Dejiny filmu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bratia Lumierovci
Meliésová "Cesta na mesiac"
Chaplin vo filme "Kid"

Počiatky filmu od konca 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Film vznika ako technický zázrak, najmladší, syntetický a audiovizuálny druh umenia, ktorého hlavným atribútom je ikonickosť. Vynálezcom filmu je T. A. Edison, avšak prapočiatky filmu sa dajú nájsť už pri tzv. oživenej fotografii.[1] Existujú dve základné paradigmy: pasívne zachytávanie reality (dokumentaristická línia Lumiére) a sci-fi, triková línia (Mélies). Dejiny filmu siahajú do roku 1885. Prvý film (Príjazd vlaku do stanice La Ciotat), ktorý sa premietal na verejnosti v roku 1895 v Parížskom Grand Caffe bratmi Lumeirovými. Lumiérovci sa zaoberali dokumentárnymi filmami a cestopisnými, pričom ich chceli previezť z Francúzska do USA.[2] Za prvý krátky dejový film sa považuje Pokropený kropič od bratov Lumiérovcov.[2] Medzi prvých predstaviteľov filmu patrí Georges Méliès (vynález filmového triku, sci-fi, film Cesta na Mesiac).[3]

Vo Francúzsku vznikajú prvé filmové spoločnosti (Pathé a Gaumont). V roku 1908 vzniká vo Francúzsku Spoločnosť filmového umenia (Societé film d´art), a v roku 1906 Charles Pathé zahajuje celosvetovú expanziu filmu.[2]

Prapočiatky filmu tvorí nemý film. Nemý film vznikol koncom 19. storočia. Premietal sa s hudobným doprovodom pomocou gramofónu, klavíra a pod. Boli premietané s medzititulkami, ktoré dávali informácie o deji alebo situácii vo filme.

Začiatky filmu v Anglicku, Dánsku, Amerike, Nemecku a Rusku[upraviť | upraviť zdroj]

V Anglicku vzniká tzv. Brightonská škola Jamesa Wiliemsona, ktorý uviedol prvý krát pravidlá filmovej reči a filmovej gramatiky. V Taliansku vznikajú monumentálne historické drámy (v rokoch 1905 až 1906 vzniká filmové štúdio Cinés)[4] a v Dánsku prvé erotické výjavy a zároveň prvá filmová hviezda Asta Nielsen.

V USA objavili kinematografiu v roku 1896 (predstavitelia raného filmu E. Porter, D. Griffit). V USA sa stáva film komerčným artiklom a vznikajú žánrové filmy. V rokoch 1907 až 1913 sa filmové spoločnosti sťahujú z východu do južnej Kalifornie.[4]

V 20. rokoch dominuje komédia (prichádza filmová groteska - Charles Chaplin, Harold Lloyd, Buster Keaton, Stan Laurel a Oliver Hardy). Medzi známe filmy patrí Frigo na mašine, Chaplinové filmy Kid alebo Cirkus; filmy Laurela a Hardyho Kačacia polievka a Veselé sviatky. Líniu realistického filmu reprezentuje Robert Flahery (Nanuk, človek primitívny) a Erich von Stroheim (Chamtivosť).[5]

Nemeckému filmu sa začína dariť po 1. svetovej vojne v 20. rokoch, 20. storočia, kedy si Nemecko vybudovalo najmä z ekonomických dôvodov bohatý filmový priemysel. Vzniká filmový koncert UFA – Universum Film Aktiengesellschaft, ktorý produkuje najskôr veľkofilmy a neskôr avantgardné filmy. Medzi predstaviteľov patrí Ernst Lubitsch (profilové historické filmy, melodramatické prvky, neskôr odchádza do Ameriky): filmy Muž bez mena, Madam Dubary, Anna Boleynová. Lubitch spolupracoval s Ossi Oswaldovou a Pola Negri. V oblasti nemeckého dokumentárneho filmu pôsobí kontroverzná filmová režiséra Leni Riefenstahlová, ktorá na objednávku nakrúcala filmy pre Adolfa Hitlera.

V Rusku je po Októbrovej revolúcii v roku 1917 film znárodený a riadený Výborom pre kinematografiu, ktorého tajomníčkou je Leninova žena Nadežda Krupská. Výbor zriaďuje prvú filmovú školu na svete VGIK (Všezväzový inštitúk kinematografie). [6]

Medzi predstaviteľov patria: Dziga Vertov dokumentárny film a popiera filmovú fikciu (pr. Muž s kinoaparátom), Vselovod Pudovkin (film Matka), Alexander Dovženko (poetické zábery a snovosť - film Zem).[7]

Avantgardné smery[upraviť | upraviť zdroj]

Verzie plagátu filmu Kabinet doktora Caligariho v angličtine

Vo Francúzsku vzniká filmová avantgarda, ktorá spadá do nemej kinematografia. Jej cieľom bolo vytvoriť film ako čistý druh autentického umenia. V Rusku vzniká tzv. montážna škola (konštruktivizmus a futurizmus - Goskinosov, Sovjkino, Ivan Peresiani). Najvýznamnejším aspektom bolo experimentovanie so zábermi - zrýchlené a spomalené zábery, snímanie cez materiály a pod. Nemecko prináša filmový expresionizmus.

  • Impresionistický film - dôraz na senzuálnosť, vyvolávanie pocitov. Pr. Koleso života a Napoleón od Abela Ganca, Paríž spí od René Claira.[7]
  • Cinema pur (čistý film) - vplyv kubizmu, dadaizmu, futurizmu a rozchodádzal sa s realizmom. Príklad takéhoto diela je nedejová dadaistická snímka Medzihra.
  • Surrealistický film (Francúzsko) - vplyv S. Freuda, analýza snov, nevedomia, využitie symbolov a experimentovanie s kamerou. Príkladom je Andalúzsky pes, ktorého autorom je Luis Buñuel v spolupráci s Salvatorom Dalim alebo Krv básnika Jeana Cocteaua.[8]
  • Konštruktivizmus (ZSSR) - matematická stratégia, umelecké dielo malo sofistikovane pôsobiť na diváka. Montáž má priamo pôsobiť na emotívne ovplyvňovanie diváka (Kulešov to demonštruje tvorbou inšpirovanou Griffitovou Intoleranciou). Témou filmov bola napr. VOSR. Pr. Sergej Ejzenštejn - Krížnik Potemkin a Štrajk (využitie montáže v atrakcii, jednej akcie členenej do viacerých záberov).[6]
  • Futurizmus - využitie biomechaniky a spájanie záberov. Pr. tvorba Mejercholda (Mejerchold nakrútil v roku 1915 Obraz Doraina Graye podľa O. Wildea, a adaptáciu Stanislawa Prybysewského, Silák).[6]
  • Expresionizmus (Nemecko) - Herci využívali trhavé pohyby, tanečné pózy, štylizované kulisy, špeciálne polohy svetla, kamery, a hororové aspekty (vznik hororu). Ku profilovým filmom nemeckého filmového expresionizmu patria filmy Kabinet Dr. Caligariho (Robert Wiene), Nosferatu, Posledná štácia (F. W. Murnau) a Metropolis (Fritz Lang).[9]

Zvukový film[upraviť | upraviť zdroj]

Poetický realizmus vo Francúzsku[upraviť | upraviť zdroj]

Prechod od nemého k zvukovému filmu reprezentujú Jean Vigo (Na slovíčko Nice, Taris, Trojka z mravov), René Clair, Jacques Feyder (Hriešne ženy Boomske, kostýmová komédia), Marcel Carné (Nábrežie hmiel, Deti raja, Návšteva temnôt), Julien Duvivier (Koniec dňa) a Jean Renoir (Pravidlá hry).

Anglicko[upraviť | upraviť zdroj]

Ku významným režisérom patria Alexander Corda (6 žien Henricha VIII., Rembrant, Posledné lásky Chauna), Josef von Sternberg (Modrý anjel) a Alfred Hitchcock (predstaviteľ detektívneho a hororového žánru s osobitým rukopisom).

Rusko[upraviť | upraviť zdroj]

V Rusku pokračuje tvorba Ejzenštejna historickým filmomom Alexander Nevskij. Prvé ruské zvukové dielo je film Cesta do života Nikolaja Eku. Profiluje sa kategória zidealizovanej postavy typickej pre socialistický realizmus. Vznikajú taktiež hudobné veselohry (G. Alexandrov).

USA v 30. a 40. rokoch[upraviť | upraviť zdroj]

Občan Kane

Rozvoj animovaného filmu Walt Disneyho, gangsterského a westernu filmu (M. Lerov, H. Hauks, John Ford) a komerčných žánrov - najmä komédie a muzikály. Chaplin uvádza v 30. rokoch satirický pohľad na kapitalizmus vo filme Moderná doba a úspešného Diktátora s paródiou Adolfa Hitlera.[10]

Od 40. rokoch film bojuje s televíziou a hľadá nové prostriedky. V Hollywoodskych štúdiách vzniká ponurý a temný film noir - Howard Hawks (pr. Hlboký spánok). V roku 1941 premieruje Orson Welles filmom Občan Kane.[11]

V neskoršej ére pôsobí významný režisér Stanley Kubrick (Lolita, Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu, 2001: Vesmírna odysea, Mechanický pomaranč).

Taliansky neorealizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Ako protipól komerčnému filmu v USA vzniká v taliansku neorealistický film, ktorý reprezentujú Vittorio de Sica, Luchino Visconti (film podľa T. Manna, Smrť v Benátkach; Roko a jeho bratia, Posadnutosť, Zem sa chveje, Súmrak bohov), Roberto Rosselini (Rím otovrené mesto).

Neorealizmus vzniká zároveň ako odpoveď na hrôzy Druhej svetovej vojny. Vo filme hrajú neherci, dej sa odohráva v exteriéroch (negoval Hollywoodsku estetiku) a využíva dokumentaristický prístup. Eliminoval historické témy, zobrazoval biedu ľudu a priniesol nežánrový film a novú poetiku snímania reality (neprofesionálne zábery).

Trojicu najvýznamnejších talianskych režisérov tvoria:

Japonská kinematografia[upraviť | upraviť zdroj]

Prelom nastáva v roku 1950 po premiére fillmu Akira Kurosawu, Rašomon, ktorý sa presadil medzinárodne.

Francúzska nová vlna[upraviť | upraviť zdroj]

J. Luc. Godard

Vznika v prostredí filmových kritikov, ktorý začali tvoriť filmy. Hlavnou témou je kritika žánrového klišé, tvorba nízko-rozpočtového filmu, psychologická autentickosť a autorský film. Novú vlnu rozprúdilo televízne vysielanie a v rokoch 1959 až 1960 prinieslo 67 nových francúzskych režisérov.

  • Traffaut (debutoval filmom Nikto ma nemá rád; významný film Jules a Jim)
  • C. Chabrol (významné filmy Krásny Serge, Bratranci)
  • J. L. Goddard (významné filmy Na konci s dychom, Alphaville, Pohŕdanie, Čínňaka, Week end)
  • A. Vardová
  • A. Resnais (film Hirošima moja láska).

Severský umelecký film[upraviť | upraviť zdroj]

K najvýznamnejším režisérom severu patrí švédsky režisér Ingmar Bergman, ktorého tvorba je pretkaná filozofiou existencializmu (Siedma pečať, Lesné jahody, Šepoty a výkriky). Bol inšpirovaný talianskym neorealizmom.

Československá nová vlna[upraviť | upraviť zdroj]

Svetovú kinematografiu významne ovplyvnila aj Československá nová vlna. Československú novú vlnu predznamenal už filmy Obchod na korze a Slnko v sieti. Už v roku 1963 prichádzajú debuty V. Chytilovej a M. Formana. Smer vzniká na pražskej FAMU, výchádza z Francúzskej novej vlny, kľúčová je autentickosť (obsadzujú sa neherci). Delí sa na sociologickú (trilógia Homolkovci, Hoří má panenko, Lásky jedné plavovlásky) a umeleckú líniu (Chytilová, Menzel, Jakubisko, Haveta, Hanák).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 9
  2. a b c KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 11-14
  3. Hammond, Paul (1974). Marvellous Méliès. London: Gordon Fraser. p. 141. ISBN 0900406380
  4. a b KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 16
  5. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 26-27
  6. a b c KUPŚĆ, J.: Ruský film. In Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 39-48
  7. a b KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 31
  8. KUPŚĆ, J.: Francie. In: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 48
  9. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 23
  10. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 87
  11. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 81
  12. KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 97-100
  • KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999.
  • GRONEMEYER, A.: Film. Malá encyklopédia. Brno 2004.
  • BERGAN, R.: Film. Veľký ilustrovaný poradca. Bratislava 2006.
  • VOLKO, L.: Slávne osobnosti filmu. Bratislava 1986.
  • ČSFD.cz