli namaľované na samostatných listoch vložených do rukopisov a teda nie sú dielom pisára. Umelci používali rôzne techniky, a preto niektoré heterogénne diela mohli pochádzať od jedného autora napriek anachronickej, ale zakorenenej myšlienke o špecializácii. Maliari pravdepodobne zhotovovali ikony a rukopisy v zime a fresky v lete. V 14. storočí možno sledovať pozoruhodný nárast počtu kníh opisovaných laikmi a ilustrovaných umelcami, ktorí nemohli byť ani klerikmi, ani mníchmi.[9]

V umení drobných predmetov badať prepad voči starším obdobiam. Strata východných území znamenala vznik nedostatku drahších materiálov, najmä slonoviny a drahých kovov. Výroba sa orientuje najmä na drevo, viac sa využíva i keramika. Klesá i náročnosť diel, obľúbenou sa stáva filigrán. Viac pozornosti sa začalo venovať ochrane ikon, vznikajú kovové rámy a obklady ikon. Výrazný rozvoj zažilo umenie tvorby tkanín a výšiviek.[2]

Fenari Isa džamí, nový južný chrám bol postavený v palaiologovskom období. Komplex obsahoval aj staršie časti vystavané za macedónskeho obdobia, ktoré boli takisto rozšírené za vlády Palaiologovcov
Kostol svätého Spasiteľa v Chóre
Detail tehlovej výzdoby kostola Hagia Sofia v Mystre

Architektúra[upraviť | upraviť kód]

Architektúra exilového a palaiologovského obdobia nadviazala na predchádzajúci vývoj, zakomponovala do seba však aj prvky západnej a lokálnej architektúry. Pri stavbe hradov alebo kostolov začali prenikať prvky ranogotickej architektúry,[10] čo sa prejavilo najmä na Peloponézskom polostrove v Mystre, kde križiaci dočasne vytvorili Achájske kniežatstvo s uceleným feudálnym systémom. Nájdu sa aj paláce a kláštory z tohto obdobia, ktoré zachovali byzantské architektonické tradície bez pridávania nových prvkov, najčastejšie sa však jednalo len o prístavby existujúcich budov alebo renovácie.[10] Latinské interegnum (1204 – 1261) tiež znamenalo koniec hlavného vplyvu Konštantínopolu na rozvoj architektúry, objavili sa nové centrá ako Nikaia, Trapezunt a Arta. Túto fragmentáciu neodstránilo ani znovunadobudnutie Konštantínopolu od Latinského cisárstva v roku 1261.

Začínajú sa budovať najmä kostoly, kláštory a paláce, ale tento nový impulz sa rýchlo spomalil v občianskych vojnách v rokoch 1320 – 1340. Mnoho remeselníkov potom opustí hlavné mesto, aby sa usadilo niekde inde a dá tak impulz miestnej architektúre (Nesebar, Skopje, Bursa).[11] Významným strediskom zostáva epirská Arta či Trapezuntské cisárstvo, kde v hlavnom meste dynastia tzv. Veľkých Komnénovcov vystavala významný trabzonský chrám Hagia Sofia. Epirský despotát bol pravdepodobne najviac dynamický. Dve z hlavných budov tohto obdobia sú Kláštor Kato Panagia pri Arte postavený despotom Michalom II. Komnenom Dukom medzi rokmi 1231 – 1271 a Bazilika Porta Panagia pri Trikkale postavená v roku 1283 Michalovým synom Jánom Dukom. Tieto dve budovy majú „rebrované klenby". Tento typ kostola s tromi loďami sa v Grécku od 13. storočia veľmi rozšíril a pripomína vpísaný kríž, ale bez kupoly. Majstrovským dielom epirskej školy však zostáva Chrám Panagie Paragoritissy v Arte, ktorý založil v roku 1290 despota Nikeforos I. Komnenos Dukas.[12]

V spartskej Mystre, centre Morejského despotátu vyrástlo viacero výnimočných stavieb, medzi nimi Chrám svätého Demetera, kláštor Pantanassa, kláštor Peribleptos, či luxusný despotský palác s ktorého výstavbou začali už Latiníci. Vďaka tomu, že Osmani Mystru obsadili bez boja je väčšina pamiatok pomerne zachovaná. V Solúne vzniká zase palaiologovský Chrám svätých Apoštolov, Svätý Panteleimon, či Svätá Katarína, Chrám proroka Eliáša, či kostolík svätého Nikolaa Orfanotrofa pri mestských hradbách.[12][13][14]

O rozvoj a prestavbu poničeného Konštantínopolu sa snažili ako cisári a patriarchovia, tak i súkromní donátori, ako Theodoros Metochites. Ihneď po znovudobytí mesta boli obnovené mestské hradby a postupne sa renovovali aj staršie chrámy, ba dokonca aj bývalá moslimská mešita, na ktorú darmi prispel aj mamlúcky sultán Bajbars.[15] Viaceré budovy však už navždy zostali v ruinách. O južný chrám a exonartex a galériou sa rozširuje Kláštor Pier (dnešná Fenari Issa džámí), prestavala sa Chóra i staršie baziliky. Využívajú sa mnohé pôvodne západné prvky - dekoratívnosť priečelí a odstupňovanie arkád, stavby sú viacposchodové a obsahujú zložité architektonické prvky. K stavbám sa často pripájajú vedľajšie prístavby (nartexy a exonartexy), naďalej sa prehlbuje umenie tehlovej výzdoby - tzv. technika opus spicatum. Významným staviteľom a mecenášom doby bol okrem cisárskej rodiny veľký logothet Theodoros Metochites.[13]

Ku chrámu v Chóre (Karijé Džámí) je pripojené parekklésion (bočná kaplnka), ktoré sa používalo ako cisárske ma mauzóleum. Druhé významné parekklésion je v kláštore Pammakaristos. Na rozdiel od kaplnky v Chore to nie je typicky pohrebná stavba, ale miniatúrny kostol (menej ako 10 x 8 m, ak nerátame nartex).[9]

Zo svetských stavieb je zachovanou budovou vynovený Palác porfyrogenétov (Tekfur serail) v Konštantínopole, ktorého hlavným ozdobným prvkom je ornamentálne striedajúce sa tehlové murivo. Palác nedávno prešiel rekonštrukciou.[16] Veľký prerod zažíva kláštorné hnutie, ktoré však po víťazstve hésychazmu ustupuje len na niektoré miesta - najmä Month Athos. Zaujímavým boli kláštory v Meteore, ktoré boli dostupné len za pomoci kladiek.[13]

Pohľad do interiéru parekklésia v Chóre
Chrám Panagie Paragoritissy v Arte
Monastier Pammakaristos, parekklésion dnes slúži ako múzeum
Chrám svätých Apoštolov v Solúne

Významné diela palaiologovskej epochy[upraviť | upraviť kód]

Chrám svätého Spasiteľa v Chóre (Chora alebo aj Chóra) je síce staršie dielo byzantskej architektúry, avšak v palaiologovskom období prešiel zásadnými zmenami v interiéri i exteriéri. Vďaka Theodorovi Metochitovi chrám niekedy okolo roku 1315 prešiel rekonštrukciou hlavného dómu, apsíd a pribudli aj nové parekklésion a exonartex (vonkajší nartex) s dekoratívnym priečelím v ktorom je využitý prvok odstupňovaných arkád.[13][17] Parekklésion (bočná kaplnka) v Chóre bola využívaná ako cisárske mauzóleum v ktorej boli jemne zdobené náhrobky. S loďou chrámu je spojená malým priechodom. Steny a stropy parekklésia sú pokryté predovšetkým freskami, majstrovským dielom je predovšetkým freska predstavujúca Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Stred kaplnky pokrýva druhá najväčšia kupola chrámu s priemerom 4,5 m, v ktorej sa nachádza veľká kompozícia Posledného súdu.[18][19]

Kláštor Pammakaristos (Fethiye džámí) vznikol takisto už v staršom, komnénovskom období, avšak už v ranom palaiologovskom období prešiel ráznou rekonštrukciou. Okolo roku 1315 bolo pristavané výstavné, bohato zdobené parekklésion (kaplnka) kláštora nachádzajúce sa na južnej strane. Vybudované bolo ako vedľajšia kaplnka zasvätená Kristovi Ho Logos (gréc. Slovo Krista). Patrónkou stavby bola Mária Glabasová, ktorá nechala parekklésion vybudovať pre svojho zosnulého manžela protostratora Michala Glabasa Tarchaneiota. Priečelie chrámu je predelené slepými stĺpmi a štyrikrát odstupňovanými oknami a nikami. Murivo je šachovnicovo vykladané tehlou, rímsy lemujú zuborezy. Pozdĺž parekklésia sa rozprestiera viacero epigramov s menom mŕtveho generála, elegantný nápis od básnika Manuela Filea sa nachádza vyrytý na fasáde. Bohatá je aj vnútorná fresková a mozaiková dekorácia.[20][13][21]

Chrám Panagie Paragoritissy v Arte je kostol založený v roku 1290 epirským despotom Nikeforom I. Komnenom Dukom (1268 – 1297) a jeho druhou manželkou Annou Kantakuzénovou.[22] Neskôr kostol skrachoval a bol premenený na metochion kláštora Kato Panagia. Kostol je veľká takmer štvorcová trojposchodová budova, osemuholníkového typu s centrálnou trompovou konštrukciou, kupolou podporovanou ôsmimi stĺpmi rozdelenými do troch úrovní. Na každom nároží sa nachádzajú štyri menšie kupoly a kupola v strede je vyššia ako ostatné štyri. Fasáda je zdobená tehlovou výzdobou, ktorá dodáva dekoratívny efekt. Interiérová výzdoba je bohatá, s mramorovou obnovou až po úroveň galérií, nad ňou sú rozsiahle mozaiky a fresky. Na kupole je mozaika Pantokratora obklopená anjelmi a 12 prorokov medzi oknami. Tieto mozaiky boli pravdepodobne vytvorené umelcami mimo Epirského despotátu. Vyzdobenie chrámu vykazuje množstvo západných vplyvov, ako sú románske prvky.[23][13]

Porta Panagia pri Trikkale je thesálsky byzantský kostol. Skladá sa z hlavnej časti a neskoršieho exonartexu. Hlavná časť je trojloďová bazilika s krížovou klenbou tvorenou zvislým transeptom v hlavnej uličke. Bočné uličky sú značne nižšie a sú oddelené od centrálnej uličky stĺpmi nesúcimi šesť oblúkov. Východne od kostola sa nachádzajú tri trojstranné apsidy.[24][25] Steny kostola siahajú do výšky 2 m a sú postavené z veľkých vápencových kvádrových blokov, z ktorých niektoré boli usporiadané do krížov, zatiaľ čo zvyšok bol postavený v byzantskom dekoratívnom tehlovom systéme (štvorcové kamene s tehlami okolo). Vonkajšie steny sú zdobené keramickými dekoráciami vo forme zubatých pásov, meandrov, krížov atď. Exonartex bol pridaný na konci 14. storočia, je krížový štvorec so štyrmi malými rohovými výklenkami. Konštrukcia bola z veľkej časti postavená z použitého materiálu.[25][26]

Trabzonská Hagia Sofia, dielo tzv. Veľkých Komnénovcov vládnucich v Trapezuntskom cisárstve

Chrám svätých Apoštolov je solúnsky chrám vystavaný v 14. storočí prevažne z tehál. Budova má harmonický vzhľad, patrí k centrálnemu typu zložených krížových štvorcov so štyrmi nosnými stĺpmi. Má nartex so stĺpovou arkatúrou typickou pre palaiologovské obdobie a s ochodzou v tvare písmena U. Chórová ochodza je typická pre solúnsku architektúru už od 9. storočia, v chráme je vystavaná s galériami a s malými kupolami v každom rohu. Východnej strane chrámu dominuje veľká sedemstranná apsida, na ktorú sú napojené tri menšie apsidy. Vonkajšie steny majú bohatú výzdobu s rôznymi vzormi tehál. Zvyšky stĺpu južne od kostola a nádrž na severozápade dokazujú, že stavba pôvodne tvorila súčasť väčšieho komplexu. Kostol bol pôvodne postavený ako katholikon, hlavný chrám kláštora. Dátum jeho výstavby nie je úplne jasný, nápisy označujú ako zakladateľa konštatinopolského patriarchu Nefóna I. (1310 – 1314) a jeho žiaka, igumena Pavla. Najnovšia analýza poukazuje na neskorší rok 1329. Znázornenie predstaveného kláštora Pavla, ktorý kľačal pred Máriou, ako aj séria mariánskych scén viedli k záveru, že kostol bol zasvätený Panne Márii a pravdepodobne pripadal kláštoru Theotokos Gorgoepikoos.[27][28][13]

Hagia Sofia v Trabzone bol chrám v hlavnom meste Trapezuntského cisárstva. Nesie tradičnú podobu chrámu vpísaného kríža, ktorý je však výrazne pretiahnutý a vystavaný s trojicou rozľahlých verandových predsiení prevzatých pravdepodobne z gruzínskej a arménskej architektúry.[13] Chrám bol vystavaný za vlády Manuela I. koncom 13. storočia, nachádza sa v ňom viacero významných fresiek rozličnej datácie.[29]

Kláštory v Meteore sú skupinou monastierov založených na vrcholoch skál v Thesálii. Založili ich mnísi z hory Athos v 14. storočí. Najstaršou budovou je katholikon kláštora Hypapante z rokov 1366/1367, najväčší je kláštor Veľká Meteora. Do 20. storočia bol prístupný len vďaka kladkovým mechanizmom. V 14. storočí vznikol aj srbský kláštor, ďalšie monastiere vznikli v postbyzantskom období.[30][13]

Morejský kláštor Peribleptos
Despotský palác v Mystre
Monastier Pantanassa, pohľad z východnej strany

Architektúra v morejskej Mystre

Despotský palác v Mystre je pomerne zachovaný palácový komplex, v ktorom sídlili administratívni úradníci, guvernéri (kefale) a neskôr aj morejskí despoti. Budova má tvar písmena L a bola vybudovaná v priebehu štyroch fáz, ktoré pokrývajú obdobie od 13. do 15. storočia. Pôvodné jadro bola dvojposchodová stavba s vežou. Stavba nesie veľa západných prvkov, ako sú napríklad lomené oblúky na oknách, pravdepodobná účasť Frankov na výstavbe skôr, ako sa Mystra dostala pod byzantskú kontrolu. Počas éry Andronika II., na prelome 13. a 14. storočia, sa palác rozširoval smerom na západ dvojpodlažnou stavbou, ktorá nadviazala na byzantskú tradíciu. Otvory klenutého okna sú polkruhové. Ďalšie rozšírenie, a to aj smerom na západ, sa uskutočnilo v druhej polovici 14. storočia počas éry despotu Manuela Kantakuzena. Dvojposchodová štruktúra predstavuje typologické a architektonické podobnosti so súčasnými benátskymi domami. Posledná fáza byzantskej výstavby zahŕňa pôsobivú trojpodlažnú podlhovastú budovu na severozápade. Kombinuje prvky byzantskej a západnej architektúry. Táto výstavba je pripisovaná cisárovi Manuelovi II. Palaiologovi, ktorý v Mystre žil v rokoch 1408 – 1415. Na najvyššom poschodí tejto prístavby bola umiestnená nádherná trónna miestnosť s balkónom s výhľadom na námestie.[31][32]

Z obdobia od 13. do 15. storočia sa v Mystre zachovalo sedem kostolov.Väčšina z nich nesie prvky tehlového ornamnetového umenia a techniky cloisonné. Chrámy využívajú aj recyklovaný materiál zo starších spartských stavieb, západné prvky sa v ich architektúre prejavujú skôr v detailoch. Najstarším chrámom je Kostol svätého Demetera z 12. storočia. V Mystre sa nachádzal monastier Brontocheion s Chrámom svätých Theodorov a Chrámom Theotokos Hodegetria z rokov 1308 – 1311 prezývaná aj Afendiko. Trojloďový chrám v prízemí sa na úrovni tribún premieňa na krížovo-kupolovú stavbu, ku ktorej sú z troch strán situované otvorené galérie. Tento chrám a prvok sa stal v nasledujúcom období veľmi populárny v miestnej dobovej architektúre.[13][33]

Monastier Theotokos Peribleptos je neskoro byzantský kláštor zasvätený Bohorodičke. Pomenovaný po jednom z najslávnejších byzantských kláštorov v Konštantínopole. Ako dvojstĺpový krížový štvorcový kostol ho pravdepodobne v polovici 14. storočia postavil prvý morejský despota Manuel Kantakuzenos. Pri stavbe múrov kostola sa používa dekoratívny tehlový systém, zatiaľ čo vzhľad západných dekoratívnych prvkov na jeho východnej fasáde.[34] Kláštor je postavený na strane útesu s jaskyňou podporujúcou túto štruktúru. Tento architektonický štýl je známy ako štýl Mystras a vyskytuje sa v niekoľkých kostoloch a kláštoroch tejto oblasti. Vyznačuje sa fortifikačnými prvkami (podobnosťou s hradom alebo pevnosťou).[35][10][33]

Monastier Theotokos Pantanassa je poslednou významnejšou stavbou architektúry Byzantskej ríše vystavanou pravdepodobne v roku 1428 (v tom roku bol minimálne konsekrovaný oltár). Ide o spojenie bazilikálneho typu v prízemí s typom vpísaného kríža na poschodí. Chrám má zložitý vlnovitý strešný systém zložený z valcovitých tambúr a klenieb vytláčaných kupolou. V apsidách chrámu sa nachádza goticko-arabská arkatúra, ktorá člení hlboké niky a skrášľuje festonový ornament.[13]

Ukrižovanie, byzantská ikona zo 14. storočia
Mária s Kristom, solúnska ikona z počiatku 14. storočia
Ikona „Svätí otcovia Sinaja“, začiatok 13. storočia

Maliarstvo[upraviť | upraviť kód]

Palaiologovskí umelci vyvinuli nový záujem o krajinu a pastoračnú scénu, postupne sa uvoľnovala cestu k detailným naratívným freskám, o čom svedčí napríklad veľká skupina diel v chrámov v Mystre.[5] Najvýznamnejšie obdobie prežíva nástenná maľba, ktorá sa prejavuje dynamickosťou a naratívnosťou, maľby vytvárajú zložité tapisérie. Menia sa i farby a veľkosť detailov, ktoré sa zmenšujú. Pozornosť sa venuje prírodnému pozadiu, opúšťa sa hierarchická frontálna strnulosť.[2] Figurálne umenie, a najmä náboženská maľba, zažila na dlhší čas posledné prosperujúce obdobie. Napriek politickým ťažkostiam, ktoré ohlasovali blížiaci sa koniec Byzantskej ríše, bola tvorba gréckych umelcov (mozaikári, maliari a sochári) stále žiadaná, hlavne od členov dôležitých šľachtických rodov z Konštantínopolu a z provincií, ako aj od bulharských a srbských kniežat, ktorí nasledovali príklad byzantských cisárov. Väčšina umeleckých diel palaiogovského obdobia sa nachádza v druhom najdôležitejšom meste vtedajšej ríše - Mystre.[36] Krok späť znamenalo umenie hésychyzmu v pokročilom 14. storočí, ktoré dielam uberalo na elegancii.[2]

Ikonopisectvo[upraviť | upraviť kód]

Ikony sa v byzantskom umení už dávnejšie stali obľúbeným médiom umeleckého vyjadrenia. Z palaiologovského obdobia sa zachovalo veľké množstvo rozličných ikon, ktorých kvalita kolíše podľa výrobnej dielne. Produkcia ikon sa v výrazne zvýšila aj v dôsledku nového zvyku používania dvoch ikon na ikonostase (templone), ktorý oddeľoval časť pre veriacich od svätyne. Do 13. storočia sa pravdepodobne ikonami nevyzdoboval. Ikonostas využíval ikony dvoch rôznych veľkostí - väčšie v dolnej polovici priečky (obrazy Krista, Panny Márie s dieťaťom, či patrón príslušného chrámu) a menšie v hornom rade zobrazujúce sviatky liturgického roka a zriedkavo i život patróna.[37]

Pomerne slušnú úroveň si zachovali konštatinopolské dielne. Ikony používali rovnaké farby ako na nástenných maľbách, ako fixačný prostriedok sa však namiesto tanínov (kyselina trieslová) pri ikonách používa bielko. Prevládajú svetlé teplé farby a schematické zlato vytvorené nitkovitými ťahmi. Maľba speje k zdrobneniu a jemnosti - novou vlastnosťou je čisto dekoratívny prístup k maľbe a pozornosťou k detailom, vďaka ktorej vtedajšie umenie získalo aj označenie "palaiogovského manierizmu".[5][2] Významné sú mozaikové ikony,[2] stále pretrvávajú aj glazúrované keramické ikony. Vznikajú aj ikony väčších rozmerov, okrem ikonostasov sa vyrábajú aj menšie kompozície - diptychy, či triptychy (panely).[38][39]

Ukrižovanie, druhá polovica 13. storočia, ohridská ikona

Významnú skupinu tvorili tzv. ohridské ikony vyrovené začiatkom 14. storočia v Konštantínopole a neskôr sa presunuli do Ohridu (dnešné Severné Macedónsko). Jedna dvojstranná ikona zobrazuje Pannu Máriu na jednej strane a Zvestovanie na druhej strane. Zvestovanie zobrazuje Pannu Máriu, ktorá sedí na tróne, a archanjel Gabriel jej ohlasuje správu o jej počatí Božieho syna. Pozadie je typicky byzantské, pozlatené, snaží sa napodobniť zlaté pozadie mozaík. Architektúra je vykreslená v neskoršom byzantskom štýle. Budovy sú akýmsi pokusom o perspektívu, ktorá je viac šikmá, zbiehajúca sa do jedného bodu. Vytvára tak dojem priestoru. Samotné postavy sú vykreslené byzantskými tvárami - malé ústa a dlhé, úzke nosy. Tváre, ruky a chodidlá sú starostlivo tieňované a modelované. Odev je tiež v byzantskom štýle s dramatickými hlbokými záhybmi a schematickými vzorcami. Telá sa však líši od svojich predchádzajúcich byzantských predchodcov, majú váhu a zdá sa, že existujú pod oblečením.[40]

Obľúbenou témou sa stáva námet Bohorodičky Eleusy (Poskytujúcej zľutovanie), ktorej významná mozaiková ikona sa nachádza v Aténach. Ďalšími prívlastkami Bohorodičky boli Kardiotissa, Kykkotisa, Glykofylúsa, či Pelagonitissa. Už tradične sa početne vytvárali aj ikony zrejme najobľúbenejšej ikony Bohorodičky Hodegetrie. Hodegetria bola dlhodobo považovaná za ochrankyňu "kráľovien miest" Konštantínopola a cisár Michal VIII. ikonu do mesta slávnostne priniesol i po jeho znovudobytí.[2][6][41]

Cisár (Michal VIII.) vstúpil (do Konštantínopola) Zlatou bránou, skôr božským než cisárskym spôsobom, pretože šiel peši s ikonou Matky Božej pred ním...Dav Rimanov (Byzantíncov) bol naplnený dobrou náladou a nekonečnou radosťou. Skákal, radoval sa a sotva veril neočakávanej podstate udalosti....
Georgios Akropolites

Mnoho ikon bolo v tomto okamihu zobrazované na oboch stranách. Ikony boli namaľované týmto spôsobom, pretože boli použité pri procesii, a aby bolo možné vidieť námet z oboch strán. V chrámoch boli často vystavované v špeciálnych stojanoch, aby bolo možné pozorovať obe strany[40]. Využívajú sa ale aj iné mariánske, hagiografické, či apokalyptické motívy. Výrazne rastie kult ikon v kláštoroch, ktoré uchovávali veľmi vzácne ikony. Takmer každý významnejší kláštor uchovával vzácne, či zázračné ikony, ku ktorým putovali pútnici (proskynetai). Niektoré boli označované ako diela samotného apoštola Lukáša, legendárneho zakladateľa ikonopisectva, iné aspoň za ikony inšpirované jeho výtvormi. Podobne živý bol kult mandylionu a jeho kópií.[41] Najvýznamnejšie série obrazov sa zachovali v kláštore svätej Kataríny na hore Sinaj, v kostoloch v Ochride, v rôznych kláštoroch na vrchu Athos a v múzeách v Aténach, Moskve a Petrohrade.[2][37] Z prelomu 14. a 15. storočia pochádza dosková ikona Triumf ortodoxie.[42]

Freska Anastasis v Parekklésiu v Chráme Chóra
Fresky v Parekklésiu (kaplnka) v Chóre
Freska Zosnutie presvätej Bohorodičky, Monastier Sopoćani
Freska anjela zo srbského Mileševa, okolo 1235

Nástenná maľba a freska[upraviť | upraviť kód]

Náboženské obrazy zdobiace steny kostolov zostali verné v pokračovaní byzantskej tradície, ale základný tradicionalizmus nezabránil Byzantíncom vo vytváraní nových verzií náboženského umenia. Originalita je uvedená v sérii nástenných malieb a dekorácií v ikonografickej interpretácii tém a predovšetkým v ich štýle - t.j. v samotnom umení (ikonografia pôvodne nebola chápaná ako umenie).[43]

Zrejme začiatkom 13. storočia, t.j. počas latinského interregna, do byzantského umenia prenikli nové, západné zdroje inšpirácie, ktoré ovplyvnili byzantských umelcov emigrujúcich do maloázijskej Nikáje a ostatných pravoslávnych krajín. Kvôli nedostatku monumentálnych obrazov byzantských (nikájskych) mestách však ide iba o hypotézu. Nasvedčujú jej fresky v Mileševe (okolo 1240), v Bojane (1259) a najmä v Sopoćani (okolo roku 1265), ktoré dokazujú, že väčšina charakteristických znakov palaiogovského obdobia sa začala tvoriť už v čase latinského interregna.[44]

Zvyšuje sa počet umiestnených figúr a snaha vykresliť objem a priestor. Ikonografický a náboženský program bol omnoho rozsiahlejší ako kedykoľvek predtým a zodpovedal všeobecným dekoratívnym tendenciám. Zrejmá je tendencia urobiť z cirkvi akúsi ilustrovanú knihu, ktorá poučí veriacich o všetkom, čo sa týka ich viery, dôraz sa na liturgiu, ale dekorácia ako celok ide omnoho ďalej. Inšpirácia sa čerpá aj z ranokresťanského umenia (vtáky, pávy alebo scény detí pri hre).[43][44]

Zobrazovali sa udalostí veľkých náboženských sviatkov, portréty svätých a iné udalosti inšpirované evanjeliom, ako napríklad Kristovo detstvo, ale aj zázraky a podobenstvá. V prípade čiastočne apokryfného života Panny Márie nešli ďalej ako príbehy jej mladosti. Zobrazené boli aj ekumenické koncily, ktoré pripomínali veriacim víťazstvo Ortodoxie a boj proti herézam. Inovatívne diela majú tendenciu priamo odrážať eucharistické rituály v dôsledku čoho neraz zobrazujú prekvapivo mystický realizmus. Zobrazujú sa aj rôzne objekty zo Starého zákona, ktoré grécki otcovia považovali za mystické archetypy kresťanstva - Horiaci ker, Archa zmluvy atď.[45]

Byzantskí ikonografi neskorého obdobia vytvorili na stenách kostolov typologické obrazy, z ktorých veľké množstvo vrhá svetlo na dogmu Matky Božej a skrze ňu na vtelenie a sviatosti. Zahŕňajú zjavenú víziu prorokov, ktorá umožňuje ikonografom ukázať Boha v nebi a ukázať myšlienku Vtelenia v Božskej múdrosti.[45]

Freska v Kostole Peribleptos, Mystra, Kristovo narodenie

V popredí prichádza niekoľko majstrovských diel, ktoré dokazujú technickú schopnosť umelcov. Fresky v Parekklésiu (kaplnke) kláštora Chóra (Kariye džámí) v Konštantínopole boli pridané do kostola asi medzi rokmi 1315 – 1320, nástenné maľby - v kostole Sopoćani neďaleko Nového Pazaru (Srbsko) asi v roku 1265 a nástenné maľby v kostole Panny Márie Peribleptos v Mystre v polovici 14. storočia.[43]

Existuje niekoľko ďalších fresiek v tom istom štýle v Konštantínopole, Solúne, Arte, Benátkach a desiatkach kostolov s maľovanými stenami a klenbami od 13. do polovice 15. storočia. Z tých, ktoré pochádzajú z 13. storočia, si možno všimnúť Mileševo (Srbsko, okolo 1240), Bojana (Bulharsko, 1259), Svätý Klement v Ochride (Macedónsko, 1295) a zo 14. storočia Metropola, Brontocheion, Afentiko a Pantanassa v Mystre a séria ďalších v Macedónsku a Srbsku.[43][44]

Portrét byzantského mega duxa Alexia Apokauka

Iluminácie[upraviť | upraviť kód]

Prechod Židov cez Červené more, byzantský rukopis z 13. storočia, dnes Rusko, Ruská národná knižnica
Menológium despotu Demetera

Oblasť iluminácií zostala skôr stálejšia, než inovatívna. Rukopisy reprodukujú vzorce vyvinuté v predchádzajúcich obdobiach, či dokonca priamo napodobňujú rukopisy z macedónskeho alebo komnénovského obdobia. Diela sa vyrábajú čoraz viac z papiera a prestáva sa s výrobou pergamenu. Niektoré poukazujú na vplyv západných iluminácií ako napríklad Kniha práce, ktorú v Mystre napísal pisár Manuel Tzykandylés v roku 1362.[46]

Od 14. storočia je možne sledovať pozoruhodný nárast počtu kníh prepisovaných laikmi a ilustrovaných umelcami, ktorí nemohli byť ani klerikmi, ani mníchmi. Pre princeznú Theodoru Raulaniu Palaiologovnu vyzdobili nádherný rukopis Skutkov a Listov apoštolov. Existujú však aj menej nákladné knihy s jej monogramom alebo knihy, ktoré jej možno pripísať. Kvalitatívna stupnica zodpovedá viac postaveniu prijímateľa než donátora a predpokladá prispôsobivú dielňu, schopnú produkovať rôzne náročné a luxusné diela, čo si ťažko môžno predstaviť v kláštore. Z toho však nemožno vyvodzovať, že kláštory prestali byť aktívne v tejto oblasti.[9]

Vieme dokonca, že veľký počet kníh zhotovil v druhej polovici 14. storočia pisár kláštora Hodgeteria v Konštantínopole. V kláštore vyhotovili aj kópiu exemplára Hippokratovej knihy určenú pre Alexia Apokauka, mega duxa a vodcu jednej z odbojných skupín v priebehu občianskych vojen. Dnes sa nachádza v Národnej knižnici v Paríži. Nevieme, či toto vedecké dielo bolo zhotovené na jeho účet, alebo či ho dostal do daru, portréty Hippokrata a Apokauka proti sebe pochádzajú celkom určite od toho istého autora. Obraz donatára je výnimočný, vyzerá ako svetský evanjelista, ktorého poslanie symbolizujú zatiahnuté závesy. Odetý je do sivozeleného hodvábu, kobbadionu, s tvarovanými rukávmi a na hlave ma klobúk charakterizujúci jeho postavenie. Zdá sa byť cudzincom vo svete, ktorý ho obklopuje a predstavuje obraz, aký si o sebe vytvárala byzantská elita, obraz vodcu davu, ktorý sa stal mecénom.[9]

Niektoré rukopisy najmä v portrétoch využívajú oživenie monumentálnej maľby s oveľa výraznejšou a virtuóznejšou reprezentáciou. Ide napríklad o portréty v luxusnom rukopise teologických diel cisára Jána VI. Kantakuzena (1347 – 1354) (rukopis č. 1242 z Národnej knižnici v Paríži) Vytvorený bol po Jánovom zvrhnutí z trónu počas jeho pobytu na hore Athos. Ján počas svojej vlády predsedal podľa cisárskeho zvyku koncilom a na jednom z nich - hésychastickom koncile v Blachernách (1351), je zobrazený aj v spomínanom rukopise.[9][46]

Hésychasmus, učenie, podľa ktorého je svetlo Premeny Pána viditeľné pre všetkých, vzniklo z mystických praktik pustovníkov, kým sa okolo roku 1350 stalo kontroverznou témou. Sila tejto viery sa pravdepodobne prejavila na ďalšej miniatúre zobrazujúcej Premenu na hore Tábor. Kŕčovitý apoštoli sú na nej vzrušení silou, ktorú Premenenie vyžaruje, cisár Ján je na miniatúre zobrazený v mníšskom odeve a drží fylaktér hlásajúci slová „Veľký je Boh kresťanov“. Kompozícia je konvenčná a narážka na to, čo teologicky oddeľuje stúpencov islamu od stúpencov ortodoxie, je ezoterická, takže ju môže dešifrovať iba zasvätený.[9]

Nové prvky obsahuje Ivironské evanjelium (č. 5), ktoré obsahuje 38 polstránkových iluminácií. Hoci bolo založené na starších dielach, autorov prístup k kompozícii diel a zjednocujúcim prírodným, či architektonickým prvkom je obdivuhodný. Plasticita postáv v diele zvýrazňuje kulisovosť priestoru a naratívnosť. Evanjelium obsahuje klasické scény z liturgického cyklu, ale aj iné scény - napr. obľúbené Zjavenie Trojice Abrahámovi.[2]

V Moskovskom historickom múzeu sa zase nachádza rukopis Nového zákona a žaltára z polovice 14. storočia vytvorený viacerými iluminátormi. Obsahuje celostránkové naratívne iluminácie, od výjavov prorokov a svätcov po mariánske obrazce. Iluminácie uplatňujú priestorové skratky, energické ťahy a presvetlenie miestnych farieb, čo značí objemnosť.[2]

Novinkami palaiologovskej éry sú portréty cisárov, ktoré sa zachovali v knižných ilumináciách. Poznáme cez tucet podobizní, ktoré však nemožno porovnávať s neskoršími, realistickými podobami, pretože v nich prevláda typika tvárí a omedzenie sa na základné individuálne črty jedinca. Vznikali taktiež nové opisy starších kroník.[2]

Menológium despotu Demetera (Oxfordské menológium, známe pod spisovou značkou MS. Gr. th. f. 1) je jedno z najbohatšie vyzdobených knižných diel byzantskej iluminácie. Dielo vytvorené v polovici 14. storočia a obsahuje 103 iluminácií s krátkymi inskripciami, bez rozsiahleho naratívneho textu. Iluminácie hojne využívajú zlato a živé farby, môžu byť rozdelené do troch častí - Kristov život, kalendár (menológ) svätých a časť zameraná na donátorovho patróna - svätého Demetera. Dielo bolo vytvorené zrejme dvomi autormi rozdielnych kvalít. Kým autor časti o svätom Demeterovi využíva prvky vrcholného palaiologovského umenia (dynamickosť, obtekanie oblečenia), druhý, väčšinový autor používa najmä stereotypné menej zručné zobrazenie. Menológium si nezachovalo pôvodný, pravdepodobne bohato zdobený obal a viazanie, o ktorom sa dozvedáme z básne.[47] Dielo je význačné aj tým, že iné byzantské menológiá od konca 12. storočia neboli iluminované.[48]

Zaujímavým dielom je manuskript s názvom Hellenic Institute Codex Gr. 5 obsahujúci obľúbený byzantský román o Alexandrovi Veľkom. 193 fóliové dielo s vyše 250, zväčša celostránkovými ilumináciami, vzniklo v Trapezuntskom cisárstve, pravdepodobne pre Alexia III. Po roku 1461 sa dielo dostalo do osmanských rúk a bolo doň pridaných viacero inskripcií. Písaný je preto vo viacerých jazykoch, väčšina po turecky, časť grécky a gruzínsky, čo nasvedčuje autorstvo viacerých remeselníkov. Postavy v iluminácii majú rozličné oblečenia, ktoré symbolizuje multikultúrnosť krajiny. Ďalšími známymi iluminovanými spismi z palaiologovského obdobia sú napr. Barlaam a Joasaf z konštantínopolského monastiera v Chalke s 210 ilumináciami, či Kniha Jób napísanú Manuel Tzykandylom.[49][50]

Mozaika Deesis (13. storočie) v Hagia Sofia. Mozaika vznikla pravdepodobne pri príležitosti korunovácie Michala VIII.[6]
Kupola parakklésia v Pammakaristos, mozaika Krista ako Pantokratora
Mozaika v Chóre zobrazujúca Theodora Metochitu ako prináša model chrámu Kristovi Pantokratorovi

Mozaika[upraviť | upraviť kód]

Vyplienenie Konštantínopola križiakmi v roku 1204 viedlo k poklesu využívania umenia mozaiky počas nasledujúceho pol storočia. Po opätovnom získaní mesta v roku 1261 bola katedrála Hagia Sofia obnovená a bola obnovená a vyzdobená mozaikou Deesis. Kvôli jej veľkosti (postavy sú dva a pol násobkom skutočnej veľkosti) a obratnosti umelcov ide pravdepodobne o najslávnejšiu z konštantínopolských mozaík.[20][9]

V obnovenom Kláštor Pammakaristos zostala mozaiková výzdoba iba v malej bočnej kaplnke (parekklésiu). V miniatúrnej kupole môžno vidieť ikonu tradičného Pantokratora s výhľadom na dvanástich apoštolov. Apsida je neobvykle zdobená motívom Deesis, čo pravdepodobne vysvetľuje pohrebný charakter kaplnky.[9] V Kostole svätých Apoštolov v Solúne (1310 – 1314) možno badať značne poškodenú výzdobu mozaiky s tradičnými byzantskými vzorcami Krista a apoštolov. V mozaike Zvestovania radostnej zvesti pastierom je jasne cítiť plastickosť, perspektíva a rozhodnosť pohybov. Podobnosť s mozaikami kláštora Pammakaristos naznačuje, že boli vytvorené totožnou mozaikovou dielňou. V Chráme Panagia Parigoritissa je tiež podobná výzdoba ako u ostatných vyššie spomínaných chrámov. V kupole nájdeme strohý obraz Pantokratora, pod ktorým sú proroci a cherubíni.[27][2]

Episkepsis, mozaiková ikona Panny Márie Glykofilúsy (Sladkobozkávajúcej)
Svätý Juraj, mozaiková ikona (mozaikové tondo) zo 14. storočia

Najreprezentatívnejšie mozaiky palaiologovskej renesancie sa nachádzajú v Chráme Svätého Spasiteľa v Chóre v Konštantínopole. Aj keď sa zachovali iba tri mozaiky (Kristus, Panna Mária s dieťaťom, Usnutie Panny Márie) v naose, ktorý tvorí spoločný priestor medzi vestibulom a oltárom. Vytvorili ich okolo roku 1320 na žiadosť Theodora Metochitu. Exonartex má dve skladané kupoly špeciálne vytvorené tak, aby poskytovali ideálny priestor pre mozaiky zobrazujúce Kristových predkov (Jesseho strom). Južná kupola sa nazýva „Pantokratorová kupola“, zatiaľ čo severná kupola je Theotokos. Najdôležitejšou mozaikou exonartexu je Theodoros Metochita, ktorý má bohato zdobené orientálne oblečenie na hlave veľký turban a ponúka Kristovi model chrámu. Ide o prvú donátorskú mozaiku so svetskou a laickou postavou, dovtedy boli podobné scény vyhradené cisárom alebo vysokým cirkevným hodnostárom. Steny oboch nartexov sú zdobené mozaikami venovanými rôznym epizódam zo života Krista a Panny Márie. Odrážajú vplyv talianskeho štýlu trecenta na byzantské umenie prostredníctvom naturalistických prejavov krajiny a postáv.[51][2] Mozaiky sa vyznačujú výraznými farbami, kompozičnopu skĺbenosťou a naratívnosťou, sú značne plastické a vystavané na princípe obrátenej perspektívy. V niektorých dielach sa prejavuje značný cit pre pocitovosť (napr. malá Mária s Jáchymom a svätou Annou). Okrem figurálnych mozaík sa tu nachádzajú bohato zudobené rastlinné a zvieracie motívy a ornamenty bordúr (okrajov).[2]

Posledným veľkým dielom umenia Byzantskej ríše bola tvorba mozaík v Hagii Sofii v Konštantínopole v polovici 14. storočia. Veľký oblúk na východe sa zrútil v roku 1346 so sebou zničil tretinu kupoly. Nielenže bol za desať rokov obnovený impozantný obraz Pantokratora, ale boli k nemu pridané nové mozaiky predstavujúce Theotokos, Jána Krstiteľa a cisára Jána V. Palaiologa (obnovené v roku 1989).[51]

Okrem týchto pamiatok sa pre dvor a byzantskú aristokraciu vyrobilo aj mnoho miniatúrnych mozaikových ikon. Pozoruhodné príklady sa nachádzajú v múzeu Victoria and Albert v Londýne a predstavujú Zvestovanie, ale aj v katedrále vo Florencii s motívom Dvanástich sviatkov cirkvi (dodekaortia). Úpadok Byzantskej ríše v 15. storočí vyústil do opustenia umenia mozaiky, ktoré sa stalo až príliš drahým. Až do pádu Konštatínopola boli kostoly zdobené skôr nástennými maľbami alebo freskami.

Z materiálov sa v mozaike hojne využíva lacnejší mastenec (steatit), drahšími prvkami boli drahé kamene, smalt a slonovina.[52]

Sochárstvo[upraviť | upraviť kód]

Fragmenty arcosolium v gotickom štýle, pochádzajúce z obdobia latinského interegna, 13. - 14. storočie

Počas palaiogovského obdobia sa prekvapivo rozvinul nový záujem o sochárstvo, ktoré v byzantskom období dovtedy prežívalo útlm. Po období stagnácie v tejto oblasti umenia v 11. a 12. storočí sa byzantské sochárstvo v tomto období dostáva do pozoruhodnej, ale za to krátkej éry vývoja. Stalo sa tak na konci obdobia latinského interregna v Konštantínopole, pravdepodobne ako reakcia voči latinským plastikám (napríklad fragmenty z gotickej pohrebnej pamiatke v Byzantskom múzeu v Aténach). Ako sa ale zdá, jednalo sa o krátky záblesk bez budúcnosti. V tomto období boli vyrobené nádherné hrobky nového typu - arkosóliá (výklenky nad hrobmi, v ktorých bola pochovaná významná osobnosť). Vystavané boli v stenách katakomb.[36]

Využívané boli tiež sarkofágy s vekami, na ktorých boli vyobrazené rozličné motívy (levy, vtáky, gryfy, rastlinné motívy, či inskripcie a kresťanské motívy). Nanovo sa objavujú aj figurálne obrazy, ktoré sa v sochárstve nevyužívali už od ranokresťanského obdobia. Využívali sa ako nové, tak aj recyklované materiály, zachované diela pochádzajú z Konštantínopola, Arty a Verie.[53]

Na jednom pohrebnom pamätníku v kostole monastiera Konštantína Lipsa (Theotokos Panachrantos), obnovéného manželkou Michala Palaiologa, sa objavujú busty mladého Krista a apoštolov. Niektoré zo sôch sú o trochu menšie, ako je obvyklé, sú ale precízne spracované a veľmi individuálne s nervóznym až trýznivým vzhľadom. Tváre sú ako byzantské verzie gotických plastík z 13. storočia napríklad (tympanón nad severným portálom baziliky svätého Marka v Benátkach).[36]

Naďalej sa využíva aj reliéf, v architektúre využívajúci najmä abstraktné alebo zvieracie alebo prírodné motívy. Z Arty pochádzajú mramorové reliéfy gryfa a orla, ktoré boli použité pravdepodobne v Kostole svätej Theodory alebo v Chráme Panagia Paregoretissa. Reliéfmi a inskripciami boli ozdobené aj hlavice stĺpov, pomerne zachované pochádzajú zo starej katedrály z Verie, ale aj v početných pamiatkach Mystry.[54] Zo 14. storočia z konštantínopolských dielní avšak pochádzajú aj hlavice s figurálnymi obrazcami vojenských svätcov. Sochárske diela zachytávajúce okrídleného anjela sa zachovali v konštantínopolskej Chóre a v Nikáji, fragmenty sochy sa zachovali aj v Chráme Hagie Eufémie v Hippodróme.[55]

Naopak, kým netradičné formy sochárstva začali počas palaiologovskej renesancie ožívať, umenie slonovinových diel typické pre macedónsko-komnénovské obdobie opadlo v dôsledku nedostatočného importu slonoviny z Afriky a Ázie.[52] Naďalej prežívala drobná šperkárska rytina - prívesky a relikviáre (enkolpiá) a kamey. Zdobené boli rôznymi motívami, najčastejšie kresťanskými symbolmi (anjeli, svätci, kríže).[56]

Veľké sakkos moskovského patriarchu Fotia z roku 1417
ikona Svätej tváre, kostol sv. Bartolomeja v Janove, býva spájaná s mandylionom
Panna, lapis lazurové enkolpion, ktoré do Ruska priniesla pravdepodobne Sofia Palaiologová
Zlatá byzantská minca, nazývaná hyperpyron zobrazujúci cisára Michala VIII. Palaiológa

Úžitkové umenie[upraviť | upraviť kód]

V umení drobných úžitkových predmetov možno badať prepad voči starším obdobiam. Strata východných území znamenala absenciu drahších materiálov, najmä slonoviny a drahých kovov, najmä striebra. Výroba sa preto orientovala najmä na drevo a meď, viac sa v domácnostiach a palácoch využíva i keramika. Niektorí umelci pre svoje diela využili recyklované materiály. Naďalej sa vytvárali drobné šperky, prstene, kamey, či enkolpie. Stále sa vyrábali nové liturgické predmety potrebné na náboženské obrady, najmä misky, patény, kríže, či kalichy, ale aj relikviáre. Viacero diel sa dnes nachádza v kláštoroch na hore Athos. Klesá však často náročnosť diel, obľúbenou technikou sa stáva filigrán. Pod vplyvom západných umelcov, najmä z Benátok sa do byzantskej tvorby dostávali aj západné prvky, zároveň však na bývalých územiach Byzantskej ríše začali vznikať aj vyspelé diela domácich, srbských, či bulharských majstrov. V neskorobyzantskom období taktiež prošlo k rozvoju výšivky a tkaniny, na ktorách boli zobrazované figurálne scény, alebo vyšívané epitafy. Často boli bohato zdobené perlami.[2][57]

Obľúbeným produktom umenia sa od 13. storočia stávajú obklady ikon, ich rámov, či svätožiare. Kovotepeckými dielami boli kovové kryty s reliéfmi na ikony. Často až na inkarnát (pleť znázornenej postavy) tvorili obklady celých ikon. Boli na nich vyryté scény z ikony a zoomorfné prvky. Okrem ochrannej funkcie mali aj funkciu devociálnu.[2]

Honosnou ikononou tohto typu je Svätý tvár v janovskom kostole San Bartolomeo degli Armeni. V 14. storočí ju janovskému dóžovi Leonardovi Montaldovi venoval byzantský cisár Ján V. Palaiologos. Novým výskumom sa zistilo, že vonkajší rám pochádza z konca 14. storočia. Obrázok bol pravdepodobne vytlačený na textíliu, ktorá bola potom prilepená na drevenú dosku.[58][59]

Po štvrtej križiackej výprave a rozdrobení Byzantskej ríše na viacero drobných štátov sa spolu s mocenskou decentralizáciou dostavila aj decentralizácia umenia a razenia mincí. Dobové mince sú živým obrazom neskorobyzantských dejín. Miestni panovníci začali povedľa využívania starých byzantských mincí raziť nové vlastné mince. Nové mince pochopiteľne razila neskôr aj obnovená Byzantská ríša. Na lícovej strane je znázornená Theotokos (Panny Mária), patrónka Konštantínopolu. Na rubovej strane je znázornený cisár Michal VIII. ako kľačiaci na kolenách pred Kristom ako archanjel Michal. S úpadkom ríše upadala aj tvorba mincí, ktorá sa nakoniec za vlády posledného byzantského cisára Konštantína XI. Palaiologa natoľko zjednodušila a zmenšila, že mince z posledných štyroch rokov existencie ríše sú pomerne zriedkavé a nie vizuálne príťažlivé.[60]

Cuenský diptych je relikviár zo 14. storočia, zrejme z Konštantínopola alebo Meteory. Obsahuje 939 perál a 67 drahokamových kameňov. Drevené dosky diptychu sú skrášlené temperami, zlatom a striebrom. Diptych zobrazuje viacero postáv, dominujú mu centrálne ikony Bohorodičky s dieťaťom a Ježiša, okolo ktorých sa nachádzajú menšie obrazce so svätými a donátormi Márie Palaiologovej a Tomáša Preljuboviča. Vnútro diptichového relikviára je vystlané červeným zamatom.[61]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Palaiologovci sa moci v Nikajskom cisárstve ujali v roku 1259/1261 prostredníctvom regenta uzurpátora Michala VIII.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Palaiologan Renaissance [online]. kolibri.teacherinabox.org.au, [cit. 2019-12-16]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t ZÁSTĚROVÁ, Bojumila. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 465 – 471.
  3. Byzantské umění. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 108.
  4. a b c d CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia.. [s.l.] : HISTORIE DE L´ART, 1999. Ďalej len Svetové dejiny umenia. ISBN 978-1-78310-385-0. S. 223.
  5. a b c BYRON, Robert. The Epilogue to Byzantine Culture. 1. vyd. [s.l.] : The Burlington Magazine for Connoisseurs, 1929. S. 160 – 174.
  6. a b c Byzantium: Faith and Power (1261-1557). Ed. Helen C. Evans. 1. vyd. New York : Metropolitan Museum of Art, 2004. (ďalej len Evans). Dostupné online. ISBN 978-1-58839-113-1. S. 12, 6. (po anglicky)
  7. a b PROCOPIOU, Angelo G.. El Greco and Cretan Painting. 1. vyd. [s.l.] : The Burlington Magazine, 1952. S. 76 – 74.
  8. Evans, str.14
  9. a b c d e f g h Svetové dejiny umenia, str. 223 – 224
  10. a b c MANGO, Cyril. Byzantine Architecture. 1. vyd. New York : Harry N. Abrams Inc., 1976. ISBN 978-0-8478-0615-7. S. 141 – 146.
  11. ARCHITECTURE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 158.
  12. a b BAYET, Charles. Byzantine Art. New York : Parkstone Press International, 2009. ISBN 978-1-78310-385-0. S. 157 – 158.
  13. a b c d e f g h i j k Ibidem, str 465 – 467
  14. Soluň (Thessalonike), Architektonické památky Soluně. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 444.
  15. Evans, str. 17
  16. The Palace of the Porphyrogenitus [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. Monastery of Chora [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. The Parekklesion of Chora [online]. hagiasophiaturkey.com, 2018-01-17, [cit. 2019-12-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. PAREKKLESION In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1587 – 1588.
  20. a b MATHEWS, Thomas F.. The Byzantine Churches of Istanbul: A Photographic Survey. 1. vyd. [s.l.] : Pennsylvania State University Press, 1976. ISBN 0-271-01210-2. S. 346 – 347.
  21. Monastery of the Theotokos Pammakaristos [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. ARTA In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 191 – 192.
  23. Church of Panagia Parigoritissa at Arta [online]. odysseus.culture.gr, [cit. 2019-12-14]. Dostupné online.
  24. Υπουργείο Πολιτισμού και Αθλητισμού, Ναός Πόρτας Παναγιάς Πύλης [online]. odysseus.culture.gr, [cit. 2019-12-14]. Dostupné online.
  25. a b KODER, Johannes; HILD, Friedrich. Tabula Imperii Byzantini, Band 1: Hellas und Thessalia. Viedeň : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 1976. ISBN 978-3-7001-0182-6. S. 245 – 246.
  26. CONSTANTINIDES, Efthalia C.. The Wall Paintings of the Panagia Olympiotissa at Elasson in Northern Thessaly. [s.l.] : Canadian Archaeological Institute at Athens, 1992. DOI:10.2307/2865111 S. 30.
  27. a b HOLY APOSTLES, CHURCH OF THE. HOLY APOSTLES IN THESSALONIKE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 940 – 941.
  28. Church of the Holy Apostles in Thessaloniki [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. Hagia Sophia in Trebizond [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. Meteora. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 314.
  31. The Palace of Mystras [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. Archaeological Site of Mystras [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2019-12-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  33. a b MISTRA, Churches of Mistra In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1383 – 1385.
  34. Monastery of Peribleptos in Mystras [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  35. HAMILTON, J. Arnott. Byzantium Art and Decoration. Londýn : Jarrold and Sons, 1956. S. 194 – 195.
  36. a b c GRABAR, André. The art of the Byzantine empire. 1. vyd. New York : GREYSTONE PRESS, 1963. Ďalej len Grabar. S. 192 – 193.
  37. a b Grabar, str. 202 – 203
  38. Evans, str. 78
  39. Evans, str. 144 – 145
  40. a b Late Byzantine Art | Boundless Art History [online]. courses.lumenlearning.com, [cit. 2020-01-01]. Dostupné online.
  41. a b Evans, str. 149
  42. Evans, str. 154
  43. a b c d Grabar, str. 195
  44. a b c Grabar, str. 198 – 199
  45. a b Grabar, str. 196 – 197
  46. a b DURAND, Jannic. L'art byzantin. [s.l.] : Pierre Terrail, 1999. ISBN 2-87939-218-7. S. 192 – 193.
  47. Oxford Menologion [online]. Facsimile Finder - Medieval Manuscript Facsimiles, [cit. 2020-01-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. TSAMAKDA, Vasiliki. A Companion to Byzantine Illustrated Manuscripts. 1. vyd. [s.l.] : BRILL, 2017-06-21. Dostupné online. ISBN 978-90-04-34623-9, 978-90-04-34318-4. S. 327. (po anglicky)
  49. Evans, str. 61 – 63
  50. KAFADAR, Cemal; NECIPOĞLU, Nevra. The Trebizond Alexander Romance (Venice Hellenic Institute Codex Gr. 5): The Ottoman Fate of a Fourteenth-century Illustrated Byzantine Manuscript. Journal of Turkish Studies, roč. 2011, čís. 36, s. 103-131. Dostupné online [cit. 2020-01-01]. (po anglicky)
  51. a b OUSTERHOUT, Robert. The Art of the Kariye Camii. 1. vyd. Londýn, Istanbul : Scala, 2002. ISBN 975-6899-76-X. S. 37, 42, 45, 47.
  52. a b Evans, str. 214 – 215
  53. Evans, str. 98 – 100
  54. Evans, str. 79 – 82
  55. Evans, str. 106 – 108
  56. Evans, str. 238 – 239
  57. Evans, str. 117 – 120
  58. WILSON, Ian. Holy Faces, Secret Places. 1. vyd. Garden City : Doubleday, 1991. ISBN 0-385-26105-5. S. 162.
  59. Die Zirkulation von Artefakten [online]. www.mpg.de, [cit. 2020-01-01]. Dostupné online. (po nemecky)
  60. Late Byzantine [online]. The Barber Institute of Fine Arts, 2014-01-09, [cit. 2019-12-29]. Dostupné online. (po anglicky)
  61. Evans, str. 52 – 53

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]