Rudolf Božik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rudolf Božik
Rudolf Božik
Osobné informácie
ŠtátSlovenský štát
Česko-Slovensko
Narodenie10. júl 1920
Hrnčiarovce (dnes Hrnčiarovce nad Parnou), Česko-Slovensko (dnešné Slovensko)
Úmrtie27. jún 2000 (79 rokov)
Piešťany, Slovensko
Zostrely
Potvrdené zostrely11 (1× R-5, 1× P-39 Airacobra, 5× Il-2, 1× Boston, 1× Bf 110G-2, 1× Ju 88A-5, 1× Fw 189A-2) + 1 v spolupráci (1× Fw 189A-2)
Pravdepodobné zostrely9 (1× Po-2, 1× P-39 Airacobra, 1× Spitfire, 4× Il-2, 1× P-40, 1× LaGG-3)
Poškodené lietadlá2 (1× B-17 Flying Fortress, 1× Ju 87)
Vyznamenania
Vyznamenanie Za hrdinstvo 3. stupňa
Vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa
Pamätný odznak I. stupňa za poľné ťaženie proti ZSSR
Železný kríž II. a I. triedy
Strieborná frontová letecká spona
Rad za letecké zásluhy – zlatý kríž
Čs. vojnový kríž 1939
Čs. medaila Za statočnosť
Rad Slovenského národného povstania II. triedy
Čs. vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR
Za víťazstvo nad Nemeckom
Za zásluhy o obranu vlasti

Rudolf „Rudo“ Božik[1][2][3], nesprávne aj Božík[4][5] (* 10. júl 1920, Hrnčiarovce – † 27. jún 2000, Piešťany) bol slovenský stíhací pilot a letecké eso počas druhej svetovej vojny. Jedenkrát bol nasadený na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Oficiálne mu ako príslušníkovi Slovenských vzdušných zbraní bolo priznaných deväť zostrelov nepriateľských lietadiel.[pozn. 1] Počas Slovenského národného povstania ako príslušník povstaleckého letectva zostrelil tri lietadlá Luftwaffe, z toho jedno v spolupráci.[8]

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Rudolf Božik sa narodil 10. júla 1920 v Hrnčiarovciach (okres Trnava) v rodine železničného robotníka. Už od detstva sa zaujímal o letectvo. Vyučil sa za zámočníka vo firme Manesman Coburg v Trnave. V januári 1939 začal pilotný výcvik v Považskom aeroklube v Piešťanoch, pričom pilotný preukaz získal 9. augusta 1939.

Služba u Slovenských vzdušných zbraní[upraviť | upraviť kód]

V januári 1940 dobrovoľne narukoval do slovenskej armády, pričom základný vojenský a pilotný výcvik absolvoval v Škole leteckého dorastu v Piešťanoch (neskôr v Trenčianskych Biskupiciach). Ako jeden z najlepších absolventov bol zaradený do stíhacieho kurzu, ktorý dokončil 20. júna 1942. Lietal na strojoch Avia B.534 u Cvičnej letky v Piešťanoch a od 1. septembra u letky 12 v Spišskej Novej Vsi. V októbri 1942 bol na niekoľko mesiacov prevelený do funkcie inštruktora pešieho výcviku v Leteckej škole v Trenčianskych Biskupiciach. Od apríla 1943 sa v Piešťanoch preškoľoval na Messerschmitt Bf 109E.

V júni 1943 bol odoslaný na východný front a na Kryme absolvoval preškolenie na modernejšie Messerschmitty Bf 109G. Potom bol presunutý k letke 13 na letisku v Anape a zapojil sa do leteckých bojov nad Kubáňou a Čiernym morom. Prvé dva zostrely dosiahol 26. júla 1943 (Polikarpov R-5 a P-39 Airacobra), pričom do 26. septembra 1943 zostrelil ešte päť Il-2 a jeden Boston.[9] Počas pôsobenia na východnom fronte zostrelil pravdepodobne ešte deväť ďalších lietadiel, ale tieto zostrely mu zostali nepotvrdené.[10] Dňa 26. septembra 1943 pri vzlete havaroval a utrpel ťažké zranenia chrbtice. Po pobyte v niekoľkých nemocniciach bol na konci októbra transportovaný na Slovensko na doliečenie.

Od 31. januára 1944 pôsobil na letisku vo Vajnoroch, opäť u letky 13, ktorá bola presunutá späť na Slovensko a mala chrániť Bratislavu a priemyselné lokality na Považí pred americkými náletmi. Dňa 13. apríla odštartoval na poplach s Františkom Hanovcom a zostrelil nemecké ťažké stíhacie lietadlo Messerschmitt Bf 110, ktoré si pomýlil s americkým bombardérom B-24 Liberator.[11][7] V boji s americkými bombardérmi a ich stíhacím sprievodom 26. júna 1944, v ktorom bola Pohotovostná letka z väčšej časti zničená, poškodil jednu B-17 Flying Fortress.[12]

Na začiatku augusta bol jedným z pilotov, ktorí preleteli so štyrmi Bf 109G-6 letky 13 k letke 12 na poľnom letisku Išľa pri Prešove. Letka 12 bola súčasťou Skupiny vzdušných zbraní, určenej na podporu Východoslovenskej armády, ktorá mala brániť Slovensko pred Červenou armádou.

Účasť v SNP[upraviť | upraviť kód]

Po vypuknutí Slovenského národného povstania začali nemecké jednotky odzbrojovanie Východoslovenskej armády a príslušníci Skupiny vzdušných zbraní preleteli 31. augusta 1944 za sovietske línie. Väčšina lietadiel pristála na letisku v Ľvove, medzi nimi aj Božik s Bf 109G-6. Už 6. septembra sa ale spoločne s ďalším Bf 109G-6, pilotovaným Františkom Hanovcom, vrátil späť na Slovensko ako posila pre povstalecké letectvo, ktoré nemalo vo výzbroji žiadne moderné stíhačky. V službách povstaleckého letectva vykonal 32 bojových letov a zostrelil tri nemecké lietadlá (jeden Fw 189A-2 v spolupráci, jeden Ju 88A-5 a jeden Fw 189A-2).[8][9] V noci zo 7. na 8. októbra 1944 bol letecky transportovaný späť za sovietske línie.

Služba v česko-slovenskom vojenskom letectve[upraviť | upraviť kód]

Stal sa príslušníkom 2. česko-slovenského stíhacieho leteckého pluku, ktorý bol súčasťou 1. česko-slovenskej zmiešanej leteckej divízie. Pluk bol vyzbrojený sovietskymi stíhačkami Lavočkin La-5FN, neskôr La-7. Do konca vojny nebol výcvik tejto jednotky ukončený a k jej nasadeniu na fronte nedošlo.[8]

Po vojne pokračoval v službe v česko-slovenskom vojenskom letectve. Dňa 2. júla 1946 havaroval s cvičným lietadlom Kl 35 a opäť si poranil chrbticu. V rokoch 1949 až 1950 absolvoval skrátené ročné štúdium na Leteckej vojenskej akadémii. V roku 1950 bol pridelený k Bezpečnostnému letectvu. Po ukončení činnosti Bezpečnostného letectva na konci roku 1950 pôsobil ako veliteľ roja v Leteckom pluku 51 v Plzni. Kvôli následkom svojich predchádzajúcich zranení vykonával od júla 1951 už len rôzne neletové funkcie. Z vojenskej služby bol prepustený na konci roku 1958 v rámci čistky, zameranej na bývalých príslušníkov slovenskej armády, ktorí bojovali proti Sovietskemu zväzu.[9][13]

Po prepustení z armády[upraviť | upraviť kód]

Od februára 1959 až do odchodu do dôchodku v roku 1980 pracoval ako strojvodca. Zomrel 27. júna 2000 v Piešťanoch vo veku 79 rokov. Pochovaný je v Bratislave na Cintoríne Vrakuňa.[14]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Z toho osem sovietskych lietadiel na východnom fronte a na Slovensku jeden nemecký Bf 110, ktorý omylom považoval za americký bombardér B-24 Liberator.[4][6][7]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. BURSA, Stano. Stíhač Rudo Božik (letecké eso slovenského stíhacího letectva). Cheb : Svět Křídel, 2006. 227 s. ISBN 80-86808-32-7.
  2. RAJICH, Jiří. Za Boha a národ (stíhací esa slovenských Vzdušných zbraní ve 2. světové válce). Cheb : Svět křídel, 2006. 239 s. ISBN 978-80-86808-30-7.
  3. STANISLAV, Ján; KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1944-1945. Bratislava : Magnet press, 2003. 246 s. ISBN 80-89169-00-7.
  4. a b BYSTRICKÝ, Jozef; ŠUMICHRAST, Peter. Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Bratislava : Magnet press, 2004. 120 s. ISBN 80-89169-02-3.
  5. ŠUMICHRAST, Peter; KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939-1944. Bratislava : Magnet-press Slovakia, 2000. 157 s. ISBN 80-968073-6-6.
  6. Bursa 2006, s. 135 – 137.
  7. a b Rajlich 2006, s. 146.
  8. a b c Rajlich 2006, s. 149.
  9. a b c Rajlich 2006, s. 152.
  10. ŠAFAŘÍK, Jan. Sestřely přiznané příslušníkům slovenské národnosti v létech 1939–1945 [online]. aces.safarikovi.org, [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  11. Bursa 2006, s. 135 – 137.
  12. Rajlich 2006, s. 147.
  13. Bursa 2006, s. 217.
  14. Bursa 2006, s. 221.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • BURSA, Stano. Stíhač Rudo Božik (letecké eso slovenského stíhacího letectva). Cheb : Svět křídel, 2006. 227 s. ISBN 80-86808-32-7.
  • RAJLICH, Jiří. Za Boha a národ (stíhací esa slovenských Vzdušných zbraní ve 2. světové válce). Cheb : Svět Křídel, 2006. 239 s. ISBN 978-80-86808-30-7.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]