Neogénne vulkanity karpatského oblúka
| Geológia Západných Karpát |
|---|
|
| Morfotektonické členenie |
| Čelná karpatská priehlbina |
| Flyšové pásmo |
| Bradlové pásmo |
| Pásmo jadrových pohorí |
| Veporské pásmo |
| Gemerské pásmo |
| Meliatske pásmo |
| Bükkské pásmo |
| Bakonské pásmo |
| Zemplínske pásmo |
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Oravikum • Váhikum • Tatrikum • Subtatranské príkrovy • Čertovická línia • Fatrikum • Veporikum • Lubenícko-margecianska línia • Gemerikum • Hronikum • Rožňavská línia • Silicikum • Meliatikum • Turnaikum • Bükkikum • Transdanubikum • Zemplinikum |
| Paleogeografické termíny |
| Valaiský oceán |
| Čorštynská elevácia |
| Váhický oceán |
| Alcapa |
| Meliatsko-halstattský oceán |
| Pozri aj Geovedný portál |
Neogénne vulkanity karpatského oblúka (alebo neovulkanity) je súhrnný názov pre vulkanizmus, ktorý prebiehal v treťohorách (neogén – spodný báden) až do štvrtohôr a vystupuje na vnútornej strane karpatského oblúka (v malej miere aj na vonkajšej strane). Vznik sopečnej činnosti je spájaný s procesmi kolízie a subdukcie okraja európskej platformy (oceanického podložia flyšového pásma) pod oblúkom Karpát a ďalším vývojom Panónskej zaoblúkovej panvy[1]. Eruptívna činnosť sa odohrávala v značnom časovom rozpätí. Za najstaršie horniny sa pokladajú východokarpatské andezity a ryolity spodného miocénu z okolia Banátu. Najmladšie produkty majú vek niečo cez 20 000 rokov.
Západokarpatské neovulkanické pohoria po prvýkrát správne definoval v 18. storočí Ján Ehrenreich Fichtel.
Tektonické postavenie
V období neogénu predstavovali Karpaty ostrovný oblúk, ktorý migroval na sever, severovýchod až východ v dôsledku ustupujúcej subdukcie oceánskej resp. suboceánskej kôry podložia flyšového pásma. Ustupujúca subdukcia (roll back) mala za následok extenziu paniev v zaoblúkovej oblasti.[2]
Prvotná fáza
V období spodného miocénu sa v severnom Maďarsku začína prvá fáza vulkanizmu, reprezentovaná kyslými horninami prevažne ryodacitového až ryolitového zloženia. Obdobné horniny sú známe i z Východných Álp z oblasti západne mesta Graz. Táto fáza sa v strednom miocéne rozšírila aj na územie Slovenska – na strednom Slovensku vystupujú horniny tohto typu v spodných súvrstviach Poľany, Kremnických vrchov a Vtáčnika, na východnom Slovensku sú to ryodacitové tufy v sedimentoch spodného bádenu v oblasti Zemplína a Miliča.
Stredná fáza
Vulkanity zaoblúkovej extenzie
V spodnom bádene nastupuje nový typ vulkanizmu – alkalicko-vápenaté andezity a dacity. Ich aktivita sa začína v podmorskom prostredí pozdĺž šahansko-lyseckej zóny v oblasti Krupinskej planiny. Neskôr boli v pobrežnej zóne vtedajšieho mora sformované rozsiahle stratovulkány (stratovulkány Poľana, Javorie, Lysec, Čelovce, štiavnický stratovulkán a stratovulkán v Kremnických vrchoch).
Ďalší vývoj poznamenala ešte počas bádenu rozsiahla erózia a vznik vulkanicko-tektonických depresií, ktoré boli vypĺňané bázickejšími horninami. Následné obnovenie činnosti vo vrchnom bádene vytvorilo vrchnú stavbu stratovulkánov v Javorí a Štiavnických vrchoch, ako aj samostatné stratovulkány vo Vtáčniku, Kremnických vrchoch a Poľane. Obnovený vulkanizmus bol viac explozívny, prevládajúcimi horniami sú andezitové a ryolitové pyroklastiká. V sarmate intenzita poklesla, ale v panóne sa znova zintenzívnila.
V Slovenskom rudohorí (v oblasti Tisovca a Rimavskej kotliny) sa nachádzajú silne erodované stratovulkanické zvyšky, ktoré sú petrologicky ekvivalentné stredoslovenským stratovulkánom. Na východnom Slovensku sa táto fáza začína vo vrchnom bádene a zasiahla do oblasti Zemplínskych vrchov.
Vulkanity subdukčnej zóny
V subdukčnej zóne východného Slovenska sa vytvorila v spodnom sarmate línia morfologicky jednoduchých stratovulkánov Slanských vrchov (stratovulklány Šebastovka, Zlatá Baňa, Makovica, Strechov, Bogota, Milič a Bradlo), ktorá pokračovala až do severného Rumunska. S touto fázou sú petrograficky ekvivalentné intrúzie andezitov v Pieninách, na Považí a pri Uherskom Brode. Z hornín prevládajú dioritové porfýry a andezity s výrastlicami amfibolov a pyroxénov, niekedy aj s granátmi.
Mladšia fáza tejto vulkanickej činnosti vytvorila pohorie Vihorlat so stratovulkánmi Kyjov, Sokolský potok, Morské oko, Diel a Popriečny (na ukrajinskej strane pod názvom Popričny).
.jpg)
Finálna fáza
Finálna fáza vulkanizmu predstavuje bázický alkalický vulkanizmus stredoslovenskej a juhoslovenskej oblasti. Zmena typu vulkanizmu bola pravdepodobne spôsobená ukončením kôrového skrátenia vo flyšovom pásme. Z hornín prevládajú bazalty s výrastlicami olivínu, alebo nefelínu. Prvá etapa tejto fázy vyprodukovala telesá bazaltov v oblasti Banskej Štiavnice, lávové prúdy v okolí Ostrej Lúky pri Zvolene a Devičia pri Krupine (s vekom 8 až 6,6 mil. rokov) a lávové prúdy a maary v okolí Pincinej, Jelšovca v severozápadnej časti Lučeneckej kotliny (s vekom 7,2 až 6,4 mil. rokov).
Druhá etapa je cerovská bazaltová formácia tvorená bazaltovými lávovými prúdmi, nekmi, dajkami a maarmi s vekom 5,4 až 1,1 mil. rokov v Cerovej vrchovine a mladý troskový kužeľ Putikov vŕšok pri Novej Bani, ktorého vek je odhadovaný na 100 000 rokov a menej.
Vulkanizmus finálnej fázy bol spôsobený izostatickým vyrovnávaním poklesnutej panónskej zaoblúkovej panvy v kombinácii s extenzívnymi pohybmi.
Hydrogeologické a inžinierskogeologické pomery
Oblasť neovulkanitov je veľmi rôznorodá nielen po stránke tvarov povrchu ale i vo svojej pestrej horninovej náplni od rozsiahlych utuhnutých lávových telies, cez tufy až po íly a štrky. Prevažujúcou horninou na povrchu sú andezity a ich pyroklastiká. Ide všeobecne o slabo priepustné horniny, ktoré sú od hĺbky 20 – 30 m len veľmi slabo priepustné[3]. V masívnych efuzívnych horninách prevažujú vody plytkého obehu, cirkulujúce v zóne zvetrávania a rozpojenia puklín. Väčšina prameňov v takýchto oblastiach má výdatnosť do 1 l.s−1 a je nestála. Zvodnené pórové vulkanoklastiká sa vyznačujú medzizrnovou a puklinovou priepustnosťou. Ich výdatnosť dosahuje 5 – 20 l.s−1. Hlbšie založené poruchové zóny, majúce pôvod v extenznej tektonike môžu byť tiež zvodnené. Ich výdatnosť sa pohybuje od 0,4 do 5 l.s−1. Niekedy môžu mať zvýšenú teplotu. Všeobecne majú tieto vody mineralizáciu typu Ca-Mg-HCO3 v rozmedzí od 0,04 – 0,25 g.l−1 v efuzívnych horninách po 0,04 – 0,05 g.l−1 v tufitických horninách[4]. Na miestach ich prechodu sulfidickými horninami ich mineralizácia rastie, tieto vody sú často znehodnotené a nevhodné na využitie.
V oblasti neovulkanitov sú typické kryhové zosuvy pevných vulkanitov po svojom plastickom tufitovom alebo ílovito piesčitom podloží. Pozorovateľné sú mnohé staršie, najmä pleistocénne zosuvy. Svahy sú obvykle pokryté 0,5 až 3 m hrubými piesčito-hlinitými až kamenistými delúviami. Niektoré lávové telesá sa postupne zabárajú do svojho menej pevného podložia, alebo sa kĺžu po jeho svahoch[3]. Známe je tiež ohrozenie okolia rozpadom a sutinou, napr. ryolitové bralo pri Vyhniach.
Stavebná činnosť v oblasti neovulkanitov sa sústreďuje do oblasti eróznych kotlín a brázd, s lepšími podmienkami. V minulosti tu bola pomerne rozšírená banská činnosť. V súčasnosti je však väčšina ložísk rudných surovín v oblasti vyčerpaná. Stále významná zostáva ťažba stavebného kameňa[3], ktorý je na rozdiel od starších hornín v Karpatoch podstatne menej tektonicky rozpukaný a má preto väčšie využitie.
Referencie
- ↑ Pácskay, Z., Lexa, J., Szákacs, A., 2006: Geochronology of Neogene magmatism in the Carpathian arc and intra-Carpathian area. Geologica Carpathica, 57, 6, s. 511 – 530
- ↑ Bezák, V. (Editor) 2009: Vysvetlivky k prehľadnej geologickej mape Slovenskej republiky 1 : 200 000. ŠGÚDŠ, Bratislava, 534 s.
- ↑ a b c Matula, M., Melioris, L., 1982: Úvod do inžinierskej geológie a hydrogeológie. Univerzita Komenského v Bratislave, 166 s.
- ↑ Fendeková, M., Böhm, V., Čech, F., Hyánková, K., Melioris, L., Némethy, P., Trnovec, A., 1997: Základy hydrogeológie. Univerzita Komenského, Bratislava, 236 s.
Ďalšia literatúra
- Biely et al., Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska (1 : 500 000). GÚDŠ, Bratislava, 1996
- Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., Historická a stratigrafická geológia. 1984, SPN, Bratislava, 541 s.