Ladislav Kaboš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ladislav Kaboš
slovenský režisér
Ladislav Kaboš pri preberaní ceny Krištáľové krídlo za rok 2015
Ladislav Kaboš pri preberaní ceny Krištáľové krídlo za rok 2015
Narodenie 16. jún 1953 (64 rokov)
Prešov, Česko-Slovensko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Ladislav Kaboš

Ladislav Kaboš (* 16. jún 1953, Prešov) je slovenský filmový režisér. Vyštudoval kameru na pražskej FAMU pod vedením prof. Šmoka, Hanuša, Brousila a Kučeru. [1] Po roku 1989 sa usadil v Prahe, kde nakrúca pre nezávislú producentskú spoločnosť Fera Feniča Febio, spolupracoval aj so švajčiarskymi koproducentmi.

Jeho tvorbu je možné rozdeliť na dve línie, jedna sa venuje predovšetkým sociálnej tematike, príbehom ľudí v ťažkých životných podmienkach, druhá sa venuje umeniu – najmä hudbe a architektúre. Tvoria ju portréty umelcov, dokumentárne filmy priamo zamerané na hudobnú tematiku, filmové poémy a hudobné filmy z prostredia populárnej hudby.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Dokumentárny film[upraviť | upraviť zdroj]

Po absolvovaní štúdia na FAMU sa Ladislav Kaboš zaradil do skupiny tvorcov (spolu s Ferom Feničom, Milanom Milom, Jánom Pirohom či Deziderom Ursínym), ktorá v roku 1978, vďaka zrušeniu interného nariadenia o zákaze režírovania filmov inými než internými režisérmi Štúdia krátkeho filmu, dostala možnosť debutovať v non-fiction tvorbe.

Situáciu v dokumentárnej tvorbe tohto obdobia charakterizuje návrat k dôrazu na človeka. Namiesto patetických fráz a výpočtu hrdinstiev sa v non-fiction produkcii do centra pozornosti dostávajú ľudia bez vyznamenaní, titulov a hrdinstiev. Postavami dokumentov sa stali mladí učni, dedinčania, poštári. Tvorivou metódou sa opäť stáva reportáž, ktorá odstránila až manifestačnú slávnosť, ktorou sa niektoré non-fiction snímky 70. rokov vyznačovali. Mladí autori sa snažili pripomenúť skutočnú tvár prostredí, aj keď nezriedka narážali na výhrady, že uprednostňujú takzvanú estetiku škaredosti.

Sociálne témy[upraviť | upraviť zdroj]

V duchu obnoveného príklonu k ľudskosti v non-fiction tvorbe natočil Ladislav Kaboš v roku 1981 svoj prvý krátkometrážny dokument Starina, v ktorom priniesol emóciami nabitú správu o vysťahovaní jednej východoslovenskej dediny pre stavbu vodnej nádrže Starina. Jeho ďalším filmom je Únos z Liliputu z roku 1988, o deťoch zo špeciálneho výchovno-vzdelávacieho ústavu.

Významným projektom Ladislava Kaboša je jeho ocenený dokument Kde končí nádej, začína peklo z roku 2003. Ústrednou postavou je farár – humanista Marián Kuffa, ktorého nezištná pomoc a úprimný záujem o osudy ľudí priťahuje veriacich aj neveriacich z celého Slovenska. K jeho príbehu sa režisér Kaboš vracia o 10 rokov neskôr, v divácky úspešnom dokumente Všetky moje deti z roku 2013. Kňaz svojím ľudským prístupom pomáha chudobným obyvateľom rómskej osady, viac než kázaním sa ich snaží motivovať k svojpomocnej aktivite. Film odhaľuje problémy a drsnosť každodennej reality, s ktorou rómska osada zápasí.

Sociálnej tematike a neľahkým osudom ľudí sa Kaboš venuje aj vo filme Ľudia na hranici, ktorý na pozadí vstupu krajiny do ukazuje zvláštnu zmes ľudských príbehov, ľudí, ktorí poznamenaní krutými dejinnými zvratmi dnes už neveria ničomu i tých, ktorí v sebe stále nachádzajú energiu a entuziazmus dostať túto krajinu ďalej. V roku 2007 vznikol televízny film Kamarátky na smrť, mapujúci príbehy žien, veteránok z 2. svetovej vojny. Osudy tusícov žien, ktoré na východnom fronte dostali do rúk samopaly, granáty a protilietadlové delá nám režisér približuje prostreníctvom rozhovor s tými, ktoré prežili dodnes.

V rokoch 2011 a 2012 sa režisér zameral na spoločenskú a politickú situáciu v Líbyi. Vo filme Al Entisar: Loď nádeje hovorí o možnostiach humanitárnej pomoci a v Krvavých pieskoch Líbye odkrýva rozdielne hodnoty európskeho a arabského sveta na príbehu slovenskej zdravotnej sestry, ktorá konvertovala na islam a má v Líbyi dve deti.

Filmy o umení a hudbe[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1987 vznikol v réžii Ladislava Kaboša výnimočný projekt – video film Ateliér duše, historicky prvá slovenská hudobná videokazeta, prezentujúca rovnomenný album speváčky Mariky Gombitovej. Z voľného prepojenia jednotlivých piesní vzniklo nevšedné rozprávanie životného príbehu a pocitov popovej hviezdy, ktorej vzostup na vrchol kariéry prekazila tragická autonehoda a trvalé pripútanie na invalidný vozík.

V spolupráci so známymi speváčkami Kaboš pokračoval aj vo svojom ďalšom projekte, TV filme Jenom sen, natočenom pre Českú televíziu, kde sa v hlavnej úlohe predstavila Iveta Bartošová. Trojicu filmov z prostredia popmusic uzatvára video film Pravda víťazí, vytvorený k rovnomennému albumu skupiny Tublatanka. Vo filme sú zábery z koncertu v bratislavskom amfiteátri kombinované s montážou záberov z dobových archívov.

Po práci na hudobných filmoch na prelome 80. a 90. rokov je aj ďalšia Kabošova tvorba výrazne spojená s hudbou. V roku 1994 v koprodukcii so Švajčiarskom a Kanadou napísal námet a režíroval hudobný film The Mystery of Gregorian Chants, filmovú a hudobnú báseň inšpirovanú duchom kresťanstva. Film bol ako jeden z prvých hudobných projektov na svete uvedený na hudobnom festivale MIDEM 1994 a taktiež aj na hudobnom festivale Zlatá Praha. V tvorbe hudobných dokumentárnych filmoch Kaboš pokračoval v roku 1995 desaťdielnym cyklom The Treasury of Classical Music, v ktorom približuje klenoty vážnej hudby výlučne prostredníctvom výtvarne emotívnych obrazov. Cyklus bol úspešne distribuovaný a premietaný v Kanade a USA, ale aj v Českej a Slovenskej televízii.

Rok 1995 dal vzniknúť dvom Kabošovým obrazovým poémam – Čaro slobody o živote divokých koní na Murárskej planine, inšpirovanej hudbou Franza Liszta a Čarovný svet ticha, ktorý spája hudbu Johanna Sebastiana Bacha s kultúrnym dedičstvom slovenských organov a prírodným dedičstvom Demänovskej jaskyne slobody.

V roku 2008 a 2010 Ladislav Kaboš rozšíril svoj repertoár filmov o umení o dva filmy o architektúre – Moderná architektúra na Slovensku a film Zmenil tvár Šanghaja, portrét architekta Ladislava Hudeca, ktorý svojimi budovami významne ovplyvnil podobu Šanghaja ako "Paríža východu".

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • VOX Humana (2003) za dokument Kde končí nádej, začína peklo.[2][3]

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1981 – Starina
  • 1987 – Ateliér duše (video film)
  • 1988 – Únos z Liliputu
  • 1988 – Jenom sen (TV film)
  • 1989 – Pravda víťazí (video film)
  • 1990 – Voda a les
  • 1994 – Mystery of Gregorian Chants
  • 1995 – Čaro slobody; The Treasury of Classical Music
  • 1996 – Magic of the Slovak Paradise
  • 1999 – Curriculum vitae (TV seriál)
  • 1999 – Tatry a ich tajomstvá…
  • 2000 – Do poslednej kvapky (TV film)
  • 2001 – Meditácia s hudbou (TV film)
  • 2001 – Sisi – Kaiserliche Schönheit
  • 2003 – Kde končí nádej, začína peklo
  • 2004 – Ľudia na hranici; Stratený domov
  • 2006 – Moderná architektúra na Slovensku (TV film)
  • 2007 – Kamarátky na smrť (TV film)
  • 2010 – Zmenil tvár Šanghaja (TV film)
  • 2011 – Al Entisar: Loď nádeje (TV film)
  • 2012 – Krvavé piesky Líbye
  • 2013 – Všetky moje deti
  • 2014 – Moje rómske deti

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Macek V. – Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4