Viačeslav Michajlovič Molotov

Viačeslav Michajlovič Molotov
3. Predseda Rady ľudových komisárov Sovietskeho zväzu
V úrade 19. december 1930 – 6. máj 1941
Alexej Rykov Josif Stalin
Biografické údaje
Narodenie	9. marec 1890 Kukarka, Ruské impérium
Úmrtie	8. november 1986 (96 rokov) Moskva, Ruská SFSR, Sovietsky zväz
Politická strana	Komunistická strana Sovietskeho zväzu
Národnosť	Rus
Rodina
Manželka	Polina Žemčužina
Odkazy
	Viačeslav Michajlovič Molotov (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Viačeslav Michajlovič Molotov (rus. , Вячеслав Михайлович Молотов), vlastným menom Viačeslav Michajlovič Skriabin (rus. Вячеслав Михайлович Скрябин; * 9. marec 1890, osada Kukurka, Viatská gubernia – † 8. november 1986, Moskva) bol politik a sovietsky štátnik a diplomat. V rokoch 1930 — 1941 predseda sovietskej vlády, v rokoch 1939 — 1949, 1953 — 1956 národný komisár a minister zahraničných vecí ZSSR.

Život

Viačeslav Skriabin sa narodil v osade Kukurka vo Viatskej gubernii v cárskom Rusku. Jeho otec Michail Prochorovič Skriabin bol vedúci obchodu, jeho matka Anna Jakovlevovna rodená Nebogatikovová pochádzala z významnej kupeckej rodiny. Mal desať súrodencov, z ktorých traja zomreli ešte v detstve. Ako školák hrával na husliach a písal básne. Od roku 1902 podobne ako jeho starší bratia navštevoval do roku 1908 Prvé Kazanské reálne gymnázium. V štúdiu pokračoval na Petrohradskom polytechnickom inštitúte, kde však absolvoval iba dva semestre. Už roku 1906 vstúpil do boľševickej strany. V roku 1915 bol poslaný do vyhnanstva do mesta Irkutsk. V tej istej dobe začal používať stranícky pseudonym Molotov. Čoskoro po návrate z vyhnanstva obsadil významné stranícke posty v Petrohrade. Bol zástancom ozbrojeného povstania proti cárovi. Počas októbrovej revolúcie bol členom Petrohradskej Vojensko revolučnej rady. Bol blízkym spolupracovníkom Georgija Jevsejeviča Zinovieva. Neskôr znovu obsadil rôzne stranícke posty v Povolží, Nižnom Novgorode a Ukrajine. V roku 1919 vydal pod pseudonymom Molotov politickú brožúru Ako sa robotníci učia budovať svoje hospodárstvo.

V rokoch 1920 až 1921 člen ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny a od r. 1921 do 1930 zároveň aj člen ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Následne vykonával vysoké štátne funkcie, vrátane predsedu výboru ľudových komisárov, čo sa rovnalo funkcii predsedu vlády. Patril medzi blízkych spolupracovníkov J.V. Stalina. Bol jedným z najzanietenejších predstaviteľov čistiek a politických represií v 30. a 50. rokoch. Jeho podpis spolu s ďalšími sovietskymi predstaviteľmi (Stalinom, Berijom, Vorošilovom, Mikojanom, Kalininom a Kaganovičom) schválil likvidáciu zajatých poľských dôstojníkov známu ako Katynský masaker.

V rokoch 1939 až 1949 a neskôr v rokoch 1953 až 1957 minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu. Ako minister zahraničných vecí nahradil na poste Maxima Litvinova, ktorý bol židovského pôvodu, čo neskôr uľahčilo rokovania s nacistickým Nemeckom. V auguste 1939 podpísal spolu s Joachimom von Ribbentropom pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom, ktorého tajným dodatkom bola dohoda o napadnutí Poľska. Napadnutím Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom stratil tento dokument v roku 1941 zmysel. Ako prvý oficiálny predstaviteľ ZSSR v čase obeda 22. júna 1941 oznámil v sovietskom rozhlase, že krajinu napadlo nacistické Nemecko. Na Jaltskej a Postupimskej konferencii na sklonku druhej svetovej vojny ostro vystupoval proti západným Spojencom. Jeho postoje prispeli k vzniku Studenej vojny. Pre svoj tvrdý a odmietavý postoj k návrhom Západu bol prezývaný „Mister Ňet“.

V roku 1957 vystúpil spolu s L.M. Kaganovičom, G. M. Malenkovom a ďalšími proti politickému kurzu nastolenému N.S. Chruščovom. To ho stálo politické funkcie v prezídiu Komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1962 sa venoval diplomatickej činnosti. Jeho nástupcom vo funkcii ministra zahraničných vecí bol Andrej Gromyko. Zomrel v Moskve. Svoju ženu Polinu Semionovnu Žemčužinovú prežil o šestnásť rokov.