Lev X.

	Lev X.
	rímsky biskup
	; Zobrazenie pápeža Leva X. Rafaelom ; z roku 1517. Nachádza sa v Gallerii Palatina
Štát pôsobenia	Taliansko
Pontifikát
	9. marec 1513 – 1. december 1521
Biografické údaje
Občianske meno	Giovanni di Lorenzo de’ Medici
Narodenie	11. december 1475 (548 rokov); Florencia, Florentská republika
Úmrtie	1. december 1521 (45 rokov); Rím, Pápežský štát
Svätenia
Kňaz
Kňazská vysviacka	15. marec 1513 (37 rokov); Rím, Pápežský štát
Biskup
Konsekrácia	17. marec 1513 (37 rokov); Rím, Pápežský štát
Svätiteľ	Raffaele Sansoni Riaro; kardinál-biskup Ostie
Kardinál
Menovanie	9. marec 1489 (13 rokov)
Stupeň	kardinál-diakon
Pápež
Voľba	9. marec 1513 (37 rokov)
Intronizácia	19. marec 1513 (37 rokov)
Odkazy
	Lev X. na catholic-hierarchy.org angl. ; Lev X.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Lev X. (lat. Leo Decimus), vl. menom Giovanni di Lorenzo de’ Medici (* 11. december 1475, Florencia – † 1. december 1521, Rím) bol taliansky duchovný a 217. rímsky pápež (v období rokov 1513 – 1521).

Životopis

Narodil sa ako druhý syn Lorenza Mediciho zv. Vznešený. Na kňazskej dráhe postupoval nesmierne rýchlo. Už ako sedemročný bol prijatý do duchovného stavu (dostal tonzúru), ako trinásťročný bol vymenovaný za kardinála-diakona.

V rokoch 1489 - 1491 študoval teológiu a cirkevné právo v Pise. Za kardinála bol vymenovaný ako 13-ročný in pectore 9. marca 1489, k zverejneniu došlo 23. marca toho istého roku.^[1]^[2] Bola mu udelená hodnosť kardinál-diakon s rímskym titulárnym chrámom Santa Maria in Domnica.^[2] V sedemnástich rokoch vstúpil do posvätného kolégia v Ríme, čoskoro však, po smrti svojho otca v roku 1492, kolégium opustil a vrátil sa do Florencie.

Keď jeho rodina musela odísť do vyhnanstva, putoval Francúzskom, Nemeckom a Holandskom a v roku 1500 sa vrátil do Ríma. Tam sa venoval literatúre, maliarstvu, divadlu a hudbe. Po smrti pápeža Alexandra VI. začal získavať politický vplyv. V roku 1512 sa mu podarilo obnoviť vládu Mediciovcov nad Florenciou, kde panoval až do konkláve. Keďže po zvolení za pápeža 9. marca 1513 nebol členom kléru, musel o šesť dní neskôr prijať kňazskú vysviacku a neskôr o dva dni biskupskú vysviacku od Raffaela Sansoniho kardinála Riara.^[2]

Lev X. bol typický renesančný panovník, pokrytecký politik a nepotista. Svojich príbuzných podporoval všade, aj mimo Florencie. Od neho pochádza známy výrok, ktorý napísal svojmu bratovi: „Užívajme pápežstva, keď nám ho Boh dal“. S Francúzskom uzavrel konkordát, ktorý, hoci ho rímska kúria prijala iba s ťažkosťami, bol platný až do Francúzskej revolúcie.

V roku 1517 zmaril plány niekoľkých búriacich sa kardinálov, ktorí ho chceli otráviť, keď ich vodcu Alfonza Petrucciho dal popraviť, niekoľkých dal uväzniť, a na takto uprázdnené miesta v kardinálskom kolégiu 1. júla vymenoval tridsaťjeden nových kardinálov.

Pápežova diplomacia mala veľmi krivoľakú podobu. Najprv sa zdalo, že podporuje francúzskeho kráľa Františka I., inokedy kurfirsta Fridricha Saského, a až keď to bolo nevyhnutné, uznal Habsburga Karola I. a uzavrel s ním spojenectvo proti Francúzsku.

Keďže sa pri zvolení za pápeža zaviazal prísahou pokračovať v Piatom lateránskom koncile, 27. apríla 1513 otvoril jeho šieste zasadanie. Ďalšie zasadania tohoto koncilu sa letmo dotkli reformy a bolo zrejmé, že konciloví otcovia si boli vedomí nešvárov v cirkvi, ktoré priam kričali po odstránení. Bola síce zriadená reformná komisia, boli vydané aj reformné dekréty, no ku skutočnej náprave neprišlo.

Hoci snem trval päť rokov a mal dvanásť zasadnutí, nevykonal pre cirkev nič vážneho. Keď 10. marca 1517, po nariadení križiackej výpravy proti Turkom a zavedení trojročnej dane pre benefíciá, ktorá mala túto výpravu financovať, Lev zakončil Piaty lateránsky koncil, bolo jasné, že ani koncil, ale ani pápeži, či Július II. alebo Lev X., nepochopili vážnosť situácie v cirkvi. Nešlo im vážne o reformu, čo sa stalo pre cirkev osudné.

Podľa historikov Lev X. bol bezstarostný a pôžitkársky človek, mecenáš umenia a znovuzakladateľ rímskej univerzity, ale aj ľahkomyseľný márnotratník, ktorý získaval peniaze aj takým spôsobom, že dával do záložne palácový nábytok, drahé príbory a nádoby.

Financoval nielen svoje radovánky, ale aj vojny, najmä vyhlásenú križiacku výpravu a v neposlednom rade výstavbu chrámu sv. Petra. Okrem požičiavania si, zadovažoval si peniaze predávaním úradov, ba aj kardinálskych titulov.

Na financovanie výstavby svätopeterského chrámu obnovil odpustky, ktoré schválil jeho predchodca Július II., a zariadil, aby odpustky propagovali kazatelia v kostoloch. Keď v januári 1517 začal o odpustkoch kázať dominikán Ján Tetzel, augustiniánsky mních Martin Luther zareagoval tým, že na protest pribil na dvere kostola vo Wittenbergu svojich 95 téz. Začiatkom roku 1518 Lev nariadil generálnemu predstavenému augustiniánskej rehole, aby Luthera umlčal. Nariadenie bolo bez úspechu.

Po diskusiách medzi teológom Jánom Eckom a Martinom Lutherom v Lipsku v roku 1519 vydal Lev X. bulu Exsurge Domine (15. júna 1520), v ktorej odsúdil Luthera v 41 bodoch. Keď Martin Luther bulu verejne spálil, pápež ho exkomunikoval v bule Decet Romanum pontificem, vydanej 11. októbra 1521, v ktorej tiež anglickému kráľovi Henrichovi VIII. udelil titul „Obhajca viery“ za to, že vydal knihu, v ktorej proti Lutherovi obhajoval sedem sviatostí.

Zo situácie, ktorá vznikla, sa dá usúdiť, že ani pápež, ani rímska kúria nepochopili význam revolúcie, ktorá práve prebiehala v celej cirkvi.

Po smrti bol Lev X. pochovaný v skvostnom náhrobku (dielo sochára a architekta Raffaela da Montelupo) v bazilike Santa Maria sopra Minerva.

Dokumenty

Bula o katolíkoch byzantského obradu v Uhorsku zo 16. mája 1521 (Accepimus nuper) (v slovenskom preklade)

Referencie

↑ Pope Leo X - PopeHistory.com [online]. popehistory.com, 2017-01-27, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c Pope Leo X (Giovanni de’ Medici) [Catholic-Hierarchy] [online]. www.catholic-hierarchy.org, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Levom X.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev X.

Predchodca:
Július II.

Pápež
Lev X.
(zoznam)

Nástupca:
Hadrián VI.

[1] Pope Leo X - PopeHistory.com [online]. popehistory.com, 2017-01-27, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)

[:0-2] Pope Leo X (Giovanni de’ Medici) [Catholic-Hierarchy] [online]. www.catholic-hierarchy.org, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.

[1]

[2]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František