Dejiny filmu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bratia Lumierovci
Meliésová "Cesta na mesiac"
Chaplin vo filme "Kid"

Počiatky filmu od konca 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Film vznika ako technický zázrak, najmladší, syntetický a audiovizuálny druh umenia, ktorého hlavným atribútom je ikonickosť. Vynálezcom filmu je T. A. Edison, avšak prapočiatky filmu sa dajú nájsť už pri tzv. oživenej fotografii.[1] Existujú dve základné paradigmy: pasívne zachytávanie reality (dokumentaristická línia Lumiére) a sci-fi, triková línia (Mélies). Dejiny filmu siahajú do roku 1885. Prvý film (Príjazd vlaku do stanice La Ciotat), ktorý sa premietal na verejnosti v roku 1895 v Parížskom Grand Caffe bratmi Lumeirovými. Lumiérovci sa zaoberali dokumentárnymi filmami a cestopisnými, pričom ich chceli previezť z Francúzska do USA.[2] Za prvý krátky dejový film sa považuje Pokropený kropič od bratov Lumiérovcov.[2] Medzi prvých predstaviteľov filmu patrí Georges Méliès (vynález filmového triku, sci-fi, film Cesta na Mesiac).[3]

Vo Francúzsku vznikajú prvé filmové spoločnosti (Pathé a Gaumont). V roku 1908 vzniká vo Francúzsku Spoločnosť filmového umenia (Societé film d´art), a v roku 1906 Charles Pathé zahajuje celosvetovú expanziu filmu.[2]

Prapočiatky filmu tvorí nemý film. Nemý film vznikol koncom 19. storočia. Premietal sa s hudobným doprovodom pomocou gramofónu, klavíra a pod. Boli premietané s medzititulkami, ktoré dávali informácie o deji alebo situácii vo filme.

Začiatky filmu v Anglicku, Dánsku, Amerike, Nemecku a Rusku[upraviť | upraviť zdroj]

V Anglicku vzniká tzv. Brightonská škola Jamesa Wiliemsona, ktorý uviedol prvýkrát pravidlá filmovej reči a filmovej gramatiky. V Taliansku vznikajú monumentálne historické drámy (v rokoch 1905 až 1906 vzniká filmové štúdio Cinés)[4] a v Dánsku prvé erotické výjavy a zároveň prvá filmová hviezda Asta Nielsen.

V USA objavili kinematografiu v roku 1896 (predstavitelia raného filmu E. Porter, D. Griffit). V USA sa stáva film komerčným artiklom a vznikajú žánrové filmy. V rokoch 1907 až 1913 sa filmové spoločnosti sťahujú z východu do južnej Kalifornie.[4]

V 20. rokoch dominuje komédia (prichádza filmová groteska - Charles Chaplin, Harold Lloyd, Buster Keaton, Stan Laurel a Oliver Hardy). Medzi známe filmy patrí Frigo na mašine, Chaplinové filmy Kid alebo Cirkus; filmy Laurela a Hardyho Kačacia polievka a Veselé sviatky. Líniu realistického filmu reprezentuje Robert Flahery (Nanuk, človek primitívny) a Erich von Stroheim (Chamtivosť).[5]

Nemeckému filmu sa začína dariť po 1. svetovej vojne v 20. rokoch, 20. storočia, kedy si Nemecko vybudovalo najmä z ekonomických dôvodov bohatý filmový priemysel. Vzniká filmový koncert UFA – Universum Film Aktiengesellschaft, ktorý produkuje najskôr veľkofilmy a neskôr avantgardné filmy. Medzi predstaviteľov patrí Ernst Lubitsch (profilové historické filmy, melodramatické prvky, neskôr odchádza do Ameriky): filmy Muž bez mena, Madam Dubary, Anna Boleynová. Lubitch spolupracoval s Ossi Oswaldovou a Pola Negri. V oblasti nemeckého dokumentárneho filmu pôsobí kontroverzná filmová režiséra Leni Riefenstahlová, ktorá na objednávku nakrúcala filmy pre Adolfa Hitlera.

V Rusku je po Októbrovej revolúcii v roku 1917 film znárodený a riadený Výborom pre kinematografiu, ktorého tajomníčkou je Leninova žena Nadežda Krupská. Výbor zriaďuje prvú filmovú školu na svete VGIK (Všezväzový inštitúk kinematografie). [6]

Medzi predstaviteľov patria: Dziga Vertov dokumentárny film a popiera filmovú fikciu (pr. Muž s kinoaparátom), Vselovod Pudovkin (film Matka), Alexander Dovženko (poetické zábery a snovosť - film Zem).[7]

Avantgardné smery[upraviť | upraviť zdroj]

Verzie plagátu filmu Kabinet doktora Caligariho v angličtine

Vo Francúzsku vzniká filmová avantgarda, ktorá spadá do nemej kinematografia. Jej cieľom bolo vytvoriť film ako čistý druh autentického umenia. V Rusku vzniká tzv. montážna škola (konštruktivizmus a futurizmus - Goskinosov, Sovjkino, Ivan Peresiani). Najvýznamnejším aspektom bolo experimentovanie so zábermi - zrýchlené a spomalené zábery, snímanie cez materiály a pod. Nemecko prináša filmový expresionizmus.

  • Impresionistický film - dôraz na senzuálnosť, vyvolávanie pocitov. Pr. Koleso života a Napoleón od Abela Ganca, Paríž spí od René Claira.[7]
  • Cinema pur (čistý film) - vplyv kubizmu, dadaizmu, futurizmu a rozchodádzal sa s realizmom. Príklad takéhoto diela je nedejová dadaistická snímka Medzihra.
  • Surrealistický film (Francúzsko) - vplyv S. Freuda, analýza snov, nevedomia, využitie symbolov a experimentovanie s kamerou. Príkladom je Andalúzsky pes, ktorého autorom je Luis Buñuel v spolupráci s Salvatorom Dalim alebo Krv básnika Jeana Cocteaua.[8]
  • Konštruktivizmus (ZSSR) - matematická stratégia, umelecké dielo malo sofistikovane pôsobiť na diváka. Montáž má priamo pôsobiť na emotívne ovplyvňovanie diváka (Kulešov to demonštruje tvorbou inšpirovanou Griffitovou Intoleranciou). Témou filmov bola napr. VOSR. Pr. Sergej Ejzenštejn - Krížnik Potemkin a Štrajk (využitie montáže v atrakcii, jednej akcie členenej do viacerých záberov).[6]
  • Futurizmus - využitie biomechaniky a spájanie záberov. Pr. tvorba Mejercholda (Mejerchold nakrútil v roku 1915 Obraz Doraina Graye podľa O. Wildea, a adaptáciu Stanislawa Prybysewského, Silák).[6]
  • Expresionizmus (Nemecko) - Herci využívali trhavé pohyby, tanečné pózy, štylizované kulisy, špeciálne polohy svetla, kamery, a hororové aspekty (vznik hororu). Ku profilovým filmom nemeckého filmového expresionizmu patria filmy Kabinet Dr. Caligariho (Robert Wiene), Nosferatu, Posledná štácia (F. W. Murnau) a Metropolis (Fritz Lang).[9]

Zvukový film[upraviť | upraviť zdroj]

Poetický realizmus vo Francúzsku[upraviť | upraviť zdroj]

Prechod od nemého k zvukovému filmu reprezentujú Jean Vigo (Na slovíčko Nice, Taris, Trojka z mravov), René Clair, Jacques Feyder (Hriešne ženy Boomske, kostýmová komédia), Marcel Carné (Nábrežie hmiel, Deti raja, Návšteva temnôt), Julien Duvivier (Koniec dňa) a Jean Renoir (Pravidlá hry).

Anglicko[upraviť | upraviť zdroj]

Ku významným režisérom patria Alexander Corda (6 žien Henricha VIII., Rembrant, Posledné lásky Chauna), Josef von Sternberg (Modrý anjel) a Alfred Hitchcock (predstaviteľ detektívneho a hororového žánru s osobitým rukopisom).

Rusko[upraviť | upraviť zdroj]

V Rusku pokračuje tvorba Ejzenštejna historickým filmomom Alexander Nevskij. Prvé ruské zvukové dielo je film Cesta do života Nikolaja Eku. Profiluje sa kategória zidealizovanej postavy typickej pre socialistický realizmus. Vznikajú taktiež hudobné veselohry (G. Alexandrov).

USA v 30. a 40. rokoch[upraviť | upraviť zdroj]

Občan Kane

Rozvoj animovaného filmu Walt Disneyho, gangsterského a westernu filmu (M. Lerov, H. Hauks, John Ford) a komerčných žánrov - najmä komédie a muzikály. Chaplin uvádza v 30. rokoch satirický pohľad na kapitalizmus vo filme Moderná doba a úspešného Diktátora s paródiou Adolfa Hitlera.[10]

Od 40. rokoch film bojuje s televíziou a hľadá nové prostriedky. V Hollywoodskych štúdiách vzniká ponurý a temný film noir - Howard Hawks (pr. Hlboký spánok). V roku 1941 premieruje Orson Welles filmom Občan Kane.[11]

V neskoršej ére pôsobí významný režisér Stanley Kubrick (Lolita, Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu, 2001: Vesmírna odysea, Mechanický pomaranč).

Taliansky neorealizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Ako protipól komerčnému filmu v USA vzniká v taliansku neorealistický film, ktorý reprezentujú Vittorio de Sica, Luchino Visconti (film podľa T. Manna, Smrť v Benátkach; Roko a jeho bratia, Posadnutosť, Zem sa chveje, Súmrak bohov), Roberto Rosselini (Rím otovrené mesto).

Neorealizmus vzniká zároveň ako odpoveď na hrôzy Druhej svetovej vojny. Vo filme hrajú neherci, dej sa odohráva v exteriéroch (negoval Hollywoodsku estetiku) a využíva dokumentaristický prístup. Eliminoval historické témy, zobrazoval biedu ľudu a priniesol nežánrový film a novú poetiku snímania reality (neprofesionálne zábery).

Trojicu najvýznamnejších talianskych režisérov tvoria:

Japonská kinematografia[upraviť | upraviť zdroj]

Prelom nastáva v roku 1950 po premiére fillmu Akira Kurosawu, Rašomon, ktorý sa presadil medzinárodne.

Francúzska nová vlna[upraviť | upraviť zdroj]

J. Luc. Godard

Vznika v prostredí filmových kritikov, ktorý začali tvoriť filmy. Hlavnou témou je kritika žánrového klišé, tvorba nízko-rozpočtového filmu, psychologická autentickosť a autorský film. Novú vlnu rozprúdilo televízne vysielanie a v rokoch 1959 až 1960 prinieslo 67 nových francúzskych režisérov.

  • Traffaut (debutoval filmom Nikto ma nemá rád; významný film Jules a Jim)
  • C. Chabrol (významné filmy Krásny Serge, Bratranci)
  • J. L. Goddard (významné filmy Na konci s dychom, Alphaville, Pohŕdanie, Čínňaka, Week end)
  • A. Vardová
  • A. Resnais (film Hirošima moja láska).

Severský umelecký film[upraviť | upraviť zdroj]

K najvýznamnejším režisérom severu patrí švédsky režisér Ingmar Bergman, ktorého tvorba je pretkaná filozofiou existencializmu (Siedma pečať, Lesné jahody, Šepoty a výkriky). Bol inšpirovaný talianskym neorealizmom.

Dejiny filmu na území Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik slovenskej kinematografie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé filmové predstavenie sa konalo v decembri roku 1896 v Bratislave (K zelenému stromu, dnes Hotel Carlton) a Košiciach (Hotel Šalka).[13] Prvé slovenské kino, Elektrobioskop sa taktiež nachádzalo v Hotele Carlton, ktorý v tej dobe prevádzkoval obchodník s vínom Palugyay, Neskôr vznikajú kiná Mladosť (1913), Apollo a Urania, prípadne sú upravené z divadiel. Od roku 1914 sa začínajú premietať Dánske, Talianske a Švédske filmy. V roku 1904 sa nakrúca film Rýchlik Košice Bohumín a o dva roky neskôr film Posledná výprava Františka Rakocziho a jeho druhov. Počiatky slovenskej kinematografie siahajú do rokov 1908 až 1910, kedy začal nakrúcať filmy Eduard Schreiber (medzi kinematografické pokusy patrí Rúbanie ľadu na Váhu, Práca na píle, Žatva, Krajovaná procesia v Lednickom Rovnom). V roku 1908 vzniká prvá maďarská filmová distribučná spoločnosť Projektograf, Móra Ungerleidera a Józsefa Neumanna a rok neskôr nakrúca Alexander Lifka Košické korzo (premiéra filmu bola v kine Uránia, 27. 7. 1909);[14] taktiež vznikajú filmy Boj o svet a hraný skeč Únos (E. Schreier). Od roku 1908 vychádzajú Kino Noviny (publicista Marián Horváth) a v rokoch 1916 až 1968 vychádzajú Košické Kino Noviny. Od roku 1918 vychádzajú: nitrianska Filmová revue (od 1921), Kinový svet, mesačník Lúč. V roku 1921 vzniká prvý slovenský celovečerný film Jaroslava Siakeľa Jánošík (výrobcom bola spoločnosť Tatra-film) a v Nitre bol nakrútený film Siciliana.[14] Ku významným tvorcom 20. rokov patrili Cyril Kašpar (filmy od Tatier k Duanaju, Valašský rok), Pavol Jamriška a Ján Barto (Jarmok v Klenovci, Strídža spod hája). O rozvoj slovenského filmu sa neskôr zaslúžili najmä Karol Plicka a Matica slovenská, ktorá poskytla podmienky pre rozvoj filmu (prvý Plickov film Za slovenským ľudom vznikol v roku 1928 ako národopisná dokumentácia obdobia rokov 1926-1928; druhý film Po horách, po dolách vznikol o rok neskôr). V tvorivom kolektíve Bielik, Hollý, Kovačevič a ďalší vzniká týždenník Nástup (ich prvý hraný film Hanka sa vydáva vznika v roku 1944). V roku 1933 má premiéru slávny Plickov film Zem spieva a v roku 1935 druhá verzia Jánošíka.[14] V rámci filmového spravodajstva vzniká v rokoch 1939-1948 Elite-žurnál a Týždeň vo filme. V rokoch 1940 až 1949 funguje Školfilm (Ústav pre školný a osvetový film), ktorého zásluhou vznikla celá rada školských, výukových a osvetových filmov. Počas Slovenského národného povstania vzniká dokumentárny film Za slobodu.

Povojnové obdobie a 50. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý povojnovým filmom sa stal Varúj..! Martina Friča. [14] V roku 1945 vzniká filmová spoločnosť Slofis pod vedením Karola Plicku, ktorá spravuje kiná, zabezpečuje distribúciu a výrobu filmov (tvorivý tím tvoria Kadár, Bielik, Zimmer, Jamnický). V roku 1948 je zorganizovaný Filmový festival pracujúcich v Zlíne, vzniká film Paľa Bielika Vlčie diery a v roku 1949 vzniká filmová spoločnosť Koliba, ktorá zahájíla prevádzku v roku 1953. Nasledujúci vývin slovenského filmu 50. a 60. rokov výrazne ovplyvnili osobnosti ako dvojica Jána Kadára (zakladateľ novej vlny na území Slovenska) a Elmar Klos (dvojica Kadár-Klos spracúva vo svojej tvorbe silné príbehy cez hlavné postavy z prostredia 2. sv. vojny, pr. Smrť sa volá Engelchen podľa Ľ. Mňačka a Obchod na korze), Martin Hollý (Havrania cesta, Medená veža) a P. Solana (filmy Boxer a smrť, Čert nespí, Muž, ktorý sa nevrátil). 50. roky priniesli najmä poetiku socialistického realizmu, ktorá bola aplikovaná aj vo filmovom umení (Katka, Čertova stena, Kozie mlieko, Pole neorané, Štvorylka). V roku 1950 vzniká štúdio poviedok, v roku 1953 spravodajský film a dokumentárna tvorba (Štúdio dokumentárnych filmov). V rokoch 1946 až 1955 vychádzajú Československé filmové noviny. Po roku 1956 (destalinizácia) sa slovenská filmová tvora liberalizuje a vznikajú tri tvorivé skupiny, ktoré sa zaoberajú aktuálnymi spoločenskými problémami (okolo osobností Bielik, Bahna, Gajdošová). V roku 1958 sú tvorivé skupiny reorganizované na výrobné (Jaššo, Oravec, Bukovčan, Mináč). 22. februára 1959 je zorganizovaný Prvý pracovný festival slovenských filmov v Banskej Bystrici (sú tu prezentované filmy Dáždnik svätého Petra, Posledný návrat, Šťastie príde v nedeľu). [15] Ku významným filmom 50. rokov patrí aj Kapitán dabač (1959, Bielik) a Zemianska česť (1959, Bahna). V 50. rokov vzniká žáner štylizovaného folklóru, ktoré najvýznamnejším predstaviteľom je Martin Ťapák.V polovici 50. rokov vzniká televízia, ktorá prevzala a rozvinula klasické filmové žánre.

Československá nová vlna, 60. a 70. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Svetovú kinematografiu významne ovplyvnila aj Československá nová vlna. Československú novú vlnu predznamenal už filmy Obchod na korze (Klos-Kadár-Herz) a Slnko v sieti (Uher). Už v roku 1963 prichádzajú debuty V. Chytilovej a M. Formana. Smer vzniká na pražskej FAMU, vychádza z Francúzskej novej vlny, kľúčová je autentickosť (obsadzujú sa neherci). Delí sa na sociologickú (trilógia Homolkovci, Hoří má panenko, Lásky jedné plavovlásky) a umeleckú líniu (Chytilová, Menzel, Jakubisko, Grečner, Haveta, Hanák, Herz, Šajmovič, Barla, Matula, Klein, Hollý, Fenič). Ku ďalší, významným filmom sa radí Nylonový mesiac, Drak sa vracia (Grečner), 322, Obrazy starého sveta, Ružové sny (Hanák), Vtáčkovia, siroty a blázni (Jakubisko), Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie polné (Havetta), Polnočná omša (Krejčík), Kým sa skončí táto noc (Solan) a iné. Na slovensku vzniká smer orientálny manierizmus (spracovanie tém magického realizmu, nadrealizmu a naturizmu - Malka, Drak sa vracia, Nevesta hôl, Javor a Juliana, Letokruhy, Panna zázračnica, Koncert pre pozostalých), ktorý sa naplno prejaví v 70. rokoch. [16] V 60. rokoch slávi úspech humorná dvojica Lasica a Satinský vo svojich televíznych šou.

V 60. rokoch dochádza ku silnému prepojeniu Českej a Slovenskej scény. Po roku Vpáde vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 niekoľko režisérov a umelcov emigruje (napr. Kadár, Forman, Luther, Barabáš).

1.1. 1972 vzniká Ústredie slovenského filmu (strešná inštitúcia slovenského filmu, ktorej podliehali riaditeľstvá Slovenskej požičovne filmov a podnik Československý film; taktiež Slovenský filmový ústav). Vznikajú filmy podľa knižných predlôh Petrolejové lampy (1971, Herz), Páni sa zabávajú (1971, Lacko), Skrytý prameň (1973, Bahna), Rysavá Jalovica, Nevesta hôľ, Pacho hybský zbojník, Krutá ľúbosť (1970, 1971, 1975,1978, Ťapák), Červené víno (1976, Andrej Lettrich), Hriech Kataríny Padychovej (1973, Hollý) či koprodukčný historický film Vivat Beňovský (1975, Ciel), populárna komédia z prostredia vidieka Sváko Ragan (1976, Ťapák) a taktiež celá rada filmov pre deti ako Zločin slečny Bacilpýšky (1970, Jozef Režuch), Putovanie do San Jaga (1973, Ťapák), Sebechlepskí hudci (1974, Jozef Zachar), Hodina modrých slonov (1971, Radim Cvrček, Zdeněk Rozkopal), Otec ma zderie tak či tak (1980, Otakar Krivánek podľa Vincenta Šikulu); [16] a taktiež animované rozprávky ako napr. Pásli ovce valasi.

Pod vplyvom normalizácie vznikajú filmu o zápase komunistickej strany v zlomových obdobiach slovenskej histórie Ďaleko je do neba (1972, Lacko), Nie (1978, Ctibor Kováč), Cesta ženy (1974, Dušan Kodaj), Horúčka (1975, Hollý), Keby som mal dievča (1976, Uher), Rosnička (1979, Ľudovít Filan), Bludička (1977, Horňák) či historická, koprodukčná triológia ZSSR-ČSSR: Dny zrády, Sokolovo a Osvobození Prahy (Otakar Vávra). Najvýznamnejším autorom animovaného filmu sa stal Viktor Kubala. [16]

Od 80. rokov[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 boli vymenovaný nový vedúci dramatických skupín (Gejdoš, Lettrich, Húšťava, Ťapák). Kinematografiu riadilo Ústredie Slovenského filmu. Ku významný filmom slovenskej kinematografie 80. rokov patria filmy Iná láska (Trančík) a Pásla kone na betóne (Uher), ďalej filmy: Pomocník (1981, Záhon) Pavilón šeliem (1982), Štvrtý rozmer (1984, D.Trančík), Uhoľ pohľadu (1984, V. Balco), Mŕtvi učia živých (1984, Hollý), Tisícročná včela, Nevera po Slovensky, Perinbaba, Sedím na konári a je mi dobre (Jakubisko), Tichá radosť (1985, D.Hanák), Kára plná bolesti (1985, S.Párnický), Zabudnite na Mozarta (1986, Luther) a Ja milujem, ty miluješ (Hanák), Utekajme, už ide! (1986, Rapoš). Autori sa zamerali na všednosť, karnevalizáciu životu (čo bolo dedičstvom 60. a 70. rokov). V 80. rokoch sa nahralo niekoľko významných rozprávok ako Popolvár najväčší na svete, Soľ nad zlato, Kráľ drozdia brada, Falošný princ, Galoše šťastia, Nekonečná nevystupovať! a iné. V animovanom filme sa presadili filmy Krvavá pani, Boli tu Ufóni (1984, Popovič), Keby som bol vtáčkov (1986, Slivka), Údel (1988, Havettová).[16] V roku 1981 vzniká muzikál Neberte nám princeznú s hudbou Deža Ursínyho, Miroslava Žbirku a Mariky Gombitovej.

90. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1989, v roku 1996 dochádza ku privatizácii filmových štúdií Koliba. Slovenský film 90. rokov zastupujú režiséri ako M. Šulík, V. Balco, J. Heriban, M. Šindelka. Situáciu po roku 1989 dokumentuje film D. Krnáča, Baščovanský a zať (1994) a kultovým filmom sa stala Záhrada M. Šulíka, Fontána pre Zuzanu Dušana Rapoša či Papierové hlavy Dušana Hanáka, ďalej Geminy, Neha, Na krásnom modrom Dunaji, Nejasná správa o konci sveta, Koniec veľkých prázdnin a iné. Pre detského diváka vznikajú animované rozprávky ako Jurošík alebo Čertík Lucifuk. Českí a slovenskí tvorcovia spolu naďalej spolupracujú a aj napriek rozdelenie republiky je ťažké oddeliť českú a slovenskú filmovú scénu.

Slovenský film ožíva až po roku 2000 filmami ako Jánošík, Báthory, Polčas rozpadu, Kandidát, Sokoliar Tomáš, Slnečný štát, Útek do Budína, Konečná stanica, Kruté radosti, Krajinka, O dve slabiky po zadu, Bratislavafilm, Cinka panna, Cigán, Dom, Pokoj v duši, Lóve, Muzika, Démoni, Návrat bocianov a ďalšie.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 9
  2. a b c KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 11-14
  3. Hammond, Paul (1974). Marvellous Méliès. London: Gordon Fraser. p. 141. ISBN 0900406380
  4. a b KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 16
  5. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 26-27
  6. a b c KUPŚĆ, J.: Ruský film. In Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 39-48
  7. a b KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 31
  8. KUPŚĆ, J.: Francie. In: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 48
  9. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 23
  10. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 87
  11. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 81
  12. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 97-100
  13. http://visit.bratislava.sk/vismo/o_utvar.asp?id_org=700013&id_u=11012390
  14. a b c d http://www.enviromagazin.sk/enviro2007/enviromc1/13.pdf
  15. Mihálik, P.: Vznik slovenskej národnej kinematografie 1896-1948. Bratislava: Kabinet divadla a filmu SAV 1994
  16. a b c d Macek, V.- Paštéková, J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin 1997
  • KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999.
  • GRONEMEYER, A.: Film. Malá encyklopédia. Brno 2004.
  • BERGAN, R.: Film. Veľký ilustrovaný poradca. Bratislava 2006.
  • VOLKO, L.: Slávne osobnosti filmu. Bratislava 1986.
  • ČSFD.cz