Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO

Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá iv
Identifikačné č. 620
Región** Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis 1993  (17. zasadnutie)
Dodatky 2009
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.
Svetové dedičstvo UNESCO

Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia[1] (angl. Levoča, Spiš Castle and the associated cultural monuments)[2] je názov súboru kultúrnych pamiatok na Východnom Slovensku, ktorý bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako kultúrne dedičstvo v roku 1993 v Cartagene.Toto územie bolo na 33. zasadaní Výboru svetového dedičstva v Seville v roku 2009 rozšírené o územie historického jadra mesta Levoče. Na tomto zasadnutí bol súčasne zmenený pôvodný názov lokality na Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia. Ide o jedinečný komplex pamiatok mimoriadnej kultúrnej a historickej hodnoty, nachádzajúci sa na katastrálnych územiach niekoľkých miest a obcí okresov Levoča a Spišská Nová Ves v Prešovskom a Košickom kraji.[2][3]

Zoznam súborov v lokalite Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia[upraviť | upraviť kód]

Levoča[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Levoča

Levoča so svojím historickým jadrom predstavuje unikátny komplex architektonických pamiatok gotiky a renesancie zoskupených na najväčšom stredovekom námestí v Strednej Európe. Centrum obohnané 2,5 km dlhými mestskými hradbami, so zachovalými meštianskymi domami i verejnými budovami si do súčasnosti zachovalo stredoveký ráz. Zachoval sa tu súbor stredovekých stavebných objektov s pôvodným umelecko – remeselným vybavením, ktorého vrchol predstavuje Dielo Majstra Pavla. Z jeho rúk pochádza pravdepodobne najvyšší zachovaný neskorogotický krídlový oltár na svete umiestnený v Bazilike svätého Jakuba. Práce Majstra Pavla a jeho dielne patria k najvýznamnejším súčastiam mobiliáru nielen levočských kostolov, ale aj viacerých ďalších stredovekých spišských kostolov.[4]

Územie mesta Levoča bolo osídlené už od mladšej doby kamennej. V katastri mesta sú nálezy z veľkomoravského obdobia. Pôvodná osada sa predpokladá v o niečo nižšie položenej polohe zvanej Stará Levoča. Prvýkrát sa písomne spomína v roku 1249 ako Leucha a neskôr v listine Štefana V. v roku 1271, keď sa stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. Spišským Sasom udelil aj výsady a určil, že súdnu právomoc vykonáva gróf spolu so spišským (kráľovským) županom je ako miesto jej vykonávania určené hlavné mesto provincie Levoča (civitas provincie capitalis). Hradobný systém vznikol v období po druhom tatárskom vpáde na Spiš v roku 1285. Neskôr bol hradobný systém s baštami a priekopou prebudovaný, čo súviselo s intenzívnym rastom zastavaného mestského areálu južným smerom. Vyspelý a zložitý hradbový systém Levoče je špičkovou ukážkou stredovekého fortifikačného staviteľstva na Slovensku. Dodnes sa zachovalo viac ako 80 % hradbového systému so 16 baštami a troma mestskými bránami (Košickou, Menhardskou a Poľskou bránou). Zrejme v druhej polovici 13. storočia sa v meste usadili mendikanti. Tamojší minoritský konvent je doložený k roku 1309 (zanikol počas reformácie v prvej polovici 16. storočia). Starý kláštorný kostol minoritov bol v 14. storočí zahrnutý do veľkoryso koncipovaného a hradbami obohnaného mestského areálu, ktorý mal pravidelnú šachovnicovú štruktúru. V spoločných výsadách z roku 1317, ktoré udelil kráľ Karol Róbert z Anjou spišským Sasom za ich pomoc v bitke pri Rozhanovciach je táto pozícia Levoče znovu potvrdená. V roku 1323 sa stala slobodným kráľovským mestom a získava právo skladu. Stredoveký pôdorysný rozvrh kolonistami založeného mesta vznikol v 13. a 14. storočí. Uprostred Námestia Majstra Pavla okrem Baziliky svätého Jakuba stojí radnica, postavená pôvodne v 14. storočí, prebudovaná v 16. storočí. Za nimi stojí dnes mohutný evanjelický kostol, ktorý bol postavený v prvej polovici 19. storočia. Na severnej strane kostola bola mestská škola, prebudovaná v roku 1588. Pôvodne tam bola mestská váha a zbrojnica, ktoré boli prestavané do dnešnej budovy mestského úradu z 19. storočia. Plochu námestia v polovici 19. storočia dotvorili dva mestské parky, v južnej časti s fontánou a solitérom klietky hanby (pranier). Levoča mala veľký vplyv aj na rôzne oblasti architektúry, najmä v období renesancie vytvorením tzv. spišskej renesancie. Jedinečný urbanistický výraz stredovekého námestia, obklopeného honosnými meštianskymi domami v pozoruhodnej symbióze s nízkou až vidieckou zástavbou ostatných ulíc sa zachoval až dodnes. Významné sú aj meštianske paláce ako je Krupekov dom, Dom Okolicsányi – Zsedényi, Spillenbergov dom, Maríássyho dom, Hainov dom a Thurzov dom, ktorý získal novorenesančnú sgrafitovú fasádu v roku 1904. Základom ekonomiky Levoče bol obchod, vrátane diaľkového, na severo – južnej komunikácii smerujúcej z Uhorska do oblasti blízkeho Krakova, ďalej do Poľska a k Baltu. Výsadu mestu potvrdil v roku 1406 aj Žigmund Luxemburský a doplnil ho o právo slobodného pohybu po celom Uhorsku a tiež o tridsiatkovú imunitu v roku 1416. Levoča patrila medzi tavernikálne mestá a spolu s Bardejovom, Prešovom, Košicami, Sabinovom vytvorili v 15. storočí tzv. Pentapolitanu. O uplatňovanie výsad však neskôr dlhodobo aj vojensky bojovala s Kežmarkom. Mesto malo v neskorom stredoveku dostatok finančných zdrojov na výstavbu kamenného opevnenia, verejných budov a nákladné investície do mobiliáru farského kostola, ktorý obohatila unikátna séria neskorogotických krídlových oltárov. V tomto období vznikla nadstavbou kostolnej predsiene unikátna funkčná stavba, tzv. Henckelova knižnica. V meste sa zachoval bohatý súbor profánnej neskorogotickej architektúry. Požiar v roku 1549 nielenže výrazne zmenil tvár Levoče, ale zničil aj bohatý stredoveký mestský archív, z ktorého zostalo iba torzo. V 16. – 17. storočí si ešte Levoča udržala pozíciu významného obchodného, duchovného a kultúrneho centra, kde pracovali aj tlačiarne. V období reformácie sa Levoča orientovala na protestantizmus a získala aj náboženskú slobodu. V nasledujúcom období protireformácie prichádzajú do mesta jezuiti, ktorí opravili opustený kláštor minoritov pri Košickej bráne a v duchu nastupujúceho baroka aj Kostol Ducha svätého. Význam obchodu, hlavnej hospodárskej sily Levoče, však už postupne upadá. V polovici 19. storočia sa tu posilňuje slovenské národné povedomie vďaka príchodu slovenských študentov, nasledujúcich Ľudovíta Štúra, na škole sa vyučuje po slovensky a česky. Do roku 1922 v klasicistickom objekte Župného domu z rokov 1806 – 1826 na severnej strane námestia sídlila bývalá Spišská župa. Vybudovaním Košicko – bohumínskej železnice v roku 1873, ktorá mesto obchádzala, význam Levoče poklesol, čo však prispelo k zachovaniu historického jadra.[5][6]

Stredoveké jadro mesta bolo v roku 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. A v roku 2009 bolo mesto Levoča zapísané na Zozname Svetového dedičstva UNESCO a lokalita Spišský hrad a pamiatky okolia bola rozšírená o historické centrum Levoči.[7]

Dielo Majstra Pavla z Levoče[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dielo Majstra Pavla z Levoče

Dielo Majstra Pavla z Levoče tvorí jedinečný súbor sochárskych prác tohto neskorogotického rezbára. Medzi národné kultúrne pamiatky patrí od roku 1961 V dome v ktorom žil sprístupnili v roku 1987 samostatnú múzejnú expozíciu. Jej súčasťou sú aj kopije najdôležitejších Pavlových diel. Jeho obdivuhodné diela sa zaraďujú medzi najhodnotnejšie stredoveké pamiatky na Slovensku. O Majstrovi Pavlovi z Levoče máme veľmi málo informácií (dodnes sa nevie kde a kedy sa narodil), pretože levočský archív v roku 1550 vyhorel. Niektoré udalosti sú však známe z kroník alebo z rôznych dokladov a korešpondencie. Práce jeho dielne sa nachádzajú najmä na gotických krídlových oltároch ale aj často samotné sochy na renesančných či barokových oltároch. Z jeho rúk pochádza pravdepodobne najvyšší zachovaný neskorogotický krídlový oltár na svete umiestnený v Bazilike svätého Jakuba. Tento monumentálny hlavný oltár spolu s oltárom svätého Jána jedinečným spôsobom dokumentujú slohovú a názorovú premenu záveru stredoveku a nastupujúceho novoveku. Dielo Majstra Pavla a jeho dielne patria k najvýznamnejším súčastiam mobiliáru nielen Baziliky svätého Jakuba a Levoči, ale aj viacerých ďalších stredovekých spišských kostolov v Spišskej Novej Vsi, Spišských Vlachoch, Kežmarku, Spišskej Sobote, Ľubici, Strážkach, Mlynici, Hrabušiciach, Slovenskej Vsi a v Lomničke. Okrem Spiša ich nájdeme aj v Šariši (Prešov, Sabinov, Lipany a Bardejov), Liptove (Okoličné), Gemeri (Chyžné) a v Banskej Bystrici. Všetky diela sú zhotovené z lipového dreva a majú charakteristické znaky, podľa ktorých sa autorstvo Pavlovej dielne rozoznať (prevrátený okraj vrchného plášťa - tzv. ucho, oči sú veľké, mierne šikmé, niekedy škuľavé, vysoký nadočnicový oblúk, predĺžené tváre s malou guľatou briadkou, kĺby prstov sú zvýraznené ostrými rezmi, z farieb používal prevažne zlatú a modrú a Madony majú výrazne vysunuté koleno). Dielo Majstra Pavla sa zachovalo vo veľkej miere na Spiši vďaka pomalému priebehu reformácií až po roku 1520. Kostoly približne na 100 rokov prešli do rúk protestantov. Tí síce neuznávali zobrazovanie svätých, no napriek tomu oltáre nezničili v takom rozsahu, ako sa to stalo v iných častiach Európy.[5][8][9][10]

Spišský hrad[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spišský hrad

Spišský hrad je zrúcanina hradu, ktorá zaberá vrchol travertínovej kopy Spišský hradný vrch. Tvorí dominantu širokého okolia na hlavnom cestnom ťahu spájajúcom východoslovenské regióny Spiš a Šariš. Je nielen dôkaz vývoja architektúry od 12. do 18. storočia na Slovensku ale svojou rozlohou, ktorá prevyšuje 4 hektáre (presne 41 426 m²) je jeden z najväčších hradných komplexov na Slovensku. Napriek tomu, že sa vypína nad mestom Spišské Podhradie, katastrálne patrí územiu obce Žehra (jej miestnej časti Hodkovce) v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji.[11] Spišský hrad sa spomína, ako župný hrad už v 12. storočí, kedy bol postavený na mieste niekdajšieho paleolitického sídliska. Spišský hrad, sa počas Tatárskeho vpádu v roku 1241 ubránil. Výstavbu hradov podporoval uhorský kráľ Belo IV. a v roku 1249 daroval spišskému prepoštovi miesto na Spišskom hrade. V polovici 13. storočia vzniká dnešná kruhová veža, románsky palác, časti horného hradu a dnes už neexistujúca románska kaplnka. V druhej polovici 13. storočia, sa odohral nejeden boj o vlastníctvo hradu. Hrad sa stal strediskom kráľovskej župy. Často na ňom sídlili významní hodnostári. V roku 1275 ho obsadil komes Roland, ktorý sa vzbúril proti panovníkovi. Neskôr patril kráľovnej Alžbete Kumánskej, matke Ladislava IV. O hrad sa bojovalo aj v prvej polovici 14. storočia. V roku 1312 ho chcel dobyť Matúš Čák Trenčiansky, ale hrad nedobil. V 14. storočí rozšírili hrad o stredné nádvorie so vstupnou bránou a barbakánom. Významne sa zapísal do dejín Uhorska v 15. storočí sa stal sídlom Jiskrových bratríckych vojsk. K pobytu vojsk Jána Jiskru z Brandýsa v službách kráľa Ladislava Pohrobka (1445 – 1457) sa viaže výstavba rozsiahle dolné nádvorie. Významným dejinným medzníkom pre hrad bol rok 1464, keď panovník daroval stále kráľovský hrad šľachticom Imrichovi a Štefanovi Zápoľským. Vo významnej miere ho zmodemizovali a dobudovali. Postavili novú kaplnku, zvýšili a zosilnili vežu, v gotickom duchu upravili románsky palác, pričom zamestnávali tých istých kamenárov, ktorí im stavali pohrebnú kaplnku v Spišskej Kapitule. Na hrade sa narodil aj posledný uhorský kráľ Ján Zápoľský. Bol aj jeho posledným majiteľom z rodu Zápoľských, pretože keď prehral boj o uhorský trón, skonfiškovali v roku 1528 hrad Habsburgovci. Ale už v roku 1531 ho darovali Alexiovi Turzovi. Aj Turzovci si prispôsobili hrad svojim potrebám a dali mnohým jeho budovám renesančný charakter. Keď v roku 1636 v mužskej línii vymreli, získali hrad Čákiovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1945. Hrad obývali len do konca 17. storočia, pretože už od začiatku 18. storočia si Čákiovci vybudovali kaštiele v Hodkovciach, Spišskom Hrhove, Bijacovciach, Kluknave a Iliašovciach. Na stavbu týchto kaštieľov použili aj mnohé stavebné prvky z hradu. Na hrade ostala len vojenská posádka, ktorá ho však po požiari roku 1780 opustila. Od toho času bol hrad zrúcaninou.[3][12][13] Až v posledných rokoch sa po dôkladných výskumoch opravuje, konzervuje a niektoré častí sa rekonštruujú. Dolné nádvorie bolo už v roku 1983 sprístupnené verejnosti. Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 1993 je ako súčasť pamiatkového súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia zapísaný na Zozname Svetového dedičstva UNESCO. Od roku 1990 je hradné bralo spolu s hradným komplexom chránené ako chránený prírodný výtvor, od roku 1996 ako národná prírodná pamiatka Spišský hradný vrch. Od roku 2004 je súčasťou chráneného územia európskeho významu v rámci európskej siete chránených území Natura 2000 SKUEV0105 Spišskopodhradské travertíny.[11]

Spišské Podhradie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spišské Podhradie

Mesto Spišské Podhradie sa nachádza v okrese Levoča, ktorého prvá písomná zmienka pochádza z roku 1249. Od počiatku sa vyvíjalo ako poddanská obec Spišského hradu. V roku 1321 mesto získalo mestské výsady, čo podporilo hospodársky rozvoj, ktorý pokračoval až do 15. storočia. V meste sa zachovali ulice obstavané pôvodne renesančnými meštianskymi domami. Neďaleko Spišského Podhradia sa samostatne vyvíjala Spišská Kapitula, ktorá bola v roku 1948 pričlenená pod Podhradie. Spišské Podhradie bolo v roku 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Od roku 1993 je v rámci zápisu Levoče, Spišského hradu a pamiatok okolia v Zozname UNESCO.[14]

Spišská Kapitula[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spišská Kapitula

Spišská Kapitula bolo cirkevné mestečko a ešte stále je sídlom spišského biskupa a centrom Spišskej diecézy, dnes je súčasťou mesta Spišské Podhradie. Spišská Kapitula bola niekdajšia samostatná obec na východnom Slovensku v Hornádskej kotline. V 11. storočí stál neďaleko Spišskej Kapituly kláštor, založený pravdepodobne benediktínmi. Vznik Spišskej Kapituly súvisí so založením spišského prepošstva zrejme koncom 12. storočia. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1235. Nachádza sa tu románska Katedrála svätého Martina z rokov 12451273. V 13. storočí tu bola situovaná tzv. kapitulská škola, od polovice 17. storočia gymnázium. Až do 18. storočia vyvíjali mnohí panovníci a prepošti snahy o povýšenie prepoštstva na biskupstvo. Tento zámer sa podaril až v roku 1776 za panovania Márie Terézie kedy bolo prepošstvo povýšené na biskupstvo a odvtedy je sídlom cirkevnej správy celého Spiša, Liptova a Oravy. Bola jedným z centier cirkevného školstva na Slovensku. V rokoch 18191950 tu existoval prvý slovenský i uhorský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. V rokoch 18151849 tu bolo bohoslovecké učilište. V roku 1948 pričlenili Spišskú Kapitulu k mestu Spišské Podhradie a o dva roky neskôr ju vyhlásili za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Od roku 1993 je v rámci zápisu Levoče, Spišského hradu a pamiatok okolia v Zozname UNESCO.[15]

Žehra[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Žehra a Kostol Ducha Svätého (Žehra)

Obec Žehra v spišskonovoveskom okrese, ktorej najvzácnejšou historickou pamiatkou je neskororománsky Kostol Ducha svätého s unikátnymi gotickými nástennými maľbami. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1245 a viaže sa k výstavbe kostola. V katastri obce sú známe aj archeologické nálezy, ako kusy štiepanej keramiky, kamenná sekera a klin, dokumentujúce prítomnosť ľudu kultúry s lineárnou keramikou, želiezovskej skupiny a bukovohorskej kultúry v mladšej dobe kamennej. Črepy pilinskej kultúry pochádzajú zo strednej a mladšej doby bronzovej, vo fragmentoch sa objavuje keramika púchovskej kultúrnej skupiny a z obdobia sťahovania národov. Najmladšiu skupinu nálezov tvorí slovanská keramika z 9. a 10.storočia nájdená na brehoch potoka Žehra. Obec Žehra bola sídlom šľachtického rodu Žehrianských a od roku 1638 Čákiovcov.[16] Kostol Ducha svätého je vyhlásený za národnú kultúrnú pamiatku, ale aj zapísaný do Zoznamu UNESCO, ako súčasť lokality Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia. V roku 1245 potvrdil spišský prepošt Matej výstavbu kostola s fortifikačným systémom v Žehre grófovi Jánovi Žigraiovi. Stavba iniciovali pravdepodobne tatárske nájazdy a spustošená krajina, ktorá po nich zostala. Loď kostola je klenutá na centrálny pilier čím vzniklo typické spišské dvojlodie. V 14. a 15 storočí boli steny kostola vyzdobené nástennými maľbami. V jeho interiéri nájdete fresky, ktorými je pokryté celé presbytérium, víťazný oblúk i severná stena. Maľby predstavujú ucelený ikonografický program. Najznámejším výjavom z fresiek je výjav z konca 14. storočia strom života (arbor vitae). Okrem toho sa v kostole nachádza kamenná krstiteľnica z 13. storočia. V 17. storočí bol mobiliár kostola barokizovaný.[17][18]

Dreveník[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dreveník

Dreveník je travertínová kopa tvaru stolovej hory v Hornádskej kotline a národná prírodná rezervácia. Nachádza sa na hraniciach okresov Spišská Nová Ves a Levoča. Toto územie s rozlohou 1 018 186 m² je chránené od roku 1925. Spolu s neďalekým Spišským hradom je od roku 1993 zaraďovaný medzi lokality svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Rezerváciu spravuje NP Slovenský raj.[19] Hrúbka travertínov dosahuje miestami až 100 m. Nachádzajú sa tu rôzne krasové útvary, ako napríklad krasové jamy, škrapy, pukliny či menšie jaskyne. Na kopci Dreveník sa nachádzala osada roľníckeho človeka z mladšej kamennej doby. Dreveník slúžil ako travertínový kameňolom, v ktorom sa lámal kameň aj na výstavbu Spišského hradu. Jednotlivé útvary dostali pomenovania podľa ich tvaru, ako napríklad Čertova veža, Pirát alebo Bašta. Cez lokalitu Dreveník vedie množstvo turistických trás do okolia Spišského hradu, Žehry, Hodkoviec a Spišského Podhradia. Na Dreveníku sa natáčali aj scény filmu Dračie srdce.[20]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. FORBESTCLIENTS.COM. Pamiatky na zozname svetového dedičstva [online]. www.unesco.sk, [cit. 2020-07-15]. Dostupné online.
  2. a b CENTRE, UNESCO World Heritage. Levoča, Spišský Hrad and the Associated Cultural Monuments [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2020-07-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia [online]. [Cit. 2020-07-08]. Dostupné online.
  4. KUCHARÍK, Juraj. Spiš. 1. vyd. Bratislava : Dajama, 2018. Ďalej len Kucharík. ISBN 978-80-8136-082-4. S. 103.
  5. a b Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia [online]. [Cit. 2020-07-11]. Dostupné online.
  6. LABUDOVÁ, Zuzana. Levoča [online]. Ústav dejín umenia SAV, [cit. 2020-07-13]. In: Arslexicon - výtvarné umenie na Slovensku. Eds.: Balážová, Barbara - Pomfyová, Bibiana. Dostupné online.
  7. O meste [online]. www.levoca.sk, [cit. 2020-07-15]. Dostupné online.
  8. Diela Majstra Pavla na Spiši (1. časť) - Skryté Poklady Slovenska [online]. www.pokladyslovenska.sk, [cit. 2020-07-11]. Dostupné online.
  9. Diela Majstra Pavla v ostatných regiónoch (2. časť) - Skryté Poklady Slovenska [online]. www.pokladyslovenska.sk, [cit. 2020-07-11]. Dostupné online.
  10. LABUDOVÁ, Zuzana. Majster Pavol z Levoče [online]. Ústav dejín umenia SAV, [cit. 2020-07-11]. In: Arslexicon - výtvarné umenie na Slovensku. Eds.: Balážová, Barbara - Pomfyová, Bibiana. Dostupné online.
  11. a b Kucharík, str. 52-53
  12. BÓNA, Martin; PLAČEK, Miroslav. Encyklopédia Slovenských hradov. Bratislava : Slovart, 2007. ISBN 978-80-8085-287-0. S. 273-274.
  13. LABUDOVÁ, Zuzana. Spišský hrad [online]. Ústav dejín umenia SAV, [cit. 2020-07-13]. In: Arslexicon - výtvarné umenie na Slovensku. Eds.: Balážová, Barbara - Pomfyová, Bibiana. Dostupné online.
  14. Kucharík, str. 58
  15. Kucharík, str. 60
  16. Žehra [online]. www.terraincognita.sk, 2013-12-02, [cit. 2020-07-11]. Dostupné online.
  17. Kucharík, str. 47
  18. Žehra - ranogotický kostol Sv. Ducha [online]. www.terraincognita.sk, 2014-01-16, [cit. 2020-07-11]. Dostupné online.
  19. GOLÁŇ, K.; KROPILÁK, M.; RATKOŠ, P., TIBENSKÝ J. Československé dejiny. Redakcia M. Kropilák; ilustrácie F. Šesták. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, 1961. 384 s., 40. 2. Počiatky rodovej organizácie, s. 16.
  20. Kucharík, str. 50-51

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • JANKOVIČ, Vendelín. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku. [s.l.] : Osveta, 1980.
  • PISOŇ, Štefan. Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. [s.l.] : Osveta, 1977.
  • CHALUPECKÝ, Ivan. Chrám sv. Jakuba v Levoči. Levoča : Modrý Peter, 1994. ISBN 978-8021703599.
  • HOMOLKA, Jaromír. Majster Pavol z Levoče. [s.l.] : Tatran, 1973.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]