Preskočiť na obsah

Terorizmus

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Teroristický útok)
 Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť.
Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
New York, 11. september 2001 pri jednom z najhorších teroristických útokov v histórii

Terorizmus je definovaný ako súhrn antihumánnych metód hrubého zastrašovania odporcov hrozbou sily a užitia rôznych foriem násilia. Vedľa individuálneho terorizmu existuje terorizmus skupín, niektoré koordinujú svoju činnosť na medzinárodnej úrovni (medzinárodný terorizmus).

Vymedzenie pojmu terorizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Terrere – latinsky vydesiť, postrašiť. Toto slovo sa do moderných slovníkov dostalo prostredníctvom francúzskeho jazyka až v 14. storočí, jeho prvé použitie v anglickom jazyku je z roku 1528. Jasný politický význam dostal pojem teror za francúzskej buržoáznej revolúcie, kedy sa v roku 1793 francúzska revolučná vláda ocitá v situácii, keď sa začala obávať aristokratickej emigrácie, ktorá tajne vyjednávala s vládami okolitých štátov o invázii do Francúzska. Navyše podozrievala časť domáceho obyvateľstva zo zrady a podpory reakčného hnutia. Francúzsky legislatívny orgán = národný konvent, vedený radikálnou frakciou jakobínov na čele s Maximiliánom Robespierrom, prijal 30. augusta 1793 zákonné opatrenie o terore, ktoré nariaďovalo masovú exekúciu podozrivých zradcov. V priebehu tzv. revolučného terorizmu (30. augusta 1793 – 27. júla 1794) bolo uväznených okolo 300 000 ľudí. Najmenej 17 000 z nich bolo oficiálne popravených a ďalší zomreli v žalároch, často bez súdu. Bývalí podporovatelia drsných opatrení, ktoré navrhol Robespierre sa postupne začali obávať aj o svoje životy a tajne pripravovali jeho zvrhnutie. Nemohli ho obviniť z teroru, pretože sami kedysi odsúhlasili, že teror je zákonný nástroj vlády. Na jar roku 1794 dal Robesperr popraviť svojich protivníkov (napríklad G. Dantona). V tom istom roku stál za zrušením kresťanského vierovyznania v krajine a ustanovením kultu tzv. Najvyššej bytosti. V júny 1794 sa proti nemu spolčili konzervatívni členovia Konventu a 27. júla 1794 ho zvrhli (tzv. termidorský prevrat) a o deň neskôr bol spolu s priateľmi a bratom Augustinom popravený gilotínou.

Termín teror sa rýchlo rozšíril po celej Európe, z Európy do Ruska a odtiaľ do Indie. V priebehu šírenia vymenil význam a na konci 19. storočia sa slovo terorista z pôvodného označenia niekoho, kto menom štátu prevádza nespravodlivé masové exekúcie, zmenilo na označenie jednotlivca, ktorý je skôr spojovaný s násilím proti štátu. Za zmenu významu boli najviac zodpovedný fanatickí ruskí a francúzski anarchisti z 80. a 90. rokov 20. storočia.[1]

Terorizmus je v súčasnosti súčasťou širšieho pojmu extrémizmus, do ktorého spadajú ďalšie konkrétnejšie termíny antisemitizmus, rasizmus a pod., ktoré sa považujú za extrémne javy v spoločnosti.[1] Radikalizmus, extrémizmus a terorizmus nie sú nástrojom vášní ale stali sa nástrojom politickej racionality.[2] Rozdiel medzi zločinom z nenávisti a terorizmom je v tom, že pri terorizme je východiskom ideológia.[3]

V Trestnom zákone SR má tento trestný čin presnú definíciu. Podľa nej by musí vyšetrovanie preukázať, že páchateľ chcel destabilizovať či zničiť ústavné alebo politické zriadenie štátu, prípadne oslabiť jeho obranyschopnosť. „V prípade teroristického útoku by sa muselo preukázať, že strelec napríklad chcel zmeniť politický systém na Slovensku,“ vysvetlil Jozef Čentéš[4]

Rozdelenie terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Vnútorný terorizmus možno rozdeliť na terorizmus štátny (teror) a na terorizmus revolučný, to podľa toho, či jeho cieľom je posilniť moc štátu, alebo ju rozložiť. Štát sa môže uchýliť k štátnemu terorizmu – podpore destabilizujúcich teroristických akcií s cieľom posilniť centrálnu autoritu. Ten môže byť tiež protagonistom vojenských obdôb terorizmu, keď sa vo vojne uchýli ku kobercovému bombardovaniu s mimoriadne zničujúcim efektom, alebo k bombardovaniu, ktoré má nepriateľa definitívne zastrašiť.

Medzinárodný terorizmus má rôzne podoby. Poznáme predovšetkým terorizmus vedený s cieľom získať nezávislosť, prípadne terorizmus separatistický (ak ide o hnutia, ktoré sa týmto spôsobom pokúšajú oslobodiť z koloniálneho útlaku, vytvoriť nezávislý štát, alebo sa pripojiť k štátu inému, než je ten, ku ktorému patrí). Protikladom k tomu môže byť koloniálny teror vytváraný mocnosťami, ktoré nechcú pustiť kolónie. Terorizmus vedený snahou o nezávislosť je svojou povahou vždy aj medzinárodný, pretože svoje akcie prenáša aj mimo hranice územia, ktoré je predmetom stretnutí (to je prípad palestínskeho terorizmu, aj keď je tento status sporný).

Pre úplnosť treba uviesť ešte prípad poslednej podoby terorizmu takpovediac v mierke planetárnom, napriek tomu, že pramení zo špecifickej problematiky terorizmu. Ide o „rovnováhu strachu“, čo je formulácia, ktorá syntetizuje spoločné chovanie USA a ZSSR v období po 2. svetovej vojne, ktorými obe superveľmoci sledovali nemennosť medzinárodného poriadku dohodnutého po druhej svetovej vojne. Túto rovnováhu zaručovali hrozbami rozpútania nukleárneho konfliktu.

Typy terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]
  • rozdelenie terorizmu podľa typu pre potreby štatistiky Europolu:[5]
    • džihádisticky/nábožensky motivovaný terorizmus,
    • pravicový,
    • ľavicový a anarchitistický terorizmus,
    • etnonacionalistický a separatistický terorizmus, a tiež kategórie „iné“ a „nešpecifikované“.
  • podľa ideologickej príslušnosti – čo sa stalo veľmi komplikované a zavádzajúce
    • nacionalistický
Nacionalizmus ako politická veličina sa zosilňoval v priebehu 19. storočia. Národný štát je výsledkom ľudí túžiacich po sebaurčení, respektíve po možnosti určiť svoju vlastnú formu vládu. Ak nejaký národ začne veriť, že jeho vládcovia sú inej národnosti, potom môže tlak na sebaurčenie dohnať ľudí k použitiu akýchkoľvek prostriedkov, aby dosiahli svojho cieľa – vrátane terorizmu. Skupiny využívajúce terorizmus na dosiahnutie nacionalistických cieľov chcú väčšinou zvrhnúť vládnucu elitu prostredníctvom vyvolávania paniky, naháňaním hrôzy a zastrašovaním širokej verejnosti. K vedeniu nacionalistickej teroristickej kampane stačí niekoľko jednotlivcov. Motiváciou je nenávisť voči vládnucemu režimu. V záujme dosiahnutia úspechu sa teroristi snažia dosiahnuť značnej obľúbenosti u národa, za ktorého reprezentantov sa prehlasujú. Terorizmus považujú za jediný prostriedok ochrany pred úpadkom vlastnej kultúry. Využívajú ho tiež na obmedzenie cudzích vplyvov vo vlastnej zemi. Zameriavajú svoje akcie proti autoritám, ktoré stoja v ceste ich snáh. Stále však zostáva terčom najmä civilná populácia. Okrem ľudí priamo spojených s vládnymi autoritami, napádajú teroristi aj obchodníkov a turistov.
    • extrémizmus krajnej pravice alebo krajnej ľavice
    • náboženský extrémizmus
    • jednoúčelové teroristické skupiny
  • podľa povahy cieľov, ktoré chcú teroristi dosiahnuť – do istej miery sa prekrývajú s ideológiou hnutia
    • štátom podporovaný terorizmus
    • protištátny terorizmus
  • podľa výberu cieľov
    • útoky na veľmi špecificky vybrané ciele
    • útoky na náhodne zvolený cieľ,
  • podľa oblasti pôsobenia
    • mestský
    • vidiecky,
  • podľa zamerania násilia – termín zamerania predstavuje v tomto prípade výber cieľov a prostredia, v ktorom teroristi operujú
    • vnútroštátny
    • medzinárodný
  • podľa historického pôvodu teroristickej skupiny

Ukázalo sa, že ani jeden systém kategorizácie nie je komplexný, preto sa tvorcovia antiteroristickej politiky snažia vytvárať nové rozdelenia, ktoré by pokryli celú možnú významovú šírku konkrétneho hnutia. Napríklad u nás vznikol pojem

  • dôchodcovský terorizmus[6] podľa vekovej skupiny páchateľov

Lingvistický teoretik Noam Chomsky spoluprácou s Edwardom S. Hermanom rozoznáva dve kategórie terorizmu:

  • celoplošný (prevádzaný napr. nacistami)
  • drobný (prevádzaný povstalcami)

v roku 1964 sa pokúsil prvýkrát identifikovať typov terorizmu Thomas P. Thorton:

  • vynútený
  • agitačný
  • Separatistický
  • Planetárny

Autori sa vo vymedzení pojmu terorizmus veľmi rôznia, a to až do takých extrémov, že jeden autor nazve príslušníka nejakého hnutia teroristom, zatiaľ čo druhý ho nazve „bojovníkom za slobodu“. Zhodne sa však väčšina autorov vyhýba poňatiu, že terorizmus je osobná záležitosť jednotlivca. Skôr sa zaoberajú analýzou politických programov a podpory od štátnych alebo miestnych inštitúcií a spoločnosti ako takej. Veľa vecí naznačuje, že teroristi nechcú, aby po ich činoch bolo veľa obetí, pretože by tým mohli prísť o širšiu podporu verejnosti, a o tu im ide predovšetkým. Cieľom teroristov teda nie je vysoký počet obetí, ale vzbudiť vo verejnosti pocit strachu, alebo zažehnať vzburu. Posledné teroristické útoky však majú cieľ trocha odlišný – usmrtiť čo najviac obetí a v konečnom dôsledku vyvolať pocit strachu.

Významnú úlohu tu hrajú, predovšetkým v posledných rokoch, aj všetky druhy médií, pretože venujú týmto správam značnú pozornosť, často so snahou urobiť z vlastného aktu terorizmu senzáciu, čím vlastne „istým spôsobom“ teroristické požiadavky alebo dokonca aj program zverejňujú. Práve tým sa preslávila v posledných rokoch katarská televízna stanica Al-Džazíra.

Ciele terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

K teroristickým akciám môže dochádzať z rôznych dôvodov. Všeobecne existuje niekoľko hlavných cieľov terorizmu:

  • Reklamný cieľ – ide o upútanie pozornosti pomocou masmédií. Násilnou akciou je prejavená snaha o zverejnenie programu teroristickej organizácie. Tomu významnou mierou napomáhajú aj dnešné svetové mediálne prostriedky, ktoré vyhľadávajú takéto drastické exkluzívne správy.
  • Jednorazový násilný akt – ide o dosiahnutie cieľov ako je likvidácia osoby alebo osôb, ničenie konkrétneho objektu alebo objektov. Pri snahe vynútiť si vyjednávanie, slúžia teroristické akcie na zastrašovanie politickej moci alebo ako nátlak na politickú moc. Pri tomto taktickom použití násilia sa obeťami útokov stávajú často nevinní ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s prípravou alebo výkonom vládnej politiky.
  • Strategický cieľ – terorizmus predstavuje destabilizačný nástroj daného režimu. Vychádza z predpokladu, že teroristické akcie vyprovokujú štátnu moc k takým represiám a násiliu, ktorého výsledkom má byť revolučná vzbura. Toto predpokladajú predovšetkým anarchistické doktrinálne koncepcie.
Terorizmus, ktorý sa stal novou hrozbou, zmenil charakter 20. marca 1995. Vtedy po prvý raz teroristi použili chemické bojové látky proti civilnému obyvateľstvu. V tokijskom metre bola vypustená nervová látka sarin. V dôsledku tohto činu muselo viac ako 550 ľudí vyhľadať lekársku pomoc. Momentálne je na svete mnoho skupín aktívnych v tomto spôsobe útokov, prakticky každá teroristická skupina však má možnosť spáchať samovražedný teroristický útok.

V množstve prejavov terorizmu sa pri ich analýze vymedzujú typy, druhy a formy terorizmu. Ide o záležitosť, ktorá sa vzhľadom na meniaci sa charakter terorizmu kontinuálne dopracováva najmä v spojitosti s jeho aktuálnymi príčinami, zdrojmi a prejavmi. Skupiny uskutočňujúce samovražedné atentáty sa odlišujú svojou formou, veľkosťou, ideovou orientáciou, cieľmi a podporou.

Bližší význam

[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď je veľmi ťažké odpovedať na to, či terorizmus môže byť úspešný, alebo nie, je jasné, že mnohým revolúciám a národne oslobodeneckým bojom teroristické akcie predchádzali.

Za terorizmus sa dá považovať aj postoj štátov v Európe. Aj keď to žiadna vláda nemôže oficiálne pripustiť, je takmer isté, že v niekoľkých prípadoch sa dospelo k určitej forme tajných dohôd medzi teroristickými skupinami a predstaviteľmi západných krajín. Ich cieľom bolo zabrániť tomu, aby sa príslušná krajina stala miestom teroristických, hlavne palestínskych akcií. Tieto prípady sa obvykle týkali prípadov, keď došlo k dolapeniu zahraničného teroristu. V takom prípade sa krajina zaväzovala, že bude konať tak, aby teroristov bez veľkého ohlasu vypovedala, prípadne po odsúdení prepustila z väzenia.

Výmenou za to sa šéfovia teroristických skupín mali zaviazať, že sa pokiaľ možno budú plánovaniu akcií v príslušnej krajine vyhýbať. Podobné postupy sa mali zachovávať aj pri vyhosťovaní teroristov do tretích krajín, ktoré mali zas zaistiť ich volný priechod do niektorej arabskej krajiny. To všetko je pochopiteľné tajné a len ťažko by to bolo možné dokázať. Príklad takejto spolupráce by mohol byť postoj Talianska po zatknutí únoscov lodi Achille Lauro. Tí po prepustení rukojemníkov mali mať voľný priechod, ale medzitým sa zistilo, že zabili amerického občana. Napriek silnému americkému odporu boli únoscovia nakoniec prepustení. Teroristom sa tak podaril klasický strategický ťah – vyvolať roztržku medzi spojeneckými vládami.

Medzinárodný terorizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko

[upraviť | upraviť zdroj]

V poslednej štvrtine 19. storočia sa v cárskom Rusku začalo vyvíjať populistické hnutie zamerané proti cárovi a vtedajším podmienkam. Prvé známky prebudenia prinieslo dekabristické hnutie, ktoré okolo roku 1824 konalo podľa modelu tajných spoločenstiev rozšírených po napoleonských vojnách v ostatných častiach Európy. Bolo zložené zo študentov, šľachty a nižších dôstojníkov. Proti nim zasiahla cárska vláda tvrdými represiami; tieto represie však vývoj nezastavili. Vytvorila sa prvá politická organizácia Zemlja i volja, ktorá predstavovala východisko pre celé politické hnutie, ktoré nakoniec v roku 1917 vyústilo do revolúci. Hnutie Zemlja i volja, rovnako ako následné a ešte extrémistickejšie hnutie Narodnaja volja, bolo jednou z foriem najširšieho populistického hnutia, ktoré sa síce netýkalo len Ruska, ale práve tam sa prejavilo najvýraznejšie. Jeho akčný program bol založený na rozbití samodŕžav a na ich nahradení federáciou samosprávnych socialistických jednotiek. Od tejto aktivity sa očakávalo, že nielenže poslúži šíreniu myšlienok mladých intelektuálov, študentov a drobnej šľachty medzi prostý ľud, ale napomôže aj k spojeniu týchto až dosiaľ oddelených spoločenských vrstiev. V podstate pokrokový zámer tohto hnutia však totálne stroskotal. Najvýraznejší z atentátov bol na petrohradského gubernátora generála Trepova, ktorý 24. januára 1878 spáchala Věra Zasuličová. Atentát mal za následok nevídanú eskaláciu: v lete prišiel na rad veliteľ petrohradského četníctva, o rok neskôr generál Kropotkin a nakoniec 1. marca 1881 sám cár Alexander II.

Balkán

[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci 19. storočia a na začiatku dvadsiateho storočia vtrhol na svetovú scénu Balkán, ktorý sa potom na celé dvadsiate storočie stal javiskom niekoľkých najdesivejších politických predstavení, aké politický boj pamätá. (A je ním po rozpade juhoslovanskej federácie dodnes.) Hľadanie samostatnosti sa po prvýkrát masívnym spôsobom prejavilo v Macedónsku. Vnútorná macedónska revolučná organizácia (VRMO) vznikla v roku 1893 ako tajné hnutie proklamujúce ideály demokratického typu. Cieľom bolo vyvolať ozbrojené povstanie, ktoré sa malo premeniť na partizánsku vojnu. Tak po päťročnej príprave bola roku 1903 vyhodená do povetria francúzska loď naložená zbraňami pre Turkov, zapálené plynovody a v kasínach, lokáloch a baroch navštevovaných ľuďmi zo západu vybuchovali bomby. Nakoľko čisto teroristické akcie k ničomu neviedli, bola zvolená iná cesta – ozbrojené ľudové povstanie, ktoré bolo v auguste 1903 začaté útokom na tureckú posádku v Albánsku. Keďže sa impérium nezrútilo, udalosti sa dali do pohybu. V roku 1908 sa vojenské hnutie Mladoturci v Macedónsku vzbúrilo proti sultánovi a ich vzbura sa rýchlo šírila. Po Balkánskych vojnách však k vytvoreniu samostatného macedónskeho štátu nedošlo, ale Srbsko rozšířilo svoju kontrolu nad značnou časťou macedónskeho územia.

V Srbsku sa v roku 1911 zorganizovala skupina Čierna ruka vedená plukovníkom Dimitrijevičom, ktorá zamýšľala vytvoriť Veľké Srbsko ako hegemóna Balkánu. Spáchala atentát na kráľa Alexandra Obrenoviča na protest proti jeho prerakúskemu manželstvu a politike. Vnútorná medzinárodná situácia bola však už tak prepletená, že ďalší (snáď najslávnejší v moderných dejinách) atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželku, spáchaný 28. júna 1914 Gavrilom Principom, rozpútal 1. svetovú vojnu.

Írsko

[upraviť | upraviť zdroj]

História írskeho terorizmu zatiaľ nie je na konci a žiada si zvláštnu pozornosť. Predovšetkým ide o prvé mestské teroristické hnutie so širokou škálou prejavov. Bolo motivované bojom o nezávislosť zameraným proti „vnútornému kolonializmu“ ekonomického typu, ktorého bolo Írsko obeťou a ktorého korene siahajú až do 16. storočia. Integrácia bojovníkov a obyvateľstva bola úplná a solidárna. Najvýznamnejším prvkom írskeho terorizmu je očividnosť jeho víťazstva: Veľká Británia musela ustúpiť nie preto, že by jej vojsko bolo horšie než teroristické (Írska republikánska armáda), ale preto, že odpor voči vzbure bol len pasívny. Radové obyvateľstvo ju podporovalo s nadšením. Ani neľútostná represia však hnutie nedostala na kolená. Pod vedením Eamona de Valera a Michaela Collinsa potom vznikla IRA, ktorej pripadla úloha doviesť Írsko k úplnej samostatnosti. IRA bola organizovaná ako skutočné vojsko, aj keď ilegálne. Veľká Británia proti nim nasadila pomocné sily Kráľovskej írskej polície Black and Tans (Čierni a hnedí); násilie na oboch stranách neustále pribúdalo. Represie zo strany Black and Tans boli neúprosné: 14 zastrelených pri futbalovom stretnutí. Verejná mienka (v Británii, a hlavne v USA) sa obrátila proti britskej vláde a premiér Lloyd George musel pristúpiť na kompromis: 6. decembra 1921 podpísal Michael Collins dohodu, ktorou Írsko získalo autonómny status. História írskeho terorizmu tým však neskončila, len sa o štyridsať rokov neskôr presťahovala na sever.

Chorvátsko počas 2. svetovej vojny

[upraviť | upraviť zdroj]

Hnutie Ustašovcov, ktoré operovalo v Chorvátsku počas 2. svetovej vojny nie je veľmi významné a preto je uvedené len niekoľko slov o jeho aktivitách. Hnutie sa formovalo v dvadsiatych rokoch a bojovalo proti Srbom, ktorí sa nevzdali plánu na ovládnutie celého Balkánu. Bolo vedené Antom Paveličom. Spojenca našli v macedónskej VMRO, ale podporu získali aj zo strany novo sa formujúcich fašistických vlád v Európe. Ich hlavným cieľom bol kráľ, Srb Alexander Karađorđević. Po prvom neúspešnom pokuse 17. decembra 1933 sa ustašovskému komandu podarila akcia z 9. októbra 1934. Pri štátnej návšteve v Marseille macedónsky terorista kráľa smrteľne zranil. Jeho výstrely usmrtili aj vtedajšieho francúzskeho ministra zahraničia Barthoua a šoféra ich automobilu.

Izrael

[upraviť | upraviť zdroj]
Bezpečnostná bariéra, stavaná izraelskou vládou na palestínskom území z obavy pred prenikaním teroristov na územie Izraela

V novembri 1917 bol Balfourovou deklaráciou prisľúbený Židom nárok na vlastný štát v Palestíne. Od tej doby sa datuje konflikt, ktorý pretrváva dodnes. Konflikty medzi arabským a židovským etnikom začali roku 1920. Židovské bojové hnutie v Palestíne sa v podstate organizovalo podľa 3 direktív. A tak vedľa prostej sebaobrany organizovanej Haganou, založil Vladimir Žabotinskij tajnú bojovú organizáciu Irgun Cvai Leumi, ktorá začala činnosť roku 1937. V Európe však začali strašné protižidovské represie a židovská sebaobrana nemohla byť za týchto podmienok brzdená. V roku 1939 však Veľká Británia nepovolila vstup 450 tisícom Židov vstup do Palestíny, čo sa stretlo so značnou nevôľou medzi osadníkmi. Cieľ Irgunu už nebola len obrana, ale aj útoky proti Arabom. Dňa 27. februára 1939 sa mu podarilo rozsiať paniku medzi arabskými obyvateľmi. V oblasti Palestíny sa tak rozhorela pravá vojna. Ich najväčšou akciou bol útok na hotel King David v Jeruzaleme, kde sídlil hlavný britský štáb. K veliteľom útočného komanda patril aj Menachem Begin, budúci premiér Izraela a nositeľ Nobelovej ceny za mier po rozhovoroch s egyptským prezidentom Sadatom.

India

[upraviť | upraviť zdroj]

Indický terorizmus siaha od roku 1905 do konca štyridsiatych rokov, teda do doby získania nezávislosti. Zdomácnel hlavne v Bengálsku, ktoré bolo tradične zástancom autonómie a nezávislosti na britskom impériu, a ktoré je dnes rozdelené medzi Indiu a Bangladéš. V indickom nacionalistickom hnutí čnejú dve postavy: Gangadhár Tilak a Damodar Savarkar, ktorý sa odsťahoval do Anglicka, kde medzi indickými študentmi hľadal sily pre svoje teroristické akcie. Tie vyvrcholili vraždou sira Williama Curzona Wyllieho. Potom bol vyhostený do Indie, kde vo väzení strávil dvadsať rokov, aby sa potom stal hlavou teroristickej organizácie Raštrija Svajamsevak Sangh, ktorá mala za cieľ zjednotenie Indie. Preto je tiež považovaný za „duchovného otca“ vraždy Gándhího.

Alžírsko

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1954 začal v Alžírsku boj za nezávislosť od Francúzska, ktorý v roku 1956 nadobudol formy regulárneho terorizmu. Teroristická ofenzíva začala v Alžírsku výbuchom dvoch bômb; o niekoľko dní neskôr vyleteli do povetria dve autá. Vodcovia alžírskeho oslobodeneckého boja na čele s Ferhátom Abbásom riadili operácie z exilu v Maroku. Priamo v Alžíri potom riadil operácie Jacev Sádí. Roku 1961 v Madride vznikla OAS (Organisation Armée Secréte), ktorá sa stavala proti akéjkoľvek myšlienke na to, že by Francúzsko opustilo svoju kolóniu. OAS bojovala aj proti francúzskej vláde. Spáchala niekoľko teroristických výbuchov vo Francúzsku aj Alžírsku a 21. apríla 1961 sa neúspešne pokúsila o štátny prevrat vo Francúzsku. Cieľ OAS vo Francúzsku bol paralyzovať ústrednú moc vytvorením atmosféry neistoty a strachu. Okrem prepadov v moslimskej štvrti Paríža a atentátov proti sídlam Komunistickej strany Francúzska sa OAS rozhodla zabiť samotného de Gaulla. Jej zámer sa jej však najmenej trikrát nepodaril. Proti OAS nakoniec zasiahla francúzska polícia, ktorej sa podarilo organizáciu rozvrátiť. Roku 1962 bola v Eviane podpísaná dohoda, kde bola dohodnutá alžírska nezávislosť a referendum 1. júna vojnu ukončilo, aj napriek niekoľkým zúfalým pokusom extrémnej pravice vo Francúzsku.

Blízky východ

[upraviť | upraviť zdroj]

Blízkovýchodný terorizmus má presný dátum narodenia. Vznikol roku 1967, presnejšie v období po šesťdennej vojne, ktorú viedol Izrael s Egyptom, Sýriou a Jordánskom. Od roku 1948 bol Izrael vo vojne so susednými krajinami a neúspech týchto krajín vo vojnách priviedol ich vlády (prakticky celá LAS), aby podporovali rodiace sa palestínske hnutie. K ich vystúpeniu došlo už na konferencii arabských krajín, ktorá podporila vznik OOP. V OOP sa spojili rôzne organizácie, z ktorých najvýznačnejší bol Fatah, riadený Jásirom Arafatom, Ľudový front za oslobodenie Palestíny, riadená Georgom Habášom a neskôr Wádím Haddádom, a Demokratický front za oslobodenie Palestíny. V roku 1969 bol Arafat zvolený výkonným predsedom OOP. O úspešnosti tohto boja svedčí aj fakt, že päť rokov potom, 13. septembra 1974, bol Arafat, takmer v úlohe štátnika, pozvaný do OSN, aby tu Valnému zhromaždeniu predostrel palestínsku otázku. Najvyšší počet atentátov bol v období medzi rokmi 1969 a 1986. Počas týchto osemnástich rokov bola frekvencia jeden atentát za dvanásť dní. Zároveň prebiehal systematický boj Izraela prostredníctvom Mossadu (tajná služba Izraela), ktorej bolo zverené vyhľadávánie a prenasledovanie teroristov po celom svete.

Žiadny terorizmus nemal tak celoplanetárny rozmer, ktorý sa snažil zasahovať skôr krajiny stojace za „sionistami“. Veľakrát ale došlo k atentátom aj vnútri Izraela, ale v tomto prípade sa dá hovoriť už o občianskej vojne. Medzi rokmi 1968 a 1986 došlo k 565 teroristickým akciám mimo hranice Izraela. Svoj význam má aj rozmiestenie teroristických akcií: na prvom mieste je Taliansko, nasleduje Francúzsko, západné Nemecko, Grécko a Veľká Británia. Tento výskyt nie je náhodný, pretože Taliansko bolo vyberané za najčastejší cieľ hlavne pre svoju zvláštnu politicko – ideologickú protikladnosť. Taliansko vždy stálo jednoznačne na proizraelských pozíciach. Bolo však súčasne krajinou, ktorá jasne vyjadrovala neutrálny postoj a otvorenosť voči arabskému svetu. Najobľúbenejšími terčmi sa stali dopravné prostriedky, zvlášť lietadlá. K jednému z prvých medzinárodných únosov došlo 29. augusta 1969 na rímskom letisku Fiumicino, keď dvaja Palestínci uniesli lietadlo spoločnosti TWA do Damasku. 6. septembra 1970 došlo snáď k najkomplexnejšej akcii v celej histórii únosov lietadiel: boli unesené tri lietadlá (PanAm, TWA, Swissair) a jedno lietadlo El Al (požiadavkou teroristov bolo prepustenie Leily Cháledovej, palestínskej teroristky). Po skončení akcie boli prvé tri lietadlá vyhodené do povetria. Sedemnásteho decembra 1973 došlo na letisku Fiumicino k prepadnutiu lietadla spoločnosti PanAm a povraždeniu tridsiatichdvoch cestujúcich.

Za neúspešný možno považovať zásah v Entebbe, keď izraelská armáda rozvinula najväčšiu protiteroristickú akciu v histórii. Dvadsiateho ôsmeho júna 1976 skupina teroristov z LFOP uniesla na linke z Izraela do Francúzska lietadlo Air France s 248 cestujúcimi na palube. Lietadlo nakoniec pristálo v Entebbe v Ugande, ktorej vtedy vládol diktátor Idi Amin. Po márnych pokusoch o vyjednávanie sa izraelská vláda rozhodla vyslať záchrannú misiu. Útok trval len 90 minút a v jeho priebehu bolo zabitých 7 únoscov, bez toho, že by niektorý cestujúci prišiel o život.

K akcii, ktorá vzbudila najväčšie zdesenie však došlo na olympijských hrách v Mníchove, kde 5. septembra 1976 osem teroristov (z Fatah a Čierneho septembra) zajalo členov izraelskej výpravy. Na letisku vo Fürstenfeldbrucku bolo pri pokuse o záchrannú akciu zabitých 5 teroristov, ale aj deväť atlétov. Udalosť v Mníchove je najdesivejšou stránkou stredovýchodného terorizmu. Únosy lietadiel prakticky ustali až v roku 1988. Už pri udalosti v Mníchove sa prejavila spolupráca LFOP a RAF (Rote Armee Fraktion).

Ich spoločnou akciou potom bol únos jedenástich ministrov krajín OPEC, ku ktorému došlo 26. decembra 1975 vo Viedni. Celej akcii velil jeden z najznámejších teroristov tzv. Carlos. Akcia mala (zrejme na popud plukovníka Kaddáfího) prinútiť umiernené arabské krajiny k zaujatiu tvrdej protiizraelskej politiky. Palestínska otázka dala medzinárodnému terorizmu rozhodujúci impulz. Vypestovala v ňom mýtus násilia, ilúziu skratky vedúcej k riešeniu veľkých politických a spoločenských problémov.

Taliansko

[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny talianskeho terorizmu začali 12. decembra 1969, keď vybuchla v Ríme na Oltári vlasti bomba. Ešte toho dňa vybuchla druhá bomba v Poľnohospodárskej banke v Miláne, kde zabila šestnásť ľudí. Vinníci neboli nikdy nájdení. Tým začali dejiny talianskeho terorizmu, v ktorom vynikla organizácia zvaná Červené brigády. História tejto skupiny začala v roku 1969. Vtedy sa vytvorila organizácia nazvaná Metropolitný politický kolektív. Jeho duchovnými vodcami boli Renato Cucio a Margherita Cagolová. Červené brigády sa aktivizovali v roku 1970. Ich prvou veľkou akciou bol únos Idalga Macchiariniho, vedúceho pracovníka firmy Sit-Siemens, z 3. marca 1972. Nasledovali únosy čelných predstaviteľov veľkých talianskych firiem; potom sa Červené brigády začali špecializovať na únosy sudcov. Organizácia bola extrémne ľavicovo zameraná, o čom svedčia rovnaké názory s Talianskou komunistickou stranou (IKS). Niektorí ich členovia dokonca prejavovali s teroristami sympatie. IKS zvíťazila vo voľbách a postavila sa proti terorizmu. Vnútri strany sa však vytvorilo niekoľko zoskupení (Hnutia 1977), ktoré s teroristami naďalej sympatizovali. Taliansky systém sa ani po tejto udalosti nezrútil a terorizmus tak prišiel o svoju myšlienku (koho väčšieho zabiť). Proti brigádam sa navyše pridal aj odpor verejnosti.

Nemecko

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhého júna 1967 v priebehu študentskej manifestácie (ktoré prebehli v týchto rokoch snáď celou Európou) zastrelila polícia pri zásahu jedného študenta. To sa pre jeho priateľov stalo impulzom k rozhodnutiu prejsť k ozbrojenému boju. Prvými vodcami skupiny sa stali Andreas Baader a Gudrun Ensslinová. Polícia ich však čoskoro zatkla pre podozrenie z únosu. 14. mája však na scénu vstúpila najznámejšia osobnosť skupiny Ulrike Meinhofová, ktorá veľmi riskantnou operáciou oslobodila Baadera z väzenia. Vedľa hnutia 2. júna tak súbežne vznikla Skupina Baader – Meinhofová. Ich strategická línia bola na rozdiel od talianskych teroristov internacionálnejšia. Preto sa tiež okamžite spojili s palestínskymi teroristickými hnutiami, od ktorých za poskytnutie základní získali zbrane a odpovedajúci výcvik. Nemecký štát sa voči teroristom ukázal ďaleko neústupnejším než taliansky. Pomerne rýchlo sa objavil zvláštny zákon, tzv. Berufsverbot, na ktorého základe bola možná veľmi prísna kontrola lojality štátnych zamestnancov. Došlo tiež k sprísneniu policajnej kontroly a rozšíreniu právomocí polície. To všetko pomohlo poriadkovým silám dosiahnuť skoro významných výsledkov: v máji 1971 po sérii atentátov polícia zadržala Andreasa Baadera. Ensslinová bola zatknutá 8. júna a do policajnej siete padla aj Ulrike Meinhofová. Nasledujúceho roka Frakcia Červenej armády uniesla predstaviteľa kresťanskodemokratickej strany v Berlíne Petera Lorenza. Nemecká vláda tak po prvýkrát (a tiež naposledy) ustúpila a prepustila šesť teroristov FRA. 9. mája 1976 bola vo svojej cele nájdená obesená Meinhofová, aj keď jej druhovia samovraždu úplne vylúčili. Začal sa tým najdramatickejší (ale aj posledný) rok nemeckého terorizmu. Akčná skupina Meinhofová spáchala vraždu generálneho prokurátora v Karlsruhe a nasledovala vražda prezidenta Dresdner Bank. 5. septembra došlo k únosu prezidenta Asociácie nemeckých priemyselníkov Hannsa-Martina Schleyera a udalosti dostali rýchly spád. Nemecká polícia začala rozsiahle represie. 13. októbra 1977 teroristi zaútočili znova: uniesli lietadlo spoločnosti Lufthansa. 18. októbra boli vo väznici v Stammheime nájdené mŕtve telá Baadera, Ensslinovej a Raspeho (v dôsledku samovraždy, ako sa vtedy tvrdilo). Nasledujúceho dňa bolo v Mylhúzach vo Francúzsku nájdené Schleyerovo mŕtve telo. K poslednej vražde došlo 1. februára 1985, keď bol zavraždený nemecký priemyselník Zimmermann. Potom stopa FRA mizne.

Rizikové miesta súčasného sveta

[upraviť | upraviť zdroj]

Irak postúpil z minuloročného piateho miesta na priečku prvú a za ním je hneď Pakistan, India, Izrael, palestínske územia, Saudská Arábia, Kolumbia, Nepál a Somálsko. Nemecko, Belgicko, Holandsko, Austrália, Egypt a Pobrežie Slonoviny, ktoré boli kedysi v skupine krajín s miernym rizikom sa presunuli teraz do sféry ohrozenejších krajín. Aj keď do tejto, teda tretej, kategórie patrí tiež Británia, Londýn podobne ako Bagdad, Jeruzalem či Kábul. Navzdory tejto pochmúrnej štatistike „spadlo“ niekoľko štátov do menej rizikových kategórií. Týka sa to napríklad Cyprusu, Východného Timoru, Burkiny Faso či Stredoafrickej republiky.

Teroristické skupiny a podpora terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Teroristické skupiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najznámejšie teroristické organizácie patrí:

Teroristické organizácie súčasnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sú v správe za zahraničné teroristické organizácie označené:

V uplynulých rokoch sa na tomto zozname nachádzali aj:

Britský zákon o terorizme z roku 2000 na základe šiestich kritérií (podstata a rozsah skupiny, jej aktivity, hrozba pôsobenia skupiny vo Veľkej Británii, hrozba pôsobenia skupiny pre britských občanov vo svete, miera prítomnosti skupiny v Británii, potreba podpory iných krajín v globálnom boji proti terorizmu) zakazuje v krajine pôsobenie 21 zahraničných skupín, ktoré vyvíjajú politické násilie.
Ide o organizácie:

Podľa ďalších britských zákonov sú proskribované všetky zoskupenia, ktoré sú spojené s IRA, alebo sa od nej odčlenili.

Na zozname teroristických skupín spracovanom v EÚ v roku 2001 sa uvádzajú:

Samozrejme ich je omnoho viac, tu nasledujú niektoré, ktoré majú len regionálnu pôsobnosť:

Teroristi

[upraviť | upraviť zdroj]

Štátmi podporovaný terorizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré štáty poskytujú finančnú pomoc teroristickým organizáciám v cudzích krajinách (prípadne pomoc rodinám samovražedných teroristov). Tieto štáty sú označované ako štáty sponzorujúce terorizmus. Ďalšie štáty môžu poskytnúť výcvik, útočisko, organizovať útoky vedené teroristickými spôsobmi atď. Vtedy hovoríme o štátnom terorizme.

Boj proti terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodná spolupráca boja proti terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodný terorizmus v posledných desaťročiach dosiahol kvalitatívneho posunu vo vytváraní medzinárodne prepojených štruktúr. Medzinárodné spoločenstvo sa už niekoľko desaťročí viac-menej úspešne snaží spojiť svoje sily v boji proti tomuto fenoménu. To bol tiež hlavný dôvod, prečo OSN od 60-tych rokov prijala radu zmlúv, ktoré umožnili podstatne zdokonaliť medzinárodnú spoluprácu v tejto oblasti tým, že určili jej legislatívny rámec. Až dosiaľ bolo prijatých 11 hlavných medzinárodných konvencií, ktoré vymedzili zodpovednosť a záväzky jednotlivých štátov a prispeli tak k vyššej koordinácii spolupráce. Väčšina týchto konvencií bola podpísaná a následne ratifikovaná aj vládami Slovenskej republiky. Slovensko nie je zmluvnou stranou len v prípade Medzinárodnej zmluvy o potlačovaní teroristických bombových útokov. Nasledujúci prehľad základných zmlúv a ich stručného obsahu nasvedčuje, že medzinárodné spoločenstvo dokázalo presadiť spoločný záujem na potlačenie najzávažnejších prejavov medzinárodného terorizmu.

Niektoré medzinárodné zmluvy, podporujúce boj proti terorizmu

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Zmluva o trestných činoch a niektorých iných činoch spáchaných na palube civilných lietadiel (Tokio, 14. september 1963). Táto zmluva sa týka výhradne bezpečnosti leteckej dopravy. Podľa nej je veliteľovi lietadla umožnené prijať primerané opatrenia voči akejkoľvek osobe, ktorá pripravuje čin proti bezpečnosti letu. Zároveň táto zmluva zaväzuje štáty, ktoré ju podpísali, zaistiť prípadného útočníka a vydať lietadlo späť pod kontrolu oprávnenej osoby.
  • Zmluva o potlačení protiprávneho zmocnenia sa lietadiel (Haag, 16. december 1970). Podľa zmluvy je každá osoba na palube lietadla, ktorá nezákonne a s použitím sily, vyhrážaním alebo inou formou zastrašovania prevezme kontrolu nad lietadlom alebo sa o to aspoň pokúsi, obvinená z trestného činu. Všetky strany zmluvy sú zaviazané k tomu, aby takéto činy trestali čo najprísnejšie.
  • Zmluva o potlačení protiprávnych činov proti bezpečnosti civilného letectva (Montreal, 23. september 1971). Podľa zmluvy je považovaný za trestný čin akýkoľvek čin, ktorý je spáchaný ako akt násilia proti osobám na palube lietadla, pokiaľ tento akt ohrozuje bezpečnosť na palube lietadla, teda vrátane uloženia výbušniny na jeho palube, pokusu taký čin spáchať alebo spoluúčasti pri takom čine.
  • Zmluva o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám používajúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov (New York, 14. december 1973). Zmluva definuje medzinárodne chránené osoby ako sú hlavy štátu, minister zahraničných vecí, reprezentanti štátu alebo medzinárodných organizácií, ktoré majú právo zvláštnej ochrany pred útokmi podľa medzinárodného práva. Každý štát má podľa zmluvy povinnosť primerane trestať vraždy, únosy alebo útoky proti medzinárodne chráneným osobám, násilné útoky na úradné budovy, súkromné objekty alebo dopravné prostriedky takých osôb. Zároveň má byť podľa zmluvy potrestaný aj pokus spáchať taký trestný čin alebo spoluúčasť na ňom.
  • Zmluva o fyzickej ochrane jadrového materiálu (Viedeň, 26. október 1979). Zmluva je zameraná proti nezákonnému držaniu a použitiu jadrového materiálu, krádežiam jadrového materiálu a hrozbám použitia jadrového materiálu, ktoré by mohli spôsobiť zranenia viacerých osôb alebo podstatné poškodenie majetku.
  • Medzinárodná zmluva proti braniu rukojemníkov (New York, 17. december 1979). Zmluva stanoví, že „každá osoba, ktorá zajme alebo násilím drží a hrozí smrťou, zranením alebo pokračuje v násilnom držaní inej osoby s tým cieľom, aby si vynútila zo strany štátu, medzinárodných organizácií, fyzických alebo právnických osôb alebo skupín osôb určitý krok alebo zdržanie sa nejakej činnosti ako explicitnú alebo implicitnú podmienku na prepustenie rukojemníkov, sa dopúšťa podľa tejto zmluvy trestného činu brania rukojemníkov.“
  • Protokol pre potlačovanie nezákonných aktov násilia na letiskách slúžiacich medzinárodnej civilnej doprave (Montreal, 24. február 1988 – dodatok a rozšírení Montrealskej zmluvy z roku 1971). Protokol rozširuje opatrenia Montrealskej zmluvy o potlačovaní teroristických aktov na letiskách slúžiacich medzinárodnej civilnej doprave.
  • Zmluva o zamedzení nezákonných aktov proti bezpečnosti námornej dopravy (Rím, 10. marec 1988). Zmluva stanovuje právny režim v prípadoch činov proti medzinárodnej námornej plavbe. Tento právny režim je podobný režimu v oblasti medzinárodnej leteckej dopravy. Všetky pokusy o násilné obsadenie lode, pokus o jej obsadenie, hrozba, že k takému činu dôjde, akt násilia proti osobe na palube lode, pokiaľ tento čin ohrozuje bezpečnosť lode, kladenie výbušných zariadení alebo substancií na palubu lode alebo ďalšie činy proti bezpečnosti lode sú podľa tohto protokolu trestnými činmi.
  • Protokol o stíhaní nezákonných aktov proti bezpečnosti plávajúcich plošín v pevninskej plytčine (Rím, 10. marec 1988). Protokol stanovuje právny režim pre akty násilia zamerané proti pevným plávajúcim plošinám v kontinentálnom šelfe a svojimi ustanoveniami je podobný právnemu režimu pre oblasť medzinárodnej leteckej dopravy.
  • Zmluva o označovaní plastických trhavín na účely ich identifikácie (Montreal, 1. marec 1991). Zmluva sa skladá z dvoch častí: samotnej zmluvy a technickej prílohy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Bola podpísaná na zlepšenie kontroly a obmedzenie použitia neoznačených a nezistiteľných plastických trhavín. Jednotlivé strany zmluvy sú povinné zaistiť efektívnu kontrolu nad „neoznačenými“ plastickými trhavinami, ktoré neobsahujú žiadny z detekčných prostriedkov popísaných v technickej prílohe tejto zmluvy. Každý štát musí okrem iného prijať nevyhnutné a efektívne opatrenia na zákaz výroby neznačených plastických trhavín, obmedzenie ich prepravy zvnútra aj zvonka teritória štátu. Zároveň musí dbať na kontrolu vlastníctva a prepravy trhavín, ktoré boli vyrobené ešte pred prijatím zmluvy. Zmluva okrem iného uložila všetkým signatárskym štátom, aby počas troch rokov zničili, znehodnotili alebo čo najskôr spotrebovali všetky zásoby neoznačených trhavín, ktoré nie sú v držaní polície alebo armády.
  • Medzinárodná zmluva o potlačovaní teroristických bombových útokov (New York, 15. december 1997). Táto zmluva vytvára režim univerzálnej jurisdikcie nad nezákonným a úmyselným použitím výbušnín a ďalších smrtiacich prostriedkov proti rôznym verejným objektom so zámerom zabiť alebo zraniť, alebo spôsobiť rozsiahle poškodenie verejného zariadenia.

Spolupráca na úrovni štátov G8

[upraviť | upraviť zdroj]

Štáty skupiny G8 sa zameriavajú na spoluprácu proti teroristickým aktivitám od roku 1978. Experti z týchto krajín si vymieňajú informácie, diskutujú o slabých miestach medzinárodných teroristických dohôd a zvažujú možné spôsoby zdokonalenia spolupráce na obmedzenie vyzbrojovania teroristov a ich voľného pohybu. V júni 1995 na summite v Halifaxe sa predstavitelia štátov G8 dohodli na posilnení protiteroristickej spolupráce v oblasti výskumu a využití nových technológií. Na nasledujúcom stretnutí ministrov vnútra štátov G8 v decembri 1995 v Ottawe bol prijatý Akčný plán, založený na odporúčaniach expertov na terorizmus zo krajín G8. Tento plán predpokladá prijatie opatrení zameraných na prevenciu a vyšetrovanie teroristických aktivít. Tento plán okrem iného obsahuje požiadavky:

  • aby všetky štáty pristúpili na protiteroristické zmluvy OSN do roku 2000
  • uplatňovať extradíciu a zdokonaliť vzájomnú legislatívnu spoluprácu
  • kvalitnejšiu výmenu spravodajských informácií
  • zabrániť teroristom zneužiť jadrové, chemické a biologické zbrane
  • zabrániť falšovaniu cestovných dokladov a tým sťažiť pohyb teroristov
  • ďalšie skvalitnenie ochrany leteckej dopravy, námornej plavby a ďalších dopravných systémov proti teroristickým útokom
  • zdokonaliť výcvik a spoluprácu v spoločných protiteroristických aktivitách

V Paríži sa potom v júni 1996 zišla ďalšia ministerská konferencia štátov G8 venovaná terorizmu. Konferencia prijala 25 odporúčaní, založených na Akčnom pláne z Ottawy. Následné parížske stretnutie expertov z krajín G8 v decembri 1996 podporilo vytvorenie Databázy protiteroristických skúseností a možných spôsobov reakcie. V máji 1998 sa ministri zahraničných vecí G8 zišli v Birminghame a potvrdili svoj záujem na spoločnom boji proti terorizmu vo všetkých jeho formách. Vyslovili sa proti akýmkoľvek ústupkom voči teroristom a pre skvalitnenie medzinárodnej spolupráce. Identifikovali štyri základné oblasti pre ďalší spoločný postup:

  • zabrániť financovaniu terorizmu v štátoch G8
  • v žiadnom prípade neustupovať požiadavkám teroristov, neplatiť výkupné
  • zabrániť teroristom v prístupe k zbraniam a výbušninám
  • posilniť bezpečnosť leteckej dopravy

Špeciálne protiteroristické jednotky

[upraviť | upraviť zdroj]

Boj proti terorizmu na území terajšej Európskej únie mala až do svojho zániku pod drobnohľadom skupina TREVI. Tá zodpovedala za koordináciu európskych policajných akcií v boji proti teroristom. Okrem tejto skupiny existovala, a dodnes pracuje, Policajná pracovná skupina pre terorizmus (PWGT), ktorá rozvíja spoluprácu medzi orgánmi vynucovania práva nielen v rámci Európskej únie, ale aj mimo nej. Jej členmi sú všetky členské krajiny Európskej únie, Nórsko a Švajčiarsko. PWGT bola zriadená počas multilaterálneho stretnutia v Holandsku v roku 1979. Po vražde britského veľvyslanca v Haagu holandská Národná služba kriminálneho spravodajstva viedla diskusie s partnermi zo Špeciálneho oddelenia Metropolitnej polície v Londýne (MPSB), oddelenia terorizmu Bundeskriminalamtu vo Wiesbadene (BKA-AT) a belgického žandárstva. Ich stretnutie vyústilo do založenia pracovnej skupiny, ktorá by pracovala na permanentnej báze. Od svojho počiatku táto skupina pracovala nezávisle od skupiny TREVI a zameriavala sa na praktické aspekty boja proti terorizmu. Zasadá pravidelne každých šesť mesiacov za účasti delegátov rôznych služieb členských krajín tejto skupiny. Skupina sa zameriava na nadväzovanie a rozvíjanie užších kontaktov a vytváranie atmosféry dôvery medzi špecializovanými policajnými službami v krajinách Európy. Svoju činnosť smeruje na prevenciu a vyšetrovanie prípadov terorizmu. PWGT pracuje výhradne na základe osobných kontaktov, ktoré sa nadväzujú a prehlbujú na zasadnutiach a iných akciách tejto skupiny. Snaží sa o čo najefektívnejšiu medzinárodnú spoluprácu v boji proti terorizmu prostredníctvom výmeny informácií na základe vzájomnej osobnej dôvery zástupcov členských krajín.

K najznámejším protiteroristickým jednotkám patria:

  • Britská jednotka SAS (Special Air Service- pôvodne bola výsadkovým práporom). Vznikla počas druhej svetovej vojny ako jednotka pre diverzné a špeciálne spravodajské operácie. Koncom 60. rokov sa začala nasadzovať aj v protiteroristických akciách, najmä v Severnom Írsku. V polovici 70. rokov bol vytvorený špeciálny 22. oddiel SAS, ktorého úlohou je výhradne boj s terorizmom. Dostal názov Counter Revolutionary Warfare Squadron, ale známejšie je jeho neoficiálne pomenovanie – Special Projects Team. V máji 1980 v Londýne oslobodili rukojemníkov na iránskom veľvyslanectve. K ďalším jednotkám vo Veľkej Británii patrí SBS (Special Boat Squadron), Comacchio Group, protiteroristická brigáda Scotland Yardu, policajné jednotky C 13 a D 11.
  • Francúzska GIGN (Groupe d'Intervention de la Gendarmerie Nationale) – vytvorená bola v novembri 1973 ako reakcia na obsadenie suadskoarabského veľvyslanectva palestínskymi teroristami, ku ktorému došlo 14. septembra toho roku. Známou sa stala po oslobodení rukojemníkov z autobusu vo februári 1976 v Džibuti a z airbusu A-300 spoločnosti Air France na letisku neďaleko Marseille v decembri 1994. V rámci francúzskej polície existuje od roku 1985 špeciálna jednotka RAID (Recherche Assistance Intervention et Dissuassion),v armáde je to 2. výsadkový pluk (REP) so špeciálne vycvičenou jednotkou CRAP (Commando de Renseignement et d´Action dans la Profondeur).
  • Nemecká GSG 9 (Grenzschutzengruppe 9 – Hraničná ochranná skupina) – vytvorená bola v septembri 1972 po tom, ako nemecká polícia neúspešne zasiahla pri oslobodzovaní rukojemníkov – izraelských športovcov – zajatých príslušníkmi skupiny Čierny september na Olympijských hrách v Mníchove. K najznámejším akciám GSG-9 patrí oslobodenie rukojemníkov v Mogadiši. Považuje sa za jednu z najkvalitnejších protiteroristických jednotiek na svete. Ďalšou nemeckou policajnou jednotkou je Speziale Einsatz Kommando – SEK (Špeciálna zásahová jednotka).
  • Rakúska GEK Kobra (Gendarmerie Einsatz Kommando) – oficiálne začala pôsobiť 1. januára 1978 po úspechu útvaru GSG-9 v Mogadiši. Jednou z jej prvých úloh bolo zaistiť bezpečnosť ruských Židov, utekajúcich cez Rakúsko do Izraela pred palestínskymi teroristami.
  • V Taliansku existujú popri rôznych zložkách polície aj karabinieri. V roku 1978 bola zriadená špeciálna karabinierska jednotka GIS (Gruppo Intevento Speciale), prezývaná aj Kožené hlavy. Bola reakciou na narastajúci terorizmus a existencia jednotky bola tak prísne utajovaná, že verejnosť sa o nej dozvedela až po dvoch rokoch, keď úspešne zasiahla pri potlačení väzenskej vzbury v Trapanii. V rámci polície pôsobí NOCS (Nucleo Operative Centrale di Sicurezza – Operatívne jadro bezpečnostnej centrály). Ide o protiteroristickú jednotku rímskej polície, ktorá vznikla po únose Alda Mora. Úspešne zasiahla pri únose generála Doziera.
  • Vo Švajčiarsku sa situácia od iných krajín odlišuje v tom, že tam neexistuje centrálna protiteroristická jednotka, pretože s jej vytvorením nesúhlasil parlament. V roku 1978 bol prijatý program výstavby kantonálnych policajných protiteroristických jednotiek, ktoré sa označujú skratkou KAPO. Najznámejšie z nich sú Stern z Bernu (v septembri 1982 úspešne oslobodili rukojemníkov z poľského veľvyslanectva v Berne) a Enzian z Zurichu.
  • Ruská ALFA je špeciálnou protiteroristickou jednotkou pôsobiacou v rámci FSB (Federaľnaja služba bezopasnosti). Zohrala dosiaľ bližšie neobjasnenú úlohu pri pokuse o prevrat v Rusku v auguste 1991, keď s postavila na stranu prezidenta B. Jeľcina. Viackrát bola nasadená do operácií proti čečenským teroristom.
  • V Polícii Českej republiky pôsobí URNA (Útvar rýchleho nasadenia). Jednotka vznikla v roku 1981 v rámci vtedajšieho československého Zboru národnej bezpečnosti ako reakcia na vlnu únosov lietadiel vo svete i doma a na iné prejavy terorizmu. jej činnosť je zameraná na zákroky pri zadržiavaní rukojemníkov, únosoch osôb a dopravných prostriedkov a proti zvlášť nebezpečným páchateľom prevažne z oblasti organizovanej zločinnosti.
  • V USA v rámci FBI pôsobí úderná mobilná jednotka HRT (Hostage Rescue Team). V americkej armáde vyvíjajú činnosť dve špeciálne jednotky pre boj mimo územia USA – Delta Forces a NSWDG známa aj pod názvami SEAL's Team či Tulene. Delta bola viackrát nasadená pri operáciách proti únoscom lietadiel, ale aj pri rôznych ozbrojených konfliktoch. NSDWG sa zúčastnila na záchrane unesenej lode Achille Lauro. V roku 1991 sa špeciálnemu tímu jednotky nepodarilo zrealizovať akciu na zostrelenie vrtuľníka, v ktorom sa prevážal Saddám Husajn.
  • Izraelská Sayeret Matkal (Prieskumná jednotka generálneho štábu 269) – vytvorená bola v roku 1957 na uskutočňovanie špeciálnych spravodajských operácií na nepriateľskom území a dodnes operuje mimo územia Izraela. V 60-tych rokoch bol jej veliteľom Ehud Barak, ktorý sa neskôr stal náčelníkom generálneho štábu a 90-tych rokoch aj izraelským premiérom. Za najznámejšiu operáciu sa považuje oslobodenie rukojemníkov z uneseného lietadla v Entebbe v júli 1976.

Protiteroristické jednotky majú menší počet členov – spravidla niekoľko desiatok mužov, ktorí sa vyberajú na základe veľmi prísnych kritérií po niekoľkoročnej službe v polícii alebo armáde. Vybavené sú špeciálnymi zbraňami a inou vojenskou technikou a majú aj zvláštny výcvik. Jednotky sa často nasadzujú aj pri zákrokoch proti ťažkým a nebezpečným zločincom, najmä z oblasti organizovaného zločinu, čo čiastočne prispieva k tomu, že v laických kruhoch sa terorizmus často prirovnáva k organizovanej zločinnosti. Dôležitú úlohu v boji s terorizmom, ako i pri jednotlivých protiteroristických akciách zohráva aj ich spravodajské zabezpečenie. Za jednu z najefektívnejšie pôsobiacich služieb v tejto oblasti sa považuje nemecká rozviedka Bundesnachrichtendienst. Udalosti z 11. septembra boli často charakterizované ako zlyhanie amerických spravodajských služieb, najmä FBI, ale aj CIA. Okrem nich v USA existuje vyše 20 spravodajských služieb.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ MAŠĽANYOVÁ, D.; ZACHAR, A. Rekodifikácia a extrémizmus. In ZÁHORA, J. (ed.). Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 4. 2008. Bratislava: Eurokódex, 2008, s. 50.
  2. ↑ KREN, A. G. and L. RAPPORT. In BAUMAN, Z. Modernosť a holokaust. Kalligram, 2002
  3. ↑ KULIFAJ, P. et al. Základy sociálnej práce s mládežou ohrozenou extrémizmom a radikalizáciou, In LICHNER L. et al Extrémizmus a radikalizácia v sociálnych kontextoch, strana 17
  4. ↑ KELLÖOVÁ, Laura. Atentát na Roberta Fica: Bol to pokus o vraždu alebo terorizmus? Experti sa nezhodujú [online]. Aktuality.sk, 2024-05-22, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  5. ↑ Terorizmus v EÚ: fakty a čísla (Infografika) [online]. Europol, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  6. ↑ KEKELÁK, Lukáš. Odborník na extrémizmus / Juraj C. mal mesianistický komplex. Cítil sa ako záchranca demokracie, ide však o dôchodcovský terorizmus [online]. www.postoj.sk, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Terorizmus&oldid=7862350“