Punk rock

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Punkrock)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Punk rock
Punk Red Mohawk Morecambe 2003.jpeg
Punkeri
Pôvod v štýlochRock and roll – Rockabilly – Garage rock – Frat rock – Psychedelický rock – Pub rock – Glam rock – Protopunk
Kultúrne pozadiev polovici 70. rokovUSA, Spojené kráľovstvo a Austrália
Typické nástrojegitara - basová gitara – bicie – spev – gitara – niekedy aj iné nástroje
Všeobecná popularitav Spojenom kráľovstve na vrchole v 70. rokoch, medzinárodný komerčný úspech žánru pop punk a ska punk, od polovice 90. rokov dodnes
Odvodené štýlyNew Wave – post-punk – alternatívny rock – emo – post-hardcore
Podštýly
anarcho-punk – art punk – garage punk – gothic rock – glam punk – hardcore punk – horror punk – Oi! – riot Grrrl – skate punk – kresťanský punk - nazi punk
Regionálne scény
Argentína – Austrália – Brazília – Kalifornia –
Francúzsko – Nemecko – Uruguaj – Juhoslávia
---- Eighth notes and rest.png Pozri aj Hudobný portál Eighth notes and rest.png

Punk rock alebo punk je žáner rockovej hudby, ktorý sa vyvinul medzi rokmi 1974 a 1976 v Spojených štátoch amerických, Veľkej Británii a Austrálii. Korene má v garážovom rocku a iných hudobných formách dnes známych pod názvom protopunk. Punkrockové skupiny sa vyhýbali tomu, čo chápali ako výstrelky komerčného rocku 70. rokov 20. storočia; vytvorili rýchlu, náročnú hudbu, obyčajne s krátkymi piesňami, jednoduchou inštrumentáciou a nezriedka s politickými textami vystupujúcimi proti establishmentu. Punk rock si osvojil prístup DIY (Do it Yourself – Urob si sám); mnohé kapely si samy produkujú nahrávky a distribuujú ich pomocou neformálnych ciest.

Koncom roku 1976 boli kapely ako Ramones z New Yorku, a Sex Pistols a The Clash z Londýna rešpektované ako predvoj nového hudobného hnutia. Rok nato znamenal pre punk rock rozšírenie do celého sveta a v Spojenom kráľovstve sa stal najvýznamnejším kultúrnym fenoménom. Punk rock bol väčšinou spätý s miestnymi scénami, ktoré mali sklon odmietať hlavný prúd. Objavila sa s tým spojená punková subkultúra, vyjadrujúca mladícky odpor, s čím bol spojený charakteristický štýl odievania a ozdôb a rôzne antiautoritatívne ideológie.

Začiatkom 80. rokov začali prevládať v punk rocku rýchlejšie a agresívnejšie štýly ako hardcore a Oi!. Hudobníci, ktorí sa stotožňovali s punkom, alebo ktorých punk ovplyvnil, pomohli vytvoriť široké spektrum rozličných variácií, čím podnietili vznik post-punkového a alt-rockového hnutia. Koncom storočia začal byť v komerčnom strednom prúde obľúbený pop punk, zastupovaný kapelami ako Green Day, Blink-182 a The Offspring, ktoré vydobyli žánru rozsiahlu obľubu.

Charakteristické znaky[upraviť | upraviť kód]

Filozofia[upraviť | upraviť kód]

Prvá vlna punk rocku bola agresívne modernistická, snažiac sa dištancovať čo najväčšmi od bombastického a sentimentálneho rocku prvej polovice 70. rokov 20. storočia.[1] Podľa bubeníka skupiny Ramones Tommyho Ramona, „v raných štádiach bolo množstvo hudby 60. rokov inovatívne a vzrušujúce. Nanešťastie, nastala situácia, že ľudia, ktorí nesiahali ľudom ako Hendrix ani po päty, zrazu začali vystrkovať rožky. Onedlho to bolo samé nekonečné, nezmyselné gitarové sólo. Okolo roku 1973 som už vedel, že to čo sa mi žiada, je rýdzi, prostý rokenrol zbavený nánosu tých nezmyslov.“[2] John Holmstrom, zakladajúci redaktor časopisu Punk spomína ako cítil, že „punk rock proste musel prísť, pretože rocková scéna príliš skrotla, pod pojmom rokenrol sa zrazu mysleli interpreti ako Billy Joel a Simon & Garfunkel, no pre mňa, ako aj pre iných fanúšikov, predstavoval rokenrol divokú a buričskú muziku.“[3] Ako píše kritik Robert Christgau, „bola to subkultúra, ktorá odvážne odmietla politický idealizmus a nezmyselnosť kalifornských flower-power hipíkov.“ [4]

Technická dostupnosť a filozofia DIY (Do it Yourself – Urob si sám) sú v punk rocku vysoko cenené. Medzi rokmi 1972-1975 prispel ku vzniku punk rocku britský krčmový rock, ktorý si vytvoril vlastné zázemie malých podnikov, ako boli rôzne krčmy, kde mohli hrať kapely nezávislé od stredného prúdu.[5] V prostredí krčmového rocku sa takisto zrodila myšlienka vytvoriť nezávislé nahrávacie spoločnosti, napr. Stiff Records, ktoré vydávali nízkonákladové nahrávky nižšej kvality.[5] Krčmové kapely organizovali vlastné menšie turné a v malých nákladoch vydávali svojpomocne svoje nahrávky. V raných dňoch punk rocku táto filozofia DIY ostro kontrastovala k okázalým hudobným efektom a vysokým technologickým nárokom mnohých rockových kapiel zo stredného prúdu.[6] Na hudobnú virtuozitu sa zväčša nazeralo podozieravo. Ako tvrdí Holmstrom, punk rock bol „rokenrol, ktorí hrali ľudia bez poriadnych hudobných zručností, no i tak sa potrebovali vyjadrovať skrz muziku“.[3] V decembri 1976 anglický fanzine Sideburns uverejnil dnes už kultovú ilustráciu troch akordov s titulkom „toto je akord, toto je ďalší a toto je tretí. A teraz môžeš založiť kapelu“.[7] Názov singlu newyorskej punkovej skupiny Stimulators z roku 1980, „Loud Fast Rules!“, (Hlučné, rýchle pravidlá) výstižne pomenoval základný hudobný prístup punku.[8]

Niektoré popredné britské punkrockové skupiny odmietali nielen vtedajší mainstreamový rock a kultúru s ním spojenú, ale dištancovali sa tiež od svojich významých predchodcov: v skladbe „1977“ od The Clash sa spieva „žiadny Elvis, Beatles ani The Rolling Stones.[9] Rok predtým, keď sa vo Veľkej Británii začala punkrocková revolúcia, bol kultúrnym i hudobným „rokom nula“.[10] Zavrhnúc teda nostalgické pocity, mnohí príslušníci scény si osvojili nihilistický prístup, čo výstižne vyjadroval slogan Sex Pistols „No Future“ (Žiadna budúcnosť).[1] Ako povedal jeden svedok vtedajších udalostí, uprostred nezamestanosti a spoločenských nepokojov v roku 1977 „punková nihilistická pýcha bola najzaujímavejšia vec v Anglicku.“[11] Zatiaľ čo u „opileckých a vyvrheľských punkáčov“ bola bežná dobrovoľná sociálna vylúčenosť, stále jestvoval rozpor medzi ich nihilistickým zjavom a „radikálnym ľavicovým utopizmom“[12] skupín ako Crass, ktoré hnutiu dali pozitívny, oslobodzujúci zmysel. Dlhoročný spolupracovník Clash v narážke na vzhľad člena skupiny Joe Strummer vyhlásil, že „punk rock znamená našu slobodu. Budeme si robiť, to čo sa nám zachce“.[13]

Dôležitým aspektom punkovej subkultúry je autenticita—ľudia zaoberajúci sa punkom i oddaní fanúšikovia skupín, ktoré mali značný podiel na vzniku punku, majú sklon považovať niektorých interpretov (a tiež niektorých fanúšikov) za tzv. „pozérov“, čiže ľudí, ktorí predstierajú príslušnosť k subkultúre, ale nevedia nič o histórii, textoch ani posolstvách skupín, ktorých muziku počúvajú. Výskumník Daniel S. Traber tvrdí, že „dosiahnutie autenticity môže byť pri punkovej identite ťažké“; ako ďalej uvádza, s rozvojom punku sa za pozéra začal „považovať prakticky ktokoľvek“.[14]

Hudobný jazyk a motívy textov[upraviť | upraviť kód]

Členovia skupiny The Sex Pistols počas živého vystúpenia Zľava doprava: spevák Johnny Rotten a gitarista Steve Jones.

Punkrockové skupiny často napodobňujú hudobné štruktúry a aranžmány garážového rocku 60. rokov.[15] Medzi typické punkové hudobné nástroje patria dve elektrické gitary, elektrická basová gitara a bicia súprava, v sprievode speváka. Piesne bývajú kratšie než je bežné u iných obľúbených žánrov. Vplyvom skupiny The Ramones sa punkové skladby hrávali v rýchlom, „krkolomnom“ tempe.[16] Väčšina pôvodných punkrockových skladieb sa držala tradičnej rokenrolovej schémy „verš-refrén“ a taktu 4/4. Neskoršie skupiny nezriedka od tohto pravidla ale upúšťajú. Ako píše kritik Steven Blush, „The Sex Pistols bol stále rokenrolom ... niečo na spôsob najšialenejšej verzie Chucka Berryho. Od toho sa radikálne odchýlil hardcore. To už nebol rock typu verš-refrén. Čo sa týka tvorby piesní, nedržal sa žiadnych zavedených pravidiel. To už bola vskutku svojbytná hudobná forma“.[17]

Punkrockové vokály zavše znejú nosovo,[18] a spevák nezriedka namiesto klasického spievania kričí, bežné je to predovšetkým v hardcorových štýloch.[19] Zmeny v takte, hlasitosti či intonácii nie sú príliš rozšírené.[20] Punkrockový „chrapľavý, škripotavý“ spev a skandovanie ostro kontrastujú s „melodickým a uhladeným“ spevom komerčného rocku.[21] Spev v ranom punku sa tiež vyznačoval „arogantným vrčaním“.[22] Komplikované gitarové sóla sa považujú za pôžitkárske a nepotrebné, i keď jednoduché gitarové sóla sú bežné.[23] Charakteristickým rysom punku je hlasitý, skreslený gitarový zvuk, postavený na silových akordoch.[24] Niektoré punkové skupiny sa nechali ovplyvniť surfrockovými jemnejšími, fidlikantskými gitarovými tónmi. Ďalší muzikanti, medzi inými napríklad Robert Quine, gitarista skupiny The Voidoids, sa nechali ovplyvniť divokým štýlom skupín ako The Velvet Underground či nahrávkami Ikea Turnera z 50. rokov.[25] Basitarové linky nie sú obyčajné veľmi komplikované; príznačný je neúprosný, opakujúci sa „silený rytmus“,[26] aj keď niektorí punkoví basgitaristi—ako napríklad Mike Watt pôsobiaci v skupinách The Minutemen a Firehose—uprednostňujú väčšmi technicky prepracované basové linky. Pri hre na basu sa taktiež obyčajne používa brnkadlo, keďže tóny sa hrajú v rýchlom slede a hranie prstami je nepraktické. Bicie zvyčajne znejú tvrdo a sucho a bicia súprava je zväčša veľmi jednoduchá. Na rozdiel od iných rockových foriem sa v punku synkopy takmer nevyskytujú.[27] Hardcorové bubnovanie býva obzvlášť rýchle.[19] Produkcia býva minimalistická, niektoré skladby bývajú veľakrát dokonca nahraté na domácich kazetových rekordéroch[28] alebo na jednoduchých štvorstopových portastudiách. Zámerom je, aby je nahrávaný zvuk nebol manipulovaný, aby bol čo najvernejší skutočnosti, aby odrážal autenticitu živého vystúpenia.[29]

The Clash počas koncertu v roku 1980.

Texty v punk rocku sú zvyčajne priame a konfrontačné; na rozdiel od textov v iných žánroch populárnej hudby sa opakovane dotýkajú spoločenských a politických otázok.[30] Typickými punkovými piesňami sú napr. „Career Opportunities“ od The Clash a „Right to Work“ od Chelsea, ktoré sa zaoberajú nezamestnanosťou a pochmúrnou realitou mestského života.[31] Predovšetkým v ranom britskom punku sa dôraz kládol na nevraživosť a šokovanie stredného prúdu.[32] Skladby „Anarchy in the U.K.“ a „God Save the Queen“ od Sex Pistols otvorene znevažujú britský politický systém a spoločenské zvyklosti. Bežnou súčasťou textov je anti-sentimentalita a motívy zaoberajúce sa vzťahmi a sexom, ako napríklad v piesni „Love Comes in Spurts“, ktorú napísal Richard Hell a nahral ju zo skupinou The Voidoids. Často sa tiež vyskytuje motív anómie – príkladom sú texty piesní „Blank Generation“ od kapely Hell a „Now I Wanna Sniff Some Glue“ od Ramones. V. Vale, zakladateľ sanfranciského fanzinu Search and Destroy komentoval spájanie punku s takouto tematikou slovami, že „punk bol totálnou kultúrnou revoltou. Išlo o zásadnú konfrontáciu s temnou stranou dejín a kultúry, pravicovými náhľadmi, sexuálnymi tabu, a to v takej miere, ako ešte nikdy predtým“.[33] Kvôli svojej kontroverznej textovej náplni boli niektoré punkové nahrávky odmietané zo strany rádiových staníc a taktiež zo strany významných reťazcov z hudobninami.[34]

Vizuálne a iné prvky[upraviť | upraviť kód]

Klasický punkrovový imidž amerických hudobníkov evokuje subkultúru greasers z 50. rokov a tiež módu spájanú so scénou rockabilly a subkultúrou rockers: tričká, motorkárske bundy a džínsy. Vzhľad Richarda Hella—povestného vynálezcu estetiky spínacích špendlíkov—bol väčšmi obojpohlavný a ošumelý, čím veľkou mierou inšpiroval impresária Sex Pistols Malcolma McLarena, a koniec koncov celý punk.[35][36] (Prvým hudobníkom, ktorý mal na sebe bundu posiatu spínacími špendlíkmi, bol pravdepodobne John D Morton z clevelandskej kapely Electric Eels.)[37] McLarenov partner, módny návrhár Vivienne Westwood, pripisuje prvenstvo v nosení potrhaného trička Johnnymu Rottenovi a basgitarostovi Sex Pistols Sidovi Viciousovi zase pripisuje prvenstvo v používaní spínacích špendlíkov;[38] keďže v súčasnosti si len málo punkerov môže dovoliť kúpiť McLarenove a Westwoodove dizajnérske kúsky, také obľúbené u Sex Pistols, vyrábajú si svoje vlastné kópie, charakteristické svojou štýlovou rôznorodosťou. Mladé ženy v punkovej kultúre zničili zavedené rockové stereotypy, ktoré ženy štylizovali do podoby „pokorných sexuálnych mačiatok“.[39] Prvé punkové hudobníčky boli známe svojím rozmanitým imidžom; Siouxsie Sioux vynikala bondážou, Patti Smith bola zase povestná svojím ošarpaným hermafroditickým výzorom,[40] ktorým vo veľkej miere ovplyvnila odievanie žien v punku.[41] Časom sa bežnou súčasťou punkovej módy stali tetovania, piercingy či kovové hroty a špice, teda prvky, ktoré mali pôsobiť „rušivo a zlostne“.[42] Ďalším dôležitým prvkom punkrockovej scény je extravagantný účes, čím sa dáva najavo sloboda prejavu.[43] Pôvodne sa nosil krátky a strapatý zostrih; neskôr sa poznávacím znamením punkerov stalo číro,[44] vlasy sa tiež nosia upravené ako bodce.[43]

Britskí punkáči, asi 1986.

Správanie punkových hudobníkov sa pri živých vystúpeniach výrazne neodchyľuje od klasického rockového machizmu.[45] Punkové hudobníčky sa od raných štýlov výraznejšie dištancovali. Bádateľ John Strohm naznačuje, že ženy prevzali osobnostné charakteristiky zvyčajne považované za mužskú doménu: „Osvojili si drsný, nedámsky postoj, ktorý sa opieral väčšmi o machistické chvastúnstvo garážových kapiel 60. rokov, než o vypočítavý dievčenský imidž skupín ako The Runaways.“[40] Znalec Dave Laing naznačuje, že basgitaristka Gaye Advert si osvojila prvky mužskej módy, len preto aby v očiach publika získala status „sexy“.[46] Laing tiež poukazuje na inovatívny a náročný štýl živých vystúpení, badateľný na anti-erotickom prístupe Siouxsie Sioux, Ari Up zo skupiny The Slits, či Poly Styrene z kapely X-Ray Spex.[47]

Pre nedostatok výrazných synkopických prvkov sa v punku vyvinuli „netradičné“ tanečné formy. Typickým tanečným štýlom je pogo.[48] Iniciovanie prvého poga sa pripisuje na vrub Sidovi Viciousovi, keď sa ešte v období pred vstupom do Sex Pistols zúčastnil jedného z ich koncertov.[49] Pre hardcorové koncerty je typický moshing, agresívnejšia forma poga. Nedostatok konvenčných tanečných rytmov bol hlavným dôvodom, prečo sa punku nikdy nepodarilo vo veľkej miere výrazne komerčne preraziť.[50]

Stieranie vzdialenosti medzi umelcom a publikom je základom punkovej mravouky.[51] Účasť fanúšikov na koncertoch je preto dôležitá; v dobe vrcholného rozkvetu hnutia to často zachádzalo do očividne perverzného, no náležite „punkového“ extrémneho ponímania tejto etiky. Kapely prvej vlny britského punku ako napríklad Sex Pistols a The Damned urážali a inak podpichovali svoje publikum k intenzívnym reakciám. Laing identifikoval tri primárne formy fyzickej reakcie divákov na podpichovanie: hádzanie plechoviek, inváziu na pódium a pľutie.[52] V hardcore je invázia na pódium zväčša predohrou k stage divingu. Mnohí fanúšikovia založili svoju vlastnú alebo sa pridali do už existujúcej kapely; ďalší prívrženci punku tiež významne prispeli k rozvoju scény amatérskymi a informálne rozširovanými časopismi—podľa Lainga bol v Anglicku punk „prvým hudobným žánrom, ktorý podnietil vznik väčšieho množstva fanzinov“.[53]

Etymológia a klasifikácia[upraviť | upraviť kód]

Patti Smith počas živého vystúpenia roku 1976.

V 16. až 18. storočí bol v angličtine výraz punk bežne používaným, oplzlým synonymom pre „prostitútku“.[54] Tento pojem sa postupne začal používal ako opis „mladého pasáka, hrdloreza, banditu či hrubiána“.[55]

Prvé známe použitie frázy punk rock sa objavilo v americkom denníku Chicago Tribune 22. marca 1970.[56] V decembrovom vydaní časopisu Creem z roku 1970 sa redaktor vyjadril o Iggym Popovi ako „o tom Stoogeovskom punkáčovi“ („that Stooge punk“).[57] Prvým hudobným kritikom, ktorý použil pojem punk rock bol roku 1971 Greg Shaw: v aprílovom vydaní časopisu Rolling Stone sa vyjadril o piesni od The Guess Who ako o „dobrom, nepríliš nápaditom punk rock and rolle“.

V decembri 1972 sa už pojem bežne používal v tlači.[58] V máji 1973 Billy Altman začal vydávať krátkotrvajúci punk magazine, ktorý predchádzal rovnomernej väčšmi známej publikácii z roku 1975, avšak, na rozdiel od neskoršieho časopisu, sa venoval predovšetkým rozpravám o garážových a psychedelických počinoch zo 60. rokov.[59][60]

V roku 1975 sa punk používal v súvislosti s takými rozličnými interpretmi ako Patti Smith Group, Bay City Rollers či Bruce Springsteen.[61] Keď sa začínala dostávať do povedomia scéna spájaná s newyorským klubom CBGB, bolo potrebné nájsť nové pomenovanie pre vznikajúci osobitý zvuk. Majiteľ klubu Hilly Kristal nazýval toto nové hnutie pojmom „street rock“. V súvislosti s použitím slova punk spomína John Holmstrom časopis The Aquarian Weekly, keď sa v ňom „opisovalo dianie v CBGB“.[62] Ku kodifikácii tohto pojmu prispel nemalou mierou časopis Punk, ktorý koncom roku 1975 založili Holmstrom, McNeil a Ged Dunn.[63] „Bolo úplne jasné, že toto slovo bolo čoraz populárnejšie,“ poznamenal Holmstrom. „Usúdili sme, že by sme si ho mali prisvojiť, skôr než to spraví niekto iný. Chceli sme sa oprostiť od toho balastu, proste rock 'n' roll obnažený na kosť. Chceli sme späť zábavu a živelnosť.“[61]

História[upraviť | upraviť kód]

Korene[upraviť | upraviť kód]

Garážový rock a bigbít[upraviť | upraviť kód]

Searchtool.svg Pozri aj: Garage rock, Protopunk, Mods a Bigbít

Podľa jednej teórie punk rock ako taký možno počuť už v piesni Ritchieho Valensa „La Bamba.“ Skúste porovnať Valensove trojakordové mariachi kvákanie s „Louie Louie“ od The Kingsmen, potom porovnajte „Louie Louie“ s „You Really Got Me“ od The Kinks, potom „You Really Got Me“ s „No Fun“ od The Stooges, potom „No Fun“ s „Blitzkrieg Bop“ od The Ramones, a nakoniec si všimnete, že „Blikskrieg Bop“ znie presne ako „La Bamba.“[64]

V prvej polovici 60. rokov 20. storočia sa v Severnej Amerike začali objavovať skupiny hrajúce garážový rock, v súčasnosti považované za priekopníkov punk rocku. The Kingsmen zabodovali v roku 1963 svojou verziou skladby od Richarda Berryho „Louie, Louie“, čím vymedzili charakteristické znaky punk rocku.[65] Potom ako sa Beatles prvýkrát objavili v americkej televíznej relácii „Ed Sullivan Show”, Britská invázia a fenomén garážových rockových skupín nabrali v USA na obrátkach.[66] Okolo roku 1965 tvrdší zvuk britských počinov, ako napríklad The Rolling Stones, The Kinks, The Who či The Yardbirds, bol čoraz väčšmi ovplyvňovaný americkými garážovými skupinami.[67] Surový zvuk amerických skupín, ako boli The Sonics, The Seeds, The Remains, The Standells či The Shadows of Knight, bol predzvesťou štýlu neskorších kapiel.[68] Začiatkom sedemdesiatych rokov niektorí kritici používali termín „punk rock“ na označenie garážových skupín z polovice 60. rokov[69] i následných počinov, ktoré navidomoči pokračovali v ich štylistickej tradícii, ako napríklad The Stooges.[70]

V roku 1964 vyšli v Anglicku, z veľkej časti pod vplyvom mládežníckeho hnutia Mods a bigbítových skupín, hitové singly „You Really Got Me“ a „All Day and All the Night“ od the Kinks, ktoré boli ovplyvnené skladbou „Louie, Louie“.[71][72] V roku 1965 The Who vydali hymnu Mods „My Generation“, ktorá bola podľa Johna Reeda predzvesťou druhu „mozgovej zmesi hudobnej divokosti a rebelského postoja“, ktorý neskoršie charakterizoval väčšinu britského punk rocku v 70. rokoch.[73][74] Fenomén garážového rocku a bigbítu prenikol aj za hranice Severnej Ameriky a Británie.[75] Skladbu „Wild About You” (1965) od austrálskej skupiny The Missing Links o desať rokov neskôr prevzala ďalšia austrálska kapela The Saints.[76][77] V roku 1965 nahrala peruánska kapela Los Saicos skladbu „Demolicion“, pozoruhodný príklad ranného punku.[78]

Post-psychedelic proto-punk[upraviť | upraviť kód]

Iggy Pop, prezývaný „krstný otec punku“.[79]

V auguste 1969 debutovala eponymným albumom skupina The Stooges pochádzajúca z mestečka Ann Arbor v Michigane. Podľa kritika Greila Marcusa kapela vedená spevákom Iggym Popom vytvorila „zvuk à la Airmobile od Chucka Berryho—akurát že ohlodaný na kosť“.[80] Album produkoval John Cale, bývalý člen newyorskej experimentálnej rockovej skupiny The Velvet Underground, ktorá sa preslávila ako priekopník undergroundového rocku a ktorá či už priamo alebo nepriamo ovplyvnila mnohé vznikajúce punkové skupiny.[81] Začiatkom 70. rokov skupina New York Dolls zmodernizovala pôvodný divoký rokenrol z 50. rokov a vytvorila módu neskoršie známu ako glam punk.[82] Newyorské duo Suicide hralo jednoduchú, experimentálnu muziku, na koncertoch okorenenú netradičnými prvkami, inšpirovanými The Stooges. V klube Coventry v newyorskej štvrti Queens vystupovali The Dictators, ktorý rockom dávali najavo svoj sarkastický postoj a humor.[83] V Bostone upútala pozornosť svojim minimalistickým štýlom kapela The Modern Lovers, ktorú viedol oddaný nasledovník Velvet Underground Jonathan Richman. V roku 1974 sa začala utvárať regenerovaná scéna okolo novootvoreného klubu Rathskeller na námestí Kenmore. K jej čelným predstaviteľom možno zaradiť kapely ako The Real Kids, založenú bývalým členom Modern Lover Johnom Felicom; Willie Alexander and the Boom Boom Band, ktorých frontman bol v roku 1971 zopár mesiacov členom Velvet Underground; či Mickey Clean and the Mezz.[84]

Britskí Deviants hrali koncom 60. rokov zmes psychedelických štýlov so satirickým, anarchistickým nádychom a záľubou v situacionistických vystúpeniach, ktorými predbehli Sex Pistols o takmer celé jedno desaťročie.[85] V roku 1970 sa tento počin pretvoril na kapelu Pink Fairies, pokračujúc v nastolenom trende.[86] Kapely z londýnskej krčmovej scény vrátili rock ku koreňom a začali hrať jednoduchú, tvrdú, muziku inšpirovanú R&B. Okolo roku 1974 začala dláždiť cestu novým kapelám jednotka na scéne Dr. Feelgood, ku ktorým medzi inými patrili The Stranglers a Cock Sparrer, ktoré mali neskoršie zohrať svoju úlohu v punkovej explózii. V rámci tejto krčmovej scény sa vytvorili podmienky na to, aby mohli vystupovať nekomerčné skupiny a vydávať svoje nízkonákladové nahrávky pomocou nezávislých nahrávacích spoločností.[87] K ďalším skupinám, ktoré toho roku vznikli, patrí tiež The 101ers. Ich spevákovi, ktorý si neskôr začal hovoriť Joe Strummer[88] sa pripisuje, že prepojil pub rock s punk rockom.[5] Napriek tomu, že zdieľajú niektoré spoločné postoje a hodnoty, cieľom pub rocku bolo skôr naviazať na tradíciu pôvodných rokenrolových interpretov, zatiaľ čo cieľom punku bolo práve narušenie tradície.[89]

Kapely predvídajúce nadchádzajúce hnutie sa objavovali v takých vzdialeným končinách ako bol západonemecký Düsseldorf, kde v roku 1971 vznikla kapela Neu! vychádzajúca z krautrockovej tradície skupín ako Can.[90] Japonská protispoločenská čvarga Zunō Keisatsu (Mozgová polícia) miesila acid rock a folk. Banda musela sústavne čeliť cenzúre a svoje živé vystúpenia minimálne jedenkrát okorenili masturbáciou.[91] Nová generácia austrálskych garážových kapiel, čerpajúca inšpiráciu najmä z odkazu The Stooges a MC5, sa ešte väčšmi priblížila k zvuku, ktorý sa už zanedlho mal začať nazývať „punk“: z Brisbane sa vynorili The Saints inšpirovaní surovým zvukom britských Pretty Things, ktorý roku 1975 podnikli neslávne známu koncertnú šnúru po Austrálii a Novom Zélande.[92]

1974–1976: Prvopočiatky[upraviť | upraviť kód]

Severná Amerika[upraviť | upraviť kód]

New York City[upraviť | upraviť kód]

Na vznik newyorskej punkrockovej scény mali vplyv rôzne zdroje, ako napríklad „trashová kultúra“ z konca 60. rokov, či podzemný rock zo začiatku 70. rokov sústredený v kultúrnom zariadení Mercer Arts Center v Greenwich Village, kde vystupovali aj New York Dolls.[93] Počiatkom roku 1974 sa začala formovať nová scéna, ktorá sa zabývala v klube CBGB, ktorý sa tiež nachádzal v dolnom Manhattane. Ústrednou figúrou sa stala skupina Television, podľa kritika Johna Walkera „fundamentálna garážová kapela plná nadutosti“.[94]

Hudba a tanec[upraviť | upraviť kód]

Hudobne sa punk vrátil k počiatkom rocku, to znamená využívanie jednoduchej melódie obyčajne s troma akordmi, v extrémnych prípadoch s dvoma akordmi a väčšinou so satirickým textom. Punková hudba je založená predovšetkým na textoch piesní, majú za úlohu poukazovať na súčasné problémy doby tak zvaným priamym rýchlym a úderným nakopávaním. Za začiatok punkového hnutia sa často považuje pôsobenie skupín Sex Pistols, ktorú paradoxne svojimi komerčnými myšlienkami preslávil Malcom McLaren, The Clash a Ramones. V skutočnosti sa o podobný štýl asi desať rokov dávnejšie pokúšalo viacero iných skupín, napríklad Stooges alebo Velvet Underground, ktoré sa ním nepresadili.

V bývalom východnom bloku patrila punková hudba medzi zakázané prúdy, aj tu však vznikali skupiny, ktoré ju napodobňovali, napríklad Hrdinové Nové Fronty a F.P.B.. Po páde komunizmu sa tento hudobný štýl začal presadzovať aj tu.

S punkovou hudbou je spojený aj zvláštny chaotický tanec, pogo, ktorý vychádza z klasického poskakovania na mieste. S nadhľadom sa dá povedať, že pogo sa tancuje na každom koncerte popovej kapely. V súčasnosti tanec pogo nemá určené presné pravidlá. Uplatňuje sa pri ňom prudké kývanie hlavou, rozhadzovanie rukami, skákanie v rytme bicích alebo aj mimo rytmu a výrazná interakcia s ostatnými tanečníkmi. Neodmysliteľné je aj zdvíhanie ruky zovretej v päsť.

Pôvod punku[upraviť | upraviť kód]

Za jednu z prvých punkových kapiel vôbec sa považuje kapela Ramones, ktorá vznikla v roku 1974 v USA. Ramones ako prví použili v piesni spojenie punk rock (Judy is a Punk). Vlastne vytvorili základy punkovej uniformy (kožené bundy (krivák), ošúchané úzke džínsy a topánky Converse). Tento šýl obliekania u niektorých punkerov pretrváva dodnes. Ramones hrali surový, rýchly rock’n’roll. Ich piesne boli krátke a prestávky medzi nimi ešte kratšie (často iba rýchle odrátanie 1,2,3,4, go!) Základy punku položili aj iné americké kapely, ktoré hrali v tom istom období, napríklad Stooges, Dead Boys, New York Dolls, Dictators a iné. V rokoch 1977 - 1978 prepukla vlna punku v Spojenom kráľovstve, ktorú spustili Sex Pistols s hitmi Anarchy in the UK, God save the queen, No feelings, Holliday in the sun a ich jediným štúdiovým albumom Nevermind The Bollocks, Here is the Sex Pistols. Koncom Sex Pistols bolo nahradenie basgitaristu Glena Matlocka hudobným analfabetom Sidom Viciousom a následným odchodom Johnyho Rottena. Sex Pistols boli asi najznámejší ťahúni punku ako módnej vlny po celom svete. Svoje urobili aj premyslené marketingové ťahy ich manažéra Malcolma McLarena. Rozdiel medzi americkým a anglickým punkom je ten, že americký smeruje k zábave a anglický viac k politike, aj keď sa nájdu výnimky.

Na Slovensku sa punkové hnutie stalo záležitosťou čisto v Bratislave, kde vznikli aj najznámejšie kapely. Jedna z prvých kapiel hrajúcich punk je skupina Tip, ktorá existolvala asi okolo roku 1979, kedy sa aj punk dostáva na naše územie. Za počiatok slovenskej punkovej scény sa pokladá kapela Paradox, z ktorej neskôr vznikli kapely Zóna A a Slobodná Európa.

Punk dnes[upraviť | upraviť kód]

Po takmer 40 rokoch vývinu punk výrazne zmenil svoju podobu a charakter. Kým v minulosti bol skôr záležitosťou undergroundu, dnes punk v niekoľkoročných cykloch ovplyvňuje dominantnú kultúru, hlavne módu. Z toho dôvodu je punková scéna rozdelená na niekoľko častí. Okrem štyroch vývojových vĺn existuje aj komerčná verzia punku, ktorá vznikla v polovici 90. rokov, takzvaný neo punk. Tento štýl kvôli nízkemu veku poslucháčov je niekedy označovaný ako kinderpunk. Prívrženci neo punku často kombinujú prvky punkovej a skaterskej módy. Neo-punkeri sú zväčša školopovinní, klasický punk odmietajú. Najnovším punkovým prúdom je emo (emocionálny melodický punk). Jeho prívrženci obľubujú čiernu farbu, mejkap, pričom štýlovo nadväzujú na gothic punk. V dnešnej punkovej subkultúre je citeľný aj vplyv iných subkultúr. Okrem klasických štýlov ako sú Ska, reggae a skinheads, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu aj štýlmi gothic, skate a hip–hop.

Ženské pohlavie je v hnutí zastúpené v oveľa menšej miere, pričom mobilita do a von zo subkultúry má oveľa vyššiu frekvenciu ako u mužov. Napriek tomu, že výzor punkerov je často agresívny a sú terčom policajných represií z dôvodu hrozby pre spoločnosť, punk je sám o sebe apolitický. Politická aktivita je často obmedzená iba na účasť na demonštráciách. Menšia časť punku, Anarcho-punk, je však politicky aktívna. V 90. rokoch bol punk veľmi aktívny na demonštráciách konajúcich sa proti zasadaniu Medzinárodného menového fondu, G8 a Svetovej Banky. Pre výtržnosti a stotožňovanie punkerov a anarchistov zo strany spoločnosti, anarchistické hnutie sa často od punku dištancuje a účasť punkerov na demonštráciách chápe negatívne. V posledných rokoch dochádza k expanzii punku do nových lokalít – hlavne Ázie. Kým punk v Japonsku má svoju dlhšiu tradíciu, novinkou je rast subkultúry v Malajzii a predovšetkým v Číne. Punková subkultúra dnes ma vlastné vydavateľstvá, časopisy, webové stránky, kluby, kde prežíva relatívne nezávisle od hlavného prúdu.

Najznámejšie punkové skupiny[upraviť | upraviť kód]

Zahraničné[upraviť | upraviť kód]

Slovenské kapely[upraviť | upraviť kód]

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Robb (2006), predhovor napísal Michael Bracewell.
  2. Ramone, Tommy, "Fight Club", časopis Uncut, Január 2007.
  3. a b McLaren, Malcolm, "Punk Celebrates 30 Years of Subversion", BBC News, 18. august 18 2006. Dátum prístupu:2006-01-17
  4. Christgau, Robert, "Please Kill Me: The Uncensored Oral History of Punk, by Legs McNeil and Gillian McCain" (review), New York Times Book Review, 1996. Dátum prístupu: 17. január 2007.
  5. a b c Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 18
  6. Rodel (2004), str. 237; Bennett (2001), str. 49–50.
  7. Savage (1992), str. 280–281. Niektoré zdroje chybne pripisujú túto ilustráciu londýskemu fanzinu Sniffin' Glue (napr., Wells [2004], str. 5; Sabin [1999], str. 111). Robb (2006) ju pripisuje na vrub fanzinu Strangled punkovej skupiny The Stranglers (str. 311). Strangled začal vznikať ale až roku 1977, keď sa časť redaktorov odtrhla od Sideburns (pozri napr., Xulu Brand Comics, [cit. 2009-03-19]. Dostupné online. )
  8. Blush (2001), str. 173, 175. Pozri tiež The Stimulators—Loud Fast Rules 7″ Killed By Death Records (21. september 2006).
  9. Harris (2004), str. 202.
  10. Reynolds (2005), str. 4.
  11. Jeffries, Stuart. "A Right Royal Knees-Up". The Guardian. 20. júl 2007.
  12. Washburne, Christopher, and Maiken Derno. Bad Music. Routledge, 2004. Str. 247.
  13. Kosmo Vinyl, The Last Testament: The Making of London Calling (Sony Music, 2004).
  14. TRABER, Daniel S.. L.A.'s 'White Minority': Punk and the Contradictions of Self-Marginalization. Cultural Critique, 2001, s. 30–64. DOI10.1353/cul.2001.0040.
  15. Murphy, Peter, "Shine On, The Lights Of The Bowery: The Blank Generation Revisited," Hot Press, 12. júl 2002; Hoskyns, Barney, "Richard Hell: King Punk Remembers the [ ] Generation," Rock's Backpages, March 2002.
  16. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 80
  17. Blush, Steven, "Move Over My Chemical Romance: The Dynamic Beginnings of US Punk,", časopis Uncut, Január 2007.
  18. Wells (2004), str. 41; Reed (2005), str. 47.
  19. a b Shuker (2002), str. 159.
  20. Šablóna:Harvp; Reynolds (2005), str. ix.
  21. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 4
  22. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 21
  23. Chong, Kevin, "The Thrill Is Gone", Canadian Broadcasting Corporation, August 2006. Dátum prístupu:17 december 2006.
  24. Quoted in Šablóna:Harvp
  25. Palmer (1992), str. 37.
  26. Laing 1985, s. 62.
  27. Šablóna:Harvp
  28. Laing 1985, s. 118–19.
  29. Laing 1985, s. 53.
  30. Sabin (1999), str. 4, 226; Dalton, Stephen, "Revolution Rock", Vox, Jún 1993. Pozri tiež Laing (1985), str. 27–32, pre štatistické porovnanie textovej náplne.
  31. Laing (1985), str. 31.
  32. Laing (1985), str. 81, 125.
  33. Savage (1991), str. 440. See also Laing (1985), str. 27–32.
  34. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 7
  35. Isler, Scott; Robbins, Ira. Richard Hell & the Voidoids [online]. Trouser Press, [cit. 2007-10-23]. Dostupné online.
  36. Strongman (2008), str. 58, 63, 64; Colegrave a Sullivan (2005), str. 78.
  37. Pozri WELDON, Michael. Electric Eels: Attendance Required [online]. Cleveland.com, [cit. 2010-12-19]. Dostupné online.
  38. YOUNG, Charles M.. Rock Is Sick and Living in London [online]. Rolling Stone, 20. október 1977, [cit. 2006-10-10]. Dostupné online.
  39. Habell-Pallan, Michelle (2012). "Death to Racism and Punk Rock Revisionism", Pop: When the World Falls Apart: Music in the Shadow of Doubt. str. 247-270. Durham : Duke University Press. ISBN 9780822350996.
  40. a b Strohm (2004), str. 188.
  41. Pozri napr. Laing (1985), "Picture Section," str. 18.
  42. Wojcik (1997), str. 122.
  43. a b "LITTLE, Joseph. A History of Punk Music and its Effect on British Culture and Society [online]. rockandrollreport.com, 10. august 2011, [cit. 2015-12-13]. Dostupné online.
  44. Wojcik (1995), str. 16–19; Laing (1985), str. 109.
  45. Laing (1985), str. 89, 97–98, 125.
  46. Laing (1985), str. 92, 88.
  47. Laing (1985), str. 89, 92–93.
  48. Laing (1985), str. 34, 61, 63, 89–91.
  49. Laing (1985), str. 90; Robb (2006), str. 159–60.
  50. Laing 1985, s. 34.
  51. Laing 1985, s. 82.
  52. Laing 1985, s. 84–85.
  53. Laing 1985, s. 14.
  54. Dickson (1982), str. 230.
  55. Leblanc (1999), str. 35.
  56. Shapiro (2006), str. 492.
  57. Bangs, Lester, "Of Pop and Pies and Fun" Archived 2007-12-17 at the Wayback Machine, Creem, December 1970. Dátum prístupu: 2007-11-29.
  58. Willis, Ellen, "Into the Seventies, for Real," The New Yorker, December 1972; nové vydanie: Willis's Out of the Vinyl Deeps (2001, University of Minneapolis Press), str. 114–16. Pôvodne v kurzíve.
  59. LAING, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. Second. vyd. Oakland, CA : PM Press. Dostupné online. S. 23.
  60. Sauders, "Metal" Mike. "Blue Cheer More Pumice than Lava." punk magazine. Jeseň 1973.
  61. a b Savage (1991), str. 131.
  62. Savage (1991), str. 130–131.
  63. Taylor (2003), str. 16–17.
  64. Lester Bangs, 1980, str. 357
  65. Sabin (1999), str. 157
  66. Lemlich (1992), str. 2–3
  67. Sabin (1999), str. 159
  68. Sabin (1999), str. 159
  69. Laing (2015), str. 21
  70. Bangs (2003), str. 101
  71. Kitts, Thomas M. Ray Davies: Not Like Everybody Else. Routledge. 2007. str. 41.
  72. Harrington (2002), str. 165.
  73. Reed (2005), str. 49
  74. Reed (2005), str. 49
  75. UNTERBERGER, Richie. Trans-World Punk Rave-Up, Vol. 1-2 [online]. AllMusic, [cit. 2017-06-22]. Dostupné online.
  76. Marks, Ian D. and McIntyre, Iain. Wild About You: The Sixties Beat Explosion in Australia and New Zealand. Verse Chorus Press. Portland, London, Melbourne. 2010 ISBN 978-1-891241-28-4, str. 7.
  77. COCKINGTON, James. Long Way to the Top: Stories of Australian Rock & Roll. Sydney, NSW : Australian Broadcasting Corporation (ABC), 2001. ISBN 978-0-7333-0750-8. Kapitola Sunshine Sounds, s. 210–211.
  78. BROOKS, Katherine. Punk Music's Origins Traced To A Surprising Place. The Huffington Post, 15. august 2013. Dostupné online [cit. 2015-11-20].
  79. Iggy Pop: Still the 'godfather of punk'. CBS News, 8. január 2017. Dostupné online.
  80. Marcus (1979), str. 294.
  81. Taylor (2003), str. 49.
  82. Harrington (2002), str. 538.
  83. Bessman (1993), str. 9–10.
  84. Andersen and Jenkins (2001), str. 12. VAUGHAN, Robin. Reality Bites [online]. Boston Phoenix, 6. jún June 2012. Dostupné online. HARVARD, Joe. Mickey Clean and the Mezz [online]. Boston Rock Storybook. Dostupné online. ROBBINS, Ira. Wille Alexander [online]. Trouser Press Guide, [cit. 2007-11-27]. Dostupné online.
  85. OHTAKA, Toshikazu; YUKIKO, Akagawa. Interview with Mick Farren [online]. Strange Days (Japonsko), [cit. 2008-01-10]. Dostupné online.
  86. Unterberger (1998), str. 86–91.
  87. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 17-18
  88. Robb (2006), str. 51.
  89. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 19
  90. NEATE, Wilson. NEU!. Trouser Press. Dostupné online [cit. 2007-01-11].
  91. Anderson (2002), str. 588.
  92. Unterberger (2000), str. 18.
  93. Savage (1991), str. 86–90, 59–60
  94. Walker (1991), str. 662.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Punk rock