Pius XII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Eugenio Pacelli)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pius XII.
Pio XII Pacelli.jpg
„Opus Justitiae Pax”
Pontifikát
2. marec 19399. október 1958
Základné informácie
Pôvodné meno Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli
Narodenie 2. marec 1876
Rím
Úmrtie 9. október 1958 (82 rokov)
Castel Gandolfo
Predchodca Pius XI.
Nástupca Ján XXIII.
Pius 12 coa.svg

Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg


Portal.svg Biografický portál

Pius XII. (lat. Pius Duodecimus), vl. menom Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli (* 2. marec 1876 Rím - † 9. október 1958, Castel Gandolfo) bol taliansky duchovný a 260. rímsky pápež (v období rokov 1939 - 1958).

Takmer dvadsaťročný pontifikát tohto rodeného Rimana, jemného a klasicky vzdelaného muža navonok vystupujúceho s jemu vrodenou noblesou, prebiehal na pozadí dôležitých udalostí svetodejinného významu. Začal v čase ozbrojenej expanzie hitlerovského Nemecka (na pápežský stolec zasadol 12. marca 1939, t. j. tri dni pred okupáciou Česka), prebiehal počas trvania druhej svetovej vojny a uzavrel sa v období, kedy nad svetom opäť visela hrozba vojnového konfliktu medzi jadrovými veľmocami.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Eugenio Pacelli pochádzal z rímskej aristokratickej rodiny. Rodičia Filippo a Patricia Pacelliovci boli vzdelanými, zámožnými a vysoko váženými osobami. Otec pôsobil ako advokát. Starý otec Marcantonio Pacelli bol zakladateľom oficiálneho vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano, strýko Ernesto Pacelli bol finančníkom pápeža Leva XII. a brat Francesco sa stal uznávaným advokátom.

Teologické vzdelanie získal na gregoriánskej univerzite a na inštitúte sv. Apolinára v Ríme. Na kňaza bol vysvätený 2. apríla 1899.[1] Už v roku 1901 vstúpil do pápežských služieb. V roku 1913 ho pápež Pius X. vymenoval za zástupcu tajomníka pre cirkevné veci v štátnom sekretariáre. Piov nástupca Benedikt XV. ho v apríli 1917 vymenoval za nuncia v Mníchove a zároveň ho povýšil na biskupa.

V diplomatických službách[upraviť | upraviť zdroj]

Počas prvej svetovej vojny viedol rokovania s ríšskou vládou o nenaplnenom mierovom pláne Benedikta XV. V júni 1920 sa stal nunciom v novej Weimarskej republike. 16. decembra 1929 bol vymenovaný za kardinála a vatikánskeho štátneho sekretára. Hitlerov nástup k moci v roku 1933 nastolil otázku porozumenia medzi nemeckým štátom a cirkvou a pre Pacelliho to bola prvá skutočná skúška diplomacie v novej funkcii – vyjednať s Treťou ríšou zmluvu, ktorá by chránila katolíckych veriacich na jej území pred svojvôľou totalitného režimu. 20. júla 1933 sa uskutočnilo vo Vatikáne rokovanie medzi Pacellim a nemeckým diplomatom Franzom von Papen, ktorého výsledkom bolo uzavretie konkordátu medzi Svätou stolicou a Nemeckom.

Ako štátny tajomník Pacelli veľa cestoval. Navštívil Argentínu, USA, Francúzsko, Maďarsko a iné krajiny.

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

2. marca 1939 bol v jednodňovom konkláve v treťom kole zvolený za pápeža. Na znak spriaznenosti s predchádzajúcim pápežom Piom XI. a s úmyslom pokračovať v jeho politike zvolil si meno Pius XII. Na korunovácii nového pápeža sa vo Vatikáne zúčastnilo tridsaťšesť zahraničných delegácií.

Nástup na Petrov stolec sa udial v čase síliaceho nemeckého národného socializmu. Pius XII. ako veľký priaznivec Nemcov (známa bola jeho vynikajúca znalosť nemčiny) si uvedomoval politické smerovanie Nemecka. Napriek tomu voči Nemecku viedol umiernený štýl politiky, starostlivo sa usiloval vyhnúť akejkoľvek provokácii, ktorá by v ňom vzbudila obavy z odvetných reakcií nemeckých vládnucich kruhov alebo dokonca prerušenia vzťahov.

Jedným z prvých problémov, s ktorým sa pápež stretol, bola občianska vojna v Španielsku, v ktorej sa postavil na stranu fašistického generála Franca.

Pius XII. sa pokladal za pápeža mieru a až do 1. septembra 1939 sa snažil diplomatickými krokmi odvrátiť vojnu. Bol prvým pápežom, ktorého svet poznal prostredníctvom rádia i televízie (napr. 24. augusta 1939 sa prostredníctvom rozhlasových vĺn obrátil na svet, aby sa zdržal vojny). Veľký záujem mal na tom, aby sa na vojne nezúčastnilo Taliansko (10. júna 1940 však Benito Mussolini zatiahol krajinu do vojny). Napriek nepoľavujúcemu úsiliu nenaplnil sa ani jeden z cieľov, ktoré si pápež dal, no vďaka jeho iniciatíve a osobným intervenciám bol Rím prezentovaný ako otvorené mesto.

Pius XII. a svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Osobne sa pokladal za prísne neutrálneho. Neustále vyzýval bojujúce strany na ukončenie vojenských operácií a otvorene burcoval svetovú verejnosť na odpor voči vojne. V prejave na Vianoce 1939 vyslovil tri základné princípy, ktoré sú na dosiahnutie tohto cieľa potrebné: všeobecné odzbrojenie, uznanie práv menšín a právo každého národa na sebaurčenie. Hoci bol presvedčený, že komunizmus je ešte nebezpečnejší ako fašizmus, odsúdil Hitlerov útok na Sovietsky zväz. Počas celej vojny starostlivo dbal na pomoci obetiam vojny a vojnovým zajatcom s výnimkou sovietskych zajatcov v nemeckých táboroch. Keď Hitler 10. septembra 1943 obsadil Rím, pápež premenil Vatikán na azylové mesto, ktoré poskytovalo ochranu nespočetným masám utečencov, vrátane Židov. Na neoficiálny pokyn pápeža našlo tisíce utečencov útulok v kláštoroch, kostoloch, v budovách cirkevného štátu, ale aj v pápežovom letnom sídle Castel Gandolfo.

Odporcovia Piovej politiky pápežovi vyčítali málo razantný a v mnohých situáciách až neutrálny postoj voči narastajúcej svetovláde a genocíde. Sám Pius XII. sa však bránil tým, že učinil všetko, čo bolo v danej situácii možné podniknúť: odsúdil vyhladzovanie ľudí na základe rasových zákonov, osobne pomohol mnohým Židom, alebo presviedčal iných, aby im pomáhali (počas vrcholiacich židovských pogromov vydal predstaveným kláštorov a konventov tajný pokyn, aby v cirkevných budovách ukrývali ohrozených Židov a sám ich konšpiratívne prijímal do pápežských služieb; po svojej smrti bol predstaviteľmi štátu Izrael vyhlásený za „spravodlivého Nežida“). Bol presvedčený, že otvorené protesty by nič nevyriešili, ba naopak, boli by príčinou netušených represálií.

I v časoch vojny viedol cirkev v duchu svojho poslania. Vymenoval dovtedy najvyšší počet kardinálov, pričom ich povolal z rôznych krajín. Hoci cirkev za jeho pontifikátu utrpela značné obmedzenia, zaznamenala aj nebývalý pokrok keď počet diecéz vzrástol z 1696 v roku 1939 na 2048 v roku 1958; zriadili sa diecézy v Číne, Barme a v niektorých afrických krajinách. Rovnako sa usiloval o odstránenie rozporov s inými nekatolíckymi cirkvami. Kanonizoval tridsaťtri osôb, medzi nimi v máji 1954 i niekdajšieho pápeža Pia X.

Bol nezmieriteľným nepriateľom komunizmu. Starosti mu spôsobovalo poznanie, že v dôsledku vojny siahala oblasť komunistickej moci až do stredu Európy. Otvorene sa staval proti stalinskej diktatúre. V júli 1949 a o rok neskôr zverejnil dekréty, v ktorých pohrozil členom komunistickej strany a jej prívržencom exkomunikáciou. Jeho antikomunistický postoj viedol až tak ďaleko, že sa snažil obhajovať činy nedávnych nacistických zločincov.

Pius XII. sa stal známym i vo vedeckých kruhoch, keď v rokoch 1939 - 1949 nariadil archeologické práce v podzemí Baziliky svätého Petra zamerané na identifikáciu hrobu prvého apoštola, sv. Petra.

Pápež Pius XII. zomrel na zámku Gandolfo 9. októbra 1958. Telesné ostatky Pia XII. boli uložené do krypty pod svätopeterskou bazilikou.

Encykliky[upraviť | upraviť zdroj]

Pri hodnotení pontifikátu Pia XII. je nutné oddeliť jeho politické pôsobenie od jeho učiteľskej a pastierskej činnosti. Za Pia XII. nastal veľký rozvoj biblického a liturgického hnutia (sám pápež uvažoval o zvolaní koncilu; z dôvodu známych okolností k jeho uskutočneniu neprišlo). Pius XII. počas svojho pontifikátu vydal štyridsať encyklík, v ktorých obhajoval základy kresťanskej doktríny alebo sa vyjadroval k aktuálnym udalostiam. Niektoré z nich nestratili dodnes na aktuálnosti. Okrem toho vydal päť pápežských dokumentov - tzv. apoštolských konštitúcií. Spoločným znakom všetkých jeho dokumentov je nielen odsúdenie akýchkoľvek totalitných režimov ale tiež nastolenie cesty k slobodnému biblickému bádaniu.

Výber z encyklík[upraviť | upraviť zdroj]

  • Summi Pontificatus (1939) - totalitné režimy ako pôvodcovia zla
  • Mystici corporis Cristi (1943) - charakter cirkvi z hľadiska Kristovho mystického tela
  • Divino afflante Spiritu (1943) - o moderných historických metódach vo vzťahu k cirkvi
  • Mystici corporis (1943) - cirkev ako telo Kristovo
  • Mediator Dei (1947) - podiel laikov na svätej omši
  • Munificentissimus Deus (1950) - dogma o telesnom nanebovstúpení Panny Márie
  • Humani generis (1950) - obavy z prispôsobovania katolíckej teológie intelektuálnym trendom
  • Munificentissimus Deus (1950) - apoštolská konštitúcia - definícia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie
  • Christus Dominus (1953)
  • Ad coeli reginam (1954) - ďalšia z mariánskych encyklík
  • Sacram communionem (1957) - zmiernenie eucharistického pôstu
  • Miranda prorsus (1957) - usmernenie pre používania moderných masovokomunikačných prostriedkov

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. CHENEY, David M. www.catholic-hierarchy.org [online]. REV. 2013-03-12, [cit. 2013-03-27]. Stránka Pope Pius XII : Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli †. (ang.)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
  • I. R. Grigulevič, Pápeži 20. storočia, Pravda, Bratislava, 1983
  • G. Knopp, Vatikán moc pápežov, Ikar, Bratislava, 2003, ISBN 80-551-0524-3
  • M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca:
Pius XI.
Pápežský znak Pápež
Pius XII.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Ján XXIII.