Wikipédia:Odporúčané články (2016)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

2004 - 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020

2016[upraviť | upraviť kód]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12

1/2016[upraviť | upraviť kód]

Mytologická podoba Veľkej medvedice

Veľká medvedica (Ursa Major, pôvodne Ursa Maior) niekedy stotožňovaná s Veľkým vozom je súhvezdie severnej oblohy. Je to najväčšie súhvezdie severnej oblohy, presnejšie najväčšie súhvezdie ležiace celé na severnej oblohe, a po Hydre a Panne tretie najväčšie súhvezdie vôbec. Výraznou časťou súhvezdia je známy obrazec Veľký voz, laikmi často považovaný za súhvezdie, ktorý je však len malou časťou Veľkej medvedice.

V súhvezdí Veľkej medvedice je výrazná skupina hviezd, ktorá pripomína veľkého medveďa s neprirodzene dlhým chvostom. Medvedí chvost a časť chrbta a zadnice obsahuje sedem obzvlášť jasných hviezd vytvárajúcich známy obrazec Veľkého voza. Veľký voz je jedným zo základných orientačných obrazcov na nočnej oblohe pre obyvateľov severnej pologule. Pozorovateľom slúži ako pomôcka na nájdenie hviezd Polárky, Arktúra a ďalších hviezd a súhvezdí. Z územia Slovenska vidíme obrazec Veľkého voza po celý rok, no jeho poloha sa postupne mení – najvyššie býva počas jarných večerov, najnižšie počas jesenných večerov. Keďže v priebehu roka i noci krúži okolo pólu, patrí medzi takzvané cirkumpolárne, čiže okolopólové súhvezdia.

K vzniku súhvezdia sa v rozličných kultúrach viaže mnoho bájí. Najznámejšia je však grécka legenda, podľa ktorej je Veľká medvedica zakliata princezná Kallisto (Kalistó). Mytologicky je Veľká medvedica spojená s ďalšími súhvezdiami – predovšetkým s Malou medvedicou, ale tiež s Pastierom a Poľovnými psami. Veľká medvedica je známa prítomnosťou dvojhviezdy Mizar a Alcor, ktoré slúžili oddávna ľuďom ako skúška ostrosti zraku. Toto rozľahlé súhvezdie obsahuje na svojej ploche tiež niekoľko známejších galaxií a ďalších objektov.

celý článok...


2/2016[upraviť | upraviť kód]

Rez turbodúchadlom

Turbodúchadlo, správne plniaci turboagregát, hovorovo turbo, z gréckeho "τύρβη" (turbulencia) je turbínou poháňané dúchadlo, ktoré stláča plyn. K veľkému rozšíreniu tohto zariadenia došlo vďaka použitiu v spaľovacích motoroch kvôli zvýšeniu celkového výkonu pomocou zväčšenia množstva nasávaného vzduchu, ktorý s palivom vchádza do spaľovacích priestorov motora. Hlavnou výhodou turbodúchadiel je významný nárast výkonu, spojený iba s malým zvýšením hmotnosti. Turbodúchadlo využíva nevyužitú energiu výfukových plynov prúdiacich z motora, a tým zvyšuje celkovú účinnosť pohonnej jednotky. Nevýhodou je to, že pri benzínových motoroch sa pri použití turbodúchadla musí znižovať kompresný pomer aby nedochádzalo k samovznieteniu paliva. To potom nepriaznivo vplýva na účinnosť motora v nízkych otáčkach, kedy turbodúchadlo nedodáva potrebné množstvo vzduchu. Naftové motory týmto problémom netrpia, lebo sú principálne založené na samovznietení paliva – nafty. Pre obidva typy motorov však turbodúchadlo predstavuje veľkú výhodu vo vyšších nadmorských výškach, kde je nižší tlak vzduchu. Tento dôvod bol aj príčinou vývoja tohto zariadenia pôvodne pre letecké motory.

celý článok...


3/2016[upraviť | upraviť kód]

Simulovaný pohľad na čiernu dieru v blízkosti Mliečnej cesty.

Čierna diera alebo gravitačný kolapsar je koncentráciou hmoty so skoro nekonečnou hustotou, jej gravitačná sila zabraňuje úniku akýchkoľvek častíc s výnimkou efektu nazývaného kvantové tunelovanie. Z toho vyplýva, že nič, ani svetlo nemôže uniknúť gravitácii čiernej diery, preto sa nazýva „čierna“. Pojem čierna diera sa stal zaužívaným, aj keď teória nespomína žiadnu „dieru“ v normálnom slova zmysle, ale oblasť vesmíru, z ktorej nič neunikne.

Existenciu čiernych dier predpokladá Einsteinova teória relativity. Podľa klasickej všeobecnej relativity, žiadna hmota ani informácia nemôže prúdiť z vnútra čiernej diery k vonkajšiemu pozorovateľovi. Napríklad nie je možné dostať von žiadnu z jej častí, ani odrazené svetlo od zdroja podobného fotografickému blesku, alebo získať akúkoľvek informáciu o látke, ktorá vstúpila do čiernej diery. Kvantovomechanické efekty však dovoľujú látke energiu vyžarovať z čiernych dier v podobe röntgenového žiarenia, aj keď sa predpokladá, že žiarenie nezávisí od toho, čo do čiernej diery padlo v minulosti.

Existencia čiernych dier vo vesmíre je dobre podložená astronomickými pozorovaniami, hlavne zo štúdia supernov, röntgenového žiarenia z aktívneho galaktického jadra a správania hmoty a žiarenia okolo nej.

celý článok...


4/2016[upraviť | upraviť kód]

Dvojzávitnica DNA v B forme. Pentózofosfátová kostra je naznačená len schématicky, detailne sú vykreslené iba bázy.

Deoxyribonukleová kyselina alebo dezoxyribonukleová kyselina alebo kyselina de (z) oxyribonukleová, skr. DNK alebo najčastejšie DNA (angl. deoxyribonucleic acid) je prírodný polymér zložený z deoxyribonukleotidov. Spolu s kyselinou ribonoukleovou (RNA) patrí medzi nukleové (jadrové) kyseliny. Nukleové preto, lebo boli objavené v bunkovom jadre (lat. nucleus).

DNA je nositeľkou genetickej informácie bunky, riadi rast, delenie a regeneráciu bunky. Väčšinou je DNA v bunke uložená ako dvojzávitnicová špirála, ktorej vlákna majú navzájom opačnú orientáciu fosfodiesterových väzieb (sú antiparalelné). Dvojzávitnica DNA je veľmi tenká, ale zároveň dosahuje veľkú dĺžku, ktorá mnohonásobne presahuje dĺžku celej bunky. Preto je v bunke veľmi poohýbaná a zvinutá. Prokaryotické organizmy, mikroorganizmy bez bunkového jadra, majú iba jednu pre život nevyhnutnú molekulu DNA v bunke. Je umiestnená voľne v cytoplazme a jej konce sú väčšinou spojené. Eukaryotické organizmy, organizmy s jadrom, majú hlavnú časť DNA v jadre, kde tvorí niekoľko oddelených molekúl, spravidla s voľnými koncami. Okrem hlavnej DNA, označovanej ako chromozomálna DNA, majú organizmy menšie molekuly DNA uložené v bunkových organelách, alebo v krátkych do kruhu uzavretých úsekoch umiestnených v cytoplazme, tzv. plazmidoch. Genetická informácia zapísaná v DNA sa realizuje prostredníctvom dvoch základných krokov, a to transkripcie a translácie.

celý článok...


5/2016[upraviť | upraviť kód]

Auschwitz II Birkenau 01.jpg

Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau (nem. Konzentrationslager Auschwitz-Birkenau) bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu. Bol zriadený roku 1941 asi 3 km od zajateckého tábora Auschwitz I, v dedine Brzezinka (nem. Birkenau, slov. Brezinka) neďaleko poľského mestečka Osvienčim, asi 60 km západne od Krakova. Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau bolo deportovaných približne 2,5 milióna ľudí. Odhaduje sa, že asi 1,1 milióna z nich tam bolo zavraždených. Asi 900 000 deportovaných hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili; asi 200 000 zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov alebo neskoršieho splynovania. „Auschwitz“ sa stal symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov a ďalších obetí: Rómov, ruských a poľských nútených robotníkov, homosexuálov a ďalších „nepriateľov národného socializmu“. V roku 1979 bol koncentračný tábor zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Výstavba tábora sa začala v októbri 1941 na území hornosliezskej obce Brezinka (poľ. Brzezinka, nem. Birkenau), z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené a domy boli buď prestavané pre potreby tábora alebo zbúrané. Práce začali sovietski vojnoví zajatci, privezení z hlavného tábora Auschwitz I. Práce sa začali pravdepodobne na rozkaz Himmlera, ktorý miesto navštívil v marci 1941. V nacistických dokumentoch mal tábor až do jari 1944 štatút zajateckého tábora (nem. Kriegsgefangenenlager), aj napriek tomu, že túto funkciu v podstate nikdy neplnil. V období autonómie tábora trvajúcej od novembra 1943 do novembra 1944 boli jeho veliteľmi SS-Sturmbannführer Friedrich Hartjenstein (november 19438. máj 1944) a neskôr SS-Hauptsturmführer Josef Kramer (8. máj 194425. november 1944).

celý článok...


6/2016[upraviť | upraviť kód]

Mala fatra2.jpg

Malá Fatra je jadrové pohorie na severe Slovenska v Žilinskom kraji. Je súčasťou krajinného celku Fatransko-tatranskej oblasti, ktorá je súčasťou Vnútorných Západných Karpát. Po Vysokých, Nízkych Tatrách a Oravských Beskydách je štvrtým najvyšším pohorím s bohatou a pomerne zachovalou západokarpatskou prírodou. Významnú časť pohoria v krivánskej časti Malej Fatry zaberá Národný park Malá Fatra.

Malá Fatra patrí do Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Pôdorys pohoria Malá Fatra predstavuje nepravidelnú elipsu (poetickejšie „krídla motýľa“) s celkovou vzdušnou dĺžkou 52 km a najväčšou šírkou 16 km. Charakteristickým znakom je hlavný hrebeň, ktorý sa kľukatí a vytvára rázsochy oddeľujúce hlboké doliny. V mieste nazývanom Strečniansky priesmyk je pohorie rozdelené riekou Váh na dva geomorfologické podcelky.

Na sever od rieky sa nachádza Krivánska Malá Fatra, ktorej veľká časť s rozlohou 22 630 ha je od 1. apríla 1988 národným parkom. Pomenovaná je podľa najvyššieho vrcholu – Veľkého Kriváňa (1 708,7 m n. m.). Na juh od Váhu sa nachádza Lúčanská Malá Fatra, ktorá je pomenovaná podľa jej najvyššieho vrcholu – Veľkej lúky (1 475 5 m n. m.). Lúčanská Fatra je na východe ohraničená riekou Turiec a na západe riekou Rajčianka.

celý článok...


7/2016[upraviť | upraviť kód]

Slnko - naša materská hviezda

Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vo vnútri (v Unicode Sun symbol.svg).

Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara).

celý článok...


8/2016[upraviť | upraviť kód]

Vlajka Slovenska

Slovensko, dlhý tvar Slovenská republika, je vnútrozemský štátstrednej Európe s rozlohou 49 036 km² a ca 5 430 000 obyvateľmi. Hraničí s Českom (251,8 km), Rakúskom (107,1 km), Poľskom (541,1 km), Ukrajinou (97,8 km) a Maďarskom (654,8 km). Hlavným a najľudnatejším mestom je Bratislava.

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie, od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (de facto okrem obdobia Slovenskej republiky rokov 1939 – 1945). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.

Slovenská republika je parlamentnou demokratickou republikou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 29. marca 2004 je Slovensko členom Organizácie Severoatlantickej zmluvy, od 1. mája 2004 členom Európskej únie a od 21. decembra 2007 členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie (eurozóny) a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.

9/2016[upraviť | upraviť kód]

Dôkaz tvrdenia, že každá úsečka je stranou nejakého rovnostranného trojuholníka, pochádzajúce z Euklidovych Základov

Dôkaz je v matematike presvedčivá demonštrácia, že nejaké tvrdenie je za určitých predpokladov (axióm) nevyhnutne pravdivé. Matematický dôkaz musí byť založený výlučne na nespochybniteľných pravidlách rozumu, ktoré sú vyjadrené v matematickej logike vo forme logických axióm. Nepripúšťa sa žiaden postup založený na názore, experimente, pozorovaní, intuícii či skúsenosti. Táto skutočnosť činí z matematického dôkazu najistejší známy spôsob overenia pravdivosti nejakého tvrdenia. Tvrdenie, ku ktorému je známy matematický dôkaz, sa nazýva matematická veta.

Možno tvrdiť, že pojem rigorózneho matematického dôkazu je tým, čím sa matematika výrazne odlišuje od ostatných vedeckých disciplín. Matematický dôkaz je totiž na rozdiel od dôkazov v iných oblastiach ľudského konania (napr. v práve, prírodných vedách atď.) aspoň principiálne nespochybniteľný. Nie je vylúčené, že sa podarí matematicky dokázať tvrdenie, ktoré v skutočnosti neplatí. Dôkaz tohto tvrdenia potom ale musí byť nevyhnutne chybný a táto chyba musí byť (po dostatočne dôkladnom preskúmaní) odhaliteľná. Zdrojom omylov pri matematickom dokazovaní teda nie je samotný pojem dôkazu, ale výhradne chybujúci ľudia.

celý článok...


10/2016[upraviť | upraviť kód]

Oblaky kumulus, ktoré sa tvoria za pekného počasia

Oblak (hovorovo aj mrak alebo mračno) je viditeľná sústava malých častíc vody alebo ľadu (prípadne iných látok) v atmosfére Zeme alebo iných kozmických telies. Oblaky v zemskej atmosfére vznikajú vtedy, keď sa vlhkosť vo vzduchu kondenzuje na kvapky alebo ľadové kryštáliky. Hranica, za ktorou sa plynná fáza vody mení na kvapalnú, sa nazýva rosný bod. Výška, v ktorej sa tento dej odohráva, býva rôzna. Závisí od stability vzduchu a množstva prítomnej vlhkosti. Typická oblaková kvapka alebo ľadový kryštálik má v priemere približne 0,01 mm. Studené oblaky tvoriace sa vo veľkých výškach obsahujú iba ľadové kryštáliky, nižšie teplejšie oblaky obsahujú iba vodné kvapky, a zmiešané oblaky oboje.

Často sa objavuje mylný názor, že oblaky sú zložené z vodnej pary. Nie je to pravda, pretože samotná vodná para je neviditeľná bez ohľadu na výšku a hustotu. Oblaky predstavujú vodu v kvapalnom alebo pevnom skupenstve.

celý článok...

11/2016[upraviť | upraviť kód]

Výbuch sopky Saint Helens (USA), 1980

Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch (kde sa nazýva láva), prípadne pod vodou alebo ľadom. Na Zemi sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc tektonických platní a v takzvaných horúcich škvrnách. Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia.

Iné formy sú bahnové sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavyEuropa, Enceladus, Triton, Titan).

celý článok...

12/2016[upraviť | upraviť kód]

Vladimirskaya.jpg

Mária (hebr. מִרְיָם – Miriam, aram. מרים – Marjám, starogr. Μαριαμ, ΜαριαMariam, Maria, arab. مريم – Marjam ), v latinskom katolicizme Panna Mária, vo východných cirkvách presvätá Bohorodička (Mária), bola manželka tesára Jozefa z Nazaretu, podľa kresťanskej viery matka Ježiša Krista, druhej božskej osoby a syna Boha Otca.

Otázka historickosti Márie je úzko spätá s historickosťou Ježiša Krista a dôveryhodnosťou základných textov kresťanskej viery ako historického prameňa. Historici, ktorí prijímajú text evanjelií a ďalších novozákonných spisov, považujú postavu Márie za Ježišovu matku. Máriu tak označujú tri zo štyroch evanjelií a Skutky apoštolov. V iných dobových prameňoch (okrem novozákonných apokryfov) sa postava Márie nevyskytuje. Podľa dostupných prameňov je pravdepodobné, že sa stala matkou vo veľmi mladom veku. Samotný Nový zákon neposkytuje príliš veľa ďalších informácií, ktoré by sa týkali jej života, novozákonné apokryfy však ponúkajú ešte niekoľko ďalších momentov. Apokryfné Jakubovo protoevanjelium z 2. storočia opisuje Máriino detstvo.

celý článok...