Preskočiť na obsah

Spiš (región)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Spišský hrad
Poloha Spišu v rámci Slovenska

Spiš (Spišský región cestovného ruchu) je jeden z tradičných slovenských regiónov a regiónov cestovného ruchu. V širšom slova zmysle je jeho územie totožné s územím Spišskej župy, v užšom (napr. ako región cestovného ruchu) je to územie okresov Kežmarok, Spišská Nová Ves, Gelnica, Košice-okolie (čiastočne), Levoča, Stará Ľubovňa a Poprad. Mestom s najväčším počtom obyvateľov na Spiši je v súčasnosti Poprad. V minulosti bol Spiš jedným z centier nemeckej kolonizácie a nemeckej menšiny na Slovensku. Tzv. Spišskí Nemci, ktorí sa významne podieľali na kultúrnom a hospodárskom rozvoji Spiša, tu žili až do ich násilného odsunu po druhej svetovej vojne.[1]

Územie susedí na západe s regiónom Liptov, na východe so Šarišom, na juhovýchode s Abovom a na juhozápade s Gemerom.

Historické hranice Spiša sa vytvárali už v 11. storočí. V 12. a 13. storočí sa rozšíril o Zamagurie, Podolínec, Hniezdne a Starú Ľubovňu. Toto rozloženie hraníc vydržalo bez väčších zmien až do začiatku 20. storočia.

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Región Spiša sa konvenčne delí na tri časti:

Príroda

[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejšími kotlinami Spiša sú Popradská kotlina, Hornádska kotlina a Ľubovnianska kotlina.

Spiš je ako región štedro obdarený travertínmi, čiže sladkovodnými vápencami. V minulosti sa dokonca ťažil na sochárske a kamenárske účely. Najmohutnejšie travertínové útvary sa nachádzajú v okolí Spišského Podhradia.

Niekoľko pohorí zasahuje úplne alebo čiastočne na Spiš - Vysoké Tatry, Spišská Magura (prakticky jediné pohorie, ktoré leží celé na území Spiša), Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, Levočské vrchy, Nízke Tatry (len veľmi okrajovo), Kozie chrbty, Slovenský raj, Volovské vrchy, Čierna hora a Branisko.

Dunajec, Poprad, Hornád a Hnilec sú najdôležitejšími riekami regiónu. Poprad je so svojou dĺžkou 160 km najdlhším tokom na tomto území.

Ekonomika

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že Spiš bol v minulosti bohatým regiónom, sa dnes potýka s ekonomickými problémami, najmä s vysokou nezamestnanosťou, ktorá však postihuje hlavne rómske obyvateľstvo. Najnižšiu nezamestnanosť (k 31.12.2017) majú okresy Spišská Nová Ves (8,34 %), Stará Ľubovňa (6,86,%) a Poprad (5,89%). Každým rokom sa však ekonomická situácia výrazne zlepšuje, hlavne príchodom zahraničných investorov (Whirlpool v Poprade, Embraco v Spišskej Novej Vsi, Leitner Leader v Starej Ľubovni a iné).

Cestovný ruch

[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Spiša ponúka množstvo turisticky atraktívnych lokalít:

Dejiny od roku 1918

[upraviť | upraviť zdroj]

Vytvorenie Česko-Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1918 (potvrdené dohodou vo Versailles roku 1918 a Trianone roku 1920) sa Spiš stal súčasťou novovytvoreného Česko-Slovenska. Ako je uvedené nižšie, časť územia severného Spiša o rozlohe 195 km² anektovalo Poľsko. Spišská stolica existovala do roku 1923, kedy sa stala súčasťou novovytvorenej Podtatranskej župy so sídlom v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1928 – 1939 a 1945 – 1948 bolo územie bývalej Spišskej župy súčasťou Slovenskej krajiny v rámci ČSR.

Počas 2. svetovej vojny sa 1. januára 1940 Spiš stal súčasťou Tatranskej župy v rámci samostatnej Slovenskej republiky (14. marec 1939 – 1945).

Na konci 2. svetovej vojny bola väčšina spišských Nemcov násilne vysťahovaná alebo utiekla pred Červenou armádou postupujúcou z východu.

Po 2. svetovej vojne sa Spiš opäť stal súčasťou Česko-Slovenska. V roku 1948 bol rozdelený medzi „Košický kraj“ a „Prešovský kraj“, od roku 1960 bol celý súčasťou „Východoslovenského kraja“. V roku 1990 boli kraje na Slovensku zrušené. V roku 1993 vzniklo samostatné Slovensko, ktorého súčasťou je aj Spiš. Ten bol v júli 1996 opäť rozdelený medzi novovytvorený Košický kraj a Prešovský kraj napriek úsiliu niektorých politikov a petícií občanov niektorých miest (vyše 60 000 občanov), požadujúcich samostatný Spišský kraj.

Poľský Spiš

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Poľský Spiš

Úzky pás územia pod Rysmi sa stal súčasťou rakúskej provincie Halič v roku 1902. Po rozpade monarchie sa toto územie automaticky stalo súčasťou Poľska.

Po vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 malo Poľsko záujem anektovať časť Spiša až po rieku Poprad. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra 1918 boli prinútení ustúpiť. Čsl. armáda obsadila Spiš 20. decembra do demarkačnej čiary (zhruba Javorina-Reľov-Kamienka-Orlov) stanovenej medzi ČSR a Poľskom dohodou z 24. decembra v Poprade. 13. januára 1919 česko-slovenskí vojaci obsadili severný Spiš a tiež severnú Oravu, no v júni 1919 poľskí vojaci opäť tieto dve územia získali späť. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi prišlo k dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach Oravy a Spiša. Na Parížskej mierovej konferencii zredukovali Poliaci svoje požiadavky na celý vtedajší okres Spišská Stará Ves a obce Tatranská Javorina a Ždiar. Napriek sľubu o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach minister zahraničia Eduard Beneš podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa v Belgicku zmluvu o hraniciach, v ktorej sa vzdal 13 spišských dedín (Nová Belá, Jurgov, Nedeca, Kacvín, Vyšné Lapše a i. o rozlohe 195 km² a s 8747 obyv.) a 12 oravských dedín (obec Jablonka a okolie o rozlohe 389 km² s 16 133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci. Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo T. Javoriny a Ždiaru. Konflikt bol vyriešený na Konferencii Ligy národov 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Javoriny a vymení si územia okolo Nižnej Lipnice na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave). Nové hranice boli potvrdené česko-slovensko--poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo nespokojné.

V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Tatranskej Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách a malé územia okolo Skalitéh a ďalšie malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938). Po vypuknutí 2. svetovej vojny Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené v roku 1938 a tiež územia pripojené k Poľsku v roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia k Slovensku oficiálne došlo 24. novembra 1939.podpísaním dohody Ribbentropp-Černák.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920-1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Česko-slovenský prezident sa však rozhodol tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945 v Trstenej) napriek výsledku plebiscitu, v ktorom až 98 % tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Proti rozhodnutiu prezidenta Beneša protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy a protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. 20. mája však bola obnovená predvojnová hranica.

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých bolo niekoľko Slovákov zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25 % tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“ Spiša sa usadili prevažne vo Svite, Poprade a Kežmarku, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“ Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku a Sliezsku a Sudetoch v Česku.

Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola. Na začiatku 60. rokov však väčšina z nich bola zrušená.

Národnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Na severe Spiša, hlavne v bývalom okrese Spišská Stará Ves, ale aj na Orave a poľskom Spiši, žije malá menšina, nazývajúca sa Gorali. Rozprávajú jazykom blízkym tak slovenčine, ako aj poľštine a obsahujúcim aj mnoho karpatizmov. Táto jazyková menšina vznikla v dôsledku troch migračných vĺn: zo Sączského regiónu a Nižného Podhalia (13. až 17. storočie) ako aj Skalného Podhalia (18. storočie). Poľština/goralčina bola koncom 18. storočia v kostoloch a školách postupne nahradzovaná slovenčinou. Tým, že ich poľská vláda v roku 1918 považovala za Poliakov, vznikli aj požiadavky Poľska na tento región. Oni sami seba považovali za Slovákov už aspoň od 18. storočia v dôsledku vyššie opísanej slovakizácie[2][3]

V súčasnosti žijú na Spiši prevažne Slováci. Po Nemcoch, vyhnaných v roku 1945, zostalo len torzo. Etnicky nemecká je jedine obec Chmeľnica pri Starej Ľubovni. V mnohých oblastiach ich nahradili Rómovia, ktorí tvoria na Spiši 10 – 15 % obyvateľstva, v niektorých dedinách už dokonca väčšinu (napr. Lomnička, Jurské). Na severe Spiša žijú v 35 obciach Gorali a v 15 obciach Rusíni, ktorí sa však silno asimilujú.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Spiši má silné korene rímskokatolícka cirkev a evanjelická cirkev a. v. Pôsobí tu aj gréckokatolícka cirkev, pravoslávna cirkev a ďalšie cirkvi.

Na Spiši sa nachádza pútnické miesto Mariánska hora v Levoči, ktoré je jedným z najstarších pútnickych miest na východnom Slovensku. Taktiež v Spišskom Podhradí sa nachádza Spišská Kapitula, sídlo Spišského biskupstva a katedrálny Chrám sv. Martina (jeden z dvoch sídelných chrámov spišského biskupa). Na Spiši sa nachádza mnoho cirkevných pamiatok, napr.:

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Nemci na Spiši [online]. Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, [cit. 2024-08-17]. Dostupné online.
  2. ↑ M. Gotkiewicz, Ruchy migracyjne polskich górali po południowej stronie Beskidu, "Folia Geographica - Series Geographica Oeconomica", vol. 2: 1969, s. 5-55
  3. ↑ Terra Scepusiensis. Stan badań nad dziejami Spiszu", Lewocza-Wrocław 2003

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 49°00′15″S 20°28′54″V / 49,004195°S 20,481606°V / 49.004195; 20.481606

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Spiš_(región)&oldid=7939452“