Jozef Tiso

Jozef Tiso
Biografické údaje
Narodenie	13. október, 1887 Veľká Bytča, Slovensko
Úmrtie	18. apríl, 1947 Bratislava, Slovensko
Politická strana	HSĽS
Odkazy
	Jozef Tiso (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Monsignore Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) bol rímskokatolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky.

V službách cirkvi

Narodil sa v rodine mäsiara Gašpara Tisa ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Študoval na ľudovej škole vo Veľkej Bytči a potom na gymnáziu v Žiline. Potom pokračoval v nitrianskom seminári, odkiaľ ho, ako mimoriadne nadaného, biskup poslal na univerzitu do Viedne (na takzvané Pazmáneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy). Tu absolvoval teológiu 14. júla 1910. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou), vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry. Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil ako vojenský kňaz (poľný kurát) a duchovný pastier v slovinskom Maribore.

Rodný dom Jozefa Tisa

V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie. Od roku 1921 do roku 1924 – vo veľmi mladom veku – bol biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Dokonca aj počas zastávania funkcie prezidenta 1. Slovenskej republiky pokračoval Tiso vo svojej práci ako farár v Bánovciach nad Bebravou (od 1924 do 1945).

Politik

Tiso sa v čase vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 stal členom Slovenskej ľudovej strany, neskôr jednou z jej vedúcich osobností. Strana sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka založil Slovenskú ľudovú stranu ako katolícku stranu v roku 1913 v čase Rakúsko-Uhorska. Strana bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou stranou na Slovensku. Bola to jedna z dvoch slovenských strán na Slovensku; ostatné strany buď reprezentovali národnostné menšiny alebo pôsobili (aspoň nominálne) v celom Česko-Slovensku.

Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany (oficiálne bol zástupcom predsedu strany od roku 1930 do 1. októbra 1939, oficiálnym vodcom strany sa stal po tomto dátume). Od 1925 do 1939 bol poslanec česko-slovenského parlamentu v Prahe a od roku 1927 do roku 1929 člen česko-slovenskej vlády ako minister zdravotníctva a športu.

Autonómna Slovenská krajina

Nacistické Nemecko na základe rozhodnutia Mníchovskej konferencie z 29. septembra 1938 obsadilo Sudety a československý prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu a neskôr emigroval z krajiny. 6. októbra 1938 sa v Žiline zišli predstavitelia slovenských politických strán a vyhlásili autonómiu v rámci Československa. Pražský parlament v zápätí prijal ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajinya prezident E. Hácha 7. októbra 1938 vymenoval J. Tisu za predsedu vlády autonómnej krajiny. Mníchovská dohoda ukladala Československu vyriešiť postavenie maďarskej a poľskej menšiny do troch mesiacov, po neúspechu komárňanských rokovaní 9-13. 10. 1938, ktoré za česko-slovenskú stranu viedol J. Tiso, sa hranice Slovenska upravili 2. novembra 1938 rozhodnutím medzinárodnej arbitráže vo Viedni.

Po vyhlásení autonómie sa české a slovenské politické strany na Slovensku (s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov) dobrovoľne zjednotili a v novembri 1938 vytvorili „Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu - Stranu slovenskej národnej jednoty“. Táto strana tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky strany okrem HSĽS-Strany slovenskej národnej jednoty, „Nemeckej strany“ (strany Nemcov na Slovensku) a „Zjednotenej maďarskej strany“ (strana Maďarov na Slovensku). HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia na Slovensku.

V maďarských archívoch sú však dokumenty svedčiace o tom, že Tiso s Maďarskom rokoval o prípadnom pripojení celého Slovenska k Maďarsku ešte pred Mníchovskou dohodou. Dva mesiace pred Mníchovom Dr.Jozef Tiso uskutočnil utajené stretnutie v Budapešti, kde ministrovi zahraničia Kálmánovi Kányovi predložil návrh, podľa ktorého by Slováci boli ochotní za určitých podmienok opätovne vstúpiť do štátoprávneho zväzku s Maďarskom. Po prvotnom odmietnutí Tisovho návrhu maďarská vláda dňa 27. septembra 1938 odsúhlasila Tisove podmienky, diktujúce mocnosti v Mníchove však Tisovu iniciatívu predbehli a územné zisky Maďarska boli napokon menšie .

1. Slovenská republika

Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené šatárium (tzv. "Homolov puč"). Prezident E. Hácha odvolal J. Tisu a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala K. Sidora. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska K. Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná F. Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1938ostala bez ozveny. V takej situácii prijal J. Tiso 13. marca pozvanie A. Hitlera do Berlína, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o urýchlené ("blitzschnell") vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína.

Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom a predsedom vlády Slovenska Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. 14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu J. Tiso vo svojom prejave referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty (P. Čarnogurský: ...otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada... Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.). Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň "Hej Slováci". Vyhlásenie samostatnosti znamenalo rozbitie Česko-Slovenska, Čechy a Moravu mohol Hitler následne 15. marca obsadiť bez rizika vojenskej konfrontácie s Anglickom a Francúzskom.

Tiso na 50-korunovej minci

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenska.

Nezávislosť Slovenska

Postavenie autonómnej krajiny v rámci Č-SR bolo vystriedané „nezávislosťou“, získanej od Hitlera ako odmeny za rozbitie Česko-Slovenska. Nemecko si Ochrannou zmluvou zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.

Židovská otázka

Autonómna vláda pod vedením J. Tisu okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, 4. novembra 1938 vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku. Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 po vzore Norimberských zákonov zaviedla i na Slovensku protižidovské rasové zákonodárstvo. 9. septembra 1941 vyšlo Nariadenie č. 105 o právnom postavení Židov.

Prezident J. Tiso 15. mája 1942 podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo 2 000^{[chýba zdroj]} osobám podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona.

Deportácia Židov zo Slovenska začala v marci 1942. 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovesnka odtransportovali celkovo 57 628 slovenských Židov, z ktorých podľa dostupných údajov prežilo len 280 až 800 osôb.

Napriek snahe niektorých slov. predstaviteľov (A. Mach 8. 2. 1943: Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!) a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 a celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom aj v Slovenskom sneme sa deportácie zo Slovenska zastavili až do októbra 1944.

Znova začali v októbri 1944, po tom, čo bolo Slovensko obsadené Nemcami a bolo potlačené Slovenské národné povstanie a keď sa sovietska armáda prebila k slovenskej hranici. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5 000.AJ PAĽKO bo neger a čierny a tak bol tiež v koncentráku

Slovenské národné povstanie

Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP, Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení povstania v Banskej Bystrici 30. októbra 1944 vystúpil s ďakovným prejavom a vyznamenával nemeckých vojakov.

Po vojne

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel a skrýval sa v nemeckom kláštore v Altöttingu. Tu ho objavila vojenská polícia USA, ktorej bol vydaný po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, napriek snahám zahraničných Slovákov, hlavne spolkov v Amerike, ktorí sa obávali politického procesu, v ktorom bol napokon odsúdený za zradu na trest smrti obesením. Proces sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 prostredníctvom sudcu JUDr. Igora Daxnera. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli Ernest Žabkay a Martin Grečo. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti) a Alexander Mach na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní).

Napriek protestom veľkej časti slovenskej verejnosti a negatívnym odozvám v zahraničí (na pražský hrad prišlo splu 315 žiadostí o milosť pre Tisu, z toho 29 zo zahraničia) bol Jozef Tiso popravený v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave.

Citáty

Štátna politika môže byť úspešná iba vtedy, keď vychádza z reality a nezamieňa reálne možnosti s fikciou. (Tiso v pražskom parlamente, 21. marec 1938)

Keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili (Tiso, 11. marec 1939)

Tohoto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem! (Tiso, 18. marec 1939 po predložení prvotných požiadaviek Nemecka, ktorými Hitler podmienil vzatie Slovenska pod ochranu Ríše a znamenali praktické obsadenie veľkej časti západného Slovenska a jeho úplné podriadenie Nemecku)

Tiso je prekážkou pre národnosocialistický vývoj Slovenska (referent nemeckého veľvyslanectva v správe do Berlína, 16. august 1940)

Židov musíme vyhubiť, pretože poťahujú drôtikmi, inak nám nič nepomôže! Je zaujímavé, ako nám ten katolícky farárik Tiso posiela židov! (Adolf Hitler, 30. august 1942)

Neviem, či sa ich podarí zastaviť… šialencov. Šialenci sú dvaja: Tuka, ktorý jedná, a Tiso… kňaz, ktorý tomu necháva voľný priebeh. (arcibiskup Domenico Tardini, 25. marec 1942 v komentári k príkazu Svätej stolice intervenovať proti deportáciám, ktorý bol určený Burziovi, vatikánskému chargé d’affaires na Slovensku)

Navrhujem zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života. (Viliam Široký, člen KSS, jún 1942)

Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrožuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. Nedávno naši páni dostali do rúk starú knihu, v ktorej boly popísané mestá uhorské i hornouhorské. Tam bolo napísané, koľko vtedy v roku 1840 bolo Židov na Slovensku v mestách. Vo veľkých mestách, ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy 30-40 Židov. A za 100 rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých! Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Títo odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38% národného dôchodku mali Židia. Vtedy, keď tri milióny národa maly 62%, vtedy 5% Židov malo 38% národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále rozširoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu! V tomto zmysle robíme a budeme robiť i ďalšie poriadky. Iste, ľudské zákony a poriadky zachováme, mieru spravodlivosti dodržíme, ale čo národu slovenskému patrí, z toho nikomu nič neprepustíme! A ak si myslíte, že je to niečo nového pre nás, tak sa mýlite. Aj na tomto mieste som bol a hlásal som, že Slovensko Slovákom. Vtedy sme mysleli, že to platí len pre Čechov. Nezabúdajte, že v posledných rokoch bolo vydané heslo: Židov do Birobidžanu! Nie do Birobidžanu ich nedávame, lebo to by bolo trošku ďaleko. Pred svetovou vojnou čo všetko Angličania nasľubovali Židom, len aby dostali od nich peniaze. Sľúbili im samostatný štát, a predsa im nič nedali. A vidíte, Hitler nič nepýtal od Židov a nedostal a teraz im dáva , dáva im štát ! (Jozef Tiso, Holíč, 16. august 1942)

…Tiso jim [Slovákom] zabezpečil, že žijí. Nepodepsal žádný z vynesených rozsudků smrti, takže se posud na Slovensku nepopravovalo. Podepsal 2000 výjimek ze židovského kodexu. Oklestil moc [Hlinkovej] gardy, takže je z ní fraška. Tiso odstranil Tuku z předsednictva strany. Macha tam nepustil. Politických škol strany využil k orientaci strany proti Tukovi, který nedostal ani z jedné pozdravný telegram. Ve státní správě potírá maďarony, kteří se tam dostali s autonomisty… (jedna z pravidelných tajných správ o situácii na Slovensku písaná Dr. Jaromírom Kopeckým do Londýna, 9. marec 1943)

Toľko ráz som to už povedal a teraz opätovne zdôrazňujem, že my nebojujeme proti Rusom, ale bojujeme proti boľševikom. Dnes na tomto fronte nie sú Rusi, ale boľševici. A ja s boľševikmi ani vtedy nechcem mať nič, keby ten boľševik bol Slovák a tobôž ruský boľševik. (Jozef Tiso, jún 1943)

...krivdy a násilie páchané za jeho prezidentovania zaťažujú jeho dušu kňaza, zneucťujú jeho vlasť, diskreditujú klérus a poškodzujú cirkev doma i v zahraničí (z posolstva pápeža Pia XII. z okt. 1944)

Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto „vina“ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou. (Tiso, list doručený do Vatikánu 19. december 1944)

Iné projekty

Wikizdroje

Commons

Wikicitáty

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Jozef Tiso
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jozef Tiso
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jozef Tiso

Externé odkazy

• Slovo /Slovenský holokaust
• Projekt Dr. Jozef Tiso
• Retribučný proces s Jozefom Tisom
• Životopis - od kolísky k politike