Redaktor:Peter Zelizňák/pieskovisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

VYZNAMENANIA

Vojnový víťazný kríž O potrebe vytvoriť vyznamenania pre potreby vznikajúcej armády sa uvažovalo už v apríli 1939 (ASA 90 2/1661939). Pod tlakom urýchlenej potreby vyznamenaní sa spočiatku navrhoval vzťah vyznamenaní Za víťazstvo a Za hrdinstvo k titulom Víťaz a Hrdina. Pri postupnom spracovávaní problematiky samostatného a originálneho systému vojenských dekorácií sa muselo prikročiť k čiastkovému riešeniu tvorby jednotlivých druhov vyznamenaní, ich vybavení stupňami najmä v prípade Vojnového víťazného kríža.

Úprava a rozširovanie tohto vyznamenania má niekoľko vývojových etáp:

1. etapa (1939-1942): Vládnym nariadením 221/1939 Sl. Zákona sa zriadili tri triedy Slovenského vojnového víťazného kríža (SVVK). Ide o jednotné kríže s osobitnou úpravou náhrdelných stúh vyšívaných ozdobou z lipových listov a kvetov.

2. etapa (1942): Skladbou štyroch tried nadväzuje na predošlú etapu a doplňuje ju o Veľkokríž s reťazou (vládne nariadenie 220/1942 Sl. Zák.). Zjednodušuje sa na náhrdelné stuhy a ich pripínanie na kríže.

3. etapa (1943): Rozširuje sa počet tried na sedem doplnením priatej až siedmej triedy medailami. Všetky triedy majú kategóriu s mečmi (Vojnový víťazný kríž (VVK) a bez mečov (Vojnový záslužný kríž –VZK).

1. etapa 1939-1942: Slovenský vojnový víťazný kríž (SVVK) sa udeľoval osobám, ktoré na bojišti preukázali osobnú chrabrosť, obetavosť, duchaprítomnosť, alebo vykonali so zverenou jednotkou čin, majúci význam pre priaznivý výsledok vojenskej operácie, a tiež osobám, ktoré sa vynikajúcim spôsobom zaslúžili o republiku. Pozri vládne nariadenie 221/39 Slov. zák. Vládne nariadenie neuvádza opis vyznamenania. Poznáme ho z korešpondencie MNO so Štátnou mincovňou v Kremnici (MNO č. 14.302-4/41, odd. 1940 a ŠM č. 4. 611/40 zo 17. 9. 1940).

Vyznamenanie sa udeľovalo v troch triedach, pričom prvá trieda sa udeľovala s hviezdou, alebo bez nej:

1. trieda s hviezdou – starším generálom

1. trieda bez hviezdy – mladším generálom

2. trieda – mladým generálom a starším plukovníkom

3. trieda – podplukovníkom a majorom

1. Zlatý kríž pre 1. triedu má tvar patriarchálneho kríža, je jednostranný, vysoký 52 mm a široký 36 mm, zo striebra, pozlátený. Na líci je vyplnený červeným priesvitným smaltom, pod ktorý sa nachádza kresba lipových lístkov. Oválový podklad kríža tvoria plastické lúče (žliabkový ornament). Medzi ramenami kríža sú tri lipové lístky. Na hornom ramene je naletované podlhovasté očko na upevnenie závesu. Záves tvorí 29 mm široký a 22 mm vysoký orol s rozpätými krídlami a s hlavou vľavo. Orol má na prsiach štátny znak Slovenskej republiky (biely kríž na modrom trojvrší a na červenom podklade). V pazúroch drží tri prúty s dierkou v strede na zavesenie očka kríža.

Strieborný kríž pre 2 triedu je podobný ako pre I. triedu, ale bez pozlátenia, a smalt má modrá.

Bronzový kríž pre 3. triedu je jednostranný dvojitý kríž rozmerov 52 x 36 mm, bez oválového podkladu, s hnedým priesvitný smaltom. Na hornom ramene je razené okrúhle očko na priame zavesenie na malú náprsnú stuhu. Na rube má byť nápis Slovenská republiky/1939. Tento nápis bol zatiaľ zistený len na krížoch udelených príslušníkom cudzej brannej moci.

2. Stuha pre 1. triedu (stredná, náhrdelná) je korálovo červenej farby s ručne vyšívanou ozdobou z lipových listov a kvetov žltej farby. Dlhá je 350 mm a široká 37 mm. Stuha pre 2. triedu je podobná, ale modrá. Po stranách má červené, 3 mm pruhy lemované 1 mm širokým bielymi pásikmi. Stuha pre 3 triedu je červenej farby, po stranách má 10 mm široké vyšívané ornamentálne pásy. Podľa oficiálneho opisu stuha má byť dlhá 50 mm a široká 36 mm. Známa je aj stuha dlhá 60 mm a široká 43 mm. Kríž sa zavesuje pomocou vodorovnej sklopnej ihlice, ktorá po oboch stranách prečnieva cez stuhu a tvorí ružice. Na rozšírenej časti ihlice – pod stuhou – je nápis MINCOVŇA KREMNICA.

3. HVIEZDA pre 1. triedu s hviezdou je osemramenná, so štyrmi hlavnými ramenami (tvar hviezdicového kríža) o priemere 84 mm a štyrmi medzi ramenami (hviezdicový) o priemere 72 mm. Hviezdicové kríže ako keby boli na seba navŕšené. Lúče sú na každom ramene nezávisle od predchádzajúceho ramena. V strede hviezdy je patriarchálny, priesvitným červeným emailom smaltovaný, zlatisto olemovaný, kríž na lúčovitej podložke. Optický kanelúrovaná podložka vytvára šesťuhoľník. Medzi ramenami kríža na lúčoch sú prekrížené meče, ktoré pretína kôl kríža. V strede hviezdy je zmenšenina zlatého kríže, vysoká 24 mm a široký 17 mm. Spod kríža vybiehajú lúče, ktoré rozličnou dĺžkou tvoria ramena hviezdy. Spočiatku sú znázornené plastickými bodkami, ďalej prechádzajú v samostatné hroty. Na rube je zvislá sklopná pripínacia ihlica. Hviezda je zo striebra, kríž pozlátený s červeným smaltom. Nosí sa na ľavej strane pŕs dole.

Stužky veľkosti 37 x 17 mm majú kovovú kostričku obšitú stuhou príslušnej triedy, na nich sú zmenšeniny orla (20 x12 mm), pre 1. triedu zo striebra, pozlátené, pre 2. triedu strieborné a pre 3. triedu bronzové.

2. etapa – 1942 – vojnový víťazný kríž (VVK).

Toto obdobie publikované vládnym nariadením 220/42 Slov. zák. možno považovať prechodné, vývojové. Zjednodušila sa manipulácia s krížmi úpravou závesov a zjednotili sa stuhy

3.5.1. Zlatý kríž (Pre Veľkokríž, 1. a 2. triedu), je ako p. č. 3.1. avšak záves – orol v pazúroch – má trie prúty, na ktorých je naletované očko na zavesenie kríža. Na krídlach orla sú dve očká na zavesenie na reťaz (pre Veľkokríž), resp. na rube má očko, cez ktoré sa pretiahne stredná – náhrdelná – stuha (pre 1. a 2. triedu).

Strieborný kríž pre 3. triedu – má modrá smalt a na rube kolmú sponku pre pripnutie na prsia vľavo.

Bronzový kríž pre 4. triedu je bez oválneho podkladu (ako p. č. 3.4) s hnedým smaltom.

Stuha pre 1. a 2: triedu je korálovo červeného moiré hodvábu, dlhá 500 mm, široká 25 mm. V strede má dva žlté pruhy, široké 2 mm. Stuha pre 4. triedu je červená, dlhá 50 mm, široká 35, jej spodná časť je klinovité zakončená. Po stranách má 7 mm široké ornamentálne pásy. V strede stuhy je zmenšenina orla so štátnym znakom. Na rube je vodorovná pripínacia sponka.

3.5.3 Hviezda pre veľkokríž a 1. triedu je podobná ako p. č. 3.1.

3.5.4 Reťaz je strieborná, pozlátená, dvojradová. Pozostáva so zmenšenín jednostranných krížov (15x9 mm). Kríže sú pospájané dvojitými očkami ozdobenými v strede osemramennými hviezdičkami. Časť spojovacích dvojitých očiek (12 ks) má vnútorné očka menšie, aby reťaz mohla tvoriť kruh.

3. etapa 1943 – vojnový víťazný kríž

Publikovaný bol vlád. Nar.164/1943 Slov. zák. ako definitívny vývojový stupeň. Rozširuje sa na Veľkokríž a sedem tried. Ruší sa udeľovanie Medailí slovenského kríža pre príslušníkov armády. V deň 14. 3. 1944 (Piate výročie Slovenskej republiky) udeľoval sa Vojnový záslužný kríž (VZK) všetkým príslušníkom armády, ktorí slúžili v Slovenskej armáde aspoň štyri roky (MNO 459, 944 dôv. 1/3 1944).

Udeľoval sa:

Veľkokríž – význačným vojenským osobám

1. trieda – generálom 1: triedy

2. trieda – generálom 2: triedy

3. trieda – plukovníkom a starším podplukovníkom

4. trieda - mladším podplukovníkom a majorom

5. trieda – stotníkom, nadporučíkom a poručíkom

6. trieda dôstojníckym zástupom, ašpirantom rotmajstrom a poddôstojníkom z povolania

7. trieda – desiatnikom, slobodníkom a strelníkom.

Udeľoval sa s mečmi (Vojnový víťazný kríž – VVK) vojenským osobám ktoré sa mimoriadne vyznamenali vo velení jednotkám v poli a bez mečov (Vojnový záslužný kríž – VZK) vojenským osobám, ktoré vykonali záslužný čin v poli, ale sa v zázemí mimoriadne zaslúžili o Slovenskú republiky.

1. Kríž zlatý – pre Veľkokríž, 1. a 2. triedu je ako pri č.3.5. ale obojstranný, obe strany sú vyplnené červeným priesvitným smaltom. Na hornom ramene je priletované kolmé a okrúhle očko na upevnenie závesu.

Kríž pre triedy s mečmi má na líci medzi ramenami na lipových lístkoch umiestnené dva skrížené strieborné meče.

Záves má tvar orla s rozopätými krídlami s hlavou obrátenou vľavo. V pazúroch drží tri prúty, na ktorých je očko na zavesenie kríža. Na krídlach orlíka sú dve očka na upevnenie reťaze, ale na rube orlíka sú dve očká pre našitie na veľkú stuhu, pripadne na rube je široké očko na náhrdelnú stuhu (pre 1. a 2. triedu).

Kríž strieborný pre tretiu triedu je ako p.č. 3.8. Kríž s mečmi má na líci medzi ramenami dve pozlátené skrížené meče.

Kríž bronzový je ako p. č. 3. 9. Kríž s mečmi je obojstranný s bielym nepriesvitným smaltom. Kresba lipových lístkov vystupuje až n povrch smaltu.

Medaila pre 5. a 7. triedu je z bronzu, okrúhla, priemer 36 mm. Medaila s mečmi má na oboch stranách plastický dvojkríž s oválnym podkladom z lúčov. Medzi ramenami kríža sú tri a tri lipové lístky. Záves tvoria dva skrížené meče na vavrínovom venci. Medaila bez mečov má líce podobné ako medaila s mečmi, ale na rube v strede je nápis Za zásluhy. Nad nadpisom sú tri lipové lístky obrátené nahor a pod ním tri lipové lístky obrátené nadol. Záves tvorí doštička, na ktorej sú položené lipové lístky smerujúce zo stredu o okrajom.

Medaila a záves pre piatu triedu sú pozlátené, pre šiestu triedu postriebrené a pre siedmu triedu bronzové.

2. Stuhy pre veľkokríž bez mečov, 1., 2.,5.,6. a 7. triedu sú z korálovo červeného hodvábu s dvoma pruhmi žltej farby. Stuha pre Veľkokríž bez mečov je dlhá 1800 mm a široká 90 mm so žltými pruhmi širokými 6 mm. Stuha pre 1. a 2. triedu je dlhá 500 mm a široká 25 mm. Žlté pruhy sú široké po 2. mm. Stuha pre piatu až siedmu triedu je dlhá 50 mm a široká 35 mm, so žltými pruhmi širokými po 4 mm.

Stuha pre štvrtú triedu je červená, dlhá 50 mm a široká 35 mm. Po stranách stuhy sú 7 mm široké ornamentálne pásy. V strede stuhy je bronzová zmenšenina orlíka s mečmi alebo bez mečov.

3. Hviezda je osemramenná, so štyrmi hlavnými ramena a štyrmi medzi ramenami. Hviezda pre Veľkokríž má ramená o priemere 84 a 72 mm a pre prvú triedu o priemere 68 a 58 mm. Hviezdy pre triedy s mečmi majú na kratších ramenách dva skrížené pozlátené meče.

4. Reťaz pre Veľkokríž s mečmi je ako p. č. 3. 5.4.

Stužky sa skladajú z dvojdielnej kovovej kostričky obšitej stuhou príslušnej triedy. Na stužkách sú zmenšeniny orlíka, ktorý drží v pazúroch skrížené meče (pre triedy s mečmi) ale trie prúty (pre triedy bez mečov). Pre triedy s medailami sú na stužkách dva skrížené meče (triedy s mečmi), alebo zmenšenina štátneho znaku medzi lipovými lístkami (bez mečov) s nápisom Za zásluhy.

Miniatúrky na civilný oblek majú kovové odznaky (orlíky s mečmi alebo s prútmi, skrížené meče na vavrínovom venci alebo stuhy s nápisom Za zásluhy (matice na skrutkovanie). Autorom vyznamenania VVK a VZK je akademický sochár Fraňo Štefunko.

4. Vyznamenanie Za hrdinstvo a Za zásluhy Vyznamenanie Za hrdinstvo malo pôvodne len jeden stupeň – bronzový (vlád. Nar. 95/1939 Sl. , ale ešte v roku 1939 bolo rozšírené na tri stupne (vlád. Nar. 221/1939 Sl. z.). a neskoršie doplnené o vyznamenanie Za zásluhy (Nar. s mocou zák. 204/1940 Sl. Z.).

Vyznamenanie Za hrdinstvo sa udeľovalo príslušníkom slovenskej armády a spriatelených armád za hrdinské činy v boji za zabezpečenie samostatnosti Slovenskej republiky a taktiež za zradenia (Archív slov. arm. ASA 90 1/1-4 1944).

Vyznamenanie Za zásluhy sa udeľovalo vojakom Slovenskej armády za najmenej šesťmesačný pobyt v poli a za obetavú činnosť na zvýšenie brannosti štátu, aj keď sa nezúčastnili poľného ťaženia. Vyznamenanie Za zásluhy sa malo pôvodne udeľovať do 30. 11. 1942, ale udeľovalo sa až do 14. marca 1944, keď bolo nahradené medailami Vojnového záslužného kríža (ASA 90 1/1-2 1944).

1. MEDAILA je z bronzu o priemere 36 mm. Na líci je orol bojujúci s hadom. Na rube sú dve olivové vetvičky, dole zviazané vejúcou stuhou, a medzi nimi hore je štátny znak. Jednostranný záves tvoria tri Svätoplukove prúty zviazané stužkou. Medaila pre prvý stupeň je pozlátená, pre druhý stupeň postriebrená.

2. Stuha je 60 mm dlhá a 35 mm široká z moiré hodvábu. V strede je biely, kolmý, 8 mm široký pruh a v ňom ďalší pruh, 2 mm široký. Stuha pre 1. stupeň je červená s modrým pruhom, pre 2. stupeň je červeným pruhom a pre 3. stupeň žltá so zeleným pruhom. Na stuhe je okrúhla miniatúrka (priemer 11 mm) s dvojitým bielym krížom v červenom poli. Medzikružie pre 1. stupeň je zlatisté, pre 2. stupeň striebristé a pre 3. stupeň bronzové.

Vyznamenanie Za zásluhy je podobné ako tretí stupeň p. č. 4.3, ale na žltej stuhe má 20 mm, prípadne 32 mm široký štítok s nápisom Za zásluhy.

Vyznamenania sa nosili na ľavej strane pŕs hore a pripevňovali sa vodorovnou ihlicou (na dvojdielnej kostričke spojenej skrutkami). Pôvodne sa používala dvojitá ihlica v tvare prevráteného U.

Stužky (šujtášky) pre uniformu sú 25 mm široké so stuhou príslušnej farby a s okrúhlou miniatúrkou. Na stužke vyznamenania Za zásluhy je štítok (20 mm) s nápisom Za zásluhy umiestnenom na vejúcej stužke s venčekom. Na civilnom obleku sa nosili miniatúrky upravené vzadu na skrutkovanie.

Podľa zákona 80/1943 Sl. Z., nositelia vyznamenania Za hrdinstvo mali nárok na rentu, prípadne jednorazovú odmenu:

- za 1. stupeň mesačne 100 Ks, alebo jednorazovo 25 000 Ks,

- za 2. stupeň mesačne 75 Ks, alebo jednorazovo 20000 Ks,

- za 3. stupeň mesačne 50 Ks, alebo jednorazovo 15 000 Ks

Autorom vyznamenaní je akademický sochár Fraňo Štefunko.

5 ZÁSLUŽNÝ KRÍŽ OBRANY ŠTÁTU

Vyznamenanie Založené vládnym nariadením 220/1942 Sl. Z. na vyznamenanie občianskych osôb, ktoré sa zaslúžili o obrannú bezpečnosť štátu a výdatne pomáhali armáde pri plnení úloh. Vyznamenanie má len jeden stupeň, označovaný ako triedy.

1, Kríž je rovnoramenný, jednostranný, mierne profilovaný. Ramená majú rozpätie 52 mm a sú srdcovite zakončené. Ramená sú smaltované na bielo s pozlátenou obrubou, ktorá v srdcovitom zakončení prechádza do kresby lipovej vetvičky s tromi lístkami. V strede kríže je osobitne razený pozlátený štvorec so stranou 15 mm, na jeho uhly smerujú do ramien kríža. Na štvorci je patriarchálny kríž, vysoký 16 a široký 11 mm. Spod neho vybiehajú po celej ploche štvorca lúče . Na hornom ramene je očko s malým krúžkom na pripevnenie tvarovaného závesu na stuhu.

Vládne nariadenie neudáva druh použitého kovu. Pre niekoľkých prominentov sa kríž razil zo striebra. Puncovaná značka K 987 je umiestnená na hornej časti kríža po stranách očka na upevnenie krúžku závesu, alebo priamo na tomto krúžku. Zvyčajne bol udeľovaný kríž bronzový, oba sú pozlátené.

2.Stuha je moiré hodvábu červenej farby, dlhá 60 mm, široká 35 mm. V strede má 3 mm široký modrý pruh vrúbený po stranách 1 mm širokými bielymi prúžkami. Stuha sa pripevňuje vodorovnou ihlicou, ktorá po stranách presahuje šírku stuhy vo forme okrúhlych ružíc. Na rozšírenej časti ihlice pod stuhou je označenie výrobcu MINCOVŇA KREMNICA.

Záslužný kríž obrany štátu sa prestal udeľovať dňom 1. decembra 1942.

Po dekorovaní striebornými krížmi neboli ešte k dispozícií príslušní stuhy, a preto sa použili malé stuhy Radu kniežaťa Pribinu, na ktorých sa chýbajúce biele pruhu nahradili obšitím bielou obšívkou. Neskoršie tieto náhradné stuhy vymieňali.

Autorom Záslužného kríža obrany štátu je akademický sochár Fraňo Štefunko.

Literatúra:

Rady a vyznamenania Slovenskej republiky 1939-1945, Západoslovenské múzeum Trnava 1992, str.18 – 24. ISBN 80-85556-02-2

Saint Nicholas Church (Bodruzal)

Svetové dedičstvo UNESCO

Súradnice: 49°21′15″S 21°42′26″V / 49,35417°S 21,70722°V / 49.35417; 21.70722

St. Nicholas Church is a wooden Greek Catholic Church of the Eastern Rite situated in a village Bodruzal in Svidnik district in the Presov region. It is registered on the UNESCO's World Heritage List under an identification number 1273-007 since 8th July 2008.


Content

- Characteristics

- Literature

- External links

- Other projects


Characteristics

St. Nicholas Church in Bodruzal - the northern side

The church is part of a unique urban entity situated on an elevated place in the village centre. Apart from the church it is made up of a separate bell tower, an adjacent cemetery and a wooden enclosure with a shingle roof and an entrance gate covered by a conical and an onion shape roof.

The church itself is a prototype church of the so-called Lemko type. It dates back to 1658 and belongs to the oldest wooden sacral buildings of the Eastern Rites in Slovakia.

The church has three towers. The construction is made out of logs, in a shape of three squares arranged on the same axis oriented from east to west. The exterior is decorated with vertically laid planks. The logs were also used on the construction of imitation tiered corbelled arches (of a truncated pyramid) in the sanctum and the nave. The arrangement of individual parts of the church represents the Holy Trinity. The church is situated on the highest hillock of the village. With its location it is higher than the rest of the buildings and houses.

The roof is made out of shingles. The tent roof above the presbytery and the nave is finished with a short square structure, to which conical bodies are attached to. To them baroque onion-like little roofs are fixed, finished with small shingle conical heads set with wrought iron crosses.

The certificate awarded by the UNESCO Committee at the registry into the World Heritage List


The towers increase in size from the small eastern one situated above the presbytery across the middle part, the nave (the largest one that has an open dome made out of logs) to the western pyramid tower (babinec), the tallest one, which is without the conical structures and has the bells placed in here.

The church tower and the presbytery are placed in one direction of longitudinal axis. They are approximately the same size. The church logs are laid on stone foundations (foundation wall), of which the tallest section is below the presbytery and is about 35-40 cm tall. In past sandstone formed the foundation base without any kind of binder (till the end of the 20th century). Today, the gaps between the stones are filled in with a concrete mixture. The floor inside the church has a gravel-sand base on which oak timber is laid and to that worked, planed boards are nailed.

At the beginning of Word War I, the smallest and the largest bells were used for the war purposes. The bells were only replaced in the second half of the 1920s by the residents of the village. Michal Zeliznak, the local forester working in the services of a forest owner, arranged for the largest bell to be made. The making of the smallest one was ensured thanks to the money collection arranged by the citizens of the village. The oldest bell has the year 1759 stated on the external wall of its casting, which is the year when it was made.

The interior Baroque decoration of the nave on the northern compact side is complemented by wooden wall paintings, from the 90s of the 18th century, where scenes from the Bible – Apocalypse (The Last Judgement) and the Crucifixion are depicted. Iconostasis, in Rococo appearance, with three rows of icons comes from the same period.

The exterior of the church was influenced by the Byzantine sacral art. In the interior there is the Iconostasis and an altar characteristic for the Eastern Rite. However, some paintings and icons show the influence of the Western Rite.

Poster commemorating 350th anniversary. The Church Interior.


The church went through an extensive reconstruction in the 1990s when the wall paintings and the individual icons of the Iconostasis had been restored. Today it belongs to the group of 27 East Slovakian Wooden Churches that are listed amongst the National Cultural Monuments.

To save the figurative Baroque wall paintings the restoration survey led by the academic painter Milota Brimichova had been carried out. The restoration works were carried out by a team of female restorers of the Regional restoration studio Bratislava in the years 1990-1995 led by the academic painter Zuzana Chovanova. The paintings fall into the period of the 90s of the 18th century.

The area around the church is surrounded by a log fence with a shingle roof (palanok), which was renovated in 2008. The entrance into the church area is through a wooden bell tower which has a conical roof and originates from the 19th century.

The church was renovated in the years 2003-2004 thanks to the financial help of: the Slovak Republic Government Office, the Pro Slovakia Fund,the United States Committee for the American Heritage abroad,U. S. Steel, Ltd. Kosice and the First Catholic Ladies Association. The Greek Catholic Church together with the residents of the village and the natives also contributed to the renovation of the church.


Literatúra

• Kronika obce Bodružal, a z rozprávania najstarších obyvateľov obce spracovaný záznam

• "BODRUŽAL, Gréckokatolícky chrám sv. biskupa Mikuláša z roku 1658, NKP." In: Drevené gréckokatolícke chrámy na východnom Slovensku : Svidník a okolie. Prešov : PETRA n.o., 2007, s. 8-19. ISBN 978-80-8099-010-7

• Syrový, B.: Architektura, Oborové endyklopedie SNTL., SNTL, Praha 1973

• Mencl, V.: Lidová architektura v Československu, Praha 1980

• Pamiatky a múzea, Revue pre kultúrne dedičstvo, Slovenské národné múzeum a Pamiatkový ústav v Bratislave, 3/1999

• Dudáš M. a kol.: Drevené kostoly. Edícia Kultúrne Krásy Slovenska. Vyd. Dajama, Bratislava, 2007 (ISBN 80-89226-14-0)

• Dejiny ruského umenia, Bratislava, Pallas 1977, str. 83.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

sk:Chrám svätého Mikuláša (Bodružal)



XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX SVIDNIčka

Symboly obce[upraviť | upraviť zdroj]

Erb[upraviť | upraviť zdroj]

V zelenom štíte vľavo striebroodetý pastier v pravici so strieborným bičom na zlatom bičisku, vpravo od neho dva strieborne prekrývajúce sa semhľadiace voly v zlatej zbroji Terajší erb bol prijatý uznesením obecného zastupiteľstva 5. júla 2004, č. OZ – 3/2004 a je zapísaný v heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou S – 317/204.

Symbolika pastierstva podľa staršieho odtlačku pečatidla obce z roku 1787. Autormi erbu sú Jozef Petrovič a Kvetoslava Hanzová.

Vlajka[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka obce pozostáva z ôsmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej (1/8), zelenej (1/8), bielej (1/8), zelenej (1/8), žltej (1/8), zelenej (1/8), bielej (1/8) a zelenej (1/8). Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Literatúra: Heraldický register Slovenskej republiky V., Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Matica slovenská 2006, str. 140 -141

História[upraviť | upraviť zdroj]

Obec podľa písomných dokumentov bola založená v rozpätí rokov 1553 – 1572 Šeredyovcami, majiteľmi Makovického panstva. Obec je v makovickom urbári spomínaná v roku 1572.

Po neúspešnom povstaní Františka II. Rákociho začiatkom 18. storočia bolo makovické panstvo konfiškované a rozdelené. Časť majetkov získal gróf Aspremont, manžel Juliany Rákociovej, časť Sirmayovci a menšiu časť Erdődyovci.

Po zmene majiteľom bol zväčšený útlak obyvateľov,ktorý v roku 1712 bol završený hromadným útekom poddaných.

V roku 1787 mala obec 28 domov a 150 obyvateľov,

v roku 1828 mala 31 domov a 250 obyvateľov.

Hlavným spôsob obživy v čase vzniku obce boli roľníci ktorí obrábali pôdu živili sa roľníctvom a chováli zvieratá. K dedinským remeslám patrilo košikárstvo, tesárstvo, tkáčstvo, ale i kolesárstvo a výroba šindlov. Obec bola v oboch svetových vojnách veľmi poškodená. Obyvatelia v čase socialistickej výstavby pracovali v priemyselných podnikoch vo Svidníku v okresnom stavebnom podniku, Strojárňach potravinárskeho priemyslu a Odevných závodoch kapitána Jána Nálepku a v Tesle Stropkov. V 70. a 80. rokoch v obci úspešne prosperovala poľnohospodárska výroba, ktorá mala črty priemyselnej výroby a v nej pracovalo značné množstvo dedinčánov.

Literatúra: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť

Názvy obce:

Zydnicza, Szuygniczka, 1618 Swidniczka 1773 Szvidniczka, Swidniczka, 1786 Swidnicschka, 1808 Szvidnicska, Swidníček, 1863–1902 Szvidnicska, 1907–1913 Kisfagyalos, 1920 Svidníčky, 1927– Svidnička

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1995 v obci boli najpočetnejšie rodiny s týmito rodinnými menami: Bogdaník; Bogdanik; Cerula; Dobrocký; Ducár; Friga; Fuga; Grocký; Hičar; Hičár; Holovač; Holováč; Hvizd; Južanin; Kandravý; Kněžík; Kobularčik; Kobularčik; Kováč; Leškanin; Mackanin; Marčišin; Pich; Rodák; Reňak; Rudý; Paňko; Sabat; Simočko; Skirko; Soľanka; Suvák; Ščerba; Šott; Štec; Štefanco; Štenhura; Vasilenko; Vapnár; Varchol; Vojtašek; Timan; Židiak;




Antonín Smažil[upraviť | upraviť zdroj]

Antonín Smažil, akademický maliar, zaslúžili umelec, docent a PhDr. (* 22. 11. 1923 v Bobrovej na Českomoravskej Vysočine neďaleko Nového Města na Moravě † 5. októbra 2011 v Bratislave).

SMAŽIL, Antonín
slovenský maliar, pedagóg a docent
Narodenie22. novembra 1923
Bobrová, Česko-Slovensko
Úmrtie5. októbra 2011 (88 rokov)
Slovensko Bratislava

Život a tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Reálku absolvoval v roku 1944. V rokoch 1945-49 študoval na pražskej UMPRUM-ke (Vysokej škole umelecko-priemyslovej) u prof. Karla Svolinského. Ako výtvarný pedagóg dozrieval štúdiom na Karlovej univerzite u prof. Cyrila Boudu, Martina Salcmana a Karla Lidického. V rokoch 1951-53 bol členom Armádneho výtvarného štúdia v Prahe.

Pedagogické pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1953 pôsobil na Slovensku – vo Vojenskom gymnáziu Jána Žižku v Bratislave ako pedagógučiteľ deskriptívnej geometrie.

Od roku 1969 na katedre teórie kultúry umenia a kultúrno-výchovnej činnosti na Vojenskej politickej akadémii v Bratislave. V roku 1986 bol menovaný do pedagogickej hodnosti docenta.

Spoločenské ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1983 získal výročnú cenu Víta Nejedlého, r. 1975 mu vláda ČSSR udelila čestný titul „Zaslúžilý učiteľ“ a r. 1983 čestný titul „Zaslúžilý umelec“.

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov mu udelil najvyššie vyznamenanie – Za vernosť. Minister obrany "Pamätnú medailu ministra obrany Slovenskej republiky" 2. stupňa.

Prospektíva - pohľad do budúcnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Doménou Smažilových záujmov je krajinomaľba. Do povedomia publika sa zapísal Smažil ako akvarelista. Od roku 1965 pribudla k akvarelu a olejom aj kombinovaná technika. Pre Smažila nie je krajina iba výsekom prírody, nie je iba námetom pre lyricko-náladové, epické alebo dramaticko-heroizujúce stvárnenie. V jeho umeleckých dielach sa prejavujú prvky impresívne i expresívne, realistické i romantické, komorné i monumentalizujúce.

Krajinársku tvorbu rozvinul na Vysočine. Jeho obrazy umožňujú priamu konfrontáciu s krajinou, ktorú stretávame pri Veľkom i Malom Dářku, pilskej vodnej nádrži (Žďár nad Sázavou), v Bobrovej, Mirošova, Bohdalova. Poznávame rudolecké rybníky, rybníky na Tisoch, pri Křižanove a inde. Výtvarné diela z Vysočiny, najmä cykly „Návsí“, „Polní cesty“, „Mlýny“ a „Vody Vysočiny“ reprezentujú vyzretý kumšt maliara.

Po Vysočine jeho záujem sa sústreďuje na – „okolie Tábora“ s juhočeskými rybníkmi. Stredobodom jeho umeleckej interpretácie sú pokojné hladiny rybníkov. Smažilova juhočeská krajina je rovina s nízkym horizontom a vysokými nebesami.

Krajinomaľba na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Smažil už ako uspôsobený Bratislavčan spoznáva Slovensko. Svojimi akvarelmi a krajinomaľbami stvárnil stredné Slovensko, Dukliansky kraj i ďalšie regióny kopaníc na Záhorí a v Turci.

Smažil už ako vyprofilovaný umelec spoznáva Duklu, ktorú pomenoval „Heroická krajina“ a do tohto výtvarného cyklu zaradil nielen miesta pod Duklou: Hyrovu Góru, Krvavú kótu, Barwinek, Obšár - Nižný Komárnik, Údolie smrti, ale aj miesta ďalších SK oblastí: Liptovské hory, Prašivá, Čierny Balog, Šumiac, Telgártsku dolinu, Donovaly, Strečno (Pamätník francúzskych partizánov) Bobrovec, Turiec a iné. Tvorí aj figurálne kompozície: Partizánsku poému, Vpred za slobodu, Víťazstvo bude naše! (fatranská vojnová sekvencia). vytvoril symbolický portrét (Strážca kotliny).

Do centra jeho záujmu spadá aj Dunaj so svojimi zakutiami. Tak vznikli cykly „Dunajské motívy“ a „Nová Bratislava“.

Zahraničné cesty[upraviť | upraviť zdroj]

Akýmsi náprotivkom k domácej krajinárskej tvorbe je súborné dielo z jeho zahraničných študijných ciest. Navštívil Egypt, Kubu, Taliansko, Mongolsko, Španielsko a Japonsko. Akvarely z týchto krajín nazval „etudami“. Námetom z týchto ciest sú krajinné celky a prírodné zákutia a taktiež i architektúra. Z Egypta fascinuje ho moslimská architektúra mešít a minaretov, taktiež maľuje nílskych rybárov.

Z Mongolska realizoval výstavy „Mongolskej poézie“, „Mongolskej rapsódie“, i „Mongolských panorám“. Maľuje pamätníky, paláce, jurty a pastierov.

Epilógom – zo študijných ciest sú Smažilove „Japonské etudy“, približne 30 obrazov s akvarelmi. Obrazy „Japonská poézia“, „Japonské predpeklia“, „Japonské more“, „Východ slnka“ a ďalšie.

Tvorivé návraty - retrospektíva[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho výstavy “Večné návraty“ zahrňovali tvorbu Vysočiny, juhočeských rybníkov, Pálavy, zákutí Oravy, Turca a záhorských kopaníc a krajiny mladíckych snov. Zobrazované motívy boli svedectvom jeho vlastného života.

Farebná rapsódia Slnka v tŕstí je unášaná zrkadlením oblakov na pokojnej hladine vôd. Aby zvýraznil trblietanie farieb, často používal kombinovanú techniku a spolu s ňou menil aj formát svojich obrazov, ktoré nazýval „miniatúrami“.

Obrazy spod Kráľovej hole a Oravských dreveníc vystriedala Panoráma Veľkej Fatry, Turčianskej Blatnice i Mošoviec, ktoré boli späté s národným obrodením. Cieľavedomý výber Valašské samoty a Záhorské etudy, podobne ako obrazy heroickej krajiny, Vysočiny, juhočeských rybníkov, Pálavy a Bratislavy nie sú náhodne a neboli iba vizuálnym vnemom.

Smažil je aj grafikom a kresliarom, odchovancom Karla Svolinského, ktorý premenil dokument na umelecké ciele. Smažil si pamätal Svolinského a zdokonaľoval si vlastnú metódu syntetického videnia i vnútornej výstavy obrazov. A to, čo sa naučil v kresbe a grafike, úspešne uplatnil v akvareloch a ostaných druhoch maľby.

Výtvarné diela jeho námetov „Návsi“, „poľné cesty“, „Mlynu“, „Vody“, „Oravské drevenice“, Záhorské kopanice“ atď. sú motivované cieľavedomé volenými symbolmi, v ktorých vyjadril zložitosť života dedinčanov aj s ich vzťahom k prírodnému prostrediu.

Analýza tvorby očiami osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Básnik Ladislav Stehlík napísal: „Pre Smažilove prírodné impresie najviac vyhovuje technika akvarelu, ktorú ovláda virtuózne. Vie, kde má farby nechať splynúť a kde nasadiť čistú farebnú škvrnu, kde pritlmiť odtieň a zasa rozjasniť svetlo.

Smažil nie je experimentátor. Vie, že vystihnutie podstatných vlastností jednotlivých krajín nie je vecou rukopisu a štýlu, ale predovšetkým poznávacieho intelektu, ktorý umožňuje prenik do centra videného - uzrieť dynamiku prírody, ale aj ľudové tradície.

Výtvarný odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho maľba bola prostriedkom pre meditatívno-poetické skúmanie vzťahov človeka a prostredia, pre vyjadrenie ich nerozlučiteľnej a vzájomne sa podmieňujúcej spätosti. Bol majstrom aj ďalšieho žánru – zátišia.

To sú teda istoty, ku ktorým sa Smažil vo svojej tvorbe neustále vracal a ktoré nám predkladal s jemu vlastnou jednoduchoťou, ale aj lyrickosť a dramatickým napätím. Patrí mu za to úprimná vďaka a úcta.

Výberová bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Belohradská Ľuba: Vody a ľudia. Kultúrny život, apríl 1965
  • Berka Čestmír: Krajina vítězných bojů. (Úvodní stať ku katalogu). Tábor 1972.
  • Berka Čestmír: A. Smažil. Malba- kresba-grafika. (Úvodní stať pre katalog). Jihlava 1972.
  • Dekan Ján: Antonín Smažil. Moje krajiny. Bratislava 1983.
  • Dekan Ján: Antonín Smažil. Krajina a ľudia, GHM Bratislava 1988
  • Garažia Milan: Farebné návrhy. Československý vojak 16, 1983.
  • Chalupa Josef: Moje krajiny. Úvodní stať ku katalogu. Nové Město na Moravě, 1983.
  • Kálmán Július: Výstava Antonína Smažila. Výtvarný život X. 1962.
  • Kolaja Jan: Antonín Smažil – Jubilejní výstava. (Úvodní stať ke katalogu Galerie Žďárská) 1973.
  • Kolaja Jan: Antonín Smažil, umelec a pedagóg. Výtvarný život 1975.
  • Kolaja Jan: Antonín Smažil – Moje krajiny. (Úvodní stať ke katalogu). Nové Město na Moravě, 1976.
  • Kolaja Jan: Heroická krajina. (Úvodní stať ke katalogu k 60. výročí VŘSR). Praha – Bratislava 1977.
  • Kolaja Jan: Maliarske etudy z ciest. (Úvod ku katalógu.) Bratislava 1982.
  • Kolaja Jan: Cestou bojovej slávy. K 40. výročiu oslobodenia ČSSR. Bratislava 1985.
  • Kolektív: Antonín Smažil - Heroická Krajina (retrospektíva), Kultúrne a metodické centrum OS SR, Oddelenie umeleckých činnosti Bratislava 2008, ISBN 978-80-969658-7-0
  • Křížek Josef: Z díla akademického malíře Antonína Smažila. (Úvodní text pro katalog). Polička 1967.
  • Křížek Josef: Antonín Smažil. Malba - grafika – kresba. Úvodní text katalogu). Nové Město na Moravě 1969.
  • Petránsky Ľudo: Smažilova cesta. Výtvarný život 4, 1982.
  • Stehlík Ladislav: Antonín Smažil – Akvarely. (Úvodní stať pro katalog). Bratislava 1970.
  • Stehlík Ladislav: Antonín Smažil – Jihočeská krajina. (Úvodní text pro katalog), Soběslav – Tábor 1973.
  • Stehlíková Blanka: A. Smažil – laureát Výroční ceny Víta Nejedlého. Československý vojak 1973.
  • Stehlíková Blanka: Jižní Čechy v grafické tvorbě. Jihočeské nakladatelství 1982.
  • Tomeček Jaromír: Pálavské metamorfózy. (Úvodní text pro katalog). Mikulov – Kroměříž- Bratislava 1979.
  • Tomeček Jaromír: Malířské etudy ze čtyř kontinentu. (Úvodní text pro katalog). Mikulov- Nové Město na Moravě – Bratislava 1983.
  • Tomeček Jaromír: Jak jsi krásná, moje domovino. (Úvodní text pro katalog). Nové Město na Moravě – Praha – Brno- Bratislava 1986.
  • Učníková Danuta: Antonín Smažil – Z tvorby 1952-62. (Úvod ku katalógu). Bratislava 1965

Zahraničné študijné cesty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bulharsko: 1966, 1976, 1986
  • Egypt: 1969, 1976
  • Francúzsko: 1969
  • Japonsko: 1983.
  • Kuba: 1979
  • Maďarsko: 1955, 1961, 1975, 1986, 1986
  • NDR: 1956, 1961,1978, 1983
  • NSR: 1969
  • Poľsko: 1963, 1977, 1981, 1986
  • Rakúsko: 1969, 1985
  • Rumunsko: 1982
  • Taliansko, Mongolsko: 1980
  • Španielsko: 1981
  • ZSSR: 1971, 1974, 1978


Samostatné výstavy doma a v zahraničí[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1961: Závodný klub Juraja Dimitrova Bratislava, VŠJŽ Bratislava,
  • 1963: Závodní klub Žďár nad Sázavou Galerie jednotného klubu pracujících – Velké Meziříčí, Závodný klub Partizánske, Piešťany
  • 1965: „Vody a ľudia“ – Galéria C. Majerníka Bratislava, Muzeum historického hnutí v Táboře, Muzeum v Soběslavi
  • 1967: Malba, kresba, grafika“ – XXXII. Východočeský umělecký salón v Poličce, Závodní klub Svitavy
  • 1969: Galerie Horácka v Novém Městě na Moravě, Klub pracujících Velké Meziříčí, Galerie Díla v Gottwaldově
  • 1970: Galéria C: Majerníka v Bratislave, Městská osvětová beseda Bystřice n. Pernštejnem, Černobílá galerie v Uherském Brodě
  • 1971-3: „Krajina vítězných bojů“ – akademický klub Bratislava, Posádkový klub Písek, Muzeum Soběslav, Muzeum husitského revolučního hnutí v Tábor, Posádkový klub Nové Mesto nad Váhom
  • 1972-3:“Jihočeská krajina“ – Oblastní galerie Vysočiny v Jihlavě, Galerie Žďárská Žďár nad Sázavou, Muzeum Soběslav, Muzeum husitského hnutí Tábor
  • 1973-4: „Krajina a ľudia“ (jubilejná výstava). Bratislavský hrad, Krajská galéria Nitra, Podunajské múzeum Komárno, Mestské múzeum Nové Zámky
  • 1975: „Krajina víťazných bojov“ Vojenské gymnázium SNP Banská Bystrica, akademický klub Bratislava
  • 1975-6: „Moje krajiny“, Horácká galerie výtvarného umění v Novém Mestě na Moravě, Muzeum husitského revolučního hnutí Tábor, Dum umění Hodonín
  • 1977: „Premeny krajiny“, Výstavná sieň GMB Slovnaft, VAAZ Brno, Městské kulturní středisko Mikulov
  • 1977-8: „Heroická krajina“, Klub akadémie Bratislava, Posádkový dum armády Kroměříž,
  • 1979: "Československá krajina“ Havana – Kuba
  • 1979 „Pálavské metamorfózy“, Muzeum Mikulov, Arsfilm Kroměříž
  • 1988-9: „Mlyny a vody Vysočiny“ – Městská osvětová beseda Bystřice nad Pernštejnem, Městské kulturní středisko Žďár nad Sázavou, Jednotný klub pracujících Velké Meziříčí
  • 1979: „Krajina mezi hladinami“, Městská osvětová beseda Třeboň, Městské kulturní středisko Bechyně, Závodní klub pracujících Uherský Brod
  • 1980: „ Moje krajiny“ – Výstavná sieň ZSVU Bratislava, Krajská galéria Nitra, Oblastná galéria Petra Bohúňa Liptovský Mikuláš, Mestská osvetová beseda Šaľa
  • 1980: „Maliarske motívy z Kuby“ – klub akadémie Bratislava
  • 1981: „Maliarske etudy z ciest“ – (Kuba, Taliansko, Mongolsko), malá galéria Slovnaft Bratislava, Výstavná sieň L. Novomestského Bratislava, Jednotný klub pracujících Velké Meziříčí, Městské osvětové středisko Bystřice n. Pernštejnem
  • 1981: „Československá krajina“ – Československé kultúrne stredisko Štetín-Poľsko, Dom armády polského námorníctva Gdyňa – Poľsko; „Mongolské etudy“ – Matica Slovenska Martin
  • 1982: „Maliarske motívy z Kuby“ – ÚDA Praha; Maliarske etudy z Mongolska“ – Klub akadémie Bratislava Klub ZVO Tábor; „Expozitia de acuarella – Antonín Smažil – Československé kultúrne stredisko Bukurešť – Rumunsko
  • 1983: Antonín Smažil – Gemälde – Bauhaus Dessau, NDR „Pálavské metamorfózy II.“ Zámok Mikulov
  • 1983: Maliarske etudy zo štyroch kontinentov – Zámok Gottwaldov; „Moje krajiny“ (jubilejní výstava) – Výstava obrazov „Mému rodišti“ Bobrová; Horácká galerie Nové Město na Moravě; Výstavná sieň ZSVU Bratislava
  • 1984: „Moje krajiny“ Galérie Vysočina Jihlava, Dum umění Brno; Maliarske etudy zo štyroch kontinentov – Panský dum Uherský brod, Klub VAAZ Brno; „Moje krajiny“ – výstava na počesť 40. výročia SNP – Dum umění Gottwaldov; „Krajiny mezi hladinami“ – Muzeum husitského revolučního hnutí Tábor;
  • 1985: Antonín Smažil – vyber z tvorby, Československé kultúrne stredisko Budapešť, Maďarsko; Múzeum ukrajinskej kultúry Svidník; Tatranská geléria Horný Smokovec; Okruhový dom armády Trenčín; Kysucká galéria Čadca „Maliarske etudy zo štyroch kontinentov“ Štukový sál Mikulov
  • 1986: Výber z tvorby – Klub vojenskej akadémie Bratislava; „Aká si krásna, moja domovina“ Kulturní dum Moravec Nové Město na Moravě; Smrčkův dum Soběslav, Klub VAAZ Brno
  • 1986: „Poezja czechoslowackiego pejzažu v malarstwie A. Smažila“ Galéria v Kalisze, Poľsko, Galéria v Leszne; Československé kultúrne stredisko Sofia, Bulharsko Galéria Pleven, Bulharsko;
  • 1987: „Aká si krásna, moja domovina“ Klub ZVO Tábor ÚDA Praha; Kulturní dum ROH Břeclav; Kulturní dum ROH Bystřice nad Pernštejnem.
  • 1988: "AKÁ SI KRÁSNA, MOJA DOMOVINA" - DK ROH Velké Meziříčí, Stará radnica Žďár nad Sázavou;
  • 1989: "PÁLAVSKÉ METAMORFÓZY III" - Pavlov;
  • 1990 - 91: "MORSKÉ PLÁŽE ZO ŠTYROCH KONTINENTOV" - Klub MO SR Bratislava, ODA Trenčín, Liptovský Mikuláš, Galéria Brno, Múzeum Tábor; "AKÁ SI KRÁSNA, MOJA DOMOVINA" - DK Bystrica nad Pernštejnom, Velké Meziříčí, DK Tišňov, PDA Praha;
  • 1992: "AKÁ SI KRÁSNÁ, MOJA VYSOČINO" - Bobrová, DK Svratouch, Herálec;
  • 1993: "VÝBER Z TVORBY" (jubilejná výstava) - Klub MO SR Bratislava, HG Nové Město na Morave, Bobrová, ÚDA Praha;
  • 1996: "OBRAZY - VÝBER Z TVORBY" - Bystřice nad Perštejnom, JK Velké Meziříčí;
  • 1998: "POÉZIA ZÁHORIA" - Klub MO SR Bratislava, Záhorská galéria Senica;
  • 2001 - 02: "VÝBER Z TVORBY:" - Galéria Brno - Řečkovice, DA Tábor, Bobrova, Galéria Heffnera Bratislava Petržalka.
  • 2003 Výber z tvorby maľba - grafika, jubilejná výstava; Klub ministerstva obrany Slovenskej republiky; Kultúrno - metodické centrum Trenčín; Posádkový klub Liptovský Mikuláš a Výtvarné štúdio Bratislava.
  • 2008 "Heroická krajina" Retrospektíva, Výstavná sieň OS SR Bratislava, ODA Trenčín, PDA Prešov a PDA Liptovský Mikuláš

Filmové medailóny[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slovenský krátky film: Antonín Smažil – maliar juhočeskej krajiny – 1971;
  • Slovenská televízia: Metamorfózy na palete (farebný dokumentárny film o živote a tvorbe akad. Mal. Antonína Smažila) Scenár J. Kmeť – 1978;
  • Československý armádní film: Paleta myšlenek a barev (barevný film o živote a tvorbě akad. Mal. A. Smažila) Scénář František Říčka 1982.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

[1]


[[Kategória:]] [[Kategória:]]