Jizerskohorské bučiny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 50°51′41″S 15°12′10″V / 50,86139°S 15,20278°V / 50.86139; 15.20278
Jizerskohorské bučiny
Národná prírodná rezervácia
Jizerskohorské Bučiny.JPG
Jizerskohorské bučiny
Štát Česko Česko
Región Liberecký kraj
Okres Liberec
Lokalita Frýdlant, Oldřichov v Hájích,
Raspenava, Hejnice,
Bílý Potok, Lázně Libverda
Nadmorská výška 360 – 1 006 m n. m.
Súradnice 50°51′41″S 15°12′10″V / 50,86139°S 15,20278°V / 50.86139; 15.20278
Rozloha 950,9252 ha
Vznik 16. august 1999[1]
 - Vyhlásil Okresný úrad Semily
Správa AOPK ČR
Kód AOPK ČR 2058
Česko: Jizerskohorské bučiny
Jizerskohorské bučiny
Poloha na mape Česka
Wikimedia Commons: Jizerskohorské bučiny
Webová stránka: BioLib.cz
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Európsky významná lokalita
CZ0510400

Jizerskohorské bučiny je národná prírodná rezervácia, ktorá vznikla 16. augusta 1999 zlúčením pôvodných siedmich národných prírodných rezervácií Špičák, Stržový vrch, Poledník, Štolpichy, Tišina, Frýdlantské cimburie a Paličník vyhláškou Ministerstva životného prostredia č. 200/1999. Rozkladá sa na 27km². Jadrové oblasti zaberajú územie o veľkosti 950,9252ha a súčasne vyhlásené ochranné pásmo 1750,4101ha. Šesť z pôvodných siedmich rezervácií vzniklo roku 1960, roku 1965 bola vyhlásená siedma časť. [2] Celá oblasť leží v 1. zóne CHKO Jizerské hory. Hlavným predmetom ochrany je pomerne zachovalý lesný porast bez podstatných zmien spôsobených človekom. Územie je značne rozsiahle a poskytuje teda veľkú rozmanitosť ako v oblasti flóry tak fauny.[3]

Táto, turistami a horolezcami veľmi obľúbená, lokalita je zaujímavá predovšetkým značným počtom skalných útvarov a vyhliadok, ktoré vplyvom veľkej svahovitosti terénu poskytujú výhľad do okolia. Medzi obľúbené patria Jizerskohorské pomníčky. Pamiatky na padlých drevorubačov, súboje pytliakov a hájnikov alebo tých, ktorí si v horách sami vzali život. Hľadanie týchto pomníkov patrí medzi obľúbené aktivity.[4] lokalitou prechádza náučný chodník Oldřichovské háje a skály, a potom sa na území lokality, v oblasi Malého Štolpichu, nachádza päť z trinástich zastaveního náučného chodníka Lesy Jizerských hôr.[5]

Lokalita[upraviť | upraviť zdroj]

Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské bučiny, ležiaca v 1. zóne CHKO Jizerské hory, zasahuje na katastrálne územie šiestich obcí - Oldřichova v Hájích, Frýdlantu v Čechách, Raspenavy, Hejnice, Lázní Libverda a Bílého Potoka. Väčšina územia národnej prírodnej rezervácie sa rozkladá na lesných pozemkoch.[2]

Výhľad zo Skalného hradu

Toto výrazne plošne aj výškovo členité územie sa rozkladá na severe Jizerských hôr. V blízkosti horárne Dubina sa nachádza najnižší bod národnej prírodnej rezervácie s nadmorskou výškou 360 m, oproti tomu na Poledních kameňoch sa nachádza bod najvyšší (1006 m). Hlboko zarezané údolia a skalnaté výbežky sú pre lokalitu typické. [6] Celé územie, ktorého priemerné ročné zrážky sa pohybujú okolo 1000 mm[7], je zrážkovo veľmi bohaté a patrí do baltského úmoria. V národnej prírodnej rezervácii sa tiež nachádza najväčší vodopád Jizerských hôr a to asi 30m vysoký Veľký Štolpich. Šolcův rybník, ktorý je jedinou veľkou vodnou plochou (7 ha) bol založený už v 17. storočí.[8]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Do Jizerskohorských bučín začal človek prenikať až v 14. storočí. Severná hranica územia tak bola počas 14. až 16. storočia definovaná postupom nemeckej obilninárskej kolonizácie. Západná hranica lesa bola počas 14. až 18. storočia definovaná z libereckej strany. Zásadný vplyv na národnú prírodnú rezerváciu mali sklári, ktorí sem prenikli už v 16. storočí. Drevo spracovávali na potaš a ako palivo do sklárskych pecí. Táto ich činnosť bola ukončená na začiatku 20. storočia.

Jizerskohorské bučiny

Vplyvom nedostatku stavebného dreva v Česku aj v Nemecku prenikali na hrebene hlavne drevorubači. Následkom drevárskej činnosti, či už legálnej alebo nelegálnej, je v celých Jizerských horách veľké množstvo pomníkov, pripomínajúcich tragické úmrtia drevorubačov. V oblasti národnej prírodnej rezervácie to sú pamiatky na Gustava Maiwalda[9] alebo Floriána Krausa zvaného Wenzerich.[10] drevorubačská činnosť mala za následok zníženie zastúpenia smreku a jedle a to hlavne na území dnešnej národnej prírodnej rezervácie. Od 16. storočia sa drevo neťažilo len ako stavebný materiál, ale aj ako palivo do raspenavskej železiarne. V 17. storočí potom len krátku dobu zásobovalo Jizerskohorské drevo zbrojné huty Albrechta z Valdštejna.

Ďalšou, na drevo náročnou prevádzkou, sa stala koncom 18. storočia papiereň vo Ferdinandove. V tejto dobe sa tiež, vplyvom zvýšeného dopytu po dreve, zavádza holorubné lesné hospodárstvo. V tejto dobe sa začína distribúcia smreku z iných oblastí a vznik monokultúr. Následkom rozvoja priemyslu je v 19. storočí rozšírená sieť ciest napríklad o Smědavskú či Štolpišskú cestu. V prvej polovici 20. storočia potom vznikla veľmi známa vrstevnicová cesta Viničná. Z konca 30. rokov 20. storočia pochádza bunkrová línia, ktorá zasahuje do západnej časti národnej prírodnej rezervácie.[11] Zloženie dnešnej fauny sa v národnej prírodnej rezervácii zachovalo už od obdobia asi pred 7 tisíc rokmi, až na výnimky, akými sú napr. veľké šelmy vyhubené človekom.[12]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Krkonošsko-Jizerský masív tvorí podložie národnej prírodnej rezervácie s výnimkou malej časti v okolí chaty Hubertky, ktorá je na podloží Svoru a ortoruly. Obe časti patria do lugickej oblasti Českého masívu. Národná prírodná rezervácia sa nachádza na severnom okraji západnej časti plutónu a jeho mocnosť je okolo 4 - 5 km.[13]

Pohľad na popraskanú skalu na lokalite

Pred asi 325 mil. rokov, počas sudetskej fázy hercynského vrásnenia, vystúpilo žulové magma z hlbín. V oblasti sa vyskytujú dva typy žulových hornín a to z väčšej časti výrazne porfyrická stredne zrnitá žulagranodiorit], ktorá obsahuje až 10 cm veľké výrastlice ortoklasu. Druhým typom je známa "liberecká" žula, ktorá je hrubozrnná, porfyrická a obsahuje červené ortoklasy a ťažila sa napr. V lome na Oldřichovském sedle.[13]

Morfológiu krajiny ovplyvnilo chladnutia žulového telesa, ktorým sa vytvorila sieť trhlín v SZ - JV a SV - JZ smere. Niektoré trhliny boli následne vyplnené lamprofýrmi alebo aplitmi. V 16. - 17. storočí sa tu ťažil hematit.[13]

Ku zdvihu bloku Jizerských hôr došlo počas saxonskej tektoniky asi pred 23 mil. rokov (prelom starších a mladších treťohôr). Počas doby ľadovej prenikol kontinentálny ľadovec až na územie Jizerských hôr. V tzv. periglaciálnej klíme vznikli niektoré útvary ako kary, nivačné kary atď.[14]

Skalný útvar Gorila

Skalné mestá, veže či hradby vznikali v dôsledku zvetrávania už od konca treťohôr. Deštrukciou týchto útvarov (odlučnosť dosková, lavicovitá či kvádrovitá) vznikli sute. Ďalšími útvarmi vzniknutými zvetrávaním sú kývavce, hríby či skalné misy, vyskytujúce sa na väčšine skál. Vývoj týchto útvarov spadá väčšinou do holocénu a náleží kombinovanému zvetrávaniu.[15]

Tunajšie pôdy sú ľahké, s pomerne vysokým obsahom nekvalitného humusu a nízkym obsahom ílových častíc. Vzhľadom k pôdotvornému substrátu majú silne kyslé pH (pod 4,5). Vzhľadom k veľkej členitosti terénu územia je hĺbka profilu veľmi premenlivá a pôdy všeobecne ľahko podliehajú erózii a sú citlivé napr. na zmenu kultúry či nevhodné budovanie ciest. Stupňom vylúhovania sú rozdielne tri tu sa vyskytujúce pôdne typy a to hnedá pôda horská, hnedá pôda podzolová a humusoželezitý podzol.[16]

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Lišajníky - Skalný hrad

Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské bučiny je jednou z mála častí Jizerských hôr, ktorá sa vplyvom svahovitého terénu z veľkej časti vyhla mohutnému pretváraniu človekom. A práve tieto málo zmenené lesné porasty sú predmetom dnešnej ochrany.[17]

Najviac zastúpenými boli v minulosti smrek obyčajný (Picea abies), jedľa biela (Abies alba) a buk lesný (Fagus sylvatica), kedy smrek sa vyskytoval v drsných horských polohách. Medzi sprievodné dreviny patril najmä javor horský (Acer pseudoplatanus) alebo Jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia).[18]

Papradkové smrečiny, zasahujúce do NPR, vyžadujú vlhké a chladné klimatické podmienky. Ako už názov napovedá, prevládajúcou rastlinou podrastu je papradka alpínska (Athyrium distentifolium). Ďalej sa tu objavuje napr. hviezdica hájna (Stellaria nemorum), sedmokvietok európsky (Trientalis europaea), podbelica alpínska (Homogyne alpina), objímavka obyčajná (Streptopus amplexifolius), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), papraď rozložená (Dryopteris dilatata) alebo brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus).[19]

Pre kvetnaté bučiny je typický lykovec jedovatý (Daphne mezereum).[20]

Deväťsil biely

Horské javorovo-bukové lesy, adaptované na vlhké a tienisté podmienky, zahŕňajú z drevín okrem javora horského a buka ešte jaseň štíhly (Fraxinus excelsior).[21]

Maloplošne sa v NPR vyskytujú tiež suťové lesy zastúpené okrem iného brestom horským (Ulmus glabra), jedľou či lipou veľkolistou (Tilia platyphyllos). Baza červená (Sambucus racemosa), zemolez čierny (Lonicera nigra) a ostružina malinová (Rubus idaeus) zastupujú kríkové poschodie. V bylinnom poschodí je veľký výskyt papradí ako je napr. papraď samčia (Dryopteris filix-mas), papraď rozložená (Dryopteris dilatata), papradka samičia (Athyrium filix-femina), papradka alpínska (Athyrium distentifolium) alebo peračina dúbravová (Gymnocarpium dryopteris). Z ďalších bylín tu môžeme nájsť bažanku trvácu (Mercurialis perenis), marinku voňavú (Asperula odorata), hluchavník horský (Galeobdolon montanum), srnovník purpurový (Prenanthes purpurea). Na dusík bohaté pôdy hostia rad nitrofilných druhov ako pakost smradľavý (Geranium robertianum), netýkavka nedotklivá (Impatiens Noli-tangere), čistec lesný ( Stachys sylvatica), pŕhľava dvojdomá (Urtica dioica) alebo kuklík mestský (Geum urbanum). Zo vzácnych druhov tu môžeme nájsť mesačnica trvácu (Lunaria rediviva), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), zubačku deväťlistú (Dentaria eneaphyllos) či kokorík mnohokvetý (Polygonatum multiflorum).[22]

Horské bukové lesy zaberajú mierne svahy s vlhkou pôdou. Bylinné poschodie tohoto spoločenstva je veľmi chudobné a najrozšírenejšou bylinou je trstina chĺpkatá. Občas sa môže vyskytnúť kokorík praslenatý (Polygonatum verticillatum), podbelica alpínska či sedmokvietok európsky.[23]

Najchudobnejší typ bučín sa rozkladá na nižších polohách svahov. V bylinnom poschodí prevláda metluška krivolaká (Avenella flexuosa), miestami chlpaňa hájna (Luzula luzuloides) a tôňovka dvojlistá (Maianthemum bifolium). Na niektorých miestach môže dochádzať k hromadeniu humusu a tu je potom možné nájsť aj fialku lesnú (Viola reichenbachiana), kysličku obyčajnú alebo bažanku trvácu. Acidofilné bučiny, osídľujúce strmé svahy, sú čo do rozmanitosti bylinného poschodia veľmi chudobné. Vyskytuje sa tu len pár acidofilných druhov ako metlica trsnatá (Deschampsia cespitosa), zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea) a smlz trsťovníkovitý (Calamagrostis arundinacea).[24]

Pečeňovník trojlaločný

Maloplošne sa v NPR vyskytujú tiež jedliny. Bylinné poschodie je kombináciou bylín vyskytujúcich sa v bučinách a na vlhkých stanovištiach. Dá sa tu nájsť napr. rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), čerkáč hájny (Lysimachia nemorum) alebo škarda močiarna (Crepis paludosa).[25]

Spoločenstvá pramenísk sú v oblasti zastúpené mliečivcom alpínskym (Cicerbita alpina), fialkou dvojkvetou (Viola biflora). Ďalej sa tu vyskytuje deväťsil biely (Petasites albus), krkoška chlpatá (Chaerophyllum hirsutum), ostrica oddialená (Carex remota), slezinovka striedavolistá (Chrysosplenium alternifolium), slezinovka protistojnolistá (Chrysosplenium oppositifolium), hviezdica kuričkovitá (Stellatia Alsina), čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris), valeriána bazolistá (Valeriana sambucifolia) alebo veronika potočná (Veronica beccabunga).[26]

Jaseňové jelšiny, ktoré v najnižších polohách územia zastupujú lužné lesy, sú typické dominantné jelšou lepkavou (Alnus glutinosa), ktorá je sprevádzaná jaseňom štíhlym či topoľom osikovým (Populus tremola). Čremcha obyčajná (Padus avium), krušina jelšová (Frangula alnus) a vŕby (Salix spp.) tu zastupujú kríkové poschodie. Zo zástupcov bylinného poschodia môžeme spomenúť blyskáč cibuľkatý (Ficaria verna).[26]

Dubové lesy v dnešnej dobe zaberajú len veľmi malú plochu na okrajoch lesov či ako remízky v poľnohospodárskej krajine. Stromové poschodie je okrem duba zastúpené tiež hrabom obyčajným (Carpinus betulus), lipou malolistou (Tilia cordata), čerešňou vtáčou (Cerasus avium) alebo osikou. Hloh (Crateagus spp.), Lieska obyčajná (Corylus avellana) a bršlen európsky (Eonymus europaeus) tvoria poschodie kríkové. V poschodí bylinnom nájdeme Pečeňovník trojlaločný (Hepatica nobilis), konvalinku voňavú (Convallaria majalis) alebo kokorík mnohokvetý.[27]

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Skalné útvary a riedky porast na okraji rezervácie je stanovišťom vhodným ako pre druhy lesné, tak pre druhy biotopov otvorenejších. Možno tu nájsť napr. očkáňa červenopáseho (Erebia euryale), jaštericu živorodú (Lacerta vivipara), vretenicu severnú (Vipera berus), krkavca čierneho (Corvus corax), výra skalného (Bubo bubo) alebo žltochvosta domového (Phoenicurus ochruros).[20]

Vodné druhy sú prispôsobené prudkému spádu vodných tokov na území NPR. Svoj vývoj v horských potokoch prežívajú štádiá života potočníkov (Trichoptera) alebo pošvatiek (Plecoptera). Bystrušky (Nebria rufescens a Nebria jockischihoepfneri) sú viazané na brehy potokov. Vodnár potočný (Cinclus cinclus) a trasochvost horský (Motacilla cinerea) tu zastupujú vtákov. Ďalej tu môžeme stretnúť piskora horského (Sorex alpinus) alebo dúhovca väčšieho (Apatura iris).[28]

Z bezstavovcov môžeme v bučinách nájsť okáňa bukového (Aglia tau), bielopásovca topoľového (Limenitis Populi), babôčku osikovú (Nymphalis antiopa) a rôzne chrobáky ako fúzače, roháčiky či zdobenci. Konkrétne to môže byť napr. roháčik bukový (Sinodendron cylindricum), roháčik kovový (Platycerus caprea), chlpáčik škvrnitý (Trichius fasciatus), fúzače (Stictoleptura scutellata a Leptura quadrifasciata), bystruška lesná (Carabus sylvestris), bystruška fialová (Carabus violaceus), bystruška hnedá (Cychrus attenuatus) alebo chránená bystruška (Carabus arvensis).[29]

Z obojživelníkov a plazov môžeme v bučinách naraziť na salamandru škvrnitú (Salamandra salamandra) alebo slepúcha lámavého (Anguis fragilis).[30]

Mackova mohyla - detail

Bučiny poskytujú útočisko mnohým druhom vtákov, ako napr. bocian čierny (Ciconia nigra), myšiak hôrny (Buteo buteo), jastrab veľký (Accipiter gentilis), včelár lesný (Pernis apivorus), haja červená (Milvus milvus), sokol lastovičiar (Falco subbuteo), tesár čierny (Dryocopus martius), žlna zelená (Picus viridis), žlna sivá (Picus canus), ďateľ veľký (Dendrocopos major), holub plúžik (Columba oenas), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), sýkorka veľká (Parus major), sýkorka belasá (Parus caeruleus), sýkorka hôrna (Parus palustris), brhlík lesný (Sitta europaea), muchárik malý (Ficedula parva), muchárik čiernohlavý (Ficedula hypoleuca), žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus).[31]

Z cicavcov sa v bučinách vyskytujú piskor lesný (Sorex araneus), piskor malý (Sorex minutus), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis), pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius), plch sivý (Glis glis), netopier Bechsteinov (Myotis bechsteinii), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), kuna lesná (Martes martes), jeleň lesný (Cervus elaphus).[32]

Jedinou veľkou vodnou plochou na území NPR je Šolcův rybník, v ktorého podmienkach prežíva životaschopná populácia raka riečneho (Astacus astacus). Ďalej sa tu vyskytuje škľabka rybničná (Anodonta cygnea), skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), mlok bodkovaný (Triturus vulgaris), mlok horský (Triturus alpestris). Z vtáčích druhov, ktoré sa vyskytujú v blízkosti rybníka, je možné nájsť potápku malú (Tachybaptus ruficollis), lysku čiernu (Fulica atra), kačicu divú (Anas platyrhynchos), volavku popolavú (Ardea cinerea) a kulíka riečneho (Charadrius dubius). Medzi bezstavovce viazané na vodnú plochu patrí potápnik obrúbený (Dytiscus marginalis), 17 druhov vážok, ako vážka modrá (Orthetrum coerulescens), vážka tmavá (Sympetrum danae) alebo vážka pásavá (Sympetrum pedemontanum). [33]

Hospodárenie[upraviť | upraviť zdroj]

Mŕtve drevo

Jedným zo zásadných problémov v národnej prírodnej rezervácii je premnoženie raticovej zveri, ktorá ohryzením zabraňuje zmladzovanie porastov a rozšírenie vzácnejších drevín a jej stavy by mali byť výrazne znížené. Ďalej by mala byť vyvinutá snaha o likvidáciu zostatkovej populácie muflóna, ktorý bol v Jizerských horách umelo vypustený. Rovnako by mala viesť snaha k likvidácii inváznych a expanzívnych druhov ako sú napr. psíky medvedíkovité, norok americký alebo z rastlín krídlatka, bolševník alebo netýkavka.

K zachovaniu súčasného, ​​prírode veľmi blízkeho stavu slúži vypracovaný Plán starostlivosti, ktorý napríklad zastáva jemné prístupy pri lesníckom hospodárenia v ochrannom pásme. Management by mal smerovať k bezzásahovému hospodáreniu v jadrových oblastiach. Tento postup zahŕňa, okrem iného, ​​aj ponechanie mŕtvej drevnej hmoty v oblasti, ktorá je veľmi prospešná jednak pre hniezdenie vtáčích druhov, pre mnohé bezstavovce a tiež pre vzácne druhy húb.

V súčasnej dobe je aktívny projekt 10000 listnáčov pre Jizerské hory a dreviny z oblasti národnej prírodnej rezervácie slúžia ako zdroj vhodného genetického materiálu.

Hospodárenie v národnej prírodnej rezervácie musí byť v súlade s postupmi pre EVL, ktorou Jizerskohorské bučiny sú vďaka zaradeniu v programe Natura 2000. V oblasti Šolcovho rybníka by mala byť pozornosť zameraná na kontrolu rybej osádky a prípadný výlov nevhodných druhov, ktorých prítomnosť môže ohroziť vývoj tu sa vyskytujúcich obojživelníkov. Pri obojživelníkoch by bolo vhodné zhotovenie bariéry, či už trvalej alebo prechodnej, pre obdobie jarnej migrácie.

Z legislatívnych krokov sú pripravované podklady k vyhláseniu prírodnej pamiatky Meandre Štolpichu.[34]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Stránky AOPK ČR [online]. [Cit. 2016-04-14]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b Jizerské-Ještědský horský spolok, občianske združenie. Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské Bučina, 2000. Str. 63.
  3. Národní přírodní rezervace Jizerskohorské bučiny na stránkách CHKO Jizerské hory [online]. AOPK ČR, [cit. 2012-01-15]. Dostupné online. (počesky)
  4. Spolek Patron
  5. Jizerskohorské bučiny str. 54
  6. Jizerskohorské bučiny str. 4
  7. Jizerskohorské bučiny str. 15
  8. Jizerskohorské bučiny str. 13
  9. Nevrlý Miloslav. Kniha o Jizerských horách. severočeskej nakldatelství, 1981. s.265
  10. Nevrlý Miloslav. Kniha o Jizerských horách. severočeskej nakldatelství, 1981. s.264
  11. Jizerskohorské bučiny str. 17-19
  12. Jizerskohorské bučiny str. 17.
  13. a b c Jizerskohorské bučiny str. 6.
  14. Jizerskohorské bučiny str. 6 a 10.
  15. Jizerskohorské bučiny str. 10 a 11.
  16. Jizerskohorské bučiny str. 11.
  17. Jizerskohorské bučiny str. 20.
  18. Jizerskohorské bučiny str. 21.
  19. Jizerskohorské bučiny str. 21 a 24.
  20. a b Jizerskohorské bučiny str. 24.
  21. Jizerskohorské bučiny str . 24 a 25.
  22. Jizerskohorské bučiny str. 25, 28 a 29.
  23. Jizerskohorské bučiny str. 29.
  24. Jizerskohorské bučiny str. 29 a 34.
  25. Jizerskohorské bučiny str . 38.
  26. a b Jizerskohorské bučiny str. 40.
  27. Jizerskohorské bučiny str. 44.
  28. Jizerskohorské bučiny str. 25.
  29. Jizerskohorské bučiny str. 34 a 35.
  30. Jizerskohorské bučiny str. 36.
  31. Jizerskohorské bučiny str. 36 a 37.
  32. Jizerskohorské bučiny str. 37.
  33. Jizerskohorské bučiny str. 40, 41 a 44.
  34. Plán starostlivosti o CHKO Jizerské hory

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jizersko-Ještědský horský spolek, občianske združenie. Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské bučiny, 2000
  • Nevrlý, Miloslav. Kniha o Jizerských horách. Severočeské nakladatelství, 1981

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jizerskohorské bučiny na českej Wikipédii.