Alkuin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Alkuin
stredoveký učiteľ, spisovateľ a filozof
Západná filozofia
stredoveká filozofia
Hrabanus Maurus (vľavo) predkladá na odporúčanie Alkuina (uprostred) svoje dielo mohučskému arcibiskupovi Otgarovi. Manuscriptum Fuldense, asi 831/840
Hrabanus Maurus (vľavo) predkladá na odporúčanie Alkuina (uprostred) svoje dielo mohučskému arcibiskupovi Otgarovi.
Manuscriptum Fuldense, asi 831/840
Biografické údaje
Narodenieokolo 735
York, Northumbria
Úmrtie19. máj 804
Tours, Franská ríša
Dielo
Škola/tradíciakarolovská renesancia
Oblasť záujmurétorika, logika, literatúra, teológia
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlkuin
(multimediálne súbory na commons)

Alkuin (iné mená pozri nižšie; * okolo 735, Northumbria – † 19. máj 804, Tours) bol anglosaský stredoveký učenec a filozof, latinský spisovateľ a básnik. Zakladateľ stredovekého západného školstva[1], trojstupňového vzdelávania[2] a scholastiky.[3] Radca cisára Karola Veľkého. Býva považovaný za hlavného organizátora reforiem vzdelávania vo Franskej ríši a významného predstaviteľa karolovskej renesancie. Od 782 viedol palácovú školu pri cisárskom v Aachene. Franský učenec Eginhard ho označil za najvzdelanejšieho muža vtedajšej doby.[1]

Zaviedol reformy vo franskej liturgii. Bol zodpovedný za zavedenie írsko-northumbrianskeho zvyku spievať vyznanie viery, ako aj slávenia sviatku všetkých svätých. Organizoval ďakovné omše pre všeobecné dni v týždni. Reeditoval tiež latinskú Vulgátu a napísal veľké množstvo prác o vzdelaní, teológii a filozofii. Vykonal revíziu rímskeho lekcionára a gregoriánskeho sakramentára pre Galiu.[4] Niektoré liturgické texty a vzorce použité pri revízii liturgie pochádzajú z mozarabského obradu.[5]

Jeho život je plný rozporov. Hoci patrí k najvýznamnejším európskym učiteľom, jeho spisy neprejavujú nijakú zvláštnu originalitu. Napriek jeho vedúcej úlohe v cirkvi známej počas celého stredoveku zostal iba diakonom a hoci riadil kláštor, nebol (podľa niektorých zdrojov) mníchom.[5][6]

Na konci svojho života si získal reputáciu svätosti, no Katolíckou cirkvou nie je oficiálne uctievaný ako svätý.[6] Vo viacerých martyrológiách je spomínaný ako blahoslavený, pričom jeho sviatok pripadá na 19. mája.[5] V americkom Book of Common Prayer má ako sviatok určený 20. máj.[4]

Mená[upraviť | upraviť zdroj]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Alkuin sa narodil okolo roku 735 v anglickom meste York, vtedy patriacemu kráľovstvuNorthumbria. V Yorku a jeho okolí strávil prvých 50 rokov svojho života. Študoval na katedrálnej škole v Yorku, kde neskôr pôsobil ako knihovník a od roku 778 ako magister (riaditeľ). Už v tomto období bol spisovateľsky činný. Počas episkopátu biskupa (a neskôr arcibiskupa) Aelberhta navštívil Rím a franský dvor. V roku 781 sa počas svojej ďalšej cesty do Ríma v italskej Parme spoznal s Karolom Veľkým, ktorý ho rozpoznajúc jeho znalosti, pozval na svoj dvor do Aachenu, kde zhromažďoval najväčších učencov Západu.[6][4][5]

Alkuin pozvanie prijal a začal pôsobiť na Karolovej palatínskej škole. Zaviedol do franského školstva poriadok a položil štandardy vzdelávania. Podporoval štúdium slobodných umení pre neskoršie štúdium filozofie.[6] Nedávne výskumy tiež dokázali, že sa podieľal na písaní niektorých kapitulárií a listov Karola Veľkého. Ide o dôležitý dôkaz o vedúcej úlohe cudzinca z Northumbrie v politickom živote Franskej ríše.[5] Okrem svojho pôsobenia vo Franskej ríši sa však na dlhšie obdobia vracal aj do rodného Anglicka (786, 790 – 793). Na Karolovom dvore pôsobil až do roku 796, keď sa stal správcom Kláštora svätého Martina v meste Tours. (pozn. niektoré zdroje uvádzajú, že bol aj opátom/mníchom, New Catholic Encyclopedia však tvrdí, že mníchom nikdy nebol)[5] V kláštore naďalej pokračoval vo vzdelávacej činnosti a povzbudzoval mníchov v písaní kníh karolínskou minuskulou, predkom moderných rímskych typov písma.[6] V roku 799/800 sa zúčastnil na aachenskom koncile, kde oponoval proti adopcionistom Félixa z Urgelu. Mal tiež zrejme podiel na uskutočnení Karolovej korunovácie.[5] Zomrel 19. mája 804 v Tours.[4]

Alkuinova socha vo Kunsthistorisches Museum vo Viedni

Dielo a myšlienky[upraviť | upraviť zdroj]

Alkuin napísal viacero diel, medzi nimi:[1]

  • básne

V poézii spájal motívy erotickej i náboženskej lásky.[1] Okrem toho však nie sú nijak zvlášť výnimočné.[5] Medzi jeho básne patria Báseň o kukučke (lat. Versus de cucullo), Spor jari a zimy (lat. De luscinia) ako aj dlhá báseň, o renomovaných mužoch v histórii Yorku.[6]

  • Rozhovor o pravej filozofii (lat. Disputatio de vera philosophia)

Ide o úvod do jeho učebníc, v ktorom spája biblickú myšlienku múdrosti s filozofickou múdrosťou. Filozofické poznanie možno dosiahnuť štúdiom siedmich slobodných umení. [15]

  • učebnice

Medzi jeho učebnice patria knihy: Dialektika (lat. De dialectica), O Pravopise (lat. De orthographia), Rozhovor o rétorike a o cnostiach (lat. Dialogus de rhetorica et virtutibus/De rhetorica et virtutibus). Dialektika je najstaršia (prvá) stredoveká učebnica. Až na výnimky je takmer úplne odvodená od v Izidorových Etymológií a Cassiodorových Inštitúcií (tiež vychádzajúcich z Izidora)[15] Dielo o Pravopise venoval cisárovi Karolovi a vychádzal v ňom z Cassiodora a Bedu Ctihodného.[16] Hlavným zdrojom v diele Rozhovor o rétorike je Cicero, presahuje však jeho myšlienky. Zaoberá sa cnosťami filozofov a hoci využíva Augustína, prichádza k inému názoru, ktorý je oveľa menej nepriateľský voči pohanským mysliteľom.[15]

  • dogmatické diela

Alkuin bol autorom traktátu O viere v svätú a nedeliteľnú Trojicu (lat. De fide sanctae et individuae Trinitatis, 802)[1], okrem toho mu býva pripisované autorstvo knihy Libri carolini, v ktorej Karol Veľký odmietol byzantskú úctu k obrazom obnovenú siedmym ekumenickým koncilom v roku 787.[5]

  • exegézy (výklady) biblických kníh ako: Výklad Evanjelia podľa Jána (lat. Expositio super Iohannem), List (apoštola Pavla) Hebrejom (lat. Expositio in epistolam Pauli apostoli ad Hebreos)
  • životopisy svätých Willibrorda, Vedasta, Richaria, a veršovaný životopis svätého Martina.[4]
  • viac ako 250[5]/300[6] listov, ktoré sú významným historickým prameňom
  • a iné

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h Alkuin In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b Alcuin In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 31.
  3. a b c d e Alcuin In: FILIT : Otvorená filozofická encyklopédia [online]. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta matematiky, fyziky a informatiky, Katedra aplikovanej informatiky, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  4. a b c d e Alcuin In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 35 – 36. (po anglicky)
  5. a b c d e f g h i j ALCUIN, BL. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Zväzok 1. A – Azt. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 242 – 243.
  6. a b c d e f g Alcuin In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. a b c Alcuin In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  8. Encyklopaedie Paedagogická, Slovník Vědomostí z vychováváni a vyučování domáciho a veřejného ve školách nižšich, střednich a vysokých. Zväzok Díl první. Praha : [s.n.], 1886. S. 211.
  9. Veľkomoravské legendy a povesti. Bratislava : Tatran, 1990. ISBN 978-80-222-0164-3. S. 131.
  10. a b STANČEK, Ľubomír; ŠURÁK, Marián. Rétorika dnes. Ružomberok : Vydal Rektorát Katolíckej univerzity, 2006. Dostupné online. ISBN 978-80-8084-110-2.
  11. RATKOŠ, Peter. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964. S. 151.
  12. PASIAR, Štefan. Dejiny knižníc na Slovensku. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977. S. 463.
  13. a b BLOUNT, Sir Thomas Pope. Censura Celebriorum Authorum: Sive Tractatus in Quo Varia Virorum Doctorum de Clarissimis Cujusque Seculi Scriptoribus Judicia Traduntur. Unde Facillimo Negotio Lector Dignoscere Queat Quid in Singulis Quibusque Istorum Authorum Maximè Memorabile Sit, & Quonam in Pretio Apud Eruditos Semper Habiti Fuerint. Omnia in Studiosorum Gratiam Collegit, Et in Ordinem Digessit Secundum Seriem Temporis Quo Ipsi Authores Floruerunt, Thomas-Pope Blount .... [s.l.] : apud G. De Tournes, Cramer, Perachon, Ritter, & S. De Tournes, 1710. Dostupné online. S. 342. (po latinsky)
  14. a b Alkuin In: Ottův slovník naučný, První díl. Praha: J. Otto, 1888. S. 900 – 901, dostupné online
  15. a b c Carolingian Renaissance In: Encyclopedia of Medieval Philosophy : Philosophy Between 500 and 1500. Ed. Henrik Lagerlund. Heidelberg, London, New York : Springer Science+Business Media B.V., 2011. ISBN 978-1-4020-9728-7, 978-1-4020-9729-4. S. 192 – 193.
  16. ALCUIN (730-804). In: Encyclopedia of the Middle Ages. Ed. André Vauchez, Barrie Dobson, Michael Lapidge. Diel 1: A-J. Chicago : Fitzroy Dearborn Publishers, 2000. ISBN 9781579582821. S. 34. (po anglicky)