Kyjev
Kyjev (Київ – Kyjiv) | |||
hlavné mesto Ukrajiny | |||
|
|||
Oficiálny názov: Київ – Kyjiv | |||
Štát | Ukrajina | ||
---|---|---|---|
Oblasť | Kyjevská oblasť | ||
Rieka | Dneper | ||
Nadmorská výška | 197 m n. m. | ||
Súradnice | 50°27′00″S 30°31′24″V / 50,45°S 30,5233°V | ||
Rozloha | 847 km² (84 700 ha) | ||
Obyvateľstvo | 2 952 301 (2022) | ||
Hustota | 3 485,6 obyv./km² | ||
Vznik | 5. storočie | ||
Primátor | Vitalij Kličko | ||
Časové pásmo | VEČ (UTC+2) | ||
- letný čas | VELČ (UTC+3) | ||
PSČ | 01xxx-04xxx | ||
Telefónna predvoľba | +380 44 | ||
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
| |||
Wikimedia Commons: Kiev | |||
Webová stránka: http://kievcity.gov.ua/ | |||
OpenStreetMap: mapa | |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
Kyjev[1][pozn 1] (do roku 1966: Kijev; ukr. Київ – Kyjiv, poľ. Kijów, rus. Киев – Kijev, jidiš קיאב – Kijav) je hlavné a najväčšie mesto Ukrajiny, správne stredisko Kyjevskej oblasti.
Mesto leží na rieke Dneper v severnej časti krajiny. Má rozlohu 847 km2 a 2,95 milióna obyvateľov (2022).[2] Kyjevská aglomerácia má 4,07 milióna obyvateľov. Je to dopravná križovatka a centrum elektrotechnického priemyslu.
Názov[upraviť | upraviť zdroj]
Slovenský názov[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1902 – 1931 a 1940 – 1966 slovenský kodifikovaný tvar znel Kijev[3][4]. V rokoch 1931 – 1940[5] a potom znova od roku 1966 dodnes bol resp. je znova kodifikovaný tvar Kyjev[6]. Zmena kodifikácie je v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1966 komentovaná nasledovne: „Zmenil sa spôsob písania miestneho mena Kijev na Kyjev (podľa zásad transkripcie z ukrajinčiny)“[7].
V súlade s kodifikáciou v Pravidlách slovenského pravopisu aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (v súčasnosti podľa § 18 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii)[8] ustanovil Kyjev ako slovenské štandardizované exonymum pre toto mesto.[1] Tento tvar je právne záväzný pre vydavateľov kartografických diel, odborných publikácií, na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy.[8]
Po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu v marci 2022 oznámil slovenský Denník N, že bude aj na znak sympatií k brániacemu sa ukrajinskému národu používať názov Kyjiv (tzn. prepis z ukr. Київ), pretože podľa šéfredaktora Matúša Kostolného „naše označenia týchto miest [Kyjev, Ľvov, Charkov] sme prebrali z ruštiny. Sú za tým desaťročia vplyvu Sovietskeho zväzu, v ktorom bola práve ruština centrálnym jazykom“.[9] Toto tvrdenie je v rozpore s faktami (pozri vyššie uvedený prehľad kodifikácie). Potvrdzuje to aj jazykovedkyňa a hlavná redaktorka Slovníka súčasného slovenského jazyka Alexandra Jarošová, poukazujúc na skutočnosť, že názov „Kijev“ uviedol už Samuel Czambel v Rukoväti spisovnej reči slovenskej (1902),[10] pričom zhruba v 30. rokoch 20. storočia sa jeho písanie zmenilo na „Kyjev“, čo sa priblížilo ukrajinskej výslovnosti.[11] Názov Kyjiv okrem Denníka N používa aj časopis .týždeň,[12] internetový portál Startitup.sk[13] a SITA Slovenská tlačová agentúra.[14] Knižne ho použil novinár Petr Koubský v historicko-popularizačnej publikácii Stručné dejiny Ukrajiny od Kyjevskej Rusi až k Zelenskému (2022).[15]
Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]
Etymológia je sporná, názov je možno odvodený od osobného mena „Kyj“, teda znamená „Kyjov, patriaci Kyjovi“.[chýba zdroj]
V starej ruštine (t.j. v stredovekom jazyku, ktorý je priamym predchodcom okrem iného dnešnej ruštiny a ukrajinčiny) znie najstarší doložený tvar názvu mesta Кыѥвъ či Кыевъ (oboje: Kyjev), od 13. storočia aj Киевъ či Кiевъ (oboje: Kijev).[16][17][18] Ako vidno, súčasný kodifikovaný slovenský (a český) názov tohto mesta zodpovedá najstaršiemu doloženému domácemu názvu tohto mesta.
Poloha a prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]
Historické centrum Kyjeva sa rozkladá na pahorkoch nad pravým (západným) brehom Dnepra, v 20. storočí vyrástli nové štvrte aj na ľavom brehu (napr. Darnyca, Podil). Reliéf mesta je dosť členitý, lesnaté pahorky sú od seba oddelené malými údoliami, zbiehajúcimi sa k Dnepru. Do Dnepra sa pri Kyjeve zľava vlieva rieka Desna, severne od mesta Dneper zadržuje veľká Kyjevská priehrada.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa legendy založili Kyjev traja bratia tak, že postavili tri hrady na troch pahorkoch.[19]
Kyjev patrí k starobylým európskym mestám, nakoľko archeologické nálezy posúvajú jeho začiatky na prelom 5. a 6. storočia. V 9. až 12. storočí bol Kyjev sídelným mestom rozsiahlej Kyjevskej Rusi. Roku 988 prijal kyjevský veľkoknieža Vladimír I. kresťanstvo, ktoré sa odtiaľ šírilo medzi všetkých východných Slovanov, a Kyjev sa hneď stal jedným z hlavných centier kresťanskej kultúry. Počas 12. storočia sa štát rozpadol na viacero kniežatstiev a Kyjev začal strácať svoj pôvodný význam. Roku 1240 mesto spustošili mongolské vojská Batuchána. Od roku 1363 patril Kyjev Litovskému veľkokniežatstvu (od roku 1471 ako stredisko Kyjevského vojvodstva) a spolu s ním neskôr v rámci Lublinskej únie k poľsko-litovskej ríši. Od roku 1497 mal Kyjev samosprávu podľa magdeburského spôsobu.
Po kozáckych povstaniach v polovici 17. storočia sa Kyjev dostal pod ruskú správu; jeho pridelenie Rusku definitívne potvrdil tzv. Večný mier z roku 1686. Od roku 1797 bol Kyjev strediskom rovnomennej gubernie. Univerzita svätého Vladimíra (dnes Ševčenkova univerzita) bola založená v roku 1834.
Po revolúcii roku 1917 bola v Kyjeve založená ukrajinská Centrálna rada, ktorá vyhlásila nezávislosť Ukrajiny. Po viac ako dvoch rokoch bojov však zvíťazili v občianskej vojne boľševici, a tak bol Kyjev od roku 1920 začlenený do formujúceho sa sovietskeho štátu. Až v roku 1934 sa stal opäť (namiesto „proletárskejšieho“ Charkova) aspoň metropolou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.
Po útoku na Sovietsky zväz dobyli Nemci 19. septembra 1941 aj Kyjev. Počas bitky o Kyjev došlo v širšom okolí mesta k obrovskému obkľúčeniu sovietskych síl a strate vyše 500 000 sovietskych vojakov. Sovietske jednotky Ľudového komisariátu vnútra (NKVD) pred ústupom z mesta zamínovali časť budov v centre, ktoré vybuchli až po začiatku nemeckej okupácie. Nacisti sa v meste dopustili krutých vojnových zločinov – 29. a 30. septembra 1941 zvláštne jednotky SS v rokline Babyj Jar na severozápadnom okraji mesta popravili vyše 33-tisíc kyjevských Židov. Popravy na tomto mieste pokračovali aj neskôr. Spod nacistickej okupácie bolo zničené mesto vyslobodené 6. novembra 1943 jednotkami 1. ukrajinského frontu. Druhej bitky o Kyjev sa zúčastnili aj vojaci 1. československej samostatnej brigády. 8. mája 1965 bol mestu za činnosť počas vojny udelený titul mesto-hrdina.
Od roku 1991 je Kyjev hlavným mestom nezávislej Ukrajiny. Významne sa do dejín zapísal v novembri a decembri 2004, keď veľké demonštrácie proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb, tzv. Oranžová revolúcia, viedli k čiastočnej zmene režimu v krajine.
Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]
Kyjev je rozdelený na 10 správnych obvodov („rajónov“):
- Darnyckyj (ukr. Дарницький),
- Desňanskyj (Деснянський),
- Dniprovskyj (Дніпровський),
- Holosijivskyj (Голосіївський),
- Obolonskyj (Оболонський),
- Pečerskyj (Печерський),
- Podiľskyj (Подільський),
- Solomenskyj (Соломенський),
- Sviatošynskyj (Святошинський),
- Ševčenkivskyj (Шевченківський).
Doprava[upraviť | upraviť zdroj]
Kostru mestského dopravného systému tvorí metro. Kyjevské metro má tri trasy, pretínajúce sa v centre mesta. Prvá trasa bola uvedená do prevádzky v roku 1960. Dnes má 43 staníc a celkovú dĺžku 54 km, z toho 6 km po povrchu.
Juhovýchodne od Kyjeva sa nachádza medzinárodné letisko Boryspiľ.
Pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]
Katedrála svätej Sofie[upraviť | upraviť zdroj]
Katedrála svätej Sofie, resp. Svätej Múdrosti ukr. Софійський собор Sofijskyj sobor, rus. Софийский собор alebo Собор Святой Софии Sofijskij sobor alebo Sobor Svjatoj Sofii) bola postavená v 11. storočí z rozhodnutia Jaroslava I. Múdreho, ktorý ju dal založiť v roku 1037. Názov chrámu je odvodený od starogr. σοφίᾱ sophia – „múdrosť“ po vzore Hagie Sofie v Konštantínopole (dnes Istanbul). Konali sa v ňom korunovačné slávnosti a iné slávnostné ceremónie; kniežatá Kyjevskej Rusi tu udeľovali audienciu zahraničným delegáciám. Za dobu svojej existencie bola katedrála niekoľkokrát zničená, obzvlášť v roku 1240 mongolskými Tatármi.
V rokoch 1685 – 1707 bola katedrála prestavaná v štýle ukrajinského baroka. Kupoly získali hruškovitý tvar a z pôvodných tridsiatich kupol bolo zachovaných iba devätnásť. V roku 1889 došlo k prestavbe západného priečelia a bola vybudovaná chrámová predsieň.
Počas protináboženskej kampane v Sovietskom zväze v roku 1920 bola plánovaná „asanácia“ katedrály, ale nakoniec bola katedrála spolu s priľahlými objektmi z 18. storočia vyhlásená za historicko-architektonickú rezerváciu. Dnes je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a jedným zo siedmich divov Ukrajiny.
V interiéri sa nachádza rad fresiek, ktoré v minulosti zaberali plochu zhruba 5000 metrov štvorcových (dnes rôzne zdroje uvádzajú 2 – 3 m štvorcové rôzne zachovalých fresiek z 11. storočia) a mozaík, ktoré v minulosti zaberali plochu 640 metrov štvorcových (dnes 260). Sú na nich vyobrazení vládcovia, náboženské a lovecké motívy. Známe je vyobrazenie Jaroslava Múdreho a jeho rodiny.
V katedrále boli pochovávané ruské kniežatá, dodnes sa však zachovala iba hrobka Jaroslava Múdreho.
Bola vybudovaná s piatimi loďami a jej dĺžka je 37 m, šírka 55 m a výška od podlahy po vrchol centrálnej kupoly je 29 m.
Ostatné pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]
- Chrám svätého Ondreja
- Chrám svätého Vladimíra
- Kyjevsko-pečerská lavra (UNESCO)
- Zlatá brána
- Katedrála svätého Mikuláša (rímskokatolícka) v Kyjeve
- Kláštor svätého Cyrila
- socha Matka Vlasť
Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Kyjev. In: Názvy geografických objektov z územia mimo SR [PDF online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, [s. d.], rev. 2022-03-23, [cit. 2022-09-27]. S. [33]. Dostupné online.
- ↑ Чисельність наявного населення України на 1 січня / Number of Present Population of Ukraine, as of January 1, Dostupné online
- ↑ CZAMBEL, S. Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 1902, 1915
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1940, 1953, 1966
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1931
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1966, 1971, 1991, 2000, 2013
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1966
- ↑ a b Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii : § 18 [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1995-09-12, [cit. 2024-04-09]. Dostupné online.
- ↑ KOSTOLNÝ, Matúš. Kyjev je Kyjiv a v Denníku N ho tak aj budeme písať. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-03-24. Dostupné online [cit. 2022-09-27]. ISSN 1339-844X.
- ↑ CZAMBEL, Samuel. Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 1. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1902. 315 s. Dostupné online.
- ↑ ČOREJ, Tomáš. Jazykovedkyňa: Ak sa väčšina pridá k vám a začne používať Kyjiv namiesto Kyjeva, rozhodne úzus. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-03-25. Dostupné online [cit. 2022-09-27]. ISSN 1339-844X.
- ↑ redakcia. Ukrajina ONLINE: V Mariupoli sa do falošného ruského referenda zapojilo 20 % obyvateľov. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2022-03-05. Dostupné online [cit. 2022-09-27]. ISSN 1336-653X.
- ↑ DARÁKOVÁ, Karina. Cigániková verzus Tabák: Polícia potvrdila, že má na stole trestné oznámenie. Startitup.sk (Bratislava: Startitup), 2022-05-01. Dostupné online [cit. 2022-09-27].
- ↑ EÚ pomôže Ukrajine „vstať z popoľa“, vyhlásila Von der Leyenová v Kyjeve. WebNoviny.sk (Bratislava: SITA Slovenská tlačová agentúra), 2022-06-11. Dostupné online [cit. 2022-09-27].
- ↑ KOUBSKÝ, Petr. Stručné dejiny Ukrajiny od Kyjevskej Rusi až k Zelenskému. 1. vyd. Bratislava : N Press, 2022. 86 s. ISBN 978-80-8230-107-9.
- ↑ DROZDOV, J. N.. O nekotorych narodach drevnej Evropy (О некоторых народах древней Европы). [s.l.] : DrozdovYuN. 182 s. Dostupné online. ISBN 978-5-9906573-9-7. S. 56.
- ↑ TRUBAČOV, O. N. ed. Etimologičeskij slovar slavjanskich jazykov. 13. Moskva: Nauka. 1987. S. 256, 257
- ↑ JANIN, V. L. et al. Novgorodskije gramoty na bereste (iz raskopok 2001 – 2014 gg.). zv. 12. Moskva. 2015. S. 115
- ↑ KYJEV. In: PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. 2. vyd. Praha : Libri, 2004. 259 s. ISBN 80-7277-219-8. S. 117 – 120.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Kyjev – sprievodca po Kyjeve s fotografiami (po česky)