Preskočiť na obsah

Sokoľany

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sokoľany
obec
Kostol Ružencovej Panny Márie
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický kraj
Okres Košice-okolie
Región Abov
Nadmorská výška 213 m n. m.
Súradnice 48°36′32″S 21°13′43″V / 48,6089°S 21,2285°V / 48.6089; 21.2285
Rozloha 10,57 km² (1 057 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 357 (31. 12. 2023) [2]
Hustota 128,38 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1268
Starosta Ľuboš Janke[3] (nezávislý)
PSČ 044 57 (pošta Haniska)
ŠÚJ 559865
EČV (do r. 2022) KS
Tel. predvoľba +421-6930
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad Sokoľany 193, 044 57 Haniska
E-mailová adresa kancelaria@netkosice.sk
Telefón 055/693 02 05
Fax 055/693 02 05
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce na Slovensku
Map
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Sokoľany
Webová stránka: obecsokolany.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Sokoľany (v minulosti Sokolany, maď. Abaújszakály, Szakály) sú obec na Slovensku v okrese Košice-okolie. V rokoch 19611990 bola spoločne s obcou Bočiar spojená do obce Hutníky.[4]

Obec Sokoľany leží na juhu Košickej kotliny na Sokolianskom potoku. Odlesnený chotár je na terasovej plošine Hornádu, západná časť na náplavovom kuželi potoka Ida, uloženom na treťohorných usadeninách.[5]

Rozloha obce je 385,82 hektárov, zastavaná plocha 32,61 ha. Zastavané územie je vo výškovom stupni do 300 m n. m. (konkrétne v rozpätí 204 – 213 m n. m.) s maximálnou svažitosťou do 8,5%.

Územie spadá do oblasti s kontinentálnym vplyvom klímy ako oblasť teplá, mierne vlhká s chladnou zimou. Ročný úhrn zrážok 600 mm, vlahový deficit 284 mm. Pôdny typ je hnedozem na sprašiach a sprašových hlinách.[5]

Sokoliansky potok

[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti vyvieral v Zlatej Idke, Sokoľany rozdeľoval na 2 strany, východnú a západnú (na katastrálnej mape z roku 1869 pomenované Kis Szakaly a Nagy Szakaly (veľké a malé Sokoľany).[6]) V tej dobe bol omnoho väčší, na lúke „Berek“ južne od obce hnal sokoľanský mlyn, a kŕmil vodou viac pánskych rybníkov, ktoré mali tunajší statkári. V roku 1868 zanikol mlyn a postupne vyschli rybníky, pretože väčšia časť potoku nad Šacou bola odvedená do Veľkej Idy. V minulosti v ňom žili ryby a raky.[7]

Pôvod názvu obce nie je celkom vyjasnený. Profesor Varsik vyslovil k pôvodu názvu Sokolian nasledovnú hypotézu:

„Z najstarších dokladov z XII. stor. Vidieť jasne, že pôvodný názov dediny bol Sokol a pôvod tohto názvu bol buď vo význame všeobecnom (sokoliari – falconarii), alebo vznikol už podľa prímenia (os. m.) Toto nevieme bezpečne stanoviť už aj preto, lebo názov neprešiel prirodzeným vývinom v slovenskej reči, keďže táto dedina sa už v priebehu stredoveku pomaďarčila a jej názov prešiel do maďarského jazyka ako Szakaly.“[6]

Názov Sokolian v dokumentoch, počnúc stredovekom až do 20. storočia, sa objavoval v nasledovných podobách:[6]

Rok Názov
1251 villa (dedina) Zocol
1267 Sokol
1288 Zokol
1332 - 1337 Zakul (v pápežských desiatkoch)
1347 Sacolla
1359 Zakal
1427 Zakaal
1474 Zakol
1568 Szakaly
1631 Kis Szakaly
1751 Nagy Szakaly
1906 Sakaľ
1910 Abaújszakaly
1919 Sokoľany

Doba kamenná

[upraviť | upraviť zdroj]

Okolie Sokolian pútalo ľudí už od neolitu, čo dokazujú najstaršie nálezy po ľudskej prítomnosti. Pri terénnom prieskume na pravom brehu Sokolianského potoka medzi Sokoľanmi a Bočiarom bol objavený bohatý a výrazný črepový materiál kultúry východnej lineárnej keramiky, tzv. Alföldskej kultúry. Príslušníci tejto kultúry sa objavili v 5. tisícročí pred Kr. v Karpatskej kotline. Približne na tom istom mieste boli súbežne objavené aj črepy keramiky bukovohorskej kultúry. Ľud tejto kultúry v priestore Košickej kotliny sa usadil niekedy v polovici 3. tisícročia pred Kr.[6]

Doba bronzová

[upraviť | upraviť zdroj]

Na pravej strane cesty vedúcej do Bočiara sa povrchovým zberom získalo väčšie množstvo zlomkov keramiky, konkrétne hrncov, misiek a amfor, zaradených do obdobia doby bronzovej. Doba bronzová je v oblasti datovaná od 1900 do 800 – 700 pred Kr. V súvislosti s uvedenými nálezmi sa spomína otomanská kultúra, ktorá sa datuje do obdobia medzi 1600 – 1300 pred Kr.[6]

Staršia doba železná

[upraviť | upraviť zdroj]

Na nálezisku črepín z doby kamennej boli nájdené aj zvyšky keramiky zo staršej doby železnej, časovo umiestnenej do obdobia 700 – 400 rokov pred Kr.[6]

Doba rímska

[upraviť | upraviť zdroj]

Na ľavom brehu Sokolianskeho potoka smerom k vtedajšej slepačej farme boli nájdené zvyšky keramiky z doby rímskej. Išlo o zlomok okraja mohutnej zásobnice na uskladňovanie obilia, tiež ďalšie zlomky zo zásobníc zdobených vlnovkami, fragmenty hnedých nádob vyrobených ručne a zlomok sivej nádoby vyrobenej na hrnčiarskom kruhu. Doba rímska je archeológmi označená ako začiatok nášho letopočtu, teda doba od 0 – 400. Koncom 1. storočia preniká do priestoru Košickej kotliny ľud przeworskej kultúry. Je pravdepodobné, že przeworská kultúra bola polyetnicka a vznikla zotretím miestnych rozdielov pod vplyvom rímskej kultúry. Problémom výskumu tejto periódy dejín v Košickej kotline je skutočnosť, že neboli objavené žiadne hroby.[6]

Slovanská kultúra (doba hradištná)

[upraviť | upraviť zdroj]

Spolu so zvyškami keramiky z doby rímskej sa našiel fragment hrnca s lievikovitým prehnutým okrajom ozdobený viacriadkovou vlnovkou, tiež zlomok hrnca sivej farby pod hrdlom s pásmi jemných žliabkov. Archeológovia keramiku zaradili do obdobia mladšej doby hradištnej (2. polovica 10. až prelom 12. – 13. storočia). Opísané obdobie je časovo blízko k obdobiu prvej písomnej zmienky o Sokoľanoch v 13. storočí. Pre toto obdobie bolo charakteristické, že ustupovali staré vojenské a administratívne centrá a vznikali nové strediská ranouhorského štátu, klasickým príkladom v blízkosti Sokoľan je zánik zemného hradu Ówár v Seni a vybudovanie nového hradu v Ujvári.[6]

Neskorý stredovek a novovek

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne bola asi obcou so strážnymi funkciami v rámci obrany Starého a potom nového hradu. Listina z rokov 1260 – 1268 hovorí o osade Zakál (Sokoľany) spomínajúc kláštor, ktorý podliehal pod právomoc Jasovského konventu, čo sa považuje za 1. písomnú zmienku o obci. Aký osud stihol kláštor, sa nevie. Predstaveným Abaújvárského dekanstva bol Níger Eustachius, ku ktorému patrila aj obec a veriaci osady Zakál. Má sa za to, že v tom čase už stál v obci aj kostol. Na okolí Abaújváru bolo len niekoľko obcí, ktoré mali svoje kostoly. Právo stavať kostol bolo vyhradené len kráľovi, alebo s jeho súhlasom dal povolenie biskupský úrad. Tieto fakty dokazujú, že táto obec má svoju historickú minulosť.[8][6]

Územie dnešného Spiša a Abaújskej stolice bolo v 13. storočí osídlené nemeckými osadníkmi, zvanými „hospotes“ (hostia), ktorí prišli na územie Košíc, Sene, Perína, Hidasnémeti, Sokolian a Bočiara, spolu do 19 samostatných osád Abaújskej stolice.[6]

Pred Tatárskym vpádom v roku 1234 Demeter z rodu Abovcov získava latifundiá patriace k Patakújváru. V tých je aj obec Zakál (Sokoľany) a Bolcherd (Bočiar). V listine z 12. storočia je uvedené, že rod Abovcov v tom čase zosilnel. Rozmnožili sa aj jeho rodové majetky, najmä v 13. storočí. Obec Zakál patrila aj so všetkou pôdou k rodinnému majetku Abovcov. Táto listina dokazuje, že obec existovala už v 13. storočí.[6]

Za panovania kráľa Žigmunda v roku 1427 bol vykonaný súpis daňovníkov. V tom čase pánmi latifundií (pozemkov) v Sokoľanoch sú dve rodiny – Gángi a Radványi. V obci je 23 port (gazdovstiev), ktoré sú povinné platiť zavedenú daň – zisk komory. Kráľ Matej v roku 1459 obidvom rodom odobral majetky pre neveru.[6]

V polovici 17. storočia v Európe strašil prízrak Tureckého panstva. Skoro doslova sa opakovala pohroma známa z Tatárskeho vpádu z roku 1241. Turci dobíjali hrad za hradom, kedy neodolali ani pevnosti stolice Abaújska.

Podľa historických údajov, dňa 20. marca 1652 ľahla popolom aj obec Sokoľany, ktorú úplne vypálili, časť obyvateľov, najmä ženy odvliekli do zajatia a časť ušla do lesov severne od obce, kde sa skrývali až do ich odchodu. Po tejto pohrome obec bola niekoľko rokov neobývaná. Po vyhnaní Turkov sa opäť zaľudnila a v roku 1696 je v obci už 11 port (gazdovstiev) a v roku 1715 opäť už len 10 port. V tom čase je obec majetkom rodiny Kormošovej.[6]

V súpise o stave fár v košickom dištrikte v roku 1746 o Sokoľanoch sú tieto údaje:

„obec je filiálkou fary v Haniske, ľud je dvojakej reči – slovenskej a maďarskej, prevažuje však slovenská“

Kostol bol v rukách kalvínov, ktorí ho zabrali katolíkom za Rákocziho povstania. Barokový kostol bol postavený na zvyškoch gotického kostola z 13. storočia[8][6]

V roku 1760 František Karlai - Jágerský biskup vysvätil kostol na úctu Kráľovnej svätého ruženca. V roku 1761 Jezuiti z Košíc mali v obci misie, kedy kalvíni a luteráni prestúpili na r. kat. vieru. Od toho času je celá farnosť čisto katolícka.

V roku 1862 sa cintorín pri kostole zaplnil a v tom istom čase bolo zahájené pochovávanie na novom cintoríne. Druhý, kalvínsky cintorín existoval vo východnej časti obce za Dvoriskami, na strane Malého Sokoľa (dnešný Malý Bok).[9]

V roku 1899 vyhoreli tri štvrtiny obce, vrátane kostola a školy.[9]

Prvá svetová vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

26. júla 1914 bola starostovi obce doručená vyhláška, nariaďujúca čiastočnú mobilizáciu, teda všetci vojaci do 37 rokov sú povinní ihneď nastúpiť na vojenskú základnú službu. Neskôr bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Vojnový rok 1916 zaľahol na každého, nastal nedostatok hlavne potravín, ktorý sa stupňoval v rokoch 1917 a 1918. Koncom októbra 1918 vznikol nový štát - Československá republika.[6] Po návrate svojich najbližších nastala v obci radosť, no nie však u všetkých ľudí. Zo Sokoľan na fronte zomreli 2 muži, a ďalší 3 sa vrátili ako invalidi.[9][7]

Druhá svetová vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

Na jar 1938 sa v chotári Sokolian začali budovať objekty pohraničných opevnení. V tom období bola vojensko-politická situácia okolo Československa vyostrená, hrozil otvorený konflikt. Je potrebné poznamenať, že Československo počas celej svojej predchádzajúcej existencie muselo zápasiť s územnými požiadavkami voči nemu zo strany Nemecka, Maďarska a Poľska. Pod vplyvom francúzskej vojenskej doktríny začalo Československo posilňovať svoju obranyschopnosť budovaním stabilných železobetónových pohraničných opevnení. Tieto mali slúžiť na zadržanie náhlych útokov zo strany susedných znepriatelených štátov. Išlo o súvislú líniu guľometných hniezd prepojených zákopmi. Jedna z línií opevnení sa tiahla od Veľkej Idy smerom na Hanisku tesne na južnom okraji obce. Druhá línia bola južnejšie a tiahla sa od osady Gomboš cez Lánczyovský majer a pokračovala smerom na Belžu. Opevnenia v okolí Sokolian boli postavené v lete 1938 a na jeseň toho istého roku obsadené vojakmi Československej armády. 2. 11. 1938 boli južné časti Slovenska prisúdené Maďarsku. Po tomto rozhodnutí maďarské vojská obsadili južnú časť Slovenska, medzi iným aj Košice. Teda aj Sokoľany boli pripojené k Maďarsku.[6][9]

Nemecko začalo 1. septembra vojenské ťaženie proti Poľsku, ale to sa tunajších obyvateľov priamo netýkalo. Iná situácia nastala v roku 1941, keď nemecké vojská po úspešnom ťažení v západnej Európe napadli 22. júna Sovietsky zväz. Tieto udalosti boli vnímané ako vojna, ktorá sa obyvateľov Sokolian netýka. Obrat nastal 26. júna, keď tri lietadlá bez výsostných znakov bombardovali Košice. Lietadlá zhodili na mesto 29 bômb. Posledná bomba bola zhodená mimo Košíc, v Haniske, kde dopadla do areálu kláštora, no nevybuchla, takže si nevyžiadala žiadne materiálne a ľudské obete. Z bombardovania bolo okamžite obvinené sovietske letectvo. Maďarská vláda nepočkala ani na výsledky vyšetrenia incidentu, bez súhlasu parlamentu vyhlásila vojnový stav. Po boku nemeckých vojsk sa zapojili maďarské ozbrojené sily do vojny proti Sovietskemu zväzu. To už malo priame následky predovšetkým na mladších mužov Sokolian. Účasť maďarských vojsk bola skôr symbolická. Iná situácia nastala po porážke Nemcov pod Moskvou v decembri 1941. Na jar 1942 bola na východný front odvelená 2. maďarská armáda, do ktorej boli povolaní aj muži zo Sokolian. Po krátkom výcviku v zázemí boli s biednou výzbrojou odoslaní na východný front.[6]

Osud mužov zo Sokolian na východnom fronte bol podobný ako osudy ostatných vojakov. Z oficiálnych správ vieme o 3 mŕtvych a 1 nezvestnom vojakovi, osudy ostatných vojakov zo Sokolian, môžeme len predpokladať, že sa stali obeťami bojov a ich mŕtve telá nebolo možné identifikovať, alebo ležali na území zabratom sovietskymi vojskami. Ďalší sa dostali do sovietskych pracovných táborov, tzv. gulagov, kde v krutých neľudských podmienkach väčšina z nich zahynula. Tesne po skončení vojny sa zo sovietskeho zajatia vrátili 2 vojaci, ktorí následkom útrap v sovietskom zajatí onedlho zomreli. Neskôr v roku 1945 sa vrátil ďalší vojak, ktorý tiež následkom vojnových útrap zomrel.[6]Nevrátilo sa 15 občanov.[9]

Priamy kontakt s vojnou prišiel na prelome rokov 1944 a 1945. Frontové pásmo sa tiahlo len necelé 3 kilometre južne od obce v blízkosti dediny Bočiar. Predtým však bol celý priestor južne od Košíc dôkladne opevnený. Tri mesiace pred samotnými vojenskými operáciami sa budovali v tunajšom priestore pevnôstky, palebné postavenia pre delá a mínomety, protitankové priekopy.[6] Nemecké delostrelecké batérie sa nachádzali na židovskom cintoríne v pravom severnom rohu, a východnej časti ihriska.[9] Do týchto prác bolo nasadené aj civilné obyvateľstvo. Napriek početnej prevahe sovietskych vojsk, bol ich postup zastavený nemeckou armádou. Deň pred útokom sovietskych vojsk prišli do Sokolian nemecké vojská, podľa svedectva pamätníkov to bola jedna rota. Vojaci sa ubytovali v jednotlivých domoch. V dome Imricha Jankeho bolo veliteľstvo jednotky. 18. decembra prenikli sovieti z juhu až ku Grajciaru, na čo boli zatlačený 1. lyžiarskou divíziou Wehrmachtu späť do Sene.[9]

Línia bojov sa po tejto udalosti ustálila južne od Sokolian na čiare Veľká Ida - Bočiar - Belža - Gyňov - Ždaňa. Obyvatelia Sokolian počas frontových udalostí prichádzajú do styku s príslušníkmi 1. lyžiarskej divízie, pod velením generálporučíka Gustava Hundta. Bežný život dediny bol úplne narušený. Neustále hrozilo, že ľudia pri najnutnejších prácach ako bolo kŕmenie dobytka, budú následkom výbuchov delostreleckých granátov alebo bombardovania zabití alebo zranení.[6] Bolestivou výstrahou bla udalosť, keď ruské lietadlá bombardovali Sokoľany a jedna z bômb padla na dom kde zabila 3 a zranila 2 ľudí. Ľudia väčšinu času prežili v pivniciach, nebolo možné riadne sa stravovať. Varili sa zemiaky a piekli sa lokše, chlieb sa kvôli zdĺhavej príprave nepiekol. Vojská zrekvirovali temer všetky hospodárske zvieratá.[9]

Nemecké vojská odvádzali dospievajúcich chlapcov na úpravu poľného letiska v haništianskom lese, tu minimálne v jednom prípade došlo k bombardovaniu, pri čom nebol zranený nik z nasadených civilov. Obyvatelia sa po takýchto skúsenostiach zdráhali zúčastňovať sa opevňovacích prác, jeden z priamych účastníkov spomína:[6]

„... priložil mi pištoľ na čelo…“

Dňa 16. januára 1945 v skorých ranných hodinách do obce od Bočiara cez lúky Berek vnikla sovietska hliadka v sile asi 50 mužov a vytlačili Nemcov z obce. Nemci boli týmto útokom prekvapení, lebo z obce utekali aj bosí a len čiastočne oblečení. Do obrany sa sformovali severne od obce, na pomoc im prišli tanky od Veľkej Idy, a s touto bojovou silou sa im podarilo Sovietov opäť z obce vytlačiť cez Bereky k Seni. Boj sa odohrával južne tesne od obce a trval približne 2 hodiny, pri čom boli zabití 4 Nemci a 3 Sovieti.[9]

Rozhodujúci útok sovietskych vojsk nastal 17. januára, zo Sene vyrazila 237. strelecká divízia za podpory tankov a guľometnej brigády smerom na Hanisku. Sovieti dobyli Belžu, ale narazili na tvrdý odpor Nemcov v osade Grajciar. Nemecké vojská sa snažili odpútať od postupujúcej sovietskej armády a zanechávali len slabšie jednotky pre zdržiavacie boje. Táto taktika sa prejavila aj v samotných Sokoľanoch. Rusi do obce prenikli z juhu od Bočiara. V dedine nenarazili na žiaden odpor, za dedinou bola ešte malá skupina Nemcov, ktorí na krátky čas zadržali sovietskych vojakov. Po odchode Nemcov z juhu cez dedinu prechádzalo obrovské množstvo sovietskeho vojska, ktoré mierilo na Košice. Tento prúd vojska sa zdal byť nekonečný, ustal až po dvoch dňoch.[6][9]

Kultúra a zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol Ružencovej Panny Márie

[upraviť | upraviť zdroj]

Je bezpochyby najstaršou, ale zároveň najčastejšie a najdrastickejšie prestavovanou kultúrnou pamiatkou. Bol postavený už v polovici 13. Storočia s najväčšou pravdepodobnosťou v románskom slohu. Spomína sa v rokoch 1332 – 1335 v súvislosti s výberom pápežských desiatkov. V druhej polovici 15. storočia bol opravovaný a vnútorne znovu zariadený. Z toho obdobia pochádza dodnes zachované kamenné pastofórium.[6]

V druhej polovici 16. storočia sa kostol dostal do rúk protestantov. Písomnými dokumentmi nemáme potvrdené, ale faktom je, že kostol bol viac ako dvesto rokov v rukách protestantov. Bol miestom kalvínskych náboženských obradov, môžeme teda usudzovať, že jeho vnútorné zariadenie prešlo radikálnou zmenou smerujúc k strohosti kalvínskych kostolov.[6]

V roku 1759 sa kostol opätovne dostal do rúk katolíkov, a keďže už predtým bol v zlom stave, bol staronovými vlastníkmi zrekonštruovaný a vnútorne znovu zariadený. V nasledovnom storočí bol kostol viackrát opravovaný. Zásadne sa zmenil vzhľad kostola, keď v roku 1864 bola postavená veža. Ďalšiu zmenu si vynútila katastrofa v roku 1899, keď kostol vyhorel. Po tejto pohrome bol fakticky vymenený celý interiér kostola, vrátane oltárov, ale aj zvonov, a do kostola sa kúpil tiež nový organ a nové zvony.[6]

V 20. storočí prešiel kostol radikálnou prestavbou a dominantnou časťou kostola sa stala jej nová časť. To, čo sa ešte zachovalo z historickej časti kostola, publikácia Súpis pamiatok na Slovensku charakterizuje nasledovným spôsobom:

„... rozšírený novostavbou, ktorá sa pribudovala k ranogotickému presbytériu, zaklenutému rebrovou krížovou klenbou vydlabanej klinovej profilácie. V klenbe je okrúhly svorník s ružicou dubových listov. Na severnej strane presbytéria je kamenné pastofórium s trojranným baldachýnom, ktorý je členený s troma krížovými kvetmi a zakončený fialou zdobenou krabmi...“

Mauzóleum Stahrembergovcov

[upraviť | upraviť zdroj]

Jednopriestorová empírová stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1838. Pôdorysne sa skladá z hlavného priestoru zaklenutého českou plackou a otvorenej vstupnej predsiene. V interiéri objektu sú umiestnené barokové obrazy z pôvodného kostola, Immaculata, Kristus nasycuje zástupy a Ukrižovanie. Fasáde dominuje zapustený jednoosový portikus, je členená horizontálnym pásovaním a kordónovou rímsou, nad ktorou sú umiestnené termálne okná so šambránami a klenákmi.[10]

V kaplnke je niekoľko obrazov z 18. storočia, ktoré pochádzajú z bývalého barokového zariadenia miestneho kostola - Immaculata, Kristus nasycuje zástupy a Ukrižovanie.[10]

Kaplnka sa nachádza v areáli moderného kostola Ružencovej Panny Márie. Kaplnku dala postaviť manželka grófa Guida Starhemberga Anna Pankovits zo Šenkvíc a stala sa miestom posledného odpočinku grófskeho páru. Nad vchodom je umiestnená mramorová tabuľa s maďarským nápisom, text v slovenskom preklade znie nasledovne:[6]

Pozemné ostatky grófa Starhemberga, srdca môjho – polovica, tu práchnivejú a moja vďačná hruď vzdúva sa za obetou nezábudky. Krvácajúcim srdcom hľadím na tvoj nemý hrob, slzy mi padajú a moje žalostné volanie sadá k tvojmu studenému prachu. Pankovits Anna

Na pravej strane je do múra vsadená mramorová doska s nemeckým nápisom, text v slovenskom preklade znie nasledovne:[6]

„Tu odpočíva Anna Paukovics zo Šenkvíc, vydatá prvýkrát za Guida, grófa Starhemberga, druhýkrát za Ludwiga Glogowského z Glogowca, cisársko-kráľovského komorníka.

† 15. Januára 1871

Hospodin bol jej oporou. Povinnosť jej ukazovala cestu. Jej život bol reťazou útrpných obetí. Dobrodejka svojej rodiny, známych, poddaných. Boh jej za to v nebesiach požehná. Jej pamiatka zostane svätá a drahá na zemi. Modlíme sa za jej dušu!“

Kaplnka bola v roku 1910 dôkladne opravená, tak jej fasáda, ako aj prístupové schody. Interiér bol znovu vymaľovaný.

Kaštieľ z polovice 18. storočia sa nachádza na začiatku dediny po ľavej strane prichádzajúc od Hanisky. Ako jeho prvý majiteľ sa spomína zemepanska rodina Meško z Hanisky. Pravdepodobne niekedy v prvej polovici 19. storočia sa kaštieľ dostal do majetku rodiny grófa Stahremberga. V druhej polovici 19. storočia ho vlastnila rodina Péchy-Zichy, ktorej príslušníci boli potomkovia Meškovskej rodiny. Od roku 1915 bol správcom majetku farár, neskoršie prepošt - dekan na fare v Haniske Alojz Tomčko, po ňom jeho nástupca kaplán Imrich Harkabus.[6]

Po rozparcelovaní pozemkov Zichyovcov kúpil kaštieľ v roku 1926 haništiansky notár na dôchodku Ján Jenei, ktorý sa v kaštieli usadil. Jenei vlastnil kaštieľ a pozemky do roku 1956 - 1958, kedy sa v Sokoľanoch založilo Jednotné roľnícke družstvo (JRD), a pre túto potrebu bol celý majetok zoštátnený. Kaštieľ sa využíval ako kancelária JRD, sklady obilia, neskôr aj ako materská škôlka, úrad Miestneho národného výboru (MNV), ďalšie prízemné priestory ako sála kultúrneho domu (KD), až nakoniec po roku 1976 po výstavbe nového KD a MNV aj ako predajňa potravín a pohostinstvo Jednoty SD Košice.[9] Po roku 1989 bol kaštieľ na základe reštitučného zákona vrátil pozostalým p. Jeneiho, a hneď na to odkúpený súkromnou firmou INTOCAST SLOVAKIA, a.s. ktorou bol v rokoch 1994 - 1998 zrekonštruovaný do súčasnej podoby.[9]

Kaštieľ mal pôvodne v strednej časti výstupok, ktorý na rozdiel od ďalších častí bol dvojpodlažný. V tejto časti bola aj slávnostná sieň. Na strednú časť nadväzovali dve bočné krídla, ktoré boli na koncoch zaoblené. Neskôr tieto bočné krídla boli opätovne predĺžené na šírku jednej izby.[9]

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Zlatý poklad Hútniky

[upraviť | upraviť zdroj]

V júli 1965 bol na území Sokolian (v tom období spojený s obcou Bočiar pod názvom Hútniky) v chotárnej časti „Močare“ nájdený poklad. Jednalo sa o 441 kusov strieborných a zlatých mincí z konca 15. až druhej polovice 16. storočia. Nálezca mince odovzdal východoslovenskému múzeu kde sa nachádza dodnes.

Z celkového počtu mincí, len v dvoch prípadoch išlo o zlaté mince, dukáty, ktoré boli aj najhodnotnejšie z celého nálezu. Ostatné mince boli zo striebra, ich znaleckú časť tvorili denáre, ale boli medzi nimi aj cennejšie toliare rôznej proviniencie.

Presne datovať ukrytie pokladu nie je možné, no najmladšími mincami z nálezu sú dva toliare z roku 1561, možno teda konštatovať, že poklad v Sokoľanoch bol ukrytý po roku 1561. Poklady sa ukrývali z rôznych dôvodov, majiteľ určitej peňažnej hodnoty sa už necítil v bezpečí kvôli vojne alebo ekonomickym príčinám, alebo jednoducho obava o vlastníctvo, preto poklad ukryl, zvyčajne zakopal do zeme s úmyslom sa poň vrátiť. Z nejakého dôvodu sa mu to však už nepodarilo.

Konkrétny podnet ukrytia pokladu v Sokoľanoch bude s najväčšou pravdepodobnosťou vpád Tureckých vojsk do Uhorska v druhej polovici 16. storočia. Je historicky doložené, že neďalekú obec Seňa v roku 1567 vypálili Turci. Rovnaký osud Sokoľan nemáme písomne doložený, každopádne pri vzdialenosti necelých 6 km od Sene je isté, že sa obyvatelia Sokolian o smutnom osude Sene dozvedeli pomerne rýchlo. To mohlo byť podnetom majiteľa mincí, aby ich zakopal.

Čo sa týka majiteľa pokladu, vzhľadom na takúto pomerne veľkú čiastku peňazí sa s najväčšou pravdepodobnosťou nejedná o obyčajného obyvateľa Sokolinan, teda jedného z poddaných, ale najskôr o jedného zo zemepánov resp. jeho správcu, ktorý poklad ukryl.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
  4. MAJTÁN, Milan. Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava : [s.n.], 1998.
  5. a b Mapa a poloha | Obec Sokoľany [online]. www.obecsokolany.sk, [cit. 2024-06-28]. Dostupné online.
  6. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac KOLIVOŠKO, Štefan. Sokoľany: kapitoly z dejín. Sokoľany : Sokoľany : Obecný úrad, 2009. ISBN 9788097014018.
  7. a b ŠOMOGYI, Andrej. Pamätná kniha obce Sokoľany [online]. 1933, [cit. 2024-06-28]. Dostupné online.
  8. a b Obec Sokoľany – história [online]. www.obecsokolany.sk, [cit. 2024-06-28]. Dostupné online.
  9. a b c d e f g h i j k l m POTEMRA, Juraj; SEMANOVÁ, Marta. História a vývoj obce Sokoľany. Sokoľany : Obecný úrad Sokoľany, 1993.
  10. a b Sokoľany - Pohrebná kaplnka grófa Stahremberga - www.pamiatkynaslovensku.sk - (sokolany-pohrebna-kaplnka-grofa-stahremberga) [online]. www.pamiatkynaslovensku.sk, [cit. 2024-06-29]. Dostupné online.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]