Viedenská električka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Námestie Ľudovíta Štúra, odkiaľ odchádzala električka z Bratislavy
Starý most, cez ktorý premávali električky do Viedne
Zvyšky železničného násypu v blízkosti hraničného priechodu Petržalka/Berg
Železničná stanica Wien-Hauptzollamt (dnes Wien-Mitte) v roku 1905
Most nad riekou Wien vo Viedni
Historická súprava vo Schwechate
Železničná stanica vo Wolfsthale na konečnej stanici s pristavenou súpravou. Spojenie s Bratislavou je zabezpečené bratislavskou mestskou autobusovou linkou
Eg 6 späť v Bratislave
Eg 6 v Petržalke
Eg 6 na Rendezi
2013: Lokomotíva Ganz Eg 6 - rekonštrukcia do historického stavu z roku 1914
2014: Zrekonštruovaný rušeň P.O.H.É.V. Ganz Eg 6 pred skladom č. 7
2014: Zrekonštruovaný rušeň P.O.H.É.V. Ganz Eg 6 v Múzeu dopravy
2016: Historický vozeň L.W.P. Ringhoffer BCDFa 1400 po 81 opäť na Vajanského nábreží
2016: Diaľkový vlak Viedenskej električky po 81 rokoch opäť v Bratislave, na Rendezi

Viedenská električka (nem. Pressburger Bahn, Pressburgerbahn slov. Viedenská električka) je hovorový názov pre železničnú trať medzi mestami Bratislava a Viedeň, ktorá bola v prevádzke v prvej polovici 20. storočia.

69 kilometrovú elektrifikovanú dráhu otvorili už roku 1914, z toho bolo 12 km na území mesta Viedeň a 7 km na území dnešnej Bratislavy. Obe boli začlenené do mestskej dopravnej siete električiek a čiastočne využívali koľajnice danej električkovej dráhy (lokálne dráhy). 50 km podiel dráhy medzi stanicami Veľký Schwechat a Kopčany (maď. Köpcsény, nem. Kittsee), čo je zároveň názov príležiacej obce v Rakúsku) bol vedený ako nadzemná dráha. Táto nadzemná časť bola a je vybavená vtedy novým systémom jednofázového striedavého prúdu (16,6 Hz, 16,5 kV), kým časti dráhy na území miest boli poháňané jednosmerným prúdom 600 V vo Viedni a 550 V v Bratislave. Táto dráha bola po Strednej lesnej dráhe v Tirolsku ako druhá v Rakúsku vybavená týmto systémom.

Bola sprevádzkovaná 22. januára 1914 a viedla z Bratislavy cez Kopčany, Wolfsthal, Schwechat do Viedne. Projekt vypracoval Ing. Josef Tauber a bola rozdelená na tri úseky.

Vedenie trate[upraviť | upraviť zdroj]

  1. mestská trať BratislavaPetržalka – Kopčany (Köpcsény/Kittsee), začínala sa pri hoteli Savoy (dnešný SAS Carlton) a viedla cez Most Františka Jozefa (dnes Starý most), napätie na trati bolo 550 V
  2. medzimestská trať KopčanyWolfsthalHainburg an der Donau – Groß Schwechat, 15 kV, 16,6 Hz, 1. úsek bola vybudovaná časť trate Hainburg an der DonauPetronell-CarnuntumBruck an der Leitha
  3. mestská trať Groß SchwechatViedeň, 600 V

Trať viedla z Viedne južne od Dunaja popri Schwechate, Hainburgu a Wolfsthale na Slovensko (tam cez predmestie Petržalka do centra mesta). Lokálne dráhy vo Viedni a Bratislave boli vedené ako električkové. Vo Viedni bola kvôli tomu postavená úplne nová električková trať, ktorá nebola ale naplánovaná veľmi šťastne, lebo zo Schwechatu do centra mesta viedla ďaleko od hlavných dopravných ulíc ako Simmeringer Hauptstraße, Rennweg, Landstraßer Hauptstraße. Jediné výhody tohto riešenia spočívali v tom, že na jednej strane sa mohli využívať prevodné vedenia z mestskej parnej fabriky Simmering, kde boli sady na zmenu prúdu nadzemnej dráhy aj pre stĺpy vedenia mestskej dráhy až do stanice Groß Schwechat, na druhej strane nemusela platiť bratislavská časť dráhy žiadne poplatky za alternatívne využívanie mestských električkových koľají. Viedenská časť Bratislavskej dráhy síce križovala Viedenskú električkovú sieť v jednej rovine vo viacerých staniciach (Marxergasse, Radetzkystraße, Brückenkopf der Rotundenbrücke, križovatka Zinnergasse/Kaiserebersdorferstraße), nemala ale žiadnu spojovaciu koľaj k miestnej električkovej sieti. V Bratislave boli na niektorých ťahoch využívané koľaje električkovej siete, pričom museli byť doplnené o tretiu koľaj, lebo rozchod električkovej siete v Bratislave je len jeden meter.

Viedenská lokálna časť trate[upraviť | upraviť zdroj]

Časť trate vo Viedni viedla zo stanice Wien-Mitte (vtedy ešte stanica Hauptzollamt) krátky úsek pozdĺž kanalizovanej rieky Wien na Prednej Zollamtsstraße, ďalej pozdĺž pravého brehu kanála Dunaja na Dampfschiffstraße, potom cez Weißgerberlände a Erdberger Lände, časť dnešnej diaľnice A4, popri elektrárni Simmering, a asi po 2,2 km zabočila od tejto do Simmeringer Haide. Tam dosiahla trať konečne ulicu Kaiserebersdorfer Straße a podišla ulicou Dreherstraße popod Donauländebahn, prekročila hranicu mesta a vyústila nakoniec rampou na ešte dnes existujúcu trať do Schwechatu. Celá dĺžka trate bola až na malý kúsok pri moste Radetzky jednokoľajka a existovali nasledujúce odbočky a rozdvojenia: Wien-Großmarkthalle (km 0,035), Radetzkybrücke (km 0,658), Krieglergasse (km 1,400), Rotundenbrücke (km 2,100), Stadionbrücke (km 3,400), Gassteg (km 4,700), E-Werk Simmering (km 5,855), Teefabrik (km 7,100) a Neusimmering (km 9,770).

Bratislavská lokálna časť trate[upraviť | upraviť zdroj]

V Bratislave a jej predmestí Petržalke viedla trať najskôr prichádzajúc zo zastávky Berg (pri krajinskej hranici, po rozpade monarchie zemskej hranici) do stanice Kopčany, Köpcsény], ďalej bola zástavka v stanici Engerau, potom obišla severozápadným smerom staré jadro Petržalky jazdiac smerom k viedensko-bratislavskej hlavnej ceste, ktorou potom išla cez AuPark (maď. Liget, dnes Sad Janka Kráľa) paralelne s Dunajom až k Mostu Františka Jozefa (dnes Starý most) ponad Dunaj. Na bratislavskej strane potom viedla trať po zabočení z mosta na nábrežnú promenádu (vtedy Justi-Ufer, dnes Vajanského nábrežie) a prišla až po Korunovačné námestie/Námestie Korunovačného pahorku (vtedy Koronazási domb tér/Krönungshüblplatz) (dnes Námestie Ľudovíta Štúra). Aby nebola narušená dôstojnosť námestia so súsoším Márie Terézie samotná konečná stanica sa presunula o pár metrov skôr, kde podľa plánov vznikla aj konečná stanica so staničnou budovou (ktorá sa nachádzala v dnešnom parčíku, zhruba v miestach, kde je pamätník bulharským partizánom). Okrem stanice tu bolo aj koľajisko, tak aby na koľajách mohlo stáť niekoľko rusňov, vagónov alebo električkových vozňov vedľa seba. Zo stanice trať ďalej pokračovala na sever cez Bruckgasse/Híd-útca (dnes Mostová ulica) ku Kossuthovmu námestiu (predtým Radetzkeho námestie, dnes Hviezdoslavovo námestie), popri (starom) Slovenskom národnom divadle, ďalej pozdĺž ulíc Rosengasse/Rózsa útca (dnes Jesenského ulica), po vtedajšej ulici Gabora Barossa (dnes Štúrova ulica (Bratislava) Barossstrasse/Baross útca cez dnešné Šafárikovo námestie, kde sa okruh uzavrel.

Medzimestská časť trate[upraviť | upraviť zdroj]

Medzimestská časť, nazývaná aj hlavná železničná trať, ktorá sa rozprestierala medzi stanicami Groß Schwechat a Kopčany na trati dĺžky 50,5 km, bola srdcom celej prevádzky trate. Prebiehala od stanice Groß-Schwechat východným smerom cez stanice Mannswörth a Heidfeld (neskoršia stanica Letisko Wien-Schwechat) ďalej k najbližšiemu miestu Fischamend, (tu boli dve stanice Fischamend Reichsstraße a Markt Fischamend) a viedla ďalej stanicou Maria Ellend an der Donau, zástavkou Kroatisch Haslau (v roku 1923 premenovaná na Haslau an der Donau), cez stanicu Regelsbrunn, zástavku Wildungsmauer, stanicami Petronell-Carnuntum a Deutsch-Altenburg (dnes Bad Deutsch-Altenburg) až do Hainburgu. Tu boli dve stanice a jedna zastávka Hainburg Frachtenbahnhof, Hainburg Personenbahnhof a Hainburg Ungartor a nasledovali ešte stanice Wolfsthal a Berg, kým trať pri 60,885 km prešla na uhorské územie a dostala sa do stanice Kopčany. Túto stanicu, kde sa menili systémy (nazývaná raz po maďarsky Köpcsény) si nemožno zamieňať so stanicou Kittsee trate ÖBB ParndorfBratislava-Petržalka. Ležala viac juhozápadne od dnešnej stanice Bratislava-Petržalka (v približne pravom uhle na jej dnešné koľaje, nástupištia). Ešte dnes (teda pred 3 rokmi to tak ešte bolo) je areál spojený spájacou koľajou s touto predmestskou stanicou na juhu hlavného mesta.

Trať[upraviť | upraviť zdroj]

Kilometer Výška (m) Zastávka Poznámka
Wien-Hauptzollamt
0,0 Großmarkthalle
0,7 Radetzkybrücke
1,4 Krieglergasse
2,1 Rotundenbrücke
3,4 Stadionbrücke
4,7 Gaswerksteg
5,6 E-Werk Simmering
7,1 Teerfabrik
9,8 Neusimmering
10,8 Klein Schwechat
11,0 Wien-Kaiserebersdorf
12,6 Groß-Schwechat
14,7 Mannswörth
Stations-Tunnel (816 m)
19,3 Flughafen Wien-Schwechat
Pisten-Tunnel (733 m)
21,8 odbočka na nákladnú stanicu v Götzendorfe
23,4 156 Fischamend
29,4 172 Maria Ellend an der Donau
31,0 Haslau an der Donau
36,3 Regelsbrunn
38,0 Wildungsmauer
43,2 186 Petronell-Carnuntum pripojenie nákladnej stanice v Bruck an der Leitha
47,9 171 Bad Deutsch-Altenburg
50,2 Hainburg-Frachtenbahnhof
50,9 Hainburg-Personenbahnhof
51,6 Hainburg-Ungartor
56,2 150 Wolfsthal
60,7 Berg zrušená stanica
60,9 štátna hranica Rakúsko – Slovensko zrušená stanica
63,0 Výmenná stanica Kopčany zrušená stanica
64,0 Petržalka továrenská kolónia zrušená stanica
64,5 Petržalka horná zastávka zrušená stanica
65,0 Viedenská hradská zrušená stanica
65,6 Petržalka zrušená stanica
66,0 Veslársky spolok zrušená stanica
66,5 Petržalka výhybňa zrušená stanica
67,0 Aréna zrušená stanica
Veliteľstvo armádneho zboru zrušená stanica
68,3 Námestie Korunovačného pahorku zrušená stanica
Hotel Savoy zrušená stanica
U Červeného vola zrušená stanica

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Koncesná listina na výstavbu bratislavského úseku s dĺžkou 7,05 km bola vydaná uhorským kráľovským ministerstvom obchodu 5. júna 1909, rakúske cisárstvo vydalo koncesiu na 63,65 km úsek 24. júna 1912.

Pravidelná doprava sa začala 5. februára 1914 o 4,15 odchodom z Viedne. Koncom prvej svetovej vojny v noci 14.15. augusta 1919 bol zabarikádovaný most a prevádzka sa zastavila.

Opätovné povolenie na sprevádzkovanie úseku v Bratislave bolo vydané 2. októbra 1919, rakúskeho úseku 18. decembra 1919 a linka bola obnovená 21. mája 1920. Pri ceste z Rakúska po kontrole v Kopčanoch bolo treba prestúpiť do vozidla miestnej železnice Bratislava.

V roku 1924 bol prestavaný úsek z Kopčian k štátnej hranici na 550 V a ďalej vozidlá pokračovali pod napätím 15 kV 16,6 Hz používaným v Rakúsku.

Dňa 10. októbra 1938 Petržalku obsadili Nemci (premenovaná na Engerau an der Donau, N. D.) a tri dni predtým, 7. októbra 1938 bola prevádzka zastavená. Prevádzku opäť spustili Nemecké ríšske železnice v rozsahu Berg – Engerau (Petržalka) 11. januára 1941 na normálnom rozchode, po výhybňu Kopčany pod svojim napätím (10. januára).

3. apríla 1945 po príchode frontu Nemci vyhodili do povetria strednú časť Štefánikovho mosta (dnešný Starý most) a doprava bola zastavená. Po druhej svetovej vojne sa štátna hranica s Rakúskom dostala na pôvodný predvojnový stav. Z rakúskej strany sa doprava už neobnovila a trať Wolfsthal – Berg-Landesgrenze – Kopčany ostala opustená. Novou konečnou stanicou trate z Viedne sa stala ŽST Wolfsthal, kde trať končí až do súčasnosti. Aj druhá trať z Kittsee do ŽST Petržalka ostala opustená. V období 19931998 bola táto trať zrekonštruoovaná a stala sa významným železničným medzinárodným koridorom a počíta sa aj s vybudovaním spojenia z Kittsee do Wolfsthalu cez okraj obce Berg. Dnes trať ViedeňWolfsthal funguje aj ako viedenská predmestská linka (Rýchlodráha - S-Bahn) S7.

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky svojim rozhodnutím vyhlásil 10. 6. 2015 niekdajší objekt depa (výmennej stanice) Viedenskej električky v Kopčanoch (Petržalke) za Národnú kultúrnu pamiatku.

Rekonštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2011 sa podarilo Klubu priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy, o. z. (Roman Delikát, Michal Milata a Peter Martinko) za podpory Bratislavského okrášľovacieho spolku (Maroš Mačuha) a Bratislavského samosprávneho kraja (Pavol Frešo) získať naspäť lokomotívu P.O.H.É.V. Ganz Eg 6, ktorá bola 25 a 26. 10. 2011 prevezená z Rakúska na Slovensko a dočasne deponovaná v Rendezi. V prvej fáze sa plánuje jej rekonštrukcia do vystavovateľného stavu - oprava exteriéru a interiéru, v ďalšej fáze sa plánuje s revíziou a opravou pojazdu a v konečnej fáze aj s rekonštrukciou do plne funkčného stavu, t. j. opravou jej 4 trakčných motorov. Od roku 2011 do roku 2014 bol rušeň Eg 6 rekonštruovaný v Topoľčanoch do vystavovateľnej podoby. Zrekonštruovaný rušeň bol verejnosti predstavený 7. 11. 2014 pred Skladom č. 7 na Nábreží Dunaja. Následne bol rušeň prepravený do Slovenského technického múzea – Múzea dopravy v Bratislave na Šancovej ulici, kde bol vyše dvoch rokov exponátov v rámci výstavy 100. rokov Viedenskej električky. V roku 2015 sa rušeň predstavil aj na 17. celoslovenskom zraze historických železničných vozidiel – Rendez 2015.

V roku 2016 sa po dlhoročných rokovaniach podarilo Klubu priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy za finančnej podpory Rada Števčíka odkúpiť aj pôvodný historický vozeň Viedenskej električky L.W.P. Ringhoffer BCDFa 1400, ktorý je druhý zachránený z pôvodného počtu troch vyrobených kusov. Druhý zachránený vozeň L.W.P. Ringhoffer BCDFa 1401 je spolu s lokomotívou P.O.H.É.V Ganz Eg 5 v Museumstramway v Mariazelli. Na 18. celoslovenskom zraze historických železničných vozidiel – Rendez 2016 prišlo po 81 rokoch opäť k spojeniu diaľkového vlaku Viedenskej električky na území Bratislavy. Súprava diaľkového vlaku je tvorená z rušňa P.O.H.É.V GANZ Eg 6 a vozňa L.W.P. Ringhoffer BCDFa 1400.

V súčasnosti sa súprava diaľkového vlaku nachádza rekonštrukcii v opravárenskej dielni v Topoľčanoch.

Obnova historickej zastávky - zastávka Viedenská električka[upraviť | upraviť zdroj]

Klub priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy v spolupráci s Bratislavským okrášľovacím spolkom 21. júna 2014 obnovili pri príležitosti 100. výročia začatia premávky na trati medzi Prešporkom a Viedňou historickú zastávku Viedenskej električky (Petržalka výhybňa – Stadtwäldchen Ausweiche – Liget Kitérő) na Viedenskej ceste. Podujatie podporili: Hlavné mesto SR Bratislava, Dopravný podnik Bratislava a Bratislavské noviny. Z pôvodnej zastávky električky na Viedenskej ceste sa zachovala historická dlažba, ale aj dobový múrik. Odkrytá dlažba zastávky bola doplnená o lavičku a neskôr pribudne cyklostojan. Dopravný podnik Bratislava v tomto mieste zriadil občasnú zástavku so symbolickým názvom Viedenská električka, ktorá je doplnená o informácie z histórie Viedenskej električky.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Súradnice: 48°08′05″S 17°07′01″V / 48,134654°S 17,117064°V / 48.134654; 17.117064