Uhorský karpatský spolok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 12:11, 31. október 2014, ktorú vytvoril Tatransky (diskusia | príspevky) (typografia)
Súbor:Odznak Uhorského karpatského spolku.jpg
Odznak Uhorského karpatského spolku

Uhorský karpatský spolok (UKS), maď. Magyarországi Karpátegyesűlet, (po jeho zániku sa premenoval na Karpatský spolok nem. Karpathenverein, poľ. Towarzystwo Karpackie) bol prvou turistickou organizáciou v Uhorsku a na Slovensku. Bol založený 10. augusta 1873, dva roky po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice, ktorá umožnila rýchly nárast turistiky v oblasti. Jeho činnosť sa zameriavala predovšetkým na Tatry. Zakladatelia UKS nadviazali na vtedajší trend v západnej Európe a sformovali základy klubovej činnosti a filozofiu skĺbenia športovej aktivity v horách, spoznávania prírody a histórie s dobrovoľníckou činnosťou pri výchove mladých turistov a alpinistov, budovaní turistických chodníkov a turistických chát. Bola to apolitická organizácia milovníkov hôr hlavne nemecky a maďarsky hovoriacej podtatranskej menšiny. Členmi boli ale aj vynikajúci horolezci týchto čias z Budapešti. Spolok neprežil koniec druhej svetovej vojny a nástup komunizmu.[1]

História

Výstup na Lomnický štít Jordanovou cestou
Gróf Albín Csáky

V čase založenia mal spolok 345 členov. Jeho členská základňa sa postupne rozširovala, najvyšší počet evidovali v roku 1889 – takmer päťtisíc členov.[2] Sídlom spolku boli postupne mestá Kežmarok (1873-1884), Levoča (1884-1891) a Spišská Nová Ves (1891-1918).

Tatranskí horskí vodcovia
Začiatky spolku boli najplodnejšie. V tomto období bola vybudovaná najnutnejšia sieť turistických chodníkov a chát.
Bola vytvorená a zorganizovaná horská vodcovská a záchranná služba. Vodcovia dostali rovnošatu, služobné insígnie a knižky, do ktorých turisti a horolezci zapisovali svoje výlety, výstupy a pripomienky. Okrem toho im vedenie spolku pridelilo základný výstroj - lekárničky, batohy, čakany a laná. Od roku 1875 boli pre výkon ich služby záväzne úradne schválené stanovy a sadzobníky. Počet horských vodcov sa pohyboval medzi 30-40, tesne pred prvou svetovou vojnou klesol na 20 osôb.[1]
Spolok pre vodcov vydal vodcovské knižky I. a II. triedy. V zmysle § 12 bol horský vodca povinný turistovi, ktorého na ceste zastihla choroba alebo nehoda, poskytnúť všemožnú pomoc. Tento paragraf zároveň ukladal vodcom povinnosť zúčastniť sa na záchranných akciách.
Prvými iniciatívnymi, dobrovoľnými a neprofesionálnymi sprievodcami boli kežmarskí pedagógovia a učitelia z Rakús, Veľkého Slavkova, Mlynice, Starej a Novej Lesnej. Pri prvých objavných výstupoch na tatranské štíty v 17. - 18. storočí sa ako vodcovia a nosiči najskôr uplatnili kamzičí poľovníci či pytliaci. Pri love prenikali hlboko do hôr, poznali prechody cez tatranské sedla, boli dobre informovaní o ich konfigurácii a vedeli nájsť správne výstupovú cestu. Ešte pred vznikom horského vodcovstva učiteľ z Novej Lesnej Ján Still pravidelne vodieval na Gerlachovský štít. Ján Still ako prvý vystúpil s dr. Edmundom Térym na Prostredný hrot.
Počas kežmarského predsedníctva bolo založené Karpatské múzeum UKS. Po provizórnom umiestnení zbierok v Kežmarku presťahovali múzeum roku 1882 do Popradu. Veľčania v roku 1881 z iniciatívy miestneho lekára Eduarda Daitsa (1853-1931) založili Tatranské múzeum.
Aj po skončení predsedníctva patrili kežmarskej sekcii UKS Vysoké a Belianske Tatry. V roku 1891 sa pretvorila na Tatranský odbor novozriadeného Maďarského turistického spolku. Sliezska sekcia so sídlom v poľskej Vroclavi si vyhradila ako pracovnú oblasť Velickú dolinu s priľahlými štítmi a Liptovská sekcia sa zamerala na Západné Tatry. Bola však pasívna. Jej členmi na rozdiel od iných sekcií boli v prevažnej miere slovenskí turisti.[1]
Kežmarské vedenie spolku sa zameralo na údržbu a opravy už existujúcich chodníkov zo skorších období, ktoré sa opravovali (ako aj dnes) každú jar (spomínané sú už v polovici 17 stor.) a budovanie nových. Neskoršie sa budovali aj prvé značené turistické chodníky v južne orientovaných dolinách napr. 1875 – v Studených dolinách – Malej a Veľkej, 1876 – Velickej doline, 1877 – Mengusovskej doline, 1878 v Doline Zeleného plesa. Prvý vysokohorský chodník viedol k Poľskému hrebeňu Velickou dolinou, ten vybudoval Sliezsky oddiel MTE (Magyar Turista Egyesület).[1] Značené chodníky viedli aj k štítom nevyžadujúcim lezecké znalosti, napr. na Rysy, Slavkovský štít, v časti Belianskych Tatier; chodníky k ťažšie dostupným štítom opatrili reťazami, napr. na Lomnický štít, Rysy, Vysokú, Gerlachovský štít.[3]
Levočské predsedníctvo uskutočnilo stavbu transverzálnej cesty. Výstavba tatranskej cesty (okruhu) bola na programe už v roku 1877, ale na program sa dostala až o 10 rokov neskôr. Prvý úsek tatranského okruhu vybudovali (1885) na jednom úseku už skôr známeho „Zbojníckeho chodníka“, z Tatranskej Kotliny do Nového Smokovca, (zatiaľ išlo len o dva metre širokú jazdeckú cestu). V tom istom roku dokončili aj úsek Smokovce – Tatranská Polianka, v roku 1888 19 km dlhú a 4 metre širokú cestu pre koče v úseku Smokovce – Štrbské pleso.[3] Dobudovalo sieť turistických prístreší, zabezpečilo pre turistov rôzne železničné zľavy a ujalo sa koordinácie výskumnej činnosti vo Vysokých Tatrách.
Horský vodca
Spišskonovoveské predsedníctvo pod vedením grófa Albína Csákyho pracovalo v kritickom období, keď sa Uhorský karpatský spolok rozpadol na dva turistické spolky. Zápasilo s finančnými ťažkosťami a preto tatranské akcie podporovalo len propagačne a morálne. Zaslúžilo sa o zorganizovanie zimnej lyžiarskej turistiky a o vyškolenie časti horských vodcov pre zimné športy.[1] V tomto období bola preferovaná štátna maďarská politika s ideou jedného národa a zo spolku museli odísť najmä panslavisticky sa prejavujúci horskí vodcovia. Pod zámienkou potreby ovládať slovom a písmom nemecký a maďarský jazyk boli tak vyradení takmer všetci slovenskí horskí vodcovia a zostali iba spišskí Nemci.[4] Rozvíjajúce sa horolezectvo prinieslo aj potrebu vyššie postavených chát, v roku 1895 bol postavený Sliezsky dom, a MTE - Maďarský turistický spolok (Magyar Turista Egyesület) v roku 1899 v Malej Studenej doline postavil Téryho chatu, čo bola v tej dobe najvyššie položená budova v Uhorsku. Maďarský turistický spolok pomohol Karolovi Kolbenheyerovi vydať v roku 1887 Sprievodcu Vysokými Tatrami, prvú turistickú mapu Vysokých Tatier.[3]

Činnosť po Prvej svetovej vojne

Uhorský karpatský spolok po vzniku novej Československej republiky stratil nielen veľkú časť členskej základne , ale aj jednotnú náplň. Maďarská časť spolku bola odtrhnutá od slovenského územia. Spolková činnosť , zásluhou členov, ktorí žili už na území novej republiky, pokračovala pod novým názvom Karpatský spolok (Karpathenverein). Novým sídlom spolku sa stal Kežmarok. Na zhromaždení v Poprade v roku 1920 bolo konštatované, že počet členov klesol z 3500 na 1200. Príčinou bol rozpad Rakúsko-Uhorska. Obdobie od roku 1920 do roku 1925 bolo, ako ho nazvali samotní členovia spolku, obdobím kežmarským. Maďarskí turisti prestali navštevovať slovenské hory. Bolo potrebné vyvinúť veľké úsilie , aby sa cestovný ruch oživil. Spolok v tom čase viedol Dr. Michal Guhr. Venoval sa najmä organizačným záležitostiam, osvetovej činnosti, organizoval zimné športy - výstavbu skokanského mostíka, sánkarskej dráhy, bežeckých tratí. Aktívny bol profesor Andrej Hefty, ktorý organizoval spolkový život a turistické aktivity. Profesor Alfréd Grosz bol okrem iného, spolkovým fotografom. Zhotovil okolo 10-tisíc fotografií. Bol aj priekopníkom v objavovaní vysokohorských ciest a vytvoril rekord v počte prvovýstupov. Aktívny bol profesor Bela Hajts, ktorý organizoval tatranské výlety a venoval sa histórii. Artur Wiegand sa venoval organizácii spolku , položil základy nového vedenia obchodu. Architekt Ing. Oskar Zuber organizoval stavebnú činnosť spolku. Dlhý čas pôsobil ako redaktor spolkového časopisu Turistik, Alpinismus und Wintersport a Die Karpathen. Dr. Desider Reichart sa staral o rozvoj zimných športov a bol ich náčelníkom. Aktívne v tom čase pôsobili aj ďalší členovia spolku - Dr. Wilhelm Nemény, Theodor Seuter, ktorý v Karpathen-Post prinášal správy z Vysokých Tatier a vychovával obyvateľov Spiša k pochopeniu významu a poslania cestovného ruchu. Vydával aj spolkový časopis Turistik und Alpinizmus. Aj ďalší členovia boli aktívni, napríklad Anton Jurgovský, Július Wachdeutsch a Michael Zwiebel, Ernst Bethelnfalvy, Karl Pivovarcsy a iní.[5]

Prinavrátenie chát

Dôležitou úlohou spolku bolo opätovné získanie majetkových práv na tatranské chaty. Po rokovaní s komisiou na určenie hraníc spolok získal do opätovného vlastníctva Chatu pri Zelenom plese, Téryho chatu a Sliezsky dom.[6]

Maďarsko-nemecká orientácia

Karpatský spolok na čele so svojimi predstaviteľmi Dr. Guhrom a profesorom Heftym sa od začiatku orientoval na nemecké organizácie podobného zamerania. Bol spoluzakladateľom Hlavného zväzu nemeckých spolkov pre zimné športy v Liberci (HDW) a vytvoril vlastný Tatranský kraj. Zároveň bol spoluzakladateľom a členom Hlavného zväzu nemeckých horských a turistických spolkov so sídlom v Ústí nad Labem, členom Nemeckého lawn-tenisového zväzu v Československu so sídlom v Prahe, Spolku zimných behov v ČSR, Nemeckého plaveckého spolku v ČSR a Moravsko-sliezskeho automobilového klubu so sídlom v Brne. Členovia spolku a jeho predstavitelia pre svoju maďarsko-nemeckú orientáciu sa často ocitli v politických a národných roztržkách. Napríklad preto, lebo vydávali a distribuovali nemecky a maďarsky písanú literatúru vydanú v Maďarsku. Jej rozširovanie bolo výnosom bývalého ministra s plnou mocou pre správu Slovenska po 28.októbri 1918 zakázané.[7]

Organizovanie športovej činnosti

Koncom 20. rokov sa Guhr začal venovať výchove pretekárov . Karpathenverein usporiadal 1. a 2. februára 1920 medzinárodné lyžiarske preteky, v rámci ktorých sa uskutočnili majstrovstvá Vysokých Tatier. Súťažilo sa v behoch na lyžiach – kategória mládeže (3,5 km), juniori (7 km), ženy (5 km), v zjazde, výstupoch, skokoch na lyžiach a v štafetovom behu na 10 kilometrov. Spolok v roku 1922 zorganizoval medzinárodné lyžiarske preteky v Korytnici. Medzi najpopulárnejšie medzinárodné podujatia patrili preteky o najlepšiu lyžiarsku štafetu Tatier, ktoré sa uskutočňovali od roku 1925. Spolu to bolo 14 ročníkov.[8]

Obmedzenie činnosti a nové aktivity

Nové nariadenie štátnych orgánov Československej republiky pribrzdili širokospektrálne aktivity spolku. Viaceré prevzal nový Klub československých turistov. Napríklad značkovanie turistických chodníkov, záchrannú činnosť a spolok prišiel aj o chaty, ktoré boli postavené na pozemkoch, ktoré vlastnil štát. Aj napriek tomu členovia spolku pokračovali v činnosti. Napríklad obnovili chodníky na Hrebienok, k prameňu Studeného potoka, chodník z Tatranských Matliarov k Zelenému plesu , zo Starého Smokovca a Tatranskej Polianky k Sliezskemu domu, chodník do Belianskej jaskyne, do Malej Studenej doliny, do Velickej doliny a na Slavkovský štít, upravili chodník na Lomnický štít, v Nemeckom rebríku, na Medené lávky. Rozšírili Chatu na Zelenom plese , zrekonštruovali Téryho chatu, vybudovali malú vodnú elektráreň pri Sliezskom dome osadili pamätné tabule nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj v Slovenskom raji, stavali mosty a podarilo sa im obnoviť aj záchranársku činnosť, na ktorej sa podieľali dobrovoľníci. Svoje aktivity spolok zameral na budovanie tenisových ihrísk v Kežmarku v Matejovciach, v Starom Smokovci, Dobšinej, Spišskej Sobote. Veľa úsilia spolok venoval sánkarskému športu . V Starom Smokovci bola prírodná sánkarská dráha , na ktorej v roku 1928 zorganizoval majstrovstvá Slovenska.[9]

Pobočky

Spolok založil na Slovensku viac ako 40 pobočiek. Mal zastúpenie v cestovných kanceláriách , v tatranských kúpeľoch , v podtatranských mestách i v Podkarpatskej Rusi. Rozšíril sa i do Česka a Nemecka. Hlavnú kanceláriu mal v Kežmarku a informačnú v Poprade, v Starom Smokovci, v Tatranskej Kotline, v Tatranskej Polianke, v Dobšinej a v Košiciach. V roku 1930 spolok mal 6 200 členov.[10]

Zánik spolku

Spolok mal stanovy obnovené v roku 1940. Od roku 1940 bol predsedom spolku advokát Dr.Gejza Klein z Popradu a tajomníkom Tibor Braisz. Keďže spolok bol považovaný za nemecko-maďarský, po druhej svetovej vojne, na základe Benešových dekrétov, bol v roku 1945 zrušený. V archívoch sa nezachovali mnohé dôležité dokumenty o činnosti spolku a preto sú informácie neúplné. [11]

Tlačové orgány

Noviny Karpathen post, tlačový orgán Uhorského karpatského spolku. Po zániku UKS ho vydával Karpathenverein ako Nemecký ľudový týždenník pre spišských Nemcov. Vychádzal v Kežmarku v rokoch 1880-1942.

Uhorský karpatský spolok prevzal aj úlohu organizátora a koordinátora vedecko-výskumnej činnosti na území Vysokých Tatier. Výsledky tejto práce boli systematicky publikované v ročenkách UKS. V rokoch 1874-1917 vyšlo 44 zväzkov. Ročenky obsahuje články o horskej turistiky, vedecký výskum, biografie, správy. Písali to hlavne Nemci a Maďari, občas sa objavovali texty poľských autorov. Nemeckí členovia spolku vydávali v Kežmarku od 1880 týždenník Karpathen Post.[12] V rokoch 1887-1891 bol orgánom Tatranskej sekcie Uhorského karpatského spolku. Jeho vydávanie skončilo v roku 1942. Zameriaval sa na problémy cestovného ruchu, obchod, kúpele v horských oblastiach, historické, kultúrne a národopisné témy.

Vedúci redaktori Karpathen Post

  • Rudolph Schwartner (1880- 9/1881)
  • Franz Schweiger (1881 - 6/1882)
  • Friedrich Scholcz (1882 - 9/1888)
  • Paul Sauter (od 1888 do 1/1909)
  • Theodor Sauter (od 2/1908 do 1/1909)
  • Karl Bruckner (1/1909 - 1915)
  • Theodor Sauter 1-2/1916)
  • Julius Andreas Hefty (1916 - 1918)
  • Theodor Sauter (1926 - 1942)

Vydavatelia

  • Rudolph Schwartner a J. Handl (5-7/1880)
  • Schwartner (8/1880 - 2/1882)
  • Paul Sauter (1882 - 1908) a Theodor Sauter (1908 - 1942)[13]

Noviny,časopisy a publikačná činnosť

  • V rokoch 1884 - 1917 vydával Uhorský karpatský spolok spolkové ročenky,ktoré vychádzali pod maďarským názvom A Magyarországi Kárpátegyesület Évkönyve s paralelným nemeckým názvom Jahrbuch Des Ungarischen Kar-pathen-Vereines. Redakčnú radu v prvých rokoch viedol bibliograf Hugo Payer, 25 ročníkov redigoval stredoškolský učiteľ zemepisu a prírodopisu v Spišskej Novej Vsi Martin Róth, neskôr sa na tomto poste vystriedalo viacero členov spolku, napríklad stredoškolský učiteľ a speleológ Imrich Kövi (1839 – 1917), riaditeľ základnej školy v Spišskej Novej Vsi a aktívny turistický pracovník Móric Lövy (? – 1922) a právnik a vysokoškolský pedagóg Albert Kiss (1874 - 1937). Ročenky pravidelne informovali o činnosti spolku, prinášali príspevky zamerané na problematiku turistiky, turistické výstupy a túry, ďalej s tematikou cestovného ruchu v Tatrách, ale i všeobecne v Uhorsku, informovali o športe, boli tu informácie o činnosti spolkov príbuzného zamerania v Uhorsku i v Európe, o literatúre z oblasti turistiky a pod. Členovia spolku prezentovali výsledky vedeckých bádaní. Publikovali nielen spišskí prírodovedci, ale i významní predstavitelia prírodných vied v celouhorskom meradle.Autori v ročenkách sa zaoberali históriou a výskumom Vysokých Tatier, veľa miesta venovali Spišskej župe, Liptovskej , Oravskej , Gemerskej , ale aj Šarišskej župe. [14] V rokoch 1918 - 1933 vychádzal mesačník Turistik, Alpinizmus, Wintersport v nemeckom a v maďarskom jazyku.[15]

Tatranskej tematike a činnosti Uhorského karpatského spolku sa venovali viaceré médiá:

  • Zipser Bote (Spišský posol, 1875-1908)[16]
  • Szepesi hírnők (Spišský spravodaj, 1909-1918)[17]
  • Karpaten Post (Karpatská pošta, Kežmarok 1880-1942)
  • Tátra-vidéki híradó (Spravodaj tatranského kraja, L. Mikuláš 1882-1885)[18]
  • Szepesi lapok (Spišské listy, Spišská Nová Ves 1885-1919)[19]
  • Tátra - Vidék (Tatranský kraj, Poprad 1908-1918)
  • Tátra - Vidék (Tatranský kraj, Nový Smokovec 1883-1885)[20][21]
  • MTS vydával turisticko-vlastivedný časopis Turisták lapja (Časopis turistov 1889-1919)[22]
  • Učitelia a milovníci prírody a turistiky vydávali v Budapešti dvojmesačník Turista kőzlőny (Turistické spravodajstvo 1894-1916)[23]
  • Budapeštiansky univerzitný turistický spolok okrem oficiálnej ročenky A Budapesti Egyetemi Turista Egyesűlet évkőnyve (1904-1913) reprezentatívny horolezecký mesačník Turistaság és alpinizmus (Turistika a alpinizmus 1910-1935)[22]

V rokoch 1918 - 1933 vychádzal mesačník Turistik, Alpinizmus, Wintersport v nemeckom a v maďarskom jazyku.[24]

Monografie

  • František Dénes (1845 – 1934) vydal knižku pod názvom Založenie (A Magyarországi Kárpátegyesület alapítása, fejlődéseés működése) , v ktorej hodnotil 10 ročný vývoj a činnosť Uhorského karpatského spolku.
  • Pri príležitosti 25. výročia trvania spolku, roku 1898 vydal nákladom spolku lekár a geológ Teodor Posewitz(1846 – 1917) dejiny spolku do roku 1898 A MagyarországiKárpátegyesület története 1873 – 1898
  • Hugo Payer urobil súpis literatúry o karpatskej oblasti Bibliotheca Carpatica [25]
    Mapa Vysokých Tatier z roku 1865


Mapy

Spolok vydával mapy samostatne alebo v rámci svojich publikácií – predovšetkým v turistických sprievodcoch.

  • V roku 1876 vydal meteorológ a kartograf Karol Kolbenheyer (1841 – 1901) geografickú mapu Vysokých Tatier. Mapa na jednom liste Karte der Hohen Tatra mit dennächsten Voralpen bola považovaná za jednu z najpresnejších v svojej dobe.[26]


Sprievodcovská literatúra

  • V prvých rokoch existencie spolku vychádzali sprievodcovia predovšetkým pre oblasť Vysokých Tatier, neskôr v rámci činnosti jednotlivých sekcií – boli zamerané aj na ďalšie oblasti Karpát. Spolok v rokoch 1875 – 1891 vydal približne 30 publikácií,
    Horský vodca pod vrcholom Kriváňa vo Vysokých Tatrách

z nich väčšia polovica je zameraná na oblasť Vysokých Tatier.

  • Medzi inými to bolo dielo Františka Dénesa: Tájekoztató a magyarországi Kápátvidéken utazók számára ( nem. Wegweiser durch die ungarischen Karpathen), v ktorom je prehľad geografických pomerov Karpát na celom území Uhorska a vyšlo v roku 1888 v Spišskej Novej Vsi.
  • Viedenský novinár a vydavateľ Alexander Heksch (1846 –1885) sa vo svojom diele Obrázkový sprievodca po Karpatoch a kúpeľných mestách Horného Uhorska (Illustrirter Führer durch die Karpathen und oberungarischen Badeorte) zameral na územie dnešného Slovenska.
  • Karol Kolbenheyer vypracoval sprievodcu po Vysokých Tatrách Die Hohe Tatra (Berlín 1876) a neskôr v maďarskom preklade Pavla Kovácsa A Magas Tátra (Tešín 1882)
  • Karol A.Scherner (1825 – 1889), univerzitný profesor vo Wroclavi, vydal dvojzväzkového sprievodcu po VysokýchTatrách (1875 a 1876), a v roku [1881] vydal doplnené dielo ako Nového praktického sprievodcu (Neuer praktischerTatra-Führer).
    Mikuláš Szontagh st. s manželkou, autor mnohých knižných sprievodcov po V. Tatrách
  • Najstaršej tatranskej osade Starému Smokovcu sa vo svojich prácach venovali napr. Alexander Heksch alebo kúpeľný lekár v Starom Smokovci Ladislav Jármay (1850 – 1932).
  • Mikuláš Szontagh (1848 – 1899) je autorom nielen sprievodcu po Novom Smokovci, ale i niekoľkých ďalších sprievodcov so zameraním na kúpele v Tatrách a v blízkom okolí.
  • Sitnianska sekcia Uhorského karpatského spolku v roku 1898 vydala sprievodcu Selmeczbánya és környéke (Banská Štiavnica a okolie),ktorej autor Rudolf Tirtsch (1831 – 1914) [27]


Literatúra o kultúre

  • Piaristický učiteľ a geograf Alojz Július Lovcsányi (1851 – ?) vydal v roku [1882] dielo A Vág és vidéke (Považie) s pod názvom Topografický sprievodca po kúpeľoch,ktoré prináša geografickú charakteristiku oblasti, veľké množstvo údajov z histórie, hospodárstva, o kultúrnohistorických pamiatkach a navyše charakterizuje tamojšie obyvateľstvo, spôsob života a zvyky.
  • V ďalšom Sprievodcovi po Považí (Kalauza Vágvölgyében) z roku 1888, zameranom tiež na kúpe¾né strediská Považia, ktorého autorom je Adolf Pechán sú informácie o ľudovej kultúre.[28]

Obrazové publikácie

  • Uhorský karpatský spolok už od svojho založenia spolupracoval s majiteľom prvej svetlotlačiarne v Uhorsku Karolom Divaldom (1830 – 1897), ktorý vydal niekoľko fotografických albumov Vysokých Tatier, neskôr v jeho práci pokračoval i Karol Divald ml. (1857 – ?).
  • Prešovskej sekcie spolku, v roku 1914 vydala 39 fotografií A. Szuberta Sárosmegyei album, ktoré zachytávajú pamätihodnosti a prírodné krásy Šarišskej župy.[29]



Podpora výskumnej činnosti

  • UKS dal podnet k realizácii tatranských výskumov známych európskych glaciológov - profesora geografie na vratislavskej a lipskej univerzite Jozepha Partscha (1851-1925), a profesora geológie na pražskej nemeckej a viedenskej univerzite Viktora Uhliga (1857-1911). Partsch spracoval Tatry v širšom geografickom kontexte Karpát a nemeckých stredohorí v dvojzväzkovom diele Die Gletscher der Vorzeit in den Karpathen und den Mittelgebirgen Deutschland (Diluviálne ľadovce Karpát a nemeckých stredohorí, Lipsko 1882 a 1907). Uhlig sa zameral vo svojej štvordielnej monografii Die Geologie des Tatragebirges (Geológia Tatier, Viedeň 1899 a 1909) len na teritórium Tatier, ktoré aj graficky spodobnil. Uhligovi poskytli neoceniteľnú pomoc František Dénes a Michal Greisiger, lekár zo Spišskej Belej. Na výskumnej činnosti sa podieľali aj ďalší geológovia Ludwig Zeiszner a viedenský univerzitný profesor Roman Lucerna.
  • Najväčším úspechom speleológov boli objavy v Belianskej jaskyni. Pritom Samuel Roth prebádal vyše 30 jaskýň Karpát, z toho osem v Tatrách. Výskumu poľských jaskýň sa na začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia venoval Godfryd Ossowski.
  • Pravidelné meteorologické pozorovania robil Mikuláš Szontagh st. a ich vyhodnotenia, dopĺňané fenologickými údajmi a klimatoterapeutickými poznatkami publikoval v novosmokovskom časopise Tátra-Vidék (Tatranský kraj)
  • Prvé hydrologické výskumy na tatranských plesách sprostredkoval z podnetu Uhorského karpatského spolku profesor Dezső Dénes z Budapešti. V rokoch 1875 a 1876 zmapoval Štrbské, Popradské a Velické pleso a podal o tom správu UKS za rok 1876. Výskumu a publikovaniu v ročenkách UKS sa venovali aj Karol Kolbenheyer, Alfred Lityński, Leopold Świerz a ďalší.
  • Z botanikov mali tu doménu predovšetkým velčiansky lekárnik, zakladateľ botanickej záhrady a riaditeľ Tatranského múzea vo Veľkej Aurel Wilhem Scherfel (1835-1895) a o niečo neskôr levočský gymnaziálny profesor István Győrffy (1881-1959). Po nich prišiel celý zástup ďalších botanikov z Čiech, Poľska, Nemecka, Maďarska.
    Svišť
  • Zoológovia sa síce nepokúsili o komplexný pohľad na tatranskú faunu, ale príležitostne si všímali významnejšie druhy a podobne ako botanici, ktorí sa usilovali o ochranu plesnivca a limby, propagovali ochranu kamzíka, svišťa a orla.[1]
  • O monografiu lovnej zveri Tatier sa pokúsil Camillo Morgan v diele Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna (Vysoké Tatry a ich lovná zver, Viedeň 1910). Systematickejšie pracovali ornitológovia a najmä beliansky lekár Michal Greisinger (1851-1912) a oravský lesník Anton Kocyan (1835-1916) Prvú populárno-vedeckú publikáciu o živej a neživej prírode V. Tatier napísal Wiktor Kuźniar v diele Z przyrody Tatr (Z prírody Tiatier, Krakov 1910)
  • 3. augusta 1873 bolo založené so sídlom v Krakove Towarzystwo Tatrzańskie. Jeho pracovná náplň sa zhodovala s programom Uhorského karpatského spolku. Ideu ochrany prírody na široké kruhy svojho členstva, keď v roku 1888 založilo Towarzystwo Ochrony Tatr Polskich a v roku 1912 ho nahradilo ľudovejšou Sekcjou Ochrony Tatr.
    Významný propagátor turistiky a cestovného ruchu. Miloš Janoška (1884 – 1963), syn evanjelického biskupa a národovca Jura Janošku,
  • Nález aureliánskej mince neďaleko Nového Smokovca dal podnet k výskumu pod vedením viedenského archeológa, maliara Ignaza Spöttla (1836-1892) a k objaveniu laténskej železnej huty pod Slavkovským štítom.
  • K archeológom sa pripojili historici, ktorí sa snažili spracovať historické doklady a zhodnotiť uplynulú epochu pohoria. Boli medzi nimi napríklad Karl Kolbenheyer (1841-1901), stredoškolský profesor v Bialsku-Bialej, Samuel Weber (1835-1908), evanjelický farár v Spišskej Belej, Teodor Posewitz (1851-1917), lekár a geológ v Budapešti a Heirich Seidel (1842-1906), profesor - literát v Berlíne a mnohí iní.
  • Z podnetu a za podpory Uhorského karpatského spolku boli vydané v rôznych mierkach mapy Tatier a uskutočnili sa trigonometrické merania
  • Výraznú samostatnú skupinu tvorila praktická sprievodcovská literatúra. Bol vydaný prvý slovenský Sprievodca po Tatrách (Liptovský Mikuláš 1911), ktorého autorom bol Miloš Janoška (1884-1963), učiteľ v Štrbe, školský inšpektor v Liptovskom Mikuláši, významný slovenský turistický a kultúrny pracovník, neskôr zakladateľ Tatranského spolku turistického a mesačníka Krásy Slovenska.[1]

Budapeštianska sekcia UKS

Edmund Téry, iniciátor stavby chaty v Malej Studenej doline

Bola založená v roku 1888. Iniciátormi boli Móric Déchy (1851-1917) a Edmund Téry (1856-1917). Od začiatku sa prikláňala k pokrokovejšej časti spolkového vedenia. Pod ich vplyvom propagovala mládežnícku turistiku a mala na pamäti športový aspekt v turistike. Jej zásluhou sa začala vo väčšej miere zimná turistika.

Edmund Téry bol lekár, horolezec, organizátor turistiky, publicista a redaktor. Medicínu vyštudoval v Budapešti, ako banský lekár pôsobil v Banskej Štiavnici, od roku 1884 ako zdravotný radca na ministerstve vnútra v Budapešti. K jeho horolezeckému zápisu patria prvovýstupy na Prostredný hrot (1876), Pyšný štít (1877) a Poslednú vežu (1877). Od roku 1889 bol plných 21 rokov redaktorom časopisu Turisták Lapja. Vydal aj turistického sprievodcu po Vysokých Tatrách (1900). Zomrel a pochovaný je v Budapešti.

Móric Déchy bol právnik, geograf, horolezec z Budapešti, žijúci aj vo Švajčiarsku a v Rusku. Ako bádateľ na geografických a horolezeckých výpravách pôsobil v Alpách, Himalájach a 18 rokov na Kaukaze, kde sa aj oženil a trvale usadil. Jeho najznámejšie cesty vo Vysokých Tatrách sú na Gerlachovský štít Velickou próbou, ktorú prešiel s Johannom Stillom v roku 1874 a v tom istom roku 4. septembra s Jánom Rumanom a Martinom Spitzkopfom, na Vysokú žľabom z Dračieho sedla. Bol jedným zo zakladateľov Uhorského karpatského spolku. Jeho členovia sa rozhodli pomenovať dnešný Dračí štít na Déchy csúcs.[30] Maďarský turistický spolok pomohol vydať v roku 1887 Karolovi Kolbenheyerovi Sprievodcu Vysokými Tatrami, prvú turistickú mapu Vysokých Tatier.[31]

UKS a lyžovanie v Tatrách

Alfréd Grosz. Od malička navštevoval Tatry. Do horolezeckej kroniky sa zapísal 119 prvovýstupmi a 8 novými prechodmi v zimných podmienkach. Jeho najobľúbenejšou dolinou bola Dolina Bieleho plesa
  • Prvým organizátorom lyžiarskych vychádzok - túr v Tatrách bol Dr. Mikuláš Szontagh st. (1843-1899) zo Smokovca, ktorý sa aktívne podieľal na činnosti Uhorského karpatského spolku. V rokoch 1875 až 1892 vykonal (podľa osobných záznamov) 127 lyžiarskych túr. Medzi iným vystúpil do Gerlachovského kotla a na Slavkovský štít.
  • Domáca výroba lyží a viazaní neexistovala, tento materiál sa dovážal z Nórska. Technickým problémom bolo viazanie, ktoré bolo z bambusových prútov. Pokrokom bol vynález viazania Lilienfeld Rakúšanom Mathiasom Zdiarskym v roku 1891 (vynašiel tiež bivakovací vak Zdiarskeho vak).
Lyžiarska spoločnosť v roku 1933
  • Prvým výrobcom lyží pod Tatrami bol stolár Rudof Palencsar v Kežmarku. Bolo to po prvej svetovej vojne (1919). Bolo vyrobených asi 3000 párov lyží za rok. Konkurentom bol Franz Kawasch tiež z Kežmarku, ktorý vyrobil ročne 1500 párov. Ďalším producentom bol spišsko-sobotský J. Sirach, ktorý vyhotovil 1000 párov ročne.[32]
  • Alfréd Grósz bol profesorom telocviku na nemeckom gymnáziu v Kežmarku, pionierom lyžovania a lezenia ako aj aktívnym členom a funkcionárom Karpatenvereinu.[33]
  • Dr. Karl Jordan (autor populárnej lezeckej cesty "jordánka" na Lomnický štít) s Karlom Englischom (okrem iných aj prvovýstup na Ostrý štít) vystúpili 15. januára 1903 na Krivaň.
  • V Budapešti bol v roku 1908 založený lyžiarsky klub s 31 členmi.
  • Desider Reichart (početné prvovýstupy), kúpeľný riaditeľ zo Smokovca, zamestnal nórskeho lyžiarskeho učiteľa H. Hansena.
  • Horár zo Štrbského Plesa Peter Havas vystúpil s lyžami v rokoch 1902-04 na Ostrvu, Krátku a Sedielko a na ďalšie vrcholy.
  • V Kežmarku sa lyžovania ujali učitelia Obchodnej školy Otto Bruckner , Julius Hefty (početné prvovýstupy s Alfredom Groszom) a Július Haug.
  • Šéflekár z Tatranskej Polianky Michael Guhr vyslal svojho sekretára Maxa Schaffera na lyžiarsky kurz do Rakúska, ktorý viedol Zdiarsky. Guhr sa stal nadšeným propagátorom lyžiarstva a postavil vo Velickej doline prvú lyžiarsku chatu a skokanský mostík.
  • V roku 1911 Guhr usporiadal prvé lyžiarske zjazdárske preteky. Trať viedla od Sliezskeho domu do Tatranskej Polianky a bola dlhá 6 km. Víťazom sa stal mníchovský maliar Siegfied Neumann, autor mnohých tatranských a alpských krajiniek. Od roku 1913 tieto preteky každý rok usporadúval Uhorský karpatský spolok a jeho lyžiarsky oddiel v zjazde i na bežeckých tratiach 6 a 12 km.[1]
  • Alfred Grosz vyhotovil v roku 1910 pre reklamné účely radu diapozitívov a robil s nimi mnohé prednášky.[33] Karpatenverein (Uhorský karpatský spolok) si dal za úlohu urobiť lyžiarsky šport prístupným pre širokú verejnosť. 12. decembra 1913 bola založená sekcia lyžovania Karpatenvereinu. Tato sekcia usporiadala aj prvé organizovane lyžiarske túry v Tatrách.
  • 4. februára 1911 usporiadal Karpatenverein prvé preteky v "umeleckom lyžovaní". Bolo potrebné zlyžovať čo najkrajšie asi 70 m dlhý svah v prašane. Hodnotená bola estetika pohybov.
  • V roku 1912 vydal Dr. Eugen Serényi (početne prvovýstupy) učebnicu Der skisport (Lyžiarsky šport).
  • Dr. D. Rechart vypracoval a vydal cez vydavateľstvo Katpatenvereinu v rokoch 1932 a 1936 Lyžiarskeho sprievodcu po Vysokých Tatrách, s mapou a zakreslenými trasami výstupov a zjazdov.
  • V roku 1926 boli medzinárodne preteky v terénnom behu vo Furkotskej doline. Tieto preteky boli pravdepodobne predchodcami dnešných pretekov v skialpinizme. Trasa viedla v ťažkom teréne a bola sťažená rôznymi prekážkami.
  • Vo Veľkej Zmrzlej doline boli v roku 1935 prvé letné preteky v slalome.
  • Počas druhej svetovej vojny bola aktivita Karpatenvereinu utlmená. Po vojne sa nútene väčšina spišských Nemcov vysťahovala do Nemecka. Alfréd Grosz však odmietol odísť a umrel v rodnom Kežmarku.[32]

Výstavba chát

Ruženina chata
Téryho chata
Sliezsky dom v roku 1895

Zdokonalená sieť komunikácií podporila, okrem iného, pohyb turistov v prírode. Postupne tu vyrástli:

  • Ruženina chata - na východnom svahu Slavkovského štítu pod Hrebienkom postavil chatu v roku 1876 Uhorský karpatský spolok. V roku 1934 bola prestavaná a po II. svetovej vojne premenovaná na Bilíkovu chatu.
  • Egidova chata na Rakúskej poľane v roku 1876 (pomenovaná podľa predsedu Uhorského karpatského spolku Egida Berzevicziho nar. 1835 † 1906). V roku 1880 ju presťahovali k Zelenému plesu a keď vyhorela, na jej mieste vybudovali v roku 1884 druhý rovnomenný objekt. Po jeho požiari vyrástla na spálenisku v roku 1897 terajšia Chata pri Zelenom plese. Pôvodne ju nazývali Brnčalova chata, ale aj Fridrichova chata podľa Fridricha Habsburga.
  • Hunfalvyho chata pri Velickom plese a útulňa pri Slavkovských plesách (1878)
  • Majláthova chata - pri Popradskom plese v roku 1879 postavila chatu Liptovská sekcia Uhorského karpatského spolku.
  • Útulňa v Mengusovskej doline pri sútoku Žabieho s Hincovským potokom (1880)
  • Turistický hotel Kamzík vo Veľkej Studenej doline (1884)
  • Chatky na Tokárni, pri Siedmich prameňoch a pod Skalnou bránou v Belianskych Tatrách (1892)
  • Téryho chata v Malej Studenej doline (1899), bola majetkom Maďarského turistického spolku
  • Chata pri Šalviovom prameni (1903)
  • Zbojnícka chata vo Veľkej Studenej doline (1910). Bola majetkom lesného eráru.
  • Skalnatá chata - v roku 1914 na podnet Uhorského karpatského spolku sa obstavalo a uzavrelo „ohnisko“ pod Skalnatým plesom. V roku 1932 ju štát odovzdal KČST, ten hneď pristaval ďalšie priestory.
  • Chata v Slavkovskej dolinke - postavil ju Uhorský karpatský spolok v roku 1878. Druhú a tretiu útulňu postavil v rokoch 1881 a 1882 František Mariássy, štvrtú v roku 1899 knieža Hohenlohe.
  • Sliezsky dom - chatu postavila Sliezska sekcia Uhorského karpatského spolku a uviedla do prevádzky 2. júna 1895.[1][34]

Predstavitelia Uhorského karpatského spolku

  • Anton Döller ( 1831-1912), národohospodár a publicista
  • Hugo Payer (1823-1898), bibliograf Karpát, učiteľ[35]
  • František Dénes (1845-1934), profesor prírodopisu[30]
  • Samuel Róth (1851-1889), profesor prírodopisu, speleológ a geológ[36][37]
  • Gróf Albín Csáky (1841-1912), spišský župan, minister kultúry a školstva
  • Samuel Weber, historik (1835 – 1908).
  • Viliam Migazzy župný hodnostár (1830 – 1896),
  • Salamon Géza, poslanec krajinského snemu(1872 – 1920)
  • gróf Alexander Teleki.[38]
  • Martin Róth (1841-1917))[1]
  • Egid Berzeviczi (1835-1906)[39]

Referencie

  1. ↑ a b c d e f g h i j Houdek Ivan, Bohuš Ivan: Osudy Vysokých Tatier. Vydal Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava, 1976. str. 244
  2. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  3. ↑ a b c Vysoké Tatry si pripomenú 140 rokov Uhorského karpatského spolku [online]. 09.03.2013. Dostupné online.
  4. ↑ ARGALÁCS, Mikuláš a MICHALÍK, Dominik. UHORSKÝ KARPATSKÝ SPOLOK [online]. . Dostupné online.
  5. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.20/2014
  6. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.20/2014
  7. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.20/2014
  8. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.20/2014
  9. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.20/2014
  10. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.20/2014
  11. ↑ Kollárová Zuzana: Karpatský spolok (Karpatheverein) , Tatranský dvojtýždenník, č.21/2014
  12. ↑ Karpathen-Post [online]. Digitales Forum Mittel- und Osteuropa. Dostupné online. (po nemecky)
  13. ↑ . Dostupné online.
  14. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  15. ↑ Kollárová Zuznana: Karpatský spolok (Karpathenverein) , Tatranský dvojtýždenník 21/2014 s.11-12
  16. ↑ . Dostupné online.
  17. ↑ . Dostupné online.
  18. ↑ . Dostupné online.
  19. ↑ . Dostupné online.
  20. ↑ . Dostupné online.
  21. ↑ . Dostupné online.
  22. ↑ a b . Dostupné online.
  23. ↑ . Dostupné online.
  24. ↑ Kollárová Zuznana: Karpatský spolok (Karpathenverein) , Tatranský dvojtýždenník 21/2014 s.11-12
  25. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  26. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  27. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  28. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  29. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  30. ↑ a b . Dostupné online.
  31. ↑ . Dostupné online.
  32. ↑ a b . Dostupné online.
  33. ↑ a b . Dostupné online.
  34. ↑ . Dostupné online.
  35. ↑ . Dostupné online.
  36. ↑ . Dostupné online.
  37. ↑ . Dostupné online.
  38. ↑ Pekařová Katarína: Uhorský karpatský spolok a jeho vydania, časopis Knižnica, roč. 4 (2003) , č.8, Vydáva Slovenská národná knižnica
  39. ↑ . Dostupné online.

Externe odkazy

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Uhorský_karpatský_spolok&oldid=5883133“