Preskočiť na obsah

Šakal zlatý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Šakal zlatý

Poddruh Canis aureus indicus, Národný park Kanha, India
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Canis aureus
Linnaeus, 1758

Mapa rozšírenia šakala zlatého (bez šakalov severnej Afriky) [Mapa zachytáva stav okolo roku 2015, nezobrazuje teda ešte novšie rozšírenie šakala zlatého do severnejšej a západnej Európy a do Číny]
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Šakal zlatý (iné slovenské názvy pozri nižšie; lat. Canis aureus, staršie Thos aureus[2]) je druh z rodu Canis z čeľade psovité (Canidae).

Vyskytuje sa v Európe, južnej Ázii a možno aj v časti severného Egypta. Niekedy (najmä staršie) sú do šakala zlatého zahrnuté aj všetky ostatné šakaly zo severnej Afriky, tieto sa ale dnes často uvádzajú ako samostatný druh šakal severoafrický (Canis anthus alebo Canis lupaster) - podrobnosti pozri v kapitole Systematika.

Slovenské názvy tohto druhu sú: šakal zlatý[3][4][5][6], šakal zlatistý[7][8][9], šakal obyčajný[3][10][11][2][12] (resp. do polovice 20. storočia šakal obecný[13]), vlk šakal[14], šakal[15][16][17]. Ľudové názvy sú: zlatý šakal[18], ázijský šakal[18], červený šakal[18], zlatý vlk[5]. Názov bez zahrnutia šakala severoafrického je aj eurázijský šakal zlatý[19]. O vlkovi trsťovom pozri nižšie.

Vlk trsťový

[upraviť | upraviť zdroj]

Možné zastarané synonymum šakala zlatého je vlk trsťový (iné názvy: vlk trstinový, trstinový vlk, krovinový vlk, malý vlk [20], lúčny vlk, číkový vlk; maď. nádifarkas, nem. Rohrwolf, čes. rákosní vlk). Ide o vlky (prípadne údajné vlky) z dnešného Maďarska (možno aj Slovenska) a Rakúska, ktoré vyhynuli asi začiatkom 20. storočia, a ktorých presné zaradenie je dnes sporné. Interpretujú sa:

(1) buď ako súčasť druhu vlk dravý (Canis lupus), konkrétne často ako samostatný poddruh Canis lupus minor alebo ako súčasť poddruhu vlk stepný (Canis lupus campestris),
(2) alebo ako súčasť druhu šakal zlatý (Canis aureaus), konkrétne spravidla ako súčasť poddruhu Canis aureus ecsedensis (=Canis aureus hungaricus; pozri dole kapitolu Systematika),
(3) alebo ako nejaká kombinácia oboch uvedených možností, čiže časť vlkov trsťových sú vlky dravé a časť šakaly zlaté.

Zaradenie komplikuje aj fakt, že niektoré z analyzovaných nálezov (údajného) vlka trsťového sa ukázali byť psami domácimi.[2][21][22][23][24][25][26][27][28][29][30]

Šakal zlatý (bez šakalov severnej Afriky) obýva východ a stred Európy (najmä Balkán) a prakticky celú južnú Áziu. Konkrétne sa vyskytuje v štátoch (stav: 2023):[31][32][33]

Pokiaľ ide špecificky o Európu, prvý doklad o šakalovi zlatom je z Bulharska zo 14. storočia. Na konci 19. a zač. 20. storočia (do 30. rokov 20. stor.) sa šakaly vyskytovali primárne jednak tam, kde je dnes grécko-bulharsko-turecké pohraničie, jednak na čiernomorskom pobreží Bulharska, jednak na Peloponéze, jednak v Dalmácii, jednak v dnešnom Maďarsku a jednak na Kaukaze (s čiastočným presahom na priľahlú dnešnú Ukrajinu). V 40. a 50. rokoch šakaly (pravdepodobne) zmizli z Maďarska a ich počty sa zredukovali vo všetkých oblastiach z predchádzajúcej vety. V 60.-70. rokoch sa šakaly značne rozmnožili v Bulharsku a rozšírili sa do Rumunska a severovýchodného Grécka. V 80. rokoch 20. storočia (sčasti už skôr) prebehla prudká expanzia šakalov zlatých - jednak z juhovýchodného Bulharska a Rumunska do Srbska, Maďarska, Slovenska, Rakúska a Slovinska, a jednak z Dalmácie do Slovinska, Rakúska, Talianska, Albánska a priľahlého Grécka. Na úplnom konci 20. storočia a začiatku 21. storočia expanzia pokračovala - jednak z Maďarska/Slovenska do Česka, Nemecka, Holandska, Dánska a Poľska, jednak z Rumunska na južnú Ukrajinu a odtiaľ do Poľska, Bieloruska, pobaltských štátov a Ruska, jednak z Kaukazu do Ruska a pobaltských štátov a jednak z Talianska do Švajčiarska a Francúzska.[37] Od roku 2018 je doložený výskyt šakala zlatého už aj vo Fínsku a severnom Nórsku[33]a od roku 2023 v severnom Španielsku[35].

Výskyt na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Šakaly zlaté sa možno v minulosti (do konca 19./začiatku 20. storočia) vyskytovali na Slovensku pod názvom vlk trsťový, ale nie je to isté - podrobnosti pozri vyššie.

Šakal zlatý je v zozname cicavcov Slovenska od roku 1947, kedy sa našli kože šakalov zlatých údajne ulovených na Žitnom ostrove, pričom ale nebolo možné overiť, či náhodou neboli v skutočnosti privezené zo zahraničia. Prvý známy nesporný doklad o jeho ulovení na Slovensku pochádza až z roku 1989, keď bol ulovený jeden jedinec pri obci Čierna v okrese Trebišov. Ďalšie údaje o výskyte šakala mali tiež pochádzať z južného Slovenska (1995 Zlaté Moravce; 1996 Gabčíkovo, 1997 Veľký Krtíš). V roku 2016 sa na celom Slovensku početnosť druhu odhadovala na 155 jedincov. Šakal zlatý dnes (na rozdiel od rokov 2001 - 2008) nie je na Slovensku chráneným druhom, jeho lov je povolený od 1. augusta do konca februára.[38][39] Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 7 (1,6% rozlohy Slovenska).[11]

Systematika

[upraviť | upraviť zdroj]

V textoch do začiatku 21. storočia sa šakal zlatý (Canis aureus) spravidla uvádzal ako druh, ktorý sa vyskytuje v Európe, južnej Ázii a v severnej Afrike. Od roku 2011/2015 sa však už severoafrické populácie (prípadne s výnimkou časti severného Egypta) obyčajne zaraďujú mimo druhu šakal zlatý, a to najčastejšie ako jeden samostatný druh šakal severoafrický[40] v širšom zmysle (iné názvy: africký šakal zlatý[19], staršie vlk šakalovitý[41][42] v širšom zmysle; ľudovo: africký vlk[43], ľudovo egyptský šakal[44] v širšom zmysle; lat. Canis lupaster v širšom zmysle alebo Canis anthus v širšom zmysle).[31][45][46][47][48][49][50]

Treba však dodať, že:

  • Už pred rokom 2011 niektoré texty nezaraďovali šakaly severnej Afriky do druhu šakal zlatý[5][50].
  • Aj v súčasnosti niektorí autori šakaly severnej Afriky naďalej považujú za súčasť druhu šakal zlatý[51].
  • Niektorí autori od šakala zlatého do samostatného druhu, nazvaného šakal severoafrický v užšom zmysle (Canis lupaster v užšom zmysle), oddeľujú len populácie zhruba povodia egyptského Nílu a možno aj východnej Líbye; zvyšok populácií severnej Afriky ponechávajú v šakalovi zlatom[52][40]. Podobne sa niekedy postupovalo už v 19. storočí, pričom príslušný druh sa niekedy alternatívne označoval názvom Canis anthus (v najužšom zmysle)[53].
  • Niektorí autori síce od šakala zlatého oddeľujú (takmer) všetky severoafrické populácie, neklasifikujú ich však ako 1 druh, ale ich klasifikujú (a) buď ako 2 druhy, a to Canis lupaster v užšom zmysle (zhruba Egypt) a Canis anthus v užšom zmysle (zhruba zvyšná severná Afrika)[49][54], (b) alebo ako viac než 2 druhy, a to Canis lupaster v užšom zmysle (t. j. zhruba povodie egyptského Nílu a možno východná Líbya), Canis doederleini (egyptsko-sudánske pohraničie), Canis qattarensis (severozápadný Egypt), Canis variegatus (etiópske a eritrejské pohoria) a ďalšie druhy[55].
  • Niektorí autori síce od šakala zlatého oddeľujú (takmer) všetky severoafrické populácie, neklasifikujú ich však ako 1 samostatný druh, ale ich klasifikujú ako poddruh nazvaný Canis lupus lupaster, čiže ako jeden z poddruhov vlka dravého[56].

V systémoch, v ktorých sú (takmer) všetky severoafrické populácie odčlenené od šakala zlatého, vyzerá aktuálny systém väčšinou nasledovne:[57][26][21][52][55][58][50][59][60][54][61][62][63][64][65][66]
druh šakal zlatý (Canis aureus):

  • poddruh (†)Canis aureus ecsedensis (=Canis aureus hungaricus; pravdepodobne vrátane bývalého poddruhu (†)Canis aureus balcanicus [pozn 1] a možno vrátane vlka trsťového [pozri kapitolu vyššie]) [výskyt: Panónska panva] - Tento poddruh sa dnes často považuje za súčasť poddruhu Canis aureus moreotica. Prísne vzaté však možno vyhynul, pretože sa často uvádza, že šakaly v Maďarsku vyhynuli niekedy v 40. rokoch 20. stor. a dnešné populácie prišli až koncom 70. rokov 20. stor. z juhovýchodu.
  • poddruh Canis aurus dalmatinus [výskyt: Dalmácia] - Podľa najnovších prác je tento poddruh jednoznačne odlišný od všetkých populácií, ktoré s ním susedia. V 20. storočí sa často považoval za súčasť poddruhu Canis aureus moreotica alebo poddruhu Canis aureus aureus. Odlišnosť môže súvisieť s historickými dokladmi, podľa ktorých bol tento poddruh kedysi privezený zo severnej Afriky - porov. komentár k Canis aureus algirensis nižšie.
  • poddruh šakal zlatý európsky[68] (Canis aureus moreotica, menej vhodne Canis aureus moreoticus) [výskyt: celá Európa (prípadne okrem Dalmácie a staršie okrem Panónskej panvy) a Turecko, podľa niektorých názorov aj Kaukaz; ale podľa Wozencraft 2005 do tohto poddruhu patria len populácie zhruba z Grécka]
  • poddruh Canis aureus aureus [výskyt: všetky územia nachádzajúce sa medzi Tureckom/Sýriou ako západnou hranicou a Indiou ako východnou hranicou (vrátane Arabského polostrova a Kazachstanu) a podľa niektorých názorov aj Kaukaz a severozápadná India; ale podľa Wozencraft 2005 do tohto poddruhu patria populácie z Európy (okrem zhruba Grécka a čiastočne okrem Panónskej panvy), Turecka, všetkých území medzi Tureckom/Sýriou a Indiou (vrátane Arabského polostrova, Kazachstanu), Kaukazu, severozápadnej Indie, Srí Lanky a Maroka]
  • poddruh Canis aureus indicus [výskyt: India (okrem najjužnej časti a možno aj okrem severozápadnej a východnej časti) a okolie]
  • poddruh Canis aureus naria (vrátane bývalého poddruhu Canis aureus lanka) [výskyt: Srí Lanka a najjužnejšia India]
  • poddruh Canis aureus cruesemanni [výskyt: Thajsko s okolím, podľa niektorých názorov aj územia až po (vrátane) východnú Indiu]
  • poddruh Canis aureus syriacus (vrátane niekedy samostatne uvádzaného poddruhu Canis aureus palaestina) [výskyt: Sýria, Libanon, Izrael, časť Jordánska a severovýchodný Sinajský polostrov]
  • poddruh Canis aureus qattarensis [výskyt: severozápadný Egypt] - Tento poddruh opísaný v roku 2014 sa niekedy považuje za súčasť poddruhu Canis aureus syriacus (alebo nižšie uvedeného poddruhu Canis aureus lupaster - v takom prípade teda C. a. qattarensis patrí mimo dnešného druhu Canis aureus)

Nasledujúce poddruhy (t.j. všetky tradičné africké poddruhy) šakala zlatého sa zhruba od roku 2011 obyčajne zaraďujú mimo šakala zlatého (a to často, ale nie vždy, ako jeden samostatný druh nazývaný šakal severoafrický v širšom zmysle - Canis lupaster v širšom zmysle alebo Canis anthus v širšom zmysle):

Charakteristika (vrátane šakalov severnej Afriky)

[upraviť | upraviť zdroj]

Šakal zlatý dorastá do dĺžky 60 – 110 cm, chvost má dlhý 20 – 30 cm a váži okolo 7 – 15 kg. Srsť ma bledožltú, zlatistú alebo svetlohnedú. Brucho je hnedkasté a chrbát sivší.[71]

Správanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento druh sa zdržuje do párov, hlavne v období rozmnožovania, ale v lokalitách s veľkou ponukou potravy, ako sú napríklad odpadkové skládky blízko ľudských sídel, vytvárajú svorky zložené až z 20 jedincov.[71]

Rozmnožovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie párenie trvá 26 - 28 dní, začína približne od 15. januára a trvá do 15. februára.[11] Gravidita trvá 60[11] – 63 dní, po nich vrhne samica 1 až 9 mláďat (priemerne je ich 5 – 6, v Bulharsku 4,6 - 6,0[11]). Potomkov odchováva v nore, niekedy v húštine krovín či v trstine.[11] Po 8 – 10 týždňoch prechádzajú mláďatá z mliečnej na pevnú stravu. V tomto veku, ale ešte nie sú schopné loviť, preto im rodičia alebo starší súrodenci po návrate z lovu vyvrhujú potravu. Mláďatá žijú s rodičmi najmenej 1 rok.[11]

Šakal zlatý je zákonom chránený druh európskeho významu, spoločenská hodnota je 1000 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021, podrobnosti o podmienkach druhovej ochrany str. 133).[72]

  1. Zaradenie poddruhu Canis aureus balcanicus je problematické, pretože nebol pôvodne dostatočne opísaný a pretože geograficky bol opísaný najmä pre Slavónsko, čo je územie niekde na hranici poddruhov Canis aureus ecsedensis a Canis aureus dalmatinus. Poddruh Canis aureus balcanicus bol opísaný v roku 1892 na základe jedného živočícha z chorvátskeho Slavónska, jedného zo srbského Slavónska a jedného z (mimochorvátskeho) Uhorska uloženéhov múzeu v Budapešti. Autor opisu do tohto poddruhu celkovo doň zaraďoval podľa jeho vlastných slov (mimochortvátsko-)uhorské a slavónske nálezy a tento poddruh považoval za odlišný od poddruhu Canis aureus dalmaticus. Neskorší autori považujú C. a. balcanicus buď sa synonymum poddruhu C. a. ecsedensis (ktorý sa niekedy považuje za synonymum poddruhu C. a. moreotica), alebo ho naopak spájajú do jednej skupiny s poddruhom C. a. dalmatinus (ktorý sa niekedy považuje za synonymum poddruh C. a. moreotica alebo poddruhu C. a. aureus). Canis aureus balcanicus, pokiaľ sa považuje za taxón odlišný od taxónu C. a. dalmatinus, pravdepodobne nemá súvis so súčasnými populáciami (a teda pravdepodobne vyhynul), lebo súčasné slavónske populácie podľa dostupných údajov prišli z juhovýchodu až okolo roku 1903 (a súčasné maďarské populácie až v 70. rokoch 20. stor. alebo neskôr).[67][21][64][28][65][63]
  2. Druh Canis anthus v pôvodnom, teda najužšom, zmysle môže byť v závislosti od autora (a) to isté ako Canis aureus anthus (a Canis aureus maroccanus), (b) približne to isté ako Canis aureus lupaster a/alebo Canis aureus soudanicus.[48][69][53][55]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. IUCN Red list 2023.1. Prístup 6. júna 2024.
  2. a b c BREHM, A. Život zvierat - 4 Cicavce. 1971. S. 206
  3. a b LUPTÁK, P. Slovenské mená cicavcov sveta. Bojnice 2003. S. 61
  4. zák. č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
  5. a b c VRBACKÝ, R., KOUTNÝ, J. Kožušnícke materiály pre 1. až 3. ročník odborných učilíšť a učňovských škôl. Bratislava: Alfa, 1972. S. 204
  6. Školské zvesti. Bratislava: Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. 31.07.1955, 11(13-14). S. 13
  7. KOŠČO, J. Úvod do zoológie chordátov. Prešov: Prešovská univerzita, 2008. S. 196
  8. KAUTMANOVÁ, I. et al. Príroda Európy. Bratislava: Slovart, 1998. S. 180
  9. VÁGNER, J., KOVÁČ, V. Savany. Bratislava: Slovart, 1995. S. 120
  10. Svet živočíšnej ríše. Martin: Osveta. 1984. S. 386
  11. a b c d e f g KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Štefan Danko & Michal Stanko. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Šakal obyčajný (zlatý) - Canis aureus, s. 423 - 425.
  12. BOUČEK, B. et al. Fyzický zemepis pre 9. ročník všeobecnovzdelávacích škôl. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1955. S. 119
  13. FILIP, D. et al. Rok v prírode. Praha: Československá grafická unie, 1937. S. 103
  14. HERZ, Jozef et al. Slovenské poľovnícke názvoslovie. Bratislava: PaRPRESS, 2000. S. 98-99
  15. šakal. In: Krátky slovník slovenského jazyka
  16. psovité. In: Malá encyklopédia biológie. Bratislav: Obzor. 1975. S. 407
  17. Rízner, Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica. 1875. S. 32
  18. a b c BILSKÝ, M. Šakalie roky. In: Lovu zdar!. Bratislava: Šport Press Slovakia, 2015, 7(9). S. 26
  19. a b HERZ, J. Šakal zlatý na Slovensku. In: Časopis Myslivost 4/2022 [online]. myslivost.cz, [cit. 2023-12-07]. Dostupné online.
  20. RAJSKÝ, D., KOLIMÁR, M. Ani líška, ani vlk. Poľnovníctvo a rybárstvo 21.1.2014
  21. a b c Mošanský A.: Teriofauna východného Slovenska a katalóg mammaliologických zbierok Východoslovenského múzea. III. časť (Carnivora 2). Zborník Východoslovenského múzea v Košiciach. Prírodné vedy. 1983 (číslo 2, 1984). str. 105 a nasl.
  22. Oecologia Montana. Poprad: Prunella Publishers, 2/2016. S. 28
  23. VONGREY, T. Šakal na Zemplíne. In: Múzejný hlásnik. december 2015. S. 5
  24. URBAN, P. Nechtěný přivandrovalec? Šakal obecný na Slovensku. In: Živa 6/2020 [1]
  25. Szunyoghy, J. 1957: Systematische Revision des ungarländischen Schakals, gleichzeitig eine Bemerkung über das Rohrwolf-Problem. - Annales historico-naturales Musei nationalis hungarici, 49 (series nova 8): 425-433 [2]
  26. a b Patricia D Moehlman, Virginia Hayssen, Canis aureus (Carnivore: Canidae), Mammalian Species, Volume 50, Issue 957, 17 April 2018, S. 14–25, [3]
  27. Éhik, Gy. Sakál vagy nádifarkas hazánkból (Jackal or reed-wolf from Hungary). 1937-38. vol. 31, S. 11-15 [4] (Pozn: Text je uvedený aj po anglicky)
  28. a b Éhik, Gy. Mi a nádifarkas? in: A természet č. 3 1938, S. 59 a nasl. [5] (alebo [6])
  29. Eberhart, G.M. Mysterious Creatures: A Guide to Cryptozoology [2 volumes]. Bloomsbury Publishing, 2002. S. 240
  30. HOI-LEITNER, M. KRAUS,E . Der Goldschakal, Canis aureus (Linnaeus 1758), in Österreich (Mammalia austriaca 17). Bonn. zool. Beitr. Bd. 40 H. 3/4, S. 197—204, Bonn, december 1989 [7]
  31. a b Hoffmann, M., Arnold, J., Duckworth, J.W., Jhala, Y., Kamler, J.F. & Krofel, M. 2018. Canis aureus (errata version published in 2020). The IUCN Red List of Threatened Species 2018: e.T118264161A163507876. https://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2018-2.RLTS.T118264161A163507876.en. Accessed on 06 December 2023.
  32. LINNELL, John. Expansion of Golden jackals across Europe creates tricky legal issues [online]. lcie.org, 2015-07-07, [cit. 2023-12-06]. Dostupné online.
  33. a b Kojola, I., Henttonen, H., Heikkinen, S. et al. Golden jackal expansion in northernmost Europe: records in Finland. Mamm Biol (2023). https://doi.org/10.1007/s42991-023-00382-3
  34. golden jackal project austria [online]. goldschakal.at, [cit. 2023-12-07]. Dostupné online.
  35. a b HERNÁNDEZ, Luis. El chacal dorado llega a la Península Ibérica a través de Álava [online]. noticiasdealava.eus, 2023-03-29, [cit. 2023-12-07]. Dostupné online.
  36. Golden Jackal picture taken in Tibet [online]. chinaplus.cri.cn, [cit. 2023-12-06]. Dostupné online.
  37. a b Nikolay, Spassov & Acosta-Pankov, Ilya. (2019). Dispersal history of the golden jackal (Canis aureus moreoticus Geoffroy, 1835) in Europe and possible causes of its recent population explosion. Biodiversity Data Journal. [8]
  38. Šakal zlatý – súčasť našej fauny [online]. Banská Bystrica: Štátna ochrana prírody SR, 2020-09-11, [cit. 2022-05-14]. Dostupné online.
  39. TASR. Šakal zlatý nie je na Slovensku exotikou. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2020-09-17. Dostupné online [cit. 2022-05-14].
  40. a b VALENČÁKOVÁ, A. et al. Biológia pre kynológov. V Košiciach: Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie, 2010, S. 22
  41. BREHM, A. Život zvířat. Díl první. Ssavci. Svazek první. 1882. S. 553. (Poznámka: V nemeckom origináli Schakalwolf, v anglickom preklade jackal wolf.)
  42. Slovak Agricultural Library in Nitra. šakal zlatý [online]. arl4.library.sk, [cit. 2023-12-06]. Dostupné online.
  43. BIANCHI, E. et al. Najkrajšie národné parky sveta. Bratislava: Slovart, 2017. S. 81.
  44. Kynologická revue. Veľká Ida: Vydavateľstvo S.T.E.R., 2011, 22(248). S. 13
  45. Rueness EK, Asmyhr MG, Sillero-Zubiri C, Macdonald DW, Bekele A, Atickem A, et al. (2011) The Cryptic African Wolf: Canis aureus lupaster Is Not a Golden Jackal and Is Not Endemic to Egypt. PLoS ONE 6(1): e16385. https://doi.org/10.1371/journal.pone.0016385
  46. Viranta, S., Atickem, A., Werdelin, L. and Stenseth, N.C. 2017. Rediscovering a forgotten canid species. BMC Zoology 2: 6.
  47. Koepfli, K.P. et al. 2015. Genome-wide evidence reveals that African and Eurasian Golden jackals are distinct species. Current Biology 25: 2158–2165
  48. a b Viranta, S., Atickem, A., Werdelin, L. et al. Rediscovering a forgotten canid species. BMC Zool 2, 6 (2017). https://doi.org/10.1186/s40850-017-0015-0
  49. a b Stoyanov S (2020) Cranial variability and differentiation among golden jackals (Canis aureus) in Europe, Asia Minor and Africa. ZooKeys 917: 141-164. https://doi.org/10.3897/zookeys.917.39449
  50. a b c MOUTON, F., AULAGNIER, S. Vous avez dit Chacal? Quel Canis en Afrique du Nord? (Did you say Jackal? Which Canis in North Africa?). Bulletin de l’Institut Scientifique, Rabat, Section Sciences de la Vie, 2021, n° 43, 9-14 [9]
  51. Patricia D Moehlman, Virginia Hayssen, Canis aureus (Carnivore: Canidae), Mammalian Species, Volume 50, Issue 957, 17 April 2018, Pages 14–25, https://doi.org/10.1093/mspecies/sey002
  52. a b Saleh, Mostafa & Basuony, Mohammad. (2014). Mammals of the Genus Canis Linnaeus , 1758 ( Canidae , Carnivora ) in Egypt. Egyptian Journal of Zoology. 62. 49-92. 10.12816/0009337.
  53. a b BREHM, Alfred Edmund. Život zvířat (Ssavci). [s.l.] : J. Otto, 1882. 782 s. Dostupné online. S. 553-554.
  54. a b Волки [online]. canidae-g2n.jimdofree.com, [cit. 2023-12-08]. Dostupné online. Archivované 2023-12-07 z originálu.
  55. a b c Gippoliti, Spartaco. (2018). Far-reaching effects of "taxonomic inertia". The case of the 'Canis anthus' complex classification and conservation in Northern Africa. [10]
  56. Gaubert P, Bloch C, Benyacoub S, Abdelhamid A, Pagani P, Djagoun CAMS, et al. (2012) Reviving the African Wolf Canis lupus lupaster in North and West Africa: A Mitochondrial Lineage Ranging More than 6,000 km Wide. PLoS ONE 7(8): e42740. https://doi.org/10.1371/journal.pone.0042740
  57. a b Wozencraft, W.C. 2005. Order Carnivora. In Wilson, D.E. & Reeder, D.M. (eds.) Mammal Species of the World, Third Edition. The Johns Hopkins University Press, Baltimore (po anglicky)
  58. Heptner, V. G., Naumov, N. P. Mammals of the Soviet Union Vol. II Part 1a, Sirenia and Carnivora (Sea cows; Wolves and Bears). Science Publishers, Inc. USA. 1998. S. 140-141
  59. Gherman, C.M., Mihalca, A.D. A synoptic overview of golden jackal parasites reveals high diversity of species. Parasites Vectors 10, 419 (2017). https://doi.org/10.1186/s13071-017-2329-8 (Table 1)
  60. a b CASTELLÓ, José R.. Canids of the World (Wolves, Wild Dogs, Foxes, Jackals, Coyotes, and Their Relatives). [s.l.] : Princeton University Press, 2018. 336 s. ISBN 978-0-691-18541-5.
  61. ELLERMAN, J. R., MORRISON-SCOTT, T. C. S. Checklist of Palaearctic and Indian mammals 1758 to 1946. 2nd ed. 1966 [11] S. 220-222
  62. GALÁN, P. La nueva taxonomía de lobos y chacales parece apoyar la intuición de Ángel Cabrera - Lobos chacaloides, chacales lobunos y una subespecie perdida. Quercus 317 - Julio 2012 [12]
  63. a b FABBRI, E. et al. (2013). Genetic structure and expansion of golden jackals (Canis aureus) in the north-western distribution range (Croatia and eastern Italian Alps). Conservation Genetics. 15. [13]
  64. a b c Pocock, R. I. (1938). The Jackals of S.W. Asia and S.E. Europe. Proceedings of the Zoological Society of London, B108(1), 37–40.
  65. a b KRYŠTUFEK, B., TVRTKOVIČ, N. Variability and identity of the jackals (Canis aureus) of Dalmatia. Ann. Naturhist. Mus. Wien 91 B 7-25 Wien, 20. April 1990 (rukopis odovzdaný 1988) [14]
  66. BRASS, E. Aus dem Reiche der Pelze. 1911 [15] S. 445-447
  67. BRUSINA, S. Čagalj balkanski (Canis aureus balcanicus Brus n. form.) iz Slavonije. Glasnik Hrvatskoga naravoslovnoga društva. 1892. S. 316-317 [16]
  68. HERZ, J. et al. Slovenské poľovnícke názvoslovie. Bratislava: PaRPRESS, 2000, S. 98 (Poznámka: Uvedené v tvare: vlk šakal európsky)
  69. Cretzschmar JC. Atlas zu der Reise im nördlichen Afrika von Eduard Rüppell, Säugethiere. Frankfurt am Main: Senckenbergischen naturforschenden Gesellschaft; 1826. S. 31 - 32 [17]
  70. STOYANOV, S. CRANIOMETRIC DIFFERENTIATION OF GOLDEN JACKALS (CANIS AUREUS L., 1758) IN BULGARIA. 2012 [18]
  71. a b BURNIE, David; KOVÁČ, Vladimír, a kol. Zviera: Obrazová encyklopédia živočíšnej ríše. Bratislava : Ikar, 2002. ISBN 80-551-0375-5.
  72. Vyhláška č. 170/2021 Z. z. [online]. [Cit. 2024-05-23]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]